Plážička   |   Také tie kriedou písané hipster kaviarničky, podstatná je však tá ľavá spodná časť

Cancún je od Playa del Carmen len hodina cesty, ale kým sa budeme môcť ubytovať, máme štyri hodiny času, takže na pol ceste sme sa zastavili v mini dedinke s plážou. Celkom málo ľudí, pekné počasie, ideálka ako zabiť pár hodín. A obed v malom hipster podniku, kde konečne niekto vedel perfektne anglicky.

—

Hotové Miami Beach   |   Infinity bazén #1

Cancún samotný nemá moc čo ponúknuť a tak sme ani neuvažovali, že by sme v ňom bývali. Niekoľko kilometrov od neho sa však nachádza vyše 10 kilometrov dlhá línia hotelov, od lacnejších až po Ritz-Carlton, či Hard Rock hotel. A každý z nich smeruje na východ a má vlastnú pláž. Proste Miami Beach ??. V Ritze však nebývame ?

Infinity bazén #2   |   Kvôli tomuto sme vstávali extra skoro!

Celé poobedie, aj celý nasledujúci deň sme strávili ako sa na Miami Beach patrí – na pláži, v infinity bazéne, opaľovaním, čítaním kníh, popíjaním a sem tam sme aj niečo zjedli. Proste maximálné nič nerobenie. Akurát raz sme sa odhodlali a išli sa do Cancúnu najesť. Aby sa nepovedalo.

Každoranný pohľad   |   Náhodná umeleckejšia

Po 10 dňoch sme objavili nové servírovanie tequily   |   Pojašené slečny   |   Konečne to “skutočné” Mexiko

Ďalší deň už sa ale trošku viac hýbeme – trajektom si to špacírujeme na neďaleký ostrov Isla Mujeres, kde nás už čaká golfový vozík, s ktorým ideme na obhliadku ostrova. Povráva sa, že na Isla Mujeres je veľa rôznych aktivít (šnorchlovanie, potápanie, sochy pod vodou), ale všetko to zahŕňa peniaze a plavenie sa niekam, tak sme proste skrz na skrz prešli celý ostrov a zalomili to na najkrajšej pláži, čo sme našli. A opäť sa na pár hodín vylemrili chytať rakovinu.

Síce ten vozík nebol v top stave, ale aj tak strašná pohodička na obhliadku ostrova

Nejaký ten útes   |   Nejaká ta selfie s leguánom

Večera ešte na ostrove v lokálnej mexickej reštauračke, lebo keď tam sedia len domáci, nemôže to byť zlé. Týmto sa uzatvára americkejšia časť nášho výletu a celkovo aj samotný výlet.

Naše zázemie na niekoľko hodín   |   Trochu horšie zázemie pre ostatných   |   Šťastná to skupinka #1

Eeeehm, krásna, čistá voda, že?   |   Och, táto mi vyšla!   |   Šťastná to skupinka #2

—

Ráno o deviatej opúšťame Cancún s tým, že máme 84 hodín, kým odletíme z Mexico City a asi 1700 kilometrov, aby sme sa tam dostali. Cestovať v noci je o držku, takže jednu noc strávime v Meride, druhú v Minatitláne a poslednú už v Mexico City, aby sme mali čas ešte pokúpiť chytače prachu

Miláčik môj   |   The Pyramid

Prvý deň je z celej tejto záverečnej časti najzaujímavejší, lebo v Yucatáne máme po ceste dve celkom pekné zastávky. Prvou je Chichen Itza, majské mesto, s asi najznámejšou mexickou pyramídou. A strašne veľa predajcami suvenírov, ktorí vás lákajú tým, že ich veci sú “Almost free” S takouto logikou ťažko bojovať.

Nejaké náhodné stavby

Kvôli počasiu sme sa skoro vykašľali na druhú zastávku, Ik Kil, prírodné prepadlisko s extrémne veľa turistami. A to napriek tomu, že v čase, keď sme prišli pršalo, čo vlastne bolo prvý a jediný krát, kedy nám nevyšlo počasie počas celého výletu. Našťastie sa teda onedlho vyčasilo.

Il Kil s do mrte veľa turistami

Ik Kil bol posledná pamätihodná zastávka, odtiaľto už sa proste musíme dostať do Mexico City. A tak sa aj stalo a o dva dni neskôr sme naozaj prišli do mexického hlavného mesta, nakúpili suveníry a dovi dopo. Už len prežiť 14 hodín v lietadle. Mexiko, bolo si krásne.

Naše Airbnb ubytovanie v Meride, vrátane mačičky, teda 6 mačiek a 5 psov

Nie úplne šťastne sme cestu do Palenque zvolili cez hory, namiesto dlhšej cesty po diaľnici (ale zase o 200km dlhšej) a tak nás čakali 4 hodiny nonstop serpentín v kopcoch. Cesta to bolo krásna, ale ideálna na zgrcanie sa (prežili sme to, len len ).

Hory krásne, ale odtiaľ potiaľ s tým, ako dlho sa cez ne ide   |   Z troch výškových kilometrov až k moru

Raňajky víťazov!   |   Náš eskort, like a boss

Diaľnica a hlavné spoje sú relatívne udržiavané, ale stačí z nich zísť (alebo proste zrazu pekná cesta skončí) a už to je pokus omyl, či netrafíte dieru, v ktorej necháte nápravu. Počas dažďa alebo šera je to o to adrenalínovejšie. A aby toho nebolo málo, mimo hlavných spojov je toľko spomaľovačov (a takých intenzívnych), že väčšia rýchlosť vás poriadne vytrestá.

—

Nočné Palenque   |   Netuším či Miss, alebo nominantka na starostku mesta, ale ľudia povzbudzovali jak diví

V Palenque sme len jednu noc a aj to len na prespatie, lebo v samotnom meste dokopy nič nie je. Akurát už je o dosť turistickejšie než Oaxaca. Kúsok za mestom sa ale schované v džungli nachádza starobylé Mayské mesto. Tam sme si to namierili hneď ráno a po dvoch hodinách vandrovania sa opäť vydávame na dlhšiu, skoro 9 hodinovú cestu do Playa del Carmen.

Palenque

—

Celé východné pobrežie je magnet na turistov, obzvlášť Američanov, takže všetko čo mohlo ísť hore, išlo hore – ceny, kvalita ciest, znalosť angličtiny, počet medzinárodných reťazcov (každá značka tu má predajňu, čo vás len napadne, Haagen-Dazs hneď štyri).

Raňajky v posteli (áno, spal som na gauči)   |   Raňajky na streche (áno, máme aj terasu na streche)

V Playa del Carmen bývame hneď pri 5th Avenue, ktorú jeden známy popísal ako ulica pre vyfetovaných turistov, a nebol úplne ďaleko od pravdy. S Mexikom to nemá moc spoločné. Drahé obchody, reštaurácie, milión turistov, pouliční zabávači, taká Amerika. Ale máme to kúsok na pláž a máme celý apartmán pre seba a ešte aj celkom lacno, takže si úplne nemôžeme sťažovať.

—

Grand Cenote

Hneď ráno (rozumej o 11 pred obedom) sa vyberáme na juh od Playa del Carmen, niekoľko desiatok kilometrov do mestečka Tulum. Cestu lemujú obrovské vstupné brány do rezortov a rôznych zábavných parkov, pripravené vás ošklbať o peniaze. Ale my sme sa zastavili až v Grand Cenote, relatívne malom areáli so sladkovodnou jaskyňou, na také to chillové kúpanie a potápanie (samozrejme sme ale nemali okuliare a šnorchel, takže žiadne potápanie) a vlastne nič nerobenie.

