IT'S ME FRANKIE

Maličkosti, ktoré mám rád

Sat, 12 May 2012 22:39:00 +0200

Napriek tomu stresu všade naokolo, množstva povinností a blížiacich sa dedlajnov si myslím, že som v týchto dňoch šťastný. Existuje okolo mňa milión malých vecí, ktoré mi spôsobujú úprimnú radosť. Napríklad taký Kurt Vonnegut v jednej zo svojich kníh napísal, že sa máme tešiť z maličkostí, lebo v budúcnosti možno zistíme, že to neboli len maličkosti.

Milujem, keď nájdem vo vrecku nejaké zabudnuté mince. Určite to poznáte. Ten blažený pocit, keď máte pocit, že ste z ničoho nič zbohatli. Alebo keď som vo výťahu úplne sám. Mám rád to malé víťazstvo, keď ku mne nikto nepristúpi.

Tiež mám rád, keď príde metro presne vtedy keď dôjdem na stanicu. Alebo keď na semafore zasvieti zelená akonáhle sa k nemu priblížim. Vtedy mám ten príjemný pocit, že som v správnom čase na správnom mieste.

Keď zistím, že to, čo sa učím už vlastne viem. O pár dní ma čaká skúška zo španielčiny a v týchto dňoch sa mi po španielsky už aj sníva. Vždy ma poteší keď vidím v mojich poznámkach niečo s kopou výkričníkov, niečo, čo mi išlo do hlavy len veľmi ťažko a teraz už tomu rozumiem. Znova ten pocit malého víťazstva.

Odškrtnúť si poslednú vec z to-do listu. Hlavne teraz v predskúškovom období som zavalený povinnosťami a bez rôznych to-do listov by som ~~pravdepodobne~~ určite neprežil. O to viac ma teší keď odškrtnem poslednú vec naplánovanú na daný deň. Keď mám chuť, robím veci naplánované na ďalší deň, no keď sa mi nechce, tak už nemusím robiť vôbec nič. A to mám rád!

Ranný beh. Rána sú už dostatočne teplé a východ slnka načasovaný tak akurát aby som si ráno mohol zabehať a aby som potom ešte v pohode stíhal školu.

Znovuobjavený album Abbey Road od Beatles. Ten som si kúpil ešte niekedy pred vianocami, spolu s ďalšími trinástimi, v rámci rozširovania mojej beatlesáckej diskografie. Väčšinu albumov mám už napočúvaných, no práve Abbey Road som nejako prehliadal. O to väčšiu radosť mám z toho, počúvať ho. Stále a stále dookola.

Čokoláda.

Stretávanie cudzincov. Je to tá najúžasnejšia vec, akú vám môže veľkomesto ponúknuť. Môžete stretnúť ľudí zo všetkých kontinentov a všetkých národností. Sú ich plné ulice, stačí sa len prihovoriť. Vždy sa potešia ak ich dovediem na nejaké menej známe, no o to zaujímavejšie, miesto, ukážem im zabudnutú uličku alebo sochu, o ktorej pre tým nevedeli. Alebo vtedy, keď vidím, že sa trápia s mapou a ja im ukážem cestu. Ten ich úsmev vždy stojí za to :)

A Kurt Vonnegut bol frajer!

Sme to, čo jeme. Ale čo vlastne jeme?

Tue, 08 May 2012 10:46:00 +0200

Odkedy študujem na univerzite mimo domova, začal som si sám variť a nakupovať, tým pádom som bol nútený začať viac vnímať to, čo konzumujem. Okrem ceny som si začal všímať probiotickú hodnotu, zloženie a krajinu pôvodu. Zatiaľ čo zložením sa väčšina výrobkov od seba nelíši, s krajinou pôvodu je to úplne inak.

Skutočne nemám nič proti zahraničným výrobkom, nepodporujem dovozné kvóty ani štátne intervencie do medzinárodného obchodu, som aj proti clám a iným obmedzeniam. V skratke ide o to, že som zástancom liberálnej politiky. O tom som ale nechcel. Som presvedčený o tom, že spotrebiteľ sa vie sám rozhodnúť, čo je pre neho dobré.

Čo mi ale vadí, a čo je podľa mňa hlavný problém dnešnej stravovacej kultúry, je to, že ľudia nevedia čo jedia. Ak si chcem kúpiť napríklad slovenský syr, tak automatický siahnem po syre, na ktorom je napísané slovenský syr. Človek by čakal, že to bude naozaj slovenský syr. Bullshit. Je vyrobený v Poľsku. Alebo keď si kúpim slovenskú Tatranskú bryndzu, tak čakám, že bude spod slovenských Tatier. Hlúposť. Znova Poľsko. Česká šunka? Z Maďarska. Slovakia Chips? Vyrobené v Česku.

