IT'S ME FRANKIE

Ideálny graf životného úspechu

Mon, 04 Apr 2016 20:51:57 +0200

“Ideálny graf životného úspechu, taký, aký by si sebavedomý človek mohol v mladosti pripichnúť nad posteľ, by bola stúpajúca exponenciála podporená dobrými rozhodnutiami. Ich efekty by sa nesčítaly ako u lineárnej krivky, ale násobily, ako zložený úrok násobí všetky predchádzajúce čiastky. Každé jedno rozhodnutie by bolo dôležité nie len samo o sebe, ale tiež ako násobiteľ tých minulých a ako násobenec budúcich. Dobrá voľba sa úročí po zbytok života, zlá voľba po zbytok života škodí.”

— Filip Doušek, (Hejno bez ptáků: Příběh)

Japonci vs. nejaponci. V čom je rozdiel?

Sat, 22 Aug 2015 10:50:31 +0200

Po necelom polroku v Japonsku mám pocit, že ma už nič nemôže prekvapiť.

Pomaly som si zvykol na to, že takmer ničomu nerozumiem, že odpadkové koše tu neexistujú a smeti sa nosia domov, že v obchode sa po nákupe treba pokloniť, že je neslušné nedojesť ryžu alebo, že v metre sa nerozpráva. Aj keď sa snažím ako najlepšie viem, vždy budem cudzinec a vždy to na mne bude vidieť a rovnako tak sa vždy nájde niečo, čo nečakám, že sa stane, no pre Japoncov je to úplne bežná vec.

Mám šťastie, že som v medzinárodnom kolektíve no zároveň veľkú časť mojich kamarátov tvoria práve domáci Japonci. Ostatní spolužiaci sú mixom z celého sveta, od USA a Kanady, cez Nórsko, Azerbajdžan až po Thajsko, Čínu a Filipíny a mnoho ďalších krajín. Každý sme iný, každý máme vžité nejaké iné vzorce správania a prekvapia nás iné veci. Čo to ale je?

Keďže sa nestáva často, že by som mal možnosť opýtať sa na niečo takejto širokej vzorky ľudí, tak som svojim spolužiakom položil jednu jednoduchú otázku. Zahraničných kamarátov som sa opýtal, čo ich najviac prekvapilo po príchode do Japonska a Japoncov naopak, čím sme ich prekvapili my. Pre zachovanie autenticity sú odpovede v Angličtine a presne tak ako som ich od spolužiakov dostal. Takže poďme na to:

What surprised you the most in Japan?

“What surprised me the most in Japan was how well educated Japanese people are. It’s a pleasure to live here because you know people around you will act with integrity and respect.” — Eric, France

“For me, it was the culture. Before I came here, I guess I didn’t even know what that word really, really meant. I pictured temples, geisha girls, and people bowing. Now that I have been here over a year I realize how different America and Japanese culture really are and how that influences all our actions, way of viewing the world, and making decisions are so inherently different.” — Joy, USA

“Two sided Japan with both extremities of a spectrum: traditional vs. technological, nature vs. extra big cities, double sided Japanese people shy normally but very open when drunk, and lastly also extreme sexual tendencies existing in a very conservative country.” — Florian, France

“One thing that suprised me was how “at home” I feel here in Japan. Especially Nagoya is not as unknown or foreign as I had thought.” — Johanne, Norway

“Welcoming despite culturally different.” — Pierre, France

“In subway/bus, all people not depending on their age, sex they stand in queue to get in to the vehicles – respecting/obeying to rules surprised me. Additionally, streets are seem clean and shops are organized and delicately designed. Lastly, some of the young women wearing cute clothes using elements/accessories from child movies/heros. It is pretty interesting country to visit and experience cultural differences.” — Nargiz, Azerbaijan

“What surprised in Japan was the Japanese enthusiasm and friendliness… you know, my nation has a complicated history with Japan and I thought I would not be welcomed here, but they proved I was completely wrong.” — Liu, China

What surprised you the most about your foreign friends?

“So kind to everyone. They are so active. They are so open, frank and honest. Japanese people are naturally shy. Oh and they sometimes know about Japan much more than locals.” — Nana, Japan

“That’s hard to tell because foreign friends always surprised me! But the most surprising thing for me is that they have a lot of physical contact, even between man and woman. We Japanese are kinda shy to touch the other sex, but foreigners don’t care.” — Aya, Japan

“When my friends foreigner asked me that they wanted to use my pens, I said “Sure!” After the class, anyone returned my pens… So I lost some pens for a class. It was so surprised for me! And I also have some example, my friends foreigner eat apples in the classroom (I was surprised that they have apples in their schoolbag), they eat pasta with fork and knife (why?), they sit on the floor (omg it’s dirty!?), and my boyfriend do pipi in the shower. He said it’s normal… I don’t think so.” — Minori, Japan

“How irresponsible they can be. Maybe irresponsible is too strong but I have friends who are always late or change plans all the time, and who take sick days off work so easily. BUT, I know that it doesn’t apply to every foreigner so it just an example.” — Shiho, Japan

“What surprised me the most is that foreigners can drink so much alcohol! Oh and I also don’t understand the point of having a party every weekend.” — Kazu, Japan

O tom, čo som sa naučil o živote pri šálke zeleného čaju

Sun, 17 May 2015 05:22:30 +0200

Mám spolužiaka z Číny. Veľmi príjemný človek. Zaujímavý, vtipný a veľmi spoločenský. Patrick, tak ho všetci voláme, keďže nikto nevie vysloviť jeho skutočné meno, bol pre mňa inšpirujúci tým, že sa za jeden jediný rok, popri škole a práci, dostal z úplnej nuly na veľmi pokročilú úroveň v Japonskom jazyku. Slovom aj písmom.

Jedného dňa sme spolu popíjali na terase čaj a ja som sa ho opýtal, ako to zvládol, čo robil a akým spôsobom sa mu najlepšie učilo, no on mi odpovedal, že jediné čo robil bolo, že si sadol na zadok a učil sa. Vycvičil si vo svojej mysli zmysel pre osobný cieľ a venoval mu hodiny, dni a mesiace. Nič viac, nič menej. My zo západu vraj máme tendenciu hľadať skratky, skúmať ako dosiahnuť čo najviac s čo najmenším úsilým… To nemusí byť nutne zlé, no niekedy skratky asi naozaj neexistujú a v takých prípadoch sa treba jednoducho prinútiť a všetko si tvrdo odmakať. Rozhodnúť sa pre niečo a ísť si za tým. Bez výhovoriek.

Patrick, ďakujem.

Peking

Sun, 10 May 2015 05:59:55 +0200

Môj posledný týždeň v Číne som strávil v jej hlavnom meste.

Čo ma zarazilo hneď pri príchode, bol hustý smog pripomínajúci hustú hmlu, len s tým rozdielom, že táto hmla je tu takmer denno-denne. Priemerné znečistenie ovzdušia v Pekingu je 5 krát vyššie ako odporúčaná hranica zdravotnej nezávadnosti a za celý týždeň som slnko aj napriek extrémnym horúčavám nevidel ani raz.

Po príchode som sa ubytoval v klasických hutongoch hneď vedľa múrov zakázaného mesta. Peking si kvôli Olympíjskym hrám v roku 2008 prešiel obrovským stavebným boomom. Z historického centra sú v diaľke vidieť obrovské stohy moderných vyškových budov, ktoré sa ale nijako nelíšia od akéhokoľvek iného moderného veľkomesta. Práve táto stavebná horúčka mala veľmi negatívny vplyv na klasické pekinské Hutongy, tvorené spleťou úzkych, len 9 metrov širokých uličiek v najhistorickejšej časti mesta s nízkymi jednopodlažnými domami s centrálnym dvorom uprostred.

V “hutonských" bytoch naokolo žije väčšinou niekoľko príbuzných rodín, ktoré zdieľajú jednu toaletu a kúpeľnu. Bývanie tohoto typu začalo v Pekingu fungovať niekedy v 13. storočí a takto to funguje dodnes. Ak chcete zažiť naozajstný Peking, toto je to správne miesto. V úzkych uličkách sa hrajú deti, pobehujú tu psy a mačky a starí pekinčania tu od skorého rána hrajú Go alebo Mahjong, pritom fajčia a zo sklenených termosiek popíjajú vlažný čaj.

Čo ma v Pekingu prekvapilo, sú obrovské vzdialenosti medzi všetkým. Ubytovaný som bol v jednom z Hutongov hneď pri hradbách zakázaného mesta, no dostať sa k jeho bránam mi trvalo vyše hodiny. Prečo? Priznávam, že to bola čiastočne moja chyba – ak môžem, tak idem pešo a verejnej doprave sa vyhýbam, no z veľkej časti to bolo zapríčinené obrovskou rozlohou celého komplexu. Toto sídlo dynastií Ming a Quing má 980 budov a neuveriteľných 9.999 miestností a je tak najrozsiahlejším palácovým komplexom na svete. Ja som s k bránam Zakázaného Mesta vybral veľmi skoro ráno.

Každý deň pri východe slnka prebieha na Námestí nebeského pokoja výmena stráží. Títo čínski strážnici sú zaujímaví okrem iného tým, že pri ich výbere hrá obrovskú rolu ich fyzická stavba – každý jeden by mal mať identickú výšku a šírku ramien a tak ich zladené pohyby pri pochodovaní po námestí vyzerajú takmer dokonalo.

Ak niekto povie Peking, tak si hneď spomeniem na pár veci: Námestie nebeského pokoja so Zakázaným Mestom, Čínsky Múr, Letný Palác a budova opery. Práve to druhé bolo na programe ďalší deň. Táto pôvodne takmer 21 tisíc kilometrov dlhá stavba (čo je viac ako z Bratislavy do Tokya a späť!) bola postavená ako obranný múr proti nájazdom Mongolov a Turkov. Jej stavba začala niekedy v ôsmom storočí pred našim letopočtom a veľká časť stojí vďaka priebežným rekonštrukciám až doteraz.

Asi vás ale sklamem, Čínsky Múr je naživo niečo iné ako sa môže zdať z fotiek. Samozrejme, väčšina turistov príde na časti ako Badaling alebo Simatai, zaplatia vstupné, vyvezú sa hore lanovkou a urobia pár fotiek – no tieto pekne zrekonštruované časti majú s pôvodným múrom pramálo spoločného. Tie autentické časti sú, ako to už býva zvykom, takmer neprístupné a skryté hlboko v Čínskych lesoch. To je v kombinácii s nefungujúcou GPS navigáciou dokonalý recept na katastrofu, no my sme sa na to dali. Na okraji Pekingu sme nasadli do lokálneho autobusu a vydali sa na sever. Z konečnej nás taxík doviezol až do dedinky Huairou a odtiaľ sme už pokračovali sami.

Bola to improvizácia. Túlali sme sa v lese, pár krát sme nechtiac zišli z provizórnej cesty a dokonca sme to miestami chceli vzdať, no ten pocit, keď sme v diaľke na vrcholku kopca uvideli kamenné časti múru stál za to. Vyšplhali sme sa hore a ocitli sme sa na starej neudržiavanej časti Veľkého Čínskeho Múru. Zo šoférom taxíka sme sa dohodli, že za pár hodín budeme zídeme dole v oblasti Simatai a on by nás tam mal čakať. Najlepšie na tom všetko je to, že ak sa už raz dostanete na múr, hoci aj na neprístupnú časť, viete sa po ňom neobmedzene pohybovať a dostať sa aj na spoplatnené zrekonštruované časti.

Bonbónikom na záver bola návšteva Olympíjskeho komplexu so slávnym vtáčim hniezdom pre vyše 90.000 divákov a Summer Palace s jazerom Kunming a tradičnou Suzhou street pripomínajúcou Benátky. Pekinská kačka s cukrom, opekané placky s vínnym octom, sezamovou pastou, sójovou omáčkou a petržlenovou vňaťou. Večerné ochutnávanie grilovaných špecialít a posledné dúšky Čínskych čajov…

Taký bol Peking. Megalomanský, no zároveň tradičný a svojim spôsobom úplne iný ako všetko doteraz.

Celé moje putovanie po Ázii dokumentujem na fotoaparát Sony DSC-RX100 II, ktorý mi na tento účel zapožičala spoločnosť Sony, za čo jej veľmi pekne ďakujem! Fotky rád poskytnem vo vyššom rozlíšení.

Mesto miest: Shanghai

Tue, 14 Apr 2015 05:55:18 +0200

Opäť vo vlaku. Tentokrát sám. Len ja a 30 vagónov číňanov. Miesto som si našiel, batoh vyložil hore nad sedadlá a usadil sa. Sedím do uličky, vedľa cez uličku sedí teta s dieťaťom, ktoré na mňa sústavne pozerá. Jej prísediaca má namiesto batožiny kanister s benzínom a oproti mne žuje veľmi nahlas dievča kuracie hnáty, nejedlé časti pľuje na zem, vedľa ešte sedí dôstojný pán s rozopnutou košeľou a holým bruchom po ktorom si plieska do rytmu.