Zvieratká v Grand Cenote

Lásočky, ktoré by som mohol jesť od rána do večera

Po výbornom obede, s obsluhou lepšou ako v drahom Criollo, sa konečne dostávame do ruin mesta Tulum, tesne pred zatváračkou. Len sme to tak z rýchlika prebehli, ale na peknú pláž, ktorá je súčasťou ruin, už sme sa nedostali . Našťastie tu žijú strašne zlaté zvieratká (Coati), takže výlet spoko.

Coati – ultra zlaté zvieratko, ktoré u nás nenájdete

Ruiny mayského mesta Tulum

Selfie time

—

Celý druhý deň v Playa del Carmen by sa dal označiť ako typické plážové dovolenkovanie. Zaplatíte za lehátko, kúpite si Margaritu a chytáte rakovinu. A tak sme sa držali tohto plánu, ale aspoň sa konečne blížim ku koncu rozčítanej knihy! V tomto meste sa aj tak nič moc iné nedá robiť.

Margarita!

Na pláži v Playa del Carmen

Koriander na kilá tu fičí   |   Pivo robí ľudí šťastnými

Señorita   |   Úplne bežné bozkávanie koňa   |   Señor

Vidíte tam tú Titanic pózu? A žiarlivú Evitu?   |   Silno pekná pláž, kam sme sa už ale kvôli pokročilému času nedostali

Holky sa nám zaľubili

V Mexico City už nás ráno na letisku čaká Subaru XV, dvojlitrová štvorkolka, o ktorej by ste si mysleli, že by mohla mať nejaký výkon. Ale už na prvom kopci sme zistili ako strašne lenivé auto sme dostali. Ešteže Mexikánci sú zvyknutí chodiť po odstavnom pruhu a tak sa dá obiehať aj keď ide auto oproti. A roadtrip sa predsa dá ísť aj na Trabante, so Subaru sme to vyhrali ?

Náš lenivý tátoš   |   Tá vpravo, z ktorej sa trochu dymí, je Popocatépetl

—

Mini poznámečka ku kradnutiu kariet – keď Vám niekto skopíruje údaje k platobnej karte, stále máte šancu, že vám nič moc bez PINu nevyberie. Mexikánci toto vyriešili bravúrne, na diaľničnom mýte, keď platíte kartou, PIN nezadávate, ale ho proste nadiktujete týpkovi a on si ho sám zadá Kradnutie kariet nikdy nebolo jednoduchšie.

Selfie tak niekde na ceste   |   Do Oaxaca s trochu prevýšením

—

Cesta do Oaxaca trvala nejakých 6 hodín, ale väčšinu po diaľnici, takže celkom pohodička. Dokonca sme išli okolo stále aktívnej sopky Popocatépetl, ale na tú sa bližšie pozrieme až po ceste naspäť. Ubytovaní sme cez Airbnb, kúsok od centra u tety, ktorá nevie ani slovíčko anglicky (ostatne ako väčšina ľudí v Mexiku, tu sa fakt oplatí vedieť španielsky, ináč ruky nohy), ale za to je asi alchymistka, lebo má záhradu plnú všemožných rastlín a neváhala sa nám s nimi pochváliť.

Kostolík a streedfoodík

Keďže sa nachádzame v oblasti, kde viacmenej vznikol a vyrába sa mezcal, precestovaný deň končíme pri fľaške cervezy, poháriku mezcalu a všemožných jedlách. A vandrovaním po nočnej Oaxace.

Ďalší kostolík a poriadna nálož žrádla

—

Ráno nás pred ubytkom čaká Nacho, náš sprievodca na najbližších sedem hodín, s ktorým opúšťame Oaxacu zopár desiatok kilometrov na východ.

Mr. Nacho   |   Miestna príroda, agáve included

Prvá zastávka je výrobňa (?) kobercov, ktorá sa pýši tým, že ako jedny z mála používajú výhradne prírodné farbivá na farbenie merino vlny, z ktorej potom vyrábajú koberce. Týpek, čo nám hovoril o procese výroby počas toho aj naozaj ten koberec vyrábal a teda nečudo, že taký veľký koberec trvá vyrobiť 3-4 mesiace. Silno pracné.

Poctivá ručná práca

Z kaktusu, limetky a niečoho bieleho spravil takéto farby   |   Šťastná Evita s novým kobercom

Pokračujeme ďaleko a vysoko do hôr, ku Hierve el Agua. Nacho, ako silno skúsený sprievodca, nás zobral aj na kratšiu túru, kam ostatní sprievodcovia nechodia a ešte k tomu aj v čase, keď je Hierve relatívne bez turistov, takže ideálne na pekné fotky. Po minitúre máme hoďku na kúpanie v termálnych jazierkách. Problém je, že napriek tomu, že sú termálne, ich teplota je skoro totožná s teplotou okolia. Čo pri 24 stupňov vonku znamenalo, že voda mala 23. Ale čo kvôli fotke nespravíme, že

Hierve el Agua

Selfie time s Hierve a Mr. Nacho

Tvárime sa spoko, ale úplna pohodička to nebola   |   Na slnku už pohodička ale bola

Na záver sme sa zastavili v mezcalárni, kde nám až prekvapivo rýchlo dokázali povedať, ako sa mezcal vyrába, kým nás postavili pred otvorený bar a vyskúšali sme sedem rôznych mezcalov. A nejaký si aj kúpili.

El Rey de Matatlán   |   Selfie musí byť   |   Hafo agáve, z ktorých vzniká tento super mok

La Degu   |   Tie lepšie fľašky

A tak sme sa pobrali domov, spokojní, unavení, ale stále s dostatočnou energiou na klasickú večernú návštevu podniku so skúškou nejakého nového mezcalu. A tentokrát sme dokonca aj našli celkom zlý, že máte pocit, ako keby pijete lacnejšiu vodku

—

Deň druhý sa niesol v znamení gastronómie – pol dňový kurz varenia a večer návšteva jednej z najlepších reštaurácii v Oaxaca.

Tetule na miestnom trhu v Oaxace

Kurz varenia máme u Pilar, šéfkuchárky reštaurácie La Olla, kde sme sa všetci stretli (my, dvaja Američania, dvaja Kanaďania a dvaja Nemci). Nakoľko sa ani nejdem snažiť popisovať čo sme naozaj varili, poviem vám len, že sme začali návštevou miestneho trhu, kde sme nakúpili suroviny. Potom sme sa presunuli k Pilar domov, kde prvá polovica ukuchtila dezert, druhá salsu z mravcov, a potom spoločne hlavné jedlo a nakoniec polievku. Následovala krátka degustácia mezcalu a na záver sme zjedli, čo sme si navarili (a veru celkom to aj ušlo). Ale vzhľadom na suroviny, ktoré sa v každom recepte nachádzajú, dosť možno nič nebudeme schopní doma ukuchtiť Ale ako zážitkové cestovanie na výbornú.