Nemám nič proti Poliakom, ani Maďarom a ani Čechom, ale keby som chcel poľský syr, hľadal by som poľský syr a keby som chcel poľskú bryndzu, tak by som hľadal poľskú bryndzu.

Vôbec mi nevadí, že výrobcovia z iných krajín k nám distribuujú svoj tovar. To je len dobre. Ak vedia konkurovať cenou alebo kvalitou, ťaží z toho zákazník. Mne ale vadí zavádzanie spotrebiteľa. Zlé označovanie etikiet, klamlivé názvy a zámerné dezinformovanie. Málokto si totiž všimne tzv. veterinárny kód, kde je uvedená skutočná krajina pôvodu. Väčšina ľudí o ňom ani nevie…

Čo ma ale potešilo, je to, že nie som jediný komu to vadí. Reportáž na túto tému bola odvysielaná v najsledovanejších televíznych novinách, rovnako vznikli webstránky občianskej iniciatívy, slovenské cesty začínajú lemovať billboardy upozorňujúce na tento problém, odhalené potravinové škandály sú čoraz častejšie, na Facebooku vznikajú prvé stránky a dokonca sa zapája aj bulvár a internetové magazíny.

Všimol som si aj zvýšený záujem verejnosti o svoje stravovanie. Celý československý Twitter je plný nových názorov na stravovacie návyky a rôzne diéty, vznikajú nové blogy, nové komunity a spolupráce. A to je fajn.

Nebuďme ani naďalej ľahostajní k tomu čo sa okolo nás deje. Začnime vnímať to, čo jeme a to, čo je okolo nás. Ak nám to vadí, ozvime sa, nech nás je počuť!

O dvadsať rokov budeš viac sklamaný z vecí, čo si neurobil, príležitostí, ktoré si nevyužil a z...

Sat, 21 Apr 2012 12:45:00 +0200

O dvadsať rokov budeš viac sklamaný z vecí, čo si neurobil, príležitostí, ktoré si nevyužil a z výziev, ktorých si sa zľakol, ako z toho, čo si naozaj urobil a z toho, čo sa skutočne stalo. Zbav sa preto všetkých reťazí a odplávaj z bezpečného prístavu. Nedovoľ aby ti strach z neúspechu zabránil skúšať nové veci. Chyť vietor do plachiet. Skúmaj. Snívaj. Objavuj.

voľne preložený citát Marka Twaina

Prečo milujem rána

Sun, 01 Apr 2012 08:50:00 +0200

Mám rád rána. Čas keď je všade ticho a kľud. Keď všetci spia. Nikam sa nemusím ponáhľať a môžem robiť čo chcem.

Keď som bol mladší, rána boli pre mňa utrpením. Vstávať do školy, niekam sa ponáhľať… Väčšinou som ráno nič nestíhal a v hlave som si zafixoval, že tento čas nie je nič pre mňa. Na vysokej škole sa mi denný program trochu uvoľnil, už nemusím vstávať tak skoro, no napriek tomu vstávam skôr ako kedykoľvek pred tým. Páči sa mi ten pocit, že to robím dobrovoľne a skutočne ma to baví.

Never work before breakfast; if you have to work before breakfast, eat your breakfast first. Josh Billings

Ráno je čas, kedy si môžem pomaly a v kľude vypiť šálku horúceho čaju a vychutnať si raňajky. Ráno nikomu nevadí, že mi všetko trvá dlhšie. Nikam sa neponáhľam. Povinnosti neexistujú.

Mám rád, keď sa môžem pozerať ráno z okna, keď je ešte všade tma. Svetlá v okolitých panelákoch su zhasnuté, len sem tam sa nájde niekto kto sa až teraz vracia domov. Pre neho neskorá noc, pre mňa nový deň. Mávam vtedy taký zvláštny pocit, že som predbehol čas.

Milujem keď môžem hneď ráno pokračovať v čítaní knihy presne tam kde som večer prestal. Pokračovať v počúvaní albumu pri ktorom som zaspal, alebo dokončiť myšlienku, ktorou som končil predošlý deň.

Tiež mám rád ranný beh. Kilometre ubiehajú ráno rýchlejšie a čas plynie pomalšie. Rozmýšľam nad dňom, ktorý ešte ani poriadne nezačal. Čerstvý chladný vzduch je všade naokolo.

Preto milujem rána, ráno je pre mňa tá najkrajšia čas dňa.

Nie len o behaní

Fri, 16 Mar 2012 15:54:01 +0100

Je to už dlhá doba, čo som začal behať. Behávam pomerne často, najradšej skoro ráno, alebo neskoro večer. Beh pre mňa nie je len obyčajný šport. Je to chvíľa keď som sám so sebou, mám čas premýšľať a poznávať seba samého. Čo som sa naučil pri behaní?