Skrátka štandardný čínsky vlak.

Je 22:38 a vlak sa práve pohol. Idem z Xianu do Shanghaja. Do cieľa by som mal doraziť ďalší deň okolo druhej poobede. Zaspal som do takého nejakého polospánku a na druhý deň ráno okolo jedenástej sme prešli ponad obrovitánsku rieku Jang C'tiang do Nanjingu, čo predstavuje poslednú zastávku pred Shanghaiom.

Shanghai. Centrum najrýchlejšie sa rozvíjajúcej ekonomiky planéty a najzápadnejšie mesto Číny. Nie geograficky, ale skôr pocitovo. Tak ako má Amerika svoj New York, tak má Čína Shanghai. Najrýchlejší vlak na svete, jedna z najkrajších skyline’s a po opäť raz úplna zmena pocitov.

Je to znovu niečo nové, Shaghai sa skrátka nepodobá ničomu, čo som doteraz videl. Mesto si žije vlastným životom a miestami mám pocit, že som na inej planéte.

V Shanghai som sa hneď po príchode zoznámil s Alexom z Londýna a rozhodli sme sa pár dní cestovať spoločne. Keďže som si lístky na vlak do Shanghaia kúpil tak trošku neplánovane tak som ani netušil čo mám čakať a medzi mojimi must-see som mal v podstate len jazdu Maglevom, The Bund, Shanghai Museum a návštevu French Concession. Ostatné som nechal na náhode a improvizácii. Začnem tým posledne menovaným.

Určite poznáte Čínske štvrte všade po Európe alebo v New Yorku, prípadne slávnu Vietnamskú Sapu v Prahe. Tak toto je presne to isté, ale v opačnom garde. French Concession je Európska štvrť.

Začala vznikať v druhej polovici 19. storočia takmer 100 rokov patrila pod správu Francúzskej vlády a až dodnes to tam vyzerá ako niekde na predmestí Paríža alebo Montrealu. Európske reštaurácie, kaviarne a bufety, dokonca aj pouličné lampy a lavičky vyzerajú európskejšie ako kdekoľvek inde v Číne. Človek sa tu cíti tak trochu ako doma. Z French Concession je to len kúsok k slávnemu Bundu.

Shanghaiský Bund je tak trošku v zvláštnej pozícii – síce je to jedno z najnavštevovanejších miest v celom meste, no zároveň sem takmer nikto nechodí kvôli Bundu samotnému. To, čo robí z tohto miesta niečo extra je výhľad na skyline neďalekého futuristického business districtu Pudong.

V Shangai som strávil nejaké tri dni a je to ďalšie miesto na zemi, kde by som si vedel predstaviť žiť. Tak ako všade, aj tu by sa dala stráviť polovica života a stále by bolo čo objavovať. S pocitom, že sa sem ešte aspoň raz musím vrátiť som sa rozlúčil s Alexom, vytiahol Kindle z nabíjačky a presunul sa 1.300 kilometrov na sever, do hlavného mesta Číny.

Fotka French Concession prevzatá z blogu: http://aspiringwriter.ca/

Tri skryté perly Číny: Chengdu, Xian, Luoyang

Sat, 14 Mar 2015 05:52:34 +0100

Chengdu

O Chengdu sa hovorí, že je to jedno z najkrajších miest Číny a že sú tam najkrajší ľudia z celej Číny. Je to zároveň aj to najeurópskejšie mesto, ktoré sme v Číne navštívili.

Neviem to opísať, no cítil som sa tam viac doma a menej ako niekde v cudzine ako počas našich predošlých zastávok. Okrem iného sme sa z juhovýchodu Číny presunuli o veľký kus na severozápad a Chengdu je jednou z našich posledných zastávok v čajovej časti. Malo to byť zároveň jeden z našich check-pointov – miest, kde sme sa plánovali zdržať dlhšie, spoznať ho viac do hĺbky a preskúmať okolie a tomto smere toho toto mesto s viac ako 4 tisíc ročnou históriou ponúka naozaj veľa. Neďalekú posvätnú horu Emei s divými opicami, najväčšiu sochu sediaceho Budhu na svete v Leshane alebo chovnú stanicu Pandy Veľkej.

Nebola by to Čína, ak by náš príchod do Chengdu prebehol bez komplikácií. Po vystúpení z vlaku som mal pocit ako keby som vstúpili do kúpelne v ktorej niekto pred chvíľou vypol horúcu sprchu. Ovievanie sa v takýchto podmienkach nepomáha, no pri tej extrémnej únave po presedených 42 hodinách vo vlaku, bez spánku, poriadneho jedla a hygieny, nám to bolo akosi jedno. Ďalšie prekvapenie čakalo v hosteli. Ten sme síce mali booknutý dlho dopredu, no po našom príchode sme sa dozvedeli, že sa im medzičasom nepodarilo predĺžiť si licenciu na ubytovanie “nie-čínskych” turistov a tak sme sa opäť raz stali bezdomovcami…

Čo teraz. Je 5 hodín ráno, sme unavení, nemáme hotel a sme niekde uprostred tohto 14 miliónového mesta. Oliverova znalosť čínštiny nás ale opäť raz zachránila a tak nám teta na recepcii našla nový hostel a o necelú hodinu sme boli “doma”.

Putovanie Čínou som bral aj ako čiastočné naplnenie mojej čajovej vášne. V lokálnom Renim parku sme nad gaiwanom s lokálnym oolongom presedeli doslova hodiny… bolo to čarovné a dodnes to vnímam ako jeden z highlightov celého výletu.

V Číne som nemal mobilný internet, wifi tu mimo hotelov neexistuje a telefón som mal celých 5 týždňov vypnutý a v takto nerušenom stave boli všetky tie vône a zvuky mesta oveľa živšie a chute miestnych špecialít intenzívnejšie. Pamätáte sa, ako som v Guangzhou ochutnával svoj prvý Hot Pot? Tak práve Chengdu je tým miestom, kde je Hot Pot súčasťou kultúry rovnako ako u nás napríklad halušky. Lokálne hamburgery sú namiesto mletého mäsa plnené prasačími ušami a ako snack si v pouličných stánkoch ľudia kupujú grilované prasačie rypáky alebo chvosty.

Keď sme už tu, tak sme sa rozhodli navštíviť unikátnu chovnú stanice Pandy Veľkej. Išli sme tam hneď ráno, pretože Pandy sú najaktívnejšie práve počas ich ranného kŕmenia a zvyšok dňa presedia na stromoch alebo ukryté pred slnkom v bambusových húštinách.

My sme mali šťastie a zastihli sme Pandy počas ich najaktívnejšieho obdobia, videli sme hrajúce sa pandie mláďatá a spoza skla dokonca aj čerstvo narodenú pandu v inkubátore.

Poobede sme si nenechali újsť ani návštevu najväčšieho budhistického komplexu v Chengdu – Wenshu Temple, prekrásneho Qingyang Palace, rušných Luodai a Huanglongxi Ancient Town a neďalekého Leshanského Budhu.

Xian

Chengdu sme spojili s Xianom. Xian je bývalým cisárskym a hlavným mestom, z ktorého vládlo Číne neuveriteľných 13 dynastií a v časoch keď u nás jazdil Svätopluk na koni, Xian bol najväčšícm mestom sveta s vyše miliónom obyvateľov.

Ak je Chengdu najeurópskejší, tak Xian musí byť najautentickejší. Centrum mesta je ohradený obrovskými hradbami, ktorých dĺžka je neuveriteľných 14 kilometrov, Terakotová armáda, obrovská Big Wild Goose Pagoda, najväčšia spievajúca fontána na svete, moslimská štvrť Chuejov v ktorej vám budú pouličný predajcovia ponúkať všemožné sladkosti a špeciality z blízkeho východu a chvíľku sa budete cítiť ako v Istanbule. Xian je zároveň veľmi ľahko dostupný z Chengdu a zo Shanghaiu alebo Pekingu sa sem dostanete za pár hodín vďaka moderným rýchlovlakom.

Luoyang

Neďaleko historickým mestečkom Luoyang so starobylými mestským opevnením, neuveriteľne dobrou kuchyňou a ďalšou posvätnou horou Hua. Luoyang je považovaný za kolísku čínskej civilizácie.

Kungfu vraj vzniklo práve tu, nachádza sa tu najznámejší Shaolinský chrám na svete vybodovaný v období Rímskej ríše a okolo roku 60 tu bol postavený úplne prvý budhistický chrám v celej Číne. Za návštevu stojí aj Longmen – jeden z najrozsiahlejších jaskynných systémov na svete s tisíckami jaskýň a desattisícami do kameňa vytesaných sôch.

Luoyang nás hneď po príchode dorazil extrémnymi horúčavami a vlhkom. Bol skorý večer a teplomer ukazoval stále cez 40°C a bolo takmer nemožné pred týmto teplom újsť a najlepším riešením bolo odložiť prehliadku okolia až na čas po západe slnka. So západom slnka mesto ožilo, domáci si na uliciach porozkladali stánky s jedlom a vďaka neuveriteľne nízkym cenám sme mohli vyskúšať doslova všetko čo sme chceli. Lokálnou špecialitou sú grilované branie XvajciaX žľazy. Keďže žijeme len raz, tak som to riskol. Konzistencou mi pripomínali marshmallow a chuťovo to bolo blízke nedovarenému mäsu a bolo to s prehľadom jedna z najnechutnejších vecí, ktoré som v Číne ochutnal. Do tohoto zoznamu zaraďujem napríklad aj teplý neperlivý RedBull, ale o tom potom…

Luoyang je takým skrytým pokladom. Klasický dovolenkový turisti sem takmer nechodia a ak niekoho stretnete, tak sú to väčšinou dobrodruhovia a cestovatelia, ktorý sa vyhýbajú davom a masám. Toto je naozajstná Čína, autentická, bez pozlátka. Taká kde sú domáci stále prekvapení ak vidia niekoho zo západu, nenájdete tu reštauráciu s anglickým menu a na vlakovej stanici nemusíte podstúpiť žiadne unavujúce bezpečnostné procedúry.

Z Luoyangu sme sa vlakom presunuli do basecampu jednej z piatich veľkých hôr Číny. Huashan, v preklade kvetinová hora a zároveň vyhľadávané posvätné taoistické miesto, je viditeľná už z diaľky. O tom, že je to viac pútnické miesto ako offroadová turistická destinácia svedčia všadeprítomné toalety, obchody so suvenírmi a dokonalo upravené turistické chodníky, kde sú do skál vytesané schody.

Na najstrmších úsekoch sa viete istiť reťazami a na niektoré úseky vás bez istenia ani nepustia. Veľkou atrakciou je vraj najnebezpečneší turistický úsek na svet, keď medzi vami a dvojkilometrovou priepasťou sú len pozbíjané kusy dreva. Na samom vrchole hore je niekoľko chrámov, pár reštaurácií a dokonca aj najvyššie položená čajovňa na svete. Žiadna divočina, ale dokonale premyslený biznis. Napriek tomu to celé malo niečo do seba.

Výhľad na okolité hory bol nezvyčajný – všetky tie iné farby, iné rastliny a chrámy na vrcholkoch hôr v diaľke tomu dodávali úplne inú príchuť ako sa dá zažiť na horách u nás.

42 hodín, ktoré mi zmenili život

Wed, 14 Jan 2015 19:39:00 +0100

V Guiline sme konečne nasadli na vlak. Mal to byť veľmi kľudný prejazd, nie iný ako tie predošlé, aj keď možno o niečo málo dlhší. Trošku sme sa báli, či to stihneme, lebo bezpečnostné kontroly na stanici môžeme preletieť za 20 minút a rovnako tak môžu trvať dve hodiny. Stanica v Guiline patrí našťastie medzi tie menšie, takže sme sa nezdržali. Čakalo nás vyše 1.300 kilometrov, vzdialenosť približne rovnaká ako z Prahy do Londýna. Vlak z Guilinu vyrážal okolo obeda a presne za 24 hodín sme mali vystupovať na stanici v hlavnom meste provincie Sichuan, v 12 miliónovom Chengdu.

Na dlhé cesty vlakmi som zvyknutý a dokonca ich mám rád, takže som tých 24 hodín bral ako výzvu. Človek má čas sám pre seba. Najmä v Ázii je to úplne iný zážitok. Okolo mňa rozprávajú všetci po Čínsky a keďže, na rozdiel od cestovania u nás, nemám ani šajnu o čom sa spolucestujúci bavia, tak ma to vôbec nevyrušuje. Mozog to automaticky detekuje ako neznámy šum a po pár minútach sa prestane snažiť rozoznávať jednotlivé slová a vety a prepne sa do “ničím nerušeného" režimu.