Tu sme čarovali…   |   …takto krásne oblečení

Výsledky kurzu

Večer končíme v Criollo, reštaurácii s fixným 7-chodovým menu. Také to povyhodenie z kopýtka, ktoré vačšinou praktikujeme až na konci tripu, keď nevieme čo s peniazmi S pitím to vyšlo na nejakých $1000 (pesos, nie dolárov), ale že by som bol úplne unesený sa nedá povedať. Väčšina chodov bola výborná, ale proste za tú cenu som čakal niečo lepšie, než len prinesenie chodov s popisom, čo vlastne ideme jesť. Ale vyskúšať to bolo treba, nabudúce mi bude stačiť behnúť do Čestru.

Tým sa končí naša návšteva Oaxaca, zajtra nás čaká 12 hodinová cesta na východ do Palenque.

Krásy nočnej Oaxaca (naschvál to neskloňujem, lebo netuším či i alebo y ?)

Miestny makači

Selfie s mega psom a pifkáma

S týmto sme čarovali

Takto sa robí nadymená salsa – zapálite tortilu s chilli zrniečkami a keď zhorí, zmixujete so všetkým ostatným

Náhodné fotečky z kurzu

Degustácia mezcalu   |   Spoločný obed

Pivo a internet – čo viac treba   |   Banda v rýchlom rýchliku

Vyše jedenásť hodín v lietadle ubehlo prekvapivo rýchlo, ale teda letieť v 747 až taká výhra nie je. Väčšina z nich je vyrobená ešte v minulom storočí (naše v 1989, teda je staršie ako ktokoľvek z nás), takže štandard je trochu niekde inde. A hlavne na zábavnom systéme to bolo poznať. Ale stále lepšie ako hocijaké lowcosty.

Náš mierne starý tátoš, ale stále krásny   |   Let prežitý na víne

Týmto by sa mali ľudia riadiť aj mimo lietadla!   |   Prudko informačná obrazovka, kde sa práve nachádza lietadlo

V Mexico City nás privítala krásna, jeden a pol hodinová fronta na imigračnom, čím by som rád pozdravil všetkých zamestnancov letiska, ktorí práve neboli v práci a všetkých cestujúcich vybavovali štyri prepážky. Naopak, možno by som niektorých zamestnancov polície poslal domov, lebo už z taxíku do hostela sme ich stretli asi milión, pri hosteli, ktorý je kúsok od hlavného námestia sme stretli ďalší milión a podla všetkého ich najbližšie dva týždne stretneme aspoň raz toľko.

—

Tacos, tacos a ešte raz tacos

Celý prvý deň venujeme spoznávaniu mexickej kultúry, a tým myslím jedla a miestnych trhov. Plus sme prvé dve hodiny strávili hľadaním použiteľnej SIM karty, lebo bez nej je proste všetko ťažšie – hľadanie dobrých podnikov, navigovanie, nasieranie ľudí na Facebooku, ale aj také praktické veci ako riešiť pohyb a limity na karte (lebo nie je úplne bezpečné mať všetky prachy dostupné z bežného účtu, by som vám o tom vedel hovoriť).

Krásne mesto, krásne ulice, krásne autá

Tož sme pochodili trhy, pojedli tacos (veľmi lacné to tu je, zopár desiatok korún), kúpili si “RayBany” za 50 Kč, pojedli tacos, pozreli hromadu nahnutých budov (lebo zemetrasenie), pojedli… tacos, a zakončili to pri pivku a mezcale.

Štýlové RayBany   |   Najmenší McDonalds aký som videl   |   Naša prvá pivná selfie

Na hlavnom námestí sa celý víkend koná nejaký festival, takže sem tam sme započuli mexické vypaľovačky a keď sa zotmelo, celé námestie bolo obkľúčené policajtmi, ako keby tu mali Olympiádu. Dostať sa naň znamenalo prejsť tak 50 metrovou uličkou, ktorú lemovali desiatky policajtov. Ale keďže by som si rád užil ďalšie dva týždne inde ako vo väzení, nemám pre vás žiadnu fotku oných policajtov

Normálne už štandardy tohoto výletu – tacos, pivo, selfie a mexická vlajka

Po prvom dni som s jedlom nad mieru spokojný aj keby to malo znamenať jesť tacos na raňajky, obed aj večeru. A guacamole ako predjedlo

—

Druhý deň v Mexico City opúšťame Mexico City a busom ideme 50 kilometrov na sever do Teotihuacánu. Mimochodom, metro po Mexico City stojí neuveriteľných 6 Kč, hociaký počet zastávok. S takou cenou by som aj po Brne bol ochotný chodiť šalinou.

Pyramída Slnka, a milión turistov na nej

Halooo   |   Selfie time, už si nepočítam koľký   |   Aaa raz, aaa dva

Keďže si na históriu moc nepotrpím, som rád, že ani historici sa nevedia zhodnúť kto a kedy vlastne toto mesto postavil. Ale majú tu dve pekné pyramídy (Slnka a Mesiaca), vyzerá extrémne zachovalo (aj keď už teda bolo renovované) a tak si dávam check za moju prvú navštívenú pyramídu. Len sme teda úplne neodhadli deň návštevy, lebo zrovna dnes mali Mexičania vstup zadarmo a že ich tam bolo! Až tak moc, že sme sa ani nepokúsili ísť na vrchol pyramídy, ale len na prvú plošinu, ináč by sme museli čakať vyše hodiny, a spálil by som sa ešte viac

Pyramída Mesiaca

Po prehliadke sme si, samozrejme, neodpustili tacos s pivkom Jediné negatívum, na ktoré som narazil je, že sa začíname pohybovať v miestach, kde je nulový signál. A takých vzhľadom na našu trasu bude asi ešte dosť. Začínam pociťovať život bez internetu, a poviem vám, nie je to pekné

To keby ste nevedeli, s čím si robíme selfie   |   Modelingová kráľovna…   |   …ktorá sa trochu zvrhla

—

Naspäť v meste nás čaká ešte posledná zastávka – výhliadka na jednej z najvyšších budov v Mexiku. Len len že sme stihli západ slnka, lebo slečna na pokladni nebola z najrýchlejších, ale výhľad na nekonečné Mexico City stál za to.

Zááápad slnka   |   Spoko, že sme ten západ stihli   |   S vetrom o selfie

Deň výnimočné nekončíme s tacos ale s pizzou, na ktorú vám dajú viacmenej čokoľvek – a tak nám dali vyprážané kuracie kúsky s buffalo omáčkou a mleté hovädzie, a bolo to výborné. A vyskúšali sme ďalší mezcal a tequilu a decká, to je úplne niečo iné než v Európe. Chutný, piteľný alkohol, len teda nie na kopanie ale vychutnávanie. Budem musieť rozšíriť zbierku fľašiek doma.