Veriť si

Ako povedal William Faulkner, “nesnažte sa behať rýchlejšie a ďalej ako iný, nesnažte sa poraziť niekoho iného. V prvom rade sa snažte poraziť sám seba”. Presne o tom to je. Zo začiatku má každý problém dosiahnúť malý cieľ, napríklad zabehnúť jeden kilometer. No a čo? Postupne zabehnete v kľude dva, päť aj desať kilometrov a budete schopný dosiahnúť to, čo chcete. Chce to len čas a trpezlivosť.

Naučil som sa stanoviť si cieľ a ísť za ním. Keď ho dosiahnem, určím si ďalší a ďalší. Každý má svoje limity, no jediný spôsob ako ich objaviť je ísť za ne.

Nevzdávať sa

Mnohokrát som začal behať, no nevládal som pokračovať. Jednoducho som nemohol. Postupom času som prišiel na to, že som nemohol preto, lebo so si myslel, že nemôžem. Všetko je v hlave. Každý jeden krok, každý kilometer. Ak nevládzu nohy tak sa dá bežať ďalej, ak to vzdá hlava, tak je koniec.

Nájsť motiváciu

Zo začiatku som mal problém motivovať sa, no verte mi, dá sa to. Každý funguje inak, inými spôsobmi sa dokáže motivovať, no najdôležitejšie je prísť na to, čo vás dokáže poháňať vpred.

Nezáleží na teplote a počasí. Naučil som sa nenechať ovplyvňovať vecami, ktoré nemôžem zmeniť. Neexistuje totiž nič také ako nepriaznivé okolnosti. Existuje iba zlá príprava. Ak zlyháte v príprave, môžete sa pripraviť na to, že zlyháte. Zo začiatku to bude stáť nejakú námahu navyše, možno to bude trošku bolieť, no eufória po každom dosiahnutom cieli vás bude poháňať vpred.

Sústrediť sa na prítomnosť

Niekde som čítal, že človek je schopný vnímať iba aktuálne 4 sekundy. Všetko pred nimi bola minulosť a všetko čo príde, bude budúcnosť. Keď behám užívam si prítomnosť, vnímam realitu taká aká je, bez starostí o to, čo bude a stresu z toho, čo bolo. Sústredím sa na dýchanie, počúvam myšlienky, premýšľam a užívam si to.

Triediť myšlienky

Beh je ideálny nástroj na vyčistenie hlavy. Keď behám tak som sám so sebou. Mám čas zorganizovať si myšlienky, urobiť poriadok v hlave. Je to možno zvláštne, no po behu som vždy príjemne oddýchnutý a bez stresu. Popri každodennom zhone a všetkých povinnostiach je beh únikom z reality, ktorú raz za čas potrebuje každý človek.

Ako už názov napovedá, tento článok nie je len o behaní. Je o vytrvalosti a snahe niečo dosiahnúť. Všetko toto sa dá pozorovať naozaj všade. Je úplne jedno či beháte, plávate, bicyklujete alebo hráte squash, píšete alebo maľujete, zakladáte vlastnú firmu alebo hráte monopoly. Tieto jednoduché pravidlá platia pri každej tvorivej činnosti. Všade, kde je potrebná naša námaha a úsilie.

Celý náš život je behom na dlhú trať.

5 otázok pre Martina Mrvu

Mon, 12 Mar 2012 18:05:36 +0100

Si autorom blogov murcatko.sk a minimalista.sk. Prečo práve dva blogy? Aký je príbeh ich vzniku?

Blog murcatko.sk vznikol na jeseň 2010 počas môjho ročného štúdia v Kalifornii. Spočiatku som písal najmä o svojich zážitkoch z USA, no nápady sa asi po stovke článkov vyčerpali, a tak som sa preorientoval na úvahy a reakcie na dianie okolo mňa. Snažím sa ľudí motivovať ku konaniu dobra, prinášajúc do pozornosti maličkosti z každodenných momentov.

V lete 2011 som založil blog minimalista.sk, keď som sa začal viac venovať myšlienkam, ktoré šíri minimalistické hnutie. Na minimalistov som na internete natrafil náhodou, no už po prečítaní niekoľkých článkov som si uvedomil, že v mnohom rozmýšľam rovnako ako oni. Vo svojom živote nepovažujem za dôležité mať veľa vecí, ale robiť to, čo ma napĺňa. Pomocou minimalizmu sa učím, ako sa zbaviť chaosu a neporiadku a tráviť tak menej času udržiavaním existencie a viac času robením toho, čo ma baví.

Mnohí majú o minimalizme mylnú domnienku a myslia si, že to hneď znamená žiť ako mních alebo spávať pod kartónom. Ja však takéto extrémne minimalizovanie neobhajujem, skôr ľuďom jednoduchou formou prezentujem myšlienky, ktoré môžu využiť počas svojho každodenného života. Byť minimalistom je niečo ako byť optimistom - uprednostňujem úsmev pred smútkom, ale to neznamená, že smútok nepoznám. Podobne je to aj s minimalizmom - uprednostňujem menej, ale nie všade a vždy.

