Homílie, kázne, zamyslenia o. Juraja Vitteka...

ODPUSTKY - OČISTEC A VÁŠEŇ PRE KRISTA

2023-11-02T13:47:00.002-07:00

Dovoľte mi pozvať Vás k zamysleniu nad významom odpustkov v dnešný deň vo svetle Katechizmu katolíckej viery a učenia svätého Tomáša Akvinského (KKC) v jeho Teologickej sume (STh).

„Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46) . Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky.“ (KKC, 1032)

Ak človek chce dosiahnuť spásu, musí sa snažiť pokáním a vierou v Krista v prvom rade dosiahnuť odpustenie ťažkých hriechov. Človek, ktorý verí v Krista, dá sa pokrstiť, dosiahne odpustenie ťažkých hriechov a dostáva posväcujúcu milosť, teda stav lásky a sú mu vliate všetky čnosti. Ak túto milosť stratí ťažkým hriechom po krste, potrebuje znovu obrátenie, pokánie a milosť Kristovu, ktorú môže dosiahnuť pokáním, ktoré dosahuje svoje naplnenie v sviatostnom rozhrešení sviatosti zmierenia. Alebo ak v pokání po krste alebo spovedi aspoň túži a otvorí sa Božej láske (aj katechumeni – takzvaná dokonalá ľútosť).

Keď hovoríme o odpustkoch, tak odpustky môže získavať iba človek, ktorý je v milosti posväcujúcej, v stave Božej lásky a priateľstva s Bohom, očistený Kristovou krvou: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.“ (KKC, 1030) Aby sme si dobre rozumeli: tu hovoríme o potrebe očisťovania aj u ľudí, ktorí žijú v Božej milosti, uverili v Krista a pokáním sa oslobodili v moci krstu a sviatosti zmierenia od ťažkých hriechov, ktoré nazývame aj smrteľné, lebo zabíjajú v duši Boží život milosti, čnosti a lásky.

Tu namietajú nekatolícki kresťania: aké očisťovanie po milosti ospravodlivenia v Kristovi? Nemá Kristova krv silu odstrániť každý hriech? Buď nás oslobodzuje od hriechu alebo nie?! Je potrebné dobre porozumieť hriechu, jeho dynamike a jeho rozličných dôsledkoch, aby sme lepšie porozumeli tejto potrebe očisťovania aj pre tých, ktorí uverili v Ježiša a nechali si ním spasiť.

Ťažký hriech má dva dôsledky: 1. večný trest, ktorý znamená oddelenie od Boha. 2. dočasný trest: znamená neporiadok v prirodzenosti človeka (neporiadok v náklonnostiach – k sebe samému, k druhým, k stvoreným veciam): citové zranenia a krehkosť v emocionálnej oblasti, zatemnenie rozumu, pokazenie vôle, sklon hriechu (žiadostivosť). Môžeme pridať aj vonkajší neporiadok ako pokazené vzťahy, nedôveru, materiálne škody, pokazené zdravie a mnoho ďalšieho sú časné dôsledky hriechu, ktoré zostávajú. Obidva druhy trestov sú uzdravené v moci Kristovho vykúpenia, ale obyčajne nie v rovnakom čase, to závisí aj od toho, s akou horlivosťou priľneme ku Kristovi.

Ak konáme pokánie a v moci Kristovej krvi sú nám odpustené ťažké hriechy (v krste alebo sviatosti pokánia alebo ak po nich aspoň túžime), zbavujeme sa večného trestu – oddelenia od Boha a vraciame sa späť do Božieho náručia, dostávame posväcujúcu milosť a dostávame sa do stavu nadprirodzenej lásky, sme zameraní na Boha ako náš večný cieľ. Lenže časné dôsledky alebo tzv. časný trest ako spomínaný neporiadok v nás zostáva, ak priľneme ku Kristovi len vlažne, bez potrebnej horlivosti. Človek vykúpený Kristovou krvou sa od týchto dočasných dôsledkov hriechu musí postupne uzdravovať a očisťovať, aj keď už prijal Kristovu milosť, a to tu na zemi alebo ak treba aj po smrti.

Aj po spovedi nám kňaz uloží zadosťučinenie vlastne ako úkon pokánia po spovedi pre získanie odpustkov, ktorými si chcem odprosovať uzdravenie z časných dôsledkov hriechu (trochu nám to uniká, keď všetky hriechy odbijeme jedným Otčenášom – je dobré, keď aj zadosťučinenie uložené kňazom pomáha veriacemu odčiňovať časné dôsledky – napríklad za ohováranie uložiť napríklad za pokánie rozšíriť o ohováranej osobe jej dobré vlastnosti apod.). Pokánie na očisťovanie časného trestu si môžeme prikladať aj sami: láska prikrýva množstvo hriechov!

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia [svojou] mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.“ „Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne.“ „Každý veriaci môže odpustky… získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnulých.“ (KKC, 1471).

Je zaujímavé prehĺbenie obrazu škvrny hriechu, ktorú treba očistiť, aby sme porozumeli rozdielu medzi ťažkým a ľahkým hriechom. Okrem ťažkých hriechov totiž jestvujú aj všedné hriechy a medzi nimi je veľký rozdiel. Všedné hriechy totiž nespôsobujú oddelenie od Boha a stratu stavu lásky v duši. Inými slovami, ťažké hriechy spôsobujú stratu Božieho svetla v duši, všedné hriechy nespôsobujú túto stratu Božieho svetla. Aj od všedných hriechov sa však treba očisťovať.

Svätý Tomáš učí (STh I-II q. 86 art. 1 corp.), že o škvrne hriechu hovoríme analogicky, lebo sa v niečom podobná na škvrny telesného charakteru. Ak sa napríklad dotkneme vylešteného stola masnou rukou, dotyk zanechá na nej odtlačok, škvrnu. Podobne aj duša má svoj lesk (prirodzený či nadprirodzený) a dostáva sa do kontaktu so stvorenými vecami tým, že k nim priľne láskou. Keď k nim priľne spôsobom protirečiacim svetlu rozumu alebo Božieho zákona, táto nesprávna láska v nej zanecháva metaforicky škvrnu. Ale sv. Tomáš ďalej vysvetľuje, že skutočnú škvrnu, ktorá zničí jej vnútorný jas, spôsobuje iba ťažký hriech (STh I-II, q. 89, art. 1, corp.). V duši jestvujú dva druhy krásy: jeden druh krásy je akási ustálená krása, ako stav svetla, ktorý vychádza z vnútra duše. Podobne pri tele napríklad má niekto krásnu postavu alebo krásne vlasy, ako ustálený stav. Iný druh krásy je aktuálna krása, ktorá sa ukáže len ako akýsi vonkajší lesk (ako keď sa napríklad krása vlasov ukáže pri určitom vonkajšom osvetlení či pekná postava v určitom oblečení – a naopak nevidno krásu vlasov dobre pri slabom osvetlení alebo krásu postavy nevidno, lebo je zahalená v šerednom oblečení, ale hoci túto krásu aktuálne nevidno, tie vlasy a tá postava je stále krásna, hoci nevidená navonok z vonkajších príčin).

Svätý Tomáš vysvetľuje, že všedný hriech je ako to zlé svetlo, v ktorom nevidno ustálenú krásu duše. Všedný hriech bráni tejto aktuálnej kráse, ale neničí jej stálu krásu vychádzajúcu z jej vnútra: neničí totiž ani nezmenšuje stav lásky a ostatných čností, ale len bráni ich úkonom. Škvrna znamená niečo trvalé v poškvrnenom subjekte: preto znamená skôr stratu stavu vnútornej krásy než nedostatok aktuálnej krásy. Ťažký hriech je podobný skôr tomu, keď človek stratí krásne vlasy alebo postavu. Preto je správne povedať, že všedný hriech nevyvoláva v duši škvrnu. O škvrne všedného hriechu hovoríme skôr v nevlastnom zmysle, že totiž všedný hriech bráni kráse vlastnej čnostným skutkom. Preto vlastne všedné hriechy majú za následok iba časný trest, nie stratu Boha. Aj tieto bude treba očisťovať aj u človeka vykúpeného Kristovou krvou. Sú to skôr chybičky krásy u človeka, ktorého robí krásnym Božia milosť.

Svätý Pavol naznačuje tieto skutočnosti v liste Korinťanom (1Kor 3, 11-15): „Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“

Stavebný materiál zlata, striebra a drahých kameňov naznačuje Božiu milosť, naopak drevo, seno či slama naznačujú nedokonalosť Kristovho učeníka. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje tento text (STh I-II, q. 89, art. 2, corp.) tak, že všedné hriechy sa miešajú do konania Božích ľudí, keď sa starajú o pozemské veci. Lebo ako sa v dome zhromažďuje drevo, seno a slama bez toho, aby patrili do štruktúry budovy, a môžu zhorieť, zatiaľ čo budova stojí; tak sa môžu v človeku rozmnožiť všedné hriechy, kým duchovná budova stojí; ale kvôli nim trpí dočasným ohňom súženia buď v tomto živote alebo v očistci po tomto živote, predsa môže dosiahnuť večnú spásu.

Ale nehovoríme príliš veľa o hriechu? Hriech je, žiaľ, fakt, ktorý nás často zraňuje. V skutočnosti však chcem hovoriť o očisťujúcom plameni. Čo je tým očisťujúcim plameňom? Božia láska! Čím viac duša horí horlivosťou lásky, tým viac sa v nej očisťuje každá nedokonalosť. Do pozemského či posmrtného očistca sa dostávame za to, že sme vlažní v nasledovaní Krista, vo viere a nádeji v neho a v láske k nemu. Do očistca sa dostávame za to, že sme zaparkovaní kresťania, leniví kresťania. Do očistca sa dostávame za to, že nehoríme za spásu duší a za ohlasovanie Evanjelia, za to, že sme do seba zahľadení, uzavretí a málo misijní. Pápež Benedikt XVI. hovoril o tomto plameni lásky na Synode o novej Evanjelizácii: „Z viery má vyrásť vášeň, ktorá sa premení na oheň lásky. Ježiš povedal: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem“. Kresťan nesmie byť vlažný. Zjavenie sv. apoštola Jána hovorí, že toto je najväčšie nebezpečenstvo pre kresťana: nie, ak hovorí nie; ale ak hovorí veľmi vlažné áno. Táto vlažnosť priam diskredituje kresťanstvo. Viera sa v nás má stať plameňom lásky, plameňom, ktorý naozaj zapáli moje bytie a stane sa veľkou vášňou mojej existencie a tak zapáli i blížneho.“

Svätá Terézia z Lisieux, patrónka misií, horela týmto plameňom. Svätá Terézia pochopila, že týmto ohňom lásky, touto horlivosťou, je možné vyhnúť sa očistcu: „Milosrdná Láska obnovuje a očisťuje moju dušu a nenecháva v nej nijakú stopu hriechu, preto sa nemusím báť očistca.... Oheň lásky očisťuje väčšmi ako oheň očistca. Cítim tú odvážnu dôveru, že sa stanem veľkou sväticou, lebo sa nespolieham na svoje zásluhy, ale dúfam v toho, ktorým sám je Čnosťou i Svätosťou. On jediný sa uspokojí s mojím slabým úsilím, pozdvihne ma až k sebe, zahrnie ma svojimi nekonečnými zásluhami a urobí ma svätou.“ Usilujme sa o takúto horlivosť, lebo ona je aj podmienkou pre získanie úplných odpustkov. Čím horlivejší budeme, tým viac odpustkov získame. Môžeme tak robiť od 1.-8. novembra. Ale jestvuje veľa spôsobov počas celého roka. Za modlitbu ruženca, za čítanie Svätého Písma, pri odpustovej (hodovej) slávnosti, primičnej omši, a stoviek ďalších príležitostí!

VYDALI STE SA NA CESTU NASLEDOVANIA KRISTA? BLAHOŽELÁM! VÁM ALE JE!

2023-11-01T11:30:00.006-07:00

Homília k slávnosti Všetkých svätých

Dovoľte mi, aby som položil trochu impertinentnú otázku: Kto z Vás túži byť svätý? A potom druhú: kto z vás túži byť šťastný? Je viac ľudí, ktorí bezprostredne túžia byť šťastní, lebo nie je celkom jasné, čo si pod šťastím predstavujeme a tak si každý predstavuje nejakú svoju predstavu šťastia, toho, čo si myslí, že ho urobí šťastným. A pod svätosťou si veľa ľudí predstavuje rozličné veci: napríklad aj to, že raz bude visieť jeho obraz v kostole...

Ježiš vie, že ľudia idú za ním, lebo majú podvedomé očakávania... Čo z toho budem mať, ak ťa budem nasledovať? A formuluje svoje prísľuby, prísľuby šťastnej budúcnosti vykúpeného človeka. Slovo „blahoslavení“, po gr. makárioi (μακαριοι), znamená „šťastní“, ale doslova „blažený“. Grécke slovo "šťastný" (makarios) označuje blaženosť alebo šťastie nie v zmysle citového stavu, ale v zmysle šťastnej situácie. Často sa používalo v starovekej literárnej forme ako blahorečenie na predstavenie niekoho, komu sa má gratulovať alebo koho treba pochváliť za to, že sa nachádza v privilegovanej, dokonca závideniahodnej situácii! (Taliani si zachovali: beato te!: tebe ale je!). V židovskej tradícii takéto blahorečenia buď chválili tých, ktorí sa vydali na určitú životnú cestu, alebo sľubovali budúcu útechu tým, ktorí sa ocitli v nešťastí.

Teda Ježiš ich používa pre tých, ktorí sa rozhodnú ho nasledovať na jeho ceste: „vám ale je“, keď ma budete nasledovať! „Blahoželám vám!“

Táto cesta k šťastiu je nasledovanie Ježiša, keď sa staneme jeho učeníkmi. Jeho nasledovníci majú v živote naozaj šťastie, bez ohľadu na okolnosti, v ktorých sa nachádzajú, pretože do utrpenia súčasného sveta vnášajú odlesk radosti a nádeje nebeského kráľovstva. Blaženstvá napokon nie sú ničím iným ako obrazom Kristovho vlastného života. On túto cestu k šťastiu prešiel ako prvý a vedie po nej svojich učeníkov.

Sv. František Saleský ponúka takúto víziu kresťanského života: Ježiš Kristus nás presviedča, že život s Kristom je krásny, šťastný a plný lásky. Svet vidí len to, že jeho nasledovníci sa postia a zapierajú, že sa modlia a krivdu trpezlivo znášajú, že opatrujú chorých, pomáhajú chudobným, bedlia, premáhajú hnev, krotia a na uzde držia svoje náruživosti, zriekajú sa zmyslových rozkoší a veľa takého robia, čo je ľudskej prirodzenosti tvrdé a protivné. Svet však nevidí vnútro takéhoto duchovného života, ktoré rozsieva lúče radostnej nehy a sladkosti na každý svoj čin. A duchovný život plynúci z nasledovania Krista je tá sladká sila, ktorá odníma umŕtvovaniu horkosť a škodlivosť veselosti. Chudobných zbavuje netrpezlivosti, bohatých lakomosti, utláčaných zúfalstva, tých, čo majú v živote šťastie zbavuje rozpustilosti, samotárov zbavuje zádumčivosti a spoločenských ľudí zbavuje povrchnosti. Je požehnaným ohňom v zime, chladnou, ovlažujúcou rosou v lete, pomáha ľuďom, aby jednako vedeli znášať radosť aj bolesť.

Tu vidíme, že Ježiš nám ponúka cestu k šťastiu odlišnú od mnohých ponúk tohto sveta. Neponúka šťastie ako niečo ľahké, bezprostredné, čo závisí od zmeny okolností. Ježišova ponuka šťastia nezávisí od okolností. Je to ponuka šťastia, ktorú dosahujeme vždy a za každých okolností, aj bolestivých, keď sa v Kristovi stávame svätí. A čo to znamená? Keď sa podľa Ježišovej cesty učíme dozrievať v láske. Sú to napríklad manželia, ktorí nasledujúc Krista dozrievajú v láske, cez mnohé ťažkosti, slzy, nedostatok, nepokoj, frustrácie, pocity nedocenenia, keď v Kristovi nachádzajú tú živú vodu, ktorá im pomáha cez toto všetko milovať a nehľadať iné ľahšie cesty pri každej prekážke v náručí niekoho iného, iba ak v Kristovom náručí. Sú to starci, ktorí prežívajú slzy samoty a chorôb, keď zostávajú spojení s Kristom v prísľube útechy.

Pápež František v exhortácii Gaudete et exultate o svätosti konštatuje: „Blaženstvá v nijakom prípade nie sú čosi ľahké alebo povrchné; naopak, môžeme ich žiť jedine vtedy, ak nás Duch Svätý prenikne celou svojou silou a oslobodí nás od slabosti egoizmu, pohodlnosti a pýchy. Dovoľme mu, aby nás zasiahol svojimi slovami, aby nás podnietil, aby nás vyprovokoval k reálnej zmene života. Inak budú zo svätosti len slová.“ A potom ponúka praktický pohľad, ako praktizovať Ježišove blahoslavenstvá dnes. Odporúčam si ju prečítať celú. Možno aj dnes je na to dobrá príležitosť (https://www.kbs.sk/.../apostolska-exhortacia-gaudete-et...).

Zoberme si aspoň jedno na koštovku: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ Je to silný výraz v tomto svete, ktorý je od počiatku miestom nepriateľstva, v ktorom sú všade hádky, v každom kúte nenávisť, kde neustále súdime druhých podľa ich myšlienok, ich zvykov, ba dokonca podľa ich spôsobu reči alebo obliekania. Skrátka, je to kráľovstvo pýchy a márnosti, v ktorom je každý presvedčený, že má právo sa povyšovať nad druhých. Avšak aj keď sa to zdá nemožné, Ježiš navrhuje iný štýl: tichosť. Povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11, 29). Ak žijeme v nepokoji a k druhým sa správame arogantne, skončíme unavení a vyčerpaní. Ak ale na ich limity a chyby hľadíme s láskavosťou a miernosťou, bez toho, aby sme sa cítili nadradení, môžeme im pomôcť a vyhneme sa míňaniu energie na zbytočné lamentácie. Pre svätú Teréziu z Lisieux „dokonalá láska spočíva v znášaní chýb druhých a nepohoršovaní sa na ich slabostiach“.

Veľa ľudí odradí od Ježišovej cesty to, že sú si vedomí svojej krehkosti, svojej slabosti, svojej neschopnosti. Mnohí majú nereálnu predstavu o ceste kresťanskej dokonalosti, akoby na nej nebolo pádov, hriechov, slabostí, krehkosti. Mnohí majú tak rozbitý život, že sú presvedčení, že oni sa k Ježišovi nedokážu ani len priblížiť. „Stránky evanjelia však ukazujú, že Ježiš sa stretáva s ľuďmi v ich jedinečnej histórii a situácii. Ježiš vždy počúva volanie o pomoc tých, ktorí ju potrebujú, aj keď toto volanie zostáva nevyslovené; robí gestá, ktoré odovzdávajú lásku a obnovujú dôveru; svojou prítomnosťou umožňuje nový život: tí, ktorí sa s ním stretnú, vychádzajú premenení. Deje sa to preto, lebo pravda, ktorej je Ježiš nositeľom, nie je myšlienka, ale samotná Božia prítomnosť medzi nami; a láska, s ktorou koná, nie je len pocit, ale spravodlivosť kráľovstva, ktorá mení dejiny, mení ľudské osudy, mení ľudské srdcia.“ (Záverenčá Syntéza Synody biskupov o synodalite 2023 s názvom "Synodálna Cirkev v misii").

Ježišove blahoslavenstvá sú prísľubom! Niektoré prísľuby sú formulované prítomným časom. Iné sú formulované budúcim časom. Splnenie Ježišových prísľubov sa postupne napĺňa už tu na zemi. Vykúpení sme už teraz, už teraz sme účastní na jeho plodoch. Vykúpená a milujúca duša už teraz zakusuje blaženosť lásky. Ale jej blaženosť ešte nie je úplná. Zoberme si prísľub „uvidia Boha“. Kristov nasledovník už v tomto živote zakusuje toľkokrát blaženosť, keď uzrie záblesky Boha. Definitívne to bude až po smrti, vo videní z „tváre do tváre“. Sviatok všetkých svätých je oslavou obrovského zástupu šťastných, blažených ľudí, ktorí dosiahli definitívne šťastie nasledujúc Ježišovu strastiplnú cestu a teraz prežívajú nekonečnú blaženosť v pohľade na Boha. Chcete byť šťastní? Chcete byť svätí? Chcete sa vydať na cestu životom s Ježišom? Možno to nie je na prvý pohľad lákavá cesta, a mnohí z tohto sveta ju vysmievajú, ale ako hovorí ľudové príslovie: kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!

MÝTUS "ĽUDU SLOVA" A SV. CYRIL A METOD AKO SKUTOČNÉ "LEGENDY" SCHOPNÉ STÁLE INŠPIROVAŤ AJ DNES "DUŠU NÁŠHO ĽUDU"

2023-07-05T02:12:00.001-07:00

V bežnom jazyku dnes slovom "legenda", "legendárny" dnes označujeme osobnosti schopné aj dnes inšpirovať celé generácie. Máme "legendy hokeja", "legendárneho cyklistu" a podobne v iných oblastiach života. Taliani v tomto kontexte používajú slovo "mýtus" (il mito), ktorým označujú inšpiratívne osobnosti.

Pápež František v knihe „Poďme spolu snívať“, ktorú napísal počas pandémie, poukazuje na to, že je potrebné, aby ľud mal dušu. Keď sa ľud cíti byť strateným, keď sa jednotlivci cítia byť odložení, prehliadaní, keď vládne ľahostajnosť, individualizmus a egoizmus, je potrebné, aby národy objavili dušu svojho ľudu, aby objavili spolupatričnosť, nádeje, spoločné sny. Lenže nie je ľahké objaviť dušu ľudu. Nie je to logický pojem, ani politická kategória. Je to niečo mytologické v tom najlepšom zmysle slova, je to ovocie kľúčových momentov jeho dejín, kedy sa objaví v ľude solidarita, spolupatričnosť. Ľud sa tvorí v procese, v úsilí smerujúcim k cieľu a spoločnému projektu. Pápež František hovorí, že „na pochopenie ľudu treba vojsť do jeho ducha, do srdca, do práce, do dejín a do mýtu jeho tradície“. Mýtus je vyjadrením napätia, ktoré jestvuje medzi historickým a tým, čo presahuje históriu, medzi tým, čo patrí do tohto sveta, a tým, čo ho presahuje.

Nedávno istý bývalý kňaz napísal článok, v ktorom vyslovil námietku, že „cyrilometodská tradícia“ u nás je skôr mýtom ako faktom. Podľa tejto námietky idea cyrilo-metodskej tradície sa objavila až v 18. storočí ako oporný argument pre národné obrodenie. Bol to vraj „ideový konštrukt bez obsahovej náplne“. Aj kostoly a kaplnky sa vo väčšej miere začali zasväcovať solúnskym bratom až v 19. storočí, a to v súvislosti s oslavami milénia od ich príchodu na Veľkú Moravu. Tento autor nerozumie tomu najhlbšiemu významu slova mýtus a jeho významu pre dušu ľudu. Pamätám si na jednu homíliu kardinála Jozefa Tomka v kaplnke Slovenského kolégia v Ríme na sviatok svätých Cyrila a Metoda. V úvode poukázal na to, že na počiatku rímskej kultúry je mýtus o Romulovi a Removi a vlčici. Na počiatku našej kultúry je Slovo, ktoré bolo u Boha a ktoré sa stalo telom. V istom zmysle môžeme súhlasiť s tým, že cyrilo-metodské dedičstvo je určitým druhom mýtu v tom najvznešenejšom zmysle slova. Je tu však niekoľko veľkých rozdielov. Mýtus o vlčici je pravdepodobne vymysleným príbehom. Dielo Cyrila a Metoda je historickou udalosťou, ktorá ovplyvnila nielen dušu ľudu žijúceho na Slovensku, ale všetkých slovanských národov, ktoré našli najdôležitejší prvok, ktorý tvorí dušu národov a to je niečo, čo dáva histórii zmysel, zameranie a cieľ, je to niečo, čo presahuje samotnú históriu, niečo transcendentné. Rimania milovali Rím a získavali preň slávu. Sláva Ríma bola niečím nadpozemským, až náboženským, čo bolo neskôr vidno na uctievaní rímskeho cisára pre jeho údajný božský pôvod. Chesterton vysvetľuje: „Vráťme sa k najtemnejším koreňom civilizácie. Nájdeme ich zauzlené okolo nejakého posvätného kameňa alebo okolo posvätnej studne. Ľudia najprv preukazovali úctu k nejakému miestu, potom preň získavali slávu. Nemilovali Rím, lebo bol veľký. Rím bol veľký, lebo ho milovali.“

Je ťažké nájsť s istotou pôvod slova „Slovensko“, „slovenský“, alebo „Slovania“, „slovanský“. Podľa niektorých výkladov by toto označenie pre Slovanov znamenalo obyvateľov pri rieke s názvom typu Slawa, Slawica, Sluja, Slave. Neskôr by to slovo Sloven, Slovan znamenalo „obyvateľ krajiny bohatej na vodné toky“. Iný výklad ho odvodzuje od slovanského slova „slovo“, ktoré je odvodené od praslovanského slova sluti, teda „nazývať sa“. Z toho sa zachovali v slovanských jazykoch výrazy ako pro-slu-lý (majúci povesť, slávny). Slová „slovo“ a „sláva“ by mali potom rovnaký koreň. Aj Slovania hľadali slávu, ako niečo transcendentné, čo by dalo ľudu spoločný projekt, cieľ, sny.

Svätý Konštantín-Cyril a jeho brat Metod darovali tomuto „ľudu slova“ niečo naozaj veľké, naozaj mýtické v tom najvznešenejšom zmysle. Dali im niečo naozaj schopné vytvoriť civilizáciu, kultúru, spoločnosť, ľud. Dali im Písmo a tým im otvorili dvere do kultúrneho sveta. Áno, ale v skutočnosti im dali niečo oveľa viac. Konštantín vytvoril Písmo, ktorého prvým písmenom je A, ktoré dostalo v staroslovenčine meno Азъ („Az“), čo znamenalo veľa vecí: „počiatok“, „Boh“, „človek“, „ja“. Toto písmeno malo tvar kríža. Vyjadrovalo to, že človek nájde svoje pravé „ja“ iba v prvopočiatku svojho pôvodu od Boha, ktorý o sebe povedal „ja som“. Od tohto slova „az“ je odvodené aj slovo „obraz“. Svätý Konštantín daroval Slovanom abecedu, ktorou prepojil tento „národ Slova“ so Slovom, o ktorom Evanjelium hovorí: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ Pozval obyvateľov krajiny, ktorá dodnes nesie názov Slovensko, tento „ľud Slova“, aby našiel svoju slávu, svoje sny, svoj projekt v Slove, ktoré sa stalo telom a navždy spojila človeka a Boha. Rastislav bol verný svojmu menu a chcel umožniť svojmu ľudu rásť. Konštantín a Metod ponúkli tomuto ľudu Slovo Boha, ktoré mu dáva rásť Božím rastom, ako hovorí Proglas: „Dážď Božích písmen potrebuje pre seba, aby plod Boží vzrástol v ňom čo najväčšmi“. Chazari neprijali Konštantínovo hlásanie tohto Slova. A dnes už nejestvujú. Písmenu „S“ dal Konštantín meno „slovo“ a dal mu formu „človeka“, aby naznačil tomuto „ľudu slova“, že Kristus je Slovo, ktoré sa stalo človekom, on je Obraz, na ktorý bol človek stvorený. Konštantín daroval nášmu ľudu Evanjelium. A k nemu napísal Proglas, Predslov, ktorý vyjadruje civilizačnú silu Evanjelia schopnú dať ľudu dušu: „A preto slyšte, slyšte toto, Slovieni: dar tento drahý vám Boh z lásky daroval“.

A kde chceme hľadať dušu nášho ľudu dnes? Súčasné štáty sa chceli oslobodiť od ideológií, keďže vieme, kam nás ideológie 20. storočia priviedli. Takisto smutná história náboženských vojen vedie štáty k potvrdeniu jeho sekulárneho charakteru. V tomto zmysle je dnes obľúbený a často citovaný 1. bod 1. článku našej ústavy: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Lenže náboženstvo a ideológia sú dve úplne odlišné veci. Každá ideológia je nebezpečná, pretože pripúšťa iba jeden uhol pohľadu a postupne sa premieňa na totalitnú diktatúru. Náboženstvo ponúka nazerať na svet v Božom pohľade, v horizonte presahujúcom tento svet, ktorý je nevyčerpateľný, stále nový a ktorý treba v pokore stále objavovať. Ideológia si naopak namýšľa, že chápe realitu neomylne. Ideológia ľud ničí, náboženstvo mu ponúka dušu. To neznamená, že sa máme vrátiť k náboženskému štátu. Naučili sme sa uznať autonómiu politického spoločenstva. No skúsenosti posledných desaťročí naznačujú, že sekulárna spoločnosť, ktorá vytesňuje náboženstvo, nedokázala vygenerovať také hodnoty, ktoré by ju urobili kultúrnejšou, ľudskejšou, a teda lepšou. Ináč povedané: náhrada za kresťanstvo sa nenašla. Ukazujú sa pravdivé slová svätého Konštantína v Proglase, že totiž „nahé sú také národy“. Spoločnosť sa zmieta medzi dvoma ideológiami, radikálnym liberalizmom, ktorý vyzdvihuje a propaguje rozdrobeného jedinca a ponecháva len malý priestor pre bratstvo a solidaritu, a populizmom, ktorý redukuje ľud na masu bez tvárí a tvrdí, že ju zastupuje. Populisti odrážajú bolesť zo straty koreňov a spoločenstva, no vytváraním atmosféry strachu a rozsievaním paniky populizmy túto všeobecnú úzkosť využívajú, nenaprávajú ju. A prinášajú staré ideológie, o ktorých sme si mysleli, že sme ich už prekonali. Práve pasáže Preambuly Ústavy sú odkazom na dušu nášho ľudu: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, ... uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.“

Jasnozrivé boli slová našej prezidentky, ktoré povedala pri privítaní pápeža Františka: „Kresťanstvo a katolícka cirkev sú po stáročia pevnou súčasťou našej kultúrnej identity. Vítame Vás ako nositeľa veľmi potrebnej inšpirácie pre budúcnosť ľudstva. Pre budúcnosť nášho Slovenska, aj pre budúcnosť kresťanstva v ňom je veľmi dôležité predkladať posolstvo evanjelia pre našu dobu nielen ako „dedičstvo otcov“, ale aj ako cestu pretvárajúcu našu prítomnosť a ukazujúcu do budúcnosti.“

Pápež František nás tu v Bratislave vyzval, aby sme napodobňovali našich vierozvestov, ktorí „vymysleli nové jazyky na šírenie Evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu s ktorým sa stretali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru. Nepotrebuje toto isté aj dnešné Slovensko? V pozadí máme bohatú kresťanskú tradíciu. V mysli mnohých ľudí je žiaľ táto tradícia dnes len v spomienkach na minulosť, ktorá už nehovorí a neposkytuje orientáciu pri životných rozhodnutiach. Zoči voči strate zmyslu pre Boha a radosti viery nepomôžu náreky; neosoží nám zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu, súdiť a obviňovať zlý svet. Potrebujeme tvorivosť Evanjelia. Dajme pozor! Evanjelium ešte nie je uzavreté, je otvorené! Je v platnosti, je v platnosti, pokračuje. Spomeňme si na tých mužov, ktorí chceli priniesť ochrnutého človeka až k Ježišovi, ale nebolo miesta ani predo dvermi. Odkryli strechu a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý (porov. Mk 2,1-5). Boli tvoriví! Tvárou v tvár ťažkostiam - "Ale ako to urobíme?" .... Ach, urobme to!" – tvárou v tvár generácii, ktorá možno neverí, ktorá stratila zmysel pre vieru, alebo ktorá zredukovala vieru na zvyk či viac-menej prijateľnú kultúru, skúsme otvoriť dieru a byť kreatívni! Sloboda, kreativita... Aké krásne, keď vieme nájsť nové cesty, spôsoby a jazyky na zvestovanie Evanjelia!“ Ponúkajme nanovo nášmu ľudu jeho dušu, dušu „ľudu Slova“, ktorú môže vždy nanovo objavovať v Kristovi a jeho Evanjeliu!

DVA KĽÚČE SVÄTÉHO PETRA

2023-06-28T23:37:00.004-07:00

Slávnosť svätých Petra a Pavla upriamuje našu pozornosť na úlohu Cirkvi v našom živote, Cirkvi postavenej na základoch apoštolov, ktorí vyliali svoju krv pre poklad, ktorý im bol zverený. Je to deň prežívania hlbokého spoločenstva s apoštolskou Cirkvou, kedy pápež, Petrov nástupca, odovzdáva páliá novým arcibiskupom na znak hlbokého spoločenstva. Je to sviatok, kedy si uvedomujeme moc symbolizovanú kľúčmi, ktorú Cirkev dostala: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16) Na vytvorenie hlbokého vzťahu k Cirkvi je potrebné porozumieť, čo tieto kľúče symbolizujú a čo pre nás znamenajú.

Istá orientálna rozprávka hovorí o tom, ako božstvo tvorilo svet a napokon stvorilo človeka. Človek bol veľmi podobný bohom, ale zdalo sa, že je dezorientovaný. Nevedel, čo má robiť a ako má žiť. Jeden z bohov dostal nápad: dať mu dar šťastia, aby uspokojil jeho nepokoj. Lenže dať človeku hneď šťastie by znamenalo, že človek nebude robiť nič. Preto sa rozhodol využiť inteligenciu a vôľu, ktoré mu boli dané. Nezobral človeku šťastie, ale ho zahalil tajomstvom. Tak bol človek nútený šťastie hľadať. To sa ostatným bohom páčilo a niektorý z nich navrhol, aby šťastie skryli do skrinky a zatvorili ju na kľúč. Ale kam skryť skrinku a kam skryť kľúč? Na dno mora či hore ponad nebesia? Alebo hlboko do sopky? Potom jedného napadlo: skryjeme ich do ľudského vnútra. Tak bude musieť hľadať kľúč k šťastiu vo svojom vnútri.

Je zaujímavé, že podobnú symboliku nájdeme u svätej Kataríny Sienskej, ktorá hovorí o kľúči aj v súvislosti s ľudskou vôľou a slobodou. V jednom liste píše: „Kdekoľvek sa ocitnem, kdekoľvek sa pozriem, všade ľudia nosia kľúče slobodnej vôle so zvrátenou vôľou.“ (List 270, pápežovi Gregorovi XI). Katarína si uvedomuje, že človek svojou neposlušnosťou zneužil kľúče vlastnej slobody a použil ich, aby zatvoril svoje vnútro pred Bohom. Ježiš jej hovorí: „A nikto nemôže vstúpiť do večného života okrem poslušných, lebo bez poslušnosti doň nikto nemôže vstúpiť, pretože bol odomknutý kľúčom poslušnosti a neposlušnosťou Adama bol zamknutý. A vtedy ma nútila moja nekonečná dobrota, keď som videl, že človek, ktorého som tak veľmi miloval, sa nevrátil ku mne svojmu cieľu, vzal som kľúče poslušnosti a vložil som ich do rúk sladkého a milujúceho Slova, mojej Pravdy: a on ako vrátnik znovu otvoril túto nebeskú bránu.“ (Dialóg, cap. CLIV). Teda Ježiš dostal opäť kľúče k večnému šťastiu človeka, ktorý ich stratil svojim hriechom, tým že zneužil kľúče skryté v jeho slobode a zatvoril srdce pred Bohom.

Ježiš otvoril človeku Boží život vrcholným úkonom lásky, keď obetoval život na kríži a vylial svoju krv, ktorá sa stala symbolom tejto jeho nekonečnej lásky k Otcovi a k ľuďom. Jeho krv teda uzdravuje ľudské srdce, aby bolo schopné žiť s Bohom. Svätá Katarína Sienská používa ďalší nádherný symbol pivnice, v ktorej Cirkev postavená na Petrovi a apoštoloch „uchováva“ Kristovu krv a má kľúče od tejto pivnice, ktorú odomyká vysluhovaním sviatostí: „Tak ako som ti hovoril o Petrovi, kniežati apoštolov, ktorý dostal kľúče od nebeského kráľovstva, tak ti hovorím o ostatných, ktorí v tejto záhrade svätej Cirkvi slúžia svetlu, to jest telu a krvi môjho jednorodeného Syna, [...], a všetkým sviatostiam svätej Cirkvi, ktoré všetky majú život a oživujú v moci krvi, pričom každý z nich je umiestnený na rôznych stupňoch podľa svojho stavu, aby slúžil milosti Ducha Svätého.“ (Dialóg, cap. CXIX).

Katarína však nehovorí o kľúčoch len v súvislosti so sviatosťami, pretože krv dáva vždy aj do súvislosti s Pravdou, ktorou je Ježiš sám, ktorý zjavuje pravdu o Bohu, o človeku a o svete.

Tradícia Cirkvi si predstavovala symbol kľúčov ako dva kľúče. Tieto dva kľúče sú aj v pápežskom erbe. Otec arcibiskup Zvolenský v homílii v bazilike svätého Petra počas ďakovnej slovenskej púte po nášteve pápeža Františka pripomenul interpretáciu pápeža Benedikta XVI.: „Keď som čítal tieto slová, moje myšlienky uviazli na slovách: kľúče nebeského kráľovstva. Pýtal som sa: Čo to vlastne je - kľúče nebeského kráľovstva? Kto by ich nechcel poznať, nechcel by ich mať? Kľúč k raju, kľúč k šťastiu, kľúč k naplnenému životu, k úspechu. [...] Tradícia na zobrazeniach vložila do rúk svätého Petra dva kľúče: jeden strieborný a druhý zlatý, aby označili skutočné kľúče, ktoré odomykajú kľúčové dvere nášho života. A v jednom príhovore emeritného pápeža Benedikta XVI. som objavil hlboké duchovné vysvetlenie o oboch kľúčoch. Strieborný kľúč sú vedomosti, ktoré potrebujeme, aby sme netápali životom ako slepci. Aby sme vedeli, odkiaľ vlastne pochádzame, kam smerujeme. Čo je to byť človekom? Aký je svet? Existuje Boh? Existuje nejaký Boží prísľub? Zodpovednosť? A ak áno, kto je tento Boh? Bez poznania sme slepí a utekáme do prázdnoty. Uvedomenie si, poznanie toho, aké to je byť človekom - to je prvá vec, ktorú potrebujeme. Takže strieborný kľúč je kľúčom poznania. Božie slovo, ktoré nám prináša poznanie vo viere; ktoré nám ukazuje, že Boh existuje, kto je a aký je, a tým nám umožňuje vidieť, čo by malo byť s naším životom a nami uprostred všetkej temnoty sveta, a náš život dáva pevnú pôdu a smer, ktorým môžeme žiť a ísť.“

Potom hovoril o zlatom kľúči, ktorým je láska: „Láska je kľúčom, ktorý odomyká základné dvere a nakoniec aj tie rozhodujúce – k samotnému Bohu. [...] Keď sa pozrieme do Ježišovho života, vidíme, že oslovoval tých, ktorí vedeli, že potrebujú odpustenie; tých, ktorí o sebe vedeli, že sú hriešnici a potrebujú odpustenie.“ Tradícia vždy videla aj v moci odpúšťať hriechy práve tento kľúč odpustenia, kľúč Božej lásky, ktorá uzdravuje človeka, rozväzuje a odomyká väzenia jeho hriechu. Tieto dva kľúče, kľúč poznania a kľúč lásky, nám ponúkajú aj dva úryvky z Evanjelia, ktoré nám ponúka dnešná slávnosť (jeden v deň slávnosti a druhý v predvečer slávnosti). Sú to dva dialógy Petra s Ježišom, dialóg viery a dialóg lásky. Jeho vyznanie Ježišovho poslania a božstva a jeho trojnásobné vyznanie lásky po trojnásobnom zapretí, ktoré jeho samého oslobodzuje od jeho hriechu.

Osobitným spôsobom zažívame moc kľúčov vo sviatostiach, zvlášť vo svätej spovedi, kedy pokáním odomykáme svoje srdce, aby doň mohli vpustiť Kristovu krv. Kňaz, nositeľ kľúčov, odomyká pivnicu Cirkvi, aby sa kajúca duša dotkla Kristovej krvi a nechala sa uzdraviť. Ale v každodennom kresťanskom živote kresťan zažíva duchovný zápas odomykania a zamykania. Svätá Katarína hovorí, že kresťan musí denne prežívať takéto odomykanie a zamykanie v duchovnom boji. Musí odomykať myseľ a srdce spásonosným myšlienkam a skutkom, a zamykať srdce pred škodlivými, hriešnymi myšlienkami a skutkami (L 321).