Mezcal, margarita, tequila, doradu to skúšame a všetko tu chutí nádherne, nie jak u nás

Nočný život v Mexico City

Mexico City, si pekné, chutné a lacné, asi sa niekedy ešte uvidíme

Nebol by to Flákač, bez týchto miláčikov

Ranná káva == spokojné slečny   |   Nič na tomto obrázku nie je v poriadku   |   Miestne indiánske (?) tance

Architektonické krásy

This is how it’s done   |   Kilo avokáda za 14 Kč, to chceš

Selfie time – pri náhodnej bráne a ešte náhodnejších garážových dverách

Väzeňský Mimoň   |   Trošku plnka, a bolo ešte horšie neskôr   |   Námestičko

Jesenná cestovateľská sezóna v plnom prúde. Po dvoch týždňoch vo Vietname sa na dva a pol týždňa presúvame opäť do teplých krajín – tentoraz na západ do Mexika. A v menšej a úplne inej zostave

Plán ísť do Mexika vznikol ešte minulý rok, čakali sme len na nejaké výhodné letenky. Tie sa objavili v marci a tak za necelých deväť tisíc korún letíme Brusel – Amsterdam – Mexico City – Amsterdam. Do Bruselu a z Amsterdamu sa za pár stovák dostaneme cez Prahu. A ešte chuťovečka, spoj Brusel – Amsterdam ideme vlakom (takým tým 300km/hod vlakom), a keďže je to súčasťou jedného e-ticketu tak naň musíme nastúpiť, ináč by nám prepadli všetky nasledujúce letenky.

—

Na moje potešenie výlet vymyslel aj organizuje Marek, ktorý už v Mexiku bol, takže máme sprievodcu, plán aj vybavovača väčšiny vecí naokolo. Možno konečne dovolenka, kde si odpočiniem

Na rozdiel od väčšiny mojich dovoleniek, kde sa presúvam(e) letecky, vlakom či busom, v Mexiku si požičiavame auto a čaká nás roadtrip až na ďaleký východ. Spolu vyše štyri tisíc kilometrov, cez Oaxaca, Palenque, Tulum, Cancún, Meridu a Tabasco. Vnútrozemie, veľké mestá, kurz varenia, pláže, pyramídy a niekoľko veľmi dlhých presunov v aute. Mraky tacos a burritos, litre mezcalu a tequila, plán je jasný.

Cakom prásk 19 dní na cestách, dva skoro 12 hodinové lety v najväčšom Boeingu 747 (Jumbo Jet) a keďže som zabudol spomenúť svoj 100. let (z Prahy do Dubaju na ceste do Vietnamu), tak spomeniem aspoň 111. let z Amstru do Prahy

Ďalší plne cestovný deň. Đà Lạt opúšťame skoro ráno, lebo nás čaká cesta 30 kilometrov na najbližšie letisko. Ale musím pochváliť Vietnamcov, postavili tam aj diaľnicu! Do Ho Chi Minha je to síce relatívne blízko, ale prečo ísť autobusom šesť hodín, keď za dvojnásobnú cenu môžeme ísť pohodlne letecky? Samotný let bol asi najkratší aký som kedy letel, trval len pol hodinu a nedostali sme sa ani do piatich kilometrov (pričom bežne sa lieta v jedenástich). Ale o to viacej to hrkotalo, keďže sme stále boli na úrovni oblakov.

Nejaké je to tu pod vodou   |   Kambodžské formalitky   |   Konečne cedulka s mojim menom

V Ho Chi Minhe máme na prestup vyše päť hodín, ale horko a batožina vyhrávajú nad túžbou nájsť skutočné Bún Bò Nam Bộ. Pokorne sme teda zašli do Burger Kingu, kde sme za menu nechali viacej ako za dve noci v Đà Lạte (ale pochvalovali sme si). O niekoľko hodín sa už ocitáme nad zatopenou Kambodžou (teda aspoň podľa mapy by tam žiadna voda nemala byť) a pristávame na medzinárodnom letisku Siem Reap.

—

Posledná destinácia, tak sme si trochu vyhodili z kopýtka

Ťažšie sa míňa veľa peňazí na začiatku výletu a tak všetky predošlé ubytovania museli spĺňať len dve podmienky – dostupná wifi a čo najnižšia cena. Siem Reap je ale posledná zastávka a tak sme trochu povolili limity, aby sme si aj naozaj trochu oddýchli. Ubytovaní sme v štvorhviezde s bazénom, lebo po chrámových prechádzkach v tropickom počasí a celodennom cestovaní je bazén presne to, čo je potreba. A dobrá večera. A Macallan whisky.

—

Náš pôvodný plán vidieť východ slnka v Angkor Wat nám prekazilo počasie a tak po zbytočnom budíku o štvrtej ráno sme ku chrámom vyrazili až po deviatej. Vedel som, že Siem Reap je veľmi turistická oblasť, ale že predajňa lístkov do chrámov je niekoľko kilometrov od chrámov, je nadimenzovaná na stovky až tisíce ľudí súčasne a ešte aj vyžadujú fotku na lístok, to ma trochu prekvapilo. O toto zistenie plnší, 37 dolárov ľahší (platí sa tu ináč úplne všade dolármi) a hodinu starší sme konečne prišli k prvému, hlavnému chrámu – Angkor Wat.

Angkor Wat po prvé…

…Angkor Wat po druhé…

…Angkor Wat po tretie a … ešte sme neskončili

Tuk-tuk nás vysadil na samom kraji Angkor Watu (dovnútra sa na žiadnom prostriedku nedá dostať) s tým, že sa stretneme o dve hodiny. Skoro ma ovalilo, keď som si predstavil, že máme vidieť tri veľké chrámy a zopár malých a na každý treba venovať toľko času. Ale poslušne sme ho celý pochodili, pofotili, nakúpili nejaké suveníry a čuduj sa svetu, naozaj nám to trvalo dve hodiny. O histórii chrámu si ale budete musieť naštudovať sami, v tom som veľmi zlý

Na to, ako neskoro sme išli a že je mimo sezóny, stále veľa turistov   |   Miestny mini sprievodca   |   Pavúk s drápami

Opičie kráľovstvo v Angkor Wat, vôbec sa neostýchajú

Pokračovali sme do chrámu Bayon, na ktorého vežičkách sa kedysi týčilo vyše 200 obrovských usmiatych tvári. Dnes už ich je menej, ale stále sa usmievajú Bayon sme prešli podstatne rýchlejšie, hlavne preto, že nás tuk-tuky vyhodili až priamo pri chráme, na rozdiel od Angkor Wat, kde sme museli šlapať od samého okraja. Pred poslednou zastávkou, chrámom Ta Prohm, kde sa natáčal prvý Tomb Raider, nás (a hromadu ďalších ľudí) vyhodili na obed, kde už sa teda ceny pohybovali viac západnejšie, alebo teda skôr s chrámovou prirážkou – 47 dolárov za obed pre piatich. To aj Burger King na letisku je lacnejší.

Tu sa Angelina Jolie naháňala v roku 2001

Samozrejme nechýba selfie time – Angkor Wat zpredu, zozadu a Bayon

—

Nie, že by to nebolo pekné, ale po Angeline Jolie už sme tuk-tuky stopli, že žiaden ďalší chrám nie je potreba. Čo ale potreba je, je vylemriť sa na bazéne, objednať si drinky a chytať slnko. Večera tiež nezaškodí a následný bazén už len krásne uzavrie deň.

Len taká vsuvka, predstavte si, že predávajú 1-dňový, 3-dňový a 7-dňový lístok. Ja viem, že na pamiatky nie som, ale sedem dní je podľa mňa extrém tu stráviť.

Keď už aj chrámy omrzia, bazén neomrzí

Prší, neprší – našťastie keď už pršalo, tak prevažne v noci

—

Či to bolo tým, že som sa vôbec nenatieral, alebo pil málo vody, alebo nebodaj tým, že som nemal ani okuliare ani nič na hlave a slnko pieklo ostošesť, celú noc som nespal a akurát mal úplne odveci položivé sny a potil sa. Všetci okrem mňa si poctivo nabalili lieky (štatisticky som ich nemal potrebovať), takže som počkal, kým sa Peki zobudí, nech do seba hodím aspoň brufen na bolesť hlavy.