Momentálne je na Slovensku dosť veľký hype okolo produktivity a time managementu. Máš nejaký tajný recept na produktivitu?

Najlepší recept na produktivitu je začať pracovať. Ako hovorí jedno príslovie “Začni, a polovicu máš za sebou”. Metódy produktivity prezentované v rôznych knihách síce ponúkajú veľa užitočných informácií, mojou zaručenou metódou je však robiť to, pre čo mám vášeň. Ak mi niečo robí radosť, tak to spravím a nepotrebujem na to žiadne pripomienky a ani slová motivácie. Na druhej strane, ak mi robenie niečoho neprináša radosť, tak nevidím dôvod, aby som v tom pokračoval.

Tento rok ťa čakajú maturity, vysoká škola, čo bude ďalej? Kde sa vidíš za 10 rokov?

O 10 rokov zo mňa môže byť známy bloger, spisovateľ alebo šéf vlastnej reklamnej agentúry. Ak sa mi podarí ktorékoľvek z týchto troch vymenovaných, tak budem šťastný. Nechávam to ale otvorené, medzičasom možno objavím nové vášne. Čo sa týka môjho životného cieľa, tak je to spraviť tento svet lepším miestom.

Všimol som si, že si celkom aktívny na sociálnych sieťach. Koľko času tráviš denne na internete?

Aktívne používam Twitter. Zdieľam tam svoje myšlienky a spájam sa s novými a mne podobnými ľuďmi. Na internete v poslednej dobe trávim veľa času, viac ako by som mal. Keď sa však vonku oteplí, počet hodín strávených na internete pôjde dole.

Čo robí Martin Mrva vo voľnom čase?

Moja najväčšia vášeň je písanie. Na knihu to zatiaľ nevidím, ale písať na blog, do časopisov, či len tak pre radosť ma neskutočne baví a napĺňa. Okrem toho venujem svoj čas veciam ako každý iný mladý človek - priateľom, hudbe a knihám.

Radosť robiť radosť

Sat, 10 Mar 2012 21:04:00 +0100

Pred pár dňami mi bola ponúknutá príležitosť, ísť do mesta rozdávať ruže pri príležitosti dňa žien. Pôvodne sa mi veľmi nechcelo, no ani neviem ako a na druhý deň som stál s kyticou ruží v ruke a rozdával ich každej okoloidúcej dáme.

Bol som naozaj prekvapený, koľko radosti môže niekomu spraviť jeden jediný kvet, či už maličkému dievčatku s bábikou v ruke alebo dôchodkyni v pokročilom veku. Pôvodne zamračené tváre snažiace sa čo najrýchlejšie dostať odniekiaľ niekam ma odmenili úsmevom, niektoré aj poďakovaním, jednu staršiu dámu to tak dojalo, že sa až rozplakala, vraj to je prvýkrát po rokoch, čo si na ňu niekto spomenul…

Bol to výborný spôsob ako niekomu zlepšiť náladu a možno aj celý deň. Priznám sa, na začiatku ma nebavilo stáť tam v ten chladný upršaný deň, no s každou odovzdanou ružou sa môj deň zlepšoval a nakoniec mi bolo ľúto odísť, stál som tam, celý vysmiaty a s výborným pocitom. Bol som vďačný za príležitosť urobiť niekomu radosť. Vyskúšajte si to, poprajte niekomu úplne cudziemu na ulici pekný deň, kúpte mu kvety, usmejte sa na neho :) Je to úžasný pocit!

Píšem inde: Predstavujeme indie folk kapelu Of Monsters and Men

Wed, 07 Mar 2012 17:57:00 +0100

Píšem inde: Predstavujeme indie folk kapelu Of Monsters and Men

Svet nie je povinný chápať moje myšlienky

Tue, 06 Mar 2012 08:18:00 +0100

Často sa zamýšľam nad tým, či má zmysel vôbec niečo robiť. Očakávame, že to, čo vytvoríme, sa bude ľudom páčiť a tak isto očakávame, že nás za to odmenia.

Je veľmi individuálne odmenu v akej forme očakávame. Niekomu stačí potľapkanie po pleci, niekto zase očakáva finančné ohodnotenie. Je jedno čo a pre koho robíte. Prácou pre iných si vieme zarobiť, získať skúsenosti a prax. Ak niečo robíte pre seba, tak je veľmi pravdepodobné, že vás to baví. Prípadne sa pri tom aj niečo naučíte.

Ohodnotenie je veľmi dobrá forma motivácie. Ale čo ak sa dostanete do situácie, keď vás za vaše výkony nikto neohodnotí? Je ohodnotenie jediná metóda motivácie?