Dokážem sa tu výborne sústrediť, všímať si veci naokolo a premýšľať. Číňania sú totižto v niektorých ohľadoch veľmi inšpiratívni. Tá ich inakosť. Úplne rozdielne inštitucionálne zázemie vo forme odlišných vzorcov správania a inak stanovenému mindsetu oproti nám, ľuďom zo “západu". Za život som spoznal nemálo američanov, britov, francúzov alebo španielov, a aj keď boli iní ako my z “československa”, stále sme sa pohybovali v rovnakých mantineloch. Vnímanie dobra a zla, správnosti a neprávostí alebo ľudských rolí a autorít. Rozdiely medzi nami boli skôr geografické a historické. Čína je v tomto iná a čínsky mindset je niekde úplne inde. To nie je iná liga, to je iný šport. Niečo úplne iné. Dve rozdielne veci. Kaleráb a koľajnica.

Áno. Čína je plná kontrastov.

Na jednej strane sú individualistickí jednotlivci, ktorí sa prekrikujú, pri jazde autom na seba trúbia, nedajú si prednosť a predbiehajú sa akonáhle sa im naskytne prvá príležitosť. Totálna organizačná anarchia. Dlhé meškania verejnej dopravy. Rušenie liniek a obmedzovanie individuálnej slobody “veľkým bratom”…

Na strane druhej sú tu ľudia, ktorých vzťahy sú neskutočne hlboké – a to nie len medzi “svojimi” – medzi rodinou a známymi alebo medzi "nimi číňanmi”, ale medzi ľuďmi. Nikto tu na nikoho nezazerá. Ich pohľady sú úplne úprimné, plné zvedavosti nad niečim a niekym novým. Bez výčitiek a pohŕdania a snahy druhému dať najavo, že je iný alebo ho akokoľvek zosmiešniť. Ľudia sa tu navzájom rešpektujú a berú to ako úplnu samozrejmosť. Keď som potreboval pomôcť, nikdy mi nikto nepovedal nie. A nie preto, že by očakávali “xie xie” alebo fotku s turistom. Skrátka, nemal som pocit, že som to ja a oni, ale že sme to my, ľudia.

Napríklad vtedy, keď nám počas tej našej cesty do Chengdu vlak z ničoho nič zastal. Človek to spočiatku ani nezaznamená. Stojíme. A čo? Veď sme asi na stanici, nie? Ale počkaj už tu stojíme vyše hodiny. Tri hodiny, štyri…. Hmm. Prečo sa nehýbeme? Počkaj, počkaj, niečo hlásia…. Prvotný nezáujem a ľahostajnosť vystriedal strach a neskôr, po asi siedmych-ôsmich hodinách, zúfalosť. Čo sa stalo? Domáci to vedia a netvária sa nadšene… no neostáva nám nič iné len sedieť… počkaj, kto to k nám ide? Prihovorili sa nám dve čínske dievčatá. Vekovo niekde medzi 15 a 35, v ruke učebnica angličtiny a kus papiera.

Niečo sa nám snažili vysvetliť. Hovoriť po anglicky sa neodvážili, tak len píšu rôzne anglické slová na papier. Monsoon, floods, delay. Vyzerá to na meškanie… tak teda okej. Tak sme sedeli a čakali. Po 15 hodinách státia to začalo byť zaujímavé. Vo vlaku došla voda, na toalety som sa neodvážil ani pozrieť a zásoby jedla mi začali dochádzať. Po 18 hodinách sme sa konečne pohli. Aleluja.

Ak človek sedí 42 hodín v preplnenom vlaku, bez signálu, bez internetu, bez možnosti vstať a odísť alebo sa čo i len prejsť, začne mu po rozume chodiť všeličo. Začne si všímať to čo dovtedy nevidel a vážiť to, čo bolo dovtedy bežné.

Totižto, pri dlhých cestách čínskymi vlakmi sa dá sedieť buď smerom do uličky, kde si človek môže vystrieť nohy, alebo pri okienku, kde sa dá oprieť hlava. No a potom tu ešte dookola postávajú tí, na ktorých nezostal lístok na sedenie. Cestovať takto napríklad 20, 40 alebo kľudne aj viac hodín nie je nič príjemné pre nikoho. No ľudia sa striedajú. Bez slova. Automaticky. Sedím dlho pri okienku? Vymením sa so spolucestujúcim, ktorý sedí do uličky. Stojí niekto dlhé hodiny v uličke? Tak si idem načapovať vriacu vodu na čaj a strávim tam toľko času, aby si ten človek na mojom mieste oddýchol. Taká blbosť a predsa svedčí o mnohom.

Filip Doušek v Hejne bez ptáku písal o tom, že celok je viac ako súčasť jeho častí a rozdiel medzi celkom a súčtom jeho častí sa nazýva vzťah. A tu je ten rozdiel viditeľný. Nikto tu tieto vzťahy medzi ľuďmi neurčuje – tie sú úplne prirodzené a vznikajú spontánne. Nikto ich nevynucuje a predsa sa dodržujú. Automaticky. Lebo sme ľudia. Ako mi to mohlo pred tým unikať? Veľa ľudí sa ma pýtalo, že čo by som sa chcel od číňanov naučiť. Ak by to mala byť len jedna vec, bola by to práve táto.

Guilin, Yangshuo a kopčeky zmrzliny

Tue, 11 Nov 2014 10:33:00 +0100

Prvý nočný prejazd vlakom v Číne sme mali v pohodlnom soft sleeperi, aj keď v kupé so 4 lôžkami sme boli nakoniec šiesti. Ja, Oliver, nejaký pán čo trošku chrápal a na spodnej posteli teta číňanka s dvoma deťmi. Jedno dieťa, to menšie, spalo a to staršie sa hralo na mobile.

Hranie sa na mobile, to je ďalší fenomén, aký som snáď ešte nikde inde na svete nevidel. Číňania sa hrajú na mobile nahlas. Alebo pozerajú filmy nahlas a niekedy dokonca aj hudbu počúvajú nahlas a je im jedno, kto je vedľa nich, či spí alebo nespí alebo či sa hrá (nahlas) na mobile. Ticho je jedna z mála vecí, čo človek v obývaných oblastiach Číny len tak nenájde. Ale hej, v horách a chrámoch niekde ticho určite bude, no vo všeobecnosti ak nechce byť človek niekde sám mimo civilizáciu, ticho nebude nikde. Vo vlakoch hrá hudba, niekedy taká príjemná čínska ľudová, niečo ako keby tá moja cesta bola sfilmovaná a toto bol jej soundtrack, niekedy menej príjemná. Niekedy rádio. Niekedy príde človek, postaví sa do uličky vo vagóne a začne predávať všelijaké somariny. Vykrikuje niečo po čínsky a občas povie niečo vtipné, teda predpokladám, lebo ostatní sa zasmejú. Automaticky sa zasmejem aj ja. Hlúpy zvyk. Čo ak si robí srandu zo mňa? Títo predajci predávajú naozaj všeličo. Strúhadlo na ceruzky, ceruzky, pexeso, peňaženky a podobne. Občas tu vykrikujú ľudkovia s vozíkmi predavajúci občerstvenie, instantné rezance alebo ovocie a zeleninu. Skrátka, človek sa nikdy nenudí.

Niekedy nadránom, keď sme sa zobudili, tak sme nevedeli, kde práve sme a nevedeli sme ani to, kedy presne tam mal vlak prísť a ani či má alebo nemá meškanie. Vedeli sme len, že v cieli by sme mali byť medzi piatou a siedmou ráno. Tak nejako. Skrátka, niekde sme sa zobudili, vlak stále šiel a my sme dúfali, že ďalšia zastávka bude Guilin. O pár minút došiel sprievodca, že máme vstávať, takže asi sme sa zobudili dobre. Winning.

Vystúpili sme na hlavnej vlakovej stanici v Guilline. Po prvýkrát sme mimo supervyspelé špeciálne ekonomické zóny. Na samotný Guillin sme mali len pár hodín, tak sme si v rýchlosti prešli Elephant Hill a slávne pagody Slnka a Mesiaca, kúpili lístok na autobus a po dvoch hodinách divokej jazdy vystúpili na autobusovej stanici v Yangshuo. Konečne sme tu.

Na Yangshuo som sa tešil už od začiatku tripu. Hovorí sa, že je to jedno z najkrajších miest na svete. Či je naozaj najkrajšie, to neviem, no každopádne je úplne iné. Všade dookola boli vápencové kopce pokryté stromami. Nepripomínalo to nič, čo som doteraz videl. Malé, guľaté, veľmi strmé kopčeky všade naokolo.

Ubytovanie sme mali booknuté dopredu a už nám ostávalo len sa tam nejako dostať. Išli sme samozrejme pešo, veď ako inak, čo bol ultrablbý nápad, lebo vonku bolo skoro 40 stupňov, neskutočne vlhko, svietilo prudké slnko a cesta po ktorej sme išli bola na úplnom konci zatvorená (čo sme zistili, až keď sme prišli na jej koniec), takže sme sa museli vrátiť a ísť druhou cestou, rovnako dlhou a s čoraz ťažšími batohmi na chrbtoch. Všade bolo veľa skútrov a všetci tu na nás trúbili, ale v podstate mi to ani nevadilo. Ani to teplo, ani tí trúbiaci ľudia všade naokolo a ani tie ťažké batohy. Bolo to veľmi autentické a svojim spôsobom príjemné. Tak to tu predsa funguje a ja som ten, kto by sa mal prispôsobiť.

Čína je politicky jedna krajina, no jej obrovská rozloha – dvakrát väčšia ako Európska únia – predurčuje jej obrovskú geografickú diverzitu. Prejsť z jednej provincie do druhej znamená často nie len úplnú zmenu prostredia a jedál ale často aj zmenu správania a výzorových čŕt domácich. Pár hodín vo vlaku a človek je niekde úplne inde. Guilin a Yangshuo boli iné ako moderný Kanton. Viac uvoľnené, viac ukričané, viac mañana.

Hneď po príchode sme sa rozhodli prejsť si okolie. Hovorí sa, že najkrajší pohľad na svet je z koňského chrbta, no koňe tu nemajú, tak sme si požičali bicykle. Bicyklovali sme sa pri svetoznámej Li River s tisíckami malých bambusových raftov, po úzkych uličkách pripomínajúcich obrovské bludisko a došli sme až k rušnej West Street.

West Street je najstaršou ulicou v Yangshuo, no v súčasnosti aj tou najmodernejšou v širokom okolí. Nachádza sa na nej mnoho hotelov, reštaurácií a barov, vo vnútri moderných no navonok sa ničim nevymykajúcich z rady ostatných historických budov. Toto ale nie je pravá Čína. Sú to kulisy pre lenivých turistov. Všade prítomné, na Čínu predražené, no pre nás stále cenovo dostupné jedlo, viac západné ako to naozajstné čínske, aj keď navonok tváriace sa rovnako tradične ako celá táto ulica. Zákazníkmi sú práve západní turisti, tí čo si myslia, že vedia čo chcú a môžu si za to zaplatiť. Všade sú prekrikujúci sa predajcovia so suvenírmi a starožitnosťami. West street je preto miesto, kde sme veľa času nestrávili. Stačí sa presunúť o pár ulíc ďalej, o pár krokov, o 100 metrov. Vkročiť do tmy. Doslova. Bez svetiel a reklám, na miesto kde trávia čas domáci. Varia si priamo na ulici pred domom vo woku rezance s dusenými slimákmi a kopou byliniek, opravujú si skúter pričom majú veci porozkladané všade po chodníku. Drobné babičky predávajúce voňavé melóny z ich záhrady. My ich nesmelo prekračujeme, usmievame sa a ochutnávame. Nie to čo chceme my, ale to, čo jedia oni. Sme predsa v Číne, tej naozajstnej. Sedíme na obrátených vedrách, na zemi v špine. Kolená sa nám nezmestia pod provizórny stolík, no aj tak nám to chutí. Prídeme aj zajtra.

Yangshuo je ako stvorené na jazdu na bicykli alebo motorke. Dlhé kvalitné cesty bez dier a výtlkov. Prudké serpentíny hore a dole a znova hore medzi krasovými kopčekmi zmrzliny. Oblasť Yangshua je okrem nádhernej prírody známa aj pestovaním čaju. Napríklad Sheng z miestnych lístkov som zvykol piť už dávno pred tým, ako som vôbec tušil, že sa tu raz pozriem naživo a o to čarovnejšie na mňa toto miesto pôsobí. Našim prvým výletom do okolia bol práve výlet na okolité čajové plantáže. Požičali sme si elektrické skútre, uplne tiché a prekvapivo rýchle. Prvým kopcom sme len tak prefičali.

Míňame terasovité ryžové políčka a čím vyššie stúpame, tým častejšie sa objavujú čajové plantáže. Prešli sme okolo lotosových močarísk a keď sme vystúpali na vrchol kopca, Yangshua a možno aj celého sveta, tak sme sa ocitli na mieste kde okrem nás nebol vôbec nikto. Okolie Yangshua je ako stvorené na turistiku. Len samotné prechádzanie sa v takej náhernej prírode zaručuje príval endorfínov a široký úsmev na tvári. Po dlhej dobe som mal čas vypnúť a oddýchnuť si od ruchu veľkomiest. Konečne som mal čas sadnúť si, zaliať si čaj a len tak premýšľať nad svetom a pozorovať všetko naokolo.