Raňajky do postele pre maróda   |   Extra mini banány

Cením telo, že ochorelo na prijateľnom ubytovaní – raňajky do postele, mega dobrá dažďová sprcha a čisté prostredie. Zvyšok skupiny solidárne zrušil náš doobedný plán a ja som teda pokračoval v spaní. Alebo možno len boli leniví a chceli sa ísť zas vylemriť na bazén ?

Obedu som moc nedal a tak som rezignoval aj na poobedný plán, ale to už skupinka išla aj bezomňa (pozreť vojnové múzeum a miestne markety). Do rána som zhltal tri paraleny, čo mi síce zrazilo teplotu pod 37, ale zobudil som sa vo vlastnej šťave. No nevyspal som sa úplne do ružova, ale rozhodne som sa cítil lepšie (aj keď podľa ostatných som tak úplne nevyzeral). Krásne ukončenie kambodžskej návštevy

Vojnové múzeum, ktoré som, podobne ako vy, videl len z fotiek

—

V Bangkoku sa poobede stretávame so zvyškom skupiny a tak nejak vyplynulo, že náš jediný plán sú nákupy. Prvý večer sme ešte pozreli nočné trhy a street food a na pripomenutie výletu pred dvoma rokmi sme nakúpili Changov (prekvapivo dobré pivo, ktoré ma definitívne vyliečilo). Po výdatnom spánku skoro až do obeda si to už hrnieme do obrovského obchoďáku MBK, kde myslím ako jediný som nekúpil naozaj nič, čo ale bol môj plán.

Po niekoľkých hodinách nákupov (alebo následovania svojho pána) priama linka na letisko, preorganizovať celú batožinu, aby bolo kam strčiť nákupy, vyvaliť sa v lounge a trochu sa zcivilizovať. Po polnoci letíme domenka.

Nočné trhy   |   Po dvoch rokoch opäť stretávka s pánom Changom   |   V noci poprší, ráno zmizne ulica

Že 2000 obchodov, tu sme strávili prevažnú časť soboty v Bangkoku

—

Aj napriek gastro sklamaniu som s Vietnamom veľmi spokojný. Veľmi lacná krajina a na rozdiel od Thajska ešte stále relatívne nepoškvrnená turizmom. A stále som nezanevrel na nájdenie skutočného Bún Bò Nam Bộ, teraz už som ale múdrejší, že treba hľadať na juhu. Veľmi na juhu.

S Kambodžou mám taký neutrálny vzťah. Siem Reap určite odporúčam navštíviť každému, ale mimo neho ma sem už nič moc neláka. Pripomienky na nedávnu občianskú vojnu? Jedlo, ktoré je taká zmeska thajskej, francúzskej a vietnamskej kuchyne? Možno ako tranzitné miesto na pár dní, ale to sa zase kvôli $37 vízam a drahším letenkám úplne neoplatí.

Samotná juhovýchodná Ázia je ale stále môj miláčik. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme, opäť v nejakej vyspelejšej podobe.

Kočičky v chráme Bayon, skoro na yin-yang   |   Domáca Lulu u nás na hoteli

Dalatské letisko, také niečo mini ako brnenské Tuřany   |   Trochu surovejšie páročky   |   Výmena stráži

Urob si vlastnú večeru…   |   …viete čo, radšej nám ju spravte vy

Naši tuk-tukári na dva dni, bystrému oku neunikne občasný zhoršený stav ciest

Umelecké cítenie

Ninh Bình opúšťame o siedmej ráno, vraciame sa naspäť na hanoiské letisko, odkiaľ s krásnym dvojhodinovým meškaním letíme do Nha Trangu – prímorského letoviska s plážou dlhou ako je mesto dlhé.

Rozostavané letisko v Cam Ranh, podobne ako všetky rezorty v jeho okolí   |   Typická doprava v meste   |   Synchronizovaná klikovačka

Nha Trang sám o sebe letisko nemá, takže pristávame v Cam Ranh, asi 40 kilometrov na juh. Od letiska sa lemuje dlhá pláž, na ktorej sú rozostavané desiatky obrovských rezortov. Neskôr v Nha Trangu zisťujem, že väčšinu rezortov asi musia stavať Rusi, lebo v celom Nha Trangu je všetko písané vietnamsky, rusky a sem tam anglicky. A podaktorí predajcovia dokonca aj vedia po rusky lepšie ako anglicky, ináč je dorozumievanie skôr rukami a nohami.

Bún thịt nướng – najbližšia varianta Bún Bò Nam Bộ, ktorú sme našli   |   Morské príšerky

Popularita Nha Trangu u Rusov asi začala koncom sedemdesiatych rokov, kedy tu založili svoju najväčšiu námornú základňu (mimo svojho územia). Plus je to tu fakt lacné.

Ubytovaní sme v severnej časti Nha Trangu u dvoch Ukrajiniek, mimo hlavnej pláže, čo sa neskôr ukázalo ako výborná voľba, lebo naša pláž je krajšia aj čistejšia a hlavne je to tu lacnejšie. Tak napr. Bánh Mì za 10 Kć, Bún thịt nướng za 25 Kč a sedmička vodky za 60 Kč. Práve cena vodky tak nejak určila, čo tu vlastne jeden a pol dňa budeme robiť – nonstop lemriť na pláži a popíjať. A tak sa aj stalo, čím by som radšej ukončil našu Nha Trang návštevu.

Pláže Nha Trangu, s milým dovolením Peťky Fujaszovej

—

Nha Trang je posledná spoločná destinácia pre celú skupinu (mimo Bangkoku, odkiaľ odlietame), takže ráno sa delíme na dve polovice. Prvá večer odlieta na ostrov Phú Quốc užívať pláže ďalšie štyri dni, druhá, v ktorej som aj ja, ráno sadá na bus smer Đà Lạt. Síce je to len necelých 150 kilometrov, ale položené vysoko v horách a vietnamské cesty nepatria medzi najudržiavanejšie, takže sme išli vyše štyroch hodín.

Lôžkové busy…   |   …a zadná päťka len pre mňa   |   Cesta do Đà Lạt

Bus sme bookli online ešte v Česku a to dokonca lôžkový. Našťastie nebol úplne plný, takže som obsadil zadnú päťku, čím vznikla celkom veľká posteľ. Đà Lạt sa nachádza 1500 metrov nad morom, čo je veľmi príjemná zmena z 30+ stupňov na max 24. Vďaka chladnejšiemu podnebiu tu dokonca majú aj ihličnaté stromy, pestujú tu jahody, majú tu čajové plantáže a vinice.

More skleníkov kam sa len pozreš   |   Dalatská Eiffelovka   |   Gucci postel, to chceš!

Na Đà Lạte je asi najviac poznať, že Vietnam bol francúzskou kolóniou. Sám je prezývaný “Malým Parížom” a dokonca tu aj majú repliku Eiffelovky. Teda keď trochu prižmúrite oko, ináč to vyzerá ako vysielač, čo sme si teda aj prvý deň mysleli . V centre kaviarničky, reštaurácie, kvetiny a aj celá kvetinová záhrada a celkovo taká západnejšia architektúra.