Na záver si všimnime, ako tento symbol kľúčov majstrovsky používa velikán svetovej literatúry, Dante Alighieri, vo svojej Božskej komédii, v 9. speve Očistca. Dante sa nachádza na prahu Očistca, kde stojí pred bránou Anjel pokánia, oblečený do šedosivého rúcha. Stojí na troch schodíkoch, ktoré predstavujú tri podmienky platnej spovede: contritio cordis (ľútosť nad hriechmi srdcom), confessio oris (vyznanie hriechu ústami) a napokon satisfactio operis (zadosťučinenie). Tento anjel je anjelom milosrdenstva a zmierenia, ktorý mu je poslaný na pomoc v snahe konať pokánie. Dante hovorí:

Ja zbožne padám k jeho nohám svätým,
Prosiac, nech vpustí ma do svätej ríše;
No trikrát do pŕs udrel som sa predtým.

On hrotom meča na čelo mi vpíše
Sedem P, vraviac: „Povzbuď svojho ducha,
By rany zmyl, až bude stúpať vyššie.

Sedem P naznačuje sedem hlavných hriechov, od ktorých sa musí postupne očisťovať. V tom anjel oblečený do rúcha, ktorého farba pripomína sivý popol či suchú rozkopanú zem, vyberie dva kľúče:

Popol či zem, keď rozkope sa suchá,
Celkom sa s farbou jeho rúcha kryje:
a on dva kľúče vyjme spopod rúcha.

Jeden je zlatý, druhý strieborný je;
Prv biely, potom žltý rukou rúčou
Skrútne on tak, až srdce šťastím bije.

Avšak Dante dáva dvom kľúčom celkom nový význam. Zlatý je cennejší, predstavuje prístup k moci Kristovej Krvi, ktorá má schopnosť odpúšťať hriechy a uzdraviť hriešnika. Druhý strieborný vyžaduje múdrosť, skúsenosť a obratnosť služobníka. Oba kľúče musia ísť v harmónii, inak to škrípe:

Kedykoľvek by zlyhal jeden z kľúčov,
Že by sa z dierky jeho hlava skĺzla,
Neodomknem pred túžbou sebeprudšou.

Drahší je prvý, ale viacej kúzla,
skúsenosti a umu druhý žiada,
bo on je tým, čo vyväzuje z uzla.

Totiž, keď služobník odomyká bez toho, aby hriešnika priviedol k skutočnému pokániu, tak to škrípe, ako keď sa kľúče zaseknú, lebo jeden sedí a druhý nesedí. Obidva kľúče musia dobre zapadnúť. Hriešnik nemá byť rozhrešený bez pokánia. To naznačuje Ježiš: „komu zadržíte, budú zadržané“. Boží služobník, kňaz, potrebuje porozumieť stavu hriešnika, aby ho príliš „lacno“ nerozhrešil, keď hriešnikovi chýba pokánie. Na druhej strane však Peter pozýva anjela, aby sa v prípade pochybnosti radšej zmýlil prílišnou zhovievavosťou, než prílišnou prísnosťou:

„Zmýliť sa smieš“, s tým Peter mi ich vkladá,
'že môže brána radšej otvárať sa,
ak len ti k nohám skrúšene ľud padá'.

Veľký spovedník, svätý Leopold Mandič, bol známy tým, že bol veľmi zhovievavým spovedníkom, u ktorého našli rozhrešenie aj ľudia, ktorí u iných kňazov nepochodili. Keď mu to istý človek vytkol, tak mu povedal: „Sám Pán mi dal zlý príklad! A keby mi Pán vyčítal prílišnú zhovievavosť, tak mu poviem: "Pane, ty sám si mi dal zlý príklad, keď si za hriešnikov zomrel na kríži, pohnutý svojou horúcou láskou k nim".“ Prosme za všetkých, ktorým sú na rozličných úrovniach zverené kľúče, aby sa ich učili používať so všetkou múdrosťou, obratnosťou a skúsenosťou.

ZMŔTVYCHVSTALÝ KRIESI NAŠU VIERU, NÁDEJ A LÁSKU

2023-04-16T05:53:00.002-07:00

II. veľkonočná nedeľa (Božieho milosrdenstva, Dominica in albis)

V dnešnom evanjeliovom rozprávaní o stretnutí Zmŕtvychvstalého s apoštolmi vidíme Ježiša ako víťaza a stredobod dejín, ktorý vytvára nové puto medzi Bohom a ľuďmi a dáva povstať novému Božiemu ľudu. V tomto zjavení je silne naznačený Duch Svätý tým, že Ježiš dýchne na apoštolov a práve tento jeho dych je Svätý Dych Boží, Duch Svätý, ktorý odovzdáva apoštolom ovocie vykúpenia v Smrti a v Zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. A práve o tomto ovocí vykúpenia sme dnes pozvaní uvažovať. Čo vlastne Ježišova Smrť a Zmŕtvychvstanie spôsobuje? Určite raz zapríčiní aj vzkriesenie nášho tela, ale ešte skôr je potrebné, aby bola pôsobením Kristovho zmŕtvychvstania vzkriesená naša duša (sv. Tomáš Akvinský, STh III q. 56 a. 2 ). A deje sa to prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého v nás. Práve toto duchovné vzkriesenie môžeme vnímať aj na samotných učeníkoch a apoštoloch počas ich stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom.

Ježišovo zmŕtvychvstanie pôsobením božstva má moc vzkriesiť naše telá, ale najprv má moc kriesiť naše duše, a to odpustením hriechov a obnoveným životom prostredníctvom Božej milosti. Táto moc Ježišovho zmŕtvychvstania sa komunikuje veriacim prostredníctvom Cirkvi apoštolov, ktorým odovzdal moc odpúšťať hriechy a prostredníctvom sviatostí odovzdávať tento nový nadprirodzený život. V čom spočíva tento nový život?

Ježišova vzkriesená realita je oslávená, čo znamená, že sa v nej už dokonale prejavuje Ježišovo božstvo. A toto je neprístupné ľudským schopnostiam. Sú potrebné nové božské schopnosti, primerané k dosahovaniu Boha tu na zemi. Dnes ich nazývame božské čnosti. Svätý Pavol ich pomenoval v liste Korinťanom: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. [...] A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“ (1Kor 13, 12-13). V dnešnom druhom čítaní svätý Peter hovorí, že Ježišovo vzkriesenie spôsobuje vzkriesenie týchto troch čností v učeníkoch: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú NÁDEJ, pre neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo. Ono sa uchováva pre vás v nebi. Vás Božia moc VIEROU chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase. Vy ho MILUJETE, hoci ste ho nevideli.“ (1Pt 1, 3-9). Naše slávenie Veľkej Noci v nás obnovuje tieto čnosti, oživuje a kriesi ich.

Viera je z počutia. Evanjelia to veľmi zdôrazňujú, aby bolo jasné, že viera učeníkov, ktorí nevideli vzkrieseného a nemali túto skúsenosť, nie je preto o nič menšia. Ježiš to hovorí Tomášovi, nie preto, aby mu vytýkal jeho túžbu dotknúť sa ho, ale preto, aby ocenil vieru tých, ktorí toto privilégium nedostali: „Blahoslavení tí, ktorí nevideli a uverili.“ Ako Ježiš kriesi vieru svojich učeníkov? Skôr ako sa im dá spoznať a zjaví im svoju vzkriesenú oslávenú realitu, otvára im Písma, teda zjavené Božie Slovo, vysvetľuje im tak svoje tajomstvá a presviedča ich vychádzajúc z Božieho Slova, potom ich vedie svedectvom iných učeníkov, ktorí v neho uverili. Ženy počujú od anjelov, apoštoli od žien, Tomáš od ostatných apoštolov atď. Viera je z počutia. Ježišovo božstvo nie je prístupné ľudskému rozumu, lebo ho nekonečne presahuje. Niet inej cesty ako cesty viery: „Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ Až potom, čo takto vzkriesi v nich vieru v nadprirodzené skutočnosti, až potom sa im ukazuje podľa miery ich viery, až potom zdôrazňuje telesnosť svojho vzkriesenia, že nie je len duch a že jeho nové telo je to isté telo (tým, že im dopraje sa ho dotknúť alebo s nimi stoluje) a zároveň zdôrazňuje, že jeho telo je oslávené a už prekračuje históriu a časopriestor (Magdaléne preto hovorí, aby sa ho nedržala, pretože vystupuje k Otcovi). Iba viera dáva nášmu rozumu nadprirodzenú schopnosť prijať tieto skutočnosti. Ak chceme, aby rástla naša viera, musíme sa rozumom zaoberať Božím Slovom, aby z jeho počúvania Ježiš Duchom Svätým kriesil našu vieru. To robíme aj v tejto chvíli počas svätej omše. Tu na zemi spoznávame Boha iba cez vieru a spolu s apoštolom vyznávame: Pán môj a Boh môj. Slovo Pán sa v Biblii používa namiesto tetragramu JHWH, naznačujúceho Božie meno, ktoré sa nesmelo vysloviť, lebo označovalo samotného svätého Boha Izraela.

Ježiš však kriesi v učeníkoch aj nádej. Nádej je nadprirodzená čnosť, ktorá nám dáva silu prekonať všetky prekážky pri dosahovaní najväčšieho dobra, ktorým je Boh. Dosiahnutie tohto dobra je ťažké a namáhavé, predstavuje množstvo ťažkostí. Apoštoli sú ustráchaní, zmätení, vedomí si svojho zlyhania, svojej krehkosti. Preto sú za zatvorenými dverami, v defenzívnom postoji pred hrozbami tohto sveta i vlastného zlyhania. Ježiš však prechádza cez zamknuté dvere ich ustráchanosti, aby vzkriesil ich nádej, ktorá im dá novú odvahu a dôveru. Nezabúdajme, že väčšina z nich mala veľké výčitky svedomia, pretože zbabelo ušli, zapreli Ježiša. Sám Peter je sužovaný vedomím najväčšieho hriechu zapretia svojho Majstra. A Ježiš ohlasuje moc odpúšťať hriechy. Kriesi tým ich nádej, lebo hriech je najväčšou prekážkou v dosahovaní Boha. Nádej dáva odvahu k pokániu. Ježiš im dáva Ducha Svätého. Jedným z darov Ducha Svätého je bázeň pred Bohom, ktorá nám dáva poznať Božiu spravodlivosť a teda aj náš hriech. Zároveň však nám Duch Svätý komunikuje Božie milosrdenstvo, ktoré zasa vzbudzuje nádej. Človek buď banalizuje svoj hriech alebo sa utápa v pocitoch viny. Iba Božie milosrdenstvo dáva východisko – nadprirodzenú nádej, ktorá sa s dôverou obracia k trónu milosrdenstva, aby boli hriechy uzdravené. Vzkriesená nádej apoštolov im dáva odvahu k najväčšej odvahe, s ktorou ohlasujú Ježišovu Smrť a Zmŕtvychvstanie, až po vyliatie krvi. Aj zbabelý Peter, ktorého nádej je vzkriesená, tentoraz už s odvahou položí svoj život za Krista.

A napokon je v učeníkoch vzkriesená nadprirodzená láska, ktorá v konečnom dôsledku zapríčiňuje aj vieru aj nádej, lebo je najväčšia zo všetkých troch. Ježišov pozdrav „Pokoj Vám!“ je viac ako obyčajný pozdrav. Pokoj je ovocím nadprirodzenej lásky, novej harmónie medzi Bohom a človekom, ktorú Ježiš prináša. Pokoj nie je čnosť, ale dôsledok nadprirodzenej lásky. Podobne sa zdôrazňuje radosť apoštolov, tiež ovocie lásky, ktorú v srdciach spôsobuje Duch Svätý. Svätý Pavol neskôr prináša zoznam ovocia Ducha Svätého a radosť a pokoj sú hneď prvými v rade. Ježišova nadprirodzená láska je rozliata prostredníctvom Ducha Svätého a krstu do sŕdc veriacich. Táto nadprirodzená láska, ktorú v katolíckej teológii nazývame posväcujúca milosť dáva schopnosť milovať Boha božským nadprirodzeným spôsobom. Ona všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí. Ona je skutočným motorom kresťanského života. Túto lásku, túto posväcujúcu milosť sa snažíme vzkriesiť odpustením hriechov. Ježiš kriesi Petrovu nadprirodzenú lásku v jeho pokání. Jeho odpustenie trojnásobnej zrady prichádza s trojnásobným vyznaním lásky.

Ježišu, vzkries naše duše, vzkries v nás vieru, nádej a lásku, s ktorými budeme vždy dosahovať odpustenie hriechov, aby sme dosahovali teba samotného, nášho Pána a Boha a dokázali prekonávať všetky ťažkosti na našej ceste k tebe!

SLÁVENIE SVIATKOV OBNOVUJE VIERU, ABY BOH ZAŽIARIL V NAŠOM ŽIVOTE

2023-04-09T05:44:00.005-07:00

Homília na veľkonočnú nedeľu v kostole Svätej rodiny v Petržalke (RTVS)

Jedným z najzákladnejších náboženských prejavov je slávenie sviatkov. Dokonca aj v ľuďoch, ktorí postupne ochabujú v praktizovaní náboženstva, sa niečo počas náboženských sviatkov prebudí. Priznám sa pokorne a kajúcne, že ako kňaz niekedy aj mám pokušenie posudzovať ľudí, ktorí sa nábožensky prejavujú iba na sviatky. A prosím za to o odpustenie. Veď sviatky majú byť radostným momentom pre nás všetkých práve kvôli tomu, že sú pre nás všetkých novým a novým impulzom pre vieru, aj keď tá neraz ochabuje. Slávenie sviatkov je jednou z najsilnejších príležitostí pre obnovu viery, pre ďalší krok viery, pre prehĺbenie viery či dokonca objavenie či znovuobjavenie viery. Preto s otvoreným srdcom pozdravujem každého z Vás, ktorí ste sa tu dnes zišli alebo nás počúvate v rádiu, bez ohľadu na to, v akom stave je vaša viera, či ste práve horliví alebo studení alebo vlažní. Veľká Noc je najväčším kresťanským sviatkom a je veľkou príležitosťou k obnovenému úkonu viery.

Treba povedať, že „slávenie sviatku je rýdzo náboženský fenomén“. Kresťanské náboženstvo sa vyznačuje doslova „umením“ sláviť. Aj Veľkú noc v prvom rade slávime! Počuli sme dnes výzvu Božieho Slova dnešnej liturgie: „Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.“ Práve toto slovo „osláviť“ je jedným z nosných slov veľkonočného tajomstva. Ježiš krátko pred svojou Smrťou po Poslednej večeri vyhlásil: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi.“ (Jn 13, 31-32). Slovo „sláva“, po hebrejský kabód, sa predstavuje v Biblii ako postupné zjavovanie Boha vo svete. Boh je neviditeľný, prebýva v neprístupnom svetle. Táto prítomnosť Boha vo svete je skrytá a zjavuje sa len postupne. Prvým stupňom poodhalenia Boha je samotné stvorenie, ktoré nám dáva tušiť Boha. A vrcholom stvorenia je človek, ktorý je najjasnejším poodhalením Boha: „Lebo slávou Boha je živý človek.“ (sv. Irenej). Najväčším odhalením, teda oslávením Boha je Bohočlovek: Boh sa zjavil v Kristovi. Cez Krista najviac preniká Božie neprístupné svetlo do nášho sveta. Čo znamená, že Kristus je oslávený? Znamená to jednoducho, že v historickom človekovi Ježišovi sa postupne odhaľuje Boh. Deje sa to postupne. Keď sa Boží Syn stáva človekom, je oslávená najprv iba jeho duša. Teda Ježiš sa prejavuje ako obyčajný človek a božstvo z neho takpovediac presvitá iba niekedy prostredníctvom jeho múdrosti, jeho zázrakov, počas jeho Premenenia na hore Tábor. Tieto momenty v jeho živote odhaľujú trochu z jeho božstva. Napokon v jeho utrpení a smrti niektorí objavujú skrytú nekonečnú Božskú lásku, ktorá je skrytá v jeho srdci.

Po smrti a vzkriesení je oslávené aj jeho ľudské telo, teda už to nie je telo, aké mal počas svojho života, ale je prestúpené Božským svetlom. A tak Veľká Noc, teda sviatok jeho Zmŕtvychvstania, je slávením v najplnšom zmysle slova. Skutočne veľkonočné slávenia sú najbohatšie, najdlhšie a najkrajšie slávenia v roku. Cirkev akoby sa nevedela nabažiť toho slávenia. Dokonca po maratóne slávení veľkonočného Trojdnia je Veľkonočná nedeľa predĺžená na celý týždeň veľkonočnej oktávy, aby toto slávenie rezonovalo mocne v srdci. A potom nasleduje ďalších štyridsať dní veľkonočného slávenia až do dňa Turíc. Kresťanské slávenie sa rozhodne nekončí na veľkonočný pondelok.

Slávenie tohto sviatku je tým najprirodzenejším náboženským vonkajším úkonom, ktorý má však vnútorný cieľ: nechať Boha zažiariť v našom živote, dať mu priestor. Cez sviatok mám nechať prehovoriť Boha do môjho života, dovoliť mu, aby som v ňom nachádzal zmysel všetkého, čo robím, aby som v ňom našiel smer, kam idem a čo chcem dosiahnuť. Sláviť znamená vpustiť do môjho života perspektívu neba! Je to veľká príležitosť pre obnovenie viery! V rozprávaniach evanjelií o zjaveniach Zmŕtvychvstalého sa opakuje jeden detail v rozličných obmenách: mnohí Ježiša nespoznali... Tak to bolo v prípade Magdalény, ktorá ho považovala za záhradníka, tak tomu bolo v prípade emauzských učeníkov, ktorí ho považovali za cudzinca. Prečo ho nespoznali? Predtým sa im to nestalo. Veď ho dobre poznali. Ježišova ľudská skutočnosť, jeho ľudská stránka, jeho ľudské prejavy, jeho ľudská reč, jeho ľudské utrpenie a smrť, to všetko bolo verejné, všetkým prístupné. Ale jeho božská skutočnosť je skrytá, odhaľuje sa len postupne, v miere viery. Tie najdôležitejšie nadprirodzené pravdy a skutočnosti nie sú verejné. V Premenení na hore Tábor odhaľuje skryté svetlo svojho božstva iba niekoľkým učeníkom Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Ježišovo utrpenie bolo verejné, ale odhalenie jeho tajomstva, toho, čo bolo skryté v jeho bytosti, teda jeho lásky a božstva, je dané iba niektorým, v miere ich viery. A podobne po Zmŕtvychvstaní, keď jeho božstvo prenikne úplne aj jeho telesnú stránku, odhaľuje sa iba niektorým, tým, ktorí veria, a to v miere ich viery. Zmŕtvychvstalý sa zjavuje iba tým, čo veria, a v miere, v ktorej veria. Tí, ktorí najviac veria, ho vidia najjasnejšie. Tí, čo majú slabú vieru, si v ňom projektujú niekoho iného. Viera je z počutia: Apoštoli najprv počujú o zmŕtvychvstaní od žien, ženy počujú od anjelov.

Ježiš sa najprv zjavuje ženám, ktoré ho najviac milovali a zostali pri ňom, aj keď sa apoštoli zbabelo rozutekali. Svätý Tomáš Akvinský si všíma, že poriadok zjavení zmŕtvychvstalého Ježiša nasleduje poriadok lásky. Evanjeliá svedčia o veľkej ťažkosti učeníkov uveriť, hovorí o ich ťarbavosti vo viere. Ježiš ich presvedčuje na základe Písma, Božieho Slova, a takpovediac ich sprevádza na ich ceste viery. Aj každý z nás, ktorý sme uverili z počutia, dnes máme nejakú tú ťarbavosť, aj my dnes potrebujeme slávenie ako posilnenie vo viere.

Slávenie sviatku totiž nie je len oslávením Boha, ale aj každého z nás. Každý z nás môže byť oslávený v Kristovi: prvý stupeň nášho oslávenia je krst, kedy je naša duša prestúpená Kristovým svetlom cez posväcujúcu milosť krstu. Ostatné sviatosti pomáhajú obnovovať a rozvíjať túto milosť krstu. Po smrti môžme dosiahnuť plné oslávenie duše blaženým videním Boha, kedy vstúpime do jeho hypersvetla. A napokon vzkriesenie oslávi aj naše telo a nechá ho prestúpiť Božím svetlom. Ježišovo zmŕtvychvstanie má teda moc účinkovať v našich životoch a premieňať nás. Závisí to však od miery našej viery, nádeje a lásky. Aj my sme však často ťarbaví.

Kedy a prečo je človek ťarbavý? Keď sa snaží hovoriť, či konať, či hovoriť o veciach, ktoré sú väčšie ako on, na ktoré ešte nedorástol. Evanjeliá nám ukazujú učeníkov, ako postupne musia dorastať, ako prežívajú svoju hriešnosť a krehkosť, ale aj svoju premenu. Spomeňme Petra, ktorý sa staval do pózy neohrozeného Ježišovho nasledovníka a musel dorásť aj cez trpkú skúsenosť vlastnej zrady. „Koľkokrát hovoria ľudia o pravdách, používajú hlboké slová, avšak v ich ústach vyznievajú prázdne. Je to náboženský pátos, v ktorom niet svetla, ktoré by sa mohlo dotknúť srdca“ (Newman). Slávenie sviatku nemá byť akousi nábožnou pózou. Farizeji, pokrytci a svätuškári sú náboženskými pozérmi. Sláviť znamená otvoriť sa Bohu, v pravde, v pokore a úžase objavovať jeho prítomnosť, vo vedomí vlastnej krehkosti. Svätý kardinál John Henry Newman nabáda: „Je len jeden správny spôsob ako hľadieť na svet; spôsob, ktorým na svet hľadí Boh. Sústreď sa na svet Božím spôsobom. Dívaj sa na veci tak, ako na ne hľadí Boh. Usiluj sa formovať svoje úsudky o ľuďoch, udalostiach, výsadách, zmenách a veciach tak, ako súdi Boh. Cháp život tak, ako ho chápe Boh. On nám vysvetlil všetko novým spôsobom; priniesol náboženstvo, ktoré vrhá nové svetlo na všetko, čo má prísť. Usiluj sa naučiť túto reč. Nehovor ňou len zo zvyku, nepoužívaj ju ako samozrejmosť. Snaž sa pochopiť, čo hovoríš. Dávajme pozor na zmysel toho, čo hovoríme, a hovorme to, na čo myslíme, sústreďme sa na to, či niektorú pravdu chápeme alebo ju nedosahujeme. Ak ju nechápeme, prijmime ju na základe viery ako súčasť svojho vyznania.“ Neskôr ju pochopíme v plnšom svetle.

Takto slávenie sviatku prinesie do nášho života niečo nové a Boh sa pre nás stane známejším v Ježišovi a my ho o trochu viac spoznáme pri lámaní chleba, a naše srdcia sa rozhoria, aby sme mohli v Božom pohľade čeliť všetkému, čo nám život prináša. Tak slávenie spôsobí, že v nás bude opäť raz viac oslávený Boh skrze Ježiša Krista!

MYSLEL SI NA MŇA...

2023-04-07T09:01:00.000-07:00

Homília na Veľký Piatok, 7. 4. 2023, kostol Svätej rodiny v Petržalke

Tajomstvo Ježišovho utrpenia a smrti je také hlboké a neprebádateľné, že hovoriť o ňom je najťažšie zo všetkého, ak nechceme skĺznuť na jednej strane do nejakej náboženskej pózy alebo na strane druhej do prázdnych intelektualizmov. Lenže práve téma Ježišovho utrpenia a smrti je najzákladnejšou povinnosťou každého kazateľa podľa slov svätého Pavla: „my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1Kor 1, 23-24). V minulosti mi prišli veľakrát na pomoc deti. Dialóg s nimi ma učí vyjadriť veľmi hlboké teologické pravdy najjednoduchším spôsobom. Mnohí si pamätáte moje svätopiatočné úvahy o tom, či bol Ježiš na kríži šťastný (https://blog.postoj.sk/53594/bol-jezis-na-krizi-stastny-uvaha-na-velky-piatok).

Na ostatnej detskej omši sa opäť otvorili spontánne v dialógu s deťmi hlboké témy Ježišovho umučenia. Deti zostali prekvapené, keď som im hovoril o tom, že Ježiš na kríži myslel osobne na každého z nás. Jedno dievčatko s otvorenými ústami ukazovalo na seba s nevyslovenou otázkou: „Čó? Aj na mňa?“ Áno, aj na teba! A dnes by som to isté chcel povedať všetkým nám tu dnes zhromaždeným. Podobne ako deti, aj mnohí z vás namietnu: ale veď my sme vtedy ešte ani nejestvovali! Predstavujeme si, že Ježiš zomrel za všetkých ľudí akosi všeobecne, ale unikajú nám pritom tie najhlbšie teologické pravdy, teda pravdy o Bohu, našom náboženstve, a podstate kresťanskej viery.

V tomto veľkonočnom období sa mnohí snažia dať nejaké univerzálne posolstvo Veľkej Noci, ktoré by prijali všetci, veriaci či neveriaci, a tak hovoria všeobecné frázy o tom, že Veľká Noc hovorí o utrpení, ale aj o víťazstve, zúfalstve, ale aj nádeji, temnote, ale aj svetle a podobne. Nevyprázdňujme Kristov kríž! Sekulárny svet robí všetko (a žiaľ úspešne!), aby bolo meno Ježiš oddialené alebo zamlčané v akejkoľvek diskusii o Cirkvi. Dnes často počujeme: Ja verím v Boha, ja verím v Krista, ale nie v Cirkev! A ja hovorím: to je dobrý začiatok! Poďme hovoriť o Bohu, pretože bezbožnosť je najväčším zlom, z ktorého nás Kristus prišiel vyslobodiť. Poďme hovoriť o Kristovi, lebo on nám znovuotvoril cestu k Bohu a bez neho je Cirkev aj tak nepochopiteľná. Pápež František na začiatku svojho pontifikátu v Evangelii gaudium vyzval: „Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho.“ Dnešný deň je preto mimoriadne silnou príležitosťou!

Ale vráťme sa k pôvodnej otázke nastolenej v dialógu s deťmi, ktorá bude voľným pokračovaním ich otázky, či bol Ježiš na kríži šťastný. Nie je to len taká zbožná sentimentalita, keď niekto povie: Ježiš myslel na teba osobne na kríži? Učenie katolíckej viery a autentická mystická skúsenosť mnohých svätých to potvrdzuje. Dve udalosti Ježišovho pozemského života ukazujú najväčší paradox našej viery o Ježišovi: „Láska, ktorá ho zbožstvuje, zároveň ho necháva byť človekom ako my. Nesie v sebe Tábor i Getsemany; je najšťastnejším človekom, pretože vo svojom vnútri sa raduje z božského Slova, a je najnešťastnejším človekom zároveň, pretože nesie hriech sveta“ (BL. MARIE-EUGENE DE L’ENFANT-JESUS: Je veux voir Dieu (Venasque, ed. du Carmel, ed. 1988, p. 1034). Premenenie a modlitba v getsemanskej záhrade sú tajomstvami, ktoré počas pozemského života dal Ježiš iba vybraným apoštolom Petrovi, Jakubovi a Jánovi, ale ktoré sa teraz zjavuje celej Cirkvi: ukazuje Ježišovu tvár premenenú jeho slávou a zároveň Ježišovu znetvorenú tvár jeho utrpením.

Jeden z najväčších teológov všetkých čias, svätý Tomáš Akvinský to neskôr pomenuje pojmami simul viator et comprehensor. Ježiš prejde cestu svojho pozemského života ako skutočný človek, podliehajúci utrpeniu a smrti a zároveň je stále Slovom Boha, v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Nesie v sebe skrytú Božiu Slávu a jeho duša sa stále teší blaženému videniu Boha. A tak Ježiš videl stále, počas celého pozemského života od počatia po smrť svojho Otca, videl seba samého ako jeho Syna, a videl všetkých ľudí, ktorých prišiel zachrániť, každého osobitne. Svätý Ján Pavol II. dodáva: „To, že tieto dve zdanlivo nezmieriteľné dimenzie stoja vedľa seba, je v skutočnosti zakotvené v nevyspytateľnej hĺbke hypostatickej jednoty (teda zjednotenia božskej a ľudskej prirodzenosti v jednej osobe Syna).“ (NMI, 26). Svätý Ľudovít-Mária Grignion z Montfortu o tom píše: „Ježišova presvätá duša bola nanajvýš strápená hriechmi všetkých ľudí, nakoľko potupovali Otca, ktorého nekonečne miloval... jeho duša cítila súcit nielen s ľuďmi vo všeobecnosti, ale s každým osobitne, pretože miloval každého jednotlivo... Z tohto treba urobiť uzáver so svätým Tomášom a svätými Otcami, že dobrotivý Ježiš trpel viac ako všetci mučeníci, ktorí kedy jestvovali alebo budú jestvovať do konca sveta.“ (Láska večnej múdrosti, 162-163). Tu je vyjadrená celá hĺbka slov, ktoré sme dnes počuli: „...nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami“ (Hebr 4, 15).

Blažené videnie Otca v Kristovej duši nielenže neprotirečí najväčšiemu utrpeniu jeho duše, ale ho vlastne umožňuje. Utrpenie Ježišovej duše je spôsobené práve stretom svetla božskej lásky a temnoty všetkých a jednotlivých hriechov všetkých ľudí. Katolícka teológia to vyjadruje učením o Ježišovom privlastnení si všetkých hriechov. Ježiš si najprv na "bytostnej a prirodzenej" úrovni vzal našu prirodzenosť, aby si potom na "osobnej a racionálnej úrovni" vzal náš hriech, takže „sa stal“ pre nás „hriechom“ (2Kor 5, 21), ale nestal sa hriešnikom, pretože zostal vždy imúnny voči hriechu. Svätý Tomáš Akvinský učí, že Ježiš sa stal hlavou Cirkvi, ktorá je jeho mystickým telom a on spolu so svojimi údmi tvorí jednu mystickú osobu (STh III, qq. 15, 19). Tak sa v tomto mystickom Tele uskutoční tajomná výmena, kedy Ježiš zoberie na seba hriechy všetkých, aby všetci mohli z neho dostať Božie milosti. Bolestný účinok tohto privlastnenia si hriechu vidno najmä v Ježišovej agónii, ktorá sa začína v getsemanskej záhrade. Mystici potvrdzujú toto učenie. Svätá Terézia z Lisieux potvrdzuje toto učenie o Ježišovom blaženom videní a opakuje slová: „videl si ma“ (P 24). Podobne aj Blaise Pascal vkladá do Ježišových úst tieto slová: „Myslel som na teba vo svojej Agónii, toľko kvapiek krvi som vylial za teba.“ (Myšlienky, 739).

Dnešné Pašie vzaté z Jánovho evanjelia hovoria: „Uvidia, koho prebodli!“ (Jn 19, 37). Jedno z najsilnejších filmových spracovaní o Umučení Krista je nepochybne film Mela Gibsona. Jeho realistickosť nenecháva chladným žiadneho diváka. Pre mňa však najsilnejšou scénou celého filmu je Ježišov pohľad do výšky, ktorý však je zároveň pohľadom do kamery a teda do očí každého diváka. Tento Ježišov pohľad na mňa zapôsobil na viac, pretože Ježiš sa v ňom pozerá na mňa osobitne. Na Turíce sa spomína reakcia na Ježišov pohľad, ktorého vidíme prebodnutého pre naše hriechy: „Bolesť im prenikla srdce.“ (Sk 2, 36). Aj dnes potrebujeme dovoliť Ježišovi tento pohľad na každého z nás: myslel som na teba. V tejto vyhni nekonečnej božskej lásky Otca a Syna, ktorou je Duch Svätý, som prítomný, sú tam aj moje hriechy, každý jednotlivo, je tam moja krehkosť, moje pády, moje pokrytectvo, a rodí sa tam aj moja skutočná veľkosť, ktorú spôsobuje vo mne Božia milosť prúdiaca z jeho srdca do môjho srdca. Tam je každé moje obrátenie, moje uzdravenie, moje povstanie z hriechu, moje povolanie, každý môj nový začiatok, každý vyhratý boj, moje duchovné otcovstvo, i každá moja schopnosť obety či nadprirodzenej lásky. Nejestvuje nejaké sekulárne posolstvo Veľkej Noci. Jej posolstvo je pre všetkých rovnaké: V Ježišovom srdci na kríži sa rodí postupná, skrytá a tajomná premena tohto sveta a celých jeho pohnutých dejín a v ňom nachádza svet a jeho dejiny svoj zmysel a svoje zavŕšenie.

A vidíte, začali sme Ježišom a končíme pri Cirkvi. Tu sa totiž pred nami otvára tajomstvo Ježišovej Cirkvi, ktorá sa zrodila ako jeho Nevesta v jeho Agónii na kríži. A tam sa ustavične rodí a očisťuje, znovu a znovu. Svätá Gemma Galgani, ktorá nás sprevádza v dnešných komentároch, v jednej svojej extáze hovorí o istom hriešnikovi: „Ten hriešnik obkľúčil tvoje srdce hriechmi... ja som ťa obkľúčila celého hriechmi..., a mal si so mnou súcit. Maj ho aj pre tohto hriešnika, a ako mňa voláš tvojou hriešnicou, volaj aj jeho tvojím hriešnikom... odporúčam ti ho, lebo je mojím bratom“ (E 10). Ježišova milosť prúdiaca z jeho srdca na kríži do sŕdc hriešnikov je dôvodom jestvovania Cirkvi, každej služby a ministéria v nej, kňazskej moci a celej jej štruktúry. Každý krst, každá spoveď, každá omša, každý kňaz či biskup, každý veriaci, to všetko slúži na sprostredkovanie tej obdivuhodnej výmeny vo vyhni lásky v Ježišovom srdci. Nikto z nás nemôže nič pridať k Ježišovmu vykúpeniu, ale všetci ho môžeme a máme rozmanitým spôsobom rozširovať na seba a na druhých. Niet iného bohatstva, ktoré by Cirkev mala. Jediná vec, ktorá je potrebná, je viera v Ježiša ako nášho Vykupiteľa. Lotor na kríži ako prvý zažíva túto tajomnú výmenu vďaka svojej viere a úpenlivej prosbe; a veľkému hriešnikovi, ktorého hriechy si Ježiš privlastnil, sa otvára večný život s Bohom v raji. V Ježišovej krvi sa rozpustili jeho hriechy a zrodil sa svätec. Ďalšia mystička, svätá Katarína Sienská v jednom liste svojmu duchovnému otcovi bl. Rajmundovi z Capuy dokonca hovorí: „Chcem, aby ste sa primkli k otvorenému boku Božieho Syna, ktorý je otvorenou komorou, plnou vôní, takže aj hriech sa tam stáva voňavým.“

POKÁNIE AKO ORIENTÁCIA NA BOHA A POKUŠENIE

2023-02-26T06:32:00.003-08:00

Pôstne obdobie je obdobím pokánia a obnovením krstnej milosti. Čo je to pokánie? „Cirkevní Otcovia právom nazvali pokánie ,akýmsi namáhavým krstom‘“ (KKC 980). My si pod slovom pokánie obyčajne predstavíme niektoré vonkajšie prejavy pokánia:, pôst, obety, zriekania, umŕtvenia, spoveď a pod. Ťažšie je usilovať sa o vnútorné pokánie. Jeho najlepšiu, najhlbšiu a najkompletnejšiu definíciu nájdeme v katechizme: „Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok.“ (KKC 1431)

O pokušení môžeme hovoriť u človeka, ktorý sa vydáva na takúto cestu. U človeka, ktorý spokojne hovie v hriechoch bez pokánia alebo si aj bez veľkých hriechov hovie vo svojej duchovnej priemernosti, tam sa o veľkom pokúšaní nedá veľmi hovoriť. Pokušenie vníma iba ten, kto je na ceste k Bohu, na ceste pokánia. Sú tri druhy pokušenia: pokušenia tela, sveta a diabla.

Pokušenie tela. Nakoľko je v nás neporiadok spôsobený prvým hriechom, teda neporiadkom, ktorým sme boli poznačení od narodenia, sú v nás nezriadené telesné a emocionálne hnutia (teda neporiadok v pudoch a citoch), ktoré nás zvádzajú na hriech, teda na neporiadok, odklon od Boha a neporiadne, nezriadené pripútanie sa k stvoreným dobrám. Teda s ľuďmi, ktorí prepadli svojej živočíšnosti, nevedia nikdy povedať nie impulzom svojho tela, svojim pudom a emóciám, takých ľudí diabol nechá na pokoji, prečo by sa namáhal – tých má v moci ich telesnosť, živočíšnosť a impulzívnosť. Svätý Filip Néri hovoril, že kto sa nevie ovládať v jedle, nebude mať nikdy ducha, teda zmysel pre Boha. Pre týchto ľudí bude prvým zápasom zápas s ich telesnosťou a vášňami. Pokušenie sveta. Ľudí, ktorí chcú smerovať k Bohu, však pokúša aj svet nakoľko je odvrátený od Boha a vytvára spoločenské štruktúry, kultúrne prejavy, spôsoby správania, ktoré sú proti Bohu a skutočnému dobru človeka. Takéto pokušenie spočíva v tom, že naše prostredie nás ovplyvňuje, v tomto prípade zlé prostredie.

Ježiš nás upozornil na tieto dve pokušenia tým, že bol vedený Duchom Svätým na púšť, teda na pusté miesto, do samoty, aby sa tam postil. Tým nám ukázal dve silné zbrane proti prvým dvom druhom pokušenia: pôst je prostriedkom boja s telom a samota je prostriedkom boja so svetom, od ktorého si treba vybudovať kritický odstup v zdravej samote srdca (preto počas duchovných obnov či duchovných cvičení sa uťahujeme do samoty, ktorá poskytuje nadhľad a odstup od nášho prostredia).

Evanjelisti hovoria, že až po 40 dňoch k nemu pristúpil diabol, teda tretí druh pokušenia. Dnes majú popularitu tí, ktorí veľa hovoria o diablovi, exorcizmoch a pod. Tak sa to stalo módou, ktorá priťahuje pozornosť mnohých v súčasnej dobe, ktorá je poznačená fascináciou všetkým mimoriadnym. Tento záujem podporuje aj mediálny svet, ktorý vyhľadáva všetko šokujúce a mimoriadne. Cirkev pozýva k rozvážnosti a kritickému postoju pred touto módou, ktorá so sebou prináša isté riziká, prehnané postoje, ktoré sa neraz vzďaľujú od zdravej nábožnosti, ba dokonca od pravého učenia viery a cirkevnej praxe. Cirkev neprestáva učiť celému Evanjeliu a jeho požiadavkám, ale vyhýba sa aj istým druhom úteku od zodpovednosti prisudzovaním všetkých hriechov a problémov démonom. Ako sa trefne vyjadril sv. Ján Zlatoústy: “Nie diabol, ale povrchnosť vlastná ľuďom spôsobuje ich pády a všakovaké rany osudu, na ktoré sa sťažujú.” Väčšinu ľudí nepokúša diabol. Ten to spokojne prenechá ich povrchnosti, živočíšnosti, impulzívnosti, precitlivenosti, márnivosti a pod.

Ale je nepochybné, že ako Ježiš, práve ľudia, ktorí sa rozhodným spôsobom vydajú na cestu duchovného rastu, ktorí začnú intenzívny duchovný život a boj s prvými dvoma pokušeniami, musia napokon počítať aj s diablom. Ľudia, ktorí nemajú intenzívny duchovný život, jeho pôsobenie často ani nevnímajú. Naopak ľudia duchovní, ktorí sú nasadení v duchovnom raste a v konaní veľkého dobra pre Boha a blížneho, tí najviac zakúšajú jeho pôsobenie. Diabol totiž závidí Božiu lásku, závidí, keď sa približujeme k Bohu. Preto sa s jeho pôsobením stretáme práve vtedy, keď sa približujeme k Bohu. Zjednodušene môžeme povedať, že jeden slabý diabol stačí na niekoľko krčiem, ale v kňazskom seminári, kláštore či Vatikáne operuje celá hromada skúsených diablov. Akékoľvek dobré dielo sa začne, diabol by bol hlúpy, keby sa do toho nemontoval. Ľudia, ktorí sa vydajú na cestu ducha, sú horliví v duchovnom živote, musia počítať s tým, že diabol začne intenzívnejšie pôsobiť.

Diablovo pokušenie spočíva v podnetoch, v našepkávaní. Každému našepkáva podľa jeho duchovného stavu, podmienok a sklonov.