História Yangshua sa datuje približne do dynastie Sui, teda približne od 6. storočia nášho letopočtu. Yangshuo leží na severovýchode provincie Guangxi, no stále ešte v južnej Číne – na rovnakej rovnobežke ako napríklad karibské Bahamy alebo južný Egypt. V Yangshuo sme strávili necelý týždeň – povedal by som, že to je tak akurát. Ani nie primálo, že by človek nestihol vidieť to čo chce, no ani nie priveľa aby sa to čo je naokolo stalo obyčajným.

Yangshuo a jeho okolie boli výnimočne pekné, no nás čakali ďalšie, o nič menej výnimočné, miesta. Našou ďalšou zastávkou je Chengdu v provincii Sichuan. Mal to byť veľmi príjemný nočný prejazd vlakom, no na to, čo nás čakalo, si budem pamätať do konca života…

Guangzhou, varené žaby a metro, ktoré jazdí úplne samo

Thu, 25 Sep 2014 17:12:00 +0200

Rýchlovlak zastal skoro ráno v Guangzhou, alebo ako ho nazývajú európania – Kanton. V Guangzhou sme pôvodne neplánovali stráviť ani deň a rovno pokračovať ďalej na sever, no keď sme zistili, že všetky vlaky našim smerom sú na pár dni dopredu vypredané tak sme tu boli nútení stráviť niekoľko dní navyše. To sa však spätne ukázalo ako skvelý nápad, keďže Guangzhou toho turistovi ponúka neuveriteľne veľa. Mohli by sme tu stráviť pár mesiacov a stále by tu bolo čo objavovať – nejakú skrytú uličku, reštauráciu, tržnicu alebo čajovňu. Roald Amundsen povedal, že dobrodružstvo je len zle plánovanie. O to viac sme sa tešili na to, čo nás čaká.

Guangzhou je rovnako ako Shenzhen špeciálnou ekonomickou zónou, no najväčší rozkvet zaznamenáva najmä od roku 2010, kedy sa tu konali Asian Games, ktoré sú v podstate len lokálnou obdobou klasickej olympiády. Málokto vie, že Guangzhou je bývalým hlavným mestom Číny – Peking sa stal hlavným mestom až v roku 1949. Mesto má niečo málo vyše 11 miliónov obyvateľov a ja som si opäť raz pripadal hrozne maličký a bezvýznamný, veď celý náš národ je len polovicou tohoto mesta.

Bolo nádherné slnečné ráno. Bolo cítiť, že sme sa presunuli viac do vnútrozemia, počasie nebolo o nič menej tropické, no bolo tu výrazne menej dusno a vlhko. Z vlakovej stanice sme sa moderným metrom presunuli na miesto stretnutia s Nancy. Metro tu funguje na podobnom princípe ako vlaky. Na stanicu sa da dostať len po absolvovaní osobnej prehliadky a prehliadky batožiny – určite si viete predstaviť, aké je to otravné, ak to má človek absolvovať pri každej jednej jazde metrom. Nancy je Oliverova kamarátka, číňanka a učiteľka angličtiny, ktorá v Guangzhou žije a pracuje. Zarezervovala nám hotel blízko stanice metra v peknej štvrti, z ktorej je to len kúsok do centra mesta. Ubytovali sme sa a išli sa najesť. Nie je časté, aby som sa najedol úplne do prasknutia, no tentokrát som spravil výnimku :)

O Kantone sa hovorí ako o jednom z centier gastroturistiky v Číne a kantonska kuchyňa má (logicky) svoje centrum práve v Kantone, teda v Guangzhou. Nancy poobjednávala všetko možné a čašníci len nosili a nosili. Krabie Dim Sum, jahňacie Dim Sum, kuracie Dim Sum, kopa grilovanej a dusenej zeleniny, hovädzie mäso, tofu na rôzne spôsoby, nejaká ich spešl polievka, lokálne pečivo. K tomu všetkému samozrejme lokálny čaj. Čo ma ale prekvapilo, čaj v týchto končinách neslúži len ako nápoj, ale časť z neho sa vyleje na paličky a porcelánové mištičky, ktoré sa takto umyjú. Zvyšný čaj sa potom popíja k jedlu.

Čo sa týka čaju v Guangzhou, existuje tu taká tradícia, ktorá hovorí, že ak hostiteľ nalieva hosťovi nápoj, mal by mu naliať len do polovice šálky, čo znamená, že hosť by mal ostať dlhšie. Ak by nalial plný pohár, znamenalo by to, že ho má vypiť a odísť. Po naliatí čaju väčšina číňanov poklepe hánkami dvoch prstov po stole na znak úcty k hostiteľovi. Miestna legenda hovorí, že niekedy veľmi dávno sa cisár rozhodol ísť medzi pospolitý ľud. Vzal si so sebou samozrejme ochranku, avšak panovník ani ochranka sa nesmeli prezradiť, preto mala ochranka prísne zakázané vyznávať panovníkovi úctu a už vôbec nie sa mu klaňať. Jedného dňa, v nejakej čajovni nalial panovník svojim mužom čaj, čo pre nich bola obrovská pocta. Kľaknúť si nemohli, tak jediná vec ako mu mohli naznačiť svoju vďaku spočívala v naznačení pokľaknutia práve dvoma zohnutými prstami na stole.

Nancy nám naliala čaj do polovice šálky a začali sme jesť. Kantonská kuchyňa mi napriek geografickej vzdialenosti v niektorých chutiach a kombináciách veľmi pripomínala tú našu, tradičnú slovenskú. Veľa mäsa, zemiaky a zelenina. Veľmi podobné korenia, skrátka, nechutilo to inak ako to, na čo som zvyknutý doma. Európan si pod pojmom “čínska kuchyňa” väčšinou predstaví veľa ryže a k tomu pikantné mäso s pikantnou omáčkou. Bohužiaľ, nič také ako čínska kuchyňa neexistuje. V Číne je 8 hlavných kulinárskych smerov. Tu na juhu prevláda Kantonská kuchyňa, ak si dáte čínske jedlo v Európe, pravdepodobne dostanete nejakú Sichuánsku špecialitu. V hraničných oblastiach sa dajú nájsť Tibetské alebo Mongolské jedlá. Každý kulinársky región tvorí vlastný vesmír, s vlastnými pravidlami, koreniami a tradíciami.

S Nancy sme strávili necelé tri dni. Prechodili sme Guangzhou od hora dole, ochutnali všetko čo sa ochutnať dalo na miestach, kde jedia hlavne lokálni štamgasti, ďaleko od turistov, na miestach, kde obsluha v reštaurácii nevie ani slovo po anglicky a menu je len v čínštine. To je obrovská výhoda byť v meste s niekym “kto je tu doma”. Jedným z najzaujímavejších momentov z celého Guangzhou pre mňa bola návšteva tzv. New Business District. To je prosím pekne fungl nová mestská štvrť vybudovaná pri perlovej rieke.

Jej hlavnou dominantou je viac ako polkilometrová Kanton TV Tower, alebo ako ju nazývajú domáci – dancing lady. Svojimi tvarmi naozaj pripomína tancujúcu lady. Hore plecia, úzky driek a dole veľký závoj zo šiat. Videl som už všeličo, no musím uznať, že je to jedna z najkrajších moderných budov aké som na vlastné oči videl. Popoludní sme ju videli počas dennej prevádzky, kedy slúži hlavne ako televízna veža s pár kanceláriami a nejakým hotelom, avšak večer sa celá zahalí do žiary milióna svetiel a z “obyčajného mrakodrapu" sa stane dominanta mesta.

Do New Business Districtu sa dá dostať všelijako, no najzaujímavejšia cesta je cesta takzvanou APM line, čo je skratka od automatic people mover. V praxi je to metro, ktoré nemá vodiča a jazdí úplne samo sem a tam. Aj táto vec bola postavená kvôli Asian Games. O tom, že to je skutočne veľká vec svedčí aj cena, za ktorú bolo APM postavené – v prepočte 24 miliónov eur za kilometer trate. Na mieste vodiča sú klasické miesta na sedenie, ktoré ale väčinou okupujú deti alebo turisti.

Jedna jazda týmto metrom stojí 2 juany, teda presne 24 eurocentov – Čína je pre turistu naozaj rajom. Ceny sú tu za všetko približne dvakrát až trikrát nižšie ako u nás, v porovnaní napríklad s Londýnom alebo New Yorkom je to tu doslova zadarmo. Ak si človek nepotrpí na luxusné podniky tak sa tu dá do najesť v pohode za 1 euro.

Popoludnie sme strávili návštevou modernej knižnice, kde sme navštívili niektoré zaujímavé poschodia a študovne a potom sme sa išli (znovu) najesť. Pridal sa k nám aj Nancyn kamarát Alex, ktorý v New Business District pracuje. Pozval nás do výbornej Hot Pot reštaurácie a dali sme si ako inak, práve Hot Pot. Stoly a aj všetko ostatné tu bolo prispôsobené Hot Potom. V strede stola sa nachádzal varič a na neho nám priniesli hrniec s vývarom. Ten pomaly bublal a my sme si začali vyberať, čo všetko ochutnáme. Jedálneho lístka sa zhostil Alex, a kedže Alex je snáď ešte väčší megaloman čo sa týka jedla ako Nancy tak toho objednal požehnane. Okrem klasického hovädzieho mäsa, zemiakov a rôznorodej zeleniny aj nejaké lokálne huby a žaby. Žaby som jedol po prvykrát a bolo to fajn. Chutilo to ako veľmi veľmi jemná hydina :)

Hot Pot funguje tak, že si človek napichne to čo chce zjesť na vidličku, alebo to len jednoducho chyti paličkami a ponorí do vývaru. Tam to drží kým sa to neuvarí a potom to už len zje. Vývar je extrémne horúci, takže to väčšinou trvá naozaj len chvíľku, no napríklad zemiaky a žaby tam Alex nahádzal všetky a varili sa dlhšie. Vo finále vyzerá celý Hot Pot ako guľáš so všetkým možným. Hot Pot oficiálne nepatrí do Kantonskej kuchyne ale do Sičuánskej, no to nemení nič na fakte, že to bolo jedno z najlepších jedál, aké sme v Kantone ochutnali.

To že je gastroturistika vyčerpávajúca, sme sa presvedčili ďalší deň ráno. Ešte sme ani nevyhladli zo včerajšieho Hot Potu a už sme bežali na brunch s Nancy. Ten sme mali v blízkej reštaurácii, veľmi peknej a dokonca s viacerými poschodiami. Tie slúžia v tejto komunistickej krajine prekvapivo kapitalistickému účelu. Každé poschodie ponúka rovnaké jedlo aj obsluhu a jediný rozdiel je vo výške fixného fee, ktoré platí osoba za návštevu. Na nižších poschodiach je fee veľmi nízke, maximálne pár centov, čím vyššie poschodie navštívime, tým vyššie je aj fee. Tento poplatok má svoj zmysel. Na nižších poschodiach je to hlava na hlave, je tam hluk a obsluhe trvá obslúžiť vyšší počet ľudí dlhšiu dobu. Vyššie poschodia ponúkajú komfort vo forme rýchlejšej obsluhy a príjemnejšej a tichšej atmosféry. Usadili sme sa na hornom poschodí, objednali si PuErh a počkali na Nancy. Hneď po príchode sa chopila jedálneho lístka a začala objednávať. Sladké, slané, horké, bez chuti. Mäso, tofu, ryby, morské príšery, polievku, zákusky… len to tak fičalo. Jedli sme to asi 3 hodiny.

Posledný deň v Guangzhou sme strávili už bez Nancy. Našim cieľom bol najväčší čajový trh na svete. Z hotela nám priamo tam išlo metro. Čajový trh nakoniec nebol trhom v klasickom zmysle slova. Bola to celá jedna mestská časť v ktorej sa predával čaj a všetko s ním spojené a naozaj vo veľkom. Obchodníci sem prichádzajú ochutnať vzorky a objednávať stovky kilogramov čaju a nakupovať vo veľkom príslušenstvo.

My sme si to poprechádzali, sem tam nejaký čaj ochutnali a nakúpili pár vzoriek, nejaké kanvičky a pomaly sa pobrali späť do centra Guangzhou, na hotel, pobaliť sa a pokračovať ďalej na sever.

Celé moje putovanie po Ázii dokumentujem na fotoaparát Sony DSC-RX100 II, ktorý mi na tento účel zapožičala spoločnosť Sony, za čo jej veľmi pekne ďakujem! Fotky veľmi rád poskytnem vo vyššom rozlíšení.