Miestny market   |   Ovocíčko   |   Tento musel slúžiť vo vietnamskej vojne

Spoločensky unavení po Nha Trangu, prvé poobedie sme sa v Đà Lạte zmohli len na návštevu miestnych trhov a Bláznivého Domu. Nechápem, ako niektoré stánky dokážu zarábať, lebo mimo pár unikátných vecí všetci predávajú to isté – sušené ovocie od výmyslu sveta, kávu, čaj a víno. A sem tam oblečenie a len tak voľné položené mäso.

Crazy House

Druhou a poslednou zastávkou bol Bláznivý Dom, navrhnutý a postavený bláznivejším vietnamským architektom, ktorý sa inšpiroval u Gaudího. Ani neviem ako to popísať – proste schody a mostíky medzi budovami idú hocikade, hociaký tvar, hociaká výška, rôzne prepletené. Budovy tiež nevyzerajú úplne klasicky, náhodné tvary a výška miestností, miestami mi dokonca prišlo celkom nebezpečné sa pohybovať medzi nimi, lebo všetko je uzučké a “zábradlie” pozostávalo z vlniaceho a prepleteného konára (z betónu). Ale keby ste chceli, dá sa tam aj ubytovať. Ak teda túžite po turistoch neustále chodiacich okolo vaších izieb.

Školáci počúvajú príhovor, zatiaľ čo rodičia zaplnili celú ulicu, čakajúc na svoje ratolesti

—

Po skorých vstávaniach a prebdených nociach konečne poriadny spánok. Teda ako sa to vezme, lebo extra tvrdá Gucci madrac je leda tak dobrá, že sa na ňu dajú položiť poháre od vína, ale na spánok to nie je žiadna sláva. Na našej ulici je hromada street-foodu a tak mimo klasického Bánh Mì volíme aj nejaké náhodné jedlo, ktoré obsahuje chobotnicu.

Linh Phuoc Pagoda

Sadáme do taxíku, smer Linh Phuoc Pagoda. Viac turistické miesto sme zatiaľ v celom Vietname nevideli. Pre niekoho asi architektonicky zaujímavé miesto, pre mňa skor celkom gýčové budovy. A hromada predajcov selfie tyčiek, fidget spinnerov a prachchytajúcich hovadín. A samozrejme nechýba autobus plný aziatov. Vedieť do čoho ideme, asi by sme to aj vynechali.

Nádrž plná, ideme na to   |   Príprava na dážď, ktorý nikdy neprišiel   |   Panorama selfie

Naspať pri ubytovaní už nás čakajú skútre a tak sa vyberáme na juh od mesta k jazeru. Mimo fakt pekného budhistického komplexu tam síce nič moc nie je, ale premávať sa po skoro prázdnych cestách vo vietnamských pohoriach má tiež svoje čaro. A podobne ako v Nha Trangu, aj tu je hromada obrovských rezortov. Niektoré fungujúce, niektoré rozostavané, niektoré zabudnuté. Francúzi a Švajčiari si tu postavili golfové ihrisko, tak sem asi chodia lemriť, ale nejak sa mi nechce veriť, že sú tie rezorty v zisku. Na večeru street food, dalatské vínko, sušené mäso a ovocie a chill. Posledný večer v znesiteľnom podnebí.

Povinné zahalenie u buddhistov   |   Chrámik   |   Nasávanie pokoja preč od rušného mesta

Panoramatický obed

—

Ak nerátam prestup v Ho Chi Minhe, kde ale neopustíme letisko, Đà Lạt bola naša posledná vietnamská destinácia. Som pomerne sklamaný z reálnej vietnamskej kuchyne. Česko ma naučilo na Bún Bò Nam Bộ, ktoré sme viacmenej nedokázali nikde zohnať. Na severe, v strede, a popravde aj na juhu (Nha Trang, Đà Lạt aj letisko v Ho Chi Minhe) je Bún Bò polievka. Už neviem ako južne musíme ísť.

Ďalšia vec je Sriracha. Ja viem, že je to produkt z Kalifornie (ktorý vymyslel Vietnamec), ale fakt, že Sriracha sa do Vietnamu (konkrétne Ho Chi Minhu) dostala až na jar tohto roku ma celkom zarazila. V princípe to znamená, že za celý pobyt sme na ňu nenarazili. A keď celá moja vietnamská gastro skúsenosť je založená práve na Srirachi, bez nej je to také iné.

Bánh Mì – na raňajky, obed aj večeru   |   Ryžová placka, vajíčko, bylinky, syr, šunka…   |   …a výsledok

Čo to trochu zachránilo, ostatne ako hocikde v juhovýchodnej Ázii, je street food. Na ulici, keď sa zotmie vybehnú domáci a začnú kuchtiť šmakotinky za veľmi ľudové ceny. A viacmenej doradu sú vynikajúce.

A taktiež som rád, že ma Vietnam naučil jesť Bánh mì – vietnamské bagetky. Konečne viem, prečo máme v Brne podnik Vietnamské bagety a kam si to po návrate nasmerujem. Skutočné vietnamské jedlo pre mňa teda za B-.

Netuším čo, ale vnútri každej gule bola chobotnica   |   Asi najlepšie Bánh Mì   |   Výrobňa Bánh Mì bagetiek

—

Makači, kanále okolo cesty čistili tak nejak všade…   |   …a aj odpad vyhadzovali tak nejak všade   |   Rozostavané a zabudnuté

Človek odvážny   |   Odpadkový kôš netuším, čo za paralelu to má byť

Welcome to Đà Lạt   |   Vešiak a manikúra – základná výbava, keď nikto na celej ulici nemá vývrtku na víno

Master chef   |   Budúci master chefs   |   Dámske toalety, možno trochu moc zdieľané

Máme pred sebou celodennú cestovačku. Ostrov Cát Bà opúšťame ráno o 8 a do Tam Cốc prídeme až okolo 18. Dve hodiny na jednej lodi, potom sa prelodíme na druhú loď, kde pre nás pripravili “kurz varenia” jarných závitkov (ktoré sme potom museli zjesť), potom čakáme hodinu v prístave a aby toho nebolo málo, pred 5 hodinovou cestou nás rozdelili do dvoch autobusov. Pošťastilo sa mi miesto hneď za vodičom, takže z prvej rady som mohol sledovať jazdu po vietnamsky. A následnú pokutu a podplatenie policajtov Ale všetci sme skoro naraz prišli do Tam Cốc, takže všetko v poriadku.

Prvá večera v Tam Cốc   |   Miestna pálenka   |   Velice podrobný plán – 20 km národným parkom, potom kolečko pešo

Mimo otravných kohútov, ktorí spustili okolo tretej ráno sme ubytovanie celkom vychytali – raňajky aj večera priamo na záhrade a veľké terasy na popíjanie. Slečna domáca nám vybavila skútre, povedala čo by sme mali vidieť (vrátane velice podrobného plánu) a aj zabezpečila odvoz na hanoiské letisko. A cakom prásk za tri noci to celé vyšlo 1300 Kč na osobu.