Najväčšou odmenou za námahu nie je to, čo za ňu dostaneme, ale to, ako nás to zmení. John Ruskin

Ja sa snažím robiť veci, ktoré má bavia, aj bez nároku na honorár, respektíve bez nároku na kladné hodnotenia. Klamal by som však, ak by som povedal, že má to nemotivuje alebo nepoteší. Preto vznikol aj tento blog – ako miesto pre uverejnenie mojich postrehov a úvah, lebo ma to baví.

Čo ma na internete drží tak dlho?

Tue, 06 Mar 2012 08:17:46 +0100

Dnes ráno, tak ako každé sobotné ráno, som vstal a ako prvú vec, som zobral do ruky svoj iPhone, odpovedal na nové maily, pozrel som sa na Twitter a Facebook a skontroloval počasie na najbližšie dni. Vyliezol som z postele a ešte so zalepenými očami som zapol počítač. Z RSS čítačky na mňa vybaflo 120 neprečítaných článkov a počas pobytu v kúpeľni mi prišli ďalšie dva maily.

Celé dopoludnie som čítal články z RSS čítačky, pozrel som si nový diel Digitu a uploadol som nové fotky na Flickr. Pekne zabité ráno. Popoludnie by pokračovalo presne tak isto ako dopoludnie, no…

Čo ma drží na tom internete tak dlho? Ako to, že som schopný pri ňom presedieť celý deň? Myslím, že hlavný dôvod nie je túžba po informáciách ale lenivosť. Prečo by som si mal ísť kúpiť noviny, keď si všetko môžem prečítať na internete? Načo by som chodil do obchodu keď si viem všetko objednať cez e-shop? Načo toto, načo tamto, keď je všetko na internete…?

Vraví sa, že ak milión opíc bude búšiť do milióna klávesníc písacích strojov, je pravdepodobné, že napíšu dielo podobné ako napísal Shakespeare. Dnes, vďaka internetu vieme, že to nie je pravda. Robert Wilensky

Obrovská výhoda internetu je v tom, že všetko je prístupne z jedného miesta, z jedného miesta sa vieme spojiť s celým svetom. Internet nás spája, to vieme všetci. Málo ľudí si však uvedomí, že nás to spojenie zároveň izoluje. Izoluje nás od okolia, od ľudí a v podstate od všetkého s čím nas spája. Je to obrovský, veľmi návykový žrút času a je veľmi ťažké sa od neho odpútať.

…a tak som počítač poobede vypol a išiel som medzi ľudí. Naživo.Radím to aj vám :)

Dnešná zosieťovaná doba nás zvádza k tomu, aby sme si mysleli, že nápady sa dajú rozvíjať cez...

Tue, 06 Mar 2012 07:55:00 +0100

Dnešná zosieťovaná doba nás zvádza k tomu, aby sme si mysleli, že nápady sa dajú rozvíjať cez e-mail a iChat. To je však šialenstvo. Kreativita pochádza zo spontánnych stretnutí, z náhodných rozhovorov. Náhodou niekoho stretnete, opýtate sa ho, čo robí, poviete fíha a čoskoro sypete z rukáva plno rôznych nápadov.

Steve Jobs

Istanbul očami blogera

Tue, 06 Mar 2012 07:54:00 +0100

Istanbul je nádherné mesto. Veľkolepé. Úžasné. 15 miliónové. O takom môžeme my slováci iba snívať. Ja som mal tú česť ho navštíviť. Bola to viac menej pracovná cesta a v tomto článku sa zameriam na Istanbul z pohľadu nie celkom bežného turistu. O pamiatkach a pamätihodnostiach si môžete prečítať skoro všade. Ale čo je to, čo nás naozaj zaujíma?

Aby dnes človek prežil, potrebuje internet. Je to tak všade, dokonca aj v Istanbule. Priznám sa, som na internete mierne závislý. Takže ako je to s internetom v tomto meste? Biedne. Neviem, či je to len dôsledok mojich vysokých očakávaní, že wifi bude na každom rohu, no v tomto smere je to fakt bieda. Počnúc Istanbulským medzinárodným letiskom, kde som wifiny našiel iba dve a aj na tie sa bol veľký problém pripojiť, až po bežné ulice a námestia. Problém však nespočíva v malom počte, ale v tom, že väčšina je zaheslovaná a nedostanete sa na ňu. V hoteli, kde som býval som narátal vyše 25 wifi sietí, no ani s veľkou pomocou pánov na recepcii sme wifi nerozchodili

Keď sa vám už konečne nejakým spôsobom podarí, dostanete ďalšiu ranu pod pás vo forme zakázaného YouTube (pre celé Turecko, opravte ma ak sa mýlim), MySpace a mnoho ďalších stránok. Facebook má mnoho obmedzení a na mobilnom zariadení to nerozchodíte. Bohužiaľ. Úplne opačné je publikovanie na Twitteri. Veselo som tweetoval vždy, keď som mal príležitosť (nebolo ich veľa) a tí, ktorí ma sledujete na Twitteri ste si to určite všimli.