Stratení v Shenzhene

Sun, 07 Sep 2014 21:37:00 +0200

Hong Kong a Macao boli nádherné, no nastal čas posunúť sa ďalej – pred nami bola cesta do Shenzhenu. Dostať sa z Hong Kongu do Číny nie je v podstate nič ťažké. Nasadnete na metro v Hong Kongu a vystúpite v čínskom Shenzhene. Medzitým prebehne pár formalít ako pasová, vízová a colná kontrola na hraniciach, no to je vec, ktorá asi nikoho nezaskočí. Čo ma ale zaskočilo, bola kompletná zmena mindsetu domácich.

Je to neuveriteľné, no tá hodina v metre znamenalo cestu z ďalekého západu na ďaleký východ. Už to nie sú tí bohatí kapitalistickí anglicky hovoriaci hongkongčania a macaučania, ale čínski číňania. Reklám na uliciach významne ubudlo, ceny výrazne klesli a aj sortiment v obchodoch sa zdal byť o niečo viac monotónny…

Po anglicky tu nerozumie nikto, o čom sme sa presvedčili hneď v prvej reštaurácii za hranicami, kde sme si neboli schopní po anglicky nič objednať, no naštastie s nami bola Oliverova kamarátka, číňanka Andrea, takže sme od hladu nezomreli. S Oliverom sme si objednali rovnaké jedlo – ryžu a nejaké sladko-slané bravčové mäso. Tá ryža! To bolo niečo úžasné. Číňania ryžu vôbec nesolia a nijako neochucujú, no napriek tomu chutí úžasne. Najedení sme nasadli na metro, keďže sa Andrea ponáhľala na lietadlo do Pekingu a pokračovali sme sami dvaja ďalej v hľadaní ubytovania.

Čína naozaj nie je Hong Kong a zistiť cestu sa ukázalo byť omnoho náročnejšie ako by bol býval človek povedal. Niekde, snáď stále v Shenzhene, sme vystúpili z metra. Niekam sme potom išli pešo a potom sme zablúdili. Vedľa cesty sme si všimli zaparkovaný policajný minibus, tak sme sa išli opýtať na cestu. Zaklopkali sme na okno a opýtali sa. Policajt nemal tušenia čo chceme, tak vysielačkou niekomu zavolal a ochvíľu prišli ďalšie dva minibusy a jedno policajné auto. Z minibusov povyskakovali kukláči a z auta nejaký policajt čo vedel trošku po anglicky. Asi ich šéf. Policajti tu mali asi nejaké cvičenie, inak si to vysvetliť nevieme… Boli sme tam my dvaja, 30 ozbrojených kukláčov a jeden šéfko čo nám vysvetlil, že máme ísť hentým smerom a tam bude autobusová zastávka odkiaľ nám ide bus číslo 107. Tak sme teda išli.

V Číne je to tak, a hlavne v ne-turistických oblastiach, že ak sa opýtate na pomoc, pomôcť vám chcú všetci. Možno ani nie tak pomôcť ako pozrieť sa na belocha z blízka, no vždy sa okolo nás zbehol hlúčik ľudí a pomáhali nám. Na stanici, na ulici, všade. Aj keď nerozumejú čo chceme, snažia sa a pomôžu ako najlepšie vedia.

Zastávka tým smerom, ktorým ukázal šéfko s 30 kukláčmi naozaj bola. Čo nám ale zamlčal bolo to, že tam nevedie žiaden chodník. Predrali sme sa húštinou, popreskakovali všetky mláky a zastávku sme nakoniec našli a počkali na náš autobus. Vystúpili sme vtedy, keď sa nám podľa GPSka zdalo, že sme plus-mínus v blízkosti nášho hotela. To bola samozrejme obrovská chyba! Na takéto technológie sa tu spoliehať nedá. Boli sme znovu niekde úplne mimo miesta, kde sme chceli byť. Pýtali sa ľudí, tí nám nerozumeli tak sme sa pýtali rukami a nohami, oni nám tiež odpovedali rukami a nohami až kým sme to nakoniec po dvoch hodinách blúdenia nenašli. Bola by to fajn prechádzka, ak by sme na chrbte nemali 20 kilové batohy. Boli sme už ale konečne na izbe a mohli si vydýchnuť. Ani sme sa veľmi nevybaľovali, kedže Shenzhen bol pre nás len prestupnou stanicou a hneď zajtra sme mali namierené do Guangzhou, hlavného mesta provincie Guangdou. Napriek tomu sme si večer prešli okolie a chceli niečo zjesť.

Shenzhen je pekné mesto. Jedno z najmodernejších v číne. Má vyše 10 miliónov obyvateľov a v roku 1980 jednou zo samostatných ekonomických zón (podobne ako Shanghai alebo Xiamen). To v praxi znamená asi toľko, že miestny trh je otvorený zahraničným investíciám a podnikateľské prostredie je oveľa priaznivejšie ako v ostatných častiach Číny.

Nebývali sme vôbec v centre, no napriek tomu to tu v noci žilo. Námestia boli plné ľudí. Tí sa tu korčuľovali, bicyklovali, hrali bedminton, pili čaj alebo tancovali. Na uliciach boli stánky s miestnymi špecialitami, nápojmi a ovocím. Bolo krátko pred polnocou, no bolo stále neuveriteľne vlhko a teplo.

Zo Shenzhenu sme sa ďalší deň ráno presunuli do 100 kilometrov vzdaleného Guangzhou rýchlovlakom. Ten sa od klasického líši v podstate len tým, že je modernejší, rýchlejší a drahší. Aktuálna rýchlosť je zobrazovaná na displejoch vo vagónoch a maximum čo som si všimol bolo 304 km/h. Máme sa od tých číňanov stále ešte čo učiť. Cesta zbehla naozaj veľmi rýchlo.

Klasické vlaky v Číne to sú kapitola sama o sebe. Do budovy stanice sa dá dostať len s pasom po absolvovaní dôkladnej osobnej prehliadky, na lístky sú obrovské fronty a ani na stanici nevie nikto inak ako po čínsky. V klasických vlakoch sa dá cestovať viacerými triedami (niečo o tom písal aj Oliver tu), najčastejšie je to najdrahší soft sleeper, čo je ekvivalent nášho lôžkového vozňa – 4 prestrené a celkom pohodlné postele, klíma a kľud. Potom je tam hard sleeper, čo je 6 postelí oddelených závesom, takže v podstate klasický vagón, no namiesto sedadiel su nad sebou naskladané tvrdé lavice na spanie. No a potom je tu klasické sedenie a státie. Sedenie a státie prebieha v rovnakých vagónoch, čo je pri dlhých jazdách vlakom nepríjemné rovnako tak pre sediacich tak ako pre stojacich. Stojaci umierajú nudou tak čumia na sediacich, o to viac ak má sediaci dva metre, svetlé vlasy a nie je číňan.

Čínske čumenie je iné ako to naše európske. My čumíme pokiaľ možno čo najnenápadnejšie a rafinovane, tak aby nás ten na koho čumíme neodhalil. Naopak číňania čumia veľmi prvoplánovo a nápadne a vôbec im to nevadí. Ak sa hrám na mobile tak sa okolo zgrupí hlúčik čumiacich. Tí sa neštítia nakloniť až sa úplne k mobilu aby mohli čumákovať dôkladnejšie a nič im neuniklo. Tak isto si cudzincov radi fotia a rovnako ako pri čumení tak aj pri fotení je im ukradnuté čo si o nich okolie myslí. Fotia si nás ostošesť, ani si nevypnú zvuk a blesk. Niektorí, hlavne mladší a technicky zdatnejší sa to pokúšajú robiť nenápadne, no nejde im to. Vrcholom je ak vám strčia pod nos veľku zrkadlovku a cvaknú vám s ňou pol metra od hlavy. S bleskom.

Shenzen bol pre mňa tak trošku kultúrny šok. Je to tu úplne iné ako som si predstavoval no napriek tomu veľmi autentické a svojim spôsobom nádherné a lákavé. Som zvedavý kedy si na to zvyknem, čo všetko sa od číňanov naučím a ako ma to zmení. Nechajme sa prekvapiť.

Macao, kasína a puding s fazuľou

Fri, 29 Aug 2014 21:44:00 +0200

Byť v Hong Kongu a nenavštíviť Macao je niečo ako nevidieť Vatikán pri návšteve Ríma, alebo byť v mekáči a nedať si McFlurry. Skrátka strašná škoda.

Macao je, podobne ako Hong Kong, špeciálnou administratívnou zónou Číny a zároveň prvou a poslednou európskou kolóniou v celej Ázii. V Macau žije niečo málo vyše pol milióna ľudí a jeho rozloha je približne rovnaká ako rozloha Petržalky – taký malý, útulny, prímorský štátik, navyše len na skok z Hong Kongu.

My sme si Macao samozrejme nechceli nechať újsť :) Plán bol taký, že sa z Kowloonu odvezieme na Hong Kong Island a z Hong Kong Islandu rýchloloďou do Macaa. Ale. Prístav, kde kotvia lode z Kowloonu na Hong Kong Island nie je ten istý ako ten, kde kotvia lode smerujúce do Macaa. To nám dokelu ale nikto nepovedal! Po chvíľke blúdenia medzi obrovskými mrakodrapmi na pobreží sme prístav našli, ale nevedeli sme, že sme ho našli, tak sme ho hľadali ďalej, až kým sme neodhodili našu hrdosť a neopýtali sa. Tak sme sa teda vrátili, nasadli na loď a za 50 minút sme vystúpovali v Macau!

Keďže to bola prakticky medzištátna plavba, tak sme museli vypísať departure formulár z Hong Kongu a prejsť si colnou kontrolou. Macao je bývalá portugalská kolónia a hovorí sa o ňom ako o východnom Monte Carle alebo Las Vegase Ázie, aj keď svojich západných bratov Macao dávno predbehlo. Las Vegas by sme teda mohli nazývať Macaom západu. Je to zároveň jediné miesto v Číne, kde je gembling legálny. Polovica všetkých štátnych príjmov pochádza práve z hazardných hier a herných stolov je tu 4 krát viac ako všetkých lôžok v Macauských nemocniciach.

Naša loď zakotvila na Taipa Islande, južnom ostrove štátu Macao. Slnko prudko svietilo a počasie bolo o nič menej tropické ako v Hong Kongu. Spôsobov, ako sa dostať do centrálnej časti je hneď viacero, keďže sme ale chudobní slováci, tak sme využili free shuttle bus do jedného z kasín. Autobus nás doviezol priamo ku kasínu. Bolo ešte len poludnie, no všetkým naokolo to bolo evidentne úplne jedno – prachy treba míňat nonstop, rulety sa točili, pokrové stoly boli plné a pri automatoch sa zoskupovali celé hlúčiky bohatých turistov. Kasína boli fajn, no pre nás zaujímavejšie veci nás ešte len čakali a na kasína budeme mať ešte dosť času večer.

V Macau sa dá v pohode prepravovať pešo a rovnako ako v Hong Kongu, ani tu nemal nikto problém s angličtinou. Našou prvou zastávkou bolo Senado Square, odkiaľ je to kúsok pešo ku St. Domingo’s Church a jednej z najväčsích atrakcií Macaa – ruinám St Paul’s church, ktoré sú považované za jednu z úplne najkrajších ukážok kresťanskej architektúry v celej Ázii.

Celé Macao je vybudované so zreteľnými portugalskými črtami, no na Senado square je to citeľné asi najviac. Námestie ako vystrihnuté z južnej Európy. Čierno-biela kachličková podlaha, dookola kresťanské kostoly a klasické európske budovy a dokonca aj názvy ulíc sú písané na keramických tabuľkách okrem čínštiny aj po portugalsky. Cítil som sa tam tak trošku ako doma :)

Cestou zo Senado square k ruinám sme ešte ochutnali Egg Tarts – tradičné sladké pečivo plnené krémom a Shuangpinai, čo je mliečny puding so sladkou červenou fazuľou. Puding bol ok, fazuľa, čo vám budem hovoriť, nič moc. Domáci ju ale milujú a pridávajú ju do väčšiny zákuskov, no ja si na niektoré veci nezvyknem asi nikdy…

Ruiny St Paul’s church sú takou macauskou eiffelovkou – jedným z hlavných symbolov a obrovskou atrakciou pre turistov. Ruiny sú v skutočnosti tvorené len predným čelom pôvodného kostola, zvyšok zhorel, no napriek tomu sa okolo nich združuje najviac turistov a je odtiaľ perfektný výhľad na mesto.