Selfie time

Viacmenej celé dva dni v Ninh Binhe sme strávili na skútroch. Prvý výlet je do Cúc Phương, 45km vzdialenej najväčšej prírodnej rezervácie vo Vietname, v ktorej sme pokračovali 20km dovnútra (preto ten velice podrobný plán, aby sme na tej jedinej ceste nezablúdili). Pragmatický názor bol, že to do troch hodín musíme stihnúť, takže nám ostanú 1-2 hodinky na prechádzku po parku aby sme sa vrátili pred zotmením. Po štyri a pol hodinách, kompletne zmoknutý sme tam konečne prišli. Aby sa nepovedalo, tak sme si dali 15 minútovú prechádzku, počas ktorej sme nevideli nič okrem džungle.

Trochu mokneme   |   Silnejší dážď a cesta sa premení na rieku   |   Menšia blatová nehoda

Aby toho nebolo málo, keď sme sa vrátili z prechádzky, zistili sme, že jedna motorka má defekt. A najbližšia dedina je 20km mimo park. A znova začalo pršať. Maroš sa teda obetoval, sadol na ňu a dúfali sme, že nerozsekáme pneumatiku. Asi v polke parku sme narazili na chatku, týpek nám požičal pumpu, ale duša už rozsekaná bola, takže nám to aj tak nič nepomohlo. Po vyše hodine sme konečne prišli na začiatok parku a motorečka dostala servis, ktorý si zaslúžila. Ešteže tu vie každý druhý opravovať motorky. Po hodinách nejedenia sme sa pár kilometrov od domova zastavili najesť, aj za cenu, že prídeme domov za tmy. Hlad je mocný.

Po 4 hodinách, konečne v cieli   |   20km s defektom…   |   …nič, čo by domáci za pár korun neopravili

Druhý deň nám počasie vyšlo oveľa lepšie, takže sme celkovo mokli asi len pol hodinu. A hlavne som si namiesto rifiel zobral plavky, takže domov som aj tak prišiel suchý. Už žiadne dlhé jazdy, ale len kratšie tak desať kilometrové úseky, od pamiatky k pamiatke.

Kohútie zápasy   |   Náhodná cesta   |   Autá celkom rešpektujú motorkárov

Po krásnej širokej ceste a následne trochu offroad blata sa dostávame do najväčšieho budhistického komplexu vo Vietname – Bái Đính. Teda tri kilometre od neho, kde sme si museli kúpiť lístok na bus, ktorý nás k nemu zaviezol. Po mrte veľa schodoch sa dostávame až k pagode a soche Buddhu, fotečky, selfiečka, instastories a zase naspäť. Toľko chodenia by hádam na jeden deň aj stačilo a tak sa poberáme na obed.

Zvonica…   |   …chrám…   |   …a pagoda

Odkedy sme vo Vietname sme mali len jedno Bún bò Nam Bộ, čo je žalostne málo na to, že to je jeden z hlavných dôvodov, prečo som tu. To aj v Brne ho mávame častejšie. Po chvíli pátrania sme našli garáž, kde podľa všetkého Bún bò majú, tak teda deväť krát a jedno Phở bò. Na naše prekvapenie nám doniesla desať rovnakých jedál, z ktorých jedno malo iné nudle. Až vtedy som si teda vygooglil, čo to vlastne Bún bò Nam Bộ znamená. Tá podstatná časť je Nam Bộ – južné. Bún bò na severe je iné jedlo ako Bún bò na juhu – to, na ktoré sme zvyknutý z Česka. Ale ako bolo výborné, aj nám pani dala hromadu byliniek, čerstvé papričky a nožničky (nastrihaj si sám) a cesnak s bambusom naložených v chili a nejakej omáčke.

V obklopení buddhu

Ďalšia zastávka je hlavné mesto Vietnamu v 10. a 11. storočí – Hoa Lư. Úplne sme neodhadli čo by nás tam malo čakať a tak nejak sme to celé prešli dokolečka na skútroch, až sme sa ocitli kde sme začali. Ale jazda to bola pekná Po chvíli bezcieľneho jazdenia sme objavili obrovský tunel, ktorý nás doviedol k jazeru s chrámom (Tuyệt Tình Cốc), takže ďalšie šlapanie a opäť aj do schodov.

Krásy Vietnamu

V pláne sme ešte mali jaskyne Múa, ale už bol pokročilý čas, tak kúsok od nich sme sa zastavili na jedlo. Horšiu ryžu som ešte nejedol. A ani nudle a závitky neboli nejaká výhra. A ešte aj obsluha bola extrémne pomalá. A ešte sme aj zistili, že vstup do jaskýň je za 100 Kč, čo je na vietnamské pomery veľa. A ešte by sme aj museli vyšľapať 500 schodov. Tak sme teda sadli na skútre a dovi dopo jaskyne s pekným výhľadom.

Chvílu po ďalšej menšej nehode   |   Šľapeme, šľapeme

So slnkom blízko k horizontu a poloplnou nádržou sme sa išli maximálne bezcieľne voziť. Rýžové polia, západ slnka, slepé uličky, bahničko, väzenie kam nás nepustili, to všetko sme mali. Zakotvili sme kúsok od ubytka na Poslednú večeru a pekne po tme sme následne zablúdili v uličkách Tam Cốc (díky Google Maps). Ale bolo tu pekne, taký skutočnejší vietnamský zážitok.

Krásy Vietnamu #2

Na záver teda ešte spomeniem, anonymne, že počas dvoch dní v Ninh Binh sme stihli tri krát spadnúť z motorky (blato included), nabúrať do steny pri parkovaní a nabúrať do brány starovekého hlavného mesta. To už ale tak chodí, keď väčšina je prvý krát na skútri

A na druhý záver, veľmi nenápadne sem vložím odkaz na Lenkin Instagram.

Selfie time   |   “Posledná večera” v Ninh Binh

Veľmi lokálna reštaurácia   |   Tu sme, pre niekoho bohužiaľ, zistili rozdiel medzi “Bún bò” a “Bún bò Nam Bộ”   |   Večera pre prasiatka

Klikovať sa musí, nezávisle na aktuálnej situácii

Po hodinách dažďa ruky ako keby sme vyliezli z bazéna

Peťa tak zvískla, že prišiel majiteľ reštaurácie, že čo sa deje   |   Keep rollin’   |   Na takúto pohodičku by som si vedel zvyknúť

Kool & The Gang!

Ešte sme ani neodleteli z Prahy a už nastali prvé problémy – nepustili ma s 10×100ml slivovice cez letiskovú kontrolu Keď som pani povedal, že to teda radšej vypijeme (mali sme ešte dosť času), úplne nadšená z toho nebola V Prahe na nás čakal nový Airbus A380, s hádam 13 palcovou obrazovkou a ako obvykle nedostatočnými zásobami ginu.

A380-800 – našťastie novšia verzia   |   Možno to krásne usporiadanie bolo podozrivé   |   Klasická objednávka v Emirates

V Dubaii máme nejaké 4 hodiny na prestup, takže McDonald’s (nič lacnejšie tu asi nie je) a nájsť si miesto na chill, čo v našom prípade bola proste zem. Do Hanoiu nám pristavili celkom starý Boeing 777, ktorý nemal ani len USB porty, ale beztak bolo potreba aspoň trochu spánku, takže nejak sme to prežili.