A čo tak fotografovanie? Milujem fotografovanie a Istanbul je na fotky priam stvorený. Pestré farby, nádherné slnečné dni (nenarátal som viac ako 2 mraky za celú dobu pobytu) a ochotní ľudia, ktorím nevadí, že si ich cvaknete. Milovníci street fotografovania sa ocitnú v raji a nebude sa im chcieť domov. Architektúra je odlišná od tej našej takže o inšpiráciu nie je núdza.

Ak budete chcieť navštíviť pamiatky, tak si naozaj máte z čoho vyberať. Môžete navštíviť most spájajúci Európu a Áziu alebo obrovský palác Hagia Sofia. Ku každej pamiatke sa dostanete taxíkom a to klasickým, lodným alebo taxi helikoptérou. Pri každej pamiatke sa pripravte na bezpečnostné kontroly, vyťahovanie opaskov a všetkých technických vymožeností ktoré máte pri sebe.

Všetko tam má svoje čaro. Je to tam iné no napriek tomu lákavé. Ak máte radi ruch veľkomesta a zároveň nádhernú prírodu a architektúru s nádychom orientu, ak si chcete oddýchnuť, Istanbul je presne pre vás. Ak chcete pracovať, pripravte sa na to, že sa vám to asi nepodarí. Istanbul si vás získa a budete ľutovať každú chvíľu ktorú nevyužijete na jeho spoznávanie. Tak ako ja :)

Mám rád cestovanie vlakom

Tue, 06 Mar 2012 07:53:00 +0100

V čase písania tohoto článku sedím práve v nejakom ícéčku niekde medzi Bratislavou a Košicami. Notebook je úplne horúci, rozmýšľam, či tú teplotu dlhšie vydržím ja alebo CPU…

Práve som dopozeral South Park a počúvam Keiser Chiefs. Čaká ma ešte pár hodín na koľajniciach a začínam sa nudiť. Vzhľadom na akútny nedostatok inšpirácie v tomto vozni, musím súhlasiť s tým, že nie je nič cennejšie ako myšlienka, ktorá prichádza v pravý čas.

A tak rozmýšľam nad tými našimi slovenskými železnicami a mám pocit, že úroveň skutočne rastie. Personál je celkom milý, dokonca som tu zazrel aj tetu s vozíkom s občerstvením. Vozne sú relatívne čisté a moderné. Keď sa trocha posnažíte, tak nájdete aj toalety s tečúcou vodou (naozaj netečie všade). Za elegantne umiestnené zásuvky asi 5cm od hlavy cestujúceho by som však niekomu prinajlepšom len vynadal… Napriek tomu sa odvážim povedať, že cestujem vlakom rád.

Keby som to mal porovnať so zahraničím, tak sme stále pozadu no myslím si, že sme na najlepšej ceste. Nemecká druhá trieda je lepšia ako naša prvá, Rakúšania sú na tom podobne. Verím ale, že aj my sa čoskoro dočkáme úrovne západu. Musíme dúfať… Vidím svetlo na konci tunela :)

Stephen Clark - Merde

Tue, 06 Mar 2012 07:49:00 +0100

Pred nedávnom sa mi dostala do rúk kniha od Stephena Clarka s názvom Merde! Autorom knihy je britský publicista, spisovateľ a novinár – rodený Angličan, ktorý sa rozhodol žiť v Paríži. Ako to už medzi Angličanmi a Francúzmi býva, vzájomná rivalita a uťahovanie si zo seba je prítomné aj v tejto knihe.

Už samotný názov napovedá, že nie je všetko s kostolným poriadkom a vyskytnú sa občas aj nejaké komplikácie. Vážnejšie, menej vážne alebo tie úplne banálne napríklad v podobe “Merde”.

Existuje množstvo francúzskych ľudí, ktorí nie sú pokryteckí, neefektívni, zradní, netolerantní, cudzoložní a neuveriteľne sexi… Ale tí nepatria do mojej knihy. Stephen Clark

Príbeh je rozprávaný v prvej osobe hlavným hrdinom Paulom Westom, 27 ročným slobodným marketingovým stratégom. Paul bol pre veľké úspechy na ostrovoch najatý na jeden rok organizovať reťazec čajovní v anglickom štýle, ktoré chce jeho zamestnávateľ otvoriť vo Francúzskom hlavnom meste.

Svoju prácu začína v septembri so svojím, na prvý pohľad dokonalým šéfom, ktorý je v jeho očiach bohatý, pekný, príjemný, priateľský a pripravený platiť mu dobrý plat. Postupne však zisťuje, že to nie je také jednoznačné a už ani sám nevie, aká je jeho úloha v práci. K tomu sa pridajú čoraz častejšie sa objavujúce podivné, miestami až bizardné informácie o jeho nadriadenom.