Prvé pokušenie sa týkalo telesných potrieb, ktoré sú dôležité. Každý človek potrebuje napokon jesť a má aj ostatné potreby. Ale diabol prevracia priority. Ježiš upozorňuje, že v ľudských túžbach a potrebách treba dať prioritu Božiemu Slovu, Božím zákonom. Božie Slovo nás otvára Bohu, ktorý je naša prvá priorita. Tá má udávať tón a poriadok všetkému v našom živote. Boh nie je džin vo fľaši, ktorý je pripravený plniť naše želania. Pokušenie tu spočívalo v tom, že Ježiš neprišiel, aby používal svoje božstvo na svoje rozmary, ale aby plnil Božiu vôľu – aby zachránil človeka. Toto pokušenie zasahuje každého z nás, keď si myslíme, že my si žijeme svoj život nezávisle od Boha a pritom chceme byť zadobre aj s Pánom Bohom. Nie! Pokánie ako radikálne preorientovanie života smerom k Bohu znamená aj to, že sa pýtame, či je všetko v našom živote orientované na Boha, náš posledný cieľ. Duchovné cvičenia svätého Ignáca sú mocným prostriedkom pokánia v tomto zmysle. Ako základný princíp a fundament svätý Ignác uvádza: „Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu a tak si spasil dušu. Ostatné veci na zemskom povrchu sú stvorené pre človeka a aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený. Z toho vyplýva, že človek ich má používať natoľko, nakoľko mu pomáhajú dostať sa k jeho cieľu, a natoľko sa ich má zriekať, nakoľko mu v tom prekážajú. Preto je nevyhnutné, aby sme sa stali indiferentnými voči všetkým stvoreným veciam, vo všetkom, čo je ponechané na našom slobodnom rozhodnutí a nie je to zakázané. Totiž, pokiaľ to závisí od nás, aby sme nechceli viac zdravie ako chorobu, (viac) bohatstvo ako chudobu, (viac) česť ako potupu, (viac) dlhší život ako kratší a podobne vo všetkom ostatnom. Túžiť máme jedine potom a voliť si máme jedine to, čo nás viac vedie k cieľu, pre ktorý sme stvorení.“

Keď diabol videl, že Ježiš predkladá Božie Slovo ako najvyššiu autoritu pre svoje konanie, tak prechádza k druhému pokušeniu a predkladá teologický argument citujúc samotné Božie Slovo, presnejšie žalm 91, kde sa hovorí: „Lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň.“ Toto pokušenie nám ukazuje, aké je dôležité správne vysvetľovať a interpretovať Božie Slovo, jeho pravý význam. Tento úryvok hovorí o Božej starostlivosti. Diabol ho však prekrúca a používa ho ako test Božej lásky. Preto ho vyviedol na parapetu Jeruzalemského chrámu, lebo nikde inde na svete nebol podľa židovského náboženstva Boh tak prítomný ako práve tam. Ale Ježiš demaskuje prekrúcanie Božieho Slova a cituje Deuteronómium (piatu Mojžišovu knihu), kde sa hovorí: „nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (4, 7). Bolo to pokušenie v domýšľavosti a trúfalosti. Koľko domýšľavosti a trúfalosti sme pod rúškom nábožnosti videli aj počas pandémie: ak verím v Boha, nemôžem sa nakaziť. Je to jedno z najväčších pokušení duchovných ľudí, ktorí si začnú namýšľať, že oni najlepšie rozumejú Božiemu Slovu. Tu vidíme aj to, aká je dôležitá učenlivá poslušnosť v Cirkvi, jej učiteľskému úradu a jej disciplíne. Diabol pokúša najviac vtedy, keď sme sami. Aj Eva bola sama, keď ju pokúšal. Tu vidíme, akým mocným prostriedkom v boji proti diablovi je aj synodalita, kedy kráčame spolu ako jeden ľud. Diabol najprv oddelí človeka alebo aj celú cirkevnú skupinu od tela Cirkvi, aby ich potom mohol manipulovať svojimi teologickými zdôvodneniami, polopravdami a klamstvami.

Diabol napokon v treťom pokušení už úplne odhaľuje karty a ukazuje otvorene cieľ svojho pokúšania – odviesť Ježiša od Boha a jeho cesty spásy. Vyvedie ho na vysoký vrch, aby mal lepší výhľad na mestá a kráľovstvá a všetko mu sľúbi. V podstate mu sľubuje splnenie jeho úlohy mesiáša, teda zjednotiť celé ľudstvo a všetky národy, ale sľubuje mu to dosiahnuť bez kríža, bez utrpenia, bez smrti. Spomeňme si, že podobne sa búril proti krížu aj Peter, keď hovoril: to sa ti nesmie stať! A Ježiš ho vtedy nazval satanom. K tomuto zápasu sa vrátil aj v getsemanskej záhrade, kde zápasil o to, aby prijal cestu kríža. Je to diablovo prvé pokušenie v rajskej záhrade: dosiahnuť cieľ života – byť ako Boh, ale inak ako to naplánoval Boh, teda mimo Boha, bez Boha. Stačí sa pokloniť modle – v tomto prípade diablovi samému. Ale tou modlou môže byť čokoľvek, čo dáva prísľub spásy človeka mimo Boha. Ideológie dávajú vždy prísľub spásy a na oplátku žiadajú podriadiť sa nejakej modle. Ale aj v osobnom duchovnom živote i v Cirkvi neraz hľadáme len čisto ľudské riešenia, nie Božie riešenia, riešenia, ktoré nebolia, než by sme sa otvorili ceste kríža.

Ježiš vyšiel na púšť, lebo Adam bol po hriechu vyhnaný do pustatiny. Urobil to, aby nás vyhnancov vyviedol naspäť k Bohu, do raja. A to je základný zmysel pokánia a všetkých jeho foriem: „Je to radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom.“ Pravdivo sa každý spytujme, a snažme sa rozlíšiť, čím by každý z nás mal začať v tejto chvíli.

ČO MÁ BOH Z NÁŠHO PÔSTU? PÔST AKO VYTVORENIE MIESTA V SRDCI PRE BOHA A PRE BLÍŽNEHO

2023-02-24T07:28:00.001-08:00

Pôst je dobrovoľné zrieknutie sa jedla alebo lepšie dobrovoľné zotrvávanie v hlade. Preto ho niekedy nazývame aj hladovka. Sú rozličné motívy pôstu či hladovky: 1. Jestvuje protestná hladovka (vyjadruje hlad po sociálnej či politickej spravodlivosti), 2. Estetická hladovka (hlad po peknom výzore, peknej postave, po pozornosti iných), 3. Zdravotný pôst (hlad po zdraví a telesnej pohode).

Pri náboženskom pôste je motívom a cieľom je Boh. Ale čo má Boh z nášho hladu? Ježiš vysvetľuje:

"Môžu sa snáď svadobní hostia postiť, keď je Ženích s nimi? Ale prídu dni, keď im Ženícha vezmú, potom sa budú postiť."

On, Ženích, je dôvodom pôstu. Farizeji so svojimi náboženskými praktikami, rituálnymi pôstami, minuli cieľ, ktorým bolo to, aby sa stali citlivými na Božiu Prítomnosť. Ale oni ju nerozpoznali v Ježišovi. Pôst mal pripraviť ich vnútro, urobiť ho citlivým pre Božie veci, ale oni zostali duchovne slepí a hluchí.

Svätí hovoria, že sa musíme úplne vyprázdniť, aby sme urobili miesto Bohu a blížnemu. Sv. Ján z Kríža prenikavým spôsobom hovorí o tom, ako božské čnosti vytvárajú v našom vnútri prázdno, aby sa duša mohla zjednotiť s Bohom, viera vytvára miesto v rozume, nádej v pamäti, láska vo vôli. Postupne sa potrebujeme v srdci odpútavať a vytvárať priestor pre Pána. Svätá Terézia z Lisieux pri každom zrieknutí, pri každom odpútaní sa, hovorievala: “Vyberám si všetko!” Ak sa kresťan niečoho zrieka, vyberá si všetko, vyberá si Boha. “Kto má Ježiša, má všetko!” (P. 18). Pápeži mladým: “Nebojte sa dať Ježišovi všetko, on vám nič nevezme, všetko vám dá!” “Ježišu, buď mojím všetkým!” (Pr 2) “Kto hľadá niečo iné ako Krista, nevie, čo hľadá!” (Sv. Filip). Sv. Ján z Kríža v Modlitbe zamilovanej duše: “Matka Božia a všetky veci sú moje, sám Boh je môj a pre mňa, pretože Kristus je môj a celý pre mňa.”

Liturgia Cirkvi nám múdro hneď po popolcovej strede, dni veľkého pôstu, ponúka stať proroka Izaiáša: „Postíte sa, no pritom sa škriepite a hádate a bijete päsťou zločinne“ (Iz 58). Hovorí, že pôst je začiatkom nášho duchovného zápasu, je to akoby prvý tréning, prvé posilovanie schopností duše, ktorý ju pripraví na dôležitejšie zápasy: „Prvý zápas, ktorý musí duchovný človek zakúsiť je hriech obžerstva, pretože keď prekonáme a porazíme tento hriech, zvíťazíme aj nad pýchou a zničíme zmyselnosť, zmiernime hnev, a s veľkou ľahkosťou zvíťazíme v akomkoľvek pokušení.“ Ale je si vedomý toho, že to je skutočne len prvý krok. Poraziť telo a jeho okamžité potreby, dostať ich pod kontrolu. Svätý Filip hovorieval: „Kto sa nevie ovládať v jedle, nikdy nebude mať ducha.“ Ako hovorí svätý Pavol: „Živočíšny človek nemá zmysel pre Božie veci.“ Svätý Filip ďalej vysvetľuje, že umŕtvovanie robí dušu citlivou pre Boha. Niekedy nám nejde modlitba, lebo máme ducha malátneho kvôli našej živočíšnosti a zmäkčilosti. Sv. Ján Kassián hovorí, že ako telo opité alkoholom je malátne, potáca sa, tak aj duša je kvôli vlastnej živočíšnosti neschopnej ovládať svoje hnutia akoby malátna, necitlivá pre Božie veci. Preto svätý Filip Néri vysvetľuje: „Pravou prípravou na modlitbu je cvičenie sa v umŕtvovaní, pretože chcieť sa venovať modlitbe bez umŕtvovania je to isté, akoby chcel vták lietať bez peria.“

Ale ešte dôležitejšie a ťažšie sú ďalšie kroky: poraziť emocionalitu, citovosť, vášne, tendencie, sklony. Toľko emócií nám treba umŕtvovať, rozličné citové sklony, hnevlivosť, smútok a melanchóliu, úzkostlivosť, precitlivelosť a dotklivosť, žiadostivosť, žiarlivosť, znechutenie, urážlivosť, ctižiadosť, márnivosť, výstrednosť... Preto svätý Filip prenikavo dodáva: „Oveľa viac prospieva umŕtvovať vlastnú vášeň či emóciu, viac ako mnohé zriekania, pôsty a disciplíny. Ak chcete v niečom preháňať, robte to v tom, že budete krotkí a trpezliví, pokorní a láskaví, pretože tieto veci sú dobré samé o sebe.“ Najviac egoizmu sa skrýva v našich neovládnutých emóciách. Tak majú koreň škriepky a nepriateľstvá, o ktorých hovorí Izaiáš. Zamerať naše pôstne snaženie na naše každodenné povinnosti voči blížnemu, na službu, na odpustenie, na skutky milosrdenstva, to je najlepšia askéza. Je to askéza, ktorá nás robí citlivými pre Boha a k blížneho. A najväčšia askéza smeruje k pokore. Svätý Filip Néri s prenikavosťou skutočnej duchovnosti hovorieval: „Kto sa len pred krátkym časom vydal na cestu ducha, sa nemá snažiť obracať druhých, ale snažiť sa skôr upevniť seba samého v dobrom a snažiť sa byť silným proti pokušeniam, a nemá si myslieť, že už neviem čo dokázal. Skôr si má myslieť o sebe, že ešte nič nevykonal, aby nepadol do pýchy.“ Inak bude naše pôstne snaženie míňať svoj cieľ a my sa budeme samoľúbo kochať v našej nábožnosti, ktorá bude len mrakom bez vody.

POPOLCOVÁ STREDA : POKÁNIE AKO ROZHODNUTIE K ZMENE

2023-02-22T07:32:00.001-08:00

Alkoholik svätého života MATT TALBOT

Na jednej ulici v Dubline v Írsku v nedeľu Najsvätejšej Trojice v roku 1925 našli náhle zomrelého muža, ktorý sa uberal do blízkeho kostola. Previezli ho do nemocnice, ale nevedeli ho identifikovať, lebo nemal u seba žiadne doklady. Až o dva dni neskôr ho rozpoznala jeho sestra, ktorá ho hľadala. Nenosil pri sebe doklady, lebo hovorieval: „Boh ma rozpozná všade.“ Bol to blázon alebo svätec?

Volal sa Matt Talbot (Matthiew alebo Matúš). Narodil sa na predmestí Dublinu ako druhé z dvanástich detí v robotníckej rodine. Otec pracoval ako skladník na colnici, mama, on i jeho súrodenci pracovali príležitostne, často ako nádenníci pri rozličných druhoch práce. Írsko bolo v tom čase krajinou s veľkou produkciou kvalitného alkoholu, kto by nepoznal írsku whiskey a pivo. V írsku bolo teda nadmerné užívanie alkoholu rozšírené, nevynímajúc rodinu Talbotovcov, ktorá bola poznačená opilstvom otcom počnúc. Mama Alžbeta bola napriek všetkému pre svoju rodinu hrdinskou až mučeníckou oporou v starostlivosti i v modlitbe. Matt do školy nechodil, iba asi jeden rok dostal základy čítania a písania a matematiky od istého rehoľného inštitútu. Už ako 12-ročný už pracoval v podniku, kde sa plnilo pivo do fliaš. Už tu ho naučili postupne si upíjať. Ako 16-ročný už bol notorický alkoholik. Matka spolu so sestrou Mary sa oňho neprestali starať a prinášať obety a modlitby. Otec sa ho snažil odlákať od prístupu k alkoholu a zamestnal ho na colnici v prístave, kde sa však pohyboval pri spedícii tvrdého alkoholu. Tu sa neraz stratila nejaká tá krabica a Matt prešiel k tvrdému alkoholu. V tom čase proti alkoholizmu v Írsku bojovali kapucíni, ktorí odporúčali robiť trojmesačný sľub abstinencie, ktorý skladali do rúk kňaza. Keď vydržali, mohli ho obnoviť a stať sa apoštolmi pomoci ďalším. Matt Talbot postupne opustil aj sviatostný život, jeho situácia sa zhoršovala, hoci neprestal úplne chodiť do kostola a modlil sa najmä k Panne Márii. Vo veku 28 rokov už bola z neho ľudská troska zničená alkoholom. Napriek jeho pracovitosti, ktorou si zarábal na alkohol, sa aj jeho schopnosť pracovať postupne ničila. Po dlhom čase nezamestnanosti v istú sobotu Matt spolu so svojimi bratmi Joe-om a Philipom išli ku krčme v nádeji, že ich kamoši vracajúci sa z práce, aby týždeň zavŕšili v krčme pozvú na pohárik. Ale nestalo sa tak. Ba robili si z Matta ponižujúce žarty. Hlboko sa ho to dotklo a v hlbokom smútku nad svojim stavom sa rozhodol. Na začudovanie svojej mamy prišiel domov skoro a triezvy. Svojej bohabojnej mame povedal: „Pôjdem do kostola a urobí sľub, že už nebudem piť.“ 

Matka ho povzbudila a Matt išiel k otcovi Keanovi, ktorý ho povzbudil, aby urobil sľub na tri mesiace. Po dlhých rokoch sa vyspovedal a na nasledujúci deň išiel na sväté prijímanie. Odvtedy každé ráno pred prácou išiel na svätú omšu a na sväté prijímanie. Prvé týždne boli strašné, ale zostal neoblomný. Rovno z práce šiel do kostola, kde v modlitbe strávil celé popoludnie i podvečer a vracal sa domov až na odpočinok, aby sa vyhol kamarátom. Zdokonalil sa v čítaní, v ktorom živil svoj vnútorný život. Obľúbil si životopisy svätých i knihy o katolíckom náboženstve, ale vzdelával sa aj vo svetských veciach, čo mu umožnilo neraz pomáhať blížnym napríklad v právnych veciach a podobne. Keď vydržal tri mesiace, otec Kean mu dovolil sľub obnoviť na jeden rok a potom na celý život. Bol veľmi pracovitý, ale časť svojho zárobku dával mame, ktorá neskôr ovdovela a ostatné chudobným, pre seba si nechával len nevyhnutné. Neskôr mal aj viac ponúk k manželstvu, ale všetky zdvorilo odmietol, lebo cítil, že jeho spôsob života viac zodpovedá stavu mimo manželstva. Vstúpil do tretieho rádu svätého Františka a urobil i zasvätenie Panne Márii podľa učenia sv. Ľ.-M. Grigniona z Montfortu. Pannu Máriu mal vo zvláštnej úcte. Jeho rozhodnutie padlo práve v sobotu, v deň Panny Márie. V kostole ho bolo možné nájsť takmer s istotou pri oltári Panny Márie s ružencom v ruke. Jeho život spoznali tisíce Írov vďaka životopisu, ktorý začal kolovať po jeho smrti. V roku 1931 sa začal proces blahorečenia. Urýchlil ho pápež sv. Pavol VI., ktorého sa hlboko dotkol jeho životopis a v roku 1975 vyhlásil hrdinskosť jeho čností, čím dostal titul ctihodný. Teraz je pre blahorečenie potrebný už len potvrdený zázrak na jeho príhovor. 

Niekedy sa zdá, že zmeniť zlozvyk trvá celú večnosť. Väčšina z nás by chcela povedať, že zmena prichádza pomaly, a to najmä vtedy, keď sa týka hlboko zakoreneného návyku. Zdá sa, že zmena je dlhý, náročný proces. Preto sa o ňu ani mnohí z nás nepokúšajú. Na chvíľu však uvažujte o slove „áno“ pri oltári, o plači novorodeniatka alebo o slovách: „Ty si kňaz naveky.“ V jednom okamihu sa zmení život. Už nikdy viac sa z toho manželského páru nestanú slobodní, žena už neprestane byť matkou a muž už nikdy neprestane byť kňazom. Od tej chvíle je všetko iné. Alebo si predstavte spoveď: naše hriechy sa vymažú za oveľa kratší čas, než sme ich spáchali! Matt Talbot nás učí dynamike rýchlej zmeny, ktorá v skutočnosti trvá veľmi dlho. Prvý kľúč ku zmene je rozhodnutie. Nielen o tom premýšľať, ale využiť milosť a rozhodnúť sa. Často „chceme chcieť“ zmenu, ale keď príde na lámanie chleba, vôbec nie sme ochotní urobiť to neodvolateľné rozhodnutie a zmeniť sa. Tu sa to však všetko začína. A môže sa to stať v okamihu, ako to bolo v Mattovom prípade.

Keď Matt Talbot urobil sľub, nemohol sa obzerať späť. Bol to však len začiatok. Okrem toho, že urobíme rozhodnutie, je dôležité o tom niekomu povedať. Duchovní vodcovia to nazývajú „zodpovedať sa niekomu“. Rozhodnutie, ktoré sme urobili v skrytosti a ponechávame ho v skrytosti, môžeme veľmi ľahko pustiť z hlavy. V Mattovom prípade bola svedkom jeho matka a pripomínala mu rozhodnutie vzdať sa alkoholu. Keď sa zmeníme, aj my to musíme niekomu povedať. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sú svadby a vysviacky verejnými udalosťami: každý účastník je svedkom zmeny. Je to aj jeden z dôvodov, prečo sa spovedáme kňazovi. V rámci sviatosti hovoríme, že sa rozhodujeme viac nehrešiť. Kňaz je svedok nášho rozhodnutia zmeniť sa. Pokánie, ktoré nám uložil, nám potom pripomína, že sme urobili toto rozhodnutie pred Bohom. Hoci okamžité rozhodnutie dostalo Matta Talbota na cestu k svätosti, celý život musel túto zmenu žiť. Urobil to tak, že sa učil sebadisciplíne. Svoje rozhodnutie žil deň čo deň. Toto je pomalá časť zmeny – časť, ktorá nie je taká príjemná. „Nikdy nepohŕdaj človekom, ktorý sa nedokáže vzdať alkoholu. Je ľahšie dostať sa z pekla!“ napísal raz Matt svojej sestre. Ale vydržal. Matt sa nevyhováral, že má slabú vôľu, ale svoju snahu povzbudil prísnou disciplínou a askézou, vždy podľa múdrych rád svojich spovedníkov, teda nie živelne vo svojej neskúsenosti. 

Akokoľvek veľké rozhodnutie a disciplína nemôžu zaručiť úspech. A to je ďalšie poučenie zo života Matta Talbota: celý proces zmeny si vyžaduje Božiu milosť. Matt si hneď uvedomil, že svoju závislosť nedokáže prekonať sám. Musel sa odovzdať Bohu a dovoliť Duchu Svätému, aby mu dal silu, ktorá mu chýbala. Svoj smäd po alkohole utíšil smädom po Duchu Svätom. Keď ho trápil vnútorný hlas, ktorý hovoril: „Nemá to zmysel. Nikdy neprestaneš piť,“ vtedy kľačal s vystretými rukami na schodoch katedrály a modlil sa: „Ježišu, milosrdenstvo! Mária, pomôž!“ A inokedy, keď Matt vošiel do krčmy a takmer si objednal drink, celý deň strávil v kostole. Modlil sa o pomoc proti pokušeniu. Rozhodol sa, že už nikdy viac nebude nosiť pri sebe peniaze. Ak sa chceme zmeniť, aj my môžeme čerpať silu z častého prijímania Eucharistie a zo spovede. Môžeme sa obrátiť k Pánovi v modlitbe. Veľkou pomocou sú pobožnosti – napríklad ruženec. Pomôže aj duchovné čítanie – počnúc Bibliou. Keď budeme každý deň nejaký čas, napríklad desať minút denne, čítať niečo povznášajúce, môže nám to pomôcť, aby sme sa spoliehali na Boha a upevňovali sa v rozhodnutí prekonať prekážky, ktoré sa vynárajú, keď naozaj chceme zažiť skutočnú zmenu.

Popolcová streda je pre nás takouto výzvou, kedy sme pozvaní v Cirkvi urobiť zmenu, naštartovať rozhodnutia vedúce k pokániu a uzdraveniu. Každý sa v pokore spytujme, kde je taká zmena v našom živote potrebná. A urobme rozhodnutie. Ak treba, poraďme sa s kňazom. Keď som pozval pripojiť sa k pôstnemu Klubu abstinentov ctihodného Matta Talbota, chcel som tým dosiahnuť scitlivenie pre to, aby sme obrátenie brali vážne. Ale zároveň, aby sme na Slovensku scitliveli aj pre konkrétne utrpenie, v tomto prípade často skrývaný problém, pliagu alkoholizmu, ktorý nedávno opäť aj zabíjal. Toto tiché utrpenie v rodinách sa neraz skrýva, banalizuje. Bojujeme s ideológiami, s čarami, a všeličím. Ale akosi mi chýba scitlivovanie v tejto oblasti. Alkoholizmus neničí iba tých, ktorí mu prepadnú, ale aj ich blízkych, rodiny, spoločnosť. Pripojiť sa k abstinujúcim môže byť krásnym svedectvom spolupatričnosti a solidarity s tými, ktorí sú v jarme tejto temnoty a tohto utrpenia, ale môže byť aj povzbudením, že sa s tým dá bojovať. Matt Talbot bojoval, ako vedel, najmä s Božou pomocou. Dnes už jestvuje aj odborná pomoc. Ježiš zobral na seba naše hriechy, a my aj takto môžeme kráčať s ním v solidarite s biedami našich bratov a sestier.

AK SME JEŽIŠOVI UČENÍCI, POSIELA NÁS AKO MISIONÁROV

2022-07-03T00:37:00.008-07:00

Boli ste už niekedy skľúčení, nešťastní z toho, že ste boli zaznávaní kvôli viere, neprijatí a odmietnutí, keď ste snažili o nej svedčiť? V rodine, u príbuzenstva, v práci, v škole, medzi priateľmi? Všetci s tým asi máme skúsenosť. A neraz sa pýtame, čo robíme zle a prečo to tak je? 

Niektorí si kladú otázku, či vôbec je ich úloha o viere svedčiť, či majú byť evanjelizátormi, či to nie je úloha iba kňazov, prípadne niektorých kresťanov-evanjelizátorov. Číslo 72 naznačuje plnosť Božieho ľudu a nedostatok robotníkov v misii. Mojžiš mal 70 pomocníkov, Jakub-Izrael mal 70 potomkov. V knihe Genezis sa spomína 70 národov sveta. Číslo naznačuje plnosť Božieho ľudu, ktorý Ježiš posiela. Iste, Ježiš si vybral 12-tich apoštolov, ale oni nestačia na evanjelizáciu. Tu sa spomínajú učeníci, nie apoštoli. Kto má teda byť misionárom, evanjelizátorom? Ten, kto je Ježišovým učeníkom. Ježiš posiela tých, ktorí sa stali jeho učeníkmi. Nie všetci kresťania však sú Ježišovými učeníkmi, niektorí iba chodia do kostola, niektorí sa starajú len o to, aby prijali sviatosti: krst, birmovku, Eucharistiu, ale nechcú byť Ježišovými učeníkmi. Učeníkom je ten, pre koho je Ježiš a jeho Evanjelium učiteľom života. Učeníkom je ten, kto vsadil na Ježiša vo svojom živote, kto svoj každodenný život necháva riadiť Ježišom a jeho Slovom. Učeník zároveň zakusuje, že potrebuje byť stále zachraňovaný Ježišom. Takýto učeník podľa dnešného evanjelia je poslaný aj svedčiť o tom, čomu verí, čo je svetlom pre jeho život, čo mu dáva nový pohľad na svet, na človeka, na Boha, čo dáva jeho životu zmysel. 

My si ale často vôbec nevieme predstaviť, ako také ohlasovanie Evanjelia vlastne má vyzerať. Respektíve máme niektoré predstavy, ktoré sa ale nezhodujú s tým, akým spôsobom Ježiš posiela svojich učeníkov. Na jednej strane si predstavíme akýchsi evanjelizátorov profesionálov, ktorí chodia po meste a ponúkajú okoloidúcim svoj náboženský produkt, alebo kričia do mikrofónu na pódiu nejakého evanjelizačného turné. Prípadne si predstavíme naše obranné hádky, keď niekto kritizuje Cirkev. Všimnime si, čo nachádzame v Evanjeliu. 

V prvom rade Ježiš symbolom žatvy a robotníkov poukazuje na to, že evanjelizátorom je Boh sám. Misiu učeníctva a evanjelizáciu riadi Boh. Misionárom otvorene hovorí, že budú bezbranní a plachí ako mladé ovce (v. 3). Ježiš naznačuje všetku zraniteľnosť a nedostatok bezpečia: to naznačuje nariadením nenosiť opasok na peniaze, kapsu na jedlo, ani obuv. Učeníci sa majú zveriť do Božej Prozreteľnosti. Hľadať bezpečie namiesto zraniteľnosti je prekážkou Božieho pôsobenia. Evanjelizovať sa nedá tak, že ideme „na istotu“. Je to vždy risk, ktorý musí počítať s odmietnutím, s nepochopením, s predsudkami, s dravým útokom, čo naznačuje Ježiš symbolom vlka. Učeník misionár „ide naľahko“, má mať v sebe istú ľahkosť. Jeden z príspevkov synody v našej arcidiecéze to vyjadril veľmi trefne ako potrebu objaviť hravosť. Citujem z neho: „Hravosť nepripisujeme iba deťom, ale je súčasťou tvorivosti a činnosťou pravej múdrosti: „... a hrala som sa pred ním v každý čas; hrávala som sa na okruhu jeho zeme a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.“ (Prísl 8, 30-31) Hravosť prináša humor, schopnosť nadhľadu a ľahkosť vtipu, nebrať všetko príliš vážne, neuzatvárať sa do nemenných definícií, je aj prirodzenou prevenciou voči vyhoreniu či duchovnej starobe.“

Koľkokrát sa však kresťanom stáva, že sa stávajú naopak agresívnymi, bojovnými pri odmietavom postoji, kritike, predsudkoch či dokonca nepriateľstve tých, ktorým svedčia o viere. Všetkým sa nám to už asi stalo. Nedávno mi jeden spomenul, a drží si to v pamäti už vyše dvadsať rokov, ako dostal už ako dospelý od svojej babičky facku po svojom výpade proti Cirkvi. Tú babičku som poznal, bola to inak usmievavá, láskavá a mierumilovná žena. Pritom sám pri niektorých jeho výpadoch a útokoch musím neraz zatínať päste. Koľko prudkých hádok o viere sme už absolvovali. Svätý Ján Zlatoústy komentuje: „Kým sme ovcami, víťazíme, a aj keď nás obklopuje nespočítateľné množstvo vlkov, premôžeme ich. Ak sa však staneme vlkmi, prehráme, lebo nám bude chýbať pomoc pastiera. On totiž nepasie vlkov, ale ovce. V takom prípade ťa opustí a odíde, lebo mu nedovolíš, aby ukázal svoju silu.“ Ježiš zdôrazňuje pozdrav: „Pokoj Vám!“ Je kľúčom k otvoreniu dverí. Ak ten človek nie je pripravený k ohlasovaniu, Ježiš hovorí, že sa nemáme zdržovať, ani trápiť. Strasenie prachu vo v. 10-12 znamená úplné oddelenie sa od mesta, ktoré sa považuje za pohanské. Inde v Evanjeliu hovorí: nehádžte perly pred svine. Kresťan má byť slobodný a nechcieť za každú cenu druhého presvedčiť. Pravda, ktorú kresťan Ježišov učeník, objavuje a ktorá obohacuje jeho život, predsa nie je väčšia ani menšia podľa toho, či ju iní prijímajú alebo odmietajú. Keď niekomu ponúknem z dobrého jedla, na ktorom si pochutnávam, a on odmietne, nebudem rozčúlený, že on nechce jesť, a už vôbec nebudem pochybovať, či to jedlo je vlastne dobré, keď ho on odmieta. Ponúknem ďalšiemu. 

Ježišov zákaz pozdravovať iných a doplnenie, aby neprebehovali z domu do domu, a napokon, aby vošli do domu, možno vykladať ako napomenutie, aby neboli povrchní, ale aby sa skutočne zaujímali o život tých, ktorým majú svedčiť o viere, aby takpovediac vošli do ich sveta. Pápež František hovorí o takejto evanjelizácii: „Je to sprostredkovanie evanjelia osobám, s ktorými sa stýkame, najbližším, ako aj neznámym. Je to neformálne ohlasovanie, ktoré možno uskutočniť počas rozhovoru; ohlasovanie, aké robí misionár, keď príde k niekomu na návštevu. Toto ohlasovanie, vždy úctivé a slušné, začína sa osobným dialógom, v ktorom druhá osoba vyjadruje a tlmočí vlastné radosti, nádeje a starosti o svojich blízkych, ako aj mnohé ďalšie veci ukryté v jej srdci. Len po takomto rozhovore je možné ohlásiť Slovo, či už citovaním nejakého úryvku zo Svätého písma, alebo rozprávačským spôsobom, vždy však pamätajúc na základné posolstvo hlásania: osobná láska Boha, ktorý sa stal človekom, obetovala seba samu za nás a stále živá nám ponúka svoju spásu i svoje priateľstvo. Je to ohlasovanie, ktoré sa koná s pokorným postojom svedectva toho, kto sa stále vie učiť; vo vedomí, že posolstvo je také bohaté a hlboké, že nás vždy presahuje. Niekedy je vyjadrené priamym spôsobom, inokedy prostredníctvom osobného svedectva, rozprávania, gesta alebo formy, ktorú sám Duch Svätý dokáže vzbudiť v konkrétnej situácii. Ak sa to zdá rozumné a sú na to vytvorené podmienky, je dobré toto bratské a misionárske stretnutie ukončiť krátkou modlitbou dotýkajúcou sa starostí, ktoré daná osoba spomenula. Jasnejšie tak pocíti, že bola vypočutá, že sme jej prosbu posunuli ďalej a že sme jej situáciu vložili do Božích rúk. Vtedy spozná, že Božie slovo sa reálne prihovára jej existencii.“

Jedna z vecí, ktorá silno zaznela počas synodálnych rozhovorov, bolo to, že ľudia nevidia nijaký súvis medzi vierou a ich životom. Dokonca ani kresťan, ktorý v skutočnosti nie je Ježišovým učeníkom, nevidí súvis medzi jeho životom a kresťanskou vierou. Sú to dva paralelné svety. Inak je to u učeníka: „Od okamihu, keď niekto osobne zakúsil Božiu zachraňujúcu lásku, nepotrebuje veľa času na prípravu, aby mohol ísť a hlásať; nemôže predsa čakať na prednášky a dlhé vysvetľovania. Každý kresťan je misionárom v tej miere, v akej sa stretol s láskou Boha v Ježišovi Kristovi.“ (EG, 120).

A napokon poslanie po dvoch naznačuje najväčšiu prekážku evanjelizácie: individualizmus! Pane, Ty vieš, že naša "spoločná služba" potláča individualizmus, malomyseľnosť a egocentrizmus. Vedieš nás slúžiť v skromnosti druhým v slobode, ľahkosti a v dôvere v Božiu prozreteľnosť. A nedaj, aby sme sa sústredili iba na svoje dielo, ale aby sme sa radovali, že používaš všetkých našich spoluučeníkov na evanjelizáciu sveta a učili sa spolupracovať na tvojej žatve! 

BOH TROJICA CHCE BÝVAŤ V ČLOVEKU

2022-06-12T10:41:00.003-07:00

Najjednoduchším a najčastejším vyznaním viery v Boha Trojicu je úkon prežehnania v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a modlitba Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému. Obe tieto prejavy viery naznačujú, že kresťan je vťahovaný do Božieho života, všetko, čo robí, je vťahované do Najsvätejšej Trojice. Čo znamená Sláva Trojici? To nie je len chválenie Boha za to, aký je veľký. Je to vzývanie, aby sa Trojičný život stal zrejmým v našom živote, aby sa prejavil v našom živote. Sláva, glória, je od slova clarificare, urobiť zrejmým, jasným, odhaleným. Náš život má preniknúť trojičný život Boha. Všetko na väčšiu slávu Boha Trojice, aby sa sa tento trojičný Boh stal viditeľnejším vo svete cez nás, ktorí tvoríme Cirkev.

Ježiš dal apoštolom poslanie: „Choďte teda, urobte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Cirkev teda ustavične privádza ľudí k tomu, aby dovolili Bohu-Trojici vstúpiť do nich prostredníctvom viery v Krista a krstu a aby podľa Ježišovho návodu žili hlboké spoločenstvo s týmto Bohom. Iste, Boh je všadeprítomný ako Stvoriteľ. Ale krstom sa začína v človeku nová prítomnosť Boha. V prípade všadeprítomnosti zostáva duša voči Bohu pasívna ako voči cudziemu, vzdialenému Bohu. Milosť krstu naopak dáva duši schopnosť na Božie dary reagovať. Umožňuje nastoliť medzi dušou a Bohom vzájomné priateľstvo, vzťahy otca a syna. "Nazval som vás priateľmi" (Jn 15, 15), tak vyjadril Ježiš tento druh prítomnosti. Boh tak prebýva v človeku ako vo svojom chráme. Ježiš o tom hovoril v kontexte Poslednej večere: "Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať, prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jan 14, 23).

Kresťan neuctieva Boha len ako niekoho, kto je mimo neho, kdesi v nebi, vysoko nad nami. Klania sa mu v duchu a pravde. Kresťan si neprichádza uctiť Boha len do kostola. Do kostola si prichádza uvedomiť, že on sám je kostol. A prichádza do kostola, aby tu v sebe oživil vedomie toho, že Boh v ňom prebýva. Niekto však namietne: v kostole je ale Boh reálne prítomný v Eucharistii a to je najväčšia prítomnosť. Iste, Eucharistia je Kristus reálne prítomný, ktorého môžem a mám adorovať. Je to najmocnejšia prítomnosť Boha v tomto svete. Ale pýtajme sa, načo nám Ježiš túto eucharistickú prítomnosť dal? Povedal to pri poslednej večeri: vezmite a jedzte! Nepovedal: adorujte! Iste, adorácia Krista v Eucharistii je prospešná a chvályhodná. Napomáha viere v túto prítomnosť a pomáha ju prežívať. Ale nesmieme zabúdať na to, že Boh nie je prítomný len v Eucharistii, mimo nás, on je osobne prítomný aj v našej duši od momentu krstu. A čo je najdôležitejšie, aj samotná eucharistická prítomnosť je nám daná, aby zachovávala, zveľaďovala a obnovovala prítomnosť Boha Trojice v nás. Ježiš nám dal príkaz sláviť Eucharistiu a keď zachovávame tento príkaz, a  prijímame Eucharistiu, on sám prichádza s Otcom a Duchom Svätým a robí si u nás príbytok. Eucharistia je nám daná, aby rozhojňovala prítomnosť Boha Trojice v nás. V neskorom stredoveku sa rozvíjala úcta k Eucharistii mimo omše, v adorácii, v procesiách. Avšak napokon sa natoľko zdôrazňovala eucharistická prítomnosť, že sa zanedbával jej zmysel: rozmnožovať krstnú prítomnosť Trojice v nás. A tak sa ľudia Eucharistii síce klaňali, ale ju postupne stále menej prijímali a stále menej si uvedomovali, že má rozvíjať prítomnosť Boha v človeku. Počas stáročí to bola najrozšírenejšia spiritualita, poznačená klerikalizmom, kedy iba kňazi slávili Eucharistiu, a veriaci iba adorovali, ale boli postupne odrádzaní od svätého prijímania a napokon odďaľovaní aj od oltára, takže sa omše slávili dokonca bez ľudu, a ak tam boli veriaci, tak sa počas liturgie modlili ruženec a spievali nábožné pesničky, ale nemali aktívnu účasť na Eucharistii. 

Zdôrazňovali sa vonkajšie prejavy úcty k Eucharistii, poznačené ideológiou klerikalizmu. Aj také liturgické predpisy, že Eucharistia patrí do rúk kňazom, ktorí sú jej vysluhovateľmi, sa premenili na absurdné presvedčenie, že veriaci sa Eucharistie nesmie ani dotknúť. Veriaci prijímali Eucharistiu len raz do roka. Vtedy vzniklo prepiate zdôrazňovanie vonkajších prejavov úcty k Eucharistii, ako je prijímanie iba na kolenách a do úst, iste, a hlavne iba raz do roka! Svätí sa počas týchto storočí celou svojou autoritou stavali proti týmto pokriveným spiritualitám a propagovali časté sväté prijímanie, ale napriek tomu sa týmto spiritualitám darilo v rozličných formách, v 17.-18. storočí v podobe tzv. jansenizmu. Napriek snahe Tridentského koncilu a pápežov, úcte k Božskému Srdcu v 19. storočí, to bol až v roku 1905 svätý pápež Pius X., ktorý dovolil a odporúčal každodenné sväté prijímanie a skoré sväté prijímanie deťom (predtým deti nesmeli prijímať Eucharistiu, až v dospievaní). A bol to II. vatikánsky koncil, ktorý opäť ustanovil rovnováhu a učí veriacich vidieť jednotu omše ako obety a omše ako hostiny svätého prijímania. Dnes sa staré klerikálne tendencie opäť objavujú pod rúškom nábožnosti a veľkej úcty k Eucharistii a vyžívajú sa hlavne vo vonkajších prejavoch úcty k Eucharistii, pričom sa neraz zabúda, k akým pokriveniam to v minulých storočiach viedlo. Zdôrazňuje sa, že sa Eucharistia kedysi prijímala pokľačiačky, ale zamlčuje sa, že sa zakazovalo jej časté prijímanie, že prijímanie bolo oddelené od svätej omše, pri ktorej prijímal iba kňaz a pod. Niektorí prichádzajú až k takým absurditám, že totiž budeme prejavovať väčšiu úctu k Eucharistii, keď budeme pritom nosiť čipky a birety z 19. storočia!

