Videoprehrávač

Začnem „srdcom“ celého webu ktorým by mal byť pre televíziu pochopiteľne videoprehrávač. Rovnaký prehrávač je použitý ako pre živé vysielanie, tak aj pre archív. Avšak nepríjemným rozdielom je, že živé vysielanie má niekoľkonásobne slabší zvukový výstup oproti reláciam z archívu. Na malom netbooku je zvuk aj pri maximálnej hlasitosti prehrávača veľmi zle zrozumiteľný, pritom táto chybička sa dá veľmi jednoducho napraviť.

Inak prehrávač disponuje štandardnými ovládačmi: zastavenie/prehratie, posuvník na pretáčanie, ovládanie rozlíšenia, zvuku a prepínač na plnú obrazovku. Schvaľujem, že video sa dá zastaviť a znovu prehrať kliknutím na samotný obraz, ako je to dnes štandardom, len škoda, že to nijak nesignalizuje, napríklad krátkou animáciou ikonky ako napríkald na youtube. Človek potom nevie, či nechtiac klikom obraz zastavil, alebo nachvíľu zmrzol kvôli streamovaniu alebo vyťaženiu procesora. Keď už je prehrávač dizajnovo aj funkčne v podstate kopírka toho z youtube, mohlo to byť už dotiahnuté do konca. To sa týka ešte jednej veci: ovládač kvality očividne nefunguje – dá sa síce vybrať rôzne možnosti, no kvalita obrazu sa nezmení a tak na pomalších pripojeniach nemáte možnosť nastaviť vhodné rozlíšenie, aby prehrávanie nebolo prerušované streamovaním.

Pri niektorých reláciach som si všimol, že majú zobrazené dva prehrávače. Takéto riešenie sa mi zdá veľmi zvláštne. Pravdepodobne sú relácie do archívu rozdeľované do dvoch súborov (asi kvôli reklame), no technicky nie je problém zabezpečiť, aby ich prehrávač prehral za sebou a nenútil tak používateľa scrollovať a klikať na dalšie okno prehrávača. Okrem toho, je to veľmi mätúce a divák si nemusí druhé okno ani všimnúť a prísť o polovicu relácie. No narazil som aj na taký prípad, kde by to na škodu nebolo: druhá časť tejto relácie má asi len 30 sekúnd, čiže už len záverečné titulky: http://www.ta3.com/clanok/940/spektrum-z-1-oktobra.htm

Milý nezmysel :)

Archív

Pozriem sa teraz na samotný archív. Prvá drobnosť, ktorá ma trochu zmiatla je jeho rozdelenie na spravodajstvo a publicistiku. Napríklad totiž také hlavné správy sa nachádzajú pod publicistikou, kam by však podľa definície publicistiky asi patriť nemali. Jednotlivé sekcie sú teda skôr delené v zmysle spravodajstvo = jednotlivé reportáže a publicistika = celé relácie. Preto by bolo podľa môjho názoru presnejšie delenie na reportáže a relácie ako takéto, ktorému jednak väčšina ľudí nerozumie a naviac nie je ani presné.
To by však bol detail, poďme ďalej hľadať spomínané hlavné správy pod publicistikou, kde mám možnosť vybrať reláciu. Na výber je dropdown menu v ktorom by som mal reláciu nájsť. No keďže nie je zoradené podľa abecedy ale akosi náhodne, nájsť tú svoju medzi takmer 30 položkami nie je práve zábava. Nezoradené dropdown ponuky sa vyskytujú naprieč celým webom a neviem pochopiť, že takúto chybu použiteľnosti neodhalili pri testovaní webu (ak vôbec nejaké bolo).

Čo je ale najväčším nedostatkom archívu, je fakt, že siaha len po dobu výroby webu. Niekoľkokrát som kontroloval, či som sa nezmýlil, ale naozaj to vyzerá tak, že TA3 si novým webom rovno „odpálila“ všetok starý obsah. Žeby bolo preklopenie databáz tak náročné? V každom prípade, prísť o také množstvo obsahu je naozaj trestuhodné, keďže z vyhľadávania mohli aj staršie správy prinášať návštevy. A to nehovorím o už existujúcich odkazov, ktoré dnes ukazujú 404 a asi ani Google si nepomyslí nič pekné o webe, ktorý zo dňa na deň stratí väčšinu svojich stránok. Mimochodom prvé čím ma „dostal“ nový web TA3 bolo, že sa autori neunúvali presmerovať pôvodný odkaz ani len na live vysielanie (pôvodne http://www.ta3.com/sk/live/), ktorý som určite nemal uložený v bookmarkoch len ja.

Prejdime ale už z archívu na samotný zoznam správ v časti Spravodajstvo. Ten ničím neprekvapí ani neurazí. Možno až na trochu schované sekcie: vyhľadávanie správ na mape, online rozhovory a správy cez mobilné zariadenia. Hoci z nich zatiaľ fungujú iba správy na mape aj to má lokáciu nastavenú iba mizivá časť a celkovo sú tieto správy akosi nedomyslené, patrilo by sa týmto preklikom vyhradiť viditeľnejšie miesto.