Je zaujímavé sledovať Paulové pokusy o asimiláciu, paradoxne mnohokrát nie kvôli práci, ale kvôli snahe zlepšiť svoj sexuálny život. Mentalita Angličanov a Francúzov je napriek geografickej blízkosti veľmi odlišná a táto kultúrna dikontinuita sprevádza čitateľa naprieč celou knihou.

Všadeprítomný typický britský humor, sarkazmus a miestami kritika a nepochopenie “žabožrútov” je v spojení s autentickými postrehmi naozaj ťažký kaliber a ubrániť sa hlasnému smiechu bude problém aj pre skúseného čitateľa.

Názov knihy (Merde znamená v preklade exkrement, hovno) reaguje v prenesenom význame na ťažké situácie, ktoré zažíva Paul počas pobytu vo Francúzsku ale aj doslova, na veľké množstvo psích exkrementov, ktoré sa mu darí náchádzať na podrážkach svojich topánok.

Kniha nie je kritikou Francúzskej ani Britskej spoločnosti. Je to pohľad na rozdielnosť dvoch národov. Clarke čerpal z vlastnej skúsenosti a veľmi jemným a decentným spôsobom popisoval skutočné problémy s rozdielnou mentalitou. Postupne si však zvyká, začína chápať a do určitej miery aj tolerovať francúzov.

Autor v roku 2004 publikoval román Merde! pod pseudonymom Paul West, v neskorších vydaniach odhalil svoju totožnosť. Pre obrovský úspech sa kniha preložila do mnohých jazykov a Clarke bol nutený napísať ďalšie tri pokračovania. Ak máte radi iróniu a sarkazmus, nebudete ľutovať.

Recenzia Sony NEX-5

Mon, 05 Mar 2012 07:49:00 +0100

Spoločnosť Sony nie je na trhu fotoaparátov veľmi dlho, no aj za relatívne krátku dobu sa dokázala presadiť a ukázať svoje kvality a zúžitkovať skúsenosti z výroby elektroniky. V súčasnosti môžeme pozorovať na fotografickej scéne menšie zemetrasenie vo forme hybridných fotoaparátov. Rozmermi pripomínajú kompakty, kvalitou výstupu a voliteľným príslušenstvom ich môžeme v kľude porovnávať so zrkadlovkami.

Portfólio fotoaparátov alfa bolo rozšírené o kompakty NEX-3 a NEX-5, ktoré zaujali miesto medzi kompaktnými fotoaparátmi a digitálnymi zrkadlovkami. Testoval som model z vyššej rady, Sony NEX-5 s objektívom 18 – 200 mm F3,5 – 6,3. Na fotoaparát som sa pozeral očami bežného použivateľa. Môžete si pozrieť aj pár pekných záberov, ktoré sa mi počas testovania podarili :)

Balenie a príslušenstvo

Sony si dáva na balení produktov záležať. NEX-5ka došla v malej krabici, ktorá však obsahovala všetko potrebné príslušenstvo a dokumentáciu. Súčasťou balenia bolo telo fotoaparátu, objektív, externý blesk, popruh a nabíjačka s kabelážou. Všetko bolo úhľadne uložené.

Sadu automaticky dodávaného príslušenstva je možné rozšíriť o externý hľadáčik, mikrofón, množstvo objektívov alebo adaptér na bajonet, ktorý umožňuje používať zrkadlovkové objektívy Sony Alfa.

Dizajn a výbava

Telo fotoaparátu je na prvý pohľad porovnateľné s bežným kompaktom. Nízku hmotnosť a vysokú odolnosť zabezpečuje použitie horčíkových zliatin. Nič nikde nevŕzga, použité materiály pôsobia veľmi kvalitným dojmom. Snaha o minimalizovanie rozmerov zrejme nepoteší použivateľov s väčšími rukami, no vďaka veľkému protišmykovému gripu a rozumne umiestnenou spúšťou sa dá fotoaparát držať pevne a s istotou.

Srdce fotoaparátu tvorí senzor veľkosti APS-C s rozlíšením 14,2 Mpx a možnosťou nahrávať FullHD videá kvalitou prevyšujúce takmer všetky bežné kamery v cenovej kategórii fotoaparátu.

Displej s uhlopriečkou 7,5 centimetrov je výklopný, čo umožňuje pohodlne fotiť z úplne malej alebo naopak veľkej vzdialenosti od zeme veľmi pohodlne. Ja som si na túto možnosť zvykol takmer okamžite a nemôžem si ju vynachváliť. V praxi som to využíval veľmi často a považujem to za veľké plus.

Mnou používaný 18 – 200 mm objektív je v pomere k telu naozaj veľký. Je vyrobený z masívnej kovovej konštrukcie, čo sa odzrkadlilo na vyššej hmotnosti. S takýmto objektívom sa nedá o fotoaparáte hovoriť ako o kompakte, rozmerovo môže konkurovať zrkadlovkám. Menšou nevýhodou je nutnosť podopierať pri fotení objektív rukou. Autofokus NEX-5ky je naozaj rýchly a nemusíte sa báť, že zmeškáte ten správny okamih.

Externý blesk, prídavný mikrofón alebo hľadáčik sa na fotoaparát pripájajú formou špeciálneho konektora, na tele sa nenachádzajú štandardizované koľajničky používané väčšinou výrobcov. Naraz sa dá pripnúť iba jedna časť príslušenstva, čo trošku zamrzí, no myslím si, že pre cieľovú skupinu zákazníkov je to prehliadnuteľný fakt. Ako sa hovorí – quid pro quo a v tomto prípade je to daň za minimalistické rozmery.

Pocity a dojmy

NEX-5ka s 18-200 mm objektívom púta pozornosť. Každý sa chce pozrieť čo to je, „prečo je to telo také malé a objektív taký veľký“. Laická verejnosť je mnohokrát pobavená a zaujatá. Môžem potvrdiť, že je to naozaj pekný kúsok. Veľmi podarený či už z hľadiska ergonómie alebo dizajnu.

Prístroj je rýchly. Zaostruje presne a pohotovo. Radosť fotiť. Fotografie v článku sú len malou ukážkou toho, čo fotoaparát dokáže. Snažil som sa fotiť v rôznych svetelných podmienkach a prístroj obstál vždy na jednotku.

Používateľské rozhranie je príjemné a intuitívne. Možnosť voľby v menu je riešená pomocou kruhového ovládacieho prvku. Fotoaparát sa dá pohodlne ovládať aj jednou rukou.

Záver

Z fotoaparátu mám naozaj dobrý pocit. Používa sa veľmi intuitívne a prirodzene, myslím si, že by ovládanie nerobilo problém ani starším ľudom a nefotografom. Na druhej strane naozaj neviem, kde by som fotoaparát s daným, mnou testovaným objektívom zaradil a komu by som ho odporučil.

Bežný použivateľ musí zvážiť všetko čo z vyšších rozmerov a hmotnosti vyplíva a profesionála by zrejme možnosti a ponuka príslušenstva limitovala. Na druhej strane pre bežného použivateľa, túžiaceho po nádherných záberoch, vysokej obrazovej kvalite a jednoduchosti ovládania je NEX-5ka ideálnym spoločníkom. Pre profesionála používajúceho zrkadlovky rady alfa, je to priam ideálna voľba sekundárneho prístroja. Možnosť používať rovnaké objektívy a spoľahlivosť je silný argument.

Cena fotoaparátu NEX-5 s objektívom 18-200 mm sa pohybuje tesne nad hranicou 1100€. Za túto cenu dostanete naozaj podarený kus elektroniky a v tomto prípade by sa dalo použiť staré známe: za kvalitu sa platí.

Znova raz nový začiatok

Sun, 04 Mar 2012 07:48:00 +0100

Už sú to asi tri roky, čo môj blog uzrel svetlo sveta. Už sa ani presne nepamätám, čo bola príčina toho, že som začal blogovať, no asi každý predstaviteľ rodu Homo sapiens má nejakú potrebu výpovede. Možno práve preto som začal no neľutujem.

Blogovať som začal cez službu blogspot.com od Googlu. Spočiatku, nadšený z niečoho nového, som písal každý deň, každý deň som chŕlil články, niektoré lepšie a niektoré horšie. Postupne klesala kvantina a pokúsil som sa písať kvalitnejšie, chcel som písať články, ktoré čitateľovi niečo dajú a ktoré budú stáť za prečítanie.

Neskôr som začal blog vnímať inak. Vnímal som ho ako istú formu sebareprezentácie a ako miesto, kde môžem aktívne zlepšovať svoje schopnosti a triediť si myšlienky.

Blogovanie ma bavilo, no postupne ma začal blogspot.com obmedzovať. Chcel som vlastnú doménu a vlastný priestor s vlastnými pravidlami. Blog itsmefrankie.blogspot.com sa premenoval na itsmefrankie.com. Webhosting vtedy zabezpečovala firma websupport.sk formou sponzoringu (dík).

Duša minimalistu sa však ozvala a ja som presedlal na jednoduchú platformu Tumblr. Takmer žiadne starosti, intuitívne publikovanie ale o to väčšia radosť z písania. Nie je to blog v pravom zmysle slova, niektoré moje staršie články zo starších blogov budú recyklované, objavia sa tu aj krátke zamyslenia a podobné duševné výlevy. Všetko v nepravidelných intervaloch.

Ak nechcete nič zmeškať, hoďte si ma do RSS čítačky a máte pokoj :)