Dnes na sviatok Najsvätejšej Trojice a v nasledujúcom týždni oslavy Božieho Tela si uvedomme opäť toto spojivo medzi reálnou prítomnosťou Boha v kostole, v Eucharistii, a objektívnou prítomnosťou Boha Trojice v pokrstenom človeku v stave milosti. Uvedomme si, že eucharistická prítomnosť má roznecovať prítomnosť Boha Trojice v nás. Je preto absurdné povedať, že je neúctou prijať Eucharistiu na ruku, lebo ruka je súčasťou tela kresťana, ktoré je predsa Božím chrámom.
Toto vedomie v sebe oživujme vždy, keď sa prežehnáme v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Tohto Boha Trojicu má v sebe kňaz v sutane a rehoľnom závoji. Ale má ju v sebe aj kresťan v džínsoch a teniskách. Má ju v sebe od sveta odlúčený asketický mních, ale i vkusne moderne oblečená a namaľovaná žena. Pokrstený si Trojicu nesie v srdci do kina i pri futbalovom zápase, pri relaxe s priateľmi i uprostred pracovných povinností. Trojica je v ňom, keď sa modlí, umýva riady, i keď vyniká na vysokej škole. Táto Trojica v nás pôsobí, keď sme odhodlaní pre službu chorým a pre potreby núdznych i na nutné sociálne zmeny. Trojica je v nás, keď pijeme Colu, jeme hot-dog, surfujeme po internete alebo počúvame Ipod. Trojica je v nás, keď adorujeme Eucharistiu alebo cez víkend ideme na pivo alebo jeme pizzu s priateľmi. Sme chrámom Boha Trojice, keď pracujeme, tancujeme či športujeme. Aká mocná je táto prítomnosť živená Eucharistiou! 

Náš život má byť pretváraný trojičným štýlom života. Trojicu prebývajúcu v nás má byť vidno, nie v ostentatívnych náboženských pózach, ale má byť oslávená v našich životoch! Trojica v nás totiž má moc premeniť naše egoizmy a sebastrednosti na sebadarovanie v láske; má moc premeniť náš individualizmus na spoločenstvo, egoizmus na solidaritu a bratstvo; pôžitkárstvo a sentimentálnu sebestredenosť na schopnosť milovať, darovať, tvoriť a kultivovať. Svätý Sergej, duchovný učiteľ Andreja Rubľova, autora slávnej ikony Trojice, založil kláštor Najsvätejšej Trojice, v ktorom videl duchovné centrum schopné zvnútra premieňať celú ruskú spoločnosť. Kiežby toto Rusko objavilo aj dnes, keď ho vidíme iba ničiť a zabíjať. Aj na Slovensku vytvorili naši predkovia námestia zasvätené Svätej Trojici s trojičnými stĺpmi. Trojica vytvára jednotu a bratstvo. Sama Cirkev je ľud zhromaždený v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Obnovme dnes v sebe toto vedomie. Slovami svätého Leva Veľkého chcem zvolať: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť!“

SAUL DÁVIDA MILUJE A ZÁROVEŇ HO NEZNÁŠA - O PARANOI A O LÁSKE K NEPRIATEĽOM

2022-02-20T02:02:00.007-08:00

7. cezročná nedeľa, rok C

Dnešné Božie Slovo nám hovorí o tom, aký postoj zaujať voči nepriateľom. Prvé čítanie to ilustruje na dojímavom a dramatickom vzťahu medzi kráľom Saulom a jeho nástupcom neskorším kráľom Dávidom. Obaja boli Boží pomazaní, vyvolení. Najprv boli priateľmi a potom úhlavnými nepriateľmi. Ako často sa stáva, že sa do nepriateľstva dostávame aj my, kresťania, rovnako pomazaní krstom!

Kto je to nepriateľ? Vo všeobecnosti sa za nepriateľa považuje človek, ktorý sa mi protiví, kto je proti mne, kto je voči mne nevraživý, kto mi škodí. Svätý Bazil Veľký takto charakterizuje nepriateľa: „Nepriateľovi je vlastné, že škodí a snuje úklady. Preto sa každý, kto akýmkoľvek spôsobom niekomu ubližuje, nazýva nepriateľom.” Niekedy sa však stáva, že tí, ktorých považujeme za nepriateľov, v skutočnosti našimi nepriateľmi nie sú. Tak napríklad vychovávateľ, kňaz, či mamička alebo otec, ktorí sú nepríjemní voči rozmarom svojich detí, nie sú ich nepriateľmi, ale vychovávateľmi. Stavajú sa totiž nie proti nášmu skutočnému dobru, ale proti nášmu egoizmu. Niekedy považujeme za nepriateľa človeka, ktorý nám iba takpovediac stúpil na otlak, čiže na náš egoizmus, na našu márnivosť a podobne. Nepriateľ nášho hriechu je v skutočnosti našim priateľom. Niekedy sa nepriatelíme s ľuďmi, ktorí v skutočnosti nie sú našimi nepriateľmi, len urazili našu pýchu, len nám znemožnili našu chtivosť, len spôsobili, že vyšli najavo naše chyby. 

Ale aj naopak. Nie všetci, ktorých považujeme za našich priateľov, nimi naozaj sú. Priateľ sa stáva nepriateľom, keď nás chce priviesť k hriechu a zaslúži si, aby stratil naše priateľstvo, ak chce priviesť priateľa k záhube a zatrateniu. Najjasnejšie vidieť falošné priateľstvo medzi ľuďmi, ktorí praktizujú neresti, nech už ide o akýkoľvek druh hriechu, ktorý ich spája. Ak totiž priateľstvo nemá za základ pevnú a úprimnú čnosť, nevyhnutne má za základ nejakú zdanlivú čnosť. Z tohto hľadiska je ironické nazývať partnera hriechu „priateľom“ či „priateľkou“, skôr je to komplic. 

Niekedy sa našimi priateľmi ľudia stávajú zo zištných dôvodov, kvôli márnivosti, ziskuchtivosti, chcú nás len využiť. Neraz aj hľadajú skutočné dobro, ale keď preváži márnivosť alebo iná neresť, takéto priateľstvo sa skôr či neskôr zvrhne na nepriateľstvo. Tak to bolo aj v prípade Saulovho priateľstva s Dávidom. Rembrandt na svojom slávnom obraze zobrazuje Saula a Dávida v momente, keď Saul počúva Dávida, ako mu hrá na harfe. Saul je síce Bohom vybraným kráľom, ale postupne stráca autenticitu, stavia si moc odtrhnutú od jeho podriadenosti Bohu a  dostáva sa do márnivej pózy, nasadzuje si masku neautentickosti, ktorá ho vnútorne vyprázdňuje. Vo svojej melanchólii spôsobenej touto hroznou vnútornou prázdnotou nachádza úľavu iba v Dávidovej harfe. Obľúbi si ho. Vidí v ňom niečo, čo sám nemá. Keď Saul nevie nájsť východisko pred filištínskym vojskom, Dávid sa zoči voči Goliášovi zachová ako kráľ, hoci ním ešte nie je. Saul Dávidovi dokonca zverí svoje vojsko. A Saul naňho postupne stále viac žiarli. Saul Dávida miluje, hoci ho zároveň neznáša, pretože je zrkadlom, v ktorom sa odráža jeho vlastná priemernosť a malosť. Podobne miloval a neznášal Jána Krstiteľ kráľ Herodes.

Jestvujú rôzne stupne nepriateľstva, podľa toho, akému môjmu dobru sa protiví. Niekto sa stáva mojím nepriateľom v práci, pretože mi znemožňuje kariérny postup, zvýšenie platu a podobne. Aj zlodej je mojím nepriateľom v tomto zmysle. Stavia sa proti môjmu časnému dobru. Inokedy sa niekto stavia proti mne tým, že ma potupuje verejne alebo potajomky ohovára či osočuje a pod. Tak sa stavia proti väčšiemu dobru, ktorým je moja česť alebo dobré meno. Keď niekto škodí spoločnému dobru, hovoríme o verejnom nepriateľovi, napríklad vlastizradca alebo vojenský nepriateľ. Samozrejme najväčší nepriatelia sú tí, čo sa stavajú proti naším najväčším dobrám, napríklad proti nášmu životu. Kto mi strojí úklady na život, to je najväčší nepriateľ. A predsa jestvuje ešte väčší nepriateľ, to je ten, čo kladie úklady na moje večné šťastie a blaženosť, na moju večnú spásu. Preto Písmo nazýva Nepriateľom diabla, Satana (čo znamená „protivník“).

S láskou k nepriateľovi to nie je také jednoduché. Aby sme lepšie pochopili, čo znamená milovať nepriateľa, bolo by dobré si položiť otázku: Máme milovať aj nepriateľa našej spásy, diabla? Odpoveď znie: áno/nie! Nemôžme ho milovať priateľskou láskou. Môžme milovať iba to, čo Boh miluje, teda iba chcieť jeho existenciu, nakoľko je stvorený a chcený Bohom a Boh sám chce jeho existenciu, lebo Božie dary sú neodvolateľné. Diablova prirodzenosť je totiž dobrá. Lenže toto dobro je skrz-naskrz skazené jeho slobodnou vôľou, lebo sa odvrátilo navždy a nedovolateľne od Boha. Títo duchovia sú zatratení a nie je možné chcieť ich spásu. 

A práve tu je koreň lásky k nepriateľovi. Ľudia počas svojho života sú stále schopní spásy a večnej blaženosti, hoci by boli aj našimi nepriateľmi. Démonizovať nepriateľa znamená odoprieť mu možnosť spasiť sa. Každý človek, akýkoľvek by to bol hriešnik sa môže obrátiť. Láska k nepriateľovi – z lásky k Bohu.

Lásku k nepriateľovi možno chápať trojako. Po prvé láska k nepriateľovi, nakoľko je mojím nepriateľom. Takto milovať je absurdné. Nemôžem milovať niekoho preto, že nechce moje dobro ale chce moje zlo. Po druhé môžem milovať nepriateľa vzhľadom na jeho prirodzenosť, ale vo všeobecnosti. Takáto láska je povinná pre každého, kto chce zostať v Božej láske a milosti. Napríklad musím milovať aj ľudí, ktorí mi stroja úklady, nakoľko sú Bohom stvorení, chcení, vykúpení a milovaní a povolaní k večnosti. Nemôžme milovať zvláštnou konkrétnou a osobnou láskou všetkých ľudí a ani všetkých nepriateľov. Sme však povinní mať aspoň úmysel, v prípade nevyhnutnosti poslúžiť dobrom aj nepriateľovi, ak by sa dostal do situácie, že by potreboval našu pomoc. Tretí spôsob je láska k nepriateľovi ako zvláštna osobná láska konkrétne k nemu, keď máme zvláštnu náklonnosť nadprirodzenej lásky k nepriateľovi. Tá nie je povinná, ale hrdinská. Takúto lásku mal Ježiš k svojim vrahom, keď sa za nich modlil a ospravedlňoval ich na kríži. Takúto lásku mal k svojim vrahom svätý Štefan, keď sa za nich podobne prihováral. Takúto lásku mal aj Dávid k svojmu nepriateľovi Saulovi, ktorého napriek všetkému vnímal ako svojho právoplatného kráľa, Pánovho pomazaného. Dokonca keď Saul a jeho syn Jonatán zomreli, tak Dávid povedal: „Nerozhlasujte to ako dobrú správu o víťazstve.“ Doslova je v gréčtine použité sloveso "euangelizein" – lebo radovať sa zo smrti tohto nepriateľa je anti-evanjeliom. 

K dokonalosti nadprirodzenej lásky patrí aj to, že niekto aktuálne miluje vlastných nepriateľov z lásky z Bohu aj mimo nevyhnutnej potreby. Čím viac človek miluje Boha, tým viac miluje aj človeka, aj napriek všetkým nepriateľstvám a úkladom. Takým spôsobom milovala napríklad svätá Mária Goretti svojho nepriateľa, Alessandra, ktorý ju niekoľkokrát bodol nožom po tom, čo ju chcel zneužiť v útlom veku. Cestou do nemocnice, keď zomierala, sa zaňho modlila so slovami: odpúšťam mu z lásky k Ježišovi. Vieme, akú zmenu o niekoľko rokov zavŕšila táto jej láska v Alessandrovej duši, ktorý sa obrátil, osobne bol na jej blahorečení aj s jej rodičmi a prežil život v kláštore a v pokání. Mária Goretti sa môže stať asi aj najjasnejším nadprirodzeným svetlom lásky k nepriateľovi pre vnútorné uzdravenie všetkých úbohých duší zneužitých detí a mladistvých či už zo strany príbuzných, pedagógov, a čo je najhoršie, kňazov. Nedá sa to odčiniť, jedine láska k nepriateľovi, môže byť zdrojom uzdravenia.

Milovať nepriateľa nie je také ťažké, keď si uvedomíme a uznáme, že takáto láska k nepriateľovi znamená pre nás dobro – nenecháme sa totiž zničiť nenávisťou. Nepriateľ obyčajne siahne na nejaké naše dobro. Ale nesmieme dovoliť, aby nám siahol na to najcennejšie – na srdce. Nesmieme si nechať ukradnúť dušu. Nesmieme sa zatvrdiť v neláske. Ak dovolíme, aby doň vstúpila nenávisť, tak sme dovolili nepriateľovi, aby nám zobral najdôležitejšie dobro – schopnosť milovať. Prečítajme si na ilustráciu knihu "Zlo liečiť láskou", ktorej autorom je Dr. Anton Neuwirth.

Dnes sú kresťania až príliš pokúšaní vyraziť do boja proti nepriateľom. Je to pokušenie vyzývať bojovne svet, ktorý sa nechce stretnúť s Kristom. Otcovia biskupi v pastierskom liste v roku 2018 vystríhali pred nebezpečenstvom radikalizácie. Rozhodli sa pripomenúť a poprosiť o to, aby sme sa rozhodli “upevňovať zväzky lásky a pokoja”, aby sme neprispievali “k rozbrojom, zvadám a hádkam”. Upozornili, že sa “šíri mentalita vzájomného znevažovania či dokonca mávanie zdvihnutými päsťami: a zapáčilo sa to aj niektorým kresťanom.” Biskupi pripomenuli, že “naším cieľom nemá byť získanie moci nad spoločnosťou, ale jej vnútorná premena mocou kríža. Ten je naším symbolom. Nie kameň ani meč.”

Saul upadol do paranoie, ktorá je chorobou mocných. Videl všade nepriateľa, a videl ho i v Dávidovi. Aký odlišný bol Dávid, videl priateľa aj v nepriateľovi. Miestami bol na pohľad až naivný. Ale také je autentické srdce, ktoré si uvedomuje Božiu moc nad sebou a hľadá jeho vôľu. Spomeňme si na Stalina, ktorý zomiera opustený bez pomoci, pretože kvôli jeho paranoi sa mu báli pomôcť aj jeho najbližší.

Práve nepriatelia sú pre nás príležitosťou, aby sme sa naozaj stali kresťanmi alebo nadobro stratili svoju kresťanskú identitu. Ovca sa môže cítiť bezmocne voči vlkom, ale ak sa ovca stane vlkom, stratí samu seba. Krásne to vyjadril francúzsky spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry: „Neľutuj to, pretože sú tu pôrodné bolesti, obrátenie sa proti sebe samému a výzva k Bohu. A tvoji nepriatelia spolupracujú s tebou, pretože na svete niet nepriateľov. Teda nepriateľ ťa ohraničí, dá ti tvar a základ. A istotne nepriateľ, ktorý ti dáva základ, ťa aj ohraničuje. Odstráň nepriateľa a nebudeš sa môcť narodiť.“

(Foto: Rembrandt, Saul a Dávid, Mauritshuis v Hághu, Holandsko)

Synodalita - opäť hodiť siete (k začiatku synodálnych procesov vo farnosti)

2022-02-05T14:33:00.003-08:00

Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.

V sobotu 29. januára 2022 sme uskutočnili prvý webinár, akési školenie, pre koordinátorov farností a iných spoločenstiev, ktoré sa zapojili do diecéznej fázy Synody 2021-2023. Odpovedali sme tak na výzvu Svätého Otca. Synoda už nie je len zhromaždenie biskupov, ale je cestou pre všetkých veriacich. A každá miestna cirkev v ňom zohráva svoju dôležitú úlohu. Svätý Otec pozýva Cirkev na celom svete, každú diecézu, každú farnosť, každé spoločenstvo, aby sa stali synodálnejšími. Prečo je Svätý Otec presvedčený, že toto je také dôležité?

Už pápež Benedikt XVI. si uvedomil túto potrebu spolu s biskupmi celého latinskoamerického kontinentu. Títo si kládli závažné otázky o príčinách úpadku katolíckej Cirkvi v Latinskej Amerike. My sa teraz zaoberáme výsledkami sčítania ľudu. Zaznamenali sme mierny pokles tých, ktorí sa prihlásili ku katolíckej Cirkvi. V Latinskej Amerike v tomto zmysle prežívajú katastrofálny stav. Najväčší úbytok katolíkov je práve na latinskoamerickom kontinente. Najmä na perifériách sa v latinskej Amerika darí protestantským turíčnym a evanjelikálnym hnutiam. Ak tento trend budem pokračovať, tak okolo roku 2032 bude v Brazílii viac protestantov ako katolíkov. Biskupi tohto kontinentu organizujú celokontinentálne stretnutia. Uskutočnilo sa ich od roku 1955 päť. V roku 2007 sa stretli ostatný krát v brazílskej mariánskej svätyni v Aparecide. Táto konferencia sa zaoberala alarmujúcou situáciou Cirkvi na latinskoamerickom kontinente a témou novej evanjelizácie. Toto stretnutie biskupov, akási miestna kontinentálna synoda, sa vtedy uskutočnila po prvýkrát zdola – zapojili sa všetky farnosti, diecézy, spoločenstvá, hnutia. Výsledkom bol dokument z Aparecidy, ktorý spísal vtedajší argentínsky kardinál Jorge Bergoglio a ktorý schválil a publikoval sám pápež Benedikt XVI. v tom istom roku. Biskupi prišli na to, že jedným z dôvodov nemohúcnosti Cirkvi je individualizmus, prítomný nielen v jednotlivcoch ale aj v spoločenstvách, často uzavretých do seba. V roku 2012 pápež Benedikt zvolal svetovú Synodu biskupov na tú istú tému, tému novej evanjelizácie. A po tejto synode sa zriekol úradu, aby dal priestor Duchu Svätému, aby sa Cirkev mohla uberať účinnejšie cestou synodality. Za jeho nástupcu bol zvolený práve Bergoglio, pápež František.

Synoda znamená „kráčať spolu“. Je to účinný liek na individualizmus, ustráchanosť, obranné postoje uzavretosti. Cirkev v mnohých krajinách, najmä v Západnej Európe, ale už aj v Latinskej Amerike, zažíva krízu. Tá sa prejavuje odlivom veriacich, ale aj odchodom kňazov, rehoľníkov. Do veľkej miery je to dôsledok zmeny spoločnosti, sekularizácie, odkresťančovania spoločnosti. Ale je to aj prejav akejsi vnútornej únavy a nemohúcnosti vnútri Cirkvi, čo má veľa dôvodov. Jedným z najvážnejších je práve individualizmus, ale aj povrchnosť, neschopnosť pochopiť súčasný svet zvnútra, aby sme mu mohli účinne ponúknuť Evanjelium ako prameň života, ako svetlo, ako niečo, čo obohacuje človeka a robí ho šťastnejším. Cirkev zažíva niečo podobné ako apoštoli: celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili.

Pápež celej Cirkvi pripomína, že vďaka krstu sa každý člen Božieho ľudu stáva učeníkom misionárom (porov. Mt 28, 19). Každý pokrstený, nech už má akúkoľvek úlohu v Cirkvi a stojí na ktoromkoľvek stupni poznania svojej viery, je aktívnym protagonistom evanjelizácie; bolo by nesprávne predstavovať si evanjelizáciu ako aktivitu, ktorá prináleží len niekoľkým kvalifikovaným veriacim, zatiaľ čo zvyšok veriaceho ľudu by mal byť iba prijímateľom ich činnosti. Nová evanjelizácia si vyžaduje nové zaangažovanie každého z pokrstených.

Snaha urobiť Cirkev synodálnejšou je snahou prekonať individualizmus, učiť sa kráčať spolu, načúvať Duchu Svätému, Božiemu Slovu, ale aj človeku dnešku, aktívnemu veriacemu, ale aj tomu, ktorý stráca zmysel pre vieru, vzďaľuje sa kresťanskému životu, nevidí v ňom zmysel. Synodalita je načúvanie, pri ktorom máme objaviť, k čomu nás Duch Svätý volá, aby Cirkev plnila opäť naplno a účinne svoje poslanie: evanjelizáciu sveta. Svätý Peter v dnešnom evanjeliu hovorí: Celú noc sme nič nechytili, zažili sme svoju nemohúcnosť, ale na tvoje slovo hodím sieť. Vykročenie na synodálnu cestu je takýmto hodením sietí, napriek znechuteniu, napriek skúsenosti vlastnej nemohúcnosti v evanjelizácii. Neraz sa z kresťanov stávajú skôr proroci nešťastia ako ohlasovatelia radostnej zvesti. Znamená to zveriť sa Ježišovmu slovu, ktoré robí zázrak misijného obrátenia a z nemohúcnosti môže povstať veľký úlovok, obnovená evanjelizácia. Pápež František volá k tomuto úkonu viery celú Cirkev, aby sa opäť dostala do permanentného stavu misie, nielen udržiavania.

Pápež burcuje: „Ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trápiť naše svedomie, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života. Dúfam, že skôr než strach z urobenia chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu; do predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: „Vy im dajte jesť!“ (Mk 6, 37)“ (EG 49). Misijné obrátenie znamená budovať vychádzajúcu Cirkev, čo si vyžaduje v prvom rade ochotu preberať iniciatívu. To je najťažšie. Hodiť opäť sieť!

Ježiš hovorí Petrovi: zatiahni na hlbinu. Synodálne počúvanie znamená ponoriť sa do hlbín duše súčasného človeka. Je potrebné vyjsť aj na periférie Cirkvi a načúvať každému človeku dneška, v jeho tragédiách a v jeho drámach, načúvať „supermanovi včerajška i dneška, stále zraniteľnému a falošnému, egoistickému a dravému, človeku nešťastnému, ktorý sa smeje a plače, nestálemu človeku, i prísnemu zástancovi jedinej vedeckej skutočnosti, človeku, ktorý miluje, pracuje, stále niečo očakáva, človeku posvätnému pre jeho detskú nevinnosť, pre tajomstvo jeho chudoby, pre súcit nad jeho bolesťou, človeku individualistickému i sociálnemu zároveň, človeku hriešnemu i svätému“ (k takémuto človeku je totiž Cirkev poslaná podľa slov svätého Pavla VI. na záver II. vatikánskeho koncilu). Na jednej strane je sekularizovaný človek, emancipovaný, pyšný a bezbožný, a na druhej strane Cirkev, ktorá potvrdzuje prítomnosť Boha, Božiu pravdu o človeku, ale zostáva na strane človeka. Synodalita sa chce pokúsiť namiesto ubíjajúcich diagnóz hľadať povzbudivé lieky; namiesto smutných predpovedí ísť v ústrety dnešnému svetu s posolstvami dôvery. Slovami o „zatiahnutí na hlbinu“ Ježiš hovorí o zostúpení k tým, čo sú v hlbinách „bez Boha“.

Najväčšia svätá moderných čias, svätá Terézia z Lisieux, našla na Vianoce 1886 Ježišovo svetlo ako liek na všetky slabosti jej krehkej duše. Je zástupkyňou moderného človeka, ktorý prahne po Ježišovom svetle, bez toho, aby si to neraz uvedomoval. Len sa mu ho nedostáva správnym spôsobom. Terezka našla uzdravenie zo svojej precitlivenosti, ustráchanosti, a objavila v sebe misijný zápal. Sama o tom píše: „V tej noci svetla sa začala tretia etapa môjho života, najkrajšia zo všetkých, naplnená nebeskými milosťami... V jedinej chvíli Ježiš urobil dielo, ktoré som nedokázala vykonať za 10 rokov, a stačila mu moja dobrá vôľa, ktorá mi nikdy nechýbala. Ako jeho apoštoli, aj ja som mohla povedať: „Pane, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili.“ Ku mne bol ešte milosrdnejší, Ježiš sám vzal sieť, hodil ju a vytiahol plnú rýb... Pocítila som veľkú túžbu pracovať na obrátení hriešnikov...“ A stala sa patrónkou misií a najväčšou svätou moderných čias, ako ju nazval svätý pápež Pius X. Všetci potrebujeme takéto obrátenie, misijné obrátenie. Synodalita je účinná cesta, na ktorú Duch Svätý vedie Cirkev a na ktorej chce, aby objavila jeho silu a novú radosť z evanjelizácie.

Zasvätiť sa Panne Márii skrze škapuliar

2021-07-24T13:04:00.002-07:00

24. júl 2021, X. Celoslovenské stretnutie ctiteľov karmelitánskeho škapuliara, Staré Hory

KARMEL A GRIGNION

KARMELITÁNSKY ŠKAPULIAR

MONTFORTOVA MARIÁNSKA ÚCTA AKO KRESŤANSKÁ SPIRITUALITA

Krst a Eucharistia

Viera, nádej a láska

STUPNE MARIÁNSKEJ ÚCTY NA POZADÍ KARMELITÁNSKYCH UČITEĽOV

Pravá mariánska spiritualita versus nepravá mariánska spiritualita

Dokonalá úcta k Panne Márii

Začiatočníci v duchovnom živote (prvé tri komnaty sv. Terézie)

Prah dokonalosti (pred štvrtými komnatami)

Grignionove etapy pravej úcty a komnaty svätej Terézie

ZASVÄTENIE SA PANNE MÁRII A CESTA DOKONALÝCH (4.-7. KOMNATY)

PRÍLOHA

Zasvätenie seba samého Ježišovi Kristovi, Vtelenej Múdrosti, rukami Panny Márie

Karmel a Grignion

Je pre mňa radosťou dnes sa takto stretnúť s karmelitánskou rodinou, s bratmi a otcami karmelitánmi, i s vami, ktorí patríte do tejto rodiny ako ctitelia karmelitánskeho škapuliara. Nie som karmelitán, ale karmelitánskou spiritualitou je môj život preniknutý už veľmi dávno. Napokon som sa stal duchovným synom svätého Filipa Nériho a pustil som sa do projektu založenia jeho Oratória na Slovensku. Ešte ako seminarista som našiel dva pevné body, ktorý ma vyviedli zo všetkých zmätkov hľadajúcej duše začiatočníka v duchovnom živote, bol to svätý Tomáš Akvinský a jeho Teologická suma a spisy svätého Jána z Kríža, v tom čase najmä jeho Temná noc. Neskôr som v Ríme našiel duchovného otca a priateľa vo francúzskom karmelitánskom kňazovi pátrovi Francois-Marie Léthel, OCD, ktorý je profesorom teológie na Pápežskom inštitúte Teresianum v Ríme. On ma voviedol do lektúry svätej Terézie z Lisieux, ktorá sa stala pre mňa hlavnou celoživotnou veľkou-malou učiteľkou. V otcovi Léthelovi som našiel aj tzv. „teológiu svätých“, ktorá mi otvorila úžasné horizonty rozmanitosti svätých, v ktorých nachádzame obdivuhodnú súhru. Sú akoby odtieňmi spektra jediného Kristovho spektra, ktoré žiari v Cirkvi. Od otca Léthela som popri Terezke však našiel aj najväčší poklad môjho kresťanského a kňazského života: Pravú a dokonalú úctu k Panne Márii prostredníctvom učenia svätého Ľudovíta-Márie Grigniona z Montfortu. Bolo to v roku 1996, keď som prišiel do Ríma. Keď ma bratia karmelitáni pozvali na toto stretnutie, rozhodol som sa, že vám ponúknem metódou teológie svätých pohľad na úctu k Panne Márii skrze karmelitánsky škapuliar prostredníctvom Grignionovho učenia o úcte k Panne Márii. Svätí sa úžasne dopĺňajú. Otec Léthel je krásnym svedectvom tohto dopĺňania, keď to bol on, karmelitán, a nie montfortánci, kto začal podpisovú akciu za započatie procesu vyhlásenia sv. Grigniona za Učiteľa Cirkvi, pretože je presvedčený, že učenie svätého Grigniona a svätej Terézie z Lisieux sú dve strany jednej mince, tej istej hlbokej kristocentrickej spirituality.

Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom srdci a svojom poslaní v Cirkvi obdivuhodne spojil tento karmelitánsky a montfortánsky prvok. Ešte počas vojny, keď sa začal pripravovať tajne na kňazstvo ako robotník v továrni, sa stretol so zaujímavou postavou Jána Tyranowského, laika, ktorý bol spolupracovníkom saleziánov, ale nikdy sa saleziánom, ani kňazom nestal, ale sa ani neoženil. Počas vojny robil apoštolát živého ruženca. Bol očarený karmelitánskou spiritualitou svätého Jána z Kríža a svätej Terézie z Avily, no nikdy sa nestal ani súčasťou karmelitánskej rodiny. V tomto vojnovom období sa dostal do kontaktu s ním mladý Karol Wojtyla a dostal o neho dva základné duchovné zdroje, ktoré ho ovplyvnili podstatným spôsobom na celý jeho život. Boli to spisy svätého Jána z Kríža a spisy svätého Ľ.M. Grigniona z Montfortu. Vieme, že mladý Wojtyla dokonca nejaký čas uvažoval, že sa stane karmelitánom, ale nestalo sa. Božia Prozreteľnosť mala s ním iné plány. Svätý Grignion sa rozhodol stať kňazom v kostole Panny Márie Karmelskej v Rennes, kde navštevoval jezuitské kolégium. Cez kardinála De Bérulle a francúzsku školu spirituality Grignion absorboval okrem iného aj karmelitánske tradície učenia o duchovnom živote.

Karmelitánsky škapuliar

Všetci viete, čo je to karmelitánsky škapuliar a s láskou a určitou hrdosťou ho nosíte. Dejiny jeho vzniku dobre poznáte. Ja sa chcem zamerať na jeho duchovný význam. Nosenie rúcha je v kresťanskom živote plné významu. Aj bežný kresťan pozná význam prijatia bieleho rúcha pri krste, ktoré naznačuje jeho znovuzrodenie v Kristovi a jeho príslušnosť k nemu spečatenú krstnými sľubmi. Toto biele rúcho na seba dieťa berie pri prvom svätom prijímaní, aby v sebe svätou spoveďou a prijatím Eucharistie posilnilo Kristovu milosť a príslušnosť k nemu. Rehoľné či kňazské rúcho naznačuje príslušnosť zasvätenej osoby Bohu a konkrétnej duchovnej rodine, spiritualite, charizme. Samozrejme rehoľný zasvätený život je predĺžením a zdokonalením krstného zasvätenia. Od počiatku množstvo pokrstených laických kresťanov čerpalo z duchovného bohatstva rehoľných a mníšskych rodín či iných duchovných rodín zasväteného života. Niektorí túžili vyjadriť aj navonok, podobne ako rehoľníci svojím rehoľným rúchom, túto svoju príslušnosť ku Kristovi a ku konkrétnej duchovnej rodine. V stredoveku boli oveľa citlivejší na vonkajšie znaky príslušnosti. Spomeňme si na veľký význam erbov v stredoveku. Podobne tomu bolo i s oblečením. V skutočnosti aj dnes sa v svetskom prostredí nachádza podobná citlivosť na vonkajšie znaky: rozličné logá, športové dresy, vlajky a podobne.

Súčasťou najprv mníšskeho a potom rehoľného odevu sa stala aj akási zástera, ktorá sa nosila na odeve a bola prehodená cez plecia (z toho názov scapolare, scapulae – ramená). Mala chrániť pred ušpinením. Mnísi ju prevzali zo zvykov roľníkov. Neskôr nadobudol škapuliar duchovný význam „Kristovho jarma“ alebo štítu proti nástrahám hriechu. Niektorí rehoľníci nosili na rehoľnom rúchu ešte tento škapuliar ako pás látky spredu i zozadu (niekedy s kapucňou). Keď aj laickí veriaci chceli navonok vyjadriť svoju duchovnú príslušnosť k nejakému rehoľnému spoločenstvu, že čerpajú z jeho duchovnosti, nemohli nosiť rehoľné rúcho. Dominikáni mali napríklad najprv pre laikov plášť (mantellum). Napríklad sv. Katarína Sienská na konci stredoveku nebola prijatá do kláštora dominikánok, bola laičkou, ktorá sa stala terciárkou, členkou takéhoto svetského bratstva. Podľa čiernych plášťov sa nazývali mantellatae. Lenže to sa neskôr zakázalo, lebo to vytváralo dojem, že ide o rehoľníka. Podobne vznikol aj karmelitánsky škapuliar. Laici nemohli nosiť celý škapuliar ako rehoľníci, ale nosili najprv plášť a neskôr vznikol malý hnedý škapuliar, ako poznáte dnes, alebo medaila. Karmelitánsky škapuliar má veľmi silne mariánsky charakter, ktorý je Karmelu vlastný. Znamená špeciálnu ochranu Panny Márie, odev Panny Márie, ktorý chráni jeho nositeľa. A je symbolom jeho príslušnosti k nej.

Škapuliar má teda prvý silný symbolický význam ochrany pred znečistením. Taliani škapuliaru hovoria „malý habitček“ („abitino“). My na Slovensku rehoľnému habitu hovoríme aj „rúcho“. A malé rúcho je „rúško“. Vidieť škapuliar ako rúško môže v terajšom čase pandémie priniesť nový odtieň tomuto symbolu ochrany. Škapuliar je akési duchovné rúško, ktoré nás chráni pred pandémiou hriechu, smútku, individualizmu, svetáctva atď. V Karmelitánskej tradícii postupne prijatie škapuliara nadobudlo význam zasvätenia sa Panne Márii a jej špeciálnej ochrany. Stále však toto rúško, toto malé rúcho, odkazovalo na krstnú milosť. Prisľúbenia dané svätému Šimonovi Stockovi obsahovali prísľub zotrvania v milosti v momente smrti a vyslobodenia z očistca do prvej nasledujúcej soboty v mesiaci od momentu smrti. Tieto prísľuby neslobodno vnímať na spôsob akejsi magickej záruky spásy. Pápeži podstatu týchto prisľúbení potvrdzovali. V skutočnosti prísľuby potvrdzujú a podčiarkujú to, čo kresťanská viera vždy tvrdila: kto žije podľa krstných záväzkov, zomrie v plnom spoločenstve s Bohom, v jeho milosti a rýchlo dosiahne večnú blaženosť. V karmelitánskej tradícii sa tento prísľub viaže na celkom špeciálnu ochranu Panny Márie, ktorá robí cestu k svätosti najistejšou. V 17. storočí v podstate dlhá tradícia úcty k Panne Márii Karmelskej splynie s úctou k Panne Márii škapuliarskej.

Prijatie škapuliara sa stalo silným prostriedkom konkrétneho praktizovania kresťanského života Božieho ľudu. Kto chce prijať škapuliar alebo vstúpiť do tretieho svetského rádu, má na seba zobrať konkrétne záväzky kresťanského života dôsledne žitého podľa Evanjelia. Formácia, sviatostný život, modlitba, askéza, to všetko má osobu privádzať k zjednoteniu s Bohom a má sa prejavovať v konkrétnych skutkoch lásky k spolu-členom ako i k vonkajším bratom a sestrám. Nešlo teda o spôsob „garantovania“ neba pre tých, čo nosili škapuliar, akoby to stačilo. Bohužiaľ, u mnohých sa škapuliar stal akýmsi vonkajším talizmanom ochrany, podobne ako si niektorí dávajú ruženec do auta ako talizman. Prijať škapuliar však znamená vziať na seba záväzky kresťanského života, ktoré sme na seba vzali vo svätom krste, a vydať sa na cestu spásy a svätosti, podľa bohatstva duchovného učenia karmelitánskych tradícií a svätých. Toto rúško je znakom zasvätenia sa Panne Márii a vyjadruje našu vôľu kráčať s ňou, ňou sprevádzaní a podopretí jej materským ramenom, k plnosti spoločenstva s Bohom, k „vrcholku hory, ktorou je Ježiš Kristus“. Škapuliar je sväteninou, teda znakom Máriinej ochrany v živote kresťana. V tomto zmysle treba chápať aj prisľúbenia svätému Šimonovi: kresťan, odetý do Máriinho rúška, je schopný „zachovávať všetky veci vo svojom srdci a premýšľať o nich“, aby zostal verný až do konca.

Je veľmi dôležité vnímať toto prijatie a nosenie škapuliara v kontexte celého kresťanského života pokrsteného. Aj dnes totiž mnohí veriaci, zvlášť v niektorých zvláštnych momentoch, túžia prijať škapuliar. Často však sú niektorí motivovaní povrchnými dôvodmi a prijatie škapuliara a jeho nosenie sa stáva gestom hraničiacim s poverčivosťou. Preto je potrebné aj škapuliar vidieť ako mocný prostriedok ľudovej zbožnosti, ale treba ho zarámcovať do kresťanského života, podľa duchovných usmernení veľkých karmelitánskych učiteľov. Chcem vás pozvať, aby sme škapuliar videli na pozadí spoľahlivého učenia svätého Ľudovíta M. Grigniona z Montfortu a svätých mystických učiteľov svätej Terézie z Avily, sv. Jána z Kríža a sv. Terézie z Lisieux.

Montfortova mariánska úcta ako kresťanská spiritualita

André Frossard píše vo svojej knihe dialógov zo Sv. Otcom Jánom Pavlom II.: „Mariánska úcta Svätého Otca je známa. Živí sa iste Evanjeliom, ale dlhuje veľa aj jednej knižočke, ktorá bola stratená skoro jeden a pol storočia a potom znovu nájdená, Traktát o pravej úcte k Panne Márii od Ľudovíta-Márie Grignona z Montfortu, napísanej okolo roku 1700.“ Sv. Otec v tomto rozhovore sám vyznáva: Čítanie tej knihy značilo v mojom živote rozhodujúci zvrat. Povedal som zvrat, hoci ide o dlhú vnútornú cestu, ktorá zodpovedala súčasne mojej tajnej príprave na kňazstvo. Práve vtedy sa mi dostal do rúk tento jedinečný spis, jedna z tých kníh, ktoré nestačí “mať prečítané”. Pamätám sa, že som ju dlho nosil so sebou, aj v sódovkárni, takže jej pekný obal bol celý zašpinený od vápnika. Znovu a znovu som si ustavične čítal niektoré časti jednu po druhej... Kým predtým som sa zdržoval v strachu, že mariánska úcta by ma odvádzala od Krista namiesto toho, aby k nemu otvorila cestu, vo svetle Grignionovho traktátu som pochopil, že sa stalo práve naopak. Náš vnútorný vzťah s Matkou Božou je vnútorným dôsledkom nášho spojenia s tajomstvom Krista. Niet tu teda nebezpečenstva, že jedno by bránilo druhému. Grignion z Montfortu nás uvádza do samotného zreťazenia tajomstiev, z ktorých žije naša viera, ktoré jej dávajú rásť a robia je plodnou. Mariánska úcta takto formovaná trvá vo mne odvtedy. Je to zjednocujúca časť môjho vnútorného života a mojej teológie duchovného života...“ (Porov. André Frossard dialoga con Giovanni Paolo II. Milano: Rusconi 1983, str. 157-159) Modlitbou, ktorá sa stala mottom celej biskupskej a pápežskej služby Jána Pavla II. bola modlitba sv. Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu: „Celý som tvoj a všetko moje je tvoje, prijímam ťa vo všetkom, čo je moje, daj mi k dispozícii svoje srdce, Mária.“ Z týchto vyjadrení vidíme, že Karol Wojtyla rýchlo pochopil, že tu nejde len o nejaký devocionalizmus, ďalšiu pobožnosť k Panne Márii, ale že Grignionovo mariánske učenie vovádza do samotnej podstaty našej viery a praktického kresťanského života. Teológ jeho formátu (Ján Pavol II. ho nazval „prvotriednym teológom“) vyjadril svoje učenie tým najjednoduchším ľudovým slovníkom, nakoľko sa to len dalo. Podobá sa tak na svätú Teréziu z Lisieux, ktorá jednoduchým, až detským, slovníkom vyjadril obdivuhodnú syntézu francúzskej školy a mystiky sv. Jána z Kríža. Grignionovo dielo Traktát o pravej úcte k Panne Márii vznikol niekedy v roku 1712. Je ovocím toho, čo počas mnohých rokoch učil na svojich misiách.

V prvom rade treba povedať, že Grignion učil Bretóncov zanedbaných po všetkých stránkach, duchovne, kultúrne, vzdelanostne, že sú povolaní k svätosti a vyzýval ich naplno žiť svoj krst. Predkladal im to, čo učia všetci veľkí učitelia duchovného života: „Každý pozná prostriedky spásy a svätosti, veď sú zaznačené v Evanjeliu, vykladané učiteľmi duchovného života, praktizované svätcami a nevyhnutné pre každého, kto sa chce spasiť a dospieť k dokonalosti. Sú to: pokora srdca, neustála modlitba, všestranné umŕtvovanie, porúčanie sa do Božej prozreteľnosti a podriadenie sa Božej vôli. Na používanie všetkých týchto prostriedkov spásy a svätosti je absolútne nevyhnutná Božia milosť a pomoc. Všetko sa teda redukuje na nájdenie ľahkého prostriedku na získanie Božej milosti potrebnej pre osobnú svätosť, a tomuto ťa chcem naučiť. A tvrdím, že na získanie Božej milosti treba nájsť Máriu.“ (SM, 6) „Táto nábožnosť je ľahkou, krátkou, dokonalou a spoľahlivou cestou na dosiahnutie zjednotenia s naším Pánom, v čom spočíva kresťanská dokonalosť.“ (VD 152) Medzi spiritualitami ide o „skratku“, o „výťah“, o „malú cestu“ (sv. Terézia z Lisieux) k svätosti.