V Macau sa pomaly zotmelo. Kasína a mrakodrapy okolo nás sa rozžiarili vo farbách tisíciek lediek a ja som dostal strašnú chuť zahrať si ruletu. Nikdy v živote som ruletu nehral, no chcel som to vyskúšať a hneď v jednom z najväčších kasín na svete. Pri kase som si vymenil 10 macauských patác (v prepočte asi jedno euro) za žetóny a išiel som hrať. Teda, aspoň som si myslel, že si zahrám. Krupiérku som so svojim eurom rozosmial. Minimálne vklady boli vždy okolo sto eur a toľko som prehrať ani náhodou nechcel :) Snaha bola, mám aspoň pekný suvenír v podobe dvoch MGM žetónov. V Macau stojí aj najväčšie kasíno na svete – Casino Venetian. Pri vstupe vás privíta replika benátskeho Rialto Bridge a na jednom celom poschodí kasína je postavená replika Benátok. Brutálne megalomanstvo, no za návštevu to stojí.

Niekedy po polnoci sa Macao konečne začalo prebúdzať. Ulice úplne ožili, na cestách pribudli luxusné automobily a skupinky ľudí a všetko sa tak nejako začalo dostávať do svojej bežnej prevádzkovej teploty. Náš deň už ale pomaly končil. Lode z Macaa do Hong Kongu jazdia ale aj takto neskoro v noci takže nie je žiaden problém dostať sa kedykoľvek z jedného miesta na druhé. Pred nami bola cesta späť do Hong Kongu, ďalší departure formulár, ďalšia colná kontrola a všetky ostatné formality pri ceste z jedného štátu do iného. Už si na to ale pomaly zvykáme :)

Črepinky z Hong Kongu

Wed, 27 Aug 2014 20:29:31 +0200

Všetky taxíky v Hong Kongu sú navlas rovnaké, stará Toyota Crown Comfort, červenej farby so striebornou strechou. V hongkongských uliciach sú ich doslova tisícky.
Klimatizácia je tu naozaj všade, od relatívne bežných miest ako sú mestské linky autobusov alebo električiek, cez všetky nákupné centrá a malé obchodíky v zapadnutých uličkách až po také absurdnosti ako sú podchody pre chodcov, pouličné eskalátory a výťahy.
Angličtina je tu spolu s čínštinou oficiálnym jazykom – dohovoríte sa ňou úplne všade a nie je vôbec výnimkou, že sa k vám niekto prihovorí s dokonalým britským prízvukom. Do roku 1997 to tu totiž patrilo práve britom.
Hong Kong je mesto kontrastov. Luxusný Hong Kong Island s predraženými obchodmi, presklenými mrakodrapmi a luxusnými autami (v Hong Kongu je najviac Rolls Royseou na hlavu) je úplne iný ako neďaleký Kowloon, ktorý si zachováva svoju klasickejšiu čínsku tvár a napríklad taký Lamma Island je zase rajom pre dobrodruhov, ktorí si chcú utiecť od ruchu veľkomesta do divokej prírody.
Ľudia spia, ležia, sedia, stoja, opierajú sa, oddychujú aj na tých najneočakávanejších miestach.

Dá sa tu kúpiť fejková kópia takmer všetkého. Hlavne teda v Kowloone. Beatsy na nerozoznanie od originálu, falošné ajfóny, iPody, rolexky a podobne. Všetko.
Ceny sú v porovnaní s centrálnou Čínou prehnané, no sú porovnateľné napríklad s Prahou alebo Bratislavou. 1,5 litrová minerálka v centre okolo eura, ak chcete obed v reštaurácii, pohodlne sa zmestíte do 5 eur.
Majú tú Disneyland!
Nemajú tu čokoládu. Občas nejaký Snickers a tak, no nájsť klasickú tabuľku čokolády mi trvalo veľmi veľmi dlho.
Stanice metra sú gigantické. Obrovské haly, vysoké stropy, stovky metrov eskalátorov a chodníkov. To všetko hlboko pod zemou. Ak som niekedy nadával na pražský Můstek, tak to beriem späť.
Počasie sa tu mení neuveriteľne rýchlo. Chvíľu prší, potom pečie slnko, potom znovu prší. Ďalšia vec, čo tu po sebe briti zanechali.
Narozdiel od Číny, na návštevu Hong Kongu európan víza nepotrebuje. Zaujímavé však je, že napríklad bratia Číňania ich potrebujú.
Toalety sú tu na každom rohu. Na staniciach metra, na uliciach, v obchodoch, v džungli. Všade. Hej a toaleťák sa nesplachuje – teraz to už viem, no mal mi to povedať niekto pred tým ako som hneď prvý deň upchal hotelové vécko. Ou je.
Výťahy tu fungujú trochu inak ako sme my tu u nás zvyknutí. Predstavte si 30 poschodovú budovu. U nás by sme v nej mali napríklad 4 výťahy a každým jedným výťahom sa dá dostať na každé jedno poschodie. Tu nie. Tu majú 4 výťahy, no každý má svoje vlastné poschodia. Jeden jazdí z prízemia na prvé, piate, deviate poschodie. Druhý výťah jazdí len na druhé, šieste, desiate a tak ďalej. Musím sa priznať, chvíľku mi trvalo kým som si zvykol, no v konečnom dôsledku to dáva zmysel a šetrí to čas.
V Hong Kongu sú jedny z najdrahších nehnuteľností na celom svete. Meter štvorcový tu stojí priemerne 17.000 eur. Celkom dosť.
Obyvatelia Hong Kongu majú najvyššie priemerné IQ na svete – v priemere 107. Druhá je Južná Kórea (106) a tretie Japonsko (105). Čo sa dá robiť, Juhovýchodná Ázia rocks.

Celé moje putovanie po Ázii dokumentujem na fotoaparát Sony DSC-RX100 II, ktorý mi na tento účel zapožičala spoločnosť Sony, za čo jej veľmi pekne ďakujem :) Fotky veľmi rád poskytnem vo vyššom rozlíšení.

Všetko to začalo v Hong Kongu

Wed, 27 Aug 2014 13:08:00 +0200

Svoje putovanie Čínou som začal v Hong Kongu. Pôvodne britská kolónia, dnes ešte stále relatívne autonómna, no oficiálne súčasťou Číny. Prečo práve Hong Kong? Chcel som začať niečim miernym. Krajinou, kde bez problémov funguje spojenie so svetom, dohovorím sa po anglicky, no zároveň to bude skvelý odrazový mostík do kontinentálnej Číny a tej “skutočnej" Ázie.

Precestovaného mám toho už celkom dosť, no let do Hong Kongu bol jeden z najpohodovejších aké som zažil. Letel som z Helsínk a pokiaľ sa tak ako ja, radi kocháte pohľadom na zem z výšky 10 kilometrov, let do Hong Kongu vás nesklame. Po prelete nad nádherným Petrohradom a Uralom s výborným výhľadom na obe spomínané atrakcie som ostal v úžase ešte raz v závere cesty, keď sme začali klesať a mne sa naskytol pohľad na niekoľkomiliónový Guangzhou, Shenzhen a tropické Macao. Stovky mrakodrapov, azurové more a tropický prales všade naokolo spolu tvorili dokonalý celok.

Ako som sa prvé hodiny po prílete presvedčil, Hong Kong bola správna voľba. Prílet na bol priam ukážkový a od vystúpenia z lietadla po nastúpenie do autobusu v smere do centra mesta neprebehlo viac ako 20 minút. A že tých popríletových povinností nebolo málo!

Ubytovanie som mal booknuté na pevninskom Kowloone, kam mi z letiska išiel autobus číslo 21. Bol to klasický “britský” doubledecker. Autobus bol čistý, príjemne klimatizovaný, presne tak, ako by to bol človek v jednej z najvyspelejších ekonomík sveta očakával. Vodiča som poprosil nech mi dá vedieť keď prídeme do mojej stanice a tak ako vždy, sadol som si na horné psochodie úplne dopredu. Čakala ma 45 minútová cesta. Rovnako ako v Británii alebo neďalekom Japonsku sa tu jazdí naľavo.

Hong Kong sa rozprestiera na jednom polostrove (Kowloon) a 263 ostrovoch. Letisko je postavené na tom najväčšom z nich, ostrove Langtau, ktorý je spojený s centrálnou časťou Hong Kongu mostom Tsing Ma. Zaujímavosťou je, že s dĺžkou vyše 2 kilometrov ide o jeden z najdlhších vysutých mostov na svete. Doprava po ňom je vedená v dvoch úrovniach, hore šesťprúdová diaľnica a dole železničná trať a špeciálna krytá diaľnica, ktorá sa využíva v silnom vetre. Super nápad, nie?

Zachvíľku som dostal znamenie od vodiča, že nastal čas vystúpiť a ja som sa ocitol úplne sám kdesi v Hong Kongu. Okolo mňa boli davy turistov, domácich, pouličných predajcov, samé trúbenie, krik a príšerné teplo. GPSko mi našťastie po chvíli ukázalo cestu do hotela. Mirador Mansion. Tak sa volala 20 poschodová budova, v ktorej som bol ubytovaný. Hotelom by som to ale radšej nenazýval. Bola to obrovská bytovka s desiatkami guesthousov, bytov, reštaurácií a maličkých obchodíkov. Nad každým oknom bola pripevená klimatizácia, na chodbách horeli vonné tyčinky, oficiálne na uctenie nejakého božstva, neoficiálne má dym z nich odpudzovať hmyz. Maličké byty boli poukladané vedľa seba ako krabice od topánok, v niektorých bývali číňania a niektoré slúžili ako ubytovne pre backpackerov.

Práve tu som sa mal stretnúť s mojim veľmi dobrým kamarátom, Oliverom. Oliver v Číne práve doštudoval (o jeho zážitkoch si môžete prečítať tu) a keďže spoločný roadtrip sme plánovali už dlhšie, voľba padla práve na Čínu. Osud nám hral do karát a nejakou šťastnou náhodou sme sa hneď našli. Keďže ani ja ani Oliver nie sme z tých, ktorí radi sedia na jednom mieste, rozhodli sme sa hneď takto z rána podniknúť nejaký trip do okolia. Veď sranda musí byť :)

Bolo ešte stále veľmi skoré ráno, no teplota sa vyšplhala na vyše 30 stupňov. Ostré slnko, strašné dusno a teplo vysávali z turistov naokolo všetku energiu, domáci to nejako neriešili, veď je to predsa deň ako každý iný :) Prebehli sme cez cestu a prešli sa po známej Star Avenue, čo je niečo ako chodník slávy v Hollywoode, no namiesto “svetových celebrít” sa tu nachádzajú mená a odtlačky rúk ázijskych hviezd. Medzi desiatkami neznámych sme po chvíli našli Jackieho Chana a kúsok ďalej sochu Bruca Leeho. Tento chodník nás, ani nevieme ako, zaviedol do Kowloonskeho prístavu.

Medzi pevninským Kowloonom a ostatnými Hongkonskými ostrovmi premávajú každú chvíľu maličké trajekty. Lístok sa kupuje priamo v prístave a jeho cena sa mení podľa dňa v týždni. My sme platili reasonable 28 dolárov, čo je v prepočte asi 90 eurocentov. Nasadli sme na staručkú drevenú loď a asi za 10 minút sme vystupovali na o niečo kozmopolitnejšom Hong Kong Islande. V pozadí ostrova vykukoval spoza mrakodrapov Victoria Peak – stanica lanovky na vrcholku hory. Ak niekedy uvidíte fotku Hong Kongu, ktorá nebola vyfotografovaná zo Star Avenue, tak je veľká pravdepodobnosť, že je to práve výhľad z Peaku. Tam ideme.

Na Victoria Peak sa dá dostať minimálne dvoma spôsobmi. Pešo alebo z centrálneho pristavu autobusom a potom lanovkou. Stanica lanovky mi až na stovky čínskych a japonských turistov veľmi nápadne pripomínala lanovku na Fløyen v nórskom Bergen. Vystáť si ten nekonečný rad sa nám ale nechcelo a tak sme sa rozhodli ísť pešo. Cesta viedla prudkým kopcom pomedzi mrakodrapy a po mrakodrapoch zašla do tropického pralesa. Neviem, či to je len mnou, ale niektoré veci som naozaj nečakal. Bol to prales par excellence. Tarzana sme nestretli, no odvšadiaľ sa ozýval škrekot divých vtákov, stretli sme jedného divokého dikobraza a desiatky obrovských pavúkov. Po asi dvoch hodinách túlania sme konečne dorazili do nášho cieľa, na Peak.

Turistov bolo na tomto mieste približne trilión a pol. Hlava na hlave sa tam tlačili, snažiac sa odfotiť si výhľad na mesto. Ja som sa predral dopredu, čo s mojimi skoro dvoma metrami nebol problém. Všetci sú mi tu tak maximálne po plecia. Urobil som pár fotiek a vychutnali sme si pohľad na vysvietený Hong Kong Island s Kowloonom v pozadí. Je to nádhera. Mrakodrapy kam oko dohliadne, všetko tu žije, hýbe sa, bliká, svieti a občas som mal pocit, že aj čas tu plynie o niečo rýchlejšie ako u nás.