Rozkliknutie samotného článku opäť nijako neprekvapí. Jediné, čo ma zarazilo, bolo použitie facebook diskusí. Niežeby boli to najväčšie zlo, ale sám sa za ich núdzové použitie na tomto blogu hanbím a príde mi od webu jedinej spravodajskej televízie naozaj chabé, že nedisponuje vlastnými diskusiami. Možno zlá skúsenosť z predošlej verzie webu, kde by pomenovanie „žumpa“ pre výlevy, ktoré sa tam vyskytovali, bolo zneúctením tohto slova. No na udržanie aspoň únosnej úrovne diskusie existuje množstov nástrojov, aj lepších ako len obmedzenie na facebook. Tento spôsob má z môjho pohľadu minimálne tri nevýhody (určite by sa našlo viac): 1. žiadna kontrola nad obsahom, 2. nie každý má facebook konto resp. je ochotný z neho prispievať a 3. použitie externých scriptov nepríjemne spomaľuje dobu načítania stránky (toto sa dá čiastočne zlepšiť, no na webe TA3 sa s tým veľmi neunúvali).

Vychytávky pre registrovaných

Dostanem sa teraz k tomu, čo ponúka web ta3.com pre registrovaných používateľov. Sú to dve funkcie, konkrétne možnosť prispôsobiť si stĺpčeky úvodnej stránky vybratím vlastných kategórií správ a možnosť zostaviť playlist z vybraných reportáží a následne si ho prehrať. Prvá možnosť je celkom príjemná, no aj keď ju poskytuje už viacero spravodajských portálov, sám som ju zatiaľ akosi nevyužil. Na ta3.com funguje celkom intuitívne až na to, že presúvanie jednotlivých stĺpčekov (aspoň u mňa) bolo graficky „nejaké rozbité“.

Na druhú funkciu som sa ale veľmi tešil – možnosť naklikať si reportáže a pozrieť takto prispôsobené správy sa mi veľmi pozdávala. K jej dotiahnutiu ale chýba pár drobností. Začnem tým, ako sa reportáž pridáva: tlačítko na jej pridanie nereaguje na klik a to, či som reportáž naozaj pridal do playlistu sa dozviem až keď prescrollujem na nižšiu časť stránky. Zišlo by sa nejaké potvrdenie pridania, napríklad zmena tlačítka na neaktívne s textom „reportáž už je vybraná“. Druhý problémik je ten, že ak si chcem naozaj rýchlo naklikať playlist, musím otvárať každú reportáž zvlášť a kliknúť na toto tlačítko. O čo by to bolo jednoduchšie, keby som mohol takto reportáž vybrať priamo zo zoznamov na úvodnej stránke či v archíve. Stačila by jedna ikonka vedľa nadpisu, napríklad hviezdička, ktorá je použitá v spomínanom tlačítku.

Pri samotnom spúšťaní ma po pohodlnom usadení zrušila zastavená reportáž. Bohužiaľ, playlist je skôr play-stoplist, keďže po každej reportáži musíte nasledujúcu znova spustiť v zozname. A nedajbože nekliknete na ikonku prehrávania ale na samotný názov reportáže a namiesto prehrania sa vám otvorí stránka so samotnou reportážou. Trochu zvláštne správanie. Chcelo by to ešte vyladiť tieto chybičky aby bola táto inak užitočná funkcia naozaj použiteľná.

Ako posledné som si prešiel sekciu „Televízia“. Obsahovo mi prišla dosť chudobná, taká inštitúcia akou je televízia by mala byť schopná o sebe vyprodukovať kvantá obsahu a nie iba jeden dva odstavce textu v pár sekciách. Ako čerešnička na torte pôsobí fakt, že na celom webe nájdete jedinú fotografiu samotného pracoviska televízie a to túto o veľkosti väčšej poštovej známky:

Kto by chcel vidieť ako vyzerá nové štúdio, má smolu. Kto by chcel vedieť ako sa volá moderátorka, ktorú videl v správach má tiež smolu, keďže fotografie nemajú ani žiadni zo zamestnancov. Inak časť „Ľudia v TA3“ je tiež veľmi zaujímavá. Takzvaný „jednoduchý filter“ som naozaj nepochopil, keďže jeho jedinou funkciou je vyvolať klik navyše, ktorý by ste inak mohli urobiť priamo, ak by ľudia boli vypísaní v jednoduchom zozname pod sebou. Abecedné zoradenie však nečakajte, nemôže to byť predsa úplne jednoduché :)

Záverom

Vedel by som sa ešte rozpísať o „intuitívnom“ vyhľadávaní, ktoré odporučí všetky preklepy len nie presný názov relácie alebo o príjemnej absurdite, keď sa kliknutím na možnosť odoslať feedback dostanem na úvodnú stránku a podobne, no už je tento článok tak či onak príliš dlhý na to, aby ho vôbec niekto čítal. Preto ak ste sa dostali až sem, gratulujem vám za trpezlivosť a dúfam, že TA3 na svojom webe spomínané chyby opraví aby mala konečne web zodpovedajúci dnešnej dobe. 

P.S.: Podobné, no serióznejšie znejúce analýzy s viac faktami a menej omáčkami ponúkam aj ako službu. Preto ak by ste mali záujem zistiť ako vyťažiť z vášho webu čo najviac, kontaktujte ma formulárom nižšie.

Televízia TA3 pri príležitosti oslavy desiatich rokov jej vysielania spustila novú verziu svojej web stránky.
Na jej redizajn som čakal už dlhšiu dobu, keďže okrem toho, že TA3 je
moja obľúbená spravodajská televízia (teda, niežeby sme tu mali príliš
na výber :), vedel som aj o chystaných zmenách už skôr a mal som možnosť
vyjadriť sa k starej verzií webu a bol teda zvedavý, ako to dopadne.
Web som si posledné dni preklikával a ako prvé skúsim zhodnotiť úvodnú stránku.