Krst a Eucharistia

„Celá naša dokonalosť spočíva v tom, že sme pripodobnení Kristovi, s ním spojení a jemu zasvätení. Preto je nesporne zo všetkých úkonov zbožnosti najdokonalejší ten, ktorý nás najdokonalejšie pripodobňuje Kristovi, s Ním spojuje a jemu zasväcuje. Ak je teda Mária Kristovi pripodobnená najdokonalejšie zo všetkých stvorených bytostí, vyplýva z toho, že úkonom zbožnosti, ktorý človeka najviac zasväcuje Pánovi Ježišovi a jemu pripodobňuje, je dokonalá úcta k Panne Márii. Čím viac bude človek zasvätený Márii, tým viac bude zasvätený Kristovi. Preto dokonalé zasvätenie sa Kristovi nie je nič iného ako dokonalé a úplné zasvätenie sa Panne Márii. A to je ten úkon mariánskej úcty, ktorému učím. Inými slovami, je to dokonalá obnova krstných sľubov a záväzkov.“ (VD, 120) Kresťanská svätosť je dôsledné prežívanie krstu. Grignion zakončoval svoje ľudové misie obnovením krstných sľubov, ktoré odporúčal často ako skutok pokánia aj po svätej spovedi.

Všeobecné kňazstvo sa dokonale prejavuje v slávení Eucharistie. V ňom nachádza kresťanský život svoj zdroj a vrchol. Záver jeho Traktátu o pravej úcte k Panne Márii je venovaný práve Eucharistii. Najdokonalejšie prežívanie pravej úcty sa uskutočňuje v Eucharistii. Eucharistia je predĺžením tajomstva Vtelenia i Veľkonočného tajomstva. Na vzťah Eucharistie a Vtelenia poukázal najmä sv. František. Je absolútne vylúčené, že by sa tieto dve úcty navzájom bili: úcta k Eucharistii a úcta k Márii. Sú neodlučiteľné. „Ave verum Corpus natum de Maria Virgine.“ Prežívať Eucharistické tajomstvo znamená prežívať tajomstvo Vtelenia a to je nemysliteľné za daného stavu vecí bez Márie. Grignion preto kontempluje Vtelené Slovo v Eucharistii v lone Panny Márie. Ježišovo Telo a Máriino telo boli natoľko spojené, že nemohli byť odlúčené ani po smrti a Mária bola vzatá do neba. Preto je nemožné adorovať eucharistické telo Ježiša Krista bez tohto neoddeliteľného spoločenstva s Máriiným telom i dušou. Sv. Ján Pavol II. zakončuje svoju encykliku De Eucharistia rozpravou o eucharistickej žene, Panne Márii.

Viera, nádej a láska

Základom celého kresťanského života sú Božské čnosti. Sv. Ján z Kríža zdôrazňuje, že duchovný život nemá stáť na mimoriadnych veciach, extázach či zjaveniach, ale na božských čnostiach viery, nádeje a lásky. Hovorí, že viera je „jediným bezprostredným (priliehavým) a primeraným prostriedkom na zjednotenie duše s Bohom.“ „Viera je vlastnosť duše, istá a temná zároveň.“ Práve priamy kontakt s Božím poznaním vo viere prináša temnotu. Čím je čistejšia Božia pravda, tým väčšiu temnotu spôsobuje. Jedna veta z katechizmu má v sebe viac svetla ako všetky filozofie. Jedna veta z evanjelia osvecuje viac ako všetky teologické traktáty. A predsa sú nám také cudzie. Sú pre nás temnotou. Čím je čistejšia viera, tým viac svetla zakúša duša v týchto „čistých fontánach svetla“. Prakticky to znamená, že každý úkon viery ma hádže do hlbín Božieho života. Je dôležité, aby sme mariánsku úctu nestavali v prvom rade na súkromných zjaveniach, ktoré môžu byť samozrejme veľmi užitočné. Mariánska úcta pramení v samotnom centre Božieho Zjavenia a má sa žiť v riadnom kresťanskom živote sviatostí.

Pravá úcta sa prežíva práve vo viere: „Svätá Panna vám dá podiel na svojej viere, ktorá bola na zemi väčšia než viera všetkých patriarchov, prorokov, apoštolov a všetkých svätých. Teraz, keď kraľuje v nebesiach, nemá viac túto vieru, lebo jasne vidí všetko v Bohu svetlom slávy. Čím si teda viac budete získavať priazeň tejto božskej Princeznej a vernej Panny, tým viac čistej viery budete mať vo všetkom vašom počínaní: vieru čistú, ktorá spôsobí, že sa budete málo starať o zmyslovosť a výnimočnosť; vieru živú a oživovanú láskou, ktorá spôsobí, že všetko budete konať len z čistej lásky; vieru pevnú a neotrasnú ako skala, ktorá pôsobí, že zostanete pevní a stáli v búrkach a trýzniach; vieru činnú a prenikajúcu, ktorá vám ako tajomný kľúč umožní vstúpiť do všetkých tajomstiev Ježiša Krista, do posledných zákutí človeka a do srdca samého Boha; vieru odvážnu, ktorá spôsobí, že bez váhania začnete i dokončíte veľké veci pre Boha a spásu duší; konečne vieru, ktorá bude vašou horiacou pochodňou, vaším božským životom, vaším skrytým pokladom božskej Múdrosti a vašou všemohúcou zbraňou, ktorá vám poslúži osvecovať tých, ktorí sú v temnotách a tieni smrti, aby ste rozpaľovali vlažných a tých, ktorí potrebujú blčiace zlato lásky, aby ste dávali život tým, ktorí sú mŕtvi pre hriech, aby ste dojímali a vyvracali slovami sladkými a mocnými mramorové srdcia a cédre Libanonu a konečne, aby ste odporovali diablovi a všetkým nepriateľom spásy.“ Grignionova úcta sa teda nezakladá na zjaveniach Panny Márie, ale na viere. Je to úcta, ktorá sa dotýka samotnej podstaty kresťanského života.

Aj ostatné božské čnosti sú základom prežívania pravej úcty. „Táto Matka krásneho milovania sníme z vášho srdca všetky škrupule a všetok servilný nezriadený strach. Otvorí ho a rozšíri, aby bežalo v prikázaniach jej Syna, svätou slobodou Božích detí, aby do neho uviedla čistú lásku, ktorej poklad vlastní. Nebudete mať, ako doteraz, voči Bohu Láske strach, ale čistú lásku. Budete v ňom vidieť svojho dobrotivého Otca, ktorému sa budete snažiť páčiť neustále, s ktorým budete dôverne rozprávať, ako dieťa so svojim dobrotivým otcom. Ak sa vám nebodaj stane, že ho urazíte, ihneď sa pred ním pokoríte, budete ho pokorne prosiť o odpustenie, jednoducho vztiahnete k nemu ruku a vstanete s láskou, bez zmätku a nepokoja a budete pokračovať v ceste k nemu bez malomyseľnosti.“ Grignionom predkladaná duchovnosť je podobne ako duchovnosť sv. Terezky naplnená dôverou a láskou.

Stupne mariánskej úcty na pozadí karmelitánskych učiteľov

Všetci veľkí učitelia duchovného života opisujú duchovný život ako postupný rast, ktorý má svoje etapy a stupne. Svätý Filip Néri často hovorieval, že svätými sa nestaneme za štyri dni. Každý, kto chce povrchne urýchliť duchovný rast, obyčajne upadá do pokrivenia duchovného života a rozličných druhov svätuškárstva, ktoré sú deformáciou a znetvorením pravého kresťanského života. Všimnime si etapy duchovného rastu v Montfortovej mariánskej duchovnosti.

Pravá mariánska spiritualita versus nepravá mariánska spiritualita

Grignion však je realista a hovorí, že medzi rozličnými druhmi spiritualít a duchovností je veľká časť nepravá a falošná. Svätý František Saleský na to upozorňuje hneď v úvode svojho návodu ku kresťanskému životu s názvom Filotea: „Chceš byť nábožnou, Filotea? Preto hneď na začiatku musíš vedieť, čo je nábožnosť. Stáva sa, že ak človek na začiatku nejakého podujatia urobí čo aj len malú chybičku, táto časom rastie, ba narastie mnoho ráz toľká, že sa už nedá ani napraviť. Tak je to aj v náboženskom živote. Pravá nábožnosť je len jedna, zatiaľ čo falošných a pomýlených je veľa. Keby si nevedela rozpoznať pravú nábožnosť, ľahko by si sa mohla oklamať a oddať sa prevrátenej a poverou nasiaknutej. Nebezpečné je to, že každý si vymýšľa nábožnosť podľa svojej chuti, podľa svojich vnútorných túžob a predstáv. [...] Takýchto vo všeobecnosti pokladáme za nábožných, ale oni sú ďaleko od toho. To, čo pod rúškom vonkajšieho zdania skrývajú, je len modla, socha a prízrak nábožnosti, akási fatamorgána.“ Takisto aj svätý Grignion z prezieravosťou upozorňuje na falošné formy mariánskej zbožnosti, teda mariánskych spiritualít, povedali by sme dnes.

Udáva známky falošnej úcty: Sú to ctitelia: 1. kritickí; 2. škrupulózni; 3. vonkajší; 4. poverčiví; 5. nestáli; 6. pokryteckí a 7. vypočítaví. Kritickí ctitelia sú obyčajne pyšní učenci, silné a samostatné povahy. Hoci vo svojom vnútri prechovávajú úctu k svätej Panne, kritizujú skoro všetky spôsoby tejto pobožnosti, ktorými obyčajný ľud vzdáva úctu jednoducho a sväto tejto dobrej Matke, lebo sú proti ich chuti. Falošných ctiteľov tohto typu, pyšných a svetáckych ľudí, sa treba veľmi obávať, lebo pod zámienkou odstraňovania neporiadkov v úcte k presvätej Panne vskutku účinným spôsobom vzďaľujú od nej ľudí a tým páchajú nekonečnú neprávosť. Škrupulózni (v mladosti patril medzi nich aj Ján Pavol II.!) ctitelia sú tí, ktorí sa obávajú, že si uctievaním Matky zneuctia Syna, že vyvyšovaním jedného ponížia druhého. Vonkajší ctitelia sú tie osoby, ktorých všetka pobožnosť k najsvätejšej Panne spočíva iba vo vonkajších spôsoboch: vychutnávajú iba vonkajšiu stránku tejto pobožnosti, lebo vôbec nevedú vnútorný život; náhlivo odrapocú množstvo ružencov, bez pozornosti sa zúčastnia viacerých omší, bez oddanosti idú na procesie, zapíšu sa do všetkých mariánskych bratstiev (prijmú škapuliar), a to všetko bez zmeny svojho života, bez násilného potlačovania svojich vášní a bez napodobňovania čností tejto najsvätejšej Panny. Keď vo svojich pobožnostiach nenájdu nič pre svoje zmysly, vtedy majú dojem, že už nič nerobia, a tak sa stanú roztržitými a všetko to buď zanechajú, alebo robia nesúvislo. Svet je preplnený takýmito vonkajšími ctiteľmi. (Niet pravej spirituality bez vnútorného života! Niet spirituality bez ducha modlitby! Svätá Terézia z Avily používa obraz „vnútorného“ hradu...). Domýšľaví ctitelia sú hriešnici oddávajúci sa svojim vášňam a či milovníci tohto sveta, ktorí pod rúškom kresťanov a mariánskych ctiteľov ukrývajú buď pýchu alebo lakomstvo, nečistotu, opilstvo, hnev, rúhanie, ohováranie, nespravodlivosť atď. Niet v kresťanstve nič zavrhnutiahodnejšieho ako táto diabolská domýšľavosť! Tvrdím, že takto zneužívať pobožnosť k presvätej Panne je strašnou svätokrádežou... Ťažko hovoriť o pravej úcte k Panne Márii u kresťana, ktorý nemá záujem o sviatostný život, o rast v čnosti, o posvätenie... Nestáli ctitelia sú tí, čo sú oddaní svätej Panne iba občas a vrtošivo: hneď sú horliví, a hneď vlažní, raz sa zdajú byť hotoví vykonať všetko v jej službe, a o chvíľu nato sú už celkom iní. (Pravý duchovný život je o životospráve! Potom sú ešte iní falošní ctitelia svätej Panny, a to pokryteckí, ktorí zakrývajú svoje hriechy a hriešne zvyky plášťom tejto vernej Panny, len aby sa javili v očiach ľudí takými, akí nie sú. Potom sú ešte vypočítaví ctitelia, ktorí sa utiekajú k svätej Panne iba preto, aby vyhrali nejaký spor, aby unikli nebezpečenstvu, aby sa uzdravili alebo pre nejakú podobnú potrebu, bez ktorej by na svätú Pannu úplne zabudli. Panna Mária je pre nich matka, ktorá „im utiera soplík“. Grignion nemieni byť úplne vyčerpávajúci, našli by sme možno aj ďalšie druhy a podruhy „pseudospiritualít“.

Potom Grignion predstavuje autentickú mariánsku spiritualitu. Pravá mariánska spiritualita je vnútorná, dôverná, svätá, vytrvalá a nezištná. Kto nepestuje vnútorný život modlitby, rozjímania, ten iba klame samého seba a zostane svetákom, ktorý klame samého seba. Grignion všetko vysvetľuje na krásnom biblickom príklade Rebeky a jej synov Ezaua a Jakuba. Ezau je sveták, vždy mimo domu a Jakub zostáva vo vnútri, s mamou Rebekou! Po druhé, je dôverná (nežná), to značí plná dôvery v presvätú Pannu tak, ako dieťa dôveruje svojej dobrej matke. Táto pobožnosť spôsobuje, že duša sa utieka k Márii vo všetkých svojich potrebách tela i ducha s veľkou jednoduchosťou, dôverou a náklonnosťou. Svoju dobrú Matku prosí o pomoc vždy, všade a vo všetkom: vo svojich pochybnostiach, aby ju osvietila; vo svojich poblúdeniach, aby ju znovu správne usmernila; vo svojich pokušeniach, aby ju podoprela; vo svojich slabostiach, aby ju posilnila; vo svojich pádoch, aby ju opäť zdvihla; vo svojich malomyseľnostiach, aby ju povzbudila; vo svojich škrupuliach, aby jej ich odňala; vo svojich krížoch, námahách a strastiach života, aby ju potešila. Totiž Mária je jej útočiskom vo všetkých trápeniach tela i ducha, bez strachu, že by mohla byť na ťarchu tejto dobrej Matke alebo že by sa takto mohla znepáčiť Ježišovi Kristovi. Po tretie, pravá pobožnosť k svätej Panne je svätá, to značí, že dušu vedie k tomu, aby sa vyhýbala hriechu a napodobňovala čnosti presvätej Panny... (spiritualita, ktorá nevedie k posväteniu, je pseudospiritualitou...) Po štvrté, pravá pobožnosť k svätej Panne je stála, upevňuje dušu v dobrom a vedie ju k tomu, aby tak ľahko nezanedbávala svoje pobožnosti. Svätý Filip Néri hovorieval: Nechcem veľa pobožností (devozioni), ale veľkú nábožnosť (grande devozione). Hovorieval: neberte na seba veľa pobožností, ale radšej menej, no vytrvajte v nich. Stálosť neznamená, že by už taká duša nepadala, alebo že by sa už nikdy jej pocity zbožnosti nemenili; ale keď padne, vzťahujúc ruku k svojej dobrej Matke, opäť vstane. A keď táto duša stratí chuť i každý nábožný pocit, tak sa pre to vôbec neznepokojuje: lebo spravodlivý a verný ctiteľ Márie žije z viery v Ježiša a Máriu, a nie z pocitov tela. Preto je lepšie nebrať si na seba toľko modlitieb a pobožností, ale konať radšej málo s veľkou láskou a vernosťou, proti vôli sveta, diabla i vlastného tela. Po piate, pravá pobožnosť k svätej Panne je nezištná... Opravdivý mariánsky ctiteľ ju miluje a slúži jej rovnako verne v nechuti i v suchopárnosti, ako aj v šťastí a vo vrúcnosti citov. Miluje ju rovnako na Kalvárii, ako pri svadbe v Káne.

Napokon svätý Ľudovít Mária uvádza vnútorné a vonkajšie druhy pravej autentickej úcty k Panne Márii, autentickej mariánskej spirituality. Hovorí, že tie vnútorné sú dôležitejšie, ale nepodceňuje ani tie vonkajšie. Pravá kresťanská spiritualita je náboženstvom vteleného Slova, neviditeľného, ktoré sa stáva viditeľným, Slova, ktoré sa stáva telom. Nikdy preto neoddeľuje vnútorné a vonkajšie. Vonkajšie bez vnútorného je falošné. Ale vnútorné má prirodzený sklon vyjadriť sa aj navonok. Aj škapuliar je vonkajším prejavom pravej úcty. Grignion odporúčal napríklad nosiť retiazku, ako znak úplnej oddanosti a zasvätenia sa Panne Márii. Ťažko uveriť tomu, že niekto má vrúcny vzťah k Matke Božej a pohŕda tým, že niekto k jej soche postaví kyticu kvetov alebo sa úctivo pokloní pred jej sochou! Je krásne, ako nám pápež František dáva príklad takejto jednoduchej a ľudovej zbožnosti: kytica kvetov a oltári Panny Márie Salus Populi Romani v Bazilike Panny Márie Snežnej v Ríme pred každou a po každej veľkej udalosti jeho pontifikátu.

Dokonalá úcta k Panne Márii

Takto svätý Grignion predstavuje autentickú mariánsku spiritualitu, pravú úctu k Panne Márii, autentický kresťanský život. Takáto spiritualita je však len začiatkom. Svätý z Montfortu chce odhaliť oveľa vznešenejšiu cestu ducha, ktorá je schopná priviesť kresťana k plnosti kresťanského života a k svätosti, ku ktorej je povolaný. Nazýva ju „dokonalá úcta“ alebo „dokonalá mariánska spiritualita“. Kňazi poznačení temnou spiritualitou jansenizmu v jeho dobe hovorili o Bretóncoch, že sú to zvery, ktoré vedia len hrešiť. Snažili sa ich aspoň zachrániť pred peklom. Grignion však s odvahou a istotou hovorí Bretóncom, že sú povolaní k svätosti, že sa nemôžu uspokojiť len s priemerným kresťanským životom: “Duša, živý Boží obraz, vykúpený predrahou krvou Ježiša Krista, Božou vôľou je, aby si sa v tomto živote stala svätou, ako je on a oslávenou v druhom, ako on. Tvojím povolaním je dosiahnutie svätosti Boha a k tomu musia smerovať všetky tvoje myšlienky, slová, skutky, utrpenia a všetky hnutia tvojho života. Inak odporuješ Bohu, lebo nekonáš to, pre čo ťa stvoril a teraz zachováva.“ (SM, 3)

Začiatočníci v duchovnom živote (prvé tri komnaty sv. Terézie)

Veľkí učitelia duchovného života ako sú učitelia Cirkvi svätý Ján z Kríža či svätá Terézia z Avily opisujú celý tento proces rastu kresťana až po svätosť. Kresťan prechádza rozličnými etapami rastu. Rozlišujú dve základné etapy: začiatočníkov a pokročilých. Terézia z Avily pripodňuje duchovný rast prechodu cez rozličné úrovne (komnaty) hradu od vonkajších až do stredu hradu (ktorý symbolizuje stred duše, v ktorej prebýva Boh). V 1. komnatách sa nachádza duša, ktorá sa snaží chrániť ťažkého hriechu. Duše, ktoré nemajú posväcujúcu milosť, sú vo vonkajších temnotách, nie sú v hrade. V 2. komnatách sa nachádza duša, ktorá sa snaží o modlitbu o rozjímanie, o nápravu chýb, organizáciu duchovného života pravidlami a zriekaním. Rozhodná a vytrvalá snaha je podporovaná čítaním, vedením a priateľstvami. V 3. komnatách sa nachádzajú veľmi horlivé kresťanské duše, ktoré žijú život dobre organizovanej zbožnosti, starostlivo sa chránia hriechu a venujú sa modlitbe jednoduchosti. Tieto prvé tri komnaty predstavujú etapu začiatočníkov v duchovnom živote.

Prah dokonalosti (pred štvrtými komnatami)

Duše, ktoré sa dostanú až do tretích komnát, horlivé a zbožné duše, ktoré pestujú duchovný život, sa podobajú bohatému mladíkovi z evanjelia, ktorý prichádza k Ježišovi s otázkou: „Čo dobré mám robiť, aby som získal večný život?“ Ježiš sa naňho s láskou pozrel a povedal: „Jedno ti ešte chýba! Choď predaj všetko, čo máš a nasleduj ma!“ Mladík však odchádza smutný. Je to zbožný človek, ktorý dodržiava prikázania, ale odmieta dať všetko, aby nasledoval Ježiša. Takáto zbožnosť, síce autentická a pravá, nestačí na to, aby sme sa stali svätými. A práve tu mnohí odchádzajú smutní, uspokoja sa s duchovným životom, ktorý niektorí učitelia duchovného života nazývajú „malomeštiacky“, duchovný život, ktorý predstavuje rozhodujúci krok toho, kto dá všetko a dá sa celý, aby nasledoval Ježiša, z lásky k Ježišovi. Jeho podstatnou známkou je úplné sebadarovanie. Takéto sebadarovanie otvrára bránu štvrtých a nasledujúcich komnát, dáva prístup k novému bohatstvu milosti. Duchovný život sa tak postupne stáva mystickým životom, životom, ktorý nie je ničím iným než normálnym rozvinutím krstnej milosti a nezahŕňa v sebe žiadne zvláštne mimoriadne mystické fenomény. Duša sa tak otvorí Božej milosti, rozhodnutá nasledovať radikálne Krista, aby v nej Božia milosť vytvorila svätca. Druhá etapa pokročilých, ktorá sa začína 4. komnatami, je etapou, v ktorej duša prežíva aj bolestivé očisťovania, ktoré ju však vyslobodzujú k radosti, „ktorú nik nemôže vziať“, naproti smutnému mladíkovi, ktorý odmietol Ježišovu ponuku.

Grignionove etapy pravej úcty a komnaty svätej Terézie

Skúsme si teraz všimnúť harmóniu medzi učením svätej Terézie z Avily a svätého Ľudovíta. Grignion hovorí o etapách rastu vo svojom dielku Tajomstvo Márie. Pravá úcta k Panne Márii (rozlišuje prvú a druhú úctu) zodpovedá prvej etape začiatočníkov, teda prvým trom komnatách svätej Terézie, zatiaľ čo druhej etape, ktorá sa začína štvrtými komnatami, zodpovedá to, čomu Grignion hovorí „dokonalá úcta“ (ktorú nazýva tretia úcta). Všimnime si najprv prvú etapu, prvé dva stupne „pravej úcty“. „Prvá úcta“ je naozaj minimálna úroveň duchovného života (prvé a druhé komnaty): „Prvá spočíva v zachovávaní povinností kresťana, vo vyhýbaní sa smrteľnému hriechu, v konaní viac z lásky než strachu a v občasnej modlitbe k Panne Márii, ktorá sa ctí ako Matka Božia bez nejakej zvláštnej úcty k nej.“

„Druhá úcta“ zodpovedá celkom presne tretím komnatám: „Druhá spočíva v dokonalejších citoch vážnosti, lásky, dôvery a úcty k Panne Márii. Privádza k vstupu do ružencových a škapuliarskych bratstiev, k modlitbe ruženca, k úcte jej obrazov a oltárov, k jej oslave a k zapojeniu sa do jej spoločenstiev. A táto úcta, ktorá vylučuje hriech, je dobrá, svätá a chválitebná. Ale nie je taká dokonalá ani taká schopná, aby oslobodila duše od stvorení a od nich samých a aby ich priviedla k zjednoteniu s Ježišom Kristom.“ Je to úroveň všakovakých „pobožností“, kde kopenie úkonov zbožnosti a dobrých skutkov môže viesť k nebezpečenstvu zahaliť nedostatok podstatného: tej veľkej lásky, onoho bláznovstva, ktoré jediné môže viesť k strate všetkého a strate samého seba z lásky k Ježišovi. To, čo tu hovorí Ľudovít-Mária zodpovedá presne opisu tretích komnát sv. Terézie z Avily. Ten, kto sa zastaví v tejto etape, je ako bohatý mladík z Evanjelia, zbožný človek, ktorý dodržiava prikázania, ale odmieta dať všetko, aby nasledoval Ježiša. Je to „malomeštiacky“ duchovný život.

„Tretia úcta“, teda „dokonalá úcta“ je práve prekročenie tohto prahu tretích komnát. Predstavuje rozhodujúci krok toho, kto dá všetko a dá sa celý, aby nasledoval Ježiša, z lásky k Ježišovi. Jeho podstatnou známkou je úplné sebadarovanie. Takéto sebadarovanie otvára bránu štvrtých a nasledujúcich komnát, dáva prístup k novému bohatstvu milosti. Terézia z Avily poukazuje na nevyhnutnosť tohto sebadarovania k dosiahnutiu hojného Božieho Daru. Ide o rovnaké úplné sebadarovanie, ktoré Terézia z Lisieux vyjadruje symbolom zápalnej obety Láske a Ľudovít-Mária symbolom otrostva Lásky. Ale u všetkých svätých sa potvrdzuje definícia lásky, ktorú podáva Terezka: „milovať znamená darovať všetko, darovať seba“. V zhrnutí Tajomstva Márie je táto dokonalá úcta definovaná s matematickou presnosťou a okamžite ozrejmená jej vnútornými úkonmi:

„Tretiu úctu k Panne Márii pozná a uskutočňuje iba málo osôb. A práve túto vám chcem odhaliť. Predurčená duša, spočíva v tom, že sa dáme celí, ako otroci, Márii a Ježišovi cez ňu. A potom v tom, že všetko robíme s Máriou, v Márii, cez Máriu a pre Máriu.“

Vzápätí Ľudovít-Mária „vysvetľuje tieto slová“. Tentokrát nejde o bohatého mladíka, ktorý odchádza celý smutný, ale o pravého Ježišovho učeníka, ktorý sa s Máriinou pomocou rozhodne urobiť všetko, čo mu on povie.

Tu treba podotknúť, že podobné sebadarovanie neznamená rehoľné sľuby alebo podobne. Majú ho urobiť všetci kresťania, ktorí sa chcú vydať na cestu svätosti. Rehoľné sľuby čistoty, poslušnosti a chudoby sú špeciálnym dokonalým spôsobom prežívania krstného zasvätenia. Svätý Pavol však rovnakú radikalitu nasledovania odporúča aj tým, ktorí žijú v manželstvách a vo svete: „A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa.“ (1Kor 7, 29-31) Nielen rehoľníci a kňazi sú povolaní k svätosti!

Zasvätenie sa Panne Márii a cesta dokonalých (4.-7. komnaty)

Tu by som sa pozastavil pri symbole, ktorý používa Grignion, aby vysvetlil, čo znamená sebadarovanie, tak potrebné pre seriózny duchovný rast. Používa symbol otroctva lásky. Tento symbol môže niekomu vadiť: veď Pán nás povolal k slobode Božích detí! Svätý Ján Pavol II. to vysvetľuje takto: „Vie sa, že autor traktátu definuje svoju úctu ako formu „otroctva“. Toto slovo môže vadiť naším súčasníkom. Čo sa týka mňa, nenachádzam v tom žiadnu ťažkosť. Myslím, že ide o istý paradox, aké sa často vyskytujú v evanjeliách, pretože slová „sväté otroctvo“ znamenajú, že by sme nemohli lepšie použiť našu slobodu, najväčší dar, ktorý nám Boh dal. Pretože sloboda sa meria mierou lásky, ktorej sme schopní. Myslím, že je to toto, čo nám chcel autor ukázať.“ Grignion chce poukázať na to, že sebadarovaním sa duša stáva úplne závislou na Božej milosti. To je jeho tajomstvo svätosti. Naučiť sa byť vnútorne úplne závislý na milosti. Iní svätí používajú iné symboly. Napríklad svätá Terézia z Lisieux hovorí o symbole „zápalnej obety (holokaustu) milosrdnej Božej lásky“, ktorou sa chce stať. Jej symbol sa mi nezdá byť o nič „jemnejší“. Ide o úplné odovzdanie sa Božej milosti, ktorá z nás chce urobiť svätých. Iba takéto duše, ochotné k podobnému sebadarovaniu, nachádzajú pravú a trvalú radosť uprostred skúšok, sú to duše zapálené láskou, ktoré dvíhajú tento svet. Znamená to vydať sa na cestu dokonalých, ktorí sú očisťovaní v ohni skúšok, v temných nociach zmyslov a ducha, ktoré potom opisuje svätý Ján z Kríža, očisťovania 4. a 6. komnát, ktoré opisuje svätá Terézia z Avily.

Predsa však sebadarovanie odporúčané svätým z Montfortu má svoje špecifické zvláštnosti. Hovorí mu „zasvätenie sa Panne Márii“, niektorí uprednostňujú radšej výrazy ako oddanosť Panne Márii, úplné odovzdanie sa Márii. Nejde o nič iné ako o dokonalé obnovenie si krstných sľubov. V tomto kontexte treba chápať aj jeho symbol otroctva lásky. „Ježiš nás vykúpil svojou krvou.“ Toto tvrdenie je úplne prijateľné pre všetkých nás. Ale čo to znamená do hĺbky? Znamená to, že Ježiš si nás kúpil za cenu svojej krvi (krv je symbolom jeho nekonečnej lásky). Predtým sme boli otrokmi hriechu, smrti a diabla. Keď si niekto kúpi otroka, tento mu úplne patrí. Grignion však pochopil, že Ježiš nám necháva slobodu. On si nás kúpil svojou krvou, ale je na nás, či dobrovoľne a z lásky, prímeme našu závislosť na ňom, či sa dobrovoľne a z lásky staneme jeho otrokmi. Iba takáto závislosť nás v skutočnosti môže urobiť slobodnými v láske. Toto obnovenie krstných sľubov, toto prijatie závislosti na milosti, na Kristovi, toto „otroctvo lásky“, Grignion odporúča urobiť slobodne „rukami Panny Márie“. Odovzdať sa úplne a bez výhrady Márii znamená najdokonalejším spôsobom sa odovzdať úplne a bez výhrady Kristovi. Počujme vysvetlenia samotného Grigniona: „Treba si vybrať význačný deň, aby sme sa dobrovoľne a z lásky, bez donucovania, úplne i bezvýhradne, dali, zasvätili a obetovali svoje telo i dušu. Aj svoje vonkajšie dobrá, ako dom, rodinu a príjmy. Aj vnútorné dobrá našej duše, totiž: zásluhy, milosti, čnosti a zadosťučinenia. Tu treba poznamenať, že touto oddanosťou obetujeme Ježišovi skrze Máriu všetko, čo máme najcennejšie a čo žiaden rád nevyžaduje obetovať. A to je právo, ktorým rozhodujeme o sebe i o svojich modlitbách, almužnách, umŕtvovaniach a zadosťučineniach. Svoje zásluhy však touto úctou dávame do rúk svätej Panny, aby nám ich strážila, rozmnožovala a skrášľovala.” (SM, 29-31) Na koniec pridáva zvolanie, ktoré je v príkrom kontraste so smutným mladíkom: “Šťastná, ba tisíckrát šťastná je štedrá duša, ktorá sa zasvätí ako otrok lásky Ježišovi skrze Máriu potom, čo krstom striasla tyranské otroctvo démona!”

Grignion odporúča urobiť podľa vzoru ignaciánskych jezuitských duchovných cvičení aj 30-dňovú prípravu na zasvätenie. Zasvätenie je účinné v horlivých dušiach, ktoré sa nachádzajú v tretích komnatách, teda majú dobre organizovaný duchovný život a sú veľmi horlivé v modlitbe. Dušiam, ktoré sú vlažné a vzdialené od Boha, sa odporúča dobrá príprava, aby sa zasvätenie nestalo čímsi povrchným, čo nedokáže zmeniť život. V úvode do dielka Tajomstvo Márie Grignion poznamenáva, že zveruje toto tajomstvo svätosti pod podmienkou, že že si ním duša „poslúži na dosiahnutie svätosti a dokonalosti, pretože ono jej pomôže iba v takej miere, v akej ho bude žiť. Treba si dať teda dobrý pozor, aby nezostala nečinná so založenými rukami, lebo Grignionovo tajomstvo by sa premenilo na jed a bolo by odsúdením pre takú dušu...“

Na záver chcem len zdôrazniť, že každá duša, ktorá sa chce stať svätou, teda každý, kto sa chce dostať do neba, musí prejsť aj cez skúšky, utrpenia a očisťovania. Sv. Ján z Kríža zdôrazňuje, že temné noci očisťovania sú podobné očistcu. Ale očistec sa neoplatí! Akékoľvek očisťovanie na zemi menej bolí ako to očistcové po smrti. Veľkou reklamou pre Grignionovu duchovnú cestu, dokonalú úctu k Panne Márii, je sladkosť tejto cesty. Jeden z dôvodov, ktoré majú odporúčať túto úctu je „piaty dôvod. Táto úcta je ľahkou, krátkou, dokonalou a bezpečnou cestou k dosiahnutiu zjednotenia s naším Pánom, v ktorom spočíva kresťanská dokonalosť.“ Hľa, ďalšia stať, v ktorej pripomína túto pravdu: „Cestou Márie sa kráča sladšie a pokojnejšie. Treba na nej zdolať veľa bojov a prekonať veľa ťažkostí, ale táto dobrotivá Matka a Pani je tak blízko a tak prítomná pri svojich verných služobníkoch, aby im svietila v ich temnotách a v ich pochybnostiach, aby ich upevnila v ich strachoch, aby ich podržala v ich bojoch a v ich ťažkostiach, že táto panenská cesta na nájdenie Ježiša Krista je v skutočnosti cestou ruží a medu v porovnaní s inými cestami.“ Sv. Ľudovít-Mária pripomína najmä dôležitú úlohu prítomnosti Panny Márie pri bolestných očisťovaniach prostredníctvom kríža. Používa pritom nádherný obraz, ktorý odpozoroval z jednoduchého sedliackeho života, ktorý mal možnosť pozorovať pri jeho ľudových misiáach v Bretónsku: „Najvernejší služobníci Panny Márie, sú jej najväčšími obľúbencami, preto prijímajú od nej najväčšie milosti a priazne nebies, ktorými sú kríže. Tvrdím tiež, služobníci Márie nesú tieto kríže s väčšou ľahkosťou, zásluhami a slávou. Čo by tisíckrát zadržalo iného alebo ho povalilo, ich nezadrží ani raz a privádza ich to ďalej. Táto dobrá Matka, celá plná milosti a oleja Ducha Svätého, vkladá všetky tie kríže, ktoré im vykrajuje, do cukru svojej materskej sladkosti a do oleja čistej lásky. Verím, že nik, kto chce byť zbožný a žiť sväto v Ježišovi Kristovi a ako dôsledok trpieť prenasledovanie, stále niesť svoj kríž, neunesie nikdy veľké kríže alebo ich neponesie radostne, až do konca, ak nebude oddaný svätej Panne, lebo ona tieto kríže osladzuje.“ Toto plne zodpovedá učeniu karmelitánskych učiteľov, svätej Terézie i sv. Jána z Kríža. Blahoslavený karmelitán, jeden z najväčších odborníkov na duchovný život v 20. storočí, blahoslavený Eugén Mária od Dieťaťa Ježiša vo svojej knihe Chcem vidieť Boha hovorí o prozreteľnostnej úlohe Panny Márie v nociach očisťovania, najmä v 6. komnatách. Panna Mária je blízko vernému učeníkovi skúšanému na Kalvárii.

Svätý Ján Pavol II. v citovanom rozhovore s André Frossardom poznamenáva: „Pravá úcta“ ku svätej Panne sa zjavuje stále lepšie práve tým, čo napredujú v tajomstve Krista, vteleného Slova, a v trojičnom tajomstve spásy, ktoré má to tajomstvo ako svoj vlastný stred. Možno dokonca povedať, že Kristus sám ukazuje svoju matku tým, ktorí sa snažia milovať ho, ako to urobil na Kalvárii s učeníkom Jánom. Ide o túto epizódu z Evanjelia: «Pri jeho kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Klepasova a Mária Magdaléna. Keď videl svoju matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Hľa, Tvoj Syn.“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka.“ Evanjelium pridáva, že od toho času si ju učeník vzal k sebe.“ V tomto môžeme vidieť nádherné prehĺbenie úcty k Sedembolestnej Panne Márii, tak drahej našim predkom na Slovensku!

Na úplný záver už len podotknem, že dokonalá úcta, ktorá sa začína zasvätením je veľké dobrodružstvo lásky a svätosti pod dohľadom Panny Márie. Je to dobrodružstvo dokonalosti, ktoré opisujú svätý Ján z Kríža a Terézia z Avily a zodpovedá 4. až 7. komnatám, v ktorých sa formujú svätci, dokonalé Božie nástroje pre dobro Cirkvi. Druhá časť knihy Chcem vidieť Boha blahoslaveného Eugéna, kde sa opisujú tieto etapy duchovného života, nesie priliehavý názov podľa vyjadrenia svätej Terézie z Avily: „Som dcérou Cirkvi“. Svätý Otec pápež František veľmi rád na seba berie tieto slová, keď viackrát poznamenal: „som synom Cirkvi“. Svätý Ľudovít-Mária v Tajomstve Márie hovorí, že zasvätením sa Panne Márii sa duša vydáva na túto dobrodružnú cestu svätosti, ktorá má viacero ďalších stupňov (podobne ako ich opisujú španielski mystici v 4.-7. komnatách): „Veľkú ťažkosť znamená vstúpiť do ducha tejto úcty, ktorý spočíva v tom, že urobí dušu vnútorne závislou od Panny Márie a od Ježiša skrze ňu...“

To isté hovorí v diele O pravej úcte a upresňuje to, že táto „dokonalá úcta“ vo svojej vnútornej povahe predstavuje viacero stupňov: „...nie všetci ju pochopia rovnakým spôsobom. Niektorí sa pozastavia pri tom, čo je na nej vonkajšie, a nepokročia ďalej. Takýchto bude najviac. Niektorí, tých bude menej, vstúpia do jej vnútra, ale vystúpia sotva na prvý stupeň. Kto vystúpi na druhý? Kto sa dostane až na tretí? A napokon, kto tam zotrvá? Iba ten, komu Duch Ježiša Krista odhalí toto tajomstvo a povedie tam on sám veľmi vernú dušu, aby jej dal napredovať z čnosti do čnosti, z milosti do milosti, zo svetla do svetla až po pretvorenie jej samej v Ježiša Krista a k plnosti jeho veku na zemi a jeho slávy v nebi.“

Príloha

Zasvätenie seba samého Ježišovi Kristovi, Vtelenej Múdrosti, rukami Panny Márie

(Záver diela sv. Ľudovíta Márie Grigniona z Montfortu: Láska Večnej Múdrosti)

[223] Ó večná a vtelená Múdrosť! Ó Ježišu, hodný lásky a poklony, pravý Boh a pravý človek, jediný Syn večného Otca a Márie vždy Panny! Hlboko sa ti klaniam v lone a v jase tvojho Otca, vo večnosti, a v panenskom lone Márie, tvojej hodnej Matky, v čase tvojho Vtelenia. Ďakujem ti za to, že si sa zriekol seba samého a vzal si na seba podobu otroka, aby si ma vytiahol z hrozného otroctva diabla. Chválim ťa a oslavujem za to, že si sa úplne chcel podriadiť Márii, tvojej svätej Matke, vo všetkom, aby si ma skrze ňu urobil svojim verným otrokom. Ale beda! Ja nevďačný a neverný som nezachoval záväzky a sľuby, ktoré som tak slávnostne urobil pri mojom krste: vôbec som nesplnil moje povinnosti. Nezaslúžim si volať sa tvojím synom ani tvojím otrokom. A keďže niet vo mne ničoho, čo by si nezaslúžilo tvoje odvrhnutie a tvoj hnev, neodvažujem sa viac priblížiť k tvojmu svätému a slávnemu Majestátu sám. Preto sa utiekam k orodovaniu a milosrdenstvu tvojej presvätej Matky, ktorú si mi dal za prostredníčku pri tebe. A dúfam, že jej prostredníctvom dôjdem ku kajúcnosti a odpusteniu mojich hriechov, a k získaniu a zachovaniu si Múdrosti.