Hong Kong je jedným z najhustejšie obývaných miest na svete. Na veľmi malej ploche tu žije vyše 7 miliónov obyvateľov a aby sa tu všetci pomestili, tak sa buduje do výšky. Hong Kong je mesto s najväčším počtom mrakodrapov na svete, je ich tu dokonca dvakrát viac ako v New Yorku, no napriek tomu sa tu ešte stále dá nájsť pár menej obývaných miest. Jedným takýmto miestom je Lamma Island. Maličký ostrov kdesi za horizontom Juhočínskeho mora. Tak ako všade v Hong Kongu, sa tam dá najrýchlejšie dostať trajektom.

Ďalšie ráno bolo rovnako horúce ako deň pred tým. Slnko prudko svietilo už hneď z rána a teplota sa okolo desiatej pohybovala okolo 35 stupňov. Z Victoria Harbour nám to na Lamma Island trvalo chvíľku, ani nie 20 minút a už sme vystupovali na ostrove. Lamma Island je charakteristický pár zvláštnosťami, pre ktoré sa ho určite oplatí navštíviť. Je tu zakázané stavať výškové budovy, okrem golfových vozíkov s policajtmi tam nejazdia žiadne vozidlá a prevažnú väčšinu ostrova tvoria kopce s hustým porastom tropických stromov. Rastú tu divoké banánovníky, všade sú pavúky ako dlaň a sem tam sa nájde nejaký had. Ostrov je popretkávaný množstvom skvele značených turistických chodníkov, okolo ostrova je teplé more s množstvom pláží a ak budete mať šťastie, možno uvidíte aj nejakého delfína, ktoré sú miestnou raritou. Ostrov sa dá navyše pochodiť v pohode za jeden deň.

Jednou z vecí, ktoré ma na Ázii stále lákali, je lokálna kuchyňa. Všetci vravia, že na áziu treba ísť do ázie. Viem, že Hong Kong nie je žiadnou vychýrenou kulinárskou destináciou, rovnako ako ľudia necestujú do Londýna aby ochutnali britskú kuchyňu. Hong Kong je však neuveriteľne kozmopolitný a dá sa tu ochutnať naozaj všetko. Indické, mexické, talianske jedlá, všetko na čo má človek chuť. Čínskych bistier je tu pochopiteľne najviac.

V čínskych bistrách sa dá ochutnať všeličo. Polievka z hada, čerstvé vaječné vafle alebo tofu na milión spôsobov. Miestnou špecialitou je však Dim Sum, čo sú parené knedlíčky plnené všetkým možným od výmyslu sveta. Zeleninové, krevetové, rybacie, kuracie, hovädzie. Všetky sú super. Čo ma prekvapilo bol čaj ako štandard v každej jednej reštarácii, v ktorej sme boli. Nikto sa vás neopýta či chcete alebo nie, konvička s čerstvými čajovými lístkami a horúca voda je na každom jednom stole. Stačí zaliať a užívať si :)

Lamma island je vychýrenou rybárskou oblasťou. V dedinke na severovýhode ostrova sa dajú za pár korún ochutnať čerstvé ryby a morské potvory, no my sme sa rozhodli zariskovať a objednali sme si špecialitu ostrova Lamma – takzvané Doufuhua, čo je miska čerstvého tofu puding s medom. Zvláštna kombinácia, no chutilo to vážne super. Ani nie sladko, ani nie slano, tak nejako neutrálne.

Na horizonte pomaly zapadalo slnko. My sme už ale sedeli v pohodlných kreslách na klimatizovanej lodi a ja som počúval mojich milovaných Vaccines. Neviem prečo, ale cesty loďou ma vždy hrozne uspia. Pár zážitkov za nami, ešte viac nás ale čakalo. Zajtra sa ide do Macaa!

21 rád pre moje 21 ročné ja

Thu, 05 Jun 2014 19:21:00 +0200

21 rokov. To boli časy. Kiežby som mal znovu 21. A kiežby mi niekto vtedy dal tieto rady. Kto vie, kde by som teraz bol…

Cestuj. Čo najviac, kdekoľvek a tak často, ako to len pôjde. Hovorí sa, že cestovanie je jedna z mála vecí, ktoré vám dajú viac, ako za ne zaplatíte. Objavuj svet. Doma to nie je ono. Je to len bublina tvorená istotami a až tam vonku objavíš čo je v tebe. Tie najgeniálnejšie myšlienky a najbláznivejšie nápady prichádzajú na cestách.
Buď najoptimistickejším človekom, akého poznáš.
Uvedom si, že neexistuje nič, v čom by si sa nemohol stať expertom. Rád piješ čaj? Alebo kávu? Baví ťa sochárstvo? Alebo rád tkáš koberce? Chceš vedieť žongľovať? Nech to je akákoľvek hlúposť, buď v tom dobrý. Najlepší. Vystrč hlavu z davu. Odlíš sa. Len zdochnutá ryba pláva spolu s prúdom.
Čítaj. Veľa a čokoľvek. Rozšíri ti to obzory. Bola by škoda prežiť len jeden život ak ich ich môžeš prežiť tisíce.
Uč sa nové veci, skúmaj nové oblasti. Pracuj na sebe. Diskutuj s ľudmi. Uvedom si, že od každého sa môžeš niečo naučiť. Nauč sa počúvať.
Vždy urob viac, ako sa od teba očakáva. Máš v škole napísať minimálne 20 stranovú seminárku? Napíš ju na 21 strán. Dal si si za cieľ zabehnúť 10 kilometrov? Zabehni aj ten jedenásty. Sú to práve tie najmenšie detaily, ktoré odlišujú úspešných od tých menej úspešných.
Buď k ľuďom milý a nemaj ironické poznámky. Maj pevný stisk ruky a chváľ veci, ktoré sa ti páčia.
Nerozhoduj sa narýchlo. Možností riešenia je vždy viac, ako sa na začiatku javí.
Neboj sa povedať svoj vlastný názor, aj keď je úplne iný ako názor ostatných. Možno sa mýliš, ale čo ak sa mýlia všetci naokolo? Neboj sa myslieť nekonvenčne no rovnako tak sa nehanbi priznať si chybu.
Jedz viac ovocia a zeleniny. Pi viac vody. Cvič. Už nikdy nebudeš v lepšej kondícii ako si teraz.
Modli sa, medituj, premýšľaj v tichosti. Buď sám so sebou. Užívaj si ticho. Dýchaj.
Neboj sa odmietnutia. Chceš sa s niekym stretnúť? Napíš mu. Chceš sa zapojiť do zaujímavého projektu? Pošli mail, alebo aj dva ak bude treba. Chceš od školy štipendium? Vypýtaj si ho. Chceš zaujímavú stáž v zahraničí? Opýtaj sa ich, či nemajú pre teba miesto. Najhoršie čo sa ti môže stať, je že ti povedia nie.
Neber si veci osobne. Vykašli sa na to, čo si o tebe ľudia myslia. Máš 21 dopekla. Máš právo robiť chyby.
Ber veci osobne. Neboj sa konštruktívnej kritiky. Snaž sa vziať si k srdcu rady od ľudí, ktorí ťa majú radi a ktorí už niečo v živote dokázali. Väčšina problémov už bola vyriešená, tak si nechaj poradiť od niekoho, kto o tom vie viac.
Pristupuj k veciam vždy zodpovedne. Rob veci najlepšie ako vieš. Tvoja práca je tvoja značka.
Počúvaj kvalitnú hudbu, pozeraj kvalitné filmy, čítaj kvalitné knihy, pi kvalitný čaj, jedz kvalitnú čokoládu. Nikdy nebudeš mať na seba toľko času, ako teraz.
Píš. Listy, maily, básne. Začni písať knihu alebo blog. Píš aj keď vieš, že si to nikto neprečíta. Píš aj keď si myslíš, že písať nevieš. Skrátka píš čo najviac. Naučíš sa tak formulovať svoje myšlienky.
Skúšaj nové veci. Ochutnávaj jedlá, čo si nikdy predtým nemal. Kúp si album, ktorého žáner si nikdy pred tým nepočúval.
Nauč sa učiť. V škole si nezapisuj také predmety, ktorými ľahko prejdeš. Sústreď sa na tie, ktoré ťa potrápia. Je jedno čo to je. Nauč sa učiť. Teraz je na to ten správny čas. Niekto mi kedysi povedal, že najdôležitejšia vec, ktorú ťa škola naučí je učiť sa učiť. That’s it.
Plánuj. Kde chceš byť o rok? A kde o 10 rokov? Aké je práve teraz to najlepšie využitie tvojho času? Pomôže ti to, čo práve robíš, priblížiť sa k tvojim cieľom?
Výjdi zo svojej komfortnej zóny. Si ešte príliš mladý na to, aby si sa cítil pohodlne. Miliónkrát omieľaná pravda, ale je to tak.
Ale hlavne, užívaj si život, máš predsa 21!

21 rokov. To boli časy. Kiežby som mal znovu 21. Ale už mám 22. Práve dnes.

Práve tu a teraz

Thu, 21 Nov 2013 19:07:33 +0100

Bol som na koncerte. The Sounds. Taký môj “loveband”. Najprv predskokani, potom prišli na rad The Sounds. Zvuk Telecastra. V dave som sa predral úplne dopredu. Maja tradične v čiernej minisukni a s cigaretou v ruke. Rock&roll ako sa patrí. Aj to by stálo za zmienku, ale nie o tom som chcel.

Zaujal ma hlúčiky pištiacich dievčat všade naokolo. Počas pesničiek fanúšičky na život a na smrť. Medzi pesničkami vytiahli smartphony, zapli facebooky a išlo to. Krátko potom ako začala dalšia pesnička, mobily odložili. Takto to šlo počas celého koncertu. Na koncerte, na facebooku, na koncerte, na facebooku. Chvíľu tam a chvíľu zasa inde. A nebolo ich málo.

Telom na koncerte, mysľou niekde úplne inde.

Večer po koncerte, keď som zaspával, v jednom uchu som mal zaľahnuté a v druhom mi pískalo, som nad tým premýšľal. Tie dievčatá neboli iné ako som niekedy aj ja.

Keď som v škole, premýšľam nad tým ako super bude v práci. Keď som v práci myslím na to, čo bude doma a doma myslím na seminárku, ktorú mi treba dopísať. Viete čo? Nie je to dobré. Niekedy je fakt lepšie nad vecami nepremýšľať, len ich prežívať. Naplno. Uvedomiť si, prečo sme tam kde sme a užívať si daný okamih. Ten je vždy len jeden a vždy môže byť jedinečný. Aj v práci, aj v škole, aj na koncerte…

Teda nie že by to bolo niečo nové, je to len taký malý reminder. Hlavne teda pre mňa, vy to určite viete :)

Myšlienky hodné šírenia

Tue, 18 Jun 2013 11:28:00 +0200

Nedávno som na Quore čítal jednu zaujímavú diskusiu o vzdelaní a o tom, z akých zdrojov vieme v súčasnosti čerpať kvalitné vedomosti úplne zadarmo. Okrem Coursery, Google Talks, Khan Academy, Wikipedie alebo samotnej Quory boli veľmi často spomínaným zdrojom TEDTalks.

Konferencie TED (Technology, Entertainment, Design) sú vo svete už viac menej legendou. Je to miesto, kde by sa emócie, inšpirácia a nadšenie dali krájať. Miesto kde sa môžete zastaviť a získať pohľad na svet z trošku iného uhla, očami prednášajúcich. Tí rozprávajú o tom, čo napĺňa ich život, čo ich baví a v čom sú dobrí.

Ukázalo sa, že ľuďom sa veľmi páči, keď si môžu sadnúť a počúvať ľudí, ktorí rozprávajú o veciach, na ktorých záleží. Je to taká renesancia vedomostí, skúmania a objavovania, na ktorej sa môžu rôzni ľudia zúčastňovať rôznym spôsobom. Chris Anderson

TEDovské konferencie sú takou malou investíciou do seba samého. Dokážu človeka inšpirovať, niekam posunúť, niečo naučiť a v neposlednej rade aj zabaviť. V TED talkoch som neraz našiel zaujímavú tému na semestrálnu prácu, článok alebo len malé zamyslenie.

TEDx u nás

Menší brat veľkých TEDov, nezávislé organizované TEDx sú hojne a často organizované aj v našich končinách. Dopyt ale často prevýši ponuku a nie každý, kto by sa chcel na TEDx pozrieť, túto možnosť dostane.

TEDx je licencované podujatie vychádzajúce z formátu renomovaných konferencií TED. Je to taký menší, lokálny, nezávisle organizovaný brat “veľkého” TEDu. Stále svetový, no šitý na mieru lokálnemu publiku.

TEDxBratislava u teba doma

O necelý mesiac, piateho júla, sa bude v Slovenskom národnom divadle konať TEDxBratislava. Mnohí z vás už určite majú lístky a zavítajú tam osobne, pre tých, ktorí sa akcie nezúčastnia priamo v Bratislave je možnosť zorganizovať si živé premietanie, tzv. Viewing Party TEDx-u doma.

