HO SLAVIA

Moskva-Ulaan Baatar-Peking alebo Svaboda, Ruskij Briliant, Bajkal, Bajkal Ice, Chinggis gold, …

2014-11-05T00:03:00.001-08:00

Máme to za sebou. Cestu dlhú 8000km. Cestu z Moskvy do Pekingu, transsibírsku a transmongolskú magistrálu. Cestu, ktorú domáci v snahe prilákať turistov, nazývajú epickou. Neviem čo tým myslia, ale ak pospávanie na lôžku, hranie kariet a pitie vodky, tak sa trafili.

0 km

Do Moskvy sme prileteli 10.6., nočným letom z Viedne o 04:55 moskovského času (MT). Na letisku nás už čakala moskovská sprievodkyňa Galina. Naložili sme sa do busu a vydali leningradskou diaľnicou na zrýchlenú prehliadku Moskvy. Zrýchlenú preto, lebo o 13:05 nastupujeme do vlaku, smer ďaleký východ.

Galina sa snažila zhostiť svojej úlohy čo najlepšie, rozprávala a rozprávala, až sme zaspali. Prebralo nás zastavenie autobusu pri Chráme Krista Spasiteľa. Prehliadka pokračovala Novodievčím kláštorom, Lomonosovovou univerzitou a nakoniec McDonald, kde inde ako pri Kremli.

Posilnení kávou, raňajkami a návštevou toalety sme vyrazili na Krasnoju Ploščaď - Kremeľ, Leninovo mauzóleum, Chrám Vasiľa Blaženého. Zarazil ma rozmer námestia, čakal som, že bude väčšie. Nevedel som si predstaviť, kde sa vopchali všetci tí vojaci a technika pri prehliadkach, čo sme sledovali za socializmu.

Počkali sme na 10:00 a vyrazili do Gumu, známeho nákupného centra na Červenom námestí. Cieľom neboli nákupy, tie si vraj nikto z normálnych Moskovčanov nemôže dovoliť, ale zmena euríkov za rublíky. Našli sme banku s kurzom 1e:46rub. Zmenili sme po 70e na hlavu, čo nám bohato stačilo na cestu Ruskom. Ak by ste potrebovali, mám ešte nejaké doma.

Po získaní lokálnej meny sme konečne získali aj kúpnu silu. Presunuli sme sa Jaroslavsky vakzal, odkiaľ nám odchádzal vlak. Do odchodu sme mali ešte 1,5 hodiny, čo bolo aj plánované, keďže bolo potrebné nakúpiť poživeň do vlaku na 2-3 dni. Oproti stanici, cez cestu, sa nachádzajú potraviny. Nakúpili sme hlavne pečivo, nejaké salámy, slaninu, syr. Potraviny sa dajú dokúpiť aj na peróne, alebo vo vlaku. Horšie je to s vodkou, ktorú vo vlaku ani na stanici nekúpite. Tú sme nakúpili v množstve 4 fľaše na hlavu. Keďže nás bolo 11, celkom pekne sme zvonili.

Blížil sa čas odchodu, tak sme sa presunuli k vlaku. Pri rutinnom sčítavaní osadenstva sme zistili, že jeden člen chýba. Do odchodu 20 min. a o jedného menej. Sprievodcu obchádzala hystéria, aj keď neskôr tvrdil, že všetko mal pod kontrolou. Nakoniec sa člen osadenstva našiel. Oneskoril sa a stratili sme sa mu. Miestni ho síce na nástupište navigovali, ale smerom na východ odchádzal spolu s našim vlakom ešte jeden a samozrejme sa dostal na nástupište k tomu druhému k vlaku. Prešiel celým dlhým nástupišťom, ale keď nás nikde nevidel vrátil sa na začiatok. Vzrastajúcu paniku mu ukončil až pohľad na našu skupinu na druhom nástupišti.

13:05 – a je to tu. Nastupujeme na vlak, v ktorom strávime 4 noci.

Tešíme sa na dežurné, na to ako v sprche spláchneme prach a pot z celého dňa a potom si, pekne osprchovaní, pripijeme na cestu prvým hltom vodky. Ale chyba lávky… Namiesto dežurných sme mali chlapov, ktorí už od Moskvy vyzerali, že toho majú dosť a samozrejme sprchy ňet. Zmenili sme teda plán a vodku sme si dali len čo sme zložili batohy.

Vybalili sme proviant a začali sa zoznamovať so životom vo vlaku.

Ako prvú vec je potrebné si zistiť itinerár (razpisanie).

Je to doslova životu potrebné, pretože niekoľko desiatok minút pred väčšími zastávkami a niekoľko desiatok minút po odchode sú tzv. sanitárne zóny, kedy je toaleta vo vlaku zatvorená. Ak si teda nenaplánujete potrebu podľa itinerára, môže sa stať, že počas prechodu vlaku stanicou sa dosť spotíte. Dobu zatvoreného WC môžu výrazne ovplyvniť vzťahy so sprievodcom, ktorý WC zatvorí neskôr a otvorí skôr. Druhá nevyhnutná vec pre život vo vlaku je teda vzťah s dežurným.

Na jeden vozeň pripadajú dvaja sprievodcovia. Majú zmeny po 12h. Ich úlohou je zamykať WC, otvárať WC, otvárať dvere na zastávkach, upratovať, predávať suveníry a informovať, ako dlho vlak na stanici stojí. Niekedy sa reálna doba zastavenia vlaku nezhoduje s dobou v itinerári.

957 km – Kirov

Ráno 11.6. Prehupli sme sa cez prvé časové pásmo. Takýchto prehupnutí nás čaká ešte asi 5. Odchody vlakov na staniciach ako aj itinerár je v moskovskom čase. Na hodinkách sme držali moskovský čas, v hlave čas doma (MT-2) a čas na jednotlivých nástupištiach sme ani neregistrovali. Postupne sa aj tak všetko prevrátilo, keď sme ráno vstali, vo vlaku boli raňajky, vyšli sme pred stanicu a tam už bol obed.

1317 km – Verešagino

Neplánovane sme stáli asi 1h namiesto 2 min. Áno, aj taký vlak ako chodí na ruskej transibírskej magistrále sa môže občas neplánovane zastaviť.

1777 km – hranica medzi Európou a Áziou

Prechod z Európy do Ázie je vyznačený obeliskom. Keďže všetky okná boli obsadené, snažil som sa prejsť na koniec nášho vagóna, aby som mal lepší výhľad a možnosť odfotiť. A kurňa, keď som prechádzal cez dvere, počul som nadšené výkriky “Vidíte, tam je ….”. Kým som sa spamätal, už tam nebol. Takže žiadna fotka, žiaden pohľad na koniec Európy a začiatok Ázie.

1818 km – Jekaterinburg

Krásna stanica, kde som si zažil miernu paniku z nenastúpenia do vlaku.

Vlak zastavil na 2. koľaji. Stáli sme 27 min, tak sme sa vybrali pozrieť si stanicu. Síce dosť lialo, ale to nás neodradilo. Keďže sme stáli na druhej koľaji a náš vozeň bol posledný, nechcelo sa nám popri celom vlaku a cez podchod míňať čas, tak sme prešli cez 1. koľaj a už sme boli na stanici. Vnútro stanice je krásne, lustre, vitrínky. Popozerali sme, nakúpili suveníry a pobrali sa späť do vlaku rovnakou cestou. Keďže pršalo, cestou sme sa predierali množstvom ľudí, ktorí sa skryli pred dažďom vo vchode. Vyšli sme na nástupište a hľa, na 1. koľaj prichádzal vlak. Možnosť skočiť pred lokomotívu a dostať sa tak na 2. koľaj som hneď zavrhol. Druhá možnosť bola vrátiť sa späť cez ten dav ľudí, nájsť vchod do podchodu a potom z podchodu vybehnúť na správne nástupište. Do odchodu 5 min. a panika vzrastala. Našťastie som natrafil na ďalších našich a spoločne sme našli podchod a správne nástupište.

2716 km - Omsk

Rýchly výbeh na stanicu a späť do vlaku. Bolo okolo 12:00 nejakého pásma, čas na obed.

Vo vlaku sme sa stravovali z toho, čo sme nakúpili pred odchodom. Ako som písal, boli to hlavne salámy, slanina, nejaký syr, ovocie a zelenina. V každom vozni sa nachádzal “kotol”, v ktorom bola vrelá voda.

Tá sa dala využiť na zaliatie čaju, kávy alebo polievky. Fungovalo to na elektriku a keď vlak dlhšie stál, sprievodca (ak sa mu chcelo) rozkúril a teplo udržiaval pomocou uhlia.

Lokálnu stravu bolo možné kúpiť od miestnych ľudí na nástupištiach (blinky, ryby, vodu) alebo od tetušky z jedálenského vozňa. Tá ponúkala hlavne pelmele - mastné, plnené mäsom. Bolo to vynikajúce.

Okrem čínskeho vlaku sa všade nachádzal aj jedálenský vozeň. Stravu bolo možné kúpiť aj tam, ale boli malé porcie a bola predražená. Pitný režim sme riešili nákupom 5L minerálok a pivom v jedálenskom vozni.

3040 km – Barabinsk

Dlhšia zastávka, ktorú sme využili na doplnenie zásob a fotenie starých lokomotív.

A späť do vlaku.

3343 km – Novosibirsk

Prestávka 54 min. Prehliadka stanice. Pred stanicu sme sa neodvážili zájsť, bola veľká tma.Po návrate do nášho vagóna sme sa chystali spať. Chystanie na spánok spočíval v niekoľko hodinovom hraní kariet, pití vodky a pokusu o hygienu. Na hygienu bolo k dispozícii štandardné soc. zariadenie, aké býva vo vlakoch.

Časom sme hygienu vylepšili a nebol problém umyť si vlasy alebo hoci aj osprchovať sa.

4098 – Krasnojarsk

Náš vagón už nie je posledný. Za nás pripojili 3. triedu.

Vo vlaku sa nachádzajú vozne 1., 2, a 3. triedy. My sme mali druhú triedu, kde boli kupé po štyroch. Dvaja dole a dvaja hore.

1. trieda má kupé po dvoch a 3. trieda je open space. Žiadne kupé, všetko otvorené a všade ležadlá.

Pre ilustráciu pripájam foto z ňeťu.

4687 km – Nižnedinsk

Posledná zastávka pre výstupom v Irkutsku. Vlak stojí aj na ďalších, ale to budeme spať, keďže skoro ráno končíme prvú časť cesty vlakom.

5193 km – Irkutsk

Vystupujeme. Dosiahli sme prvý bod, kde nebudeme nocovať vo vlaku. Po jemných raňajkách v pristaničnej reštaurácii sme nastúpili do autobusu a vydali na prehliadku Irkutska.

Zaujímavosťou mesta je jeho znak, čo mal byť pôvodne bobor.

Po prehliadke presun do dedinky Listvyanka, a konečne, po pár dňoch všelijakej hygieny, sprcha. Krátky oddych a vyrážame k Bajkalu. A čo sa dá pri Bajkale, ktorý obsahuje 20% pitnej vody na Zemi, robiť? No samozrejme sa okúpať a znečistiť ho. Zašli sme na miestnu pláž.

Keď som však videl naobliekaných ľudí a nikoho vo vode, došlo mi, že bude asi studená. Ale čo už, keď sme tu. Odvážne sme sa vyzliekli, čím sme spôsobili medzi miestnymi mierne “pozdvižení” a šupli sa do vody. Bola teda feeeest studená. Rýchlo sa potopiť po krk, dúfajúc, že fotograf zachytí ten správny moment a utekať von. Dokonca aj fotenie na brehu s nohami vo vode nie je bohvie čo.

Po získaní citu v končatinách a vysušení sme sa prešli na miestny trh, dali si šašliky, pozreli ryby s 80% tuku (s mladými sa vraj miestny hrajú tak, že ich položia na asfalt a oni sa úplne rozpustia) a vrátili sa do izby, kde sme tvrdo zaspali až do 19:30. Spali by sme asi až do rána, ale hlad bol veľký. Navyše keď sme mali rezervovaný stôl v neďalekej reštaurácii. Ale chyba. Takú obsluhu aká bola tam som ešte nezažil. Totálna ignorancia. Doslova sme si vynútili aby nám doniesli aspoň boršč. Dúfam len, že do neho nenapľuli. Keď sa obsluha nemala ani k ponuke nápojov, znechutene sme zaplatili a pobrali sa preč. Chceli sme to spláchnuť vodkou v neďalekej reštaurácii. Ale ďalší šok. Vraj je vodka u nich drahá, aby sme si išli kúpiť fľašu do obchodu. Nuž, čo. Poslúchli sme radu, kúpili vodku v obchode a pri Bajkale pozorovali západ slnka.

Keď slnko zapadlo, ochladilo sa a keďže Bajkal skrýval ešte mnohé tajomstvá, presunuli sme sa objavovať ich na izbu.

15.6.2014 – Smer Mongolsko

Odchod od Bajkalu. Chvála bohu, ďalší západ slnka by som už ťažko prežil. Cestou späť do Irkutska sme sa zastavili v Bajkalskom múzeu, kde sme zistili, prečo je také čisté a v skanzene Taltsy, čo je niečo ako náš skanzen oravskej dediny.

Na obed sme ochutnali miestneho omula, surovú zmrazenú rybu s octom a nejakým korením. Tváril som sa, že je to chutné, ale polovicu som vyhodil.

V Irkutsku nákup potravín, o 22:02 miesteho času (17:02 MT) nasadáme do vlaku smer Ulanbátar.

Dostali sme sa do novšieho vagóna, už sú aj koberčeky a v kupé bol aj televízor. Bohužiaľ ruské dráhy nezakúpili licenciu na programy a teda sa nedalo nič pozrieť.

5642 km – Ulan Ude

03:00 MT začínam tušiť, že ten pomarančový džús som si nemal dať.

03:30 MT ten džús som si fakt nemal dávať

06:50 MT už je dobre

V Ulan Ude sme sa odklonili na transmongolskú magistrálu, ktorá nás zavedie cez Mongolsko do Pekingu.

5895 km – Nauški

Hranica Ruskej federácie s Mongolskom. Podľa času, ktorý sme na tejto zastávke strávili, Rusi pravdepodobne pašujú do Mongolska nejaké cigarety, drogy alebo ľudí. Stáli sme v stanici asi 6h a zažili sme 3 colné prehliadky. Od kontroly pasov až po rozoberanie kupé a kontroly tašiek psom. Zobrali nám pasy, ale našťastie nás pustili z vlaku a mohli sme sa ísť prejsť po dedine. Síce pršalo ale vyšli sme na najbližší kopček, kde sme slávnostne vypili plechovku piva a nechali ju tam (aj s podpismi) pre ďalšie generácie (keď pôjdete okolo, skúste pozrieť, či tam ešte je :).

Konečne sme sa pohli, netešili sme sa ale dlho, pretože na prvej mongolskej stanici nás čakali mongolskí colníci. Zjavne nedôverujú tým ruským a skontrolovali nás dôkladne ešte raz.

17.6.2014 – Ulanbátar

O 5:40 sme tu. V bájnom meste Chingischána, v predstavách z detstva miesto júrt, Mongolov preháňajúcich sa na koňoch a barbarov. Ale realita bola celkom iná. Ulanbátar je veľké moderné mesto s chaotickou dopravou a obchodmi ako Prada na hlavnom námestí. Nuž aspoň Mongoli vyzerali ako Mongoli.

Ubytovali sme sa neďaleko stanice v Khabu hoteli a išli zmeniť peniaze. Kurz bol 1e=2500 tugrikov, čo pri zmene 100E dáva celkom slušnú kôpku bankoviek. Bol problém ju niekam uložiť. Tento deň sme prešli mesto – budhistické miesta, národné múzeum Mongolska, pamätník rusko-mongolského priateľstva (postavený ešte pred tým ako sa rozkmotrili), kultúrne predstavenie (miestny dvojhlasný spev je zapísaný ako svetové dedičstvo UNESCO).

Vyskúšali sme mongolský čaj.

Ide o hrniec prevareného jačieho mlieka, do ktorého sa dá jeden sáčok pigi čaju, ryža, maslo, sušené mäso, povarí sa to, scedí a podáva turistom. Nebolo to zlé, trocha nasladlé. Keďže sme boli v krajine Chingischána, skoro všetko bolo Chingis: Chingis v múzeu, Chingis na námestí pomenovanom po Chingisovi, Chingis pivo (jedno stálo 5200 tugrikov), Chingis vodka. Mongoli sú posadnutejší Čingischánom ako my Jánošíkom.

18.6.2014 – národný park Terelj

Presúvame sa do národného parku, kde strávime noc v jurte. Mongoli majú aj najväčšiu jazdeckú sochu na svete. Nebudem napínať, áno, ide o sochu Chingischána. Nachádza sa na kopci Tsojin Boldog, je fakt veľká s nádhernou stepou okolo, kde sa preháňajú kone

Keďže sme boli v stepi, zahrali sme sa na Mongolov a nasadli na kone aj my.

Miestni z nás museli mať riadnu srandu. Hlavne keď sa okolo nás preháňali na koňoch 9 ročné deti.

Prostredie národného parku je nádherné.

Po návrate z bojovej výpravy (otlačené zadky, modriny, chôdza naširoko) sme odovzdali pozdravy miestnej mládeži

a uchýlili sa na nocľah do júrt

19.6.2014 – spät do Ulanbátoru

Prší celý deň. Nevadí, vrátili sme sa späť do Ulanbátoru, navštívili chrám posledného mongolského chána, nejaký shopping na ďalšiu cestu a oddych na hotely. Na večeru sme si dali baraninku

20.6.2014 – smer Peking

Odchádzame do Pekingu. Posledný krát nastupujeme do vlaku.

Predpokladal som, že Číňania sa budú chcieť predviesť a bude to najlepší vlak z tých troch. Predpoklad bol nesprávny. Bol najhorší. Usporiadanie bolo síce rovnaké ako v predchádzajúcich vlakoch ale sprievodca sa hneď po odchode z Ulabátaru vytratil a objavili sme ho až na hraniciach. Tváril sa, že nevie po anglicky (možno ani nevedel) a tak sme nemali teplú vodu na čajík a nevedeli sme koľko sa kde stojí. Na druhej strane vo vlaku sme objavili najkrajší jedálenský vozeň aký som videl.

Bohužiaľ bol mongolský a na hraniciach ho odpojili.

Karty sa nám už hrať nechcelo, chingis vodka došla, tak sme pozerali na ubiehajúcu púšť Gobi za oknami vlaku.

21.6.2014 – Peking

Prekročili sme mongolsko-čínske hranice. Hneď iná pesnička. A to doslova. Ako sme prichádzali na stanicu, z ampliónov hrala dychovka, všade stáli vojaci a salutovali. Vlak sa presunul do depa, kde prebehla výmena podvozkou. Je to sranda, keď celý vagón aj s osadenstvom zdvihnú, odsunú starý podvozok (širokoroschodný) a nasunú normálny.

O 14:03 prichádzame do Pekingu. Ruch, množstvo ľudí, chaos. Návšteva Tian An Men námestia, kde vás bez dôkladnej prehliadky nepustia.

Večer sme vyrazili do ulíc miestnou dopravou. Aby sme vedeli odchody autobusu, odfotil som si cestovný poriadok.

22.6.2014 – Múr a Mesto

Zakázané mesto. Sídlo dynastií Ming a Čching s údajne 9999 miestnosťami a najrozsiahlejší palácový komplex na svete. Môžem potvrdiť. Pri treťom nádvorí som už mal toho dosť. Kopec ľudí samé budovy. Pre mňa, nearchitekta, nič moc.

Po prehliadke Zakázaného mesta výbeh na čínsky múr. Trocha pohybu, výšľap na najvyšší bod múra trval 40 minút.

Večer nás v meste čakala ulička so všakovakými dobrotami. Konečne prišlo na chobotnice, kobylky, škorpióny, stonožky, …

23.6.2014 – Odchod

Koniec výletu. Odlietame z Pekingu cez Moskvu do Viedne. Trasu z Moskvy, ktorá nám zabrala 2 týždne, preletíme za 8 hodín.

Záver

Trvalo mi pol roka, kým som vedel túto cestu zblogovať. Aj tak som nespomenul dosť podstatných vecí. Napríklad to, že sa neoplatí robiť selfie, keď to človek nevie.

Potom ani nie je vidieť, kde sa človek nachádza. Alebo to, že čítať po čínsky som už vedel druhý deň.

Cesta z Moskvy do Pekingu. Na začiatku som nevedel, čo od nej čakať. Teraz to už viem: oddych, nádhernú krajinu, závan histórie a super ľudí.

Kyrgyzstan 2012 - Ala Archa

2012-08-13T00:29:00.000-07:00

Národný park Ala Archa je známy tým, že poobede sa počasie rýchlo mení, preto si na náš "výstupový deň" znova musíme privstať. Budík nám zvoní o 04:00, na prekvapenie teplota vonku nie je tak nízka, ako sme čakali v tejto nadmorskej výške. Nocovali sme vo výške cca 3300 m.n.m a teplota sa odhadom môže pohybovať okolo 6 stupňov. Balíme veci ktoré nutne potrebujeme na výstup a za svetla čelovky vyrážame na náš dnešný cieľ, Peak Uchitel (4540m).

"Base camp" pod chatou Raceka

Presun do Bishkeku bol celkom komfortný, podarilo sa nám dohodnúť s miestnym chlapíkom a tak sme sa nemuseli tlačiť v maršrutke, namiesto toho sme cestovali v dodávke, kde sme mali svoje teplé miestečko. Cesta aj napriek tomu trvala sedem a pol hodiny. Po vystúpení z auta v Bishkeku dostávame okamžite facku od rozpáleného mesta. Teplota sa tu pohybuje niekde úplne inde, ako sme boli zvyknutí. Naše prvé kroky opäť viedli do Nomad's Homu, kde sme trávili naše posledné noci v Bishkeku. Sezóna je v plnom prúde, čo je vidieť na počte turistov, ktorí sedia na dvore a vymieňajú si medzi sebou zážitky z ciest. Náš voľný deň trávime skoro štandardne, čo znamená, že jeme všetko čo vidíme, plus nakupujeme nejaké suveníry :o).

Peak Uchitel 4540 m.n.m

V pondelok ráno sa vydávame maršrutkou na Osh bazár, odkiaľ sa presúvame asi do 30km vzdialeného národného parku Ala Archa. Vystupujeme na začiatku NP pri rampe, kde platíme 120 SOM za vstup a šlapeme ďalej 7km po asfaltovej ceste. Neviem či preto, že sme už boli mysľou na pol ceste domov alebo preto, že táto časť treku nebola veľmi zaujímavá, išlo sa nám veľmi zle a 7km trvalo "večnosť". Za 2:15 prichádzame k Alp Lager hotelu, odkiaľ už pokračujeme lesným chodníkom, ktorý je veľmi podobný nášmu tatranskému. Zhodli sme sa, že celý NP Ala Archa je veľmi podobný s našimi Vysokými Tatrami. V porovnaní s tým, čo sme už mali možnosť vidieť v Kyrgyzstane, boli tieto hory úplne odlišné. Kontrasty medzi zelenými lúkami a zasneženými vrcholmi hôr tu vystriedali strmé kamenné steny, ktoré sú vyhľadávané veľkým množstvom nadšencov lezenia. Chodník je miestami strmý, miestami sa trošku vyrovnáva, miestami zase šlapeme po nie celkom príjemnej šotolinovej časti. Po troch hodinách sme konečne hore pod chatou Raceka, nachádzame miestečko na rozloženie stanu a večer si vychutnávame výdatnú večeru - cestoviny so syrom a kečupom. Večer ešte chvíľku kecáme s českou skupinkou, ktorá sa prišla aklimatizovať pred

Vrcholovka

výstupom na Khan Tengri a potom sa pomaly ukladáme spať. Nasledujúce ráno nám budík zvoní o 04:00, na prekvapenie teplota vonku nie je tak nízka, ako sme čakali v tejto nadmorskej výške. Nocovali sme vo výške cca 3300 m.n.m a teplota sa odhadom môže pohybovať okolo 6 stupňov. Balíme veci, ktoré nutne potrebujeme na výstup a za svetla čelovky vyrážame na náš dnešný cieľ, Peak Uchitel (4540m). Vonku nie je ani nohy, všetci ešte sladko spia a my začíname šlapať strmým šotolinovým chodníkom. Po asi hodine sa dostávame do sedla a odtiaľ na nie veľmi pevný bočný hrebeň, ktorý je miestami strmý, niekde zas presnežený. Aj keby sa zdalo že po mesiaci sme aklimatizovaní a nemôžeme mať už nijaký problém, vo výške asi 3900-4000 m.n.m začíname cítiť výšku, čo sa prejavuje v našom prípade chvíľkovou malátnosťou, únavou a bolesťami hlavy. Po menšej prestávke a doplnení energie energetickými gélmi pokračujeme smerom k nášmu vrcholu. Počasie je stále celkom OK, cestou robíme nejaké fotečky a po asi troch hodinách dosahujeme vrchol Peak Uchitel. Vychutnávame si výhľady, na vrchole trávime skoro hodinu a ked sa začínajú naťahovať mraky, pomaly začíname schádzať dolu. Naštastie neschádzame tou istou cestou ako hore, ale hľadáme snehové polia vedúce do žľabu, v ktorých sa dá fajn "lyžovať" a netrpia tak kolená. Dole sme ani nie za dve hodiny.Dnes sme to mali super naplánované, pretože po príchode do stanu sme stihli uvariť cestoviny a asi do desiatich minút začalo pršať. Najedení a správne unavení vegetíme v stane s pocitom, že práve sme "dali" poslednú vec, ktorú sme mali naplánovanú a že mesiac tu ušiel ako voda. Noc trávime ešte tu a ráno sa vydávame späť na cestu do Bishkeku. Zostup k Alp Lager hotelu nám dáva zabrať, nohy sú už unavené, hlava tiež úplne niekde inde, snažíme sa sústrediť na každý krok, aby sme zdraví prišli dole. Pri Alp Lageri sa snažíme zohnať odvoz, no neúspešne. Prezúvame topánky za sandále/tenisky a šlapeme asfaltovú cestu, ktorú sme už pôvodne nechceli ani vidieť :o). Po asi 4km pri nás zastavuje maršrutka s miestnymi nosičmi a berie nás za pár somov do Bishkeku. Večer trávime s kamarátom Tónom v miestnom podniku pri pivku a šašlíkoch (podobné nášmu špízu) a vychutnávame si náš posledný večer v krajine krásnych ľudí a hôr akou Kyrgyzstan bezpochyby je!

Milan & Tomáš

PS: Gabo s Gabikou ak ste sa náhodou dostali aj k tomuto blogu, ozvite sa prosím na:
golden(at)centrum.sk

Kyrgyzstan 2012 - Inylchek

2012-07-20T05:13:00.001-07:00

Dnes okolo obeda sme sa vratili z treku do doliny Inylchek. Sami sme neverili, ze sa dokazeme drzat nasho planu a dnes prideme do Karakolu.
Uz samotny zaciatok tohto treku bol dost chaoticky. O marsrutke, ktora nas mala brat do dedinky Sachta-Dzergalang nikto na autobusovej zastavke nevedel. Az ked sme nachodili zopar kilometrov s batohmi a obehli viacerych vodicov, tak sme sa dovtipili, ze marsrutka odtialto nepojde a presunuli sme sa na "hlavne" autobusove nastupiste. Cestovanie v marsrutke v Kyrgyzstane je pribeh sam o sebe. Clovek by neveril, kolko ludi sa zmesti do jednej dodavky. A nielen ludi, ale aj veci. Mysleli sme si, ze nase velke batohy budu problem, ale ked sme videli ako nakladaju domaci vrecia vselicoho do auta (do priestoru pre cestujucich), tak sme zostali kludni. Tomas, len poznamenal, ze caka kedy nalozia aj nejaku kravu do auta:-)

Trek nezacal uplne podla nasich predstav. Hlavne nie podla Tomasovych. Pocas dni v Karakole sme zanedbali rannu slivovicovu hygienu a Tomasovi sa to vypomstilo. To co sa snazil dostat do svojho zaludka pocas nasich oddychovych dni, bolo vonku za par hodin. Zabrala az endiaronova kura na druhy den. Napriek tomu sa nam podarilo prejst prvy den cez sedlo Dzergalan (3320m). Na druhy den Tomas dokazal slapat len na energetickych geloch a endiarone takmer 14 hodin a presli sme dve sedla Ashutoor(3640m) a Echkilatasch (3720m). Doliny, ktore sme prechadzali, boli uzasne. Neuveritelny kontrast zasnezenych hor a zelenych luk, na ktorych sa pasli kone, kravy, jaky, ovce... Ludi stretavame len vynimocne a aj to len domacich pastierov. Jedini turisti, ktorych stretneme su Filip a Veronika z Ciech, ktori spali v tom istom guesthouse v Karakole ako my. Prechod vojenskou zakladnou Echkilitasch nakoniec prebieha hladko a general, ktory kontroluje nase povolenia je velmi mily a radi nam ako pokracovat dalej okolo rieky Tjuz.
Pocasie je "stabilne", t.z. stabilne kazde rano je pekne a kazde pooobedie prsi. Na nase prekvapenie, nezazivame tu ziadnu burku. Nas "vrcholovy" den, kedy prekonavame sedlo Tjuz (4001m) nam vychadza ako z rozpravky (az zasa na to brodenie rieky pri teplote okolo 0 C rano o piatej). O 8.00 mame pred sebou dolinu Inylchek, ladovec Inylchek a vrcholy pohoria Tan-san. Hlavne Pik Nansena (5700m), ktory sa nachadza priamo oproti nam, je nadherny.
Obavany zostup 1200 vyskovych metrov do doliny Inylchek je nakoniec predsa lahsi a mojim kolenam setrnejsi ako som ocakaval. Obchadzanie sirokej rieky Inylchek cez morenu je asi najhorsim usekom celeho treku. Ani vystup a zostup zo sedla Tjuz nas nedokazal tak znicit, ako prechod morenou z jednej strany ladovca na druhu stranu ladovca.
Na siesty den prichadzame do oblasti nazyvanej At Dzailoo, kde sme cakali dalsiu vojensku zakladnu. Nachadzame tu "len" kemp cestovky Khan Tengri. Dozvedame sa, ze vecer ma prist vodic s piatimi turistami zajtra rano pojde prazdny do Karakolu. Toto by nam padlo velmi vhod, lebo zistujeme, ze z tohto zabudnuteho konca sveta sa asi inak nedostaneme. Do Karakolu to je cca 200km a prechadza sa cez sedlo s nadmorskou vyskou 3600m. Vodic ma prist okolo 17.00. Ked okolo pol siedmej nikto neprichadza, zaciname byt trichu nervozni. Ak nepride, nas dalsi plan sa dost skomlikuje. Nakoniec predsa prichadza asi s dvojhodinovym meskanim. Priviezol anglickych turistov. Podari sa nam dohodnut na cene 4000somov za auto. Nie je to malo, ale inu moznost nemame. V kempe zurocujeme nase "bohate" znalosti ruskeho jazyku a robime tlmocnikov medzi anglickou rodinkou a kirgizskym osadenstvom kempu.
Siedmy den opustame dolinu Inylchek. Vo vojenskej zakladni Maddeiry berieme este Filipa s Veronikou.
Ich zazitky s neplatnymi povoleniami v pohranicnej oblasti su na par hodin rozpravania.
Po piatich hodinach jazdy v Mitsubishi Delica prichadzame do YakTour Guesthouse a zvitavame sa so Sergejom.
Zajtra sa presuvame naspat do hlavneho mesta Bishkeku a v nedelu do narodneho parku Ala Archa na nas posledny trek.

pozdravuju milan&tomas

P.S. sorry, ze nie su ziadne foto...s tymto internetom sa tu pracovat neda...a caka nas pivo:-)

2012-07-12T06:46:00.000-07:00

Update 13.07.2012:
Dnes sa nam podarilo ziskat povolenia do cinskej pohranicnej oblasti! Zajtra skoro rano vyrazame na dalsi trek, pravdepodobne nepojdeme az k Merzbacher lake ale len na zaciatok ladovca do oblasti Inylchek. Vsetko bude zavisiet od pocasia a od moznosti ktore tu mame.

Kyrgystan 2012 - Trekovanie v okoli Karakolu

Sme asi 100 vyskovych metrov pod jazerom Alakol (3532 m.n.m) kde sme planovali prespat. Nie vsak za takychto okolnosti. Cakame ucupeny pod obrovskym kamenom, zatial co okolo nas padaju krupy, hrmi a blyska sa. Blesky az na jeden, su celkom daleko od nas, burka sa vsak stale kruti nad nami. Po asi pol hodine, ked krupy trosku ustali sa rozhodneme pokracovat dalej pretoze nam zacina byt zima. 100 vyskovych metrov za pekneho pocasia nie je vela, no nas tu zima pekne vytrapila. Kazdu chvilu zastavujeme, zohrievame si ruky a obzerame sa do doliny ci sa mraky zacinaju trhat alebo nie...

Jeti Oghuz dolina

Po dvoch ciastocne oddychovych, ciastocne organizacnych dnoch sa v sobotu rano vydavame na nas dalsi trek v oblasti Karakolu. Konkretne mierime do Jeti Oghuz (Kurort), dedinka nad ktorou sa nachadzaju asi najznamejsie cervene skaly v Kirgizstane. V Karakole sa nam podarilo vybavit dobru cenu u taxikarov, takze cestovanie tento raz nebolo nijak zaujimave. Kvoli fotkam bycich skal, slapeme na protilahly kopec, robime par zaberov a pokracujeme do doliny Jeti Oghuz. Pocas slapania nas predbieha niekolko aut co nam dava jasne najavo ze tento trek bude trosku frekventovanejsi ako ten predosli. V doline kvetov sa pri nas zastavuje sympaticky pan na BMW X5, prihovori sa, ponuka nam zvezenie. Vysvetlujeme mu, ze mi mame radsej slapanie, kochanie sa prirodou a vsetko si to fotime. Fotili ste uz uzbecke zeny?, pyta sa nas. Usmievame sa a odpovedame ze nie. Este sme ani nestihli dopovedat a uz krici na zeny ktore viezol v aute, ze maju vystupovat a dat sa nam odfotit :) Robime par fotografii, lucime sa a pokracujeme dalej. Prechadzame popri skupinke francuzov a po kratkej dobe si robime pauzicku na jedenie. Milan si vybera jedlo a popri tom narazi na rusky slovnik v ktorom mal zastrcenu mapu, rovno na vyrazoch, ktore nie ze by sme potrebovali ale schuti sme sa na nich zasmiali. Vies ako sa povie rychlovka po rusky?, pyta sa ma. Sunul, vinul, pobezal :)...po asi piatych minutach smiechu pokracujeme dalej. Nasim prvym cielom bolo najst vhodne mieste niekde v doline pod odbockou na sedlo Teleti. Prichadzame na zaciatok sirokej, velmi peknej doliny na ktorej konci sa tycila krasna hora. Brodime potok a tuto noc zostavame spat tu. Vecer robime par fotofgrafii a nechavame sa unasat krasou okolo seba. Dalsie rano zazivame mierny sok, voda v potoku je skoro ladova a brod cez nu bol narocnejsi ako sme si mysleli. Na konci doliny pred odbockou na sedlo Teleti prehodime par slov s guidom francuzskych turistov a pokracujeme svojou cestou. Trapim sa, tento vystup je pre mna zatial najtazsi. Bojujem s unavou, nohy su tazke a navyse zacinam pocitovat hlad. Milan vyzera v pohode, ide si svoje, rovnomerne tempo. Cestou do sedla stretavame asi 10 ceskych turistov ktori idu oproti nam. Pokecame a pokracujeme svojou cestou. Stupame velmi pomaly, navyse dost tazkym terenom. Ked zbadame pod sebou francuzskych turistov na chodniku, zistujeme, ze ten nas asi nie je ten spravny. Mali sme v GPS track ktory nevieme preco ale chodnik obchadzal. Pozrieme s Milanom na seba, je nam jasne ze minimalne par vyskovych metrov mame naviac. Stratili sme asi pol hodiny. Schadzame na chodnik, ja idem uz skutocne s posledneho. Snazim sa nezastavovat a stale slapat. Z posledneho prichadzam do sedla, prehupneme sa na druhu stranu, hladame nejake zavetrie a hned ako je to mozne vytahujem nieco pod zub. Po jednej cokolade, asi 20cm ruskej (hnusnej) klobasy a chlebe, znova zacinam vnimat. Vegetime v sedle, robime az jednu foto a pokracujeme do Karakol doliny kde si rozkladame nas stan pre dnesnu noc.

Vystup k jazeru Alakol

06:00 zvoni budik a my sa budime do noveho dna. Pocasie vyzera ok, cakame kym zasvieti na stan a vysusi nase vlhke veci. Slapame prijemnou travnatou dolinou na ktorej konci brodime rieku. Tu Milan prichadza na to ze niekde cestou mu vypadli tenisky, vracia sa po ne, zatial co ja travim cas fotenim koni pri rieke. Prechadzame most a zaciname stupat k jazeru Alakol. Stupanie je narocne, dnes musime nastupat asi 1000 vyskovych metrov. Zacina sa trosku mracit no pre slapanie je to vyborne pocasie. Cely cas slapeme popri rieke ktora je miestami velmi divoka, prechadzame popri malom jazierku pri ktorom si robime prestavku. Umyjem si hlavu, Milan

Jazero Alakol

dava nieco pod zub, nakladame batohy a pokracujeme. Teren zacina byt narocnejsi, stupanie tvrdsie a navyse zacina poprchat. Natahujeme na batohy covery a slapame dalej. Po asi desiatych minutach vsak zacina prsat. Lovim v batohu ponco, pockam na Milana a pokracujeme. Citelne sa ochladilo a dazd striedaju krupy. Milan mi oznamuje ze v doline to vyzera na poriadny dazd. Zrychlime krok a za stalych krup prichadzame pod prah jazera Alakol. Rozhodli sme sa burku preckat tu, ucupeny pod kamenom. Burka sa toci nad nami, okolo nas sa blyska, hrmi a padaju stale vacsie krupy. Zostavame pokojny a cakame kym to prejde. Po pol hodine sice este stale padaju krupy no uz sa neblyska, vyhnani zimou zaciname slapat poslednych 100 vyskovych metrov. Za staleho dazda a krup, prichadzame k jazeru Alakol, hladame miesto na stan, ktore nakoniec nachadzame na kamenej platni ktora ako jedina nie je podmocena dazdom. Staviame stan, vybalujeme veci, nastastie vsetko potrebne ostava suche a my sa balime do spacakov lebo potrebujeme zohriat. Uz je dobre, je teplo a neprsi na nas. Unaveny a v teple zaspavam. Budim sa na prichod nosicov francuzskych turistov. Vykuknem zo stanu, zdravime sa a spolocne nadavame na pocasie. Hladaju miesto na 3 stany, bohuzial pri nas ho tolko nie je. Prestava prsat, dokonca vychadza slnko. Vychadzame zo stanu, kontrolujeme ako to vyzera v doline. K jazeru prichadzaju aj samotny francuzi, su totalne vycerpani a vystraseni. Na kameni sedi francuzske dievca ktore place, ponukam jej nejake teple oblecenie a pomoc. Dakuje a odpoveda ze vsetko maju...Pocasie sa trosku zlepsuje, varime si veceru a dufame ze nasledujuce rano bude slnecne pretoze ho potrebujeme ako sol. Skutocne sa tak aj stalo, nasledujuce rano sa budime do modrej oblohy a netrpezlivo cakame kedy sa slnko prehryzie az k nam. Susime veci, ranajkujem, uzivame si pekne slnecne rano. Asi o desiatej dvihame kotvy, pretoze nad dolinou sa natahuju oblaky a nechceme znova zmoknut. Po hodine a pol prichadzame do sedla Alakol (3860 m.n.m) ktore nam ponuka neopakovatelne pohlady na jazero samotne, ako aj vrcholy Karakol, Przevalsky...Fotime a pripravujeme sa na zostup do doliny Alty Arashan. V sedle este stretavame nosica ktory "nosi" pre belgickych turistou. 20 clena belgicka skupina vyuziva sluzby 13 nosicov, pozrieme nechapavo s Milanom na seba, lucime sa a vydavame sa dole. Zostup je fantasticky, sotolina je hlboka a da sa v nej "lyzovat". Ani nevieme ako sme dole. Na zaciatku doliny stretavame dvoch malych kirgizskych chlapcov ktori nas sprevadzaju az do "dedinky" Alty Arashan ktora je znama svojimi horucimi pramenmi. Jeden z nich, v rodine strasne milej pani a jej syna Dzalila skusame aj my, no pred tym nam pani pripravila veceru v podobe domacej smotany, chleba a ayranu. Dobre vykupkany sa vydavame asi hodinu do doliny kde stanujeme. Kludnu noc nam narusil dazd a nejaky miestny ktory nam svietil do stanu a pytal cigaretu. Nastastie po tom ako sme mu povedali ze nemame odisiel. Tento den bol skutocne nadherny a urcite jeden z najkrajsich v Kirgizstane. Posledny den sme asi po 4 hodinovom slapani konecne nastupili do marsrutky smer Karakol, ubytovali sa a vyjedli asi pol mesta :). Dnes sme znova zistovali ake su moznosti nasho dalsieho trekovania. Vyzera ze povolenie mozno bude zajtra, no uvidime co nam dovoli pocasie...

Pozdravuju Tomas&Milan

Kyrgystan 2012 - Karakol

2012-07-05T03:22:00.000-07:00

Budicek 4.00, v stane teplota 3C, vonku prizemny mraz. Velmi tazko sa nam vylieza z vyhriatych spacakov. Zacina nas najtazsi den na treku Cong Kemin - Grigorievka. Ranajky mame velmi vydatne, ja si davam snickers a caj. O 5.00 stojime pred riekou, ktoru musime prebrodit. Ked vidim, ake pocity prejavuje Tomas po prebrodeni, tak mi hlavou prebieha mamina veta: Preco nemozes ist na dovolenku niekde k moru na dva tyzdne...? Este pol hodinu po prebrodeni mi omrza palec na nohe...

Naposledy sme sa ozvali z Biskeku, pred nakupmi potravin. Den nazad nam Tono (nas velky pomocnik pri zvitani sa s Kyrgyzstanom) ukazal potraviny, ktore sa nam bez neho nepodarilo za dve hodiny najst. Vecer, ked znovu sa stretavame s Tonom, nakupujeme, davame si baranie sasliky a kirgizske pivo.
Na druhy den sa presuvame do dediny Kaindy v doline Cong Kemin. Uz samotna cesta marsrutkou je velmi zaujimava. Nase velke batohy vyvolavaju velky obdiv u ostatnych spolusediacih. Cely cas debatuje so studentom energetiky Almazom, ktory ide pomahat svojmu bratovi na pole.

V sedle Ak-suu

V Kaindy nakupujeme posledne potraviny u babusky, ktora hovori peknou rustinou. Trek zacina nie moc optimisticky. Ani nevyjdeme za dedinu a zacina prsat. Nastastie po par minutach to prestava. Po ceste dolinou nas stretavaju ludia na moskvicoch, ladach, nakladnych autach. Niektori zastavia, podaju ruku, spytaju sa kam ideme, odkial sme, kolko vazia nase batohy a ideme dalej. Vecer prichadza dalsia burka, ktora nas nuti postavit stany. Na druhy den zistujeme, ze kusok nad nami je nadherne jazierko, kde by sme mali pekne miestecko pre nas stan...skoda, ze burka neprisla o pol hodiny neskor.

sedlo Ak-suu

Cim hlbsie v doline, tym menej aut, tym menej ludi. Tato vzdialenost od civilizacie tu vsak robi ludi ovela pohostinnejsich a milsich. Pozyvaju nas na caj, chlieb so smotanou, kumys (kobylie mlieko) atd. Mladsi clenovia maju az neuveritelnu uctu k starsim. Ked nas zbada jeden maly chlapec, prehovara nas aby sme prisli k jeho rodicom do jurty. Pred rodicmi posobi velmi hrdo, ze sa mu podarilo priviest hosti. Jeho otec nam slubuje, ze ak u nich prespime, ze zarezu barana. My musime ist vsak dalej. Ked sa pytame, ze kolko chcu za pohostenie, mavnou rukou, vyfotia sa s nami a zapraju nam stastnu cestu.
Na konci doliny musime brodit niekolko riek. Jedna je vo vecernu hodinu tak vysoka a silna, ze nas nuti prenocovat a pockat do rana, pokial jej hladina neklesne. Nas vystup do sedla Ak-suu sev. (cca 4090m) nam trva asi sedem hodin. Po vymotani sa z nekonecneho sutoviska prechadzame obrovskym ladovcom a znovu sutou na najvyssi bod nasho treku. Vyhlady su nadherne - to je to co clovek pri mori nezazije:-). Mame pocit, ako keby sme boli v inom svete.

idylka s vodkou pri jazere Issyk Kool

Zostup do doliny Ak-suu je pre mna dost narocny, lebo moje lave koleno zacalo strajkovat. Po trinastich hodinach konecne rozkladame stan a varime. Prechodom do druhej doliny sa menia aj ludia. Su tu zvyknuti viacej turistov. Za vsetkym vidia peniaze, komercia tu zacina vladnut vo velkom. Stretavame opiteho Kirgiza na koni, ktory chce od nas peniaze, vodku. Potom (urcitym sposobom) novodobeho Kirgiza, ktory vlastni Subaru Forester, stovky baranov, koni, krav. Poskytuje sluzby turistom a vedel by nam zohnat vsetko, co by sme si zazelali.
Mame za sebou 125km po vlastnych nohach... konecne sa kupeme, oddychujeme, popijame vodku v Grigorievke, na "plazi" jazera Issyk Kool. V noci sa prezenie nad nami niekolko burok a rano sa presuvame do Karakolu.
Dnes sa pokusime vybavit povolenia pre Inylchek (cinske pohranicie). Zatial nas vsade strasia , ze to bude trvat viacej ako sedem dni. Pozajtra ideme na dalsi trek do doliny Dzoty Oguz a Karakol cez sedlo Teleti.
Uvidime, snad ked sa vratime z tohto treku, povolenie pre cinske pohranicie, budeme uz mat.
milan & tomas

(P.S. Pre P. Machalu: ospravedlnujem sa za gramatiku:-)

Kyrgystan 2012 - Bishkek

2012-06-28T02:53:00.001-07:00

Do Bisheku sme prileteli s miernym meskanim, sice unaveni ale stastni ze sme tu. Na letisku sa nam podarilo vybavit viza a da sa povedat ze sme nemali nijake vacsie problemy s kontrolami a policajtami...Ubytovanie sme nasli taktiez velmi rychlo v prijemnej rodinej ubytovni. Mame vlastnu "izbu" ale spali sme vyborne. Dnes sa nam podarilo kupit vsetky potrebne veci ktore potrebujeme do dalsich dni. Pocasie tu je horuce, ludia su velmi mili a aj ked nasa znalost ruskeho jazyka je na urovni "ruky, nohy" :) vsetci sa nam snazia pomoct. Zajtra rano vyrazame na trek ktory sme si nazvali "Grigorievka".

Pozdravuju Tomas a Milan.

Zápisky z Tanzánie alebo ako som opáčil Kilimanjaro

2012-01-22T18:00:00.000-08:00

Bol to Ivanov nápad (Ivan – kolega, šéf), skúsiť vystúpiť na Kilimanjaro (5895m). Povedal som si prečo nie, v takej výške som ešte nebol a tak sme sa koncom januára 2011 ocitli v cestovnej kancelárii BUBO. V ponuke mala zájazd Kilimanjaro (5895 m) (Expedition) v termíne 06.12. - 14.12.2011.
Veci som začal baliť 3.12. Nákup a príprava prebehli už skôr, takže v sobotu 3.12. som mal už len na starosti všetko pobaliť do jednej cestovnej tašky a zbaliť príručnú batožinu do lietadla. Po zbalení vecí som si ešte odskočil načerpať optimizmus na našu výročku.
V pondelok 5.12. som sa rozlúčil s rodinou a nasadol na vlak smerom Bratislava. V BA prenocujeme a 6.12. ráno letíme z Viedne do Amsterdamu.

6.12. – odlet pod Kilimanjaro
Ráno budíček o 02:15. Ešte rozospatí, neuvedomujúc si, že letíme cca 8000km ďaleko pod rovník, varíme čaj a raňajkujeme. O 03:15 prichádza taxík a vezie nás na Mlynské Nivy, kde presadáme do oktávky z BUBa. Zo Slovenska ideme len my dvaja. Rátali sme s tým, že nás pôjde viac ale asi už všetci boli. Oktávka nás zaviezla na Schwechat, odkiaľ o 06:50 letíme cez Amsterdam na Kilimanjaro airport.
Pod Kili lieta spoločnosť KLM, let z Amsterdamu trvá cca 08:25h, časový posun +2h, letisko je viac ako 400km pod rovníkom.
Na Kilimanjaro airport dosadáme o 20:50 miestneho času. Ešte v lietadle sa deetujeme, človek nikdy nevie aký komár si na neho sadne. Po vystúpení nás ovalilo teplo a vlhko. Teplota cca 30°C, akurát na polartekovú bundu čo som mal na sebe. Na letisku vypisujeme imigračné papiere a kupujeme za 50 USD víza. Potom sme nasmerovaní k pracovníkom imigračného. Tu si nás odfotili a chceli odtlačky. Tak som otlačil štyri prsty. Vedľa stojaca imigračná pracovníčka zdvihla palec akože OK. Tak som to pochopil, že som dobre otlačil prsty a tiež som zdvihol palec a povedal som jej s úsmevom “OK”. Nezdieľala so mnou moje nadšenie a sucho mu povedala “Not OK, also thumb”. Tak som otlačil aj palec.
Batožina došla OK. Vyšli sme do haly a tam už stál zástup domorodých sprievodcov s menovkami v rukách. Na jednej menovke bolo Vladimir x2. Po chvíli nejasností sa nám sprievodca predstavil ako Richard. Bude naši sprievodcom po celú dobu výstupu na Kili.
Z letiska sme išli autom do Moshi, hotel Bristol Cottages. nakoľko už bola tma prd sme videli kam ideme a či dobre. Po 1h sme boli na izbe, nesmelá sprcha a zaliezť pod sieťku. Richard síce tvrdil, že NO MOSCITOS ale na niečo tie sieťky nad posteľou viseli.

7.12. – cesta na Mandara Hut (2720 m.n.m.)
Ráno o 05:00 nás nečakane zobudil muezín. Celkom dobre spieval, ale kým som zareagoval, skončil.
Dnes by sme mali odísť o 09:00 k Marangu gate a odtiaľ sa dostať na Mandara HUT.
Na Kili (Uhuru peak) vedie niekoľko výstupových ciest. My sme išli cestou nazvanou Marangu route, pre jej obtiažnosť nazývanou CocaCola route. Ide o trasu ľahkú na terén ale obtiažnu na “air conditions”, ako nám bolo prezradené neskôr. Trasa vedie cez chaty. Možný je 5 dňový trek alebo 6 dňový, s 1 dňom na aklimatizáciu na Horombo HUT. My sme mali 6 dňový trek.
Popis trás napr. na http://www.climbingkilimanjaro.com
Do odchodu bolo ešte dosť času, tak sme sa odvážili zájsť na prvú stravu pod rovníkom. Na raňajky sme si odvážne dali praženicu a slaninu. Praženica bola úplne biela, ale hádam vajíčka boli zo sliepky.
Po raňajkách sme mali odísť o 09:00. Richard však prišiel až o 10:30, bol veľký traffic. Začali vianočné prázdniny, tak boli plné cesty. Vonku 30°C a vraj vianočné prázdniny.
Z hotela sme išli asi 1h k vstupu do parku – Marangu gate (1980 m.n.m.).
Marangu gate je vstupnou bránou na trasu Marangu route. Pre vstupom je potrebné sa zapísať a sprievodca zaplatí poplatok za vstup. Pre nás dvoch to bolo 46 USD. Neberú cash, takže je potrebné použiť kreditku. Ak sprievodcovi kreditka nefunguje, poplatok zaplatia turisti. Čo sa nám aj stalo.
Počas vybavovania vstupu začalo pršať. Dážď neustával a tak sme výstup začali v mokrom. Obliekli sme goráč, pršiplášte, na batoh obal proti dažďu a vyrazili. Čakalo nás asi 8,5 km v dažďovom pralese. Podľa informácií by nám to malo trvať 3h. Po 1,5h bola prestávka na obed. Kuchár, čo išiel s nami už bol na mieste a na prenosnom variči varil polievku z niečoho ako cibuľa. Našťastie prestalo pršať, tak sme na “lunch place” sušili veci a obedovali.
Výstup na Uhuru nie je oficiálne možný na vlastnú päsť. Vždy musí ísť s turistami certifikovaný sprievodca a iný personál. Majú to dobre zariadené, takto si riešia nezamestnanosť. Na nás dvoch bol jeden hlavný sprievodca – Richard, jeden asistent, jeden kuchár a dvaja nosiči. Asistent sprievodcu naviac robil aj nosiča. Sprievodcom sa nemôže stať každý. Musí prejsť etapou nosiča a asistenta sprievodcu a následne zložiť skúšky. Aj nosiči majú svoju organizáciu. Tá zabezpečuje aby nosiči boli rovnomerne vyťažený a teda aby si každý zarobil.
Druhá časť výstupu už bola bez dažďa, aj keď v dažďovom pralese sa o suchu nedalo hovoriť. Cez prales vedie príjemná cestička a sem tam sa dá zahliadnuť aj opica.
Na Mandara hut sme dorazili okolo 17:00. Nejedná sa o jednu chatu ale o zoskupenie chatiek. Dokonca sú oddelené chatky pre nosičov a sprievodcov od chatiek turistov. V chatke je len jedna miestnosť pre 4 ľudí. K nám zatiaľ nikoho nepridelili, tak máme aspoň kde sušiť veci. Tašky, ktoré niesli nosiči prešli zaťažkávacou skúškou ale spacáky našťastie ostali suché. Richard nám prišiel povedať niečo o večeri ale nerozumeli sme mu. Tak sme sa hodinu pretŕčali pred chatkou a čakali na ďalšie pokyny. Čas sme trávili komunikáciou s inými turistami. Do reči sme sa dali s jednou Švédkou, ktorá behá maratóny. Vyzerala plná energie. O pár dní sme ju stretli ako schádza z poslednej chaty úplne rozbitá. Otočila v 5000 m.n.m. a nechápala čo sa stalo.
Večere sme sa nakoniec dočkali. Na pomery urobil kuchár vynikajúce jedlo – polievka, pečené kúsky rýb, zemiaky, kapusta, ovocie.

8.12. – cesta na Horombo hut (3720 m.n.m.)
Ráno som zistil, že v noci opäť pršalo. Dážď som však nepočul, zato som počul chrápanie z vedľajšej chatky, ktorá bola stenou spojená s našou. Nocovali v nej štyria starší rakúski horský záchranári. V noci som sa zobudil o 03:00. Aj by som si išiel cvrknúť, ale z vonka sa ozývali všelijaké zvuky džungle tak som radšej do rána počúval hudbu. Vraj išlo o “black&white” opice.
Raňajky sme mali o 07:30 – hrianky, klobásky, omeleta. Dnes sme vyrazili okolo 8:30. Čakalo nás skoro 1000 m. prevýšenia. Cestou sme opustili pásmo lesa a prešli do pásma vresoviska.
Pri príchode na chatu nám kuchár spravil popcorn, dali sme si kávu a čaj. Na Horombo hut sme strávili 3 noci. Tu už bolo možné stretnúť ľudí, ktorí sa vracali z hora. Vyzerali veru všelijako.
Dnešná cesta bola rovinka s pár vyvýšeninami. Zajtra nás čaká “aklimatizačný” deň, výstup do 4100 m.n.m a zostup späť na chatu. Na chatke sme boli spolu s dvoma Kórejcami, ktorí mali 5 dňový trip a teda išli z Horombo priamo na Kibo hut. Jeden z nich bol profesioníálny horolezec, robil si 7 summits. Zliezol už Everest, K2, … ťažký kaliber.
Na Horombo sú kamenné záchody a sprchy pre turistov, drevené pre nosičov. Sprchu som opáčil a teplá veru netiekla.

9.12. – aklimatizačný deň (3720 – 4100 m.n.m.)
Noc bola strašná. Možno to bolo výškou alebo tuhým čajom, čo sme si dali na večeru ale obom sa nám ťažko dýchalo. Začal som byť z toho dosť nervózny. Do spacákov sme zaliezli okolo 20:00. Kórejci sa začali o 22:30 baviť, tak sme sa s Ivanom išli prejsť. Obloha bola bez mráčika, bolo vidieť Uhuru aj Mawenzi. Dokonca v doline svietilo aj Moshi. Prechádzka nám trochu prospela a spal som asi do 03:30. Potom som už len čakal v driemotách na svitanie.
Bezoblačné počasie pokračovalo aj ráno. O 09:30 sme vyrazili na aklimatizačný výstup k Zebra rocks – pásikavé skaly, čo vyzerajú ako zebra. Spolu s nami majú aklimatizačku aj dve Singapurčanky, tlupa 16 ročných báb z Austrálie, skupina Japoncov a iných.
Od chaty sme stúpali k Zebra rocks, 4020m.n.m. Urobili sme pár fotiek a poza rocks sme sa dostali do 4100. Odtiaľ sme už zostúpili na normálnu trasu na Kibo hut po ktorej sme sa vrátili späť na Horombo hut. Dnes sa k nám pridal aj Richardov asistent. Asi sme už dosť vysoko, tak aby nás mal kto znášať. Mal oblečené len rifle a tenisky.
Na Horombo hut sme boli späť už pre 13:00. Po obede sme driemali a bavili sa s ďalšími turistami (pár Japoncov, ktorí cestujú okolo sveta)
Strava: Na celej trase bol s nami kuchár a jeho pomocníci. Kuchár oficiálne varil len nám aj keď skladba stravy pre všetky skupiny bola rovnaká. Možno si kuchárov jednotlivé skupiny požičiavajú. V mieste nocľahu sú veľké spoločenské chaty s veľkými stolmi. každá skupina má vlastný obrus, ktorí rozprestrie na stole a naň poukladá plechovky kávy, čaju kakao, kečup, maslo a takto si to oddelia od druhej skupiny. Súčasťou stolovania je aj termoska s horúcou vodou, neznámeho pôvodu. Na stravu nás vždy prišiel zavolať jeden z pomocníkov. Ukáže nám naše miesto a donesie stravu. Nebol problém požiadať o vodu do vlastnej termosky alebo naplniť fľašu vodou.

10.12. – Výstup na Kibo hut (4800 m.n.m.)
Noc bola kľudná, niečo sme aj pospali.Ráno sme všetko zbalili a vyrazili na Kibo hut, 4800 m.n.m. Cesta trvala viac ako 5h, vresovisko sa zmenilo na vysokohorskú púšť.
Na Kibo hut už nie sú chatky pre 4 ľudí ale jedna veľká kamenná chata s miestnosťami. Do jednej sa zmestí 14 ľudí. Vyfasovali sme jedného Taliana a niekoľko 16 ročných Austrálčaniek.Začalo mi byť zle od žalúdka. Večeru sme do seba nasilu natlačili a zaliezli do spacákov. Budíček o 23:00.
Budúček bol už o 22:00, keď budili Austrálčanky. Niečo som aj pospal, cítil som sa dobre. O 23:30 vyrážame z Kibi hut na vrchol. Čaká nás prudké stúpanie na Gilman’s point a odtiaľ miernejším terénom na Uhuru.
Pár slovíčok:
JAMBO – naše ahoj
KARIBU – slovo, ktoré používal pomocník, keď nám priniesol jedlo. Najprv sme si mysleli, že je to jedlo z nejakého žívočícha a až po 2 dňoch sme zistili, že je to “welcome”
POLE, POLE – pomaly. Slovo často používané sprievodcom, keď sa ide príliž rýchlo.
HAKUNA MATATA – no worries (ako pre koho :)

11.12. – Deň s veľkým D (5500 m.n.m.)
Kráčalo sa mi dobre asi do 5300. Tam začala sranda. Musel som častejšie zastavovať, nohy akosi neposlúchali. V 5400 (meral som na hodinkách) som si sadol, že si oddýchnem kde sa vzala, tu sa vzala šabľa jak svet. Horalku, čo som pred 1h zjedol som precítil ešte raz. Tušil som, že je zle. Odhodil som všetky zábrany a batoh som prenechal sprievodcovi, ktorý doposiaľ išiel bez batoha so zápalkou v ústach a rukami vo vreckách. Prešli sme ďalších 100 výškových metrov a ďalšia šabľa. Navyše som si necítil prsty na nohách a rukách, začali sa mi triasť nohy. Hlava nebolela, ale začali sa mi do nej zakrádať myšlienky na návrat. Sprievodca mi ukazoval, že Gilman’s point je už blízko. Ale telo vypovedalo, tak sme to otočili. V 5500 m.n.m. som teda zapichol pokus o Uhuru peak. Cesta späť trvala dlho, pár krát som si sadol a oddychoval. Začal mi odmŕzať prst, ukrutne to bolelo. Asi naozaj mal na mále. Cestou sme stretali ďalšie skupiny, ktoré sa len šplhali hore.
Na Kibo som niečo pospal a o 08:00 sme už schádzali na Horombo hut, kde sme mali prenocovať.

12.12. – Arusha
Keďže nastali nejaké komplikácie, o ktorých písať nebudem, na Horombo hut začali zostupovať už v noci. Z Horombo hut ku Maranga gate sme sa zviezli džípom strážcov parku a od Gate nám zaviezli do Arushe, do 3* hotela. Hotel je situovaný v štvrti, kde by som sa po tme neodvážil. Konečne teplá sprcha a oddych. O 17:00 prišiel za nami Gottfried, kontakt Buba v Tanzánii a oboznámil nás s plánom na nasledujúci deň. Po večeri sme zaliezli do postele a spali do rána.

13.12. – Odlet domov
Keďže sme ešte nemali žiadne souveniers, rozhodli sme sa zájsť na miestny trh. Z recepcie nám zavolali taxík, ktorý nás odviezol na Fire road, kde sa nachádza tržnica. Nakoľko pohľad na trhovníkov v nás nevzbudzoval dôveru, dohodli sme sa s taxikárom, že po nás o 1h príde. Toto zabezpečilo, že sme za cestu na trh nemuseli platiť, však mu zaplatíme pri spiatočnej ceste!
Nakupovanie nás pohltilo. Bol zážitok dohadovať s miestnymi ceny a odolávať doslova fyzickým vťahovaním do jednotlivých stánkov.
Po návrate na hotel sme si dali obed, zbalili veci a odvoz na letisko. Na letisku sme boli už okolo 15:00, aj keď nám to letelo po 20:00. Lietadlo prišlo na čas. Zvláštnosťou odletu spod Kili je to, že sa neletí hneď do Amsterdamu ale let pokračuje ďalej do Dar es Sallam (1h letu). Tu cestujúci čakajú v lietadle, kým upratovači vymenia vankúše, deky… To trvá asi 1h. Potom nastúpia ďalší cestujúci a letí sa do Amsterdamu. Nočný let trvá asi 9h.

14.12. – Záver
Cez Amsterdam a Viedeň DOMOV!!!

Z toho, že som nedosiahol vrchol som sklamaný a ešte asi dlho budem. Netrepali sme sa tisíce km aby sme počúvali chrápajúceho Taliana. Stále vŕtajú pochybnosti. Nedalo sa urobiť tých 200 m aspoň na Gilman’s point? Odtiaľ je to už len 1,5 h na Uhuru.

Noc pred našim výstupom zomrel na vrchole Angličan. Vrchol dosiahol a pri zostupe jednoducho vypol. Tí, čo vyšli až hore stretli nosičov, ako ho znášali.

Čitateľom tohto blogu netreba vysvetľovať, že výstup končí až v základnom tábore. Aj keď pochybnosti ostávajú, myslím, že som urobil dobre keď som sa otočil.

Foto

Wildspitze (3768m, Jubiläumsgrat, PD, I)

2011-11-13T05:30:00.001-08:00

… najvyššia hora Oetztálskych Alp, druhá najvyššia hora Rakúskych Alp. To sú všetko informácie, ktoré som sa dozvedel o Wildspitze až pár dní po návrate z tejto hory.

Po 3,5hod „spánku“ mi zvoní budík o 2.30. Na moje šťastie nemusím šoférovať, tak sa ukľudňujem tým, že sa vyspím v aute. Tlačím do seba cestoviny a 3.30 sedím v Tomášovom aute smer Vent, Rakúsko. Na parkovisko na začiatku dediny Vent, prichádzame o 7.00 - presne ako švajčiarske hodinky. Jano s Lenkou nás už čakajú. Majú za sebou 9 hod. cestu zo Slovenska. Nezávidím im a som vďačný aj za tie moje 3,5hod spánku.

Na vrchole Wildes Mannle

O 7.30 vyrážame popod lanovku smerom na chatu Breslauer Hütte (2.844 m). Tomáš si pri výstupe spomenie, že nemá pri sebe peňaženku a musí sa vrátiť do auta. Keď máme chatu na dohľad, odbočujeme doprava smerom na Wildes Mannle. Tento kopec s výškou 3023m je naša malá aklimatizácia. Z vrcholu sú nádherné výhľady na Wildpsitze a okolité vrcholy. Vegetíme, niektorí si trochu zdriemnu. Pozorujeme ako schádzajú dve lanové družstva po ľadovci Rofenkarferner. Stále sa pohrávam s myšlienkou neísť na vrchol Wildspitze klasickou cestou ale cez NO (Jubiläumsgrat) hrebeň. Z Wildes Mannle zostupujeme smerom k ľadovcu Rofenkarferner. Z turistického chodníka odbočujeme krátkym výšvihom na ľadovec. Lenka sa cíti dosť unavená a rozhodla sa, že nás počká na chodníku. Na ľadovci nacvičujeme záchranu z ľadovcovej trhliny a snažíme sa teóriu premeniť na prax. Po dvoch hodinách to balíme (v trhline nikto nezostal) a schádzame znovu na chodník. Lenka sa vybrala sama smerom k chate, tak sa ju snažíme dobehnúť. Ľadovec a riečka pod ním vytvárajú úžasne divadlo. Fotím, fotím, fotím....
O 16.30 prichádzame na chatu. Tá praská vo švíkoch a jediný voľný stôl je v tieni. Wildspitze je módny kopec a vládne tu veľká komercia. Na chatu sa dá dostať z Ventu za 3hod. a v prípade použitia lanovky na Stablein (2.356 m) za 1,5hod.
V jedálničku majú guľášovú polievku, tak zásoby jedla, ktoré nosím celý čas na chrbte idú bokom:-) Žiaľ jedálniček, ktorý máme je platný len do 16.30 a my sme prišli pár minút neskôr. Ak chceme jesť musíme isť do chaty a môžeme si vybrať z večerného jedálnička. Ten je však už bez guľášovej polievky. Pri ubytovaní zisťujeme, že aj napriek rezervácii mesiac vopred budeme spať v „notlageri“ Trochu nás to všetko rozlaďuje. Jediná útecha je, že ubytovanie nás stojí 5euro (Alpenverein). Otázne je, či sa vyspíme. Nakoniec zisťujeme, že jedna čašníčka je Slovenka (a aj šéfka + ďalšia čašníčka). Na dlhší pokec nemá čas, lebo pri 190 ľuďoch, ktorí sú ubytovaní na chate, nestíhajú.

Západ slnka - ľadovec na taliansko-rakúskej hranici

Tekutiny dopĺňame pivom a ja s Tomášom si dávame polievku (jej obsah si dávame vysvetliť čašníčkou) a Lenka s Janom špagety. Mne polievka chutí, Jano s Lenkou nie sú veľmi nadšení zo špagiet. Vyťahujem butylku s hruškovicou...
Ideme fotiť západ slnka, ale okolité hory sú v opare, tak len skúšame nacvakať pár obrázkov. Unavení umyjeme zuby a ideme si ľahnúť. Notlager vyzerá relatívne prázdne, dúfame, že sa nenaplní hlučnými a chrápajúcimi turistami.

Budík 4.00 – vyspal som sa mizerne a to aj napriek tomu, že v Notlageri bolo ticho (mal som štuple do uši). Ostatní turisti ešte tvrdo spia. My sme sa potichu o 4.40 bez raňajok vytratili z chaty. Rozhodli sme sa pre variantu cez Jubiläumsgrat, lebo sme tušili, že „Normálka“ bude vyzerať ako víkendová nemecká diaľnica.
Za čeloviek šlapeme pod ľadovec a na okraj ľadovca prichádzame pred 6.00. Pri rannom brieždení raňajkujeme a obliekame sa do sedákov. Napriek tomu, že ľadovec je bez snehu a trhliny sú viditeľné, sa naväzujeme. Na holom ľadovci nie sú viditeľné žiadné stopy, preto si hľadáme vlastnú cestu. Zopárkrát pri prekračovaní trhlín nadávam, že som nenarástol trochu viacej.
Pod južnou stenou Wildspitze je ľadovec pokrytý snehom a preto aj orientácia je už jednoduchšia. Niektoré snehové mosty vyzerajú dosť zaujímavo a modlím sa, aby sa pod mojou mušou váhou neprelomili.

Posledné kroky pod hrebeňom Jubiläumsgrat

Veľmi rezkým tempom prechádzame popod NO hrebeň a jeho nebezpečne vyzerajúce preveje smerom k Rofenkarjoch. Nejdeme priamo do sedla, ale tesne pred skalným hrebienkom po prešliapanej stope priamo na hlavný hrebeň. Táto varianta je strmejšia ako sa zdalo odspodu a ja v duchu nadávam, že som si namiesto paličiek nevytiahol cepín. O 8.00 začína naša „hrebeňovka“. Línia celého hrebeňa je nádherná. Podmienky na hrebeni sú ideálne – nádherný tvrdý firn.
Snažíme sa držať odstup od okraja hrebeňa, aby sme nezleteli aj s prevejom do doliny (šlapaťznovu by to nechcel nikto z nás). Záverečný úsek na severný vrchol Wildspitze je 40 stupňový firnový hrebeň. Moje pľúca sa občasne posťažujú na nedostatok kyslíka, ale nie je to tak zlé ako na Dóme.
9.15 sme na severnom vrchole Wildspitze odkiaľ je to už len na skok na hlavný skalnatý vrchol, ktorý je o pár metrov vyšší. Tu sa začínajú hromadiť ľudia, ktorí vystúpili „Normálkou“ cez Mitterkarjoch.

Pohľad z vrcholu Wildspitze na Jubiläumsgrat

Trochu sa posilníme, urobíme povinné vrcholové fotky a zostupujeme skalnatým hrebeňom na ľadovec. Tesne pod skalným hrebeňom stretávame zástupy ľudí, ktorých „vypľula“ chata, na ktorej sme spali aj my. Ľadovec sa nám zdá celkom bezpečný, tak lano zostáva v mojom batohu. Zopár trhlín sa tu nachádza, ale dajú sa ľahko preskočiť.
Slnko začína páliť a bez slnečných okuliarov by sme asi odtiaľto odišli so snežnou slepotou. Z Mitterkarjochu schádzame ľahkou zaistenou ferratkou až na ľadovec Mitterkarferner (ak sa to ešte ľadovcom dá nazvať). Na ferrate zasa nadávam, lebo niektoré umelé stupy asi robia len pre ľudí vyšších ako 180cm. Posledný úsek pod stenou sa schádza po strmom firnovom poli posypanom skalami. My sme si hrdinsky povedali, že to dáme aj bez mačiek a nechali sme ich v batohoch. Slnko urobilo z firnového poľa kašu, na ktorej bolo umenie sa udržať na vlastných nohách. Jano si musel vyskúšať metódu brzdenia cepínom a našťastie po pár metroch sa zastavil. Keby sa nezastaví, tak by bol dole oveľa rýchlejšie ako my, ale jeho zadok by mal viacej ako jednu dieru.
Pod ľadovcom zhadzujeme ľadovcovú výstroj a ničíme zvyšné zásoby jedla. Ja konečne vyťahujem šalátovú uhorku, ktorú si už nosím dva dni zo sebou, ale nejako nikdy neprišlo na ňu.

Zostup dolinou Mitterkar

Zostup dolinou, kde kedysi bol ľadovec Mitterkarferner a teraz je len kopa kamenia, trvá neskutočne dlho. Slnko neznesiteľne pečie a vietor nie a nie zafúkať.
O 14.00 znovu sedíme pred chatou Breslauer Hütte (ktorá zasa praská vo švíkoch) a lejeme do seba Radlery.
O 16.30 sa zvítavame s našimi autami na parkovisku vo Vente. Na naše prekvapenie zasa nikto nevyberá parkovné. Tu sa naše cesty zasa rozchádzajú: Jana s Lenkou čaká 7hodinová cesta do Luxemburska a mňa s Tomášom 3hodinová cesta do Nemecka. Jana ešte na rozlúčku poštípe čmeliak do nohy...a nádherný víkend v horách máme za sebou.

Zimný bivak pod Malým Kriváňom

2011-10-21T09:19:00.000-07:00

V sobotu 8.4.2006 sme sa v malej skupinke ja (Janči Hoffman), Robo Nemček a Milan Luliak stretli na železničnej stanici v Žiline a vyrazili ranným vlakom do Strečna. Boli sme nabalený na dva dni s predpokladom, že prespíme asi niekde v záhrabe pod Malým Kriváňom.

Na stanici v Strečne sme stretli dobre naladený turistický párik, ktorý práve ukončil svoju túru. Tam kde iní končia, my začíname.Vybrali sme sa smerom k chate pod Suchým okolo Starhradu. Bol pekný slnečný deň a po snehu ani stopy. Robili sme z Roba srandu, že ponesie skialpy na chrbte po celom hrebeni. Výstup od Starhradu po chatu pod Suchým bol ako Nekonečný príbeh. Najhoršie bolo na tom, že sme si všetci zabudli kondičku niekde doma. Pri chate sme trochu oddýchli, posilnili sa a Robo konečne obul skilapy. Pod Suchým sa Robo oddelil od nás a pokračoval na Suchý severnejšou stranou. My sme využili prešliapaný turistický chodník. Zo začiatku bol sneh mäkký, ale posledných 50m pod vrcholom to bolo tvrdé a zľadovatené. Mali sme mačky v batohoch, ale boli sme príliš lenivý na to aby sme si ich obuli. Na vrhu pofukoval vetrík a my sme začali vyzerať Roba. Ubehlo asi 15-20 minút a Roba nikde. Robo nás veľmi prekvapil, keď prišiel po tej istej trase ako my.

To čo vyzeralo ako schodná cesta bol nakoniec zľadovatený prudký svah. Preto sa vrátil a išiel po našich stopách. Pokračovali sme po hrebeni cez Pekelník až pod Malý Kriváň. Ja s Milanom sme boli o niečo rýchlejší ako Robo a zhodnotili sme, že už je najvyšší čas začať hľadať nejaké miestečko na spanie. Skonštatovali sme, že bivak na Malom Kriváni je nevhodný. Milan sa rozbehol smerom na Veľký Kriváň pozrieť niečo lepšie. O niečo neskôr som si povedal, že pokiaľ tu nie je Robo, tak pôjdem za Milanom a pomôžem mu s prieskumom. Ako som išiel cestou necestou zbadal som za skalou návej s dierou. Začal som do snehu kopať, aby som zistil aké to je hlboké. Pri skúmaní sa mi prepadli nohy až po pás do snehu. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno, Milan a Robo v nedohľadne. Ani neviem ako som sa zachytil blízkej skaly a pomaly sa vyťahoval von. Keď som si znovu pozrel tu bezodnú jaskyňu, kde som mohol skončiť, vydýchol som si a pokračoval som v hľadaní, ale oveľa opatrnejšie. O chvíľu som našiel ďalšiu dieru, ale tá sa zdala plytkejšia. Tak som si povedal, že ak Milan nič lepšie nenájde, tak po menších úpravách tu noc prečkáme.

Milan sa vrátil bez úspechu, tak bolo rozhodnuté. Robo vytiahol čerstvo kúpenú lopatku Mamut a mohli sme začať kopať ako krtkovia. Do zotmenia nám zostávala asi hodina, ale miesta pre nás troch bolo ešte stálo málo. Vonku už začal vystrájať studený vietor a tak kopanie jaskyne bolo skôr vykúpením ako utrpením aj keď po celom dni sme už toho mali dosť. Nasťahovať sa nám podarilo v hodine dvanástej. Povyťahovali sme si najdôležitejšie veci a konečne si mohli uvariť niečo teplejšie do žalúdka. Nikto z nás ešte nespal v zime v bivaku, takže sme zaspávali tak trochu s neistotou či ten strop vydrží. Na potlačenie neistoty sme však mali svojho patróna „Starú mysliveckú“. Okolo 7.00 sme sa zobudili, naraňajkovali a uvarili čaj na cestu. Odskočili na potrebu, tá však trvala len najnevyhnutnejší čas, pretože vietor bol ešte studenší a silnejší ako večer. V záhrabe sme mali Havaj oproti tomu, čo bolo vonku. Robo zapol lyže a mohli sme vyraziť ďalej.

Veľký Kriváň sme traverzovali kvôli silnému vetru. Medzi tým sa Robovi pokazilo viazanie na skialpoch. Na stanici novej kabínkovej lanovky Robo to chcel zabaliť. Náš pôvodný plán bol dostať sa aspoň do Medziholia. Tušili sme však, že za takých podmienok asi posledný bus v Štefanovej nestihneme. Tak sme zhodli, že pôjdeme len na Poludňový Grúň. Na tento plán sme presvedčili aj Roba. Z Chlebu to už išlo ľahšie a aj vietor sa trochu umúdril. Predchádzajúci deň Robo zaostával, ale teraz nám ukázal len chrbát. Dole zjazdovkou sme si my pešiaci celkom dobre zalyžovali vo vibramách. Bol to pôžitok oproti schádzaniu cez leto. Zišli sme okolo sedačkovej lanovke až na Nový Dvor. Tam nás už čakalo vychladené pivečko, ktoré nám Robo objednal. Mali sme ešte 45minút, tak sme sa presťahovali do Koliby, najedli sa a znovu znižovali deficit tekutín v našom tele. V autobuse sme zistili, že naše „placačky“ ešte nezívajú prázdnotou. Vymysleli sme si hru, že na každej autobusovej zástavke si dáme kolečko. Našťastie nemali sme toho toľko, koľko bolo zástavok. Asi by sme to zdraví nezvládli. Na autobusovom v ZA sme sa rozlúčili s tým, že takúto akciu musíme ešte niekedy zopakovať. Prvá skúsenosť zo záhrabom bola úžasná a nezabudnuteľná.