[224] Zdravas, Nepoškvrnená Mária, živý stánok Božstva, v ktorom si skrytá večná Múdrosť praje prijímať poklonu anjelov i ľudí. Zdravas, Kráľovná neba i zeme, ktorej vláde je podriadené všetko, všetko to, čo je nižšie od Boha. Zdravas, bezpečné útočisko hriešnikov, ktorého milosrdenstvo nebolo nikomu odopreté. Vypočuj moje túžby po Božej Múdrosti a prijmi preto sľuby a ponuky, ktoré ti moja nízkosť predkladá.

[225] Ja, M., neverný hriešnik, obnovujem a potvrdzujem dnes v tvojich rukách sľuby môjho krstu: zriekam sa navždy Satana, i jeho pokušení, i jeho skutkov, a dávam sa celý Ježišovi Kristovi, vtelenej Múdrosti, aby som niesol za ním svoj kríž po všetky dni svojho života a aby som mu bol vernejší ako doteraz. Volím si ťa dnes, v prítomnosti celého nebeského dvora, za svoju Matku a Paniu. Odovzdávam ti a zasväcujem, ako tvoj otrok, svoje telo i svoju dušu, moje vnútorné i vonkajšie dobrá, ako i samu hodnotu mojich dobrých skutkov, minulých, prítomných i budúcich, a dávam ti úplné právo narábať so mnou a so všetkým, čo mi patrí, bez výnimky, ako sa ti bude páčiť, na väčšiu slávu Božiu, v čase i vo večnosti.

[226] Prijmi, dobrotivá Panna, túto nepatrnú obetu môjho otroctva, ktorým si chcem uctiť a zjednotiť sa s tou poddanosťou, ktorou sa večná Múdrosť rozhodla podrobiť sa tvojmu materstvu. Prijmi ju odo mňa ako poctu moci, ktorú obaja máte nad týmto úbohým červom a týmto úbohým hriešnikom a ako vďakyvzdanie za výsady, ktorými ťa zahrnula Svätá Trojica. Vyhlasujem, že chcem od tejto chvíle, ako tvoj pravý otrok, hľadať tvoju česť a poslúchať ťa vo všetkom. Ó obdivuhodná Matka! Predstav ma tvojmu Synovi ako tvojho večného otroka, aby ma prijal skrze teba, keď ma skrze teba vykúpil.

[227] Ó Matka milosrdenstva! Daj mi milosť, aby som získal pravú Božiu múdrosť, a aby som tak bol pripočítaný medzi tých, ktorých miluješ, učíš, vedieš, živíš a ochraňuješ ako svoje deti a svojich otrokov. Ó verná Panna, urob zo mňa vo všetkom takého dokonalého učeníka, nasledovníka a otroka vtelenej Múdrosti, Ježiša Krista, tvojho Syna, aby som prišiel na tvoje orodovanie, podľa tvojho vzoru, k plnosti jeho veku na zemi a jeho slávy v nebi. Tak nech sa stane.

(Preklad z francúzskeho originálu L‘Amour de la Sagesse Eternelle: Juraj Vittek)

Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane

2021-07-14T07:25:00.001-07:00

Dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane!

Prednáška na podujatí „Nové Svitanie“, Skalka nad Váhom, 10. júl 2021

Zvolanie „Dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane“ pre mnohých predstavuje volanie po zachovaní tradičného. Dnes sa veľa hovorí o „tradičnej rodine“. V bežnej reči slovo tradičný znamená „vžitý“, „zaužívaný“. V tomto zmysle môže byť slovo „tradičný“ spokojne použité aj na veci a javy, ktoré priamo protirečia kresťanskému učeniu. Napríklad v niektorých krajinách (u niektorých jednotlivcov aj u nás) je „tradičné“, teda vžité, zaužívané mnohoženstvo a pod. Veľa „tradičných“ zvyklostí vôbec nepatrí do pokladu viery a nemá s ňou nič alebo len veľmi málo spoločné, inokedy jej priam protirečia. Napríklad na vianočnom stromčeku dávame tradične vianočné gule, ktoré nijako nesúvisia s pokladom kresťanskej viery, sú ozdobou, na ktorú sme na Vianoce zvyknutí. V Cirkvi slovo tradícia nie je kultúrny či sociologický pojem, ale teologický. „Posvätná tradícia“ je termín, ktorým označujeme neporušené „odovzdávanie“ pokladu viery z generácie na generáciu, kontinuitu v rozvoji učenia viery a podobne. Tradícia v kresťanskom zmysle slova je teda odovzdávanie pokladu, o ktorom hovorí Ježiš v evanjeliu. Ide o poklad ukrytý na poli, poklad viery, ktorý však musím objaviť a podriadiť mu vo svojom živote všetko. O zachovanie tohto pokladu prosíme tým zvolaním: „Dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane“.

My sme zvyknutí na toto zvolanie zvlášť na sviatok svätých Cyrila a Metoda, prípadne tu na Skalke, môžeme myslieť na svätých Andreja Svorada a Benedikta. Ale samozrejme pod Otcami myslíme celú veľkú Tradíciu Cirkvi, najmä starovekých Otcov Cirkvi prvých storočí, veľkých biskupov, ktorí boli zároveň veľkými teológmi, na Západe, ako svätý Augustín, Gregor, či Hieronym, alebo na východe, ako svätý Bazil, Gregor Naziánsky, či Ján Zlatoústy. Ale v staroveku bola celkom osobitná skupina otcov, ktorí dostali názov „otcovia púšte“. O nich budem dnes obšírnejšie hovoriť. Ale Tradícia nie je múzeum, ale niečo živé, čo sa odovzdáva, čo je stále aktuálne a moderné, a tak do tradície otcov patria aj veľkí učitelia stredoveku a mystici, či už v mníšskej tradícii ako sv. Anzelm, či Bernard, ale aj učitelia univerzít ako sv. Tomáš Akvinský, či Bonaventúra, aby sme spomenuli len niekoľko mien. Lenže táto Tradícia ide až po naše časy, a jej súčasťou sú veľkí svätci a mystici súčasnosti, niektorí z nich univerzitní učitelia, iní pastieri. A samozrejme v „dedičstve otcov“ musíme vidieť aj zástupy múdrych žien, matiek, svätej Terézie z Avily, Hildegardy, Edity Steinovej a mnohých iných. A tak prvá vec, ktorú chcem zdôrazniť hneď na úvod, je to, že kresťan nezačína nikdy od nuly.

Pápež František zdôrazňuje potrebu realizmu, prvenstva skutočnosti. Kresťan nesmie vytvárať ideológie, ale učiť sa realite. Ježiš sa vtelil do reality. Preto pápež zdôrazňuje: „Kritérium skutočnosti, Slova, ktoré sa už vtelilo a stále sa snaží vteľovať, je pre evanjelizáciu podstatné. Vedie nás na jednej strane k tomu, aby sme zhodnotili cirkevné dejiny ako dejiny spásy; aby sme pamätali na svätých, ktorí dokázali inkulturovať evanjelium do života našich národov; a aby sme prijali bohatú, dvetisícročnú tradíciu Cirkvi bez pokusov vytvárať myslenie oddelené od tohto pokladu, akoby sme chceli vynájsť evanjelium“ (EG, 233). Mnohí kresťania chcú predkladať Evanjelium, ale neučia sa od zástupu tých, ktorí evanjelium uviedli do života. Na druhej strane ale „dedičstvo otcov“ nie je muzeálny exponát, ktorý dáme do vitríny alebo z neho urobíme pamätnú tabuľu. Je to živý poklad, ktorý má moc obohatiť môj život, urobiť ho šťastným. Ak chceme dnes účinne evanjelizovať, musíme ukázať, že kresťanstvo je najlepší návod na život, že je to niečo, čo nám pomáha žiť, dobre žiť, šťastne žiť. Dnes jestvuje množstvo motivačných kníh, ktoré nesú v názvoch niečo ako „Návod na šťastný život“, „Pravidlá pre šťastný a harmonický život“, „Základné návyky pre úspešný život“. A my kresťania neraz predkladáme poklad viery v obrannom úzkostlivom postoji so sloganmi, ktoré by zdeprimovali aj oddiel mažoretiek. Lamentovanie nad nepriateľmi viery a Cirkvi, nad ideológiami, ktoré spochybňujú kresťanstvo, apokalyptické vzbudzovanie úzkosti a strachu, ktoré v Cirkvi boli označované ako milenaristické herézy, to všetko nám nepomôže, ani nikoho nepritiahne. Ježiš nás neposlal lamentovať a vzbudzovať úzkosti. Poslal nás hlásať Evanjelium spásy ako najlepšiu cestu pre človeka. Nepreberajme tento obranný a bojovný tón, ale podľa príkladov veľkých kresťanských duchov zapojme sa do súťaže svetonázorov s istotou, že kresťanstvo má v sebe príťažlivú a neporaziteľnú silu Božieho Syna, ktorý všetko priťahuje k sebe. To je naše dedičstvo otcov. Pápež František nás učí tejto radostnej ponuke kresťanstva.

Svätí – príťažliví nasledovníci Krista

My však vieme, že poklad viery nesieme v hlinených nádobách, ako hovorí Ježiš v evanjeliu. Nerobme si ilúzie. Aj apoštoli boli slabí, krehkí, Judáš bol na peniaze, iní mali karieristické sklony a chceli prvé miesta, Peter bol domýšľavý, keď si myslel, že je lepší než ostatní, napokon sa väčšina z nich ukázala ako zbabelci. Sme hlinené nádoby. Ale to neumenšuje poklad a jeho hodnotu. Ten poklad je schopný nás meniť, ako naznačil Ježiš Petrovi: „A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32). Preto nás nesmie miasť to, že v Cirkvi vidíme aj krehkosť, zradu, škandály. Ježiš vstupuje do tejto reality, a premieňa ju svojím pokladom spásy. Koho sa máme v Cirkvi držať? Tých, ktorí prešli svojou cestou očistenia, ktorí prešli skúškami a transformáciou milosti. Oni sa zmocnili pokladu viery, rozumejú mu. Oni rozumejú aj našej slabosti.

Aj dnes máme veľa ponúk kresťanstva, veľa tvárí tých, ktorí sa hlásia za Kristových učeníkov. Svätý Filip Néri hovoril o piatich stupňoch nasledovania Krista, pričom sa inšpiroval veršami blahoslaveného Jacopone da Todi, ktorý hovoril, že prvý spôsob nasledovania Krista je stav úzkosti a strachu (je to stav sluhu). Druhý spôsob je stav chorého v núdzi, ktorý nasleduje Krista, aby mu bolo lepšie. Tretí stav je cesta lásky (stav priateľa). Štvrtý spôsob je láska k Otcovi (stav syna). A piaty spôsob je snúbenecký spôsob nasledovania (stav ženícha, nevesty). Prvý a druhý spôsob je spôsob začiatočníkov, tretí a štvrtý je spôsob pokročilých a piaty spôsob je spôsob dokonalých. Aj dnes máme rozličné ponuky. Čím je vyšší spôsob nasledovania Krista, tým je príťažlivejší. Niekde je len strach, úzkosť, tých, ktorí sa Krista boja alebo ho potrebujú, lebo sú nešťastní (tí žijú a šíria úzkostlivosť). Sú však aj príťažlivejšie ponuky tých, ktorí Krista milujú, sú jeho priateľmi a majú k nemu dôvernú lásku. Títo sú radostnými Kristovými svedkami, ktorí sa nenechajú odradiť ťažkosťami, prekážkami, ani odmietaním. Zostávajú stále rovnako láskavými. Jeden z propagátorov múdrosti púštnych otcov, o ktorom ešte budeme hovoriť, sv. Ján Kassián hovorí: “Kto prekonal vojnu s neresťami, sa už teší z istého pokoja a prešiel k láske k čnosti samotnej, bude sa usilovať natrvalo vlastniť dobro, z ktorého sa teší. Čnosť, ktorú vlastní, je najdrahším pokladom: pre neho by bolo najväčším trestom, keby stratil túto čnosť, alebo keby dopustil, aby sa infiltrovala opačná neresť.” To je rozdiel medzi sluhom a adoptovaným synom, medzi otrokom a priateľom. Takýto človek sa stáva Božím priateľom a priateľom ľudí, ktorý vytvára oázu pokoja a radosti už len svojou prítomnosťou.

Všetci svätí Cirkvi sú preto „otcami“ a „matkami“, ktorí sú príťažlivými a autentickými nositeľmi pokladu viery, sú pravou tvárou Cirkvi. Ich dedičstvo chceme zachovať, poznať, nasledovať, učiť sa mu. Pápež František napísal nádhernú encykliku o svätosti s príznačným názvom „Gaudete et exultate“ (Radujte sa a jasajte). V nej píše: „Mohli by sme povedať, že „sme obklopení, usmerňovaní a vedení Božími priateľmi. (...) Nemusím sám niesť to, čo by som v skutočnosti sám nikdy niesť nemohol. Zástup Božích svätých ma chráni, pomáha mi a nesie ma.“

Teológia svätých - tradícia v bipolárnej dynamike

Jeden z najväčších objavov môjho života je objav toho, čo sa nazýva „teológia svätých“. Jej autorom je karmelitánsky kňaz, vynikajúci teológ, páter Francois-Marie Léthel OCD, člen Pápežskej Akadémie teológie, ktorý v roku 2011 robil duchovné cvičenia pre pápeža Benedikta XVI. a rímsku kúriu vo Vatikáne. Dnes sa mnohí v zmätku našich čias, ktorý prežívame aj v Cirkvi, snažia predložiť spoľahlivé ponuky, ako žiť kresťanskú vieru. Jeden z takýchto autorov predložil ponuku, ktorú nazval „Benediktova voľba“, s podtitulom „Stratégia pre kresťanov v post-kresťanskom svete“. Nechcem ju teraz hodnotiť. Chcem však povedať, že to, čo nazývam „teológiou svätých“, je „Prednostná voľba svätých“. Je to „voľba evanjelia“, ktorého najlepším interpretačným kľúčom sú svätí. Práve oni nám pomáhajú „vrátiť sa k prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia“, po ktorej volá pápež František. Teológia svätých číta Božie Slovo v historickom rozvinutí cez Otcov Cirkvi, stredovekých Učiteľov, Mystikov. Keď chceme vykopať poklad viery, nemusíme začať od začiatku, lebo už je toľko vyťažené svätými Cirkvi. Všetkých svätých treba vidieť vo vzájomnom dopĺňaní sa. Svätí sú súčasťou obrovského prúdu Ducha Svätého. Teológia svätých je vidí Evanjelium v prizme svätých, ktorá nám dáva vidieť celé spektrum všetkých odtieňov Kristovho svetla. Prizma je vlastne hranol, v ktorom sa lúč svetla rozkladá do celého farebného spektra. Svätí sú vo všetkých obdobiach najžiarivejšími svedkami dedičstva otcov, pokladu viery.

Keď počujete slovo teológia, tak si mnohí predstavíte, že to je niečo teoretické, akademické, abstraktné, čo nemá súvis so životom. Nie je to pravda. Teológia znamená poznanie Boha. Keďže Boh je osoba, ide o poznanie osobné, ktoré pozýva do osobného vzťahu. Osoby nemožno dobre poznať inak ako osobne, v dôvernosti vzťahu. Osobné poznanie Boha je najdôležitejšie v živote človeka. Človek je stvorený pre Boha, pre život s ním. Je doň vložená nepochopiteľná a tajomná túžba po šťastí, ktorá sa naplní až vtedy, keď bude osobne poznať svojho Boha, z tváre do tváre, v blaženom, šťastím naplnenom videní a poznaní. Až vtedy môže byť človek naplno šťastný a naplnený. To je jediné, na čom skutočne záleží. Ostatné je literatúra. Poznanie sa dotýka rozumu a vôle, je poznaním a láskou. A práve preto sa tradícia odovzdáva v týchto dvoch rozmeroch. Jediná cirkevná Tradícia prináša životné vzájomné prepojenie medzi skúsenosťou a myslením, medzi prežívaním a myšlienkou, medzi nevýslovnou tichou mystikou a racionálnym hovorením. Hovorili sme o tom, že kresťanstvo je príťažlivé, Ježiš vyzdvihnutý od zeme priťahuje všetko k sebe. Vo fyzikálnom svete nachádzame symbol príťažlivosti, magnet. Magnet má ale dva póly. Aj Tradícia je bipolárna. Má dva póly. Dedičom palestínskej mníšskej tradície bol aj tajomný autor z prelomu 5. a 6. storočia, známy ako Dionýz Areopagita, ktorý vyjadril túto bipolaritu v IX. Liste, ktorý nájdeme v jeho zbierke diel: “Treba okrem toho chápať toto, že je totiž dvojaká tradícia teológov (posvätných autorov): jedna nevýslovná a mystická, druhá jasná a poznateľnejšia; jedna symbolická a zasväcujúca, druhá je filozofická a argumentačná. To, čo sa nedá povedať, sa preplieta s tým, čo je vysloviteľné; jedna presvedčuje a utvrdzuje v pravde povedaného, druhá pôsobí a vovádza do Boha prostredníctvom mystagógií (iniciácií, uvádzaní do tajomstiev), ktoré sa nedajú naučiť.” Tento Areopagitov text naznačuje v základných rysoch, že Tradícia vovádza do Tajomstva Boha a jeho života prostredníctvom symbolov a sviatostí, ale odhaľuje aj poznateľnosť Tajomstva, prekladá prežitú skúsenosť na duchovnej ceste svätosti ale aj pojmové uvažovanie vo viere, je v nej prítomná zjednocujúca mystika ale aj diskurzívna racionalita, je to prežívaná teológia i premyslená teológia. Oba póly bipolárnej cirkevnej Tradície majú svoju vlastnú dynamiku, ktorá sa rodí z viery ako osobného stretnutia s osobou Krista. Prvá dynamika sa vyvíja v napätí medzi vierou a láskou (fides et amor) ako cesta svätosti, druhá sa rozvíja ako napätie medzi vierou a rozumom (fides et ratio) ako pravé pojmové poznanie viery, racionálne, poznateľné, všeobecne komunikovateľné a vnútorne koherentné, ako posvätná veda viery.

Samozrejme v dejinách u jednotlivých svätých nachádzame rozličné dôrazy na jeden či druhý pól. Nesmieme preceňovať ani podceňovať ani jeden z pólov. Veda viery sa stáva sterilnou a neplodnou, odtrhnutou od života, ak zabudne na potrebu kresťanskej skúsenosti. Kresťanská skúsenosť môže upadnúť do pseudomysticizmov a falošných spiritualít, blúznenia a domýšľavého fantazírovania, ak nie je korigovaná a vedená rozumovým poznaním viery. U starovekých otcov Cirkvi nachádzame obdivuhodnú jednotu oboch pólov. Stredoveké univerzity vytvorili nádherné syntézy rozumu a viery a vytvorili hlbokú teologickú vedu. Liturgia ponúka najmä vovádzanie do tajomstva. Mystici Cirkvi ponúkajú úžasné skúsenostné poznanie Boha. Púštni otcovia ponúkajú mimoriadnu pedagogiku svätosti. “Veľká veda svätých” ako veda viery a veda lásky smeruje v istom napätí smerom k blaženej vede neba, kedy uvidíme Boha z tváre do tváre. V tejto bohatosti Tradície si chcem všimnúť špecifický duchovný mníšsky a pustovnícky prúd, ktorý bol nazvaný „otcovia púšte“. Pozývam Vás objavovať tento poklad otcov púšte na tomto mimoriadnom mieste Skalke nad Váhom (pri Trenčíne), kde žili pustovníci svätý Andrej Svorad a jeho učeník svätý Benedikt. Práve toto fascinujúce miesto bolo vybraté aj pre konanie tejto konferencie Nové svitanie, pretože pripomína svojou pokorou a zároveň majestátnosťou mariánsky pútnicky Walsingham. Zakladateľ tejto pútnickej konferencie, Myles Dempsey, mal v srdci túto túžbu: „Chcem, aby sa krása Cirkvi ukázala v celej jej nádhere. Cirkev žiariaca vo svojej sláve a oslavovaná vo všetkých jej aspektoch – liturgickom, Eucharistickom, charizmatickom, Mariánskom, Sviatostnom, mystickom – a aby sa toho zúčastňovala celá rodina.“ Je vidno v tomto jeho zozname aspektov Cirkvi dôraz najmä na ten prvý pól Tradície, skúsenostný, mystický, symbolický, mystagogický, liturgický, uživotnený. Som presvedčený, že teológia svätých je schopná naplno uspokojiť tieto jeho túžby. Oba póly v jednote vytvárajú najsilnejšiu príťažlivosť, vysoké napätie Božej lásky, ktorá je vždy nová, tvorivá, príťažlivá. Všimnime si teda teraz v tomto rámci teológie svätých hnutie púštnych otcov, ktoré sa dnes teší obnovenému záujmu a popularite.

„Otcovia púšte“ – mníšske hnutie staroveku

Tu na Skalke žil pustovník svätý Andrej Svorad a jeho mladý žiak Benedikt. Žili tu na začiatku 11. storočia. Vieme, že naše územie bolo evanjelizované krátko predtým, najprv franskými misionármi a potom misiu svätého Cyrila a Metoda, ktorí dali cirkevnému životu na našom území východné a byzantské prvky. V tomto období sa začalo mníšske hnutie aj na našom území na rozličných miestach. Napríklad na Zemplíne sa našli pozostatky eremitského kostolíka z tohto obdobia. V mojej rodnej dedine Smolenice sa dodnes traduje, že jedna z jaskýň v údolí Hlboča bola obývaná v minulosti pustovníkom a nazýva sa „mníchova diera“. Dobre zdokumentovaný je však život a pôsobenie svätého Andreja Svorada. Svorad bol pôvodne Poliak a žil nejakú formu pustovníckeho života aj v Poľsku. Ale v roku 1022 vznikli v Poľsku nepokoje. Kráľ Boleslav Chrabrý totiž z rôznych príčin vystúpil proti tým, čo sa pridržiavali staroslovienskej bohoslužby, a chcel ju odstrániť. Vtedy mnohí, čo sa jej nechceli zriecť, odišli z Poľska buď do Kyjevskej Rusi, alebo do Čiech, či na Slovensko. Takto roku 1022 prišiel na Slovensko aj Svorad. Jeho životopisec (päťkostolský biskup Maurus 1064) zaznamenáva, že došiel do Nitry do kláštora sv. Hypolita na Zobore. Tu ho prijal opát Filip a dal mu meno Andrej. Zoborský kláštor sa v tom období (podľa novších výskumov) držal tiež cyrilo-metodskej tradície s východnými vplyvmi. Podľa poľského autora Jozefa Milika bola to "lavra", to znamená kláštor, kde sa okrem spoločného života (cenobiti) mohlo praktizovať aj pustovníctvo (eremiti). No podľa východnej tradície pustovník musel mať viac ako 40 rokov. Preto aj náš Svorad, teraz mních Andrej, sa až po istom čase spoločného života so súhlasom opáta Filipa utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Biskup Maurus zaznamenal, že Svorad sa riadil podľa reguly sv. Zosima (aspoň v niektorých veciach). Zosimas bol slávny mních v Palestíne v 6. storočí. To vysvetľuje aj mnohé veľmi prísne prejavy jeho askézy, ktoré boli vlastné palestínskym mníchom. Bohužiaľ, v životopisoch svätého Andreja sa zdôrazňujú najmä tieto prísne prejavy jeho askézy. Je potrebné objaviť bohatstvo duchovnej ponuky tohto hnutia, aby sme z nej mohli čerpať.

Nikto teraz asi nebude nasledovať svätého Andreja Svorada v jeho asketických počinoch. Maurus opisuje: „Keď nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, podľa príkladu reguly opáta Zosima, v ktorej každý mních dostával na celý čas pôstu 45 datlí, vzal od opáta Filipa, od ktorého prijal rehoľné rúcho, štyridsať orechov, a spokojný s touto potravou, s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia. Po dennej robote si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý by sa mohol nazvať skôr trýznením ako občerstvením. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedadlo používal na spánok. Keď sa jeho telo unavené ospanlivosťou naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil zranený ostrým bodcom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Keď mu hlava z ospanlivosti klesala, hneď ho udrel kameň. Keď mŕtve telo zobliekali a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do mäsa. Musela mu spôsobovať ustavičné muky.“ V Palestíne bolo viac krkolomných asketických výkonov, niektorí mnísi tam žili dokonca na stĺpoch, tzv. stiliti. Svätý Andrej Svorad a Benedikt sú teda na našom území v rannom stredoveku dedičmi tradícii púštnych otcov, mníšskeho hnutia, ktoré sa začalo niekoľko storočí predtým v staroveku na blízkom východe, najmä v Palestíne, v Sýrii a Egypte. Skúsim Vám toto hnutie aspoň v náznakoch predstaviť. Na záver potom naznačím ponuky (najmä na príklade svätého Filipa Nériho), cez ktoré sa duchovné bohatstvo múdrosti týchto mníchov prenieslo v novoveku až po súčasnosť do života kresťanov žijúcich vo svete.

Rozsiahle mníšske hnutie vzniklo na prelome 3. a 4. storočia. Nie je ľahké porozumieť dôvodom, pre ktoré sa vytvorilo také masívne mníšske hnutie po skončení prenasledovania kresťanov prvých storočí. Mníšsky život spopularizoval najmä životopis svätého Antona pustovníka, ktorý napísal veľký svätý Atanáz, biskup v egyptskej Alexandrii. Ale aj životopis svätého Pavla z Téb, ktorý je považovaný za prvého pustovníka a ktorého životopis napísal svätý Hieronym, mal obrovský vplyv. Treba však spomenúť, že toto mníšske hnutie nebolo len pustovnícke. Pustovníci boli mnísi, ktorí žili osamotene, na pustatine (po grécky ἐρῆμος, čo znamená aj púšť). Preto dostali aj názov eremiti, neskôr „otcovia púšte“. Niekedy sa používa aj výraz anachoréti (z gréckeho ἀναχωρητής/anachōrētēs, odvodené od ἀναχωρεῖν/anachōrêin, utiahnuť sa). Okrem pustovníkov však tu boli aj tzv. cenobiti (z latinského coenobium, ktoré pochádza z gréckeho κοινός, "spoločný", e βίος, "život"). Boli to teda spoločenstvá mníchov, ktorí žili v kláštoroch. V Palestíne ich nazývali laury. Obyčajne mali nejaké pravidlá života. Jednou z prvých bola regula svätého Pachómia. Neskôr vznikli na Východe najvplyvnejšie mníšske pravidlá svätého Bazila a na Západe svätého Benedikta.

Pôvodné mníšske hnutie v 3. a 4. storočí bolo spontánne, väčšina pustovníkov neboli pisatelia. Ich múdrosť nám sprostredkovali v 4. a 5. storočí najmä Evagrios z Pontu a svätý Ján Kassián. Obaja sa vydali do Egypta, aby osobne spoznali otcov púšte a potom zaznamenali svoje bohaté skúsenosti z rozhovorov s nimi a z pozorovania ich života. U nás na Západe mal najväčší vplyv práve svätý Ján Kassián, ktorý pochádzal z Rumunska, pôvodne žil nejaký čas v Palestíne, kde spoznal prísny typ mníšstva, ktorý sme už opísali, neskôr v Egypte spoznal miernejší a vnútornejší duchovný život koptských mníchov. Napokon v Galii, v dnešnom Francúzsku, v oblasti Provensálska (pri dnešnom meste Marseilles) zakladá mníšske spoločenstvá a píše svoje diela, ktoré mali obrovský vplyv na Západe, najprv na svätého Benedikta, ktorý ho odporúčal ako duchovné čítanie svojím mníchom, neskôr v novoveku na svätého Filipa Nériho, ktorý duchovne vyrastal pri benediktínoch z Monte Cassina. Kassián napísal pravidlá cenobitského života a dielo o liekoch na hlavné neresti. Ale jeho najväčším dielom sú tzv. Collationes patrum (preložili by sme to ako „rozhovory otcov“). Ale o tom ešte budem hovoriť.

Samozrejme jestvuje rozmanitá literatúra, ktorá vznikla v 4. a 5. storočí na východe a ktorá sa týkala najmä Egypta a koptského mníšstva, ktorú nebudeme teraz analyzovať. Môžeme spomenúť neskoršie diela v 7.-9. storočí, ktoré približovali spiritualitu púštnych otcov. Boli to historicko-anekdotické diela, ktoré rozprávali historky zo života mníchov a asketické diela, ktoré systematizovali učenie púštnych otcov. Najznámejšie je dielo sv. Jána Klimaka, Rebrík do raja. Okrem toho však sa tradovali medzi otcami púšte a ich žiakmi výroky otcov z generácie na generáciu. Poznáme ich aj pod názvom Apogthegmata patrum, Výroky alebo zásady otcov. Postupne sa tieto výroky zapisovali a tvorili sa zbierky výrokov, ktoré sa dostali až k nám. Napísanie výrokov bolo urýchlené aj smrťou prvých velikánov otcov púšte, neskôr nájazdami, ktoré postupne viedli k zániku mníšstva v Egypte, hoci ono úplne nevymizlo. Tých zbierok bolo niekoľko. Zaujímavé, že názov Apofthegmy (z gréckeho ἀπόφθεγμα/apophthegma, od slovesa ἀποϕθέγγομαι: „vyslovujem výrok“) sa objavuje po prvý krát u už spomínaného Zosima v 6. storočí, ktorým sa inšpiroval aj sv. Andrej Svorad.

Otcovia púšte a ich obdivuhodná pedagogika svätosti

Prvou charakteristikou, ktorú potrebujeme znovuobjaviť v duchovnom živote, je potreba nechať sa viesť skúsenejšími. Celé mníšske hnutie tzv. púštnych otcov je obdivuhodnou pedagogikou svätosti. II. vatikánsky koncil a pokonciloví pápeži našich čias ohlasujú každému kresťanovi, že je povolaný k zrelosti kresťanského života, k svätosti, ktorá je istým povolaním každého pokrsteného. Svätý Ján Pavol II. na prahu tretieho tisícročia poukázal na potrebu výchovy, pedagogiky vo svätosti: „Cesty svätosti sú mnohoraké a primerané povolaniu každého jednotlivca. Ďakujem Pánovi, že mi doprial v týchto rokoch blahorečiť a svätorečiť toľkých kresťanov. Boli medzi nimi aj mnohí laici, ktorí sa posvätili v najobyčajnejších životných podmienkach. Je príhodný čas znovu presvedčivo predostrieť všetkým túto "vysokú úroveň" každodenného kresťanského života. Celý život cirkevného spoločenstva a kresťanských rodín musí viesť týmto smerom. Je ale tiež zrejmé, že cesty svätosti sú osobnými cestami. Vyžadujú si opravdivú a vlastnú pedagogiku svätosti, ktorá by bola schopná prispôsobiť sa rytmom jednotlivých osôb. Táto pedagogika musí integrovať bohatstvá ponuky, poskytovanej všetkým, tradičnými formami pomoci, ktorá sa dáva osobám a skupinám, ako aj novými formami, ktoré sa poskytujú v združeniach a hnutiach, schválených Cirkvou.“ (Novo Millennio Ineunte, 31). Otcovia púšte sú prvými majstrami takejto pedagogiky ku svätosti, pedagogiky v nasledovaní Krista.

Na ceste dokonalosti je veľa nástrah, nebezpečenstiev, klamov. Je potrebné rozlišovať. Ako to fungovalo u púštnych otcov? Cenobitskí mnísi sa obyčajne podriadili rôznym predpisom spoločného života a zásadám duchovného života. Niektorí sa po určitom „zaučení“ vydali do samoty, na pustovňu (ermitáž), do púšte, do samoty. Uchýlili sa v nejakej jaskyni alebo si postavili malú celu, príbytok, pustovňu. Samozrejme neboli úplne izolovaní od sveta. Museli z niečoho žiť, obyčajne z práce svojich rúk, predávali svoje výrobky, niečo si vypestovali. To nebolo bez kontaktu s ľuďmi. K tomu ešte potrebovali duchovné kontakty. Obyčajne sa stretávali na sobotňajšej-nedeľnej Eucharistii, po ktorej sa konali spomínané collationes (teda rozhovory). Navštevovali sa navzájom, najmä keď niektorí potrebovali radu a duchovné vedenie. Vyhľadávali najmä tých najskúsenejších. Okrem toho mladší ako žiaci bývali spolu so svojím duchovným majstrom a posluhovali mu (najmä ak boli v pokročilom veku – tak to bolo aj s Benediktom, ktorý bol žiakom Andreja Svorada). Zo začiatku bolo potrebné sa najprv naučiť základom v cenóbiu alebo pod vedením učiteľa, pretože ísť do samoty a púšťe bez potrebnej prípravy mohlo byť nebezpečné a diabolské nástrahy mohli priniesť duchovnú katastrofu (tak to bolo neskôr aj na Zobore, ako sme videli).

Po takejto skúsenosti akéhosi noviciátu odišiel mních do púšte s Písmom Svätým (fyzicky s exemplárom Biblie), ktorá bola základnou duchovnou stravou. Lenže Božie Slovo bolo treba správne interpretovať a život prinášal rozličné otázky, ktoré mních sám nevedel rozlíšiť. Preto sa obyčajne obracal na skúsených mníchov, ktorí sa nazývali „otcovia“ (po grécky γέρων, v koptčine abba, v slovanských jazykoch starec). Slovo abba nachádzame ako kľúčové v spomínaných výrokoch (apofthegmatách). Abba, otec, bol výnimočný svojimi skúsenosťami, znalosťou duchových vecí, múdrosťou a darom rozlišovania. Boli to experti na duchovný život. Niekedy boli aj vekom naozaj starcami, inokedy vysokú múdrosť dosiahli už v mladom veku, to boli mladí starci, ktorých neraz vyhľadávali fyzicky oveľa starší mnísi. Neboli to múdri ľudia v akademickom zmysle slova, teológovia, ako ich vnímame dnes. Disponovali múdrosťou srdca, poznaním, ktoré je zakotvené v skúsenosti, v prekonaných bojoch, v ceste, ktorú sami prešli v duchovnom snažení, v skúsenostiach, ktoré prebrali od druhých. Ich výroky boli často krátke a výstižné vyjadrenia, ktoré boli syntézou hlbokej múdrosti. Keď chcel niektorý neskúsený mních počuť nejakú radu, nejaké slovo starca, neraz bol vystavený skúške: musel na odpoveď čakať aj niekoľko dní. Bol tak vystavený skúške pokory a čistého úmyslu rásť. Ukázalo sa tak, či ho nevedie len zvedavosť alebo márnivosť, či mu na tom skutočne záleží. Účelom takéhoto výroku, takéhoto slova nebolo uspokojenie intelektuálneho poznania, ale potreba vnútorného života. Snaha dosiahnuť spásu, pokročiť v nasledovaní Krista. Často sa opakuje slovný obrat: „Abba, povedz mi slovo, aby som bol spasený“. Spôsob výchovy otcov púšte napodobňoval Ježišovu prvú školu nasledovania a učeníctva: „Učiteľ, kde bývaš? Poďte a uvidíte.“ (Jn 1, 39). Učeníci žili s Ježišom, zostávali pri ňom. Neskôr v Jánových listoch čítame o tejto škole: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami.“ (Jn 1, 1-3). Bolo to odovzdávanie múdrosti charakteristické pre ten druhý pól cirkevnej tradície, uživotnený, vovádzajúci, mystický.

Táto pedagogika bola veľmi osobná a individuálna, prispôsobovala sa jednotlivcom a ich rytmom a potrebám. Povedali by sme „personalizovaná“. Tu má koreň tzv. duchovné vedenie alebo sprevádzanie, také prítomné v kresťanskej spiritualite. Neskôr sa na púšti objavovalo množstvo ľudí zo sveta, ktorí tu hľadali oporu, usmernenie, radu pre svoj kresťanský život. Niektorí však boli hnaní akousi márnivosťou, boli to zberatelia slov, aby sa potom pochválili. Keď takíto skúšali viesť rozhovory s otcami, boli odbití buď mlčaním alebo tvrdými slovami. Výroky otcov nenahrádzali Sväté Písmo, boli akýmsi interpretačným kľúčom k Božiemu Slovu, ktorý ukazoval smer, ako ho správne uskutočniť a praktizovať. Boli výrazom obdivuhodnej syntézy srdca. Ako kedysi Panna Mária „zachovávala všetky tieto slová a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19), tak aj púštni otcovia zachovávali Božie Slovo v srdci a premýšľali o ňom. Neraz vedeli Písmo naspamäť. A práve v ich srdci sa rodila obdivuhodná syntéza, múdrosť srdca, ktorá sa dotýkala sŕdc, pretože fungovala. Bola to príťažlivá múdrosť. Dobre to vyjadrujú slová oveľa neskoršieho svätca: „Ich svetlo a ich poznanie, ktoré im dáva Múdrosť, nie je poznaním suchým, neplodným a neúctivým, ale naopak poznaním osvecujúcim, pomazaným, účinným a zbožným, ktoré sa dotýka srdca, uspokojuje ho a osvecuje ducha.“ (porov. sv. Grignion z Montfortu, Láska Večnej Múdrosti, 93). Táto múdrosť sa vyznačovala najmä darom rozlišovania a vedela odpovedať aj na praktické otázky života v konkrétnych situáciách ľudí, ktorí chceli žiť svoj praktický život vo svetle Evanjelia.

Dedičom tradície palestínskych mníchov bol aj v úvode citovaný velikán kresťanskej mystiky, teológie a filozofie, Dionýz zvaný Areopagita, ktorý žil na prelome 5. a 6. storočia. On hlboko teologicky premyslel túto potrebu kresťanskej pedagogiky duchovného života. Nechal sa inšpirovať scénou Skutkov apoštolov o obrátení svätého Pavla, ktorý bol oslepený Kristovým svetlom na ceste do Damasku. Nebol schopný sám urobiť ani krok v tomto svetle. Potreboval pomoc druhých. Človek však potrebuje byť vedený v oslepujúcom Kristovom svetle. Prvým krokom je kresťanská iniciácia, teda vovedenie do kresťanského života v krste (v jednote s Eucharistiou a birmovaním). Svätý Pavol je „vedený za ruku“, aby prijal krst a bol vovedený do kresťanskej cesty: „Vstaň a chod' do Damasku; tam ti povedia všetko, čo máš urobiť.“ (Sk 22, 10). V ikone Obrátenia sv. Pavla Dionýz nachádza ďalšiu inšpiráciu pre kontempláciu Cirkvi: Pavla „vedeného za ruku“. V gréckom texte Skutkov apoštolských Lukáš používa v opisoch Pavlovho obrátenia sloveso χειραγωγειν, “viesť za ruku”. V cheiragogii vidí Dionýz najvhodnejší termín na vyjadrenie nadprirodzenej výchovy v milosti na ceste svetla v Cirkvi. Tento výraz, ktorý Ján Scotus Eriugena preložil do latinčiny ako manuductio sa v živých rečiach úplne stratil. Zachoval sa najmä v ruštine (руководитель znamená “riaditeľ”, “učiteľ”) a v modernej gréčtine. V starovekom Grécku sa veľa hovorilo o výchove v morálke, v umení, vo filozofii. Vyvinula sa grécka παιδεία. Vychovávateľ (παιδαγωγός) mal veľký význam v gréckej polis. U Dionýza sa χειραγωγία stáva kľúčovým pojmom na vyjadrenie kresťanskej a cirkevnej výchovy v poriadku milosti, nadprirodzenej výchovy v duchovnom výstupe, ktorá prekonáva všetky druhy gréckej výchovy i výchovy v Starom Zákone. Kresťanovi sa na jeho ceste svetla v Cirkvi, počas jeho duchovného výstupu na horu dokonalosti (na ceste k svätosti), ponúkajú rozličné druhy cheiragogie, rozličné druhy opory a pomoci.