Keď fakt musíš čítať   |   Chillík v Dubaii   |   Bez Billa tašiek ani na krok

—

V Hanoii sa celkom rýchlo dostávame cez imigračné (dokonca aj všetkú batožinu máme) a prišiel čas na získanie hotovosti a vyriešiť cestu na ubytovanie. Po pol hodine skúšania rôznych bankomatov a súm na výber sme skončili len s 2 miliónmi dongov, čo je asi 2000 Kč. Vietnam je síce lacný, ale hotovosť 200 Kč na osobu je aj tu málo

Čo sme úplne neplánovali, ale nakoniec celkom dobre dopadlo bolo, že ešte na letisku sme minuli 1500 dolárov za odvoz do Hanoiu, trojdňový výlet do Hạ Long Bay a ostrov Cát Bà a následný odvoz do Tam Cốc v Ninh Bình provincii. Čo v konečnom dôsledku je celkom slušná cena.

Bún chả   |   Jarné závitky   |   Mỳ xào bò   |   Čerstvo vyšťavená cukrová trstina

V Hanoii sme len jeden a pol dňa, lebo ono tu aj tak nie je moc čo robiť. Väčšina je nabudená na skutočné vietnamské jedlo, takže sadáme do viacmenej prvého pohostinstva a objednáme si niečo, čo najviac pripomína Bún bò Nam Bộ a rôzne náhodné jedlá, ktoré netušíme čo sú – no, povedzme, že to nebol úplne najlepší úvodný zážitok Všetky následné pohostinstvá už sme vyberali s trochou opatrnosti a podľa počtu domácich vnútri.

Najstarší budhistický chrám v Hanoii   |   Trochu elegancie   |   Záhrady pri Chráme literatúry

Mimo jedla sme pozreli všetky pamiatky v pešom okruhu od nášho ubytka, ale teda asi nič o čom by bolo treba písať. Ale doprava! Mimo fakt veľkých križovatiek tu semafory, prechody a vôbec nejaké pravidlá neplatia. Leda tak pravidlo silnejšieho alebo odvážnejšieho. Na druhú stranu prechod cez cestu je celkom v pohode ak veríte, že sa vám ostatní vyhnú – stačí len pomaly ísť a doprava sa prispôsobí dočasnej prekážke na ceste. V Európe by to nefungovalo, kvôli množstvu áut. Ale tu skoro každý jazdí na skútroch, a tie sa bez problémov vyhnú.

Plynulý prechod cez cestu   |   Týpek na mňa, že “Čau” Tak sme si pokecali s čechovietnamcom   |   Ňáke to mauzoleum

—

Hanoi opúšťame ráno o ôsmej, štyri hodiny v buse smer Hạ Long Bay. Úplne ani nevieme čo nás čaká. Keď sme výlet na letisku zjednávali, asi jediná vec, čím sme si boli ístí bolo Free beer (čo sa samozrejme ukázalo ako nie úplne pravdivé). Okolo dvanástej sa naloďujeme, rovno obed a pivko a začína “dobrodružstvo nášho života”, ako by to definovali Američania. Ale ináč je to klasická tour, po presne stanovenej trase, podobne ako ďalšie desiatky lodí okolo nás. Nie, že by to bolo zlé, len to je až príliš komerčné.

Plťka móre   |   Po Hanoii konečne nejaký chill

Výhľad na komerčnosť v Hạ Long Bay z Ti Top ostrova

Po obedíku a asi dvoch hodinách plavby sme zakotvili pri ostrove Ti Top. Prelodili sme sa do menšej plťky, prvá zastávka kanoing cez jaskyňu Luồn. Odtiaľ sme sa presunuli do jaskyne Sung Sot, čo ale pre čechoslovákov nie je úplne niečo nezvyčajné, keďže máme oveľa krajšie jaskyne u nás. Na záver nás vylodili na Ti Top ostrove, kde sme si vyšľapali skoro 400 schodov na vrchol ostrova s výhľadom na zátoku a západ slnka. Po chvíli kúpania sme sa vrátili na ľod, večera a chill na palube.

Plťka selfie   |   Plťka neselfie   |   Týpci si prehadzovali niečo z lodi na loď, až na to, že to nedali

Pozostatky z vojny   |   Jaskyňka…   |   …a cesta z nej

Budíček nekresťansky skoro, raňajky o 7 a zas nás posielajú na mini plťku, tenrokrát ideme pozrieť plávajúcu perlovú farmu. Po prehliadke, možnosti si kúpiť nejaké šperky (top tam mali náhrdelník za 12 tisíc eur) a niekoľkých desiatkách klikov sa presúvame na predposlednú zastávku – Opičí ostrov. Prehliadkovania sme už mali dosť, takže opice tak nejak ignorujeme a proste sme sa vylemrili v mori. S pivom. Voda 32 stupňov, pivo zo začiatku pod 10 stupňov, konečne chillík, ktorý sme tak potrebovali.

Podobne ako v Thajsku pred dvoma rokmi, aj tu si ideme klikovaciu hru – za každú nadávku (zo svätej trojice) je desať klikov.
Ľudia nechápu, keď len tak niekto z nás začne klikovať

Posledná zastávka, kde aj prespávame je ostrov Cát Bà. Na hotel sme prišli až poobede, takže nemáme moc času na veľa aktivít. Za almužnu požičiavame skútre a ideme na kratšiu prehliadku ostrovom. Klamal by som, keby som povedal, že do štvrť hodiny neskončil niekto v džungli. Trošku nervičky, ale všetko dobre dopadlo Do zotmenia sme jazdili po ostrove a poslednú noc na mori sme ukončili s Happy Hour v bare vedľa nášho hotela (pifko za 10 Kč). Zajtra sa vraciame do vnútrozemia do Tam Cốc.

Motorkový gang   |   Motorková neskúsenosť   |   Motorkové šťastíčko

—

Bún bò Nam Bộ   |   Phở Gà   |   Netuším názov

Zatiaľ najlepšie Bún chả   |   Toť keby nám je ľuto za domovinou   |   Prvé nie úplne top pohostinstvo

Príroda Vietnamu

Selfie time, ale píšem si do denníčku, že proti slnku to nie je žiadna sláva

Nejaké tie cliché fotečky

Zátoka kam sa pozreš

Po roku opäť Flákač! Tento rok bol na cestovanie slabší – na jar Srbsko a v lete Škótsko. Mimo to som zrušil tri výlety – do Číny (kvôli vízam) a do Kosova a Macedónska (deň dva pred odletom sa mi tam proste nechcelo ísť, ale sú tam lacné letenky, takže to tak nemrzí).

Výlet do juhovýchodnej Ázie je teda veľká tešenica a o to väčšia, že ideme do Vietnamu na miestnu kuchyňu – po nespočte brnenských Bún bò Nam Bộ konečne originálna verzia.

—

Sedíme vo vlaku smer Praha, popíjame burčák a víno a tešíme sa. Ideme partia 10 ľudí, čo som si po Thajsku pred dvoma rokmi myslel, že už nikdy nenastane Opäť s Emirates, Praha => Dubai => Hanoi a naspäť Bangkok => Dubai => Praha.

Dokonca už aj plán a presuny máme poriešené, z Hanoiu výletík do Ha Long Bay, odtiaľ Ninh Binh na pár dní a potom sa vyvaliť na pláž v Nha Trang. V Nha Trangu sa delíme na dve skupiny – polovica pokračuje chill na ostrov Phú Quốc, druhá do hôr v Da Late a do Siem Reap v Kambodži. No a stretávame sa v Bangkoku dva dni pred odletom. Hádam.

—

Internet by mal byť všade, tak Flákača budem hádam pravidelne písať. Tož na zdravie o pár dní.