Ešte trochu uvediem do obrazu, akým spôsobom som sa vyjadroval k staršej verzií webu: Začalo sa to tým, že som sa dostal do kontaktu s „šéfwebeditorom“ z TA3 (inak skvelý názov funkcie ;), ktorému som vtedy odporúčal do tendra spoločnosť, v ktorej som v minulosti pracoval a vedel som, že na podobný portál majú najlepšie predpoklady. Spomenul som mu aj seminárku, ktorú som písal do školy na predmet online médiá kde som si za tému vybral práve katastrofálny stav stránky TA3.com. Keďže išlo o celkom komplexný feedback, ktorý už bol napísaný požiadal ma o jej preposlanie nech majú aj pohľad od nezainteresovaného človeka.

Nešťastný banner

Začnem teda od vrchu domovskej stránky kde sa nachádza veľký hlavný banner, a ktorý ostal ako dedičstvo z predošlého webu. Kritizoval som ho už vtedy a teda iba zopakujem svoje námietky: prvý problém je ten, že miesto na úplnom vrchu stránky je dosť nešťastné z hľadiska bannerovej slepoty – je mimo kontext a vizuálne jednoznačne odlišný, čo spôsobí, že ho človek bude automaticky prehliadať. Okrem toho, ide o banner, ktorý je na webe už dlho a stále rovnaký, preto ho pravidelní návštevníci budú ešte skôr ignorovať. Druhým problémom je samotný obsah banneru, ktorý je tak trochu „o ničom“. Aj keď to by sa dalo povedať o celkovo tak trochu nezmyselnej koncepcii TA3 so snahou propagovať svoje relácie veľmi nudným a ničnehovoriacim spôsobom: Suchým oznámením kedy a s akým moderátorom ide daná relácia. Chcelo by to trochu viac kreativity, t.j. odpovedať na otázku: Prečo si pozrieť správy práve na TA3? Preto že chodia o 18:30? Preto že ich moderuje moderátor XY? To asi nie, však?

Treba ale povedať, že niečo kreatívne na tomto banneri je, čo ma dokonca úprimne pobavilo. Z nejakého dôvodu je trochu roztiahnutý na šírku (nechápem prečo je zdrojový obrázok úplne zdeformovaný, viď napr. http://static.ta3.com/public/data/Advert/image/4e7a1dcc58e6e-banner_poludnajsi_zurnal_ta3_trutz.jpg). Pri jednej fotke moderátora to trochu zdôraznilo nie práve najlepšie vybranú fotografiu :))

Registrujte sa. Keď veľmi chcete…

Keď idem nižšie nasleduje v podstate klasika, ktorá je štandardne umiestnená – logo vľavo, vyhľadávanie a prihlásenie vpravo. Zaujímavá je možnosť registrácie. Obvykle stránky bojujú, aby návštevníka motivovali, nech sa u nich registruje. Ak kliknete na registráciu na tomto webe, nedozviete sa na čo by vám mala byť dobrá. Dokonca na celom webe nie je spomenutý odkaz na registráciu. Dôvod teda úplne chýba a myslel som že asi momentálne ani žiaden neexistuje. Avšak nejaké dôvody pre registráciu sú, ale toto prísne strážené tajomstvo prezradím až v nasledujúcej časti.

Zaujal ma ale sivý priestor vedľa loga. Neviem či to má byť bannerová pozícia,v každom prípade to takto vyzerá čudne. Pokojne tam nemuselo byť vôbec nič, alebo ak ešte nie je pozícia predaná, mohlo tam byť obvyklé „tu môže byť aj vaša reklama“.

Edit: neskôr som si všimol, že sa tam v nejakých náhodných intervaloch objavuju ohlásenia tlačových besied, no nikdy som ich tam nevidel dlhšie ako jeden refresh stránky. V každom prípade mi príde trochu čudné mať na tak lukratívnej pozícií nie práve smrteľne dôležitú informáciu, aj to iba občas. Stále si myslím, že by tam bol užitočnejší prázdny priestor ktorý by dizajnu dovolil trochu „dýchať“, keďže ďalej sa už príliš voľného priestoru nedočkáme.

Nasleduje hlavné menu ktoré je konečne oproti predchádzajúcej verzií logicky a jednoducho členené. Trochu ešte nerozumiem prečo je vypichnutá práve relácia Téma dňa (prečo nie napríklad Hlavné správy?), ale nech tam je. Skôr mi na hlavnej ponuke prekáža, že na 6 položiek sú použité 3 štýly = dva rôzne fonty + zvýraznené LIVE. Pôsobí to dizajnovo dosť nečisto a teda namiesto očakávaného zlepšenia skôr zhoršuje prehľadnosť. Pritom sa to dalo riešiť rôzne: napríklad LIVE mohlo ísť úplne vpravo (a s ikonkou alebo dlhším a zrozumiteľnejším textom „LIVE vysielanie“), prípadne nechať jednotné písmo na všetkých položkách.

Nešťastný pohyblivý pásik

Opäť vec, ktorú som vytýkal už predtým ale zjavne si ju ktosi presadil aj do novej verzie. Tento pohyblivý pásik s chodiacimi novinkami mi veľmi pripomína prežitok dôb, kedy každá správna stránka musela mať aspoň 10 animovaných majákov, inak by nikoho nezaujala. V tej dobe boli obľúbené aj pohyblivé texty, najlepšie s každým písmenkom inej farby, ktoré behali na obrazovke a vyvolávali žalúdočnú nevoľnosť podobne ako tento pásik. Áno, uvedomujem si, že taký pásik má TA3 aj vo vysielaní. Lenže chápem aj rozdiel medzi televízou a webom. V televízií nie je možné pozerať to, čo ma práve zaujíma. Preto majú spravodajské televízie podobné pásiky, aby som si mohol kedykoľvek spraviť rýchly obraz o tom, čo sa deje, aj keď práve vysielajú napríklad polhodinovú debatu na jednu tému. Na webe si ale môžem kliknúť na čo chcem, takže podobný pásik naozaj nemá zmysel. Flash news sú bežná súčasť mnohých spravodajských portálov, ale obvykle ako widget v stĺpci, ktorý je možno scrollovať (podobne ako má TA3 teraz program). Okrem toho, v týchto novinkách zbytočne zaberajú miesto duplicitné správy, ktoré sa nachádzajú už spracované ako reportáže, počasie, ktoré sa nachádza nižšie alebo informácia o facebook stránke, ktorá má rovnako svoj widget na spodku stránky. Tým pádom sa jeho čítaním nebude nikto obťažovať už ani náhodou a je to tak len rušivý element navyše. Možno ešte viac otravný ako pohyblivé komerčné bannery.