Live streaming bude zadarmo k dispozícii pre všetkých a je skutočne len na vás či si sadnete do obývačky, na záhradu, s priateľmi v bare alebo zorganizujete niečo väčšie a pre väčšiu skupinu ľudí, napríklad v škole, práci, coworkingu alebo mestskej knižnici. Kreativite sa medze nekladú :)

Usmej sa!

Mon, 17 Dec 2012 07:00:00 +0100

“Viem, že je pondelok a ty si myslíš, že bude úplne celý nanič, ale štatistiky hovoria niečo iné.

Dnes sa celosvetovo usporiada viac ako 5 000 svadieb, narodí sa 22 000 bábätiek a ľudia sa obíjmu viac ako 350 miliónov krát! Okrem toho existujú minimálne 4 ľudia, ktorý dnes vyhrajú miliónový jackpot v lotérii a 8 000 ľudí bude v práci povýšených na vyššiu pozíciu. Dnes bude adoptovaných viac ako 1 500 psov, bude predaných 35 000 balónov, zjedených 6 miliónov kilogramov čokolády a 2 milióny cukríkov Skittles. Slová "milujem ťa” budú len za dnešok povedané viac ako 9 miliónov krát.

Ja viem, ja viem. Je pondelok a ty si myslíš, že bude úplne nanič… ale skús sa usmiať, pretože by to predsa len mohol byť úžasný deň!“

via cluelesstwist

Instantné šťastie

Tue, 13 Nov 2012 10:05:00 +0100

Asi každý chce byť šťastný a aj keď sa to možno nezdá, tak každú našu činnosť robíme kvôli pocitu nejakej vnútornej spokojnosti. Moje myšlienky dosť často zablúdia do témy šťastia. Rád o tom premýšľam a píšem. O zmysle života. O šťastí. Človek chce niekým byť, niečím sa stať alebo sa nejako cítiť. Hľadá rôzne cesty ako sa priblížiť k svojmu cieľu s vidinou toho, že keď to dosiahne, bude šťastný.

Robí to každý, robím to aj ja. A predsa nám to vždy nevychádza tak, ako by sme chceli. Nie vždy sa usmievame, niekedy máme dokonca pocit, že náš život je na nič. Nič sa nám nechce a nevieme čo ďalej. Tuším, že to bol Albert Camus, ktorý kedysi povedal, že človek nemôže byť šťastný ak hľadá šťastie. Uvedomujem si, že niečo pravdy na tom bude, šťastie nie je cieľ, šťastie je spôsob akým sa na svet pozeráme.

Napadlo mi, že to možno všetci robíme úplne naopak. Možno je to všetko úplne jednoduché. Tak jednoduché, že tomu neveríme. Chceš byť šťastný? Buď! Čo ti v tom bráni?

Každý chce byť šťastný, no málokto štastný naozaj je. Pritom je to úplne jednoduché.

Dan Gilbert, profesor psychológie na Harvarde, tento jav na jednej zo svojich prednášok nazval ako instantné šťastie. Tvrdí, že je úplne identické s prirodzeným šťastím, ktoré zažívame pri nejakom úspechu, alebo po splnení väčšieho cieľa. Instantné šťastie je dokonca rovnako trvalé, mozog totiž nevie rozlíšiť zdroj, ktorý naše pocity vyvolal. Všetko je len tak zlé alebo tak dobré, ako si myslíme, že to je. Všetko je v našej hlave.

Ľudia sú len takí šťastní, ako si myslia, že sú. Abraham Lincoln

Najťažšie na tom byť šťastný, je prísť na to, že k tomu stačí tak málo. Skúsil som sa na chvíľu zastaviť, nadýchnuť sa a byť jednoducho šťastný. Prestal som myslieť na to, čo mi chýba a sústredil som sa na to, čo mi spôsobuje radosť. Nemyslel som na svoje nedostatky a radšej som sa snažil posilňovať svoje silné stránky, rozvinúť to, v čom som dobrý, byť na chvíľu vďačný a spokojný.

Podarilo sa. Som šťastný. Nič mi nechýba. Neviem ako dlho to bude trvať, ale užívam si to. Takže pokojne zavrite oči, zhlboka sa nadýchnite a buďte šťastní. Funguje to.

Recenzia Sony NEX-5N

Mon, 01 Oct 2012 20:01:00 +0200

Sony NEX-5N patrí do druhej generácie hybridných fotoaparátov z dielne tejto spoločnosti. Už prvá generácia si získala uznanie a stabilné miesto na fotografickom poli. Druhá generácia sa túto pozíciu snaží udržať.

Tento fotoaparát som mal možnosť testovať počas mojich ciest južným Anglickom. Vďaka dlhšiemu času som mal čas foťák vyskúšať v rôznych situáciách a podmienkach a poriadne ho preveriť po všetkých stránkach. Recenzia preto bude hlavne o pocitoch, ktoré vo mne 5Nko zanechalo.

Balenie a príslušenstvo

Už dlhú dobu neplatí, že uživateľ si kupuje len produkt. Kupujeme si zážitky a prvý zážitok z produktu nám sprostredkuje práve balenie. Balenie fotoaparátu Sony NEX-5N je veľmi praktické, nachádza sa v ňom všetko čo tam má byť, úhľadne a minimalisticky zabalené. Rozmery balenie sú tak akurát veľké, aby sa tam zmestil fotoaparát a potrebné príslušenstvo, okrem tela a objektívu (v mojom prípade 18-55mm f3.5-5.6) je súčasťou štandardného vybavenia objektív, externý blesk, popruh, nabíjačka a potrebné káble.

Ak sa rozhodnete investovať do voliteľného príslušenstva, môžete siahnúť po externom mikrofóne, hľadáčiku alebo adaptéroch na bajonet, vďaka ktorému pripojíte na telo NEX-5Nky objektívy zrkadloviek Sony Alfa.

Dizajn a výbava

Dizajn je funkčný a veľmi vydarený. Telo fotoaparátu je naozaj veľmi malé a ľahké. Na zadnej strane sa nachádza v podstate len pár najnutnejších ovládacích prvkov a 3 palcový dotykový displej. Ovládanie je veľmi intuitívne a rýchlo sa na neho zvyká. Po pár hodinách fotografovania mi nerobilo problém robiť základné nastavenia poslepiačky a bez premýšľania. Základné nastavenia sú na dosah vďaka dotykovému displeju, podobne ako na smartphonoch sa dá kliknutím na displej zaostrovať na vybraný objekt.

Práve displej považujem za jednu z najväčších výhod. Obrovský, dobre čitateľný a dotykový. Polohovateľnosť displeja je taký malý bonus navyše. Z vlastnej skúsenosti ale viem, že práve takéto malé detaily robia produkt tým čím je. Po nejakom čase som si na polohovateľnosť displeja zvykol až do takej miery, že som mal problémy fotiť s niečim iným. Možno je to len mojou pohodlnosťou, ale fotenie z podhľadu, alebo z výšky s natiahnutými rukami nad hlavou sa mi nikdy nezdalo jednoduchšie a pohodlnejšie.

Sony NEX-5N sa v ruke drží dobre. Zďaleka sa to nevyrovná zrkadlovkám, no pogumovaný grip padne pohodlne aj do väčšej ruky. Veľkou nevýhodou je nepomer medzi hmotnosťou ľahkého tela a relatívne ťažkého objektívu. To som si všimol hlavne v niektorých situáciách, keď som potreboval fotiť len jednou rukou.

Dôležitým aspektom cestovných fotoaparátov je výdrž na jedno nabitie. Sony NEX-5N patrí medzi lepší priemer. Pri bežnom používaní mi baterka vydržala v podstate celý deň, nikdy som nemal problém s malou výdržou. Za pozornosť stojí CMOS snímač s rozlíšením 16,7 Mpx a možnosťou nahrávať videá vo FullHD kvalite. Sony NEX-5N zaostruje a fotí neskutočne rýchlo a to aj v horších svetelných podmienkach.

Pocity a dojmy

Sony NEX-5N vo mne zanechal pozitívne dojmy. Je až neuveriteľné, ako kvalitne dokáže fotiť fotoaparát takýchto rozmerov. Ak sa budú hybridné fotoaparáty aj naďalej vyberať týmto smerom, tak sa máme naozaj na čo tešiť.

Záver

Kompakty sú už dávno nahradené fotoaparátmi v smartphonoch a zrkadlovky sú pre mnohých zbytočne zložité riešenie. A práve medzi kompaktnými fotoaparátmi a zrkadlovkami je tá diera na trhu, ktorú sa snažia hybridy zaplniť. Veľkou výhodou je neskutočná kvalita, odolnosť a rýchlosť týchto foťákov. Nevýhoda je v podstate len jedna. A tou je stále ešte vysoká cena.

Cambridge a gitarista v odpadkovom koši

Sun, 16 Sep 2012 15:19:00 +0200

Môj pobyt v Anglicku zbehol veľmi rýchlo, ani som sa nenazdal a čakal ma posledný týždeň. Do mojej zbierky Anglických must-see (o nich bude ešte samostatný článok) mi chýbal už len Cambridge a Londýn. Londýn som už tento rok navštívil, no keďže som mal vtedy na programe Olympiádu, tak som nemal čas na klasický sightseeing. Na Cambridge som tešil už dlhší čas.

Toto univerzitné mesto sa rozprestiera na severovýchod od Londýna. Keďže ja som býval na juhozápade, tak táto cesta bola pre mňa tým najdlhším výletom počas môjho pobytu. Cesta je to celkom fajn, ten kto niekedy išiel z Londýna smerom na letisko Stansted tak väčšinu trasy pozná. Do Cambridgu, a vlastne do každého väčšieho turistického centra v Británii, jazdí odvšadial hrozne veľa autobusov rôznych spoločností, s rôznou kvalitou a cenou, takže si vyberie každý.

Mne to trvalo autobusom nejaké tri hodinky. Síce som si na presuny autobusom za tie týždne už aj celkom zvykol, aj tak som sa vopred dostatočne vyzbrojil. V jednej ruke Britské vydanie magazínu GQ, v druhej ruke dostatok jedla a v iPode najnovšie diely podcastu rádia BBC 4 (obľúbil som si hlavne Friday Night Comedy a Comedy of the Week, len som si musel dávať vždy pozor, aby som sa nesmial priveľmi nahlas).

Do Cambridgu som dorazil ráno, tesne po desiatej hodine. Počasie bolo pekné a teplota tak akurát. Turistov tam bolo veľa, ale to sa dalo čakať. Hneď po príchode, som si pozrel tie najznámejšie Cambridgské miesta a Univerzitu. Mesto sa dá prejsť pešo, prípadne si môžete požičať bicykel. Zaujímavou možnosťou sú aj loďky, ktoré plávajú po rieke Cam (odtiaľ ten názov Cam-bridge) okolo celého mesta. Sú ale relatívne drahé (nejakých 15€ na osobu) takže človek si rozmyslí, či tam chce ísť. Na fotke vidíte Mathematical Bridge, ktorý vraj kedysi navrhol sám Isaac Newton… kto vie.

Na čo som sa ale tešil celý deň, bolo stretnutie s kamarátmi, Mirelou a Vladom. Mirela síce študuje v Kodani a Vlado so mnou v Prahe, no obaja strávili leto v Cambridgi, takže to tam poznali celkom slušne. Namiesto atrakcií mi ukázali tie najkrajšie miesta a ulice. Popri túlaní sa mesto spoznáva najlepšie. Našli sme aj nejaké pouličné antikvariáty a klasicke trhy kde kúpite takmer všetko.

Všimol som si, že na uliciach je obrovské množstvo hudobníkov (a netrebalo ani veľmi hľadať a našiel som aj gitaristu v smetnom koši). Zaujímavosťou je, že pouliční hudobníci musia byť licencovaní mestom a denne môžu odohrať na jednom mieste maximálne hodinu (kto sa o tom chce dozvedieť niečo viac, nájde viac info tu). Vďaka turistom z celého sveta im to očividne neprekáža, aj za ten krátky čas si pravdepodobne dokážu zarobiť veľmi slušne.

Ak chcete ešte jeden hudobný tip, tak odporúčam navštíviť The Anchor Pub. Tento bar preslávila najmä Cambridgská kapela Pink Floyd, ktorá tu odohrala svoj úplne prvý koncert. Koncerty sa v tomto bare hrajú doteraz, a to pravidelne, každý piatok, už vyše 50 rokov.

Aj tento deň prešiel nejako podozrivo rýchlo, no už teraz viem, že som Cambridge nenavštívil naposledy. Veľmi ma láka zimná atmosféra mesta, keď ten zhonku trošku utíchne a turistov ubudne. Ale to je ešte vo hviezdach… Po návrate som si začal baliť všetky veci, o pár dní odchádzam do Londýna, kde strávim posledné Anglické dni a potom už len “back to reality”.

Všetky fotky v článku som fotil na foťák Sony NEX-5N, po kliknutí sa vám zobrazia vo vyššom rozlíšení.