Všetci poznáme notoricky známy výjav Michelangelovho Stvorenia v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne v Ríme. Adamova ruka a Stvoriteľova ruka. Prvým princípom cheiragógie je Boh sám, ktorý sa človeku zjavuje a vedie ho za ruku do dôvernosti svojho vnútorného života. Boh vedie človeka prostredníctvom svojho Syna, ktorého posiela ľudstvu ako Cestu. Podľa Dionýza sú takýmito cheragógmi aj anjeli a svätí. Boh nám však dáva aj pozemských sprievodcov, kňazov (presbyterov), krstných rodičov atď. Je to vedenie plné milosrdenstva a súcitu. Dionýz predstavuje nádherný obraz tejto milosrdnej a zhovievavej povahy cheiragogie. Je to lekcia, ktorú dostal istý svätý muž, menom Karpos, vo videní počas nočnej modlitby. Tento muž, „vhodnejší než ktokoľvek iný, čistotou svojho ducha, pre kontempláciu Boha“, sa najprv zarmútil a potom zostal rozhorčený kvôli správaniu istého novokrstenca, ktorý sa nechal zviesť istým nevercom. Počas jednej jeho nočnej modlitby dokonca žiadal pre oboch smrť. Potom nasledovalo videnie, v ktorom Karpos videl „otvorenú zem, ktorá vytvorila hroznú a temnú priepasť, a muži, ktorým zlorečil stáli pred ním na pokraji priepasti úbohí a plní strachu, a už-už sa prepadali, keďže nemali pevnej pôdy pod nohami“. Hady i ľudia a sám Karpos sa snažili ťahať týchto dvoch, aby ich zvrhli do priepasti. Potom nasleduje nádherná lekcia pravej cheiragogie tomuto svätému mužovi Karpovi, ktorý si nevšimol, že on sám bol v nebezpečenstve prepadnúť sa do priepasti: „Napokon s námahou zdvihol hlavu a videl znovu nebo tak, ako ho videl predtým a Ježiša, ktorý sa nechal pohnúť milosrdenstvom v situácii, ktorá sa tam odohrávala, zdvihol sa z nebeského trónu, zostúpil k nim a vystrel svoju dobrotivú ruku. Anjeli, ktorí prišli na pomoc spolu s ním, zachytili dvoch mužov, z jednej i druhej strany, a Ježiš povedal Karpovi: «Tvoja ruka je už zodvihnutá, zasiahni ma už konečne. Ja som pripravený trpieť po druhý krát, aby som zachránil ľudí. A som pripravený to urobiť, len aby ľudia nehrešili. Ale rozhodni sa, či je pre teba lepšie zostať v priepasti s hadmi alebo žiť s Bohom a dobrými anjelmi a priateľmi ľudí.»“ Cheiragogia je „dobrotivou rukou“. Otcovia púšte boli priateľmi ľudí. Sv. Ján Kassián vysvetľuje: “Navyše takýto človek svojou láskou prejavuje trpezlivosť a sladkú láskavosť. Viny hriešnikov ho nepobádajú k hnevu, ale prosí pre nich od Boha odpustenie, také veľké zľutovanie a pochopenie má pre ich slabosť. Dobre si pamätá, že jeho samého muselo Božie milosrdenstvo oslobodiť od tých istých vášní. Vie, že to nebolo jeho úsilie, ktoré ho oslobodilo, ale Božia ochrana. Preto vie, že človeku, ktorý padá, sa nemá prejaviť hnev, ale súcit.”

Svätý Filip Néri – moderný starec Západu

Svätý Filip Néri je svätcom, ktorý ukázal kresťanom smer na prahu novoveku, ako žiť naplno kresťanské povolanie k svätosti uprostred sekularizovaného sveta. V mladosti vyrastal pod vedením benediktínov na Monte Cassino a pri kláštore v Gaete. Okrem iných jeho jednou z najobľúbenejších kníh, ktorú mu určite benediktíni odporúčali, boli práve Rozhovory s míchmi od svätého Jána Kassiána. Čiže sa živil touto spiritualitou púštnych otcov. Spiritualita svätého Filipa sa živila patristikou a mníšskou literatúrou, ale aj mystikou stredoveku a súčasnými duchovnými dielami. Svätý Filip miloval pustovnícky život i spoločenstvo. Keď prišiel do Ríma, žil vyše desať rokov pustovníckym spôsobom života. Celé noci sa túlal po odľahlých miestach Ríma, aby vo svite mesiaca alebo pri blikajúcom svetle sviečky, čítal duchovné knihy, rozjímal, modlil sa. Na týchto tajomných a osamotených miestach si vybavoval podmanivé dejiny prvých generácií kresťanov, hrdinské vyznania viery, dlhý zástup mučeníkov, posvätný Rím Petra a Pavla, zafarbený do purpuru kresťanskej krvi. Zapaľoval sa ohňom, ktorý horel v srdciach týchto svedkov Kristovej lásky. Filip sa tak stáva „eremitom“, „zbožným pustovníkom“. Vyhľadával samotu Katakomb, bazilík a kostolov a iných opustených miest, presúval sa v noci od kostola ku kostolu, pri svetle sviečky alebo mesačného svitu čítaval duchovné knihy a hľadal „ducha“, chcel si vyprosiť „ducha“, teda duchovnú horlivosť. A tak dozrieval v samote srdca, uprostred modlitby a rozjímania k milosti Turíc roku 1544, kedy mimoriadne vyliatie Ducha spôsobilo zázračné fyzické zväčšenie jeho srdca, pričom sa mu zlomili aj dve rebrá.

Svätý Filip tak žil spiritualitu púštnych otcov uprostred zosvetšteného veľkomesta. Stáva sa tak veľmi moderným svätým. Tí, čo Filipa poznali dobre a „boli jeho“, ako sa zvyklo hovoriť, ho charakterizujú takto: z Filipovej tváre a z držania tela presvitá ten vnútorný svet, ktorého zrkadlom sú obyčajne oči. Sympatický, prívetivý, vtipný, inteligentný, kultivovaný, panský vo vkuse, no jednoduchý, spoločenský a zdržanlivý zároveň, milujúci samotu. Celá jeho osobnosť vyžarovala rafinované kúzlo, ktoré priťahovalo mnohých. „Vtipkujúci“, slávnostný, ušľachtilý, rýdzi, jednoduchý, pozorný ku každému, príjemný, hlboký, zdržanlivý, hĺbavý, vzletný...: harmónia rozličných vlastností skombinovaných v jednote. Vo Filipovej osobnosti nič neškrípe: všetko je harmonizované skúsenosťou s Bohom, ktorá viditeľne stvárňuje jeho bohaté človečenstvo. Filipa Nériho silno priťahoval pustovnícky život a odraz toho svojho videl v živote otcov púšte. Mal pocit, že boli ako on. Pán ho však nepovolal k životu v odlúčenosti; skôr ho postaví doprostred sveta plného protikladov, do mesta takého sužovaného, až sa z toho človeku krútila hlava. Boh ho do tohto mesta povolal preto, aby doň vniesol pokoj, vyrovnanosť, ducha rozjímania a modlitby potrebné na premenu srdca. (DC, 4) Filip vášnivo rozpráva svojim priateľom a známym, mladým ľuďom, ktorých stretol, žobrákom, obchodníkom a robotníkom o veciach, na ktorých v živote naozaj záleží, hovorí o Bohu, jedinom, kto môže dať duši pokoj. „Stáva sa neúnavným apoštolom na mestskom námestí." Svätý Filip je špecifickým starcom Západu, veľkomesta, ktorý prináša pokoj do púšte tohto sveta, sužovaného nepokojom, protirečeniami, zmätkom.

V ostatných rokoch urobili v Taliansku dva filmy o svätom Filipovi Nerim. Obidva, ale najmä ten druhý, vykresľujú svätého Filipa dosť úboho, sú skôr projekciou „sociálneho“ kňaza, akého chcú vidieť dnes často v Taliansku. Keď som videl film Ostrov o živote ruského starca Anatolija, povedal som si: tento film hovorí o svätom Filipovi oveľa viac. Obraz starca, s bohatým a plodným duchovným životom, plným mystických zážitkov, za ktorým prichádzajú ľudia, aby ich viedol, obraz „jurodivého“ starca (výraz, ktorým v Rusku označujú „bláznov zamilovaných do Krista“), ktorý maskuje svoju svätosť svojimi vylomeninami, obraz starca, ktorý miluje slobodu a nevie sa zmestiť do šablón mníšskeho života, hoci miluje poriadok a pravidlá rehoľného života, to je najlepší obraz Filipa Neriho! Svätý Filip žije ideály mníšskej horlivosti, stáva sa „bláznom zamilovaným do Krista“, ale zostáva svetským kňazom v službe posvätenia svätého Božieho ľudu.

Jeho Oratórium – tak nazval svoj „vynález“ – sa nerodí ako inštitúcia, ale ako rozvinutie duchovného vedenia jednotlivcov, predovšetkým laikov všetkých stavov, ktoré sa stávalo aj komunitným a rodinným stretnutím. Stretnutiam hovorili „rozhovorom nad knihou“. Zvyklo sa hovoriť, že používali knihy, ktoré sa začínali na „S“: predovšetkým Sväté Písmo, ale aj knihy svätých a ich životopisy: zvláštne miesto mali mystici, púštni otcovia a ďalší. Novosť pochádzala z Ducha Svätého, ktorého pôsobeniu sa Filip zveroval. Ovocím bol hlboký duchovný život, okorenený láskavou askézou a umŕtvovaním, najmä askézou radosti a pokory, umŕtvovaním individualizmu a spoliehania na seba. Duchovné vedenie, plné milosrdenstva a dobroty, je jedným z najzákladnejších rysov oratoriánskej charizmy. „Pippo buono“ sa stal prototypom láskavej kňazskej cheiragogie, ktorá osobným spôsobom sprevádza duchovný rast kresťana. Oratorián Guzmán Carriquiry hovorí, že otec Filip číta v srdciach iných to, čo oni sami nevedia čítať, a dovoľuje im objaviť v sebe toho, ktorý je väčší ako ich srdce. Osobne sprevádza rast svojich priateľov a učeníkov, dávajúc veľmi moderným spôsobom hodnotu ich svedomiu a ich slobode. Osoba rastie vo svojom človečenstve iba vtedy, keď stretne svedectvo väčšie od seba samej, otcovstvo, obdivuhodnú prítomnosť, ktoré by jej ukázali cestu rastu, križovatku vlastnej slobody, požiadavky zodpovednosti, bez toho, aby zostala zakliesnená vo svojich obmedzeniach, vo svojich vášňach a ospravedlňovaniach. Filip Neri bol autentickým „majstrom duší“ v dare, ktorý objíma celú osobu, v jej okolnostiach, až do hĺbky jej bytia.

Svätý Filip Néri zostal „nepíšucim svätým“. Jeho múdrosť srdca, podobne ako u púštnych otcov, sa zachovala v zbierkach jeho výrokov, sentencií, zásad, ktoré nám zanechali jeho priami žiaci. Spolu so životnými príkladmi a hojnými svedectvami, ktoré sú obsiahnuté v Procese kanonizácie, práve ony tvoria vzácne dedičstvo a odovzdávajú nám živý lúč sapientiae cordis (múdrosti srdca) Svätého Filipa, pre ktorého veľký Goethe vymyslel definíciu „hĺbavej radosti“. Tieto Zásady, jednoduché a prívetivé, pretože vytryskli z každodennej skúsenosti vzťahu s Bohom a s ľuďmi, aj naďalej poskytujú každej dobe vzácny návod ku kresťanskému napredovaniu. Neskôr jeho veľký nasledovník, učiteľ Cirkvi, svätý František Saleský, ktorý založil Oratórium svätého Filipa Nériho v Savojsku, v meste Thonon, ale hneď vzápätí sa stal biskupov v Ženeve. On nám zanechal prvý veľký návod na kresťanský život („cheiragógia“ v modernej gréčtine znamená aj „návod na použitie“). Je to návod pre bežného kresťana, žijúceho vo svete, v manželstve, pracujúceho. Nazýva sa Filotea alebo úvod do zbožného života. Priniesol v dejinách veľa ovocia a ovplyvnil veľkých moderných svätých.

Čo je najdôležitejšia a prvá čnosť pre dobrý duchovný život?

Svätý Filip Néri učil umeniu vnútornej askézy, ktorá je najťažšia. Skutky umŕtvenia nemajú u Filipa formu tvrdosti, často nenapodobiteľnej, ktoré charakterizujú niektorých iných svätých. On miluje vnútorné umŕtvenie viac ako fyzické, uprednostňovanou pôdou je stále srdce: Oveľa viac prospieva umŕtvovať vlastnú vášeň či emóciu viac ako mnohé zriekania, pôsty a disciplíny. Ak chcete v niečom preháňať, robte to v tom, že budete krotkí a trpezliví, pokorní a láskaví, pretože tieto veci sú dobré samé o sebe. Najdôležitejšia vec v kresťanskom živote spočíva v umŕtvovaní úsudku. Toto je hlavné pokánie, ktoré Otec Filip predkladá svojim a v ktorom ich vychováva. „Umŕtvovať úsudok“ neznamená samozrejme pohŕdať ľudským rozumom, ale zdôrazňuje, že je nevyhnutné získať si odstup od pyšnej naviazanosti na vlastný úsudok, od voluntas propria (svojvôle) spôsobenej pyšným posudzovaním samého seba a skutočnosti. Zvykol sa dotknúť svojho čela, pričom hovorieval: Svätosť spočíva celá v rozmedzí troch prstov, teda v umŕtvovaní úsudku, teda v spochybnení samého seba, samolásky a vlastného úsudku.

Potvrďme to slovami svätého Františka Saleského, ktorý vo svojom návode na duchovný život hneď v prvej kapitole píše: „Chceš byť nábožnou, Filotea? Si kresťanka a vieš, že nábožnosť sa veľmi páčiť Bohu. Preto hneď na začiatku musíš vedieť, čo je nábožnosť. Stáva sa, že ak človek na začiatku nejakého podujatia urobí čo aj len malú chybičku, táto časom rastie, ba narastie mnoho ráz toľká, že sa už nedá ani napraviť. Tak je to aj v náboženskom živote. Pravá nábožnosť je len jedna, zatiaľ čo falošných a pomýlených je veľa. Keby si nevedela rozpoznať pravú nábožnosť, ľahko by si sa mohla oklamať a oddať sa prevrátenej a poverou nasiaknutej. Nebezpečné je to, že každý si vymýšľa nábožnosť podľa svojej chuti, podľa svojich vnútorných túžob a predstáv. [...] Takýchto vo všeobecnosti pokladáme za nábožných, ale oni sú ďaleko od toho. To, čo pod rúškom vonkajšieho zdania skrývajú, je len modla, socha a prízrak nábožnosti, akási fatamorgána.“

Otec Filip takto zdôvodňuje svoj výber Tarugiho za svojho nástupcu: Pretože mi bol vždy poslušný. A hoci v niektorých veciach sa protivil, predsa sa čoskoro spamätal a pokoril, a keďže poslúchol, je schopný i riadiť a rozkazovať iným. Aby poučil svojich duchovných synov o potrebe rozvážnosti, hovorieval, že netreba všetko urobiť za jeden deň a že nie je možné stať sa svätým za štyri dni, ale iba postupne, po troche. Povzbudzoval všetkých, aby utekali pred každým druhom výnimočnosti a túžby ukázať, že sú viac ako ostatní, a preto často hovoril, že nemal rád extázy na verejnosti a považoval ich za nebezpečné. Hovoril, že toho, kto chce lietať bez krídiel, treba stiahnuť dolu za nohy. Tí, ktorí len nedávno nastúpili cestu ducha, sa nemajú snažiť obracať iných, ale snažiť sa upevniť v dobrom a stáť pevne v pokušeniach, zostať pokorným a nemyslieť si, že niečo dobré dokázali. Naopak si majú myslieť, že nič neurobili, aby neupadli do pýchy. Niet nebezpečnejšej veci pre začiatočníka v duchovnom živote ako túžba učiť a riadiť iných. Odporúčal vo všetkom sa odporúčať modlitbe ostatných a v rozhodnutiach hľadať radu u múdrych a skúsených.

Otcovia púšte v sebe pestovali túžbu byť stále na začiatku, ochotní učiť sa, stále začínať. Zakončím vtipnou ale hlbokou príhodou, ktorú rozpráva svätý Ján Kassián vo svojej knihe Rozhovory s mníchmi v kapitole o cieli pokánia. Píše o opátovi Pinufiovi, ktorý viedol s autoritou opáta a kňaza veľký kláštor pri egyptskom meste Panefysis. Píše o ňom: „Čnosti a zázraky preslávili tohto mnícha v celej oblasti. Natoľko ho oslavovali, že prišiel k presvedčeniu, že už dostal odmenu za svoje námahy. V obave, že veľká popularita mu zoberie večnú odmenu, v skrytosti utiekol zo svojho kláštora a utiahol sa do pustovne mníchov v Tabennesis. Nehľadal v samote odpočinok, nie spokojnosť samotárskeho života, tú spokojnosť, ktorú niekedy nedokonalí mnísi hľadajú pohnutí pýchou, unavení z poslušnosti komunitných kláštorov. Nie: Pinufius hľadal jarmo spoločného života toho slávneho kláštora. Z obavy, že jeho mníšsky odev by ho prezradil, obliekol si svetské oblečenie a objavil sa tak pred bránami kláštora. Tam podľa zvyku týchto kláštorov bol ponechaný niekoľko dní. Sklonil sa pri nohách všetkých a znášal neotesanosť, s ktorou k nemu pristupovali, aby vyskúšali jeho povolanie. Obviňovali ho, že chce žiť mníšskym životom, aby si na sklonku svojho života zabezpečil lacno ubytovanie a stravu. Inými slovami, boli presvedčení, že nie je úprimný vo svojej túžbe po mníšskom živote. V tom kláštore bol mladý mních zodpovedný za záhradu. Pinufius mu bol zverený ako pomocník. Starý opát robil všetko, čo mu kázal jeho predstavený, alebo čo považoval za svoju úlohu. Robil to s takou pokorou, že vzbudzoval u všetkých údiv. Ba viac. Pinufius pracoval aj v noci, aby urobil isté služby, ktoré mnísi nechceli robiť, lebo sa im hnusili. Tak sa stávalo, že ráno celá komunita zostávala v úžase, pretože zistila, že bola urobená táto práca bez toho, aby vedeli, kto ju urobil. Radostne prežil v tomto kláštore takmer tri roky, v najtvrdšej námahe a úplnej podriadenosti. V tom istý mních, ktorý ho poznal, a ktorý podobne ako on vyšiel egyptskej provincie, prišiel do tohto kláštora. Hneď a bez ťažkostí rozpoznal Pinufia, ale oblečenie, v ktorom ho videl oblečeného a nízke služby, ktorými bol poverený, ho priviedli k váhaniu. Lepšie ho pozoroval, kým jedného dňa sa rozplynuli všetky pochybnosti. Vtedy tento putujúci mních padol na kolená pred Pinufiom. Najprv zostali ostatní mnísi v úžase, ale potom, keď im odhalil meno toho, ktorého si tento cudzinec uctil takým mimoriadnym spôsobom, totiž meno, ktorého chýr vysokej svätosti sa rozliehal všade – k úžasu sa pripojila bolesť. Tí dobrí mnísi ľutovali a hanbili sa, že tak ponížili muža veľkých zásluh a ešte k tomu majúceho kňazskú hodnosť. Pinufius však hojne zaplakal a vyčítal diablovi, že ho zo závisti takto prezradil. Spolubratia sa okolo neho zhromaždili ako čestná stráž a priviedli ho do jeho kláštora. Ale on tam zostal len krátko. Urazený poctami, ktoré mu preukazovali, v skrytosti nasadol na loď a odcestoval do Palestíny, sýrskej provincie. Tam bol opäť prijatý ako začiatočník a novic, do kláštora, v ktorom som žil ja a Germán. Opát rozkázal, aby býval s nami v jednej cele. Bol odhalený aj po druhý krát, privedený do svojho kláštora ešte s väčšími poctami a prinútený, aby ďalšie roky bol tým, čím v skutočnosti bol.“

Opäť snívajme: cesta k lepšej budúcnosti

2020-12-06T04:55:00.004-08:00

Boh s nami počíta a raz nám to spočíta (1. advent, rok B, 2020)

2020-11-30T06:44:00.003-08:00

Rozumné panny: rozvážnosť udrží lampu zažatú

2020-11-08T04:07:00.004-08:00

Podobenstvá nie sú jednoduché alegórie, pri ktorých by každý obraz mal jedno vysvetlenie. Ježiš vo svojej božskej mysli vidí Božie veci a hovorí o nich v obrazoch. Nie je možné ich interpretovať jedným výkladom, ale podobenstvá sú mocné symboly Božieho Slova, ktoré sa vyjadruje ľudskými slovami a obrazmi, ale je v nich skryté nevyčerpateľné bohatstvo. Skúsme si zobrať za interpretačný kľúč k pochopeniu tohto podobenstva výraz „múdre“ panny. V gréckom origináli je použité slovo φρόνιμοι (fronimoi), čo znamená rozumné, rozvážne, schopné rozlišovať. Zdá sa, že by sme aj obraz oleja v lampe mohli interpretovať v tomto kľúči. V zažatej lampe je možné vidieť iste aj krstnú milosť, ale práve táto rozvážnosť/rozumnosť/rozlišovanie zabezpečí vždy dostatok oleja, aby lampa nezhasla. Znamená to vedieť, čo urobiť v pravú chvíľu. Je to jedna z ľudských kardinálnych čností, prvá z nich, čnosť rozvážnosti. Ale k tomu sa ešte vrátime.

Zvláštne na podobenstve je to, že sa spomína desať panien a jeden Ženích. Niet tam nevesty. Prišlo mi to trochu zvláštne. Panny sú obrazom každého pokrsteného kresťana, včleneného do Cirkvi, Ženíchovej nevesty. Ježiš je v Pavlových listoch predstavený ako Ženích, ktorý si svojou smrťou na kríži pripravil Cirkev nevestu slávnu a nepoškvrnenú. Teda v desiatich pannách môžme kontemplovať každého z nás. To sme my. Múdre a hlúpe panny. Pri kontemplácii dnešného podobenstva mi prišla na um paralela so snahou dievčat „uloviť dobrého Ženícha“. Koľko mladých dievčat sa dnes týmto trápi? Tridsiatničky, ktorým ešte nevyšiel v ústrety vhodný ženích. No vydať sa, to nie je len nájsť ženícha. Akosi cítia, že to znamená dobre prežiť život. A naopak, inak hrozí premeškať život, boja sa, že zmeškajú, že zostanú na ocot... Koľkokrát hovorím, že to nie je len o tom, či nájdeš toho pravého, tú pravú, ale či budeš pripravená, pripravený. Mladí ľudia odkladajú prípravu na život, chcú si užiť života, žijú v klame puberty a dospievania, ktoré sa predlžujú neraz až do tridsiatky, štyridsiatky, a potom si myslia, že stačí nájsť ženícha/nevestu. Ale keď sa napokon aj ocitnú v manželstve, zistia, akí sú nepripravení, že nemajú olej v lampe, nemajú čnosti, nemajú návyky, nevedia, čo majú robiť, nevedia variť, postarať sa o tisíc potrebných vecí, nevedia ako vychovávať deti, nie sú pripravení...

Na to sa mali pripravovať už od rannej puberty... V judaizme sú chlapci prijímaní za dospelých (obradom bar micva) vo veku 13 rokov. Pravdepodobne aj Ježiš už ako 12 ročný v chráme bol prijatý za dospelého. A dáva po 3 hľadania svojej matke najavo, že je už pripravený byť tam, kde ide o jeho Otca, teda plniť svoje poslanie. Aj rodičia sú neraz na vine, že majú zaspaté deti. Keď príde čas, už je neskoro ísť zháňať olej. Ísť sa učiť, čo a ako... Kým sa zoženie olej, je po funuse. Zmešali vlak, pokazili to skôr, než zistili ako na to. Žiaľ, nielen výchova v rodinách, ale aj komunizmus, či súčasný konzumný egoistický individualizmus a kultúra provizória nepomáhajú rásť v čnosti rozvážnosti. Vedú k pasivite, k nedostatku osobnej zodpovednosti. Platón kedysi hovoril o dvoch plavbách: jedna sa nechá unášať na spôsob plachetnice, druhá je cestou múdrosti, keď sa vezme do rúk kormidlo a veslá.

A tak je to v duchovnom živote vo všeobecnosti. Tento týždeň sme čítali evanjelium o nepoctivom správcovi, ktorého pán pochválil, keď sa vynašiel, aby si zabezpečil budúcnosť, že konal rozumne – vynašiel sa – je tu to isté slovo φρονίμως. Myslím, že Ježiš má na mysli čnosť rozvážnosti, rozlišovania, rozumnosti. Tá zabezpečí vždy dosť oleja. Vedieť v pravú chvíľu urobiť, čo treba. Ježiš používa toto slovo aj vtedy, keď hovorí o múdrom (rozumnom) mužovi, ktorý nielen počúva slovo, ale ho aj uskutočňuje a tak stavia svoj dom na skale (Mt 7, 24). Takisto používa toto slovo, keď posiela svojich učeníkov ako baránkov medzi vlkov a vyzýva ich, aby boli jednoduchí ako holubice a ostražití (φρόνιμοι) ako hady. Takisto ho používa Ježiš, keď hovorí o „vernom a múdrom sluhovi, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm“ (Mt 24, 45).

Skúsme si pomôcť symbolom stroskotanca. Ten očakáva záchranu na opustenom ostrove. Samozrejme sa musí starať o všetko možné, ako prežiť, čo bude jesť, piť, ako sa ochráni pred zimou. Ale musí byť veľmi pozorný na to najdôležitejšie: na príchod záchrany. Desí sa toho, že pôjde okolo loď a on nebude pripravený. Musí byť pozorný na jej príchod, pripraví si nejaký signál, oheň a dym a pod., aby dal vedieť, že je na ostrove. Musí sa pripraviť na príchod, na návštevu, lebo sa mu môže stať, že to zmešká.

V príchode Ženícha o polnoci môžme vidieť Pánove príchody, príchody jeho milosti, počas nášho života, milostivé chvíle, obdobia, kritické udalosti, aj toto obdobie pandémie, ale aj našu smrť, a Ježišov definitívny druhý príchod pri vzkriesení mŕtvych – toto všetko môžeme vidieť v neočakávanom príchode Ženícha uprostred polnoci. Spia jedny i druhé panny, ale rozdiel je v tom, že jedny sú pripravené. Keď sa prebudia, majú olej, lebo boli rozvážne, sú pripravené. Ten stroskotanec môže čakať na loď a keď ju konečne zbadá, uvedomí si, že nemá pripravený oheň. Kým nazberá drevo, je neskoro, loď je preč. Rozumný je ten, čo má pripravené všetko, už len podpáli pripravenú vatru. Žijeme kultúru provizória: veď sa to nejako vyvinie! Obyčajne sa to nevyvinie dobre, keď nie sme pripravení. A nemôžme sa čičíkať ani tým, že aj tí vedľa mňa sú na tom rovnako. Ten lekár, ktorý flákal štúdium, keď má pred sebou vážne chorého pacienta, nemôže odbehnúť po radu spolužiakovi, ktorý štúdium neflákal a je pripravený. Na to nie je čas. Aj pandémia nás prekvapila nepripravených.

Symbol bdenia tiež vyjadruje túto čnosť rozvážnosti, je to neľahké úsilie. Ježiš nemyslí iba na rozlišovanie podľa rozumu, ale aj podľa zmyslu pre Božie veci. Petrovi hovorí, že nemá zmysel pre Božie veci, ale pre ľudské (používa sloveso φρονεῖς, od ktorého je odvodené slovo označujúce múdre panny). Ako pri rozpoznávaní chutí vína či jedál. Sú niektorí natoľko vytrénovaní, že vám presne vedia povedať zloženie chutí, ročník a neviem čo ešte. Alebo odborníci na šperky, ktorí vedia rozlíšiť pravý od falošného. Bdenie znamená aj takúto pozornosť na pravosť a rýdzosť duchovných skutočností, na pravovernosť či na autenticitu Pánovej prítomnosti. Príkladom bdenia je Panna Mária, v ktorej niet tieňa hlúpej panny v podobenstve o hlúpych pannách. Panna Mária očakáva, premýšľa vo svojom srdci a počúva pozorne, čo od nej Pán žiada. Pýta sa na to, čomu nerozumie. A potom dá súhlas, keď príde pravý čas, nezmešká!

Svätý Ján Kassián vo svojich Rozhovoroch s mníchmi spomína svätého Antona opáta, ktorý viedol dlho do noci rozhovor s mladými mníchmi o čnostiach potrebných pre duchovný život, aby sme mohli dosiahnuť čnosti a večný život. A pýtal sa ich, ktoré považujú za najdôležitejšie. Niektorí spomenuli bdenia a pôsty, aby sa duša naučila stať duchovnou a ovládať sa a poraziť svoje zlé sklony a tak milovať Boha nadovšetko. Iní hovorili, že sa treba všetkého vzdať, odpútať sa od stvorených vecí a stať sa tak schopnými slúžiť Bohu. Iní, že je najdôležitejšia láska, pretože podľa Ježišových slov do nebeského kráľovstva vojdú tí, ktorí mu dali napiť, najesť, zaobliekli ho atď. A tak dlho do noci vymenúvali najrozličnejšie čnosti a debatovali o nich. Keď noc pokročila, ujal sa slova sám Anton. Všetko toto, o čom hovoríte, je užitočné a chvályhodné, ale mnohí z nich sa oklamali a zišli z pravej cesty, pretože im chýbala čnosť rozvážnosti a rozlišovania (discretio). Táto čnosť umožňuje neupadnúť do preháňania, učí používať správne a primerané prostriedky. O tom hovoria všetci majstri duchovného života. Svätý František Saleský, veľký učiteľ duchovného života, píše vo svojom návode na duchovný život s názvom Filotea, hneď v prvej kapitole hovorí: „Chceš byť nábožnou, Filotea? Si kresťanka a vieš, že nábožnosť sa veľmi páčiť Bohu. Preto hneď na začiatku musíš vedieť, čo je nábožnosť. Stáva sa, že ak človek na začiatku nejakého podujatia urobí čo aj len malú chybičku, táto časom rastie, ba narastie mnoho ráz toľká, že sa už nedá ani napraviť. Tak je to aj v náboženskom živote. Pravá nábožnosť je len jedna, zatiaľ čo falošných a pomýlených je veľa. Keby si nevedela rozpoznať pravú nábožnosť, ľahko by si sa mohla oklamať a oddať sa prevrátenej a poverou nasiaknutej. Nebezpečné je to, že každý si vymýšľa nábožnosť podľa svojej chuti, podľa svojich vnútorných túžob a predstáv. [...] Takýchto vo všeobecnosti pokladáme za nábožných, ale oni sú ďaleko od toho. To, čo pod rúškom vonkajšieho zdania skrývajú, je len modla, socha a prízrak nábožnosti, akási fatamorgána.“

Socha rozvážnosti (Prudentiae) v Bruseli

Svätý Tomáš Akvinský považuje rozumnosť/rozvážnosť (prudentia) za prvú z ľudských kardinálnych čností. Kardinálna čnosť rozvážnosti je čnosť, ktorá riadi rozumne moje konanie, aby som použil v správnej chvíli správne a primerané prostriedky na dosiahnutie cieľa – tu a teraz. Pod rozvážnosť patrí: pamäť, inteligencia (schopnosť správne porozumieť základným princípom), učenlivosť, pohotovosť, rozumnosť (schopnosť logicky správne uvažovať), predvídavosť, prezieravosť a opatrnosť. Koľko čudáctva nájdeme medzi kresťanmi, koľko ideológií a pokrivení pravej nábožnosti, koľko tuposti! Koľkokrát použil toto slovo hlúpy na farizejov, ktorí boli vzdelaní, ale chýbala im tá rozumnosť, tá schopnosť rozlišovať, aby rozpoznali toho, ktorého stáročia očakával Izrael! Ako dosiahnuť rozvážnosť? Všetci veľkí učitelia duchovného života hovoria, že je potrebné nechať sa viesť. Nespoliehať sa v prvom rade na svoj um, ale mať učenlivé srdce voči skúsenosti v Cirkvi. Svätý Ján Kassián odporúča vybrať si starca, skúseného duchovného vodcu. To je také dôležité zdôrazňovať v pyšnej individualistickej dobe, akou je tá naša. Nechať sa viesť starcom, teda skúsenými a múdrymi. „Príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši.“ Koľkokrát sa musel Pavol brániť pred falošnými apoštolmi: „Nerozumní Galaťania, kto vám počaril?“ Dokonca sám Ježiš trpko konštatuje: „Ja som prišiel v mene môjho Otca, a neprijímate ma. Keby prišiel niekto iný v svojom vlastnom mene, toho by ste prijali.“ (Jn 5, 43).

Rozvážnosť a rozlišovanie je to akási učenlivosť srdca, schopnosť učiť sa. Opakom je svojvôľa, svojhlavosť, individualizmus, tvrdohlavosť. Koľko článkov na internete, v novinách sme už prečítali? Koľko pochybných a pokútnych webov sme už presurfovali? A koľko odporúčaných spoľahlivých kníh svätých učiteľov? Koľkými neistými proroctvami a zjaveniami sa kŕmime? A koľko vieme z katechizmu, či zo záväzných textov učiteľského prorockého úradu Cirkvi? A koľko sme prečítali spoľahlivých kníh o duchovnom živote, ktoré napísali skúsení majstri duchovného života? Koľko článkov o pápežovi sme už prečítali? A koľko sme čítali jeho textov, aby sme sa od neho nechali poučiť? Mnohí ho kritizujú, ale máloktorí čítajú. Koľkokrát poúčame, mudrujeme? A koľkokrát sa radíme, hľadáme, skúmame? Na to, aby sme mohli dobre žiť nám nebude stačiť prečítať pár článkov v novinách, či na internete a sebavedomie, lebo vieme naťukať dve slová do googlu alebo si prezrieť, čo je na facebooku. Ale štúdium nestačí. Rozvážnosť je čnosť, nie vedomosť, je to schopnosť aplikovať poznané v pravej chvíli a rozoznať, čo je pravé a zdravé, správne a primerané tu a teraz. Jedným z veľkých múdrych starcov bol aj svätý Filip Néri. Zvykol sa dotknúť svojho čela, pričom hovorieval: Svätosť spočíva celá v rozmedzí troch prstov, teda v umŕtvovaní úsudku, teda v spochybnení samého seba, samolásky a svojvôle. Hovoril, že toho, kto chce lietať bez krídiel, treba stiahnuť dolu za nohy. Niet nebezpečnejšej veci pre začiatočníka v duchovnom živote ako túžba učiť a riadiť iných. Kto nevie poslúchať, nevie ani radiť a riadiť iných. Dnes by mnohí chceli koučovať, ale Pán Ježiš im hovorí: „Sú slepými vodcami slepých. Ak slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“

Nenechajme svoj život plynúť, ani ten prirodzený ani ten nadprirodzený: veď sa to nejako vyvinie. Musíme ho uchopiť. Potrebujeme ľudskú čnosť rozvážnosti, ale prosme si aj zodpovedajúci dar Ducha Svätého, ktorým je dar rady. A prosme o tento dar aj Pannu Máriu, vzývanú ako Matku dobrej rady. Nebuďme ako hlúpe panny, ktoré si mysleli, že im stačí troška oleja, nejaké povrchné poznanie Evanjelia a duchovnej náuky o duchovnom živote. V rozhodujúcej chvíli to nestačilo. Ich lampy hasli. Celý život mávam z času na čas takú nočnú moru vo sne: niekam idem, niečo dôležité je predo mnou, ale stále mi niečo príde do cesty, stále sa niečo kazí, stále niečo pokazím, a napokon prídem neskoro, zmeškám. Vždy si uvedomím, že by sme mali mať túto základnú starosť v živote: nepremeškať do najdôležitejšie. Bdieť znamená v každej chvíli sa pripravovať na pravé chvíle, aby sme nezaváhali a boli pripravení. Znamená to naučiť sa spolupracovať s Bohom!

Povýšenie Kríža je späté s dejinami i súčasnosťou Petržalky

2020-09-14T08:03:00.002-07:00

Dnešný sviatok je pre nás tu v Petržalke mimoriadne dôležitý. Pôvod tohto sviatku siaha do obdobia cisára Konštantína, ktorý dal v Ríme postaviť baziliku Svätého Hrobu v Jeruzaleme a ktorá bola posvätená 13. septembra roku 335. Nasledujúci deň, teda 14. septembra boli vystavené relikvie sv. Kríža, ktoré našla Konštantínova matka, sv. Helena 14. septembra roku 320. Každý rok bol tento sviatok slávený s veľkoleposťou. Dodnes sú tieto najvzácnejšie relikvie drahého Pánovho kríža, na ktorom dokonal ústrednú udalosť dejín, ktorou je vykúpenie ľudstva, vystavené v rímskej Bazilike svätého Kríža v Jeruzaleme. Dnes tu máme malú čiastočku týchto relikví. Je potrebné, aby sme si stále pripomínali, že dejiny Petržalky sú hlboko späté s tajomstvom objavenia a Povýšenia kríža. Majme k nemu tu v Petržalke mimoriadny vzťah.

Staršie názvy Petržalky, ktoré siahajú do stredoveku Wlocendorf (1222), Mogorscigel (1225), Flycendorf (1233) pripomínajú v nemčine obec na rieke alebo rovine. Tento „ostrov“ bol v roku 1493 uhorským Engerau. Ako sa začal v krajine presadzovať maďarský jazyk, tak sa z tohto miesta v roku 1863 stala Ligetfalu (Ves na Nive), presnejšie Bratislavská Lužná Ves – Pozsonyligetfalu.

Dnešný sviatok nám pripomína zvláštne a vzácne miesto Petržalky, ktoré odkazuje na čas, kedy tu ešte žiadne sídlisko nestálo. Bolo to pred 210 rokmi. V tejto našej časti Petržalky Háje sa udiala tajomná udalosť, ktorá poznamenala Petržalku Povýšením kríža. V Petržalke tých čias, teda v Engerau či Ligetfalu stál vtedy už takmer storočie kostol. András Vályi svedčí v druhej polovici 18. storočia, že tu pôsobil kaplán a bol tu kostol zasvätený svätému Jánovi. V januári 1809. Bratislavu a predovšetkým Petržalku vtedy postihla najväčšia známa ľadová povodeň. Pravý breh Dunaja voda zaplavila natoľko, že nad jej hladinou zostali vyčnievať iba veža kostola a strechy niekoľkých miestnych domov. Podľa súdobých prameňov si živelná pohroma vyžiadala životy dvoch obyvateliek Petržalky, ktoré sa nepodarilo včas prepraviť na mestský breh. Miestni obyvatelia našli po svojom návrate v Petržalke všetko spustošené. Iba približne päť domov s pevnými základmi, beztak vážne poškodených, naznačovalo, že na tomto mieste krátko predtým stála obec. Keď voda celkom opadla, obyvatelia Petržalky začali s odstraňovaním škôd. Pri odpratávaní množstva predmetov, ktoré povodeň priplavila, bol v Starom háji nájdený drevený kríž. Bol zakliesnený medzi stromami a vedľa neho ležal mariánsky obraz. Obyvatelia, ktorí kríž našli, si zaumienili uverejniť o tom oznam v novinách, aby bolo možné vrátiť kríž jeho majiteľovi. Snaha však bola márna, nik sa neprihlásil. Preto sa rozhodli nechať kríž obnoviť, slávnostne ho vysvätiť a vztýčiť na mieste, kde bol objavený. Mariánsky obraz bol umiestený v nike na neďalekej hájovni, ktorá tu stojí dodnes. Pôvodný drevený kríž v priebehu nasledujúcich desaťročí výrazne poznačil zub času. V roku 1844 sa preto členovia Streleckého spolku bratislavských mešťanov rozhodli nahradiť ho novým krížom s vyobrazením Ježiša Krista. Nový kríž vysvätil farár Kremlicska. Z jeho prejavu sa zachovali nasledujúce slová: „Odovzdávam Vám tento posvätený Svätý Kríž s prianím, aby ste každoročne na pamiatku tohto posvätenia vykonávali túto pamätnú slávnosť a Vašimi modlitbami k Bohu sa snažili od Vášho mesta odvrátiť povodne, požiare, vojny a mor“.

Tieto slová sú mementom aj pre dejiny Petržalky. Petržalka je strategickým miestom, cez ktoré sa prehnali rozličné pohromy, nielen povodne. Tu pravdepodobne kardinál Juraj Szelepcsényi-Pohronec, arcibiskup a miestodržiteľ Uhorska, slúžil sv. omšu, keď ako jeden z najdôležitejších diplomatov varoval, že Turci tiahnu na Viedeň. Tu kdesi medzi Petržalkou a Kittsee mašírovalo 30000 cisárskych vojakov v prítomnosti samotného cisára Leopolda. Po svätej omši dal arcibiskup Slepčiansky rozkaz rozdať vojakom posvätené medailónky. Na jednej strane medaily bola vyrazená Sedembolestná Panna Mária a na druhej strane meno MÁRIA. Cez Petržalky sa prehnal Napoleon a jeho vojská, ktoré sa snažili dobyť Bratislavu. Petržalka padla do rúk Hitlera, ktorý sa z petržalského brehu pozeral na Bratislavu. Tu zriadili nacisti koncentračný tábor. Petržalka bola svedkom vrážd. Petržalka zažila aj komunistický režim, ktorý tu chcel vybudovať nové mesto bez Boha. Aké aktuálne sú stále slová farára Kremlicsku pri posvätení kaplnky Povýšenia svätého Kríža! „„Odovzdávam Vám tento posvätený Svätý Kríž s prianím, aby ste každoročne na pamiatku tohto posvätenia vykonávali túto pamätnú slávnosť a Vašimi modlitbami k Bohu sa snažili od Vášho mesta odvrátiť povodne, požiare, vojny a mor“. Aj dnes uprostred pandémie koronavírusu, keď sa opäť sprísňujú opatrenia a rastie neistota a obavy o budúcnosť, vztýčme Svätý kríž v našich životoch.

V neposlednom rade, keď sa v 30-tych rokoch 20. storočia rozhodli zbúrať starý petržalský kostol, ktorý stál na mieste dnešnej benzínovej pumpy Slovnaft pri zjazde z viedenskej cesty na Einsteinovu, padlo rozhodnutie postaviť v Petržalke na dnešnom Daliborovom námestí nový kostol. Pomohol pri tom veľmi Tomáš Baťa. Zasvätili ho práve Povýšeniu svätého Kríža. A je dielom Božej Prozreteľnosti, že práve na sviatok Povýšenia kríža 14. septembra 2003 Petržalku a našu mladučkú farnosť navštívil sv. Ján Pavol II. a vykonal tu historické blahorečenie mučeníkov. Aj dnes potrebujeme v Petržalke vždy nanovo objavovať kríž a povýšiť ho v našich životoch ako pevnú skalu Vykúpenia a istoty uprostred všetkých úzkostí a premien.

Na púšti Boh dal vyzdvihnúť hada ako predobraz Krista na kríži. Udialo sa to uprostred reptania ľudu. Ľud reptal proti Bohu i proti Mojžišovi. Tieto časy opäť vyvolávajú množstvo reptania v ľude. Človek repce kvôli dôležitým veciam. Keď považuje za dôležitú každú maličkosť, tak repce a háda sa ustavične. Časy neistoty a reptania sú časmi, kedy sme pozvaní pozdvihnúť hlavu k veľkým veciam a oslobodiť sa od malicherností. Sú to časy, ktoré pomáhajú prekonať veľkodušní ľudia, ktorí konajú dobro aj uprostred reptania, nevšímajú si ho, sú povznesení. Ježiš je povýšený na kríž, aby bola povýšená jeho láska. Musíme pozdvihnúť zrak naň ponad naše úzkosti, malichernosti, nepohodu, ťažkosti života. Boh nás vedie na púšť, aby nás učil, formoval, vychovával. A z našich malostí nás uzdravuje opäť len Kristov kríž. On uzdravuje naše malosti, slabosti, hriechy, pády, on nám dáva čeliť veľkým a ťažkým veciam, robí nás veľkodušnými, obetavými, milujúcimi, on nám dáva nádej do budúcna: Ave Crux, spes unica! Zdrav buď kríž, nádej jediná! Amen.

20 rokov môjho kňazstva (1. júl 2020)

2020-07-03T06:28:00.001-07:00

Kostol Svätej rodiny, Bratislava - Petržalka

Dnes máme niekoľko vzácnych príležitostí oslavovať Boha a ďakovať mu. Dnes je to 25 rokov, čo bola ustanovená naša farnosť Svätej rodiny (1. júla 1995) s prvým farárom Jozefom Karáčom, ktorý začal budovať miestne cirkevné farské spoločenstvo na zelenej lúke. Dnes je tomu presne 5 rokov, čo som sa stal farárom tejto farnosti. Je to štvrtina môjho kňazského života. Dnes je tomu presne 20 rokov, čo som bol vysvätený za kňaza v katedrále svätého Jána Krstiteľa v Trnave. Je to deň, kedy chcem ďakovať dobrému Bohu za dar povolania, ktorý mi nepochopiteľne dal vo svojej zhovievavosti, za dar 20-tich rokov vytrvalosti, že som vytrval až dodnes. A chcem ho prosiť za všetku nedostatočnosť, s ktorou som doteraz odpovedal na jeho volanie. Dnešné Božie Slovo z výročia posvätenia nášho chrámu hovorí o Ježišovom hneve. Je to celkom osobitná situácia, kedy evanjeliá svedčia, že Ježiš vzkypel spravodlivým hnevom. Išlo o korupciu srdca a nábožnosti kvôli peniazom. Zdá sa, že Ježiš tak nereagoval ani na pokrytectvo, ktoré sa mu tiež úplne priečilo. Kardinál Pell sa nedávno po oslobodení od falošných obvinení vrátil do Ríma, aby pokračoval vo svojej práci v správe časného majetku svätej Cirkvi. Okrem iného povedal: „Zľakol som sa, keď som sa krátko po mojom návrate do Ríma dozvedel, že Matka Tereza z Kalkaty povedala, že pre kňazov sú dve veľké výzvy: jedna sa týka sexuality, druhá peňazí. A že podľa nej nebezpečenstvo pochádzajúce z peňazí je väčšie ako pochybená sexualita.“ Reagoval tak na udalosť spustenia tzv. Global Institute of Church Management na mojej alma mater, Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme. Peniaze sú darom, ale aj veľkým pokušením. Po 20 rokoch kňazstva mi prišla akosi spontánne pri modlitbe myšlienka, že by som v tejto dnešný deň chcel, aby sme aspoň symbolicky dnes všetku Vašu pozornosť voči mojej osobe ako kňaza, nasmerovali na chudobných a urobili zbierku pre chudobných, namiesto pozorností, ktoré by určite mnohí z vás radi prejavili mne. Ďakujem Vám vopred! Tento týždeň som sa dozvedel, že preložili aj predstavenú komunity Domu Betlehem, sr. Laetitiu, ktorá mi bola duchovnou matkou počas týchto rokov. Ale ostatné sestry s novou predstavenou a chudobní zostávajú s nami naďalej (ako povedal Ježiš: "chudobných máte stále pri sebe").

Moje kňazstvo zostáva pre mňa stále tajomstvom, ktoré nedokážem pochopiť. Ako dieťa som neveril, ani som nevedel, čo to kresťanská viera je. Bol som síce ako dieťa pokrstený, ale vieru som nepoznal. V 15-tich som bol na prvom svätom prijímaní. V 18-tich na birmovke a v tom veku som sa v roku 1993 prihlásil do seminára. Nechceli ma prijať, lebo som bol ešte pomerne čerstvý konvertita. Už bol začiatok septembra a ja som stále nevedel, či ma prijmú alebo nie. Napokon som mohol nastúpiť do seminára. Od začiatku som čelil veľkým ťažkostiam a nepochopeniu zo strany mojej rodiny, ktorá však moje kňazstvo neskôr prijala. V roku 1996 ma poslali na štúdiá do Ríma spolu s ďalšími bohoslovcami z našej vtedy trnavskej arcidiecézy. Moji spolužiaci v Bratislave boli vysvätení v roku 1999, ja som bol v tom roku vysvätený za diakona, pôsobil som ako diakon v Smoleniciach a nejaký čas vo Francúzsku, pokračoval som v štúdiách v Ríme, a o rok neskôr som sa stal kňazom, keďže bolo pre nás výhodné ostať v seminári o rok dlhšie, kvôli štipendiám a ubytovaniu. Pokračovali sme totiž hneď v postgraduálnom štúdiu. Tak som bol vysvätený v jubilejnom roku 2000. Moje motto vysviacky boli slová svätého Petra po jeho trojnásobnom zapretí: Pane, ty vieš, že ťa milujem. Inšpirovala ma k tomu spiritualita svätej Terézie z Lisieux.

Ak dovolíte, krátko si zaspomínam na tých 20 rokov. Po vysviacke som pôsobil ako kaplán v bratislavskom Blumentáli počas letných prázdnin, potom počas Vianoc a Veľkej noci v Záhorciach vo veľkokrtíšskom okrese. Po návrate z Ríma som sa stal kaplánom v Galante, kde som sa začal učiť po maďarsky, v roku 2002 som bol kaplánom v Šali. Keďže som sa za tieto dva roky naučil čo-to po maďarsky, v roku 2003 som dostal prvú farnosť v Kostolnej pri Dunaji pri Senci (do farnosti patrili tri dediny prevažne maďarské), takže som slúžil prevažne po maďarsky. Boli to veľmi náročné roky, ale s Božou milosťou sme sa s farníkmi mali veľmi radi. Po dvoch rokoch v roku 2005 mi však už hneď otec arcibiskup zveril bratislavskú farnosť v Podunajských Biskupiciach. Tam som pôsobil tri roky. Slúžil som po maďarsky i po slovensky. Na Biskupice si tiež s láskou spomínam. Bola to veľmi náročná farnosť, ale mal som maďarsky hovoriacich kaplánov, ľudia sa veľmi tešili. Boli tam veľmi bojové podmienky, ale s Božou pomocou farnosť veľmi ožila. V roku 2008 po rozdelení diecéz som tak pripadol do bratislavskej arcidiecézy a môj nový otec arcibiskup Zvolenský ma poslal do Ríma na dokončenie štúdií doktorátu a urobil ma správcom Slovenskej katolíckej misie v Ríme. Mal som na starosti Slovákov žijúcich v emigrácii v Taliansku. Popri tom som študoval. V októbri 2010 s povolením otca arcibiskupa a predstavených v Ríme som sa rozhodol započať projekt založenia Oratória svätého Filipa Nériho na Slovensku. Pridal sa ku mne otec Andrej Šottník. Po návrate z Talianska v roku 2011 nám bola zverená farnosť v Senci, kde sme opäť obaja slúžili po maďarsky i po slovensky. Mali sme na starosti náročnú farnosť s viacerými okolitými dedinami. Neskôr v roku 2015 sa otec arcibiskup rozhodol zveriť nám farnosť tu v Petržalke. A tak som presne pred piatimi rokmi prišiel sem do Svätej rodiny. Minulý rok sa otec Andrej rozhodol odísť a tak som zostal ako farár sám. Medzitým prišla koronakríza. A tak dnes začínam akoby ďalšiu kapitolu môjho kňazského života.

V mojom kňazskom živote ďakujem za všetko najmä Panne Márii, lebo svoje „Ježišu, milujem ťa“ žijem v jej srdci, zasvätený jej podľa spirituality sv. Grigniona z Montfortu, podľa jeho Totus tuus, takého drahého svätému Jánovi Pavlovi II. Po objavení charizmy svätého Filipa Nériho z roka na rok odpovedám na nové a nové výzvy. A ja opakujem znovu a znovu svoje „Milujem ťa, Ježišu“ v Máriinom srdci. Svätá Terézia z Lisieux hovorila, že láska zväčšuje srdce. Vieme, že svätému Filipovi sa zväčšilo srdce aj fyzicky pri zázraku Turíc v roku 1544. Ja som sa neskôr dozvedel, že som bol pokrstený na Turíce Svätého roka 1975. Inšpirujú ma slová, ktoré napísal svätý Pavol v liste Korinťanom: „Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a v pôstoch; v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v Božej moci; zbraňami spravodlivosti v pravej i ľavej ruke, slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou; ako zvodcovia, ale pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí. Pre vás, Korinťania, otvorili sa naše ústa a rozšírilo naše srdce.“ Dilatatum est cor nostrum. Naše srdce sa rozšírilo pre vás. Kňazský život prináša vždy nové a nové príležitosti a výzvy, aby sa naše kňazské srdce malo znovu a znovu odvahu rozšíriť láskou pre Boha a pre ľudí.

Na záver chcem poďakovať všetkým, ktorí mi boli priateľmi, pretože mi pomáhali, aby som sa stal kňazom a pomáhali mi v týchto rokoch môjho kňazstva. Je ich toľko, že ich nemôžem vymenovať a mnohých pozná Boh lepšie ako ja. Nemôžem nespomenúť mojich duchovných otcov Miloslava Mrvu a otca Francois-Marie Léthela, OCD. Jeden ma inšpiroval pastoračne a naučil ma základy duchovného života, je na odpočinku v Nitre. Druhý ako teológ, zakladateľ metódy „teológie svätých“, ktorej som nasledovníkom, a veľký znalec duchovného života, žije v Ríme, nedávno prekonal chorobu COVID19 vo veku 72 rokov. Pred niekoľkými dňami si pripomenul 45 rokov kňazstva. Bol vysvätený v roku, kedy som sa ja narodil. Oslávil toto výročie v jednoduchosti, skrytosti a pokore, v nemocničnej izbe, v úplnej izolácii. Svätú omšu slúžil na nemocničnom stolíku, sám, bez ľudského kontaktu. Včera a dnes sme sa konečne skontaktovali. Čím ďalej tým viac cítim vďačnosť v srdci aj voči mojim rodičom, ktorí nemohli pochopiť tajomstvo môjho kňazstva, ale som presvedčený, že Bohu sa zapáčilo cezo mňa omilostiť bez našich zásluh celú našu rodinu. A som vďačný mnohým ďalším, aj mnohým Vám tu prítomným. Nech stále viacej žijeme nepochopiteľnú Božiu dobrotu, vedomie, že nás zachraňuje Božia láska a milosrdenstvo a že sme vykúpení hriešnici. A so svätým Pavlom chcem povedať: „bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi. A všetci dokonalí takto zmýšľajme! A ak niečo chápete ináč, aj to vám Boh zjaví. Ale k čomu sme už dospeli, toho sa držme!“ Amen.

Prozreteľnosť - nič sa nedeje bez Otca

2020-06-21T10:49:00.001-07:00

A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca.

Dnešnému človeku s kritickým myslením sa to môže zdať prehnané. Veď to, že padajú vrabce alebo vlasy, to má vždy svoje príčiny, ktoré vieme spoznať. Lenže nečítajme príliš povrchne a narýchlo tieto slová. Pán Ježiš nepovedal, že to priamo spôsobí nebeský Otec. Je tam doslova „nepadne na zem bez vášho Otca“. Rozprávacím štýlom nás Ježiš chce poučiť v evanjeliu o skutočnosti, ktorú voláme Božia Prozreteľnosť. V katechizme o Prozreteľnosti čítame: „Opatrenia, prostredníctvom ktorých Boh vedie svoje stvorenie k dokonalosti, voláme Božia prozreteľnosť“ (KKC 302). Niekedy sa nám môže zdať divné a zjednodušené, keď niekoho vyhodia zo zamestnania alebo keď niekto ochorie a my povieme: bola to Božia vôľa. Mohlo by sa to chápať zjednodušene. Takisto niektorí videli v koronavíruse Božiu vôľu, Boží trest: Boh nám zoslal koronavírus. Nesmieme zjednodušovať. Skutočne jestvujú prirodzené príčiny diania vo svete. Koronavírus bol niečím zapríčinený, choroba má svoje príčiny, z práce ma vyhodili kvôli kolegovi či šéfovmu rozhodnutiu, a vlasy mi padajú z hlavy tiež z rozličných príčin, od stresu zo svokry, z veriacich, cez starnutie, až po genetické predispozície. Ale Ježiš nás učí, že nič v tomto svete, ani najnepatrnejšia vec ako je vlas, ktorý každý deň padá z mojej hlavy, sa nedeje bez toho, aby v tom bol zainteresovaný nebeský Otec svojou Prozreteľnosťou. Keď pozerám na svoju hlavu a stav mojich vlasov, tak si môžem s útechou povedať, ako často na mňa Pán myslí!

Katechizmus vysvetľuje: „Boh je zvrchovaným Pánom svojho plánu. Ale na jeho uskutočňovanie používa aj spolupôsobenie stvorení. To nie je znak slabosti, ale veľkosti a dobroty všemohúceho Boha.“ „On je prvá príčina, ktorá pôsobí v druhotných príčinách a prostredníctvom nich.“ (KKC, 306) Tomuto hovoríme Božia Prozreteľnosť. My obyčajne vidíme bezprostredne druhotné príčiny: v rozličných životných situáciách vieme pomenovať tieto príčiny (prepustili ma zo zamestnania kvôli závisti, márnivosti či pýche toho a toho človeka, ten a ten človek mi svojím osočovaním spôsobil krivdu, využil ma, zničil dobré meno alebo dobré vzťahy, môj manžel alebo manželka sa správa tak či onak, pretože svokra ho/ju tak a tak vychovala alebo má povahu svokra a pod.). Tieto tzv. druhotné príčiny sa časom učíme ľahko čítať a vieme vysvetliť, prečo sa nám v živote to alebo ono deje. Oveľa ťažšie je čítať tú prvotnú skrytú príčinu, Boha, ktorý svojou Prozreteľnosťou riadi môj život do posledných detailov. Sväté Písmo číta prvé príčiny. Takže sa zdá, že v biblických dejinách je všetko úžasne riadené Bohom. V našom živote to už tak čítať nevieme. Božia Prozreteľnosť však rovnako pôsobí aj v našich individuálnych životoch, len sa musíme naučiť vo viere čítať Boží scenár. Nemyslime si, že náš život je príliš nepatrný a nedôležitý, aby ho Boh viedol do detailov. Pán Ježiš chce povedať, že ani najnepatrnejšia vec v tomto svete nie je bez Božieho dohľadu.

Tým nechce povedať, že sa nemôže nič zlé stať. Hovorí, že sa to nedeje bez nebeského Otca. My si myslíme, že o také nepatrné veci, ako sú vrabce sa Boh nestará, že do jeho veľkých plánov a do jeho scenára nepatria také nepatrné veci, ako sú naše každodenné udalosti, rozhodnutia, chyby, naše malicherné problémy a pod. Božia Prozreteľnosť, to sú dispozície, ktorými Boh vedie s múdrosťou a láskou všetky stvorenia až k ich poslednému cieľu. Človek má takú vlastnosť, že ustavične chce od Boha, aby realizoval jeho vlastný plán, jeho vlastné predstavy a očakávania. A človek sa len postupne a veľmi ťažko učí, že tie Božie plány sú dokonalejšie. Musíme sa učiť dôverovať Božej Prozreteľnosti. „Dokonalosť spočíva v tom, aby sme plnili Božiu vôľu a aby sme boli tým, čím nás Boh chce mať.“ (sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša). Iba ťažké životné udalosti nám dokážu odhaliť túto pravdu. Poníženie, utrpenie, únava, chvíle, keď ťa iní spochybňujú, to sú chvíle, kedy sa oslobodzujeme od svojich plánov a podriaďujeme sa tým Božím.

Jeremiáš zakusoval zradu, krivdu, nástrahy, nespravodlivé zaobchádzanie. Ako reaguje? Učí sa čítať Božiu Prozreteľnosť: „Pán je so mnou“, „ty skúmaš myseľ i srdce“. Teda uisťuje sa, že Boh vidí aj v skrytosti, Boh je s ním, aby naplnil svoj vlastný scenár s Božím ľudom. Skúšky, utrpenie, krivdy, to všetko sú chvíle, kedy sa čistíme, aby sme sa stávali lepšími nástrojmi Božej Prozreteľnosti, Božieho plánu s nami. Obyčajne zostávame vtedy osamelí, opustení. Nemôžeme sa spoľahnúť na nikoho. Vtedy sa stávame hrdinami v Božom príbehu. Dnes sa za hrdinov považujú tí anonymní pseudohrdinovia schovaní na sociálnej sieti, ktorí sa zakusujú do verejne známych predstaviteľov. Ale koľkokrát sú hrdinami práve tí, ktorí čelia drzosti anonymného davu, ako to krásne vyjadril Soren Kierkegaard: „Keď je človek obeťou nejakej malej nespravodlivosti, samozrejme zo strany nejakej vysokopostavenej osoby, všetci majú s ním súcit: robia z neho mučeníka. Ale keď je človek, vysmievaný, prenasledovaný, týraný bezočivosťou, zvedavosťou a drzosťou Davu, verejnosti, zberby, vtedy je to úplne normálne, «nič sa nedeje».“ (Kierkegaard, Denník, 1147). „Pretože dav je lož. Preto bol Ježiš ukrižovaný, preto On, hoci sa obracal ku všetkým, nechcel mať nič s davom, nechcel zakladať strany a robiť hlasovania, ale chcel byť tým, čím bol: pravdou, ktorá sa dostáva do vzťahu s jednotlivcom. A tak každý, kto chce slúžiť pravde, je tým samým mučeníkom. Získať si dav nie je ťažké, stačí lož, prázdne reči a poznať aspoň trochu ľudské vášne. Ale žiaden svedok pravdy sa nesmie spolčiť s Davom.“ (Kierkegaard, Denník, 1398). A práve protivenstvá, krivdy, nepochopenie sú chvíle, kedy sa učíme vnímať Božiu Prozreteľnosť, aby sme sa očistili k tomu, žeby sme boli odvážnymi svedkami. Preto hovorí: nebojte sa! Jediné, na čom záleží, je naše posvätenie a posvätenie druhých v Božej ekomómii spásy.

Lenže my nevidíme do Božích plánov, ktoré sú skryté, často sa odhaľujú až po čase a v konečnom dôsledku ich pochopíme až na poslednom súde. Dovtedy sa musíme učiť dôverovať. Svätí sú učitelia dôvery v Božiu Prozreteľnosť. Sv.Tomáš Morus, krátko pred svojou popravou utešuje svoju dcéru: "Nič sa nemôže stať, čo by nechcel Boh. Teda ak to On chce, čo aké zlé by sa nám to javilo, je pre nás predsa len to najlepšie!“ Svätá Jana z Arku často opakovala vetu: tak sa to malo stať, aj po tom, čo upadla do zajatia a bola odsúdená ako kacírka. Po rokoch bola rehabilitovaná a po storočiach aj kanonizovaná. Svätý Pavol konštatuje: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Amen.

Kvetná nedeľa: vo vernosti Bohu a človeku napriek zrade

2020-04-05T15:19:00.003-07:00

Ježiš vedel, že ten istý dav, ktorý kričí hosanna na Kvetnú nedeľu, bude kričať ukrižuj na veľký piatok. Prečo je to tak? Prečo ten obletovaný a obdivovaný Ježiš už o pár dní bude tak kruto zradený a ponížený? Prečo je ten dav taký vrtkavý? Odpoveď nájdeme v 16. žalme: „Stratila sa vernosť medzi ľuďmi. Falošnými slovami sa klamú všetci navzájom, hovoria úlisnými perami a srdce majú dvojtvárne.“ Boh stvoril človeka na svoj obraz a vložil doňho schopnosť prijímať lásku a milovať. A mnohoraká láska, akú Boh vložil do človeka, je založená na vernosti. Mierou lásky je vernosť. Boh je verný človeku. A táto jeho vernosť jeho lásky je spochybňovaná od začiatku diablom. Človek zradil túto vernosť svojou nedôverou, a preto upadol do nešťastia. Stratila sa vernosť medzi ľuďmi. Nevernosť je medzi ľuďmi, nevernosť voči vlastným záväzkom, nevernosť voči manželskej láske, nevernosť voči deťom, nevernosť voči spoločnému dobru, nevernosť medzi národmi, nevernosť v spoločenských vzťahoch. A táto nevernosť spôsobuje ničenie dôvery, neistotu, samotu. A toto všetko prehlušujeme kultúrou imidžu, kultúrou zdania, kultúrou márnivosti. Keď niet vernosti, dav jeden deň kričí hosanna a druhý ukrižuj. Ježiš vstupuje do samotného jadra biedy človeka, do narušenia vernosti, vstupuje do ľudskej zrady na všetkých úrovniach. On sám zažíva zradu, nepochopenie, odmietnutie, jeho popularita nie je založená na vernosti, ale na ľudských záujmoch, na malichernosti, na samoľúbosti, na karierizme, na tom, že sa pri ňom najedli, keď rozmnožil chleby. Rozhodujú momentálne osobné a skupinové záujmy, rozmary, podľa ktorých by sme mali tancovať. O Ježišovi evanjelisti svedčia, že všetok ľud na ňom visel a počúval ho. Zdá sa, že tým, čo sa nechajú niesť davom, niečo chýba. Ježiš hovorí o ľuďoch, ktorí žijú na estetickej rovine – estét sa nechá unášať, nechá plynúť svoj vlastný život bez toho, aby zobral do rúk uzdu svojho života. Aj sloboda takéhoto človeka je znemožnená. Nachádza sa na povrchu svojho života, nemá pádneho dôvodu rozhodnúť sa pre jednu alebo druhú možnosť. Povrchnosť je nesloboda a teda nerozhodnosť. Pápež nám povedal k súčasnej situácii: „Búrkou opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o náš imidž; a odhalila sa opäť tá (požehnaná) spoločná príslušnosť, z ktorej sa nemôžeme vymknúť: že sme navzájom bratia.“ Viac ako inokedy potrebujeme objaviť, že sa stratila vernosť medzi ľuďmi.

Aký odlišný je Ježiš. Vstupuje do Jeruzalema, pevne rozhodnutý byť verný Otcovi i človeku. Aj vtedy, keď volajú hosanna, aj vtedy, keď volajú ukrižuj. Nedbá na zradu, na drzosť davu, na nevďačnosť, na hrubosť, na vrtkavosť, je verný a obnovuje vernosť medzi ľuďmi. Netancuje, ako iní pískajú. Na zradu odpovedá vernosťou Bohu a človeku. Pápež František dnes uvažoval: „Zrada. Ježiš znášal zradu učeníka, ktorý ho predal a učeníka, ktorý ho zaprel. Bol zradený ľuďmi, ktorí mu volali na slávu a potom kričali: «Ukrižovať ho!» (Mt 27,22). Bol zradený náboženskou inštitúciou, ktorá ho nespravodlivo odsúdila a politickou inštitúciou, ktorá si umyla ruky. Pomyslime na malé či veľké zrady, ktoré sme v živote znášali. Je strašné, keď zistíme, že pevne vložená dôvera je oklamaná. V hĺbke srdca sa rodí tak veľké sklamanie, že sa zdá, že život viac nemá zmysel. K tomuto dochádza preto, že sme sa narodili pre to, aby sme boli milovaní a aby sme milovali, a tou najbolestnejšou vecou je byť zradení tým, kto sľúbil, že nám bude verný a nablízku. Nemôžeme si ani len predstaviť, aké bolestné to bolo pre Boha, ktorý je láska. Nahliadnime do nášho vnútra. Ak sme k sebe úprimní, vidíme naše nevernosti. Koľko falošností, pokrytectiev a dvojtvárností! Koľko zradených dobrých úmyslov! Koľko nedodržaných prísľubov! Koľko zanechaných predsavzatí! Pán pozná naše srdce lepšie ako my, vie, akí sme slabí a nestáli, koľko padáme a s akou námahou opäť vstávame a aké je ťažké uzdraviť isté rany. A čo urobil, aby nám prišiel v ústrety, aby nám slúžil? To, čo povedal prostredníctvom proroka: «Uzdravím ich odpadlíctvo, budem ich milovať, hoci si to nezaslúžia» (porov. Oz 14,5). Uzdravil nás tak, že na seba vzal naše nevernosti, vzal od nás naše zrady.“

Ježišova vernosť nám dovoľuje zostať verní aj keď „sa medzi ľuďmi vernosť stratila“, aj uprostred zrád. Boh je verný, Ježiš je verný. A ten, čo ho nasleduje, musí strpieť aj búrky a víchrice nepochopenia, ale on stojí pevne a stáva sa oporou pre druhých. Ale nadovšetko nachádza hlboký pokoj, lebo neplní rozmarnú vôľu svojej nestálosti, či rozmary iných, ale plní Božiu vôľu a v Božej vôli je náš pokoj, vo svojvôli našej či iných je náš nepokoj.

Dobrá a zlá horlivosť: v spravodlivej vojne na Božej strane za ľudí

2020-03-30T11:04:00.002-07:00

Ani ja ťa neodsudzujem.

Svätý Benedikt napísal normy života pre svojich mníchov a hovorí o dobrej a zlej horlivosti. Dobrá horlivosť nás má stále oduševňovať a zlej horlivosti sa máme stále vyhýbať. Pod horlivosťou sa myslí silná vášeň, ktorá oduševňuje a určuje naše rozhodnutia a naše konanie. Horlivosť je dobrá, keď hľadáme najmä Boha a jeho slávu, keď potvrdzujeme konkrétne našu lásku k nemu a k nášmu blížnemu. Je zlá, keď používame samotného Pána ako zámienku, ale aby sme popreli jeho milosrdenstvo a potvrdili našu pýchu upokorujúc nášho blížneho. Epizóda ženy pristihnutej pri cudzoložstve je príkladom zlej a horkej horlivosti zákonníkov a farizejov. Prichádzajú k Ježišovi s výzvou, aby mohli dokonca aj jeho obviniť, keby sa odvážil ísť proti ich horlivosti. A vtedy vybuchne ich zloba. Ježiš im to dáva najavo. Súd, ktorý nemá v sebe vôľu spasiť, a ukázať možnosti vykúpenia, vyústi vždy do odsúdenia, ktoré má vždy v sebe podtón pomsty.

Ježiš obracia našu pozornosť od hriechov iných na naše vlastné. Naša domýšľavá spravodlivosť, ktorá chce súdiť iných, zabúda, že sami podliehame Božiemu súdu kvôli svojim priestupkom.

«Nesúďte a nebudete súdení; neodsudzujte a nebudete odsúdení» (Lk 6, 37). Svätý Pavol hovorí: «Nesúďte pred časom, kým nepríde Pán. On osvieti aj temnosti a zjaví zmýšľanie sŕdc» (1 Kor 4, 5). Sväté Písmo zakazuje súdiť a posudzovať blížneho, kým je jeho vina ešte neistá a pochybná. Opovážlivé posudzovanie, posudzovanie bez dostatočnej príčiny je ťažkým prehrešením sa proti kresťanskej láske k blížnemu a Boh to nenávidí. Nik nesmie byť sudcom druhého, lebo kto posudzuje, privlastňuje si úrad a právo Zákonodarcu a Spasiteľa. Reči a súdy sú preto opovážlivé, lebo mravná dobrota a zlo každého skutku závisí aj od úmyslu a vnútorného zmýšľania človeka. A to býva najčastejšie skryté, my ho vieme len ťažko posúdiť. Opovážlivé sú aj preto, lebo každý má dosť čo súdiť seba, nemusí ešte aj blížneho. Ak nechceme, aby nás súdil Boh, musíme sa sami súdiť a druhých nechať Bohu na posúdenie.

Aké sú najčastenšie príčiny nášho posudzovania druhých? Niekto má takú povahu. Nehľadá, čo by mohol napraviť, ale do čoho by sa mohol zadrapiť (sv. Augustín). Na takej povahe je nebezpečné, že má tendenciu pohŕdať blížnym a ponižovať ho. Musí na sebe prísne pracovať. Iní posudzujú z pýchy a závisti. Iní zo škodoradosti a samolásky. Iní preto, aby skryli vlastné zlyhania a predstavovali sa ako tí lepší. Iní posudzujú kvôli antipatii alebo sympatii. O tých, ktorí im dobre robia, myslia dobre, a o tých, ktorí im zle robia, myslia zle. Napokon aj strach, závisť a iné ľudské slabosti veľmi napomáhajú opovážlivé posudzovanie. Ako liečiť túto chorobu? Hlavný liek je opravdivá kresťanská láska. I keď možno blížneho pozorovať a súdiť aj zo sto všelijakých hľadísk, predsa súďme vždy z tej najlepšej stránky. Ak máš dobré a láskavé srdce, tvoja reč a tvoj súd je dobrý a láskavý.

A máme napodobňovať Boha, ktorý je vždy na našej strane. Ježiš pred Otcom nikdy neobviňuje! Naopak, obraňuje! On je prvým Zástancom - Paraklétom. Potom nám posiela druhého, ktorým je Duch Svätý. On je obhajca: stojí pred Otcom, aby nás bránil pred žalobami. A kto je žalobcom? V Biblii sa nazýva žalobcom zlý duch, satan. Ježiš bude súdiť, to áno: na konci sveta, ale dovtedy oroduje, obhajuje, je na strane človeka... Buďme aj my obhajcami ľudí pred Bohom!

Aj teraz počas epidémie. Sú mnohí, ktorí by chceli vynášať súdy nad týmto svetom, nad zlými ľuďmi, ohlasovať Božie tresty. Buďme nositeľmi Božej obhajoby človeka, nositeľmi východiska, nádeje, možnosti nápravy a vykúpenia. Máme byť teraz akoby takými „malými Mojžišmi“, ktorí sa so zdvihnutými rukami na vrchu modlia a orodujú za tých, ktorí ako vojsko bojujú na nížine. (porov. Es, 17, 8-12). Buďme spolu s naším Bohom na strane človeka, na strane ľudstva, či v modlitbe my kňazi v kostoloch, pri oltári, vy doma v modlitbe, aj za tých, ktorí sú v boji v službe človeku, v nemocniciach, v obchodoch, lekárňach, krízových štáboch, a kdekoľvek treba službu všetkým.

Pretože ako na to poukázali mnohí, sme v dobe vojny, svetovej vojny, a táto vojna je spravodlivá, pretože nebojujeme proti iným ľudským bytostiam, ale proti neviditeľnému nepriateľovi, tomuto vírusu a musíme ho poraziť zbraňami viery a rozumu. Nebuďme majstrami podozrievavosti a posudzovania, ale majstrami lásky, milosrdenstva, uzdravenia a spásy. Amen.

Prebuďme sa premenou zmýšľania (5. pôstna nedeľa)

2020-03-29T08:34:00.001-07:00

Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch.

Chcem sa dnes s vami vrátiť k meditácii pápeža Františka, ktorú predniesol v piatok pred mimoriadnym požehnaním Urbi et Orbi, mestu a svetu a ktorý nám môže pomôcť prebudiť sa z telesného života k duchovnému. Na uvažovanie o tomto čase úzkosti použil evanjeliovú epizódu apoštolov zmietajúcich sa v loďke na rozbúrenom mori. Zaťal do živého: „Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť” a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni. Búrkou opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o náš imidž... V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete.“

V starovekom diele prvých kresťanských čias Apophthegmata Patrum, v tzv. Výrokoch Otcov púšte nachádzame výzvy k duchovnému životu. Hľadali odpoveď na Pavlovu výzvu: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rim 12, 2) V rozprávaní o otcovi Arzeniovi, vysoko vzdelanom Rimanovi v pozícii senátora, sa hovorí, že sa, kým ešte žil v paláci, modlil týmito slovami: „Pane, priveď ma na cestu spásy.“ A počul hlas, ktorý mu hovoril: 'Arzenius, uteč zo sveta a budeš zachránený.' Potom, čo tajne preplával z Ríma do Alexandrie a uchýlil sa k osamelému životu (na púšti), Arzenius se opäť modlil: 'Pane, priveď ma na cestu spásy' a znovu počul hlas, ktorý mu hovoril: 'Arzenius, uteč, zachovávaj mlčanie, neustále sa modli, pretože toto je prameň bezúhonnosti.' V slovách uteč, zachovávaj mlčanie a modli sa je zhrnutá spiritualita púšte, spiritualita srdca. Tu nejde len o fyzický útek, ale o mentálny útek, o ustavičnú metanoiu (zmenu zmýšľania), ktorú Boží človek potrebuje. „nechcem, aby si ich vzal zo sveta, ale posväť ich pravdou“. My sme teraz okolnosťami tiež aj fyzicky vyhnaní na púšť spoločenskej izolácie uprostred našich miest a dedín. Na takej púšti nemali títo otcovia ani kostoly, ani obchody, ani trhy. V pustatine žili v úplnej jednoduchosti a odovzdanosti do Božích rúk. U nich môžme nachádzať inšpiráciu, aby sme toto obdobie nielen nejako prečkali, ale aby to boli skutočné duchovné cvičenia pre nás všetkých, obdobie duchovnej obnovy. Aby sme sa zmenili.

Vráťme sa k otcovi Arzéniovi a jeho spiritualite púšte. Thomas Merton vo svojom úvode do Múdrosti púšte píše: „Spoločnosť... bola (Otcami púšte) považovaná za stroskotanú loď, od ktorej musí každý jednotlivý človek plávať preč, aby si zachránil život... Boli to muži, ktorí verili, že ak sa človek nechá iba unášať a bude pritom pasívne prijímať názory a hodnoty toho, čo pozná pod pojmom spoločnosť, ženie sa jednoducho do záhuby.“ Pozrime sa na chvíľu na našu doterajšiu bežnú dennú rutinu. Sme všeobecne veľmi zaneprázdnení ľudia. Musíme sa zúčastniť mnohých stretnutí, navštíviť veľa ľudí, splniť veľa povinností, vybaviť veľa vecí. Naše diáre a organizéry sú preplnené schôdzkami, naše dni a týždne prekypujú povinnosťami, naše mesiace a roky sú vyplnené plánmi a projektami. A väčšinou sa pohybujeme životom tak šialeným tempom, že nemáme dokonca ani čas sa ukľudniť a zamyslieť nad tým, či aspoň niektoré z vecí, ktoré si myslíme, hovoríme či robíme, sú hodné toho, aby sa o nich premýšľalo, hovorilo, alebo aby sa robili. Proste ideme vpred s množstvom „musím" a „mal by som", ktoré sú na nás naložené, a žijeme s nimi, ako keby boli doslovným prekladom evanjelia. „Sme zaneprázdnenými ľuďmi, rovnakými, ako sú všetci ostatní zaneprázdnení ľudia, a patrí nám taká odplata, aká prislúcha zaneprázdneným ľuďom!“ (Henri M. J. Nouwen) Toto všetko môže v jednoduchosti naznačiť, k akému desivému zosvetšteniu smerujú naše životy.

Aká je naša identita? Svetáckosť znamená byť závislý od reakcií nášho okolia. Svetské alebo falošné ja je formované spoločenským tlakom. Takéto ja je „spútané“. Je to identita, ktorá hľadá svoje ja v okolí: som chválený, som uznávaný, obdivovaný, neobľúbený, opovrhovaný... Ak je zaneprázdnenosť vnímaná ako niečo dobré, som zaneprázdnený. Ak je dôkazom mojej dôležitosti, že mám veľa kontaktov, tak hľadám kontakty. Skrytý strach zo zlyhania kopí viac práce, viac priateľov, viac aktivít, viac vplyvu. Z toho vyplývajú podľa Nouwena dva dôsledky: chtivosť a hnev. A tak nie je vôbec divné, že Anton pustovník a jeho spolubratia považovali pasívne prijímanie názorov a hodnôt svojej spoločnosti za duchovnú katastrofu. Uvedomili si, aké je ťažké uniknúť tlaku lákadiel sveta. A aká bola ich odpoveď? Unikli z potápajúcej sa lodi a plávali, aby si zachránili život.

Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.

Zdá sa, že Ježiš na loďke spí. Ale je to naopak. Sme to my, ktorí spíme. Vzkriesenie Lazára je znamením Ježišovho budíčka. Prišiel nás zobudiť. Marx povedal, že náboženstvo je ópiom ľudstva. V skutočnosti ópiom ľudstva sú ľudské vášne, svetáckosť, ktoré uspávajú jeho pozornosť na dôležité veci. Kresťanstvo je skôr budíček: Prebuďte sa! Svätý otec pripomenul, že „tento čas skúšky je ako čas rozhodnutia sa. Nie je to čas tvojho súdu, ale nášho súdu: čas vybrať si, čo stojí za to a čo sa pomíňa, rozoznať, čo je nevyhnutné od toho, čo nie je. Je to čas presmerovať náš život k tebe, Pane, a k druhým. A môžeme pritom pozerať na toľkých našich spolupútnikov, ktorí zareagovali v čase strachu a darovali svoj život. Je to účinná sila Ducha rozliata a stvárnená do rôznych podôb sebadarovania. Je to život Ducha, ktorý je schopný zachrániť, oceniť a ukázať, ako naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú na titulkách novín a časopisov ani na veľkých pódiách posledného show, ale bezpochybne práve oni dnes píšu rozhodujúce udalosti našich osudov: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám. Koľkí ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť a prechádzať krízou prispôsobením svojich zvykov, povznášať zrak a podnecovať modlitbu. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých. Modlitba a tichá služba – toto sú naše víťazné zbrane.“

Dajme si budíček, aby sme sa zobudili z narkózy telesného života k prebudeniu k duchovnému životu. Nech nás to, že nemôžeme ísť do kostola duchovne neuspí, ale naopak prebudí k hlbšiemu duchovnému životu. Menej sa spovedáme, ale konajme viac vnútorné pokánie, menej chodíme do kostola, ale vytvorme si väčšiu dôvernosť s Bohom, budujme viac na evanjeliu, menej chodíme na sv. prijímanie, ale viac túžme po Bohu a trávme s ním čas. Menej sa aktivizujeme, ale viac slúžme. Amen.