Stratila sa mriežka

Ďalšia časť s rotujúcimi top správami je dnes už štandardom spravodajských portálov, a tak nebude žiadnym prekvapením. Pod nim sa nachádza „jadro“ webu, čiže samotné správy, ktoré sú prehľadne delené podľa kategórií. Jediné, čo mi akosi nesedí, je tak trochu rozhádzaný layout, ktorý je práve v tejto časti najviditeľnejší. Existuje zopár pravidiel, ktoré zaručia lepšiu prehľadnosť a celkové pôsobenie dizajnu webu. Jedným z nich je, pokiaľ možno, snažiť sa dodržať tzv. grid či po slovensky mriežku, podľa ktorej su zarovnané jednotlivé prvky (najznámejší snáď 960 grid system). Samozrejme, často sa treba prispôsobovať mnohým faktorom, ktoré toto znemožňujú, no v prípade webu TA3 by často stačilo iba mierne zmeniť odsadenie prvkov alebo nastaviť pevnú výšku článkom a bolo by vystarané.

Na ilustráciu zopár obrázkov nech posúdite sami (pre menej znalých: tie zelené čiary ukazujú predĺžené okraje jednotlivých prvkov a malo by ich byť čo najmenej :)

Vertikálne:

Horizontálne:

Nižšie položeným prvkom ani widgetom na pravej strane už nemožno asi nič vytknúť, fungujú štandardne a očakávane. Možno až na jeden nedostatok ktorý sa tiahne celým webom a hovorí o tom, že dizajnér resp. kóder dizajnu nedbal na jedno z najjednoduchších a pre mňa osobne najobľúbenejších pravidiel použiteľnosti: používať čo najvačšie klikacie plochy. Najlepšie to snáď vidno na spodnej ponuke (newsletter, RSS, …) kde sa po prejdení myšou cez banner vysvieti, no kliknutie naň nespraví nič. Treba kliknúť na menšiu časť s tlačítkom, ktoré naopak po prejdení myšou nijak nereaguje. Trochu zvláštna logika, keďže intuitívnejšie je, ak to, čo zmení svoj výzor po prejdení kurzora myši je aj klikateľné. Okrem toho: dalšie dva bannery, ktoré tlačítka nemajú, sú klikateľné celé.

A ako som spomínal, toto sa týka mnohých prvkov na webe – karty na widgete „Najsledovanejšie“ majú klikateľné iba samotné texty 6 hodín, 1 deň, …, pritom by mohli byť klikateľné celé, alebo tiež stránkovanie na spodu v zozname článkov má klikateľné iba jedno malé číselko, ktoré sa naozaj zle triafa. Niekomu sa to môže zdať blbosť, ale aj takéto detaily tvoria príjemný zážitok z používania a najmä stoja minimum práce navyše. Okrem toho, v dnešnej dobe keď sa weby pozerajú na malých dotykových obrazovkách telefónov a ovládajú tučnými prstami by toto malo byť základom každého designu (Mimochodom, hlavná ponuka má toto správne vyriešené a teda klikateľná je aj prázdna časť v blízkosti textu, nie iba samotný text)

Záverom

Úvodná stránka napriek tomu, že som len kritizoval, nedopadla až tak zle. Ale keďže mi kritika vždy išla lepšie ako chvála, radšej pochvaly prenechám iným. Hlavné problémy sú drobné dizajnové nedostatky ktoré by išli jednoducho napraviť a zopár tvrdohlavých nezmyslov (horný banner a pohyblivý pásik), ktoré kazia celkový dojem.

V ďalšej časti tejto minianalýzy nového webu TA3 sa pozriem na jednotlivé podsekcie, možnosti po prihlásení, videoprehrávač a niektoré ďalšie nedostatky, ktoré má web ako celok. Vopred upozorňujem, že bude o čom písať, keďže oproti tomu čo nasleduje mala úvodná stránka iba banálne chybičky krásy a nemôžem sa ubrániť dojmu, že web bol šitý nie horúcou, ale žeravou ihlou.

Robíte si poznámky na počítači, notebooku, telefóne alebo tablete? Školské, pracovné či osobné: človek si potrebuje poznačiť množstvo vecí a sám sa ich snažím držať pokiaľ možno v digitálnej podobe. Po dlhšom hľadaní a skúšaní som konečne objavil jednoznačného víťaza na tento účel – funguje takmer na hocijakom zariadení a dokáže naozaj uľahčiť život. Predstavím vám Evernote.

Prečo Evernote?

Prečo nepoužívať na poznámky napríklad Word alebo poznámkový blok? Moje dôvody boli najmä tieto:

• Každá poznámka je v samostatnom súbore – musím hľadať v systéme adresár, v ktorom ich mám uložené a potom otvárať každý jeden súbor
• Aplikácia ako Word je veľmi pomalá, ak potrebujem iba rýchlo nájsť nejakú informáciu, ide ma poraziť z čakanie na naštartovanie celej aplikácie, otvorenie súboru, …
• Vyhľadávanie v poznámkach je komplikované a pomalé
• Poznámkový blok ponúka málo možností na úpravy textu – nemôžem formátovať text, vložiť obrázok, tabuľku, odrážky a pod.
• Word zas ponúka príliš veľa možností úprav ktoré ma rozptyľujú a musím sa nimi prehrabávať, pritom na poznámky mi stačí iba základné formátovanie textu

Ako Evernote funguje?

Evernote je aplikácia, ktorú si stiahnete a nainštalujete či už na PC s Windowsom, Mac alebo na vačšinu smartphonov či tabletov. Na jej používanie si musíte vytvoriť konto, cez ktoré sa vám budú poznámky ukladať na server, a tak ich budete mať k dispozícií vždy a všade. Synchronizácia poznámok prebieha automaticky v prípade, že ste práve pripojený na internet. Inými slovami – nemusíte sa starať o to, čo ste kam uložili, pretože na všetkých zariadeniach máte k dispozícií všetky vaše poznámky a to v poslednej verzií. Samozrejme, poznámky sa ukladajú aj do pamäte, takže aj bez toho aby ste boli online máte v každom zariadení poznámky od poslednej synchronizácie. Vyriešené sú aj konflikty zmien, pokiaľ nemáte prístup k najnovšej verzí vášho zošita. Okrem toho, k poznámkam môžete pristupovať priamo cez stránku evernote.com, takže nemusíte nič inštalovať, ak nemáte práve k dispozícií vlastné zariadenie s touto aplikáciou.

Ako vyzerá práca s Evernote?

Je podstatne jednoduchšia ako s takým Wordom, no o kúsok zložitejšia, ako s obyčajným „poznámkovým blokom“. Hlavné okno sa skladá z troch častí (aj keď dávnejšie pridali ďalší stĺpec, ktorý si osobne vypínam) – vľavo je zoznam akýchsi „zošitov“ alebo inak povedané skupín poznámok, vpravo hore zoznam poznámok z vybranej skupiny a pod nimi samotný obsah poznámky. Pre prehľadnosť si môžete každú poznámku ešte otvoriť aj do nového okna. Ak používate poštového klienta ako napr. Outlook alebo Thunderbird, určite vám je táto logika známa, iba namiesto e-mailových správ máte vlastné poznámky. Verzia pre smartphony a tablety zas zodpovedá štandardu pre tieto zariadenia: úvodné okno obsahuje ikonky s najčastejšími funkciami (prezerať poznámky, napísať novú, vyhľadávať a pod) a každá funkcia má svoje intuitívne rozhranie ktoré vám bude pripomínať písanie SMS či mailov v telefóne a ich prezeranie v zozname.

Osobne mi obvykle beží Evernote stále na pozadí, takže kedykoľvek potrebujem vyhľadať nejakú poznačenú informáciu, mám ju k dispozícií na 1-3 kliky bez zbytočného zdržiavania. Je to obrovská výhoda oproti rozhodeným poznámkam v milión textových súboroch či nebodaj na papierikoch, v zošite, diári a tak podobne…

Okrem spomenutých funkcií, ktoré boli pre mňa samy osebe dostatočným dôvodom na to, aby som Evernote používal, táto aplikácia / služba dokáže ešte:

• tagovať (označovať) poznámky kľúčovými slovami, vďaka ktorým sa v nich dá lepšie vyhľadávať
• zdieľať poznámky s inými používateľmi – výborná vec ak spolupracujete v skupine na nejakom projekte, dokumente či robíte brainstorming
• ukladať celé alebo časti webových stránok – je to rozhodne praktickejšie ako klasické bookmarky, pretože takto uloženú stránku máte k dispozícií aj offline a vačšinou bez reklám a podobných zbytočností
• priamo ukladať fotografie z webkamery alebo fotoaparátu z telefónu, zvukové záznamy z mikrofónu alebo priložiť k poznámke hocijaký súbor
• robiť si checklisty („odškrtávacie zoznamy“)

Čo za to?

Keďže nič dobré nie je zadarmo, posledná, aj keď určite nemenej dôležitá informácia je, koľko Evernote stojí. Osobne využívam iba verziu zdarma a nič mi nechýba – v pravom dolnom rohu aplikácia zobrazuje nevtieravú reklamu a 60MB úložný priestor na poznámky som zatiaľ neprekročil. Kto by potreboval viac, cena sa momentálne pohybuje okolo 5$ na mesiac, za čo môže získať aj ďalšie výhody, bližšie popísane tu:

• https://www.evernote.com/about/premium/

Stiahnúť si Evernote pre všetky možné platformy môžete zas tu:

• https://www.evernote.com/about/download/

Počítače Mac od Applu sú podobne ako všetky jeho výrobky vďačnou témou diskusí. Väčšinou ich jedni nenávidia, druhí milujú. iMac je posledný rok môj pracovný nástroj aj počítač na zábavu, takže už mám nejaké skúseností, aby som si vedel spraviť triezvejší obraz o systéme, s ktorým je dodávaný. Čo by som na OS X najviac vyzdvihol?

Upozorňujem, že nebudem hodnotiť hardvér od Applu ani ich cenovú
politiku či spôsob komunikácie – to by bolo na celú sériu článkov.
Zameriam sa výlučne na OS X, ktorý je nasadený v iMacoch a MacBookoch.

Tiež sa nesnažím o nejaké objektívne hodnotenie: To čo prekáža mne si
iný používateľ možno nikdy nevšimne a naopak, to čo by mnohí vyzdihli sa
mne môže zdať zbytočnosť. Okrem toho, moje porovnávanie OS X voči Windowsom či
Linuxovým distribúciam ani nemožno brať úplne objektívne, keďže už
približne rok mám s oboma iba príležitostný kontakt a je mi jasné,
že aj tieto systémy sa vyvíjajú resp. ak by som ich viac používal,
našiel by som si spôsoby, ako rozdiely medzi nimi zmierniť.

Čo sa mi teda na OS X najviac pozdáva?

1. Prehľadnosť grafického rozhrania

Niektorí ho považujú za geniálne minimalistické, ja osobne skôr za sparťanské a nudné, no treba uznať, že grafika v OS X je v prvom rade účelná a prvotná ľúbivosť ustupuje najmä prehľadnosti: Jednoduché línie, príjemné kontrasty a najmä úžasná jednotnosť grafiky počnúc oknami aplikácií cez systémové nastavenia až po aplikácie samotné, ktoré sa snažia tento štýl využívať.

2. Dock

Dock je vysokonávyková záležitosť – jednoduchá lišta so zoznamom ikoniek, ktorá umožňuje zároveň spúšťať aplikácie alebo prepínať ich okná do popredia. Zapnuté aplikácie majú vedľa seba malú svietiacu bodku vďaka čomu vidíte, čo je práve spustené. Žiaden zbytočný text (iba po prejdení myšou cez ikonku, prípadne pravom kliku na ňu) a možnosť nastaviť si, čo si na Docku chcete nechať. Štandardne sa na ňom nachádzajú okrem ikon aplikácií aj často používané adresáre (downloads, home, dokumenty, všetky aplikácie) a kôš. Po úprave (Volumizer) sa na ňom môžu objaviť aj práve pripojené diskové jednotky, ako napríklad USB kľúče, CD/DVD, pamäťové karty atď… Príjemná vychytávka.

3. Aplikácie dodávané so systémom

Či už je to iTunes, Preview, Mail, iChat alebo Safari, všetky aplikácie dodané so systémom sú naozaj kvalitné a myslím, že drvivej väčšine používateľov bohate postačia a budú si pochvaľovať ich jednoduchosť a funkčnosť. Sám som si myslel, že taký Winamp je nenahraditeľný prehrávač a z iTunesu na Windowse som mal husiu kožu, no na OS X je to úplne iná liga a nemal som doteraz potrebu iného hudobného prehrávača. Tiež bez môjho favorita – Preview-u – si už ani život neviem predstaviť. Otvorí snáď všetky obrázkové a dokumentové formáty a je veľmi dobre použiteľný aj na jednoduché prácu s PDF – spájanie, rozdeľovanie alebo ich vytváranie. O kvalitne a intuitívne spracovaných hromadných úpravách ani nehovorím. Aj keď som ani všetky dodané aplikácie poriadne nevyskúšal, krátkym preskúmanim sa mi to javí tak, že všetky si držia jednotnú uroveň kvality.

4. Súlad hardvéru a softvéru

Pre mňa snáď najsilnejším argumentom, pre ktorý vyskúšať Mac OS X, bol fakt, že je písaný na obmedzené množstvo hardvéru. Inými slovami, Apple vie, ktorý hardvér do svojich počítačov použije a vďaka tomu sa môže sústrediť skôr na kvalitu než na kvantitu. Nehrozia žiadne problémy s ovládačmi a funkčnosť všetkých zariadení je priamo v systéme: grafická, zvuková, sieťová a wifi karta, webkamera či DVD mechanika – to sú všetko zariadenia, ktoré na Windowsoch obvykle potrebujú k svojmu fungovaniu nejaký nezmyselný softvér od výrobcu ktorý často neprimerane uberá systémové prostriedky, je neprehľadný a najviac poteší, keď z ničoho nič prestane fungovať vďaka čomu začne štrajkovať aj hardvér. Na Macu toto jednoducho nehrozí. (dúfam :)

5. Kvalita a „slušnosť“ aplikácií

Hoci je pravdou, že na OS X nemáte zďaleka taký výber aplikácií ako pre Windows, často ten výber ani nepotrebujete, pretože v rámci jednej kategórie existuje vždy nejaká, ktorá je naozaj kvalitne spracovaná. Z freeware či dokonca opensource aplikácií sú to napríklad Adium na IM, Transmission na torrenty, Cyberduck na FTP, Burn na vypaľovanie CD a DVD a mnohé iné…
Všetky majú najmä veľmi prehľadné grafické rozhranie a sú prednastavené tak, že na nich väčšinou nepotrebujem už nič meniť ši špeciálne nastavovať.
Ako bonus sa nemusíte ani pri freeware aplikáciach obávať, že vám popri vlastnej inštalácií pridajú ďalší neželaný softvér, viď nasledujúci bod:

6. Spôsob „inštalovania“ aplikácií

Zaujímavý je spôsob, akým sa bežne získavajú aplikácie do OS X. Okrem toho, že dnes už je možnosť inštalovať aplikácie priamo z App Store, štandardným spôsobom je jednoduché nakopírovanie súboru s príponou .app do adresára Applications. Kvôli bezpečnosti sú obvykle po stiahnutí uložené ako diskový obraz (.dmg – disk image file), ktorého otvorením sa vám zobrazí adresár z ktorého .app súbor jednoducho skopírujete (samotné aplikácie navádzajú na drag’n’drop) medzi aplikácie. Nehrozí tak, že sa vám spolu so softvérom prestaví domovská stránka, nainštaluje nejaký pochybný P2P klient, toolbar do prehliadačov alebo nahodia odkazy na stránku kasína či MP3 zdarma na plochu.

7. Quicklook

Quicklook je naozaj nezaplatiteľná vychytávka, ktorej názov dobre vystihuje svoju funkciu – rýchle prezeranie súborov. Stačí ak máte vyznačený súbor, ktorého obsah chcete prezrieť a jednoduchým stlačením medzerníka sa vám okamžite otvorí okno s jeho náhľadom – či už je to obrázok (vektorový, rastrový či photoshop súbor), video, zvukový súbor, dokumenty či dokonca aj font – quicklook ich zobrazí okamžite.

Vtipné v súvislosti s Quicklookom je, že kým používatelia Windowsu nadávali na nové formáty docx či xlsx zavedené Microsoftom, ktoré nemohli nijako prečítať, v OS X ich nebol problém otvoriť vstavaným Quicklookom alebo TextEditom. (a to som nechcel porovnávať…)

8. Linuxové jadro

Aby som bol presnejší – ide o UNIXové jadro, na ktorom je OS X postavený. Pre bežného používateľa je toto možno nepodstatná informácia, ale plynú z nej mnohé výhody najmä pre tých, ktorí sa už stretli napríklad s Linuxom – rovnaká adresárova štruktúra systému, rovnaký spôsob práce s diskami (fyzickými aj virtuálnymi) či rovnaký systém používateľských práv. Okrem toho, jadro OS X nazývané Darwin je vydané pod open source licenciou začo majú jeden pozitívny bod.

9. Jednoduchosť systémových nastavení

Bod navyše má jabĺčkový OS aj za jednoduchosť nastavenia systému. Všetky nastavenia sa nachádzajú na jedinom mieste: v aplikácií system settings, ktorá sa obvykle nachádza na docku, takže obvykle na dva, maximálne tri kliky nájdete to, čo hľadáte. Nastavenia sú naozaj obmedzené iba na to, čo používateľ potrebuje v rámci prispôsobenia systému upraviť. To nie je ale vôbec na škodu – práve naopak. Na zložitejšie vylaďovanie systému máte k dispozícií Terminal („príkazový riadok“), takže spokojní sú ako menej skúsení používatelia, tak aj zarytí tweakeri.

10. Bezpečnosť

Spomínané UNIXové jadro a jednoduchý spôsob inštalovania aplikácií majú za následok, že systém je dobre vyzbrojený proti škodlivému softvéru a nechceným zásahom používateľov okrem iného aj tým, že pri každej zmene systémových nastavení vyžaduje administrátorské heslo. Na túto zásadu bezpečnosti prešiel Windows podstatne neskôr (aj to nešťastným spôsobom), vďaka čomu asi zlú reputáciu svojej bezpčenosti už tak ľahko nenapraví. Okrem toho, OS X disponuje schopným firewallom a k dnešku sa naň nešíria žiadne vírusy, čo znamená, že sa nemusíte obávať pri každom vložení USB kľúča…

11. Jednotné notifikácie Growl

Nejde síce priamo o súčasť systému, ale vďaka jeho podpore mnohými aplikáciami (aj tými dodávanými s OS X) je to pre mňa osobne jedna z výhod tohto OS. Nastavíte si, ktoré aplikácie, akým spôsobom, v akom výzore a pri akých akciách zobrazia svoje oznamy, či už je to nová IM správa, dokončené sťahovanie, upload na FTP alebo napálené CD: to všetkom sa dozviete v nenápadnom okienku. Žiadne rôznorodé bublinky, vyskakovacie alebo rolovacie okná vpravom dolnom či ľavom hornom rohu – všetko je pekne na jednom mieste a tak, ako si to sami nastavíte.

OS X takto možno vyznieva ako úžasný systém (pri jeho opisovaní som sa prichytil, že používam rovnaké patetické výrazy ako Steve Jobs), každá minca má ale dve strany: preto ak ste ešte nečítali, prečítajte si aj 8 vecí, ktoré ma štvú na Mac OS X.

Upozorňujem, že nebudem hodnotiť hardvér od Applu ani ich cenovú
politiku či spôsob komunikácie – to by bolo na celú sériu článkov.
Zameriam sa výlučne na OS X, ktorý je nasadený v iMacoch a MacBookoch.

Tiež sa nesnažím o nejaké objektívne hodnotenie: To čo prekáža mne si
iný používateľ možno nikdy nevšimne a naopak, to čo by mnohí vyzdihli sa
mne môže zdať zbytočnosť. Okrem toho, moje porovnávanie OS X voči Windowsom či
Linuxovým distribúciam ani nemožno brať úplne objektívne, keďže už
približne rok mám s oboma iba príležitostný kontakt a je mi jasné,
že aj tieto systémy sa vyvíjajú resp. ak by som ich viac používal,
našiel by som si spôsoby, ako rozdiely medzi nimi zmierniť.

Poďme na tých 8 vecí:

1. Nemožnosť úpravy grafického rozhrania

Nepotrebujem si meniť každý deň skin svojho systému, skôr mi chýbajú základné nastavenia typu veľkosť písma alebo možnosť zväčšiť si tlačítka okien. Častý dojem ľudí, ktorí začínajú pracovať s Mac OS X je ten, že je všetko malé a chcú si zväčšiť aspoň písmo. Bohužiaľ, nedá sa. Aj tlačítkam na prácu s oknom by nezaškodilo trochu pridať. Ich klikacia plocha je dosť malá a kým si človek zvykne, bude si nechtiac maximalizovať, minimalizovať a zatvárať okna presne tak, ako nechce. Potom sa už naučí používať klávesové skratky alebo si proste dávať pozor.

2. Problém s myšami s vysokými polling rate

Tento problém asi väčšina používateľov nepostrehne, keďže im vyhovujú
myši dodávané s počítačmi Mac, ktoré pracujú na nízkych frekvenciách a
sú uspôsobené na akcelerovaný pohyb kurzora. Bohužiaľ, ja ako človek
ktorý používal do prechodu na Mac myš minimálne 10 rokov rovnakým
spôsobom, či už pri hraní hier alebo práci s grafikou, nevedel som si na
tento nový spôsob ani napriek veľkej snahe zvyknúť. Okrem toho, Magic
Mouse mi ergonomicky vôbec nesadla a tak som ju bol nútený vymeniť. Avšak paradoxne kvalitné myši majú na OS X problém udržať rovnú dráhu kurzora.
Kto chce bližší popis tohto problému, nech pozrie tento link:

Mouse cursor skipping (jumping) bug in Mac OS X

Po Lione: V Mac OS X Lion bol tento bug na poslednu chvíľu zaradený medzi vyriešené, ale napriek tomu sa kurzor stále nespráva tak ako na OS Windows a iných (asi kvôli úpravam na vypnutie akcelerácie kurzora). Aspoň je už ale použiteľná aj myš s vyššou polling rate a kurzor neskáče.

3. Chaos v oknách

Na prvý pohľad Mac a okná nejdú príliš spolu dokopy, ale (čuduj sa svete), ani v OS X sa oknám nevyhnete. Avšak kvôli filozofií prepínania medzi aplikáciami a nie medzi oknami (či už na docku alebo pomocou Cmd+Tab) prepínanie medzi oknami jednotlivých aplikácií je dosť krkolomné. Existuje klávesová skratka na cyklovanie okien, ale ak chcete prepínať napríklad medzi dvoma oknami z desiatich, musíte vždy prejsť ostatných 9. Najlepší spôsob, ktorý sa mi osvedčil je naučiť sa používať Exposé a Spaces, no aj tie majú svoje muchy.

Po Lione: S Lionom boli Exposé a Spaces nahradené tzv. Mission Control-om, ktorý je čiastočne lepším riešením, stále však podľa mňa nie najlepším.

4. Rozhádzané adresáre

Keď prehliadate súbory vo Finderi, adresáre nie sú zoradené tak, ako vo všetkých prehliadačoch súborov, čiže prvé idú adresáre a potom súbory, ale tak, že adresáre sú zoradené spoločne so súbormi. Ak teda máte napríklad v svojom home veľa súborov a niekoľko ďalších podadresárov a vy chcete postupovať ďalej v tejto štruktúre, musíte ich pracne hľadať, podľa typu zoradenia, čiže napríklad abecedne, podľa dátumu vytvorenia a podobne. Akosi návrhári z Applu ignorujú, že používatelia bežne prechádzajú adresárovou štruktúrou a nemajú taký úžasný poriadok na svojich diskoch aby nemiešali adresáre so súbormi. Ak viem, že musím prejsť 3-4 úrovne adresárov aby som sa dostal k tomu, čo hľadám, je to niekedy na porazenie.

Po Lione: Tento problém opäť čiastočne vyriešili: pri zoradení podľa typu sú už adresáre prvé (doteraz boli typy súborov radené abecedne čiže prvé boli napr. napr. „Applications“ a „Folders“ boli niekde pod nimi v závislosti od toho, aké typy súborov boli v danom adresári). Avšak všetky súbory sú potom v rámci svojich skupín nepochopiteľne zoradené podľa dátumu posledného použitia, čo je pre rýchlu navigáciu opäť chaotické a lepšie by bolo abecedné radenie. Najlepšie by však bolo, keby bola možnosť nastaviť pri akomkoľvek zoradení adresáre ako prvé.

5. Pomalý Spotlight

Spotlight by mal slúžiť na rýchle vyhľadávanie medzi súbormi, adresármi, emailami a pod. Bohužiaľ, práve rýchlosť nie je jeho silnou stránkou. Problém je, že vyhľadáva v obsahoch súborov, mailov, k tomu ešte pridáva vyhľadávanie v systémových slovníkoch a mnohé iné nezmysly, ktoré bohužiaľ nejdú vypnúť (niektoré áno, no tie najnezmyselnejšie nie a tiež sa nedá globálne vypnúť fulltext vyhľadávanie). Rád by som využíval spotlight na rýchle otváranie súborov, adresárov či aplikácií, ale jeho pomalosť ma vytáča. Našťastie, nie je to neprekonateľný problém a existujú k Spotlightu alternatívy. Mne sa zapáčil Albert, ktorý sa dá dobre nastaviť, takže vyhľadáva prakticky okamžite a len to čo chcem. Je ale škoda, že kvôli absencií niektorých základných nastavení je pre mňa nepoužiteľný nástroj, ktorý je priamo v systéme.

6. Menší výber softvéru

Pochopiteľne, keďže OS X je niekoľkonásobne menej rozšírený ako Windows, vývojári sú aj o to menej motivovaní vyvíjať preň aplikácie. Menší výber znamená menej možností vybrať si takú, ktorá mi vyhovuje alebo dokonca v istých prípadoch úplnú nemožnosť používať Mac na prácu. Častým problémom sú napríklad účtovné softvéry alebo donedávna AutoCAD, od ktorých sú závislí mnohí pracujúci. Okrem toho, akosi vývojári rátajú s tým, že majitelia Macov sú ochotnejší míňať peniaze a preto sú mnohé, aj drobné, aplikácie platené. Často sa teda stane, že to, čo by ste pre Windows (a samozrejme aj pre Linux :) našli zdarma, je pre OS X platené.
Hry sú tiež samostatná kapitola. Donedávna koloval vtip v zmysle, že už je to únavné ako sa všