EcoNoir

Econoir pokračuje na vlastnej doméne!

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Fri, 17 Jul 2009 23:47:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Pravidelní čitatelia asi boli zvyknutí na ležérne tempo zverejňovania čánkov, ale keď som mesiac a pol nič nenapísal, väčšina z vás ma asi vyškrtla zo zoznamu žijúcich blogov.

Nič také, práve naopak. Tento čas som venoval nielen štátniciam, ale aj tvorbe nového, krásneho, voňavého

econoir.sk

Blog na tejto adrese tým pádom uzatváram a všetci ste vítaní na novej. Obsah tu zatiaľ nechám, nskôr sa uvidí či bude možný dáky šikovný redirect...

Piráti idú do parlamentu

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sun, 07 Jun 2009 23:27:00 +0000

.

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.skNečakaný výsledok eurovolieb zaznamenali vo Švédsku. Okrem stálíc ako sociálni demokrati alebo konzervatívna Moderaterna sa do europarlamentu so ziskom 7.1% dostane aj Piratpartiet, ktorú budú reprezentovať pravdepodobne až dvaja zástupcovia (z celkových 18 švédskych poslancov). Pri 43% účasti to znamená asi 200 000 hlasov (v parlamentných voľbách 2006 dostali necelých 35000).

Strana vznikla v januári 2006 s jasným programom - postaviť sa proti spoločnostiam vydobíjajúcim ochranu autorských práv a za legalizáciu zdielania súborov pre osobné použitie.

Predseda Rick Falkvinge pre TorrentFreak povedal: “Cítime, že vietor zavial do našich plachiet. Videli sme predvolebné prieskumy. Ale stáť dnes tu a sledovať obrazovky s volebnými výsledkami...Čo chcete aby som povedal? Nepoviem nič..."

Prudký nárast popularity strana zaznamenala po nedávnom rozsudku nad tvorcami The Pirate Bay. Počet ich členov sa behom krátkej chvíle strojnásobil na skoro 50 000. Program strany mimo otázok autorských práv je vcelku otázny, ale dvojka poslancov strany ktorú reprezentuje pirátska symbolika bude určite spestrením EP. A hádam sa konečne začnú aj oficiálne diskutovať doteraz nedoktnuteľné dogmy...

V Stockholme prirodzene oslavujú stovky členov a priaznivcov...

edit: nakoniec je to predsa len jedno kreslo...

SkyEurope - čísla bez emócii

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Thu, 04 Jun 2009 11:19:00 +0000

.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Články o SkyEurope a nasledujúce diskusie o ich (ne)prežití sú internetovým bontónom. Diskutéri hádžu svoje expertné odhady kedy táto letecká spoločnosť padne. Na oficiálnych stránkach prepravcu pritom ležia vcelku podrobné finančné správy, z ktorých sa dá čo-to vyčítať. Nikto sa zatiaľ na to verejne nepodujal, tak sa o to pokúsim aspoň ja...

Finačnú správu za 2. kvartál (január-marec) finančného roka 2009 nájdete tu.

Tento štvrťrok bol poznačený dobre známym problémom s náhlym vrátením lietadiel. Z toho vyplynuli tri negatívne veci - priamy náklad €3.2 mil. za vrátenie lietadiel, náklady na wet lease náhradných strojov a pokles utilizácie vlastných strojov. Wet lease totiž predstavuje prenájom lietadiel aj s posádkami a údržbou. To znamená, že lietadlá síce vrátili, ale posádka ostala nečinne na zemi. Vedenie tomu čelilo znížením platov a diét.

Pozitívnou stránkou bolo zvýšenie load factoru (teda vyťaženia lietadla pri jednom lete) vďaka vyradeniu menej efektívnych trás. Ten stúpol o 3.6%, čo sa môže zdať zanedbatelné. Avšak je treba si uvedomiť charakter nákladov prepravcu. Variabilné náklady na pasažiera sú veľmi malé - sú to v podstate len poplatky letiskám za odbavenie (mne neznáma časť z celkových letištných nákladov €9.2 milióna). Variabilné náklady dopadajú na lietadlo (resp. na sedadlo).

Príjmy však sú od jednotlivých pasažierov, preto je load factor veľmi dôležitý. Zvýšenie load factoru o 3.6% znamenalo zvýšenie príjmu na sedadlo o 5.4%. Ďalšie zvýšenie load factoru (bez poklesu príjmov na pasažiera, teda za rovnaké ceny) je kľúčovým krokom do budúcnosti.

Ďalšími pozitívnymi správami bol pokles palivových nákladov na sedadlo o 36% a nárast vedľajších (batožinové poplatky, priority booking atď) príjmov o 135%. Tieto tvoria stále významnejšiu položku príjmov (€6.3 milóna z ceľkových 32).

Pozrime sa teraz ako je na tom Sky celkovo. Za dobu svojej činnosti naakumulovali stratu €220 milónov. V poslednom štvrťroku to bolo €18miliónov.

Príjmy boli €32 mil., operatívne náklady €35 mil. Tento rozdieľ nie je až tak drastický, bohužial ďalšie neoperatívne náklady potápajú firmu hlboko hlboko do červených čísel. Jedná sa o:

odpisy - €1 mil.
prenájom lietadieľ - €7.5 mil
náklady na vrátenie lietadieľ - €3.2 mil.
úroky - €1.5 mil.

Sky vlastní majetok v hodnote €66 mil., dlhodobé pohľadávky skoro €5mil a pohľadávky €20 mil.

Dlhodobé záväzky sú necelých €50 mil., krátkodobé (splatné v rámci roka) sú €140 mil. Z toho je €32 mil. za predplatené letenky, €30 mil. pôžičky od akcionára €20 mil. ďalšie úvery a €60 obchodné záväzky.

Aktuálne problémy:

Cash bol na konci Q2 pod €0.5 mil z toho vyplynuli akcelerejúce problémy s vyplácaním zamestnancov a dodávateľov.
Úver od Yorku je splatný do polovice júna.
Na konci periódy Sky nedodržal podmienky leasingu dvoch lietadieľ (úroveň likvidity a čistej hodnoty). Prenajímateľ má právo odobrať lietadlá a žiadať penále.
Sky nesplnil podmienky úveru, ktorý má od Bank of Scotland (technical default).

Riešenia:

Cash je ovplyvnený zadržiavaním platieb bývalým poskytovateľom kartových služieb, výšku sa mi nepodarilo vyčítať (na začiatku to bolo €10 mil. pravdepodobne už dochádza k postupnému uvoľnovaniu). Tieto peniaze by mohli dočasne zažehnať najpálčivejšie problémy. Podobne Veľká noc (spadajúca do Q3) a leto by mohli znamenať prílev hotovosti (hoci časť leteniek už bola pre toto obdobie predaná v Q2).
Je takmer isté že York opäť predĺži splatnosť, vzhľadom k tomu, že pred časom poskytol ďalší malý (ca €1 mil.) úver. Iná možnosť je, že sa pokúsi SkyEurope prevziať.
Vzhľadom k tomu, že už je jún a lietadlá ostali, problém s nesplnením podmienok leasingu sa asi podarilo zažehnať.
Sky sa dohodol s Boeingom, že mu vráti objednané lietadlá, za ktoré bolo platené úverom od BOS. Toto by sa malo udiať v auguste. Je tu však háčik - podmienka Boeingu je, že na lietadlá musí mať kupca. Dopyt po lietadlách nie je v týchto dňoch práve najžhavší.

Dlhodobý výhľad:
Za predpokladu, že Sky nejakým spôsobom vyrieši aktuálne problémy, ešte stále ostáva jeho nízka výkonnosť. Redukcia trás dala nádej, že čísla sa zlepšia - vyriešenie problémov s lietadlami, nárast load factoru a letné obdobie by mohli znamenať, že v Q3 by sme sa mohli dočkať len minimálnej straty. Úver od Yorku asi počká a BOS sa vyplatí vrátením lietadieľ. Problém je so zvyšným nepomerom pohľadávok a záväzkov, ktorý je ca 20:60 mil.
Dlhodobý výhľad je však veľmi otázny. Ak chce byť Sky ziskový, musí výrazne zvýšiť vyťaženosť lietadiel. Toho asi len ťažko dosiahne bez ďalších redukcí kapacity. Ak veľkosť spoločnosti príliš poklesne, ani generovaný zisk nedokáže splácať obrovský balvan dlhov.
Riešením by mohol byť vstup nového investora, ktorý by napumpoval nové peniaze, otázne je, kto sa k tomu teraz podujme. Možno reálnejšie by bolo zlúčenie Sky s iným prepravcom (Wizz?), o tejto variante nepríliš počuť. Treťou možnosťou je bankrot SkyEurope v dňešnej podobe a vytvorenie novej spoločnosti, ktorá by sa venovala len najziskovejším trasám.

Ja osobne verím, že Sky prežije leto. Pokiaľ sa podarí vyriešiť 2 najhorúcejšie situácie (dlhy voči dodávateľom a úver od BOS), náhly bankrot zo dňa na deň je nepravdepodobný.
Na druhej strane na dlhodobé zotrvanie Sky na trhu musí prísť výrazná finančná investícia, ktorá by spoločnosti uvoľnila ruky, zviazané neustálym hasením problémov. Kladný cashflow by mohol pomôcť v najbližších mesiacoch, ale pravdepodobne ani prekopané splátkové kalendáre by Sky nedokázal utiahnuť bez cudzích peňazí. Ale investíciu si treba zaslúžiť, takže aspoň operatívne výsledky by mali byť v pluse...

Prípadné opravy môjho výkladu alebo pripomienky uvítam!

edit: na iDnes sa objavil tento článok

Inside North Korea

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Tue, 19 May 2009 22:44:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Severná Kórea. Najtajomnejšia krajina našej doby. Krajina, kde najvyšší predstaviteľ nosí dvadsať rokov jednu šušťáčku, ale nikto sa nesmeje. Najväčší koncetrák histórie. Mordor, z ktorého dostať fotku či dokonca viedozáber je zázrak.

A predsa, National Geographic dokázal stvoriť tento dokument, z ktorého chvíľami padá sánka. Podarilo sa im to vďaka humanitárnej akcii zdravotníckej skupiny, ktorá prišla do Sev. Kórei symbolicky zoperovať 1000 šedých zákalov za 10 dní ku ktorej sa pripojili ako dokumentaristi. Rutinná operácia, ktorá zaberie 20 minút v lokálnej anestézii, pre Kórejcov nedosiahnuteľná. Avšak zdrcujúca chudoba (infúzie v starých pivových fľašiach..) nie je to najšokujúcejšie, tú môžeme vidieť aj v afrike či inde v Ázii. Najotrasnejšie sú jedny z posledných záberov, keď stovky slepcov opäť uvidia denné svetlo...a v slzách padnú na kolená pred obrazom Veľkého Pajáca (ktorého syn utiekol s falošným pasom do Japonska, aby navštívil Disneyland).

Toto už nie je povinné prevolávanie slávy KSČ, pri ktorom sa vačšina uškŕňala do rukáva - toto je realita. Dostali ich. Tým ľuďom sa stalo to, čo Winstonovi Smithovi v závere 1984ky - uverili. Uverili vo Veľkého Brata.

Nie chudoba a hospodárska stagnácia je hlavným problémom komunizmu, ale totálny rozvrat ľudskej individuality...

Relativita chudoby, alebo "Prečo Stalin zakázal ľavicový film?"

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Wed, 06 May 2009 16:19:00 +0000

.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
John Steinbeck napísal svoju knihu "Grapes of Wrath" v roku 1939 a už o rok sa dočkala filmovej adaptácie v réžii Johna Forda v hlavnej úlohe s Henrym Fondom. Príbeh rodiny "Okies", ktorá tak ako tisíce iných stratila pôdu a vybrala sa hľadať šťastie do Kalifornie v Veľkej Depresie dojal milióny divákov. Zúfalý boj o prežitie v utečeneckých táboroch, šikana zo strany polície a najmä neľutostní vykorisťovatelia v podobe statkárov a obchodníkov z tohoto filmu urobili ideálny vývozný artikel do Sovietskeho Zväzu. Avšak po nejakom čase bol tento film v ZSSR zakázaný.

Prečo? Pretože diváci sa začali pýtať - Ako je možné, že aj tí úplne najchudobnejší Američania si môžu dovoliť auto, zatiaľ čo u nás je to nedosiahnuteľný sen? Na toto súdruhovia nedokázali odpovedať a tak film radšej stiahli.

Či už je to pravda alebo len veselá historka sa nedozvieme. Podstatou ale je, že s termínom "chudoba" sa operuje veľmi benevoletne. Murdoc online pred časom napísal krátky zoznam faktov o americkej chudobe (definovanej podľa Census Bureau), založený na rôznych vládnych reportoch:

43% chudobných domácností vlastní dom. Priemerne má 3 izby, 1,5 kúpelne a garáž. (i keď hypotekárna kríza mohla toto číslo pomeniť...)

80% má klimatizáciu

len 6% domácností je preľudnených. Vo viac ako dvoch tretinách pripadajú na jednu osobu dve izby.

Priemerný chudobný Američan má viac oriestoru ako priemerný obyvateľ európskych veľkomiest

tri štvrtiny vlastnia auto, 31% vlastní dve a viac

97% domácností má televízor, viac než polovica má dva a viac prijímačov

78% vlastní video/DVD prehrávač, 62% káblovku/satelit

89% domácností má mikrovlnku, viac ako tretina umývačku riadu

Tento článoček nemá vyznieť ako ťaženie proti podpore chudobných. Práve naopak - vďaka obrovskému percentu "chudoby" sociálny štát často zabudne práve na tých, ktorí skutočne chudobní sú. A niekedy zabúdame aj my sami, že na tom na Zemi nie sme práve najhoršie...

The Pirate Bay s humorom....

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sun, 26 Apr 2009 19:04:00 +0000

Myšlienka s googlom je zjavná aj tvorcom vtipov...

Tento z gawker.com, zaslal mi ho istý filozof...
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk

The Pirate Bay - v zátoke niečo smrdí

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sat, 18 Apr 2009 18:01:00 +0000

.
A nie sú to špinavé ponožky pirátov. Vo Švédsku včera súd rozhodol, že štyria zakladatelia The Pirate Bay pôjdu do väzenia a zaplatia nemalé odškodné 17 vydavateľom. Oficiálne za širenie 33 chránených súborov, neoficiálne za to, že sú legendami internetového pirátstva. "Spravodlivosť" sa tak dostala do problémov.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk

TPB je najväčší index a tracker torrentov na webe. Laicky vysvetlené - je to databáza súborov, ktoré obsahujú základné informácie o tom ktorom diele, ktoré chceme stiahnuť. Zároveň je to tracker - server, ktorý umožňuje počiatočné spojenie jednotlivých členov p2p siete, ktorý následne už spolu komunikujú a odosielajú si dáta. To sa už odohráva mimo TPB. TPB je teda knižnicou, v ktorej sú "mapy" k jednotlivým pokladom - (ne)legálnym súborom.

Čo bude ďalší krok ctených súdov? Navrhujem odsúdiť Larryho Pagea a Sergeja Brina. Predsa aj Google poskytuje prakticky totožné služby. Stačí napísať "LOTR rapidshare download" a dostaneme s k nelegálnej kópii Pána Prsteňov. Alebo sa dá ísť ešte viac - zakázať celý internet! Veď predsa poskytuje priestor k zdielaniu nelegálneho obsahu. (Podieľ p2p sa odhaduje až na 35%, keď sa k tomu prirátajú filehostingové služby, dovolím si odhadnúť nelegálnosť celkového trafficu vo svete nad 50%...).

Aby sme neplašili, rozsudok ešte nie je právoplatný a dotyční sa odvolajú. Prípad opäť ukázal diskutabilitu duševného vlastníctva. Nájsť hranicu medzi legálnosťou a nelegálnosťou obsahu a j v rámci platných zákonov závisí na výklade súdu. Právo aplikovalo na dáta (teda informáciu) pravidlá ako na hmotné veci, ignorujúc odlišný charakter. Z autorských práv a copyrightu sa stali modly a každý, kto ich spochybňuje, je obvinený, že si neváži prácu programátorov, filmárov a okráda ich rovnako, ako by im vykradol dom. Nazerať na problém sa ale dá z viacerých uhlov.

K téme duševného vlastníctva je zaujímavý starší článok Jozefa Šímy. Kto chce si ho prečíta, ja tu načrtnem jeho obsah v skrátenej podobe.

"Vlastnictví je tedy produktem lidské interakce ve světě vzácnosti." Ak je len jedna žuvačka a chcem ju ja aj ty, vzniká konflikt, ktorý treba nejak rozriešiť. "Vedle násilného řešení sporů ale
existuje i mírumilovný mechanismus vzniku vlastnictví. Ten je založen na uznání, rozpoznání či pochopení jistých principů vyplývajících z přirozených (definičních) vlastností člověka a okolního světa." Ako riešenie vznikla inštitúcia vlastníctva. Poznáme tri formy

vlastníctvo samého seba
prvovlastníctvo - čo nájdem prvý, to je moje
vlastníctvo vyrobených vecí

"Existují-li totiž legitimní a uznávaní vlastníci, může se začít prudce rozvíjet směna, tj. může docházet ke smluvní (tedy dobrovolné) změně vlastnických titulů (tzn. že v důsledku lidské interakce dostáváme další možný způsob vzniku vlastnictví). Budou-li nadále vlastnická práva (včetně práva na směnu vlastnického titulu) respektována, může se začít rozvíjet dělba práce, vzkvétat obchod na menší i větší vzdálenosti, omezené zdroje (včetně lidského potenciálu) mohou být směřovány do bohatství vytvářejících, tj. výrobních a obchodních aktivit, a nikoli do bohatství ničících, tj. loupeživých aktivit." Rešpektovanie vlastníctva je základom prosperity spoločnosti.

"Intelektuální vlastnictví je souhrnným označením zahrnujícím především copyrighty a patenty.13 Vyplývá z něj, že autor či objevitel má na určitou dobu výhradní kontrolu nad využíváním své „myšlenky“.14 Je možná pro mnohé překvapivé, že převážná část ohromného společenského pokroku a rozkvětu Západu, jehož základem se, jak bylo výše uvedeno, stal respekt k soukromému vlastnictví, se odehrála za neexistence rozvinutých systémů patentů a copyrightů."

Kde je teda rozdieľ?

"Když totiž Robinson vymyslel hrábě, které používal k úpravě své zahrady, ani jej nenapadlo, aby vyhrožoval Pátkovi, že jej ztrestá, kdyby si Pátek sám ze svého dřeva vyrobil podobné hrábě k úpravě svého pozemku. Ani Pátka ve snu nenapadlo, aby Robinsona považoval za zločince, když jej slyšel prozpěvovat si svou oblíbenou divošskou píseň o výhodách autarkie „Já skvělý Pátek, sám si vařím, sám si peru...“. Nevznikal totiž žádný problém sporu o vzácný zdroj. Robinson měl stále své hrábě (i když si i Pátek vyrobil své hrábě) a Pátkovi nikdo nebránil zpívat si svou píseň, kolikrát jen se mu zachtělo (Přestože si ji prozpěvoval i Robinson.)."

Ako teda vznikol copyright?

"Copyright navzdory snaze řady novodobých teoretiků nemá původ v ušlechtilé snaze podpořit kreativní činnost umělců, ale jednalo se, podobně jako tomu bylo u patentů, o záměrný a velmi dobře vypočítaný akt státní moci. „[Zastánci přirozeného vzniku copyrightů se] odmítají zabývat historickými vazbami mezi copyrightem a udělování tiskařských monopolních výsad panovníkem, jeho snahou potlačit kacířská a buřičská díla a provádět censuru všech publikací.
Tento způsob argumentace rozčiluje teoretiky, kteří vystupují proti copyrightům a poukazují
na to, že prvním zákonem o copyrightu v historii byl Statute of Anne z roku 1710, který byl
přímým produktem spletité řady monopolních výsad, nařízení Královského soudu (StarChamber) a licenčních zákonů a představoval systém, jehož součástí byla povinná registrace titulů u Stationers' Company.“23, 24 Company of Stationers (dále jen Společnost) byla stanovena v roce 1557 královnou Marií a byl jí udělen monopol na tisk a registraci titulů u této společnosti. Jednalo se o pokus udržet si kontrolu nad tiskem v okamžiku, kdy vynález knihtisku
prudce změnil situaci a omezil klasické způsoby fungování státní moci. Koruně šlo obzvláště
o potření protestantské literatury"

K čomu to dospelo?

"Připuštění existence intelektuálního vlastnictví má důsledky, které naprosto rozvracejí řád společnosti založené na vlastnictví tak, jak bylo uvedeno na počátku tohoto textu. Jestliže totiž přijmeme koncept, že člověk může vlastnit věci, které nejsou vzácné (a které jsou snadno šiřitelné, mnohdy zapamatovatelné atd.), dostáváme zcela zvrácený koncept agrese a násilí, který je odvozen z konceptu vlastnických práv, neboť agrese je definována jako porušení
vlastnických práv. Uveďme si nejprve příklad smysluplného „intelektuálního vlastnictví“.
Nevyřčená myšlenka je skutečným „intelektuálním vlastnictvím“, člověk má nad ní (jakožto vzácným zdrojem) výhradní kontrolu (může se rozhodnout zda a kde ji zveřejnění, apod.). Kdyby koncept intelektuálních vlastnických práv končil zde, žádné vnitřní rozpory konceptu vlastnictví by nevznikaly. Nyní tento koncept rozšíříme a zamyslíme se nad smyslem vlastnictví vyřčené
myšlenky. Jestliže je myšlenka vyřčena, tj. slyší, vidí, čtou... ji jiní lidé, stává se součástí jejich těla – je uložena v jejich mozcích. Tvrdit, že jeden člověk vlastní svou myšlenku v hlavách ostatních lidí (kteří jej nikdy nemuseli vidět, nejsou v žádném smluvním vztahu apod.), kteří ji nemohou bez jeho souhlasu reprodukovat, využívat atd., je absurdní. Znamená to říkat jim, jaké informace, které jejich mozek dokáže poskytnout, může (resp. nesmí) využít pro „řízení“ jejich těla (např. že nesmějí tančit stylem, který je mým vlastnictvím; pohybovat rty a vyslovovat mé myšlenky; vydávat mé zvuky; chovat se, jako bych určitou věc nevěděl, přestože ji vím apod.). Zároveň to znamená říkat jim, co smějí dělat se svým hmotným majetkem (např. že nesmějí svůj papír a svou tiskárnu použít k vytištění nějakého textu či obrázku, postavit ze svého materiálu dům nebo plot, který už někdo postavil před nimi apod.). Kdyby ovšem člověk nemohl využít informace ve svém mozku, aby mohl dle svého uvážení pohybovat rty a údy, přestal by být skutečným člověkem a byl by hmotou ovládanou někým druhým. Projevy jeho svobodné vůle, které nijak nenarušují životy a hmotný majetek ostatních (všichni ostatní stále mají to, co měli před „aktem agrese“ proti jejich intelektuálnímu vlastnictví) by byly považovány za násilí a „po právu“ trestány. "

Ako by to mohlo vyzerať bez copyrightu? (záevrčnú stranu práce prinášam celú, prestalo sa mi to chieť zalamovať, tak to je takto v stĺpci)

Fungování „intelektuálního vlastnictví“ ve společnosti založené na smluvní volnosti Podívejme se nyní, jakým způsobem by ve společnosti, která nespočívá na privilegiích a násilí, ale na vnitřně nerozporných pravidlech a dobrovolnosti, existovalo intelektuální vlastnictví.62 Jelikož, jak jsme ukázali výše, je předpokladem existence práv (a smysluplné etické teorie) existence vzácnosti,
bude aspekt vzácnosti stát za celým systémem dobrovolných transakcí tvořících složitou spleť společenských vztahů. Vlastnictví předpokládá existenci člověka, který „vlastní“ své tělo (self-ownership) a vzniká nenásilnou cestou pouze jedním z následujících způsobů: prvotním přivlastněním, výrobou a dobrovolnou směnou; má zároveň význam pouze v podmínkách
vzácnosti a existence lidské společnosti. Proto každý člověk má právo jakkoli naložit s jakoukoli svou myšlenkou, přičemž musí počítat s důsledky svého rozhodnutí. Znamená to, že si může danou myšlenku ponechat pro sebe, využívat ji ke svému prospěchu a nedělit se o ni s ostatními (obchodní tajemství63). Chce-li člověk myšlenku sdílet s více lidmi, má možnost využít
smluvní svobody a upravit smlouvou dle svého uvážení jakýkoli kontakt ostatních lidí se svou myšlenkou – zvolit si dle svého uvážení okruh lidí, kterým tajemství vyzradí, stanovit pokutu za vyzrazení svého tajemství (k čemuž může použít jakýchkoli kontrolních mechanismů, na něž druhá strana bude ochotna přistoupit64), smluvně přidělit/omezit možnost kopírování (copyright) nebo tuto možnost omezit technickými prostředky. Ve svobodné společnosti autor může dále například zvolit k označení svého výrobku obchodní značku (trade-mark) a snažit
se pomocí nejrůznějších strategií budovat její dobré jméno (viz dále).

Nelze se ale nikdy uchýlit k násilí. Je
proto zřejmé, že bez státního omezování
nakládání s hmotným majetkem, které s sebou
nese „ochrana“ dnešního intelektuálního
vlastnictví, by řada produktů nemohla
být poskytována tak jako dnes. Namísto toho
by vznikly nové (tržní, a nikoli státní
a arbitrární) způsoby produkce statků, nové
způsoby zabezpečení atd., které by odstraňovaly
státními zásahy způsobené deformace
trhu a představovaly přizpůsobení tržní
struktury skutečným přáním lidí, což je samozřejmě
samotný důvod existence trhu.65
Člověk si nemůže činit nárok na věci, které
si není schopen zajistit na základě dobrovolné
smlouvy.66 A nikdo nemůže být (jaksi
automaticky) vázán smlouvou, kterou nikdy
nepodepsal. To je základ společnosti založené
na dobrovolných vztazích.
Moderní technologie neustále mění možnosti
dostupné smluvním stranám. Na jedné
straně zjednodušují kopírování, na druhé
straně přicházejí s novými možnostmi
kontroly plnění smluv. Už kvůli této dynamice
vývoje jsou zřejmé výhody (tržní) flexibility oproti (státní) politice plošného přístupu
(patent X let, copyrighty Y let pro
všechny druhy vynálezů či děl) pro harmonický
rozvoj společnosti.67
Lze očekávat, že tržní struktury ve společnosti
by se vyvinuly zhruba tímto způsobem:
Patenty: Pro patent jako státem garantované
výlučné privilegium není ve svobodné
společnosti místo. Každý má právo využít
svého majetku a jakýchkoli myšlenek a nápadů,
které může získat bez porušení uzavřených
smluv a fyzického narušení cizího
majetku, k výrobě a prodeji čehokoli.
Copyright: Právo udělit možnost kopírovat
své dílo může autor na základě smlouvy
přidělit komukoli pod jakoukoli podmínkou,
podobně jako může své dílo pod podmínkou
zákazu jeho kopírování předat druhé osobě.
Je ovšem pravděpodobné, že systém prodeje
děl s neúplným svazkem práv (např. prodej
knih, které neobsahují právo knihu kopírovat,
které by při koupi bylo kupujícím
smluvně potvrzeno) by se nemohl rozvinout
do systému prodeje knih krytých copyrightem,
jak jej známe dnes, protože by porušení
smluv o nekopírování bylo těžko prokazatelné
a systém by se začal rozpadat ještě více,
než se dnes v důsledku snadného kopírování
hroutí systém státních copyrightů (podívejme
se jen na množství „pirátských“ CD
disků, apod.) Bylo by to proto, že dílo s úplným
svazkem práv a dílo, které bylo koupeno
bez práva kopírovat, vypadají fyzicky
stejně. Proto přes principiální možnost takového
uspořádání, by tento systém asi nevznikl.
Jako možný návod tržního uspořádání,
které může usnadnit tržní odměnu autorovi,
je vázání produktů (např. prodej výrobku
s doprovodnými službami)68 nebo využití
nejrůznějších marketingových strategií
(podobně jako je soukromé televizní vysílání
financováno z reklam). I dnes koneckonců
vidíme, že vědci nezískávají prospěch přímo
z prodeje knih, ale z prestiže, která jim
tímto vzniká a pomáhá zvyšovat jejich
ohodnocení jako univerzitních profesorů,
apod. Hudební skupiny vítají maximální
rozšíření svých produktů kvůli většímu zisku
z koncertů a reklamy, programátoři píší
free software69 apod.
Obchodní značky: Přestože se zdá, že obchodní
značky jsou zcela nekontroverzním
příkladem právní úpravy tržní obchodní
praktiky, je zapotřebí upozornit na jednu
důležitou věc. Výrobce, který svůj výrobek
označí obchodní značkou někoho jiného
(např. na boty, které vyrábí, našije znak NIKE),
se tímto samotným aktem, v rámci kterého
pouze jistým způsobem použil svůj
majetek (kůži, kterou koupil, nitě, tkaničky,
barvy apod.), nedopouští žádného nezákonného
chování, tj. nedochází k agresi, v důsledku
níž by byla narušena fyzická integrita
majetku druhého člověka bez jeho souhlasu.
Výrobce „pirátských bot NIKE“ pouze
přetvořil své zdroje do jiné podoby, firma
NIKE má vše, co měla dříve – majetek je neporušen,
dobrovolnost zachována. Co se
stane v okamžiku, když tento výrobce nabídne
své boty k prodeji a prodá je? Došlo
k nějakému zločinu? Ne nutně, protože vše
se odvíjí od způsobu, jakým boty byly prodány.
Jestliže boty byly prodány zákazníkovi
jako boty výrobce XY, který je přikrášlil
znakem NIKE, je vše v pořádku. Proběhla
dobrovolná směna, boty a suma peněz změnily
majitele; firma NIKE má to, co vždy
měla. Ani náznak protiprávního chování –
všude pouze respekt k vlastnictví a dobrovolnost.
Zásadní změna ovšem nastává
v okamžiku, kdy boty přikrášlené znakem
NIKE jsou vydávány za produkt firmy NIKE.
V tomto případě se prodejce dopouští
podvodu, protože výrobek vydává za něco
jiného, než je. Je to jako kdyby prodával hovězí
maso a vydával ho za kuřecí maso. Kdo
je ale obětí tohoto podvodu a kdo by se měl
domáhat odškodnění? Samozřejmě že kupující;
nikoli firma NIKE, nikoli stát. Z výše
uvedeného vyplývá, že institut obchodní
značky je používán jako snaha výrobců nabídnout
zákazníkům jistý standard a odlišit
svůj výrobek od konkurence. Pokus o prodej
„pirátské“ kopie je pro původní firmy pouze
znakem jejich úspěšnosti a měl by je vést
ke smluvní úpravě se svými prodejci, aby
kvůli předcházení soudních sporů ve svých
prodejnách prodávali výhradně originální
značky. Informování zákazníků o síti takovýchto
„bezpečných“ prodejen by se mělo
stát základem prodejních marketingových
strategií. Prodej „neznačkových“ výrobků
by ovšem stále byl zcela legální aktivitou a
sloužil těm, kteří zvolí nákup nezaručené
kvality za odpovídající cenu. Žádná „značková“
firma nemá právo, tak jako se to děje
dnes, využívat policie, aby zabavovala „pirátské“
výrobky těchto obchodníků.
Obchodníci neznačkových produktů mohou
být maximálně hnáni před soud samotnými
zákazníky, kteří se cítí podvedeni koupí
zboží vydávaného za značkové. Je potom na
rozhodnutí soudu, aby zvážil pravdivost tohoto
tvrzení a rozhodl jej jako běžný spor,
ve kterém nehraje „intelektuální vlastnictví“
žádnou relevantní úlohu.70
Obchodní tajemství: Udržovat v tajnosti
cokoli o výrobních či obchodních praktikách
je zcela záležitostí vlastníka firmy
a záležitostí smluvních vztahů.
Závěr
Jediným myslitelným základem lidské
společnosti je respekt k vlastnictví. Na respektu
k vlastnictví stojí spravedlnost a respekt
k vlastnictví je – jak dokazují historikové
– základním zdrojem blahobytu současné
civilizace, neboť – jak argumentují ekonomové
– vlastnictví je východiskem pro
směnu, která dává vzniknout cenám, jež
představují mocný koordinační nástroj lidských
aktivit. Pouze tak může dělba práce
vést k všeobecnému blahobytu a prosperitě.
Vznik vlastnictví vyplývá z existence vzácnosti
a schopnosti lidí ustanovit normy nenásilného
řešení konfliktů, které z existence
vzácnosti nutně vyplývají. U hmotného
vlastnictví žádné komplikace nenastávají –
jeho hranice jsou v podstatě jasné a doba jeho
trvání neomezená. O intelektuálním
vlastnictví však z povahy každého vlastnictví
můžeme mluvit jen tehdy, má-li povahu
vzácného statku, ať již v podobě obchodního
tajemství či smluvně zajištěné myšlenky či
díla. V okamžiku, kdy takováto myšlenka
ztrácí aspekt vzácnosti (dovídají se ji smluvně
nevázané strany), stává se součástí fyzického
těla ostatních lidí a jakákoli snaha původního
vlastníka domáhat se svého „práva“
a vyžadovat výlučnou kontrolu nad „svou“
myšlenkou by vedla nutně k popření lidské
povahy těchto lidí. Koncept intelektuálního
vlastnictví je proto ze své povahy nemyslitelný
jako norma ustanovená racionálními
jedinci k předcházení násilných konfliktů.
Intelektuální vlastnictví vzniklo v důsledku
násilí a donucení – jako snaha státu
udělit skrytým způsobem privilegia (patenty)
nebo kontrolovat tisk (copyrighty) a toto
dědictví si neslo celým dalším svým vývojem.
Nikdy nebylo úspěšně obhájeno ani
z pozice přirozenoprávní, ani z pozice „prodloužení“
osobnosti, a už vůbec ne na utilitárním
základě. Přestože se historicky podařilo
„nahradit slovo s úctyhodným obsahem
‘vlastnictví’ za slovo, jež zní nepříjemně,
‘privilegium’“, je na čase na základě předložených
argumentů vrátit slovům jejich
původní význam.

SASkin "odvodový bonus" - konečne niečo nové...

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Wed, 15 Apr 2009 12:55:00 +0000

.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Ak nerátame zmeny krátko po revolúcii, najväčšiu daňovú reformu Slovensko zažilo za druhej Dzurindovej vlády. Tá je notoricky známa - zavedenie rovnej dane (ktorá v prípade dane z príjmu zrovna moc rovná nie je), prekopanie daňových zákonov a značná popularita a chváladoma i v zahraničí.

Lenže - jednalo sa skôr o generálku starého žiguláka, než o kúpu nového bavoráku. Systematické chyby ostali. Niektoré sa zmenšili a ustúpili do pozadia, niektoré sa zhoršili, ale samotný princíp slovenského (európskeho) daňového systému neumožňuje ich odstránenie.

Týmito problémami sú najmä:

- nízka motivácia pracovať u menej príjmových skupín. Nie je to spôsobené ich lenivosťou, ale extrémnym marginálnym zdanením. Akékoľvek zvýšenie mzdy znamená prudké zníženie vyplácaných dávok. Táto forma zdanenia dodatočnej mzdy dosahuje desiatky percent, pri skokovo stanovených dávkach môže predstavovať aj viac ako 100%. V takom systéme je racionálne nepracovať, prípadne nesnažiť sa zvýšiť svoj príjem zo mzdy.

- zásluhovosť. Toto môže znieť od pravice šokujúco, ale má to svoju logiku. Súčasný systém odvodov obsahuje zásluhovosť - kto zarába viac, dostane väčší dôchodok, podporu, nemocenské...Čo je na tom zlé? Nič, až na to, že to nemá robiť štát. Aký zmysel má vybrať peniaze, len časť z nich prerozdeliť a zvyšok vrátiť zase tým istým? Je rozumnejšie zásluhovú časť nechať priamo zamestnancovi, nie ju prehnať tunelom štátnej byrokracie a až potom vrátiť nasäť.

-vysoké zaťaženie. Súvisí so zásluhovosťou. Zamestnávateľa nezaujíma, že štát nám časť odvodov vráti. On vidí len svoje náklady na zamestnanca, ktoré sú vysoké. (No a keď to tvrdí už aj Sergej Kozlík tak to ozaj musí byť pravda). Čo samozrejme pôsobí demotivujúco a potenciálny investor sa obzrie inde po svete.

- zaťaženie dopadá najmä na faktor práce. Nežijeme v rano buržoáznej spoločnosti, kde práca, pôda a kapitál boli striktne rozdelené medzi spoločenské triedy. Ďaňový sytém si to však ešte nevšimol a tak ďalej všetko dopadá na prácu. To znamená, že k tej istej činnosti sa dá pristúpiť rôznymi spôsobmi.
Príklad: Firma A potrebuje software. Má tieto možnosti:

Zamestnať programátora a platiť dane a odvody v plnej výške
Zamestnať programátora, dohodnúť sa s ním, platiť mu 11 mesiacov minimálnu mzdu a 12. mesiac všetko doplatiť (samozrejme len účtovne, reálny cash flow môže byť totožný s pr.1.) Vďaka odvodovému stropu a mesačnému zúčtovaniu niektorých odvodov výrazne ušetrí.
Zamestnať programátora, dať mu minimálnu mzdu a zvyšok vyplácať v podobe rôznych odmien a náhrad, alebo elegantnejšie - dať mu akcie a platiť ho dividendami. Odvody si zaplatí len z minimálnej mzdy.
Programátor si spraví živnosť a pracuje externe. Odvody sú výhodnejšie ako v pr.1
Programátor si založí s.r.o., zamestná v nej sám seba za minimálnu mzdu a zvyšok si vyplatí ako zisk

Výsledok je stále ten istý - Firma A dostane svoj software. Avšak dopady na pracovníka sú diametrálne odlišné len vďaka administratívnym (plne legálnym) ťahom. Prirodzene, tento systém prospieva skôr vyšším príjmovým skupinám. Dokladač v Tescu si len ťažko založi s.r.o. na dokladanie.

- demografia. Poznáte pesničku o dôchodkoch, nie?

- náročná a nákladná administrácia. Údajne v slovenskom systéme existuje okolo 70 rôznych dávok a platieb. Slovný objem zákonov definujúcich finančný vzťah občana a štátu dosahuje okolo 350 000 slov (Pán Prstenov má v anglickej verzii okolo 304 000 slov).

K jadru veci. Kedysi jediná echt protrhová strana na Slovensku, OKS (prezývaná tiež "1% stačí"), dostala v posledných mesiacoch konkurenciu v podobe strany Sloboda a Solidarita - to užívatelia internetu (a pomaly ale isto aj tí offline) určite už zaznamenali.

A vo svojej programovej ponuke to miesto tradičného pravicového fidlania daní to berú od základu. Ich vlajkovou loďou je koncept Odvodového Bonusu. Spája dve myšlienky - základný príjem a zápornú daň z príjmu - a je nádherne jednoduchý:

1. Každý občan má nárok na dávku. Jej konštrukcia je jednoduchá - je to základná dávka (životné minimum, pevne stanovené; dávky patriace maloletým sa vyplácajú rodičom) + dávky v mimoriadnej situácii (invalid/osamelý rodič)

2. Odvodový bonus, vypočítaný ako dávky(1) - 10% z príjmu (nie mzdy - zahŕňajú sa tu aj vyplatené zisky, dividendy atď.)

3. Vymeriavací základ, vypočítaný ako 1+2

4. Vyrubenie dane z príjmu, solidárneho odvodu (všetky odvody dokopy okrem zdravotného) a zdravotného odvodu z vymeriavacieho základu.

Štyri jednoduché kroky. Percentá nie sú dôležité pre pochopenie systému (zdá sa, že pôjde o 19%/10%/8%). Odvodový strop je 10x životného minima.

Čo z toho vyplýva?

jednotné marginálne zdanenie = väčšia motivácia pracovať.
odpadne vek odchodu do dôchodku (ak prestanete pracovať, automaticky sa vám vypláca dávka)
zánik minimálnej mzdy - poklesu príjmu pod určitú útroveň automaticky zabráni štátna dávka
zánik nezmyselnej hrubej mzdy
zánik živnostníckej konštanty, ktorá vznikla od oka.
totálne zjednodušenie administrtívy pre plátcu aj štát
zachovanie sociálneho rozmeru
stratí sa motivácia hľadať bočné cestičky (napr. subjekt dnes môže radšej zvoliť založenie s.r.o miesto živnosti aby ušetril, avšak v nepokrivenom systéme by takúto cestu nevolil)

Tento systém by predstavoval daňovú revolúciu (nielen) v rámci Slovenska. SASka so Sulíkom na čele má síce ešte čo robiť a aj v pripade, že sa dostane do parlamentu, odvodový bonus sa asi nepresadí zo dňa na deň. Je však dôležité, že takáto myšlienka žije. Iste by bolo naivné vkladať do nej mesiášske nádeje, ale bol by to aspoň prvý krok dostať sa von zo zamotaných chápadiel daňovej chobotnice, ktorá zviera Európu.

Viac o odvodovom bonuse

10 áut, ktoré potopili Detroit

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sun, 05 Apr 2009 18:58:00 +0000

.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Ťažkosti, do ktorých až po krk zapadli detroitské automobilky General Motors, Ford a Chrysler nie sú náhodným konštruktom krízy, ale dôsledkom dlhoročného (ne)vývoja vnútri týchto gigantov.
Môžeme sa dohadovať, čo je hlavnou príčinou - management, ukolísaný myšlienkou neprekonateľného Amerického Auta? Mocné odbory, ktoré vydupali nepriehľadnú spleť bonusov pre zamestnancov? Zanedbanie vývoja?

Zostaňme pri autách. Yahoo autos priniesol prehľad 10 áut, ktorými si americký automobilový priemysel vykopal svoj hrob.

Ford Pinto
Táto odpoveď Fordu na úspech VW Beetle prišla chvátavo a napriek počiatočnému úspechu sa predaje rýchlo prepadli. Výrobca americkým cestných krížnikov nezvládol malé auto, ktoré malo problémy s bezpečnosťou, najmä s vybuchujúcou nádržou, čo Ford tvrdohlavo odmietal (po firme dokonca kolovalo nechvalne známe "Pinto memorandum", ktoré kalkulovala náklady na posilnenie nádrže proti nákladom na odškodné obetiam. Odškodnenia im vyšli o 50 miliónov lacnejšie...)
Keď po chvíli prišla na trh oveľa vyspelejšia Corolla a Civic, zákazníci už o Pinto ani nezakopli.

Chevrolet Cavalier
Cavalier s vyrábal od roku 1982 do roku 2005 a v 80. rokoch bol bestsellerom. Kde je chyba? Cavalier ako by reprezentoval celú túto éru amerických automobiliek. Model tak úspešný, že ho Chevrolet nechal úplne bez zmeny po mnohé roky. Zatiaľ čo japonský konkurenti upgradovali každých 5-6 rokov, Chrysler okrem kozmetických úprav inovoval len raz, v polovici 90.rokov. Kedysi úspešné auto sa prepadalo stále nižšie. Tretia generácia mala už vážne problémy s bezpečnosťou.

Chevrolet Astro
Tento minivan od GM ostal zaseknutý v roku svojho vzniku - 1985. Ak k tomu prirátame zlé jazdné vlastnosti a tradične katastrofálne crash testy, GM bol v dôležitom segmente minivanov v 90. rokoch už mimo.

Ford Taurus
Podobný príbeh ako Cavalier. Ford nechal tento obľúbený rodiný sedan tak ako bol a hral sa s pick-upmi a SUVčkami. Keď sa Ford zbadal, skúsil ho v roku 2006 rýchlo nahradiť modelom 500 Sedan. Bol to jeden z najkratšie žijúcich modelov, už po dvoch rokoch bol ukončený. Ford ho prekopal a opäť pomenoval Taurus. Ale už je neskoro...

Ford Explorer
Matka všetkých SUV, Explorer vypočul volanie Američanov po vozidle, ktoré ich spraví pánmi na ceste aj mimo nej. Predaj bol výborný a dvaja hlavní konkurenti ho čoskoro nasledovali svojimi modelmi.
Explorer bol úspešný, ale svojich stvoriteľov zaslepil. Všetky stávky hádzali do SUV segmentu, zatiaľ čo svet už bol niekde inde...

Jaguar X-Type
Ford tohoto britského aristokrata kúpil v roku 1990. Zatiaľ čo fanúšikovia očakávali konkurenciu pre BMW alebo Lexus, Ford ponúkol 30 tisícové vozidlo pre stredné vrstvy. Cieľových zákazníkov ničím neoslovil a pôvodných fanúšikov urazil. Teraz kedysi hrdú britskú značku, vlastnia (aká irónia) Indovia z Tata Motors.

Hummer H2
Čo k tomu dodať? Čo začal Explorer, dokončil Hummer. Tento prerastený nákladiak, ktorý patrí na front, bol vrcholom jedného trendu. H2 bol predstavený chvíľu po 9/11 a bol prezentovaný ako auto pravého Američana. Fungovalo to len chvíľu. Keď minulé leto ropa vyskočila na takmer 150 dolárov, moní majitelia preklínali deň, keď si ho kúpili. V čase, keď sa hitom stal Prius, Hummer ťažil image GM ako balvan. GM sa snaží túto divíziu predať, ale kto by to chcel?

Toyota Prius
Hybrid, ktorý symbolizuje momentálny neúspech Detroitu, malý Japonec, smejúci sa americkým obrom. Spočiatku prijímaná s nedôverou, Prius sa stal po čase hitom u (stále väčšieho počtu) zeleno zmýšľajúcich Američanov a po raste cien palív aj u tých ďalších. Zatiaľ čo GM rozmýšlala ako vylepšiť Hummer, Toyota zlepšovala batérie a elektromotory. Zúfalo oneskorená reakcia amerických hybridov musí teraz dohánať obrovskú stratu.

Chrysler Sebring
Sebring sú vlastne tri rôzne autá (sedan, kabriolet a kupé), ale to je jedno, všetky sú hrozné. Pravidelné umiestnenie medzi najhorsími autami roka(a ešte tu,tu je dokonca označené za najhoršie na svete) - proste Chrysler melie z posledného a posiela na trh takéto zlepence.

Jeep Compass
Toto SUV od Chrysleru je tiež skôr zlý symbol, ako zlé auto. Predstavuje zúfalú snahu vedenia vytrieskať z dobrého modelu čo sa len dá. Jeep Compass, Jeep Liberty, Jeep Patriot - prakticky totožné auto, predávané pod troma názvami. Vývoj nových áut stangnuje, ale zákazníci toto trápne presýtenie trhu jedným modelom vidia.

Toľko k autám. Každá automobilka má dobré a zlé modely, ale americká silná trojka k tradičným technickým nepodarkom pripojila aj arogantné ignorovanie trhu a budúcich potrieb, spoliehajúc sa na image, ktorý predchodcovia vybudovali dakedy v 60tych rokoch.
Tieto autá sú dôkaz, že za súčasné problémy nemôže žiadna mýtická kríza, ale konkrétne zlé rozhodnutia, ktoré sa pretavili do podoby plechu a štyroch kolies...

Vytvorené úpravami z originálneho článku.
Zaujímavý je aj článok 50 najhorších áut všetkých čias.
A keď už sme pri autách, tu je niečo o šrotovnom.

Ďakujem za podporu na VYBRALI.SME a iných bookmark sites .)

Šrotovné - čo je vidieť a čo nie je vidieť

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sun, 01 Mar 2009 11:55:00 +0000

.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Zdá sa, že vlády objavili konečne liek na krízu - šrotovné! Vyzerá to tak jednoducho - podporíme ľudí, aby zahodili starú vec a kúpili si novú. Náklady nám vlastne zaplatí daň z novozakúpeného výrobku, takže štátny rozpočet to nič nestojí.
Len škoda, že jednoduché riešenia neexistujú, obzvlášť keď ich ponúka štát.

- opatrenie prospeje úzkej skupine občanov, ktorá má ochotu a prostriedky kúpiť si nové auto. Väčšina embéčok a favoritov ostane ďalej v garážach, pretože ich majitelia ťažko budú mať 5-7000€ poruke na nákup nového auta.

-je zaujímavé, že politici, ktorí tvrdia, že zníženie daní v čase krízy nepomôže, podporujú šrotovné. Pritom sa prakticky jedná o zníženie DPH z automobilov, kedže to, čo človek zaplatí na DPH sa mu +- vráti v šrotovnom. Veľká časť ľudí, ktorá zažiada o šrotovné, si v priebehu roku aj tak plánovala kúpiť automobil (ak ste to nemali v plán pre najbližšie roky, motivácia 1500-2000€ nebude až taká obrovská, aby ste zmenili názor) - teda rozpočet príde o príjmy.

- to najdôležitejšie na záver. Šrotovné predstavuje umelé preskupenie spotreby. Ľudia, ktorí sa rozhodnú kúpiť auto kvôli šrotovnému, by svoje eurá nezašili do podušky (obzvlášť pri financovaní lízingom), ale minuli by ich inak. Teda týchto niekoľko tisíc eur nie je vytvorených zo vzduchu, alebo vytiahnutých z kredenca, ako sa to snažia prezentovať niektorí politici - prídu o ne desiatky iných firiem a spoločností, ktoré svoju prácu robili dobre a ich produkty sú medzi ľuďmi žiadanejšie ako autá.
Nehovoriac ot tom, že príde k umelému obnoveniu kapitálu - autá, ktoré budú zošrotované, by často mohli slúžiť veci ďalej a obnovená mohla byť iná časť rodinného kapitálu, napríklad kuchyňa - ak by to záležalo na rozhodnutiu jednotlivca. Vláda však rozhodla, že potrebné je obnovovať autá.

Ak je riešenie krízy také jednoduché, prečo sa do toho neoprieť poriadne? Prečo nedať šrotovné na domy a pomôcť stavebnému priemyslu? Ak zbúrate aspoň 50 rokov starý dom, dostanete 25000€. Alebo textilnému priemyslu? Ak zošrotujete ponožky aspoň s jednou dierou, dostanete 1€. A tak môžeme pokračovať a postupne búrať všetko - veď nám to dá prácu, nie?
Alebo by bolo jendoduchšie znížiť dane?

Tento "novátorský" prístup dnešných vlád popísal a veľmi pekne vysvetlil v 19.storočí už Frederic Bastiat vo svojej skvelej knihe Čo je vidieť a čo nie je vidieť (volne dostupné!).

I. Rozbité okno
Byli jste svědky řádéní správného občana Dobrodéje Sedláčka, když jeho nezvedený syn vyrazil okenní tabuli? Pokud jste byli u tohoto spektakulárního výjevu, byli byste pak též mohli konstatovat, že všichni přihlížející i kdyby jich bylo třicet poskytli, jak se zdá, nešťastnému majiteli tuto jednostejnou útéchu: Všechno zlé je k nìčemu dobré. Takové nehody podporují prùmysl. Každý se musí néjak živit. Co by dělali sklenáři, kdyby nikdy nikdo nerozbil žádné okno?

Tato soustrastná formulka obsahuje celou určitou teorii, kterou je dobré přistihnout flagrante delicto v tomto zcela jednoduchém případě, jelikož je to přesnì tatáž teorie, která naneštěstí ovládá většinu našich ekonomických institucí. Dejme tomu, že je třeba vydat 6 frankù, aby se napravila škoda. Pokud by nìkdo chtìl říci, že tato nehoda je poskytne sklenářskému prùmyslu a že tedy v rozsahu hodnoty šesti frankù se tomuto prùmyslu dostane podpory, tak má mùj souhlas. Nemám nižádnou námitku a uznávám, že se usuzuje správně. Přijde sklenář, vykoná svoji práci, dostane 6 frankù, bude si mnout ruce a v duchu bude blahořečit onomu enfant
terrible. To je to, co je vidět. Jestliže však jak se velmi èasto stává cestou dedukce dospějete k závěru, že je dobré rozbíjet okna, že se tím napomáhá oběhu peněz, že z toho rezultuje podpora prùmyslu obecně, pak je mojí povinností volat: Zadržte, vaše teorie uvízla na tom, co je vidět, a nebere v úvahu to, co vidět není!
Zde není vidět to,že náš občan protože utratil 6 frankù za jednu vìc nemùže již vydat tuto sumu na jinou věc; není vidìt, že kdyby nemusel dát spravit okno, dal by si spravit např. sešlapané střevíce, nebo by si přikoupil další knihu do své knihovny. Byl by zkrátka upotřebil těch 6 frankù na nìco jiného, což ovšem již nemùže učinit. Uvažujme tedy o prùmyslu obecně.
Bylo rozbito okno, sklenářský prùmysl získává 6 frankù; to je to, co je vidět.
Kdyby okenní tabule nebyla rozbita, byla by 6 frankù získala živnost obuvnická (nebo nějjaká jiná); to je to, co vidìt není. A kdybychom vzali v úvahu to, co vidět není, poněvadž je to faktor
negativní, a stejně tak to, co vidět je, ponìvadž je to faktor pozitivní, porozuměli bychom, že zde neplyne žádný prospěch ani pro prùmysl obecně, ani pro celek národní práce z hlediska zaměstnanosti, ař již se okenní tabule roztloukají nebo nikoliv.
Všimněme si však nyní Dobroděje Sedláčka.
V rámci první hypotézy, totiž pokud se okno rozbije, vydá 6 frankù a nemá o nic víc a o nic ménì, než mìl dřív, má užtek z okenní tabule. V rámci druhé hypotézy, tedy pokud by nedošlo k nehodě, vydal by 6 frankù na střevíce a měl by užitek jak z páru bot, tak i z okenní tabule.
Nuže, jelikož Dobrodìj Sedláček je členem společnosti, je nutné dospìt k závěru, že společnost jako celek ve své celkové bilanci vynaložené práce a získaného užitku přišla o hodnotu rozbité okenní tabule. Jestliže provedeme generalizaci, plyne z toho tento neočekávaný závěr: Společnost ztrácí hodnotu zbytečně zničených předmětù, jakož i následující aforismus, při kterém ochranářùm vstávají hrùzou vlasy na hlavě: Rozbíjení, ničení a rozhazování není stimulací celkové zamìstnanosti. Lze jej vyjádřit také stručněji: Destrukce nepřináší zisk.

Rovná daň je solidárna

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Mon, 16 Feb 2009 16:39:00 +0000

.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Prekvapuje ma, ako často ľudia na rôznych diskusiách poukazujú na to, že rovná daň (z príjmu) nie je solidárna, a že "bohatí" by mali platiť viac.
V prvom rade, rovná daň z príjmu na Slovensku je len ilúzia. Pri nezdaniteľnom minime ca 3500€ ročne a priemernej mzde 12*700=8400€ platí podpriemerne zarábajúci občan (povedzme 6000€) daň 8%, priemerne zarábajúci (8400€) 11%, nadpriemerne zarábajúci (12000€) 13,5% a špičkovo platený (36000€) 17,1% daň.

Ale ak si odmyslíme túto anomáliu, aj dokonale rovná daň je solidárna - jednoducho z toho dôvodu, že 19% z platu 3000€ mesačne je nominálne viac ako 19% z platu 700€. Jediná dokonale rovná daň je "daň z hlavy" (poll tax), známa najmä v anglosaskom svete (aj tam už len viac menej ako história), ktorá spočíva v platení pevne stanovenej sumy na osobu. Toto je jediná nesolidárna daň (samozrejme ešte okrem degresívnej dane).
Nie som odporca solidárnych daní (keby daň nebola solidárna, tak aký zmysel by vôbec mala?), ale volajme veci pravými menami...

Päť ekonomických blogov ktoré sa oplatí vidieť

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sat, 07 Feb 2009 23:18:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Kto chce dnes niečo povedať, má na to blog a v ekonómii to platí obzvlášť. Nepotrebujete bublajúce baňky a časticové urýchlovače, aby ste prezentovali svoje výsledky. Stačia čísla a text. Veda je to ukecaná a platí koľko ľudí, dvakrát toľko chutí, takže blog je ideálna možnosť prezentovať ekonomické myšlienky. Dá sa rýchlo reagovať na aktuálne udalosti, nalinkovať články v čase (najlepšie sú spätné linky dokazujúce "Aha tu som to tvrdil, že sa to stane!"), podporiť články faktami a štatistikami a na záver prediskutovať svoje názory s čitateľmi.
Na druhej strane, na tom istom mieste sa skrýva aj nevýhoda. Pomály každý chce prezentovať svoj názor na ekonomické dianie a článkov zaoberajúcich sa krízou alebo tým či oným je ako maku v afghánskych horách. Fakty sú často prebraté zo zdrojov wéwéwé.jetourcitepravda.com a človeku sa nechce ich overovať. Naviac, nájsť originálnu a zaujímavú informáciu je ako nájsť legálny Windows v Rusku. Preto sú užitočné rebríčky.
Tu je ten môj, určite je aj kopa iných zaujímavých ekonomických blogov, ale mne sa zatiaľ zapáčilo týchto 5:

CARPE DIEM
Môj najčerstvejší objav. Píše ho Mark J. Perry, profesor ekonómie a financii na School of Management vo Flint campuse University of Michigan, vyštudovaný na George Mason University, je členom Board of Scholars na Mackinac Center for Public Policy a tak ďalej.
Okrem svojho blogu, ktorý píše už tretím rokom je prispievateľom na Seeking Alpha.
Jeho blog si ma získal najmä trefnými článkami a zaujímavými štatistikami (nielen) k sučasnej kríze.

Cafe Hayek
Názov nenecháva nikoho na pochybách, prím tu hrá rakúska škola. Blog funguje od apríla 2004, za tú dobu na ňom vykvitlo pekných pár článkov. Píšu ho Don Boudreaux, prezident think tanku Foundation for Economic Education a Russell Roberts, žiak Miltona Friedmana, obaja profesori na George Mason University. Ich články majú skutočne široký záber, od kubánskych áut až po neunávnú kritiku Krugmana.

Economist's View
Tento blog patrí medzi abosulútne najznámejšie a najnavštevovanejšie (ca. 10000 návštev denne) ekonomické blogy a nájdete ho vo väčšine top rebríčkov. Píše ho Mark A. Thoma, profesor na Oregon University, ktorý sa zaoberá najmä vplyvom peňažnej zásoby na reálnu ekonomiku. Jeho blog je však aj rozcestníkom a schraňoviskom všemožných ekonomických správ a zaujímavostí.

Greg Mankiw's Blog
Ak má ekonomický svet svoju superstar, je to Greg Mankiw. Vo veku 29 rokov profesor na Harvarde, 2003-2005 prezident Rady ekonomických poradcov prezidenta Busha. A ak vám za učebnicu ekonómie vyplatia 1.4 milióna dolárov ako zálohu, je to náznak, že viete písať. Jeho blog, pôvodne určený pre študentov, je dnes svetoznámy. Mankiw je označovaný za neokeynesiánca, a pre svoje názory sa neraz dostal do sporov (ako prezidentov poradca sa nebál označiť outsorcing práce amerických firiem do zahraničia za prínosný), bohužial nemôžete si to s ním vydiskutovať, pretože jeho blog nemá povolené komentáre. Pri 20000 návštevách denne je to pochopiteľné.

Pinus@Chicago
Jediný neanglický zástupca pochádza z Čiech, ale vzhľadom k tomu, že jeho autor Jaroslav Borovička študuje PhD na University of Chicago, informácie sú z centra diania, obohatené však aj o postrehy z Českých reálii. Pre mňa osobne bol inšpiráciou začať písať tento blog.

Julian Simon reloaded - zdroje sú neobmedzené

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Mon, 02 Feb 2009 11:09:00 +0000

.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Pred pár mesiacmi som napísal krátky článok o Simonovej teórii nevyčerpateľných zdrojov. Avšak po dôkladnom preštudovaní jeho kľúčového dieľa The Ultimate Resource som si uvedomil, ako veľmi povrchne a nepresne som k tejto teórii pristúpil. Pokúsim sa to napraviť.

Zdroje na Zemi nie sú obmedzené. Práve naopak - sú neustále dostupnejšie.
Táto myšlienka sa zdá byť až kacírska - ako môžu byť zdroje v uzavretom systéme neobmedzené? Neodporuje to zdravému rozumu a najzákladnejšej logike? Nie.

Simon totiž prekonal "inžinierske myslenie" (ako ho sám nazval) a pozrel sa na zdroje z pohľadu ekonóma.
Inžiniersky pohľad je pohľad geológa: Máme X baní v ktorých je odhadovaných Y ton meďenej rudy. Pri ťažbe Z ton ročne sa bana vyčerpá za N rokov.
Ekonomický prístup opúšťa tento pohľad (ktorý samozrejme nie je chybný, ale vzťahuje sa na presne daný objekt v čase a priestore - je podstatný napr. pre prevádzkovateľa bane ) a pridáva kľučový faktor - rastúcu ľudskú produktivitu a kreativitu v čase.

"Zdroj" nie je človekom čerpaný, ale vytváraný. Zdrojom nie je železo (železná ruda) v zemi - zdrojom je vyťažené železo. A množstvo vyťaženého železa závisí len na ľudských schopnostiach.
Naši prapredkovia dokázali ťažiť z povrchových baní a ruda musela mať vysokú kvalitu. Vlastniť železnú vec si mohli v temnom stredoveku dovoliť len boháči. Ak by sme ustrnuli na danom bode, zdroj by bol už dávno vyčerpaný. Naši predkovia však dokázali kopať hlbšie, zvýšiť efektivitu rúbania, postavili pece schopné spracovať rôznu kvalitu rudy, zlepšili geologický prieskum. Dnes sa železo povaľuje na smetiskách. A tým to nekončí - stále sa otvárajú nové možnosti, ako ho získať. Ťažba kovových solí v oceánskej vode? Dnes utópia, v budúcnosti, kto vie? Množstvo prvku Fe na planéte Zem by pri tempe dnešnej spotreby vystačilo na 7 miliárd rokov. A ani Zem nie je nakoniec uzavretý systém. Okolo nás sa pohybujú biliony ton najrozmanitejších prvkov.

Rozširovanie možností ťažby je len jedným z faktorov nekonečosti. Ďalším je recyklácia. Vyťažený a spracovaný materiál neopúšťa túto planétu (až na výnimku niekoľko ton kozmických telies ročne, na druhej strane z opačnej strany takisto prilieta nový materiál), ale ostáva na Zemi. Či už na smetiskách, alebo zabudovaný v produktoch. Nie je dôvod myslieť si, že nepôjde dnes, alebo o sto rokov použiť zas a znova.

Posledným pilierom, o ktorý sa koncept nekonečnosti opiera, je zdroj ako služba. Nechceme železo preto, aby sme ho nasypali na kopu a tešili sa z neho. Chceme ho preto, pretože poskytuje nejakú službu. Vyrobí sa z neho koľajnica (služba preprava), mreža (služba zabezpečenie majetku) a podobne. Tieto služby môžu byť a budú povkytované v pravú chviľu (keď to bude ekonomicky výhodné) inými zdrojmi. Tak ako sa lány indiga v Indii stali bezcennými po tom, čo nemecké chemičky (motivované vysokými cenami) vynašli umelú náhradu. Fotografický priemysel spotrebovával stovky ton striebra. Digitálna fotografia to lusknutím prstov zmenila. Každý si určite dokáže nájsť množstvo vlastných príkladov.
Z tohoto dôvodu sú množstvo zdrojov a spotreba v čase neodhadnuteľné; kľúčovou premennou je zmena ľudskej produktivity v čase, ktorá je neodhadnuteľná.

A čo pôda? Potraviny? Ani tie sa nevymykajú konceptu nekonečnosti. Lovec a zberač potreboval niekoľko kilometrov štvorcových, aby uživil aspoň seba. Dnes komerčne úspešné hydroponické farmy dokážu zabezpečiť spotrebu pre jedného človeka na ca. ôsmych metroch štvorcových. Pri použití týchto metód by bolo možné živiť celú svetovú populáciu z plochy menšej ako desatina Texasu (a to neberieme do úvahy možnosť viacposchodových budov).
Malá odbočka - I keď trend sa zlepšuje (za posledných 50 rokov svetová produkcia potravín na hlavu narástla o 40% a ak vynecháme desivé "červené" hladomory v ZSSR a Číne, na hlad zomrela za celé 20.storočie polovica počtu ľudí, ktorí zomreli na hlad za posledných 25. rokov 19.storočia), ľudia hladujú - prečo?
Nie je to preto, že by kapacita Zeme nestačila. Je to preto, lebo výnosnoť hektáru ryžového poľa v Bangladéši je taká, akú malo Japonsko v 18. storočí, napriek skvelým prírodným podmienkam (viac dole).

A zlatý kliniec na záver - energia. Je nekonečná? Čo Peak Oil? Odpoveď je rovnaká - energia sa nevymyká (až na 1 výnimku) tomu, čo už bolo povedané.
Ťažba - množstvo fosílnych palív je nedohadnuteľné, pretože sú neodhadnuteľné možnosti ťažby. Podmorská ťažba, ťažba z živičných pieskov a bridlíc, výroba umelej ropy z plynu, uhlia a rastlín - všetko sú otvorené možnosti pre budúce roky. Rovnako urán. Nehovoriac o slnku, vetre, prílive, geotermálnej energii...
Recyklácia - v tomto prípade asi nereálne (i keď existujú projekty napr. získavania energie uvolnenej trením z vozoviek), na druhej strane, až na urán nie je energia viazaná na Zem, ale Slnko, čo otvára nové možnosti.
Služba - ľudstvo bolo tisíce rokov závislé na dreve, ako nositeli energie. Na tristo rokov prevzalo jeho úlohu uhlie. Pred ca. 100 rokmi začal ropný vek a dnes sa nachádzame na rozhraní atómového. Nie je najmenší dôvod veriť, že ľudia budú závislí na rope po stovky nasledujúcich rokov...

Toto všetko znie pekne a logicky (i keď asi ako pre koho...), Simon si však uvedomoval, že bez faktov a štatistík by bol vysmiaty, a preto nimi nešetril. Tuctami tabuliek a grafov vykreslil tendecie zo sveta zdrojov. Nielenže relatívne ceny surovín, potravín a energie (v pomere k príjmom) neustále klesajú, aj odhadované zásoby narastajú, alebo prinajmenšom stagnujú. Napr. svetové zásoby ropy sa v 40.rokoch odhadovali (pri vtedajšej spotrebe) zhruba do 70. rokov. Dnes sa odhadujú zhruba do roku 2050 (určite existuje desiatka iných čísel, ale to len dokladuje neschopnosť dokonale určiť zásoby, či už staticky alebo dynamicky). Podobný vývoj vidíme aj pri ostatných surovinách - napr. zásoba ortuti sa v r. 1950 odhadovala na 27 rokov. V roku 1990 to bolo 40 rokov...
Simon vyjadril ochotu staviť sa s kýmkoľvek o to, že ľubovolná surovina bude v ľubovolnom časovom horizonte lacnejšia. Väčšina jeho oponentov túto stávku neprijala, z tých čo prebehli nevyšla v prospech Simona len jediná (napriek tomu, že podmienky si nastavil výtazne v svoj neprospech).

Samotné katastrofické predpovede majú dlhú tradíciu - či už je to Malthusova predpoveď, Jevonsova predpoveď (viď. článok), či nepreberné množstvo povojnových predpovedí hladomorov (napr. kniha Paddockovcov z roku 1967 s viac ako jasným názvom Hladomor - 1975!), ktoré pravidelne posúvajú apokalypsu o kúsok dopredu. Radi sa bojíme...

Pre Simona existuje len jediný obmedzený zdroj - človek (to je ten The Ultimate Resource). Všetky ostatné zdroje vznikajú z ľudskej činnosti. Napriek tvrdeniu niektorých odporcov, Simon nebol milovník dymiacich komínov a ropných škvŕn, nenabádal k plýtvaniu. Aj on zhasínal svetlo a neumýval riady pod tečúcou vodou, mal rád rozmnitosť druhov (bol amatérsky ornitológ) a netešil sa z toho, že vo svete ľudia hladujú. Avšak poukazoval na to, že cestou k rastu je ľudská sloboda konať racionálne, rozhodovať v každom momente na základe plusov a mínusov daného kroku. Je racionálne, keď je dnes výhodné postaviť obrovský ventilátor (napájaný bežným prúdom), poháňať ním veternú elektráreň a byť v zisku? Určite nie.

Šetrenie na pravom mieste a inovácia je to, čo zabezpečuje nekonečnosť zdrojov. Hlad neodstráni to, že bohatí ľudia budú chudobnejší (často sa poukazuje na to, že Američania spotrebujú najviac svetových zdrojov, ale zabúda sa na to, že oni ich aj najviac vyprodukujú!), ale to, že chudobní ľudia budú bohatší. A to súvisí aj s ochranou prírody - ľudia musia byť dosť bohatí na to, aby sa ochrana prírody stala jednou z ich potrieb (ako to zobrazuje environmentálna verzia Kuznetsovej krivky). Ťažko vysvetlíte brazílskemu farmárovi, že nemá rúbať prales, keď nemá inú možnosť získať pre seba obživu. Obrovské zlepšenia v kvalite vôd, vzduchu a pôdy, ktorých sa dosiahlo vo vyspelých krajinách za posledných 25 rokov, hovoria samé za seba.

Simonovo dielo má kľúčový odkaz - chovajme sa racionálne a nepodliehajme panickým náladám. Potom si dokážeme poradiť.

Ochrana vkladov - začalo to v Československu

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Tue, 27 Jan 2009 00:15:00 +0000

.

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Najväčšia banková búrka už síce prehrmela, ale iste si pamätáme, ako politici okamžite začali dvíhať záruky na bankové vklady.

Zaujímavé pritom je, že to bola práve ČSR, ktorá ako prvá zaviedla ochranu vkladov. V roku 1924 predstavila zákon 239/124 Zb., v ktorom sa okrem iného vraví:

(1) Vyžaduje-li toho nevyhnutelný veřejný zájem, zejména aby byly chráněny zájmy nuzných vkladatelů neb aby zabráněno bylo zastavení provozování důležitých průmyslových podniků s četnými zaměstnanci, může ministr financí se souhlasem vlády převzíti podpůrnou záruku státní za některé prostředky svěřené bance, u které došlo k opatření podle čl. XXXVIII, odst. 1. neb 2., a to buď dočasně aneb až do splnění těchto závazků neb jinakého jejich plného zajištění, pokud by k úhradě takových závazků nestačilo jmění banky; tato záruka může býti zejména převzata za závazky vzniklé z úvěrů, jež bance byly poskytnuty veřejnými ústavy. Oprávnění vlády přejímati takové záruky zanikne dnem 31. prosince 1932. O výši převzatých záruk podá vláda do 30. června 1933 zprávu Národnímu shromáždění.
Poistenie vkladov nebola neznáma vec, praktizovali ju viaceré súkromné spoločnosti vo svete a na rôznych úrovniach aj niekoľko štátov USA, toto však bola prvá vládna garancia bankových vkladov vkladov s celoplšným dopadom na svete. Jej cieľom bolo zdvihnúť dôveryhodnosť bánk mladej republiky.

Zmysel ochrany vkladov je viac ako diskutabilný, na jednej strane stojí ochtrana pred runmi na banku a bankový systém, ktoré môže byť vyvolané len masovou panikou a dokážu ohroziť aj tú najzdravšiu banku, na druhej strane podporuje nevšímavé správanie sporiteľov a umožňuje prežitie podpriemerných bánk, prenáša zodpovednosť na daňových poplatníkov a sám osebe je tak trochu ilúziou - run na celý bankový systém dokáže ustáť máloktorý štátny rozpočet.

Tak či onak, môžeme si pripísať nejaké to ekonomické prvenstvo...

Najhoršia recesia v histórii?

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sat, 24 Jan 2009 09:44:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Mediálna panika naberá na obrátkach a slová "kríza", "recesia" či dokonca "depresia" patria k najpoužívanejším položkám nášho slovníka. Kráti sa pracovný týždeň, rastie nezamestnanosť, dopyt sa prepadá a zvestovatelia apokalypsy sa množia.
Že sa svet nachádza v recesii je viac než jasné a tento prudký (i keď očakávateľný) prechod z rokov vysokého rastuje je pre väčšinu ľudí šokom.
Je však skutočne dôvod veriť, že táto recesia je horšia, ako desiatka povojnových recesií, ktoré postihli USA (a teda viac alebo menej celý svet)?
Pomoc pri utvorení obrazu môžu poskytnúť grafy, uverjnené na stránkach Minneapoliského FEDu, na ktorých sa porovnávajú zmeny zamestnanosti a výstupu súčasnej a minulých recesii.

Ako povedal Winston Churchill:"Štatistiky sú ako opilec s pouličnou lampou. Slúžia viac ako opora, než zdroj svetla." Napriek tomu, tieto čísla môžu aspoň pár ľuďom trošku prejasniť víkend.

Aj pornopriemysel chce pomoc od vlády

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sat, 10 Jan 2009 21:06:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Po bankách a automobilkách sa ozvali zástupcovia ďalšieho fachu. Legendárny vydavateľ Hustleru Larry Flint a Joe Francis, generálny riaditeľ Girls Gone Wild (nech už je to čokoľvek) vyhlásili, že požiadajú americký kongres o pomoc vo výške 5 milárd dolárov.
Podľa ich zdôvodnenia, depresie z krízy znížili záujem Američanov o sex. "To je veľmi nezdravé pre národ. Američania môžu byť bez áut, ale nemôžu byť bez sexu!" zdôvodnil Flint. A dodal, že prinavrátiť pozornosť Američanov od finančných záležitostí k tým príjemnejším je hlavne úlohou priemyslu pre dospelých.
Zaslali dopis ako Henry Paulsonovi a kongresu, tak aj ich miestnemu kongresmanovi.
Síce priznali, že odvetviu sa nevedie až tak tragicky, pretože napriek asi 20% poklesu predaja XXX DVD sa straty darí vykrývať webovými službami, ale predsa ... Peniaze sa maju použiť na vytvorenie nových distribučných ciest a ako povedal Flint: "Použijeme tie peniaze rozumne. Vytvoríme viac pracovných miest."

Prečo by mali mať nejaké autá prednosť? Keď už bailout, tak poriadny - a Hustler patrí k Amerike rovnako ako Cadillac!

Porn industry seeks federal bailout
Is There A $5 Billion Porn Bailout In The Works?

Potravinová sebestačnosť a ďalšie nezmysly CAP

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sun, 04 Jan 2009 13:03:00 +0000

.

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Common Agriculture Policy (CAP), teda spoločná poľnohospodárska politika EÚ je pravdepodobne najabsurdnejšia z politík Únie. Donedávna najväčšia časť rozpočtu EÚ (momentálne až druhá, s podielom okolo 40%) smeruje do rúk asi 2% obyvateľstva. Že je tento prerozdeľovací moloch neudržatelný v "novej" Únii, je už pomaly jasné aj jeho najväčším priaznivcom.

CAP vznikla v roku 1962, keď vtedajšie EHS bolo importérom poľnohospodárskych produktov. Zavedením vysokých výkupných cien a cieľ sa malo stimulovať európske poľnohospodárstvo. Onedlho išlo na CAP až 90% rozpočtu (to však treba brať s rezevou, vtedajší rozpočet bol len malinkým zlomkom dnešného rozpočtu EÚ). Výsledok sa postupne dostavil, EÚ sa zmenila z importéra na exportéra poľnohospodárskych produktov.
CAP v danej podobe bol natoľko distorzný, že silný tlak zvonku Únie (ale aj z vnútra, napr. Britský rabat) vytvoril priestor pre niekoľko reforiem CAP. Tieto reformy priniesli zmeny (najmä posledná z roku 2003), ale podstatné problémy pretrvali.

CAP smeruje obrovskú časť rozpočtu na malinký zlomok obyvateľstva, ktorý tvorí veľmi malé HDP (v starých štátoch pod 2%, v nových okolo 4%, Rumunsko 14%)
napriek prezentovanej podpore rodinných fariem väčšinu prostriedkov získavajú veľkofarmy, ktoré majú oveľa väčšie úspory z rozsahu. Pred pár rokmi išlo 80% dotácii 20% farmárov, dotácia na osobu/rok pri veľkofarmách sa pohybovala okolo13000eu, kým najmenší farmár získaval ca 800eur na osobu/rok. Posledná reforma tieto rozdiely zmiernila, najmä preferovaním priamych platieb na farmu pred jednoduchým platením za produkciu, napriek tomu výrazné rozdiely ostávajú (v roku 2003 bol pomer ca 75%platieb 25% farmárov). Takisto minimálne výkupné ceny sú výhodné pre veľkofarmárov, ktorí dokážu produkovať s výrazne nižšími nákladmi.
ca 40% farmárov hospodári na prenajatých pôdach. Podľa prieskumu OECD z roku 2003 asi 45centov z každého eura priamej platby skončí v rukách majiteľov pôd. Ešte horší výsledok je s cenovou podporou, tam farmári získavajú priemerne 48 centov z každého eura. Na svoje si prídu najmä dodávatelia, agrochemické firmy a administratíva pre získavanie dotácii.
clá a kvôty na dovoz produktov zvyšujú ceny potravín. To dopadá najviac na nízkopríjmovú časť obyvateľstva, u ktorých majú výdavky na potraviny najväčší relatívny podieľ.
vykupovanie produkcie za minimálne ceny spôsobuje problém s následnou spotrebou. Skladovanie potravín je nákladné a určite si pamätáme plány spalovať obilie v elektrárňach. Pritom tento problém je dlhodobý, v roku 1985 EU mala na skladoch 18,5 milióna ton cereálií,t.j. 70kg na jedného obyvateľa. EÚ sa tejto nadprodukcii (ktorú sama spôsobila) snaží čeliť podmieňovaním platieb dodržiavaním maximálnych kvót (napr. u nás známe problémy s cukrom), čím vlastne uzavrela absurdný cyklus.
diskriminácia niektorých produktov na úkor iných, väčšinou politicky zdôvodnená.
narúšanie svetového trhu. Tretí svet nie je schopný konkurovať umelej nadprodukcii, ktorú EÚ hádže na svetový trh.

V čase svojho vzniku si Európa ešte pamätala vojnové časy a následný prídelový systém. Obyvateľstvo podporovalo zvyšovanie produkcie a náklady CAP sa v časoch vtedajšieho ekonomického boomu (do 70.rokov) stratili. Prečo však CAP naďalej existuje v takom rozsahu, keď na jej absurdnosť je poukazované už dlhé roky?

Dôvody sú dva. Za prvé je to silná poľnohospodárska lobby. Poľnohospodári sú skupina, ktorá je schopná sa rýchlo mobilizovať a protestovať pomerne agresívnym spôsobom. Dlhé roky CAP ich naučili veriť tomu, že ich produkty majú akúsi "Bohom danú" cenu a trh pre nich neplatí. Stovky ...zablokovali cesty do Bruselu,Protesty poľských farmárov...,Tisíc farmárov v Bulharsku protestovalo, Zemědělci vylili mléko do polí...

Druhá strana sú samotní obyvatelia. Časť ľudí podporuje farmárov, ako udržiavateľov rodinných tradícii či "správcov krajiny" (?). Najväčšia časť ich podporovateľov sa však obáva potravinovej nesamostatnosti a závislosti na dovoze, ktorý sa môže vypomstiť.
Táto úvaha je však úplne scestná. Mohla mať smysel v stredoveku, keď kapitál farmára bol pluh a motyka, v lepšom prípade kôň. Dnes je situácia úplne iná. ak sa nás oponent v čase nejakej krízy rozhodne vyhladovať, potravinová samostatnosť bude mať minimálny efekt. Darmo sú nám k dispozícii polia a farmári schopní ich obhospodarovať, keď ich traktory nebudú mať ropu, nebudú mať chemikálie na hnojivá, náhradné diely, vakcíny pe zvieratá - obchody budú prázdne. Dnešný svet je príliš komplikovaný, všetko je so všetkým spojené...

Kanada v slepej uličke

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sat, 20 Dec 2008 21:46:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Že demokracia nie je dokonalý spôsob vládnutia, vedeli už starí Gréci. Systém volieb, aký pozná vyspelý svet, má kopu chýb, od median voter-a až po politické cykly, keď sa rozhodnutia robia v závislosti na voľbách.

Do nepríjemnej sitácie sa dostala Kanada. Za posledných 8 rokov zažila 4 federálne voľby. V roku 2006 vyhrali Konzervatívci na čele so Stephenom Harperom. Vzhľadom k tomu, že vláda mala menšinu, Harper zvolal v októbri 2008 predčasné voľby, vo vidine predpokladaného posilnenia svojej pozície.

Konzetrvatívci si pozíciu skutočne o niečo posilnili, avšak ostali naďalej menšinovou vládou. To im nebránilo, aby predložili pomerne odvážny rozpočet pre rok 2009, ktorý nepredpokladá žiadne výrazné stimuly na "boj proti kríze". To sa príliš nepáčilo opozičným stranám (Liberáli, NDP a separatistický Bloc Québécois). Ešte viac sa im však nepáčila navrhnutá zmena vo financovaní strán zo strany štátu, ktorá by (spoň podľa opozície) pomohla Konzervatívcom, ktorí majú dostatok sponzorov.

A tak sa rozhodli pre v Kanade nevídanú vec - vytvoriť koalíciu a vymeniť vládu. Bez volieb. Harper zareagoval nečakane. Využil inštitút, ktorý má ministerský predseda, ale ešte ho nepoužil, a požiadal generálnu guvernérku (zástupkyňa Kráľovnej, ktorá sice teoreticky mohla odmietnuť, ale bol by to veľmi odvážny krok - jej úloha je skôr symbolická) aby uzavrela parlament až do 26. januára, ktorá tak urobila, čo znemožnilo hlasovanie o dôvere.

Kanada je tak v zaujímavej patovej situácii, kde proti sebe stoja dva politické precedensy - koalícia (a zmena vlády bez volieb) verzus uzavretie parlamentu. Tri strany sa usilujú o vytvorenie koalície. Sú to však pomerne nesúrodí partneri. Tradičná druhá silná strana, Liberáli, utrpela vo voľbách ťažké straty a nemajú veľkú podporu obyvateľstva. Navyše predseda Stephane Dion je anti-separatista pochádzajúci z Quebecu - nič pre Bloc (hoci pravdepodobne v krátkej dobe opustí kreslo predsedu). NDP boli tradiční kritici vlád Liberálov. A Bloc Québécois je najsilnejšia strana v Quebecu, ale inde má len minimálnu podporu, vzhľadom k svojmu programu.

Sám Harper má však menšinu a potrebuje spoluprácu s niektorou z týchto viac-menej ľavicových strán. Naviac je jeho osoba značne nepopulárna. Jedna z možností je vyhlásenie ďalších predčasných volieb - tie by as ale pravdepodobne opäť skončili podobným patom.

A tak prebiehajú intenzívne zákulisné hry a Kanaďania nevedia, či majú vládu, nemajú, či budú tretie voľby za posledné dva roky, alebo nebudú a ak áno, či sa nezačne všetko odznova...

S.Harper

Kanadské banky
Kanadské zdravotníctvo
Theory of public choice

Ako sa smiali Schiffovým predpovediam

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sat, 06 Dec 2008 16:14:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Peter Schiff je 44-ročný prezident brokerskej spoločnosti Euro Pacific Capital Inc. a častý komentátor ekonomických udalostí. V roku 2006 v rôznych výstúpeniach a rozhovoroch takmer dokonale predpovedal súčasnú hypotekárnu a finačnú krízu, so všetkými jej aspektami.
Normálne ma podobné predpovede nechávajú chaldným - ročne sú vyslovené milióny predpovedí z miliónov úst, zákonite sa niekto musí do niečoho trafiť.
Jeho protivníci ho zvyčajne vysmiali, často dosť arogantným spôsobom, ako by bol maé dieťa, ktoré nechápe najzákladnejšie princípy trhu.
Tu však platilo staré - kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!

Pozrite si pár videí

"The US economy has never been in better shape!"
(3:45 obzvlášť odporúčam)

Možno by stálo za to porozmýšlať nad jeho návrhom "boja" proti kríze. Ako tvrdí:"Ak sme doteraz nesporili, ale míňali, teraz musíme začať sporiť a nemíňať...Liek býva horký, ale treba ho prehltnúť"

Peter Schiff je obdivovateľom rakúskej ekonomickej školy a podporovateľ inštitútu Ludwiga von Misesa. Tu je jedno interview inštitútu s Petrom.

Zlo v podobe kartelov

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sat, 06 Dec 2008 10:37:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Banánový, gumárenský, autosklový, strojársky, kartel na kyselinu monochlóroctovú,špedičné firmy, stavebné firmy…Stačí zadať „kartel“ do googlu a vyhodí to množstvo dôkazom, že európska komisia neváha. Lietajú pokuty rádovo v stovkách miliónov euro, plus ďalšie tresty, napríklad zákaz účasti v štátnych tendroch.

Prečo? Pretože kartely„narúšajú“ hospodársku súťaž. Paragraf 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže v SR definuje:“ Dohoda a zosúladený postup podnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzovanie súťaže (ďalej len "dohoda obmedzujúca súťaž"), sú zakázané, ak tento zákon neustanovuje inak.“

Teda inými slovami, zákon zakazuje kooperáciu – údajne škodí spotrebiteľovi. Tým, že obmedzuje výrobu a zvyšuje ceny.

Avšak už samotný pojem „zvyšuje ceny“ je značne imaginárny. Zvyšuje ceny nad akú hranicu? Nad hranicu dokonalej konkurencie? Avšak taký stav je len teoretický, najmä ak hovoríme o trhu oligopolov (kde sa v drvivej väčšine kartely vyskytujú).

Obmedzovanie ponuky je takisto vágny pojem. Vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ má akési Bohom dané právo na maximálne množstvo výrobkov. To je však imaginárne, tak ako cena. Kartel nemožno explicitne vyjadriť a deliaca čiara bude vždy nejasná.

Ak je zakázaná kooperácia, trh už z definície nemôže byť „voľný“, takže samotné protikartelové zákonodárstvo narúša trh. Slobodný trh je definovaný tým, že konkurencia môže konať, nie musí alebo nesmie. Na slobodnom trhu majú ľudia právo kedykoľvek vstúpiť a postaviť sa kartelu, pokiaľ tento získava nejakú zjavnú výhodu. Zákonodárci by sa teda mali skôr zamerať na odstránenie administratívnych bariér vstupu (ktorých je v každom odvetví požehnane), ako na vyšetrovanie kartelov.

Ale čo ostatné bariéry vstupu? Ako môže niekto len tak konkurovať rafinérii? Odpoveď je opäť jednoduchá – ani tá prvá rafinéria nebola postavená z úspor jedného človeka. Je možné sa spojiť za účelom nazhromaždenia kapitálu. V prípade, že je na trhu miesto pre spoločnosť, schopnú vyrábať za menej ako kartel, táto bude mať úspech a určite sa nájde dosť ochotných investorov.

Ale čo ak sa súčasťou kartelu stanú úplne všetci, čo aspoň trocha rozumejú odvetviu na celom území a nebude už nikto, kto by im mohol konkurovať? Odpoveď nájdeme v socializme, ktorý bol vlastne jedným gigantickým kartelom.V prípade, že kartel zmaže všetky cenové a dopytové toky „dohodnutými“ cenami a kvótami, stratí koordináciu sám nad sebou.

Tak sa dostávame k nestabilite kartelu. Pesnička o neustálej hrozbe podrazu zo strany jedného účastníka vychádzajúca z teórie hier je už vcelku ohraná, ale ukazuje sa pravdivá. Ak sa pozrieme na pár príkladov, uvidíme, že väčšina veľkých kartelových prípadov v posledných rokoch bola odhalená vďaka donášaniu jedného z členov, ktorý prvý dostal strach z mastnej pokuty, alebo chcel zavariť oponentom a žať úspech potom, čo ruka komisie dopadne na konkurentov. Nie je dôvod domnievať sa, že firmy by nepostupovali podobne, ak by nebolo žiadne protikartelové zákonodarstvo.

A čo OPEC? Tento ropný kartel už predsa funguje 40 rokov! Aké sú však jeho reálne možnosti? Skvelý príklad problémov kartelu vidíme v týchto dňoch. Cena ropy prudko poklesla, čo tvrdo dopadlo na viacerých členov. „Kartelovským“ riešením by bolo znížiť ťažbu, čím by stúpla cena. Avšak na stretnutí 29.11. sa zástupci nedohodli na znížení ťažby (už po tretíkrát). Z jednoduchého dôvodu – viacerí členovia nedodržujú ani súčasný limit a snažia sa nahrabať, kým sa dá. Ak sa pozrieme do minulosti, môžeme nájsť uspešný pokus obmedziť ponuku ropy v 70. rokoch, čím spôsobili ropnú krízu. Po veľmi krátkom čase však museli predaj opäť obnoviť – jednoducho preto, lebo okamžite začali prerábať. A čo horšie, ropná kríza prudko popohnala ťažbu v Mexickom zálive a Severnom mori, zlepšenie „ropných vzťahov“ ZSSR a Západu a prudký nárast úsporných opatrení v spotrebe ropy.

Trh ukázal, že vie na kartel eragovať. Ak je kartel nefunčný, po čase sa reálne rozpadne. Ak skutočne prináša úspory z rozsahu a je užitočný, časom sa pretransformuje do jednej spoločnosti.

Zhrnuté slovami Benjamina R. Tuckera:
„That the right to cooperate is as unquestionable as the right to compete; the right to compete involves the right to refrain from competition; cooperation is often a method of competition, and competition is always, in the larger view, a method of cooperation . . . each is a legitimate, orderly, non-invasive exercise of the individual will under the social law of equal liberty . . .“
(z Benjamin R. Tucker, Individual Liberty (New York: Vanguard Press, 1926),

James M. Buchanan a Public Choice

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sun, 30 Nov 2008 16:37:00 +0000

.

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
James McGill Buchanan sa narodil v roku 1919 v Murfeesboro v Tenessee, tam aj vychodil University of Tennessee a vzápätí si spravil doktorát na University of Chicago. Je ústrednou postavou na George Mason University, bol aktívny na University of Virginia, Florida State University, UCLA a mnohých ďalších, má pätnásť čestných doktorátov a jednu nobelovu cenu za ekonómiu. Toľko k suchým výčtom. Teraz k jeho práci.

Tridsiate roky boli na poli ekonomickom súbojom obhajcov slobody Hayeka a Misesa s priaznivcami štátnych zásahov rôzneho rangu, od Keynesiáncov až po tvrdých Marxistov. Rakušania z toho súboja nevyšli príliš šťastne a tak po druhej svetovej vojne prevládajúcou ideou nielen na poli ekonomickom, ale celkovo intelektuálnom, bola predstava welfare state, štátu, ktorý mocnou, ale dobrotivou rukou vedie národy ku šťastiu.

Ale hneď spočiatku viacerí siali zrnká pochybnosti. Napr dvaja páni, Duncan Black a Kenneth Arrow, položili prvé základybudúcej školy Public Choice - školy verejnej voľby (sám Buchanan neskôr Public Choice nenazval smerom, ani školou, ale skôr iba výskumnou otázkou). Najmä Arrow svojím teorémom nemožnosti otvoril verejnosti otázku politických cyklov - teda chovania politkov (a tým pádom ekonomiky) v závislosti od časovej vzdialenosti k voľbám.
V spoločnosti rezonovala otázka - nie sú politické cykly, napriek distorziám ktoré prinášajú, dobré, a to z toho dôvodu, že dávajú šancu menšine uspieť raz za čas vo voľbách a zabrániť tak diktátu (stále tej istej) väčšiny?

Práve v tejto chvili vstupuje mladý Buchanan na scénu. Pustil sa do práce ovplyvnený prácou švéda Knuta Wicksella z konca 19. storočia, v ktorej autor prišiel k záveru, že demokracia je legitímna len pri používaní pravidla jednohlasnosti pri politickom rozhodovaníí.
Buchanan si položil si otázku:"Ak budú náklady väčšiny prenášané na určitú menšinu, demokracia bude nelegitímna, pretože tá menšina nemá akýkoľvek dôvod ju podporovať. Ak teda zachovať legitimitu demokracie, pri maximálnej efektívnosti, keď sa ponúka len nereálna možnosť jednohlasného rozhodovania?"

Vyriešil to rozdelením politiky na "ústavnú" a "bežnú". "Ústavná" utvára pravidlá hry a malo by sa o nej rozhodovať jednohlasne (resp. kvalifikovanou väčšinou, opakovanou voľbou a pod.). "Bežná" politika sa pohybujke v rámci už daných pravidiel a môže byť použité bežné väčšinové pravidlo pri rozhodovaní.

Jeho dielo The Calculus of Consent (napísané spolu s Gordonom Tullockom) slávilo v roku 1962 značný úspech. Buchanan neváhal a pokračoval založením Public Choice Society, spoločnosti zloženej nielen z ekonómov, ale aj sociológov, politológov a iných humanitných vedcov.
V priebehu rokov rozpracovali mnoho tém, medzi najvýznamnejšie patria výskumy v oblasti dobývania renty, politických cyklov, košatenia daňových systémov, výskum štátnych monopolov a koncesií a ďalšie.

Buchanan bol samozrejme vystavený kritike - P.C. bola obvinená z toho, že nemôže byť ako súčasť vedy apolitická už z definície. Buchanan však vychádzal zo situácie po vojne, keď sa poukazovalo na trhové zlyhania a do protikladu k nim sa staval ideál štátu. Chcel, aby sa porovnávalo rovné s rovným - teda trhové zlyhania so štátnymi zlyhaniami, nie s nejakým utopistickým dokonalým štátom.

Po rokoch ľudia vnímajú politiku úplne inak, bez naivity a s väčším odstupom. Buchanan si neprisvojuje zdiskreditovanie schopností štátnej moci. Štát sa zdiskreditoval sám, keď nesplnil svoje sľuby, a ľudia to rozpoznali. Škola verejnej voľby tieto skutočnosti predstavila a popísala.

Ako v andersenovej rozprávke - všetci videli, že cisár-štát je nahý, ale Buchanan a jeho kolegovia na neho ukázali prstom.
Buchanan za to v roku 1986 dostal Nobelovu cenu za ekonómiu.

Relatívne náklady kríz

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Fri, 28 Nov 2008 23:58:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Októbrové vydanie CEPu prinieslo okrem iného jeden zaujímavý graf. Vychádza z práce The Use of Blanket Guarantees in Banking Crises od Luca Laevena a Fabiana Valenciu, pripravenej nedávno pre Medzinárodný Menový Fond.

Má názov Náklady bankových kríz a ponúka prehľad hrubých fiškálnych nákladov ôsmych najväčších kríz. Údaj je v percentách HDP, jedná sa teda o relatívne náklady, poskytujú však doplnkový náhľad na súčasnú krízu. Ťažko zrovnávať Kóreu s USA, ale na druhej strane, je to pekná ukážka, že aj z desivej krízy (náklad 35% HDP je skutočne obrovský, o Indonézii ani nehovorím) sa dá vyhrabať pomerne rýchlo.

Graf CEPu a pod ním originál, ktorý je trošku zahustenejší...

Nová hračka

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Fri, 21 Nov 2008 17:42:00 +0000

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Časy Action-Manov, transformerov a rôznych vojakov, ovešaných samopalmi sú preč. Dnes sú obľúbení iní hrdinovia - chrabrí bojovníci v sakách, ktorí z opevnených sídiel centrálnych bánk a vlád vyrážajú na bielom koni, aby bojovali so svetovou krízou.
Na túto výzvu samozrejme zareagovali aj výrobcovia hračiek a tak dnes už deti nemusia improvizovať konárikmi, keď sa chcú zahrať na boj so strašlivou Nedostatočnou Likviditou, či zubatou Recesiou, ktoré riadi zlovoľný mág Kapitalizmus Špekulantix.
Jediné, na čo sa deti sťažujú, je veľmi obmedzená ponuka zbraní pre ich hrdinov. Väčšina postavičiek sa dodáva vyzbrojená len kufríkami bankoviek...

Predpovede, experti a cena ropy...

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sun, 09 Nov 2008 16:24:00 +0000

.

Ak sa niekomu podarí zostaviť model predpovedajúci akúkoľvek ekonomickú veličinu so 100% úspešnosťou, bude to obrovský pokrok pre ľudstvo, zrovnateľný s objavom kolesa. Avšak dovtedy sa môžeme baviť na expertných predpovediach, ktoré pripomínajú veštenie z krištáľovej gule, alebo slepačích paprčiek.
Nechcem zhadzovať analytikov tvoriacich predikcie, sú to väčšinou výborní matematici a ich predikcie sú často jediním záchytným bodom (niekedy môžu byť dokonca sebanaplňujúce), avšak čas od času ekonomika prekvapí všetkých. Vývoj cien ropy je skvelým príkladom:

28.február - Oil could reach $300, says expert

7.marec - Goldman Sachs: Cena ropy se může dostat až na 200 dolarů

15.marec -Crude to hit $175, says Goldman Sachs (v podstate dodatok k predošlému)

20.máj - Pickens: Oil Going to $150, So Move to Gas

10.jún - Gazprom počíta so zdražením ropy na 250 dolárov za barel

26.júl - Iran says oil could reach $500 on dollar, politics

Tulipánová kríza

noreply@blogger.com (Oikos Nomos) — Sat, 25 Oct 2008 17:09:00 +0000

.

Keď už nám tu zúri tá finančná kríza, nezaškodí si pripomenúť prvú "oficiálnu" bublinu, ktorá postihla ľudstvo.
Holandsko je známe ako krajina veterných mlynov a tulipánov, ale nebolo tomu vždy tak. Koncom 16. storočia zažívali Hoľanďania zlatý vek. Obchodný styk s Východnou Indiou bol zlatou baňou - jedna cesta často vyniesla obchodníkovi aj 400% zisk. V Holandsku pribúdali prepychové vily s obrovskými záhradami. A práve nový kvet, ktorý prišiel z Konštantínopolu, očaril Holandskú vyššiu vrstvu.
Prvý tulipán bl vypestovaný v roku 1593 a stal sa hitom. Čoraz viac ľudí obdivovalo tento kvet a jeho cena rástla. Po nejakom čase niektoré tulipány napadadol mozaikový vírus, ktorý na nich vytvoril mramorový efekt a popularitu ešte zvýšil. Kto nemal na začiatku 30. rokov 17. storočia tulipán, bol spoločensky úplne znemožnený.
Okolo roku 1634 sa do tulipánov pustila aj stredná trieda, už nie len pre ich krásu, ale najmä pre obchod. Cena cibuliek závratne rástla. Stále viac ľudí opúšťalo svoju každodennú prácu a obchodovalo s tulipánmi. Na vrchole koncom roku 1636 cena vyskočila aj 20x za mesiac, nečudo, že ľudia boli ochotní vymeniť celý svoj majetok za jednu cibuľku. Do obchodu sa zapojili všetky vrstvy spoločnosti. Mánia sa začínala šíriť do ďalej do Európy, najmä do Anglicka a Francúzska (zapojenie búrz, najmä tej Amsterdamskej, je otázne, zdroje si odporujú...)

zaznamenaná zaplatená cena za jednu cibuľku tulipánu

Ale ako to už býva, začiatkom februára 1637 bublina praskla a prišiel bleskový prepad. Tisíce ľudí zrazu držali v ruke takmer bezcennú burinu a prišli o všetok majetok. Tulipánová mánia si vybrala svoju daň...
Názory na celkové dopady sa rôznia, niektorí tvrdia, že táto kríza znamenala pád Holandska z pozície svetového lídra na úkor Británie, iní tak tvrdé dopady spochybňujú (napr. dlhy vzniknuté počas tejto krízy sa väčšinou dohodou urovnali za zlomok hodnoty).
Táto kríza je zaujímavá aj z pohľadu tej dnešnej, aj keď s äou nemá až tak veľa spoločné. Ukazuje nám, že bubliny nie sú dielom nenásytných kapitalistov, bankárov a brokerov - sú dielom prirodzenej ľudskej podnikavosti, ktorá niekedy prekročí medze...
A len tak mimochodom, odvtedy sa zopakovalo ešte niekoľko kvetinových bublín, hoci podstatne menších (napríklad hyacintová v 19.storočí...)

pár linkov
http://www.stock-market-crash.net/tulip-mania.htm
http://www.businessweek.com/2000/00_17/b3678084.htm
http://www.thetulipomania.com/
http://econoir.blogspot.com/2008/06/pekulan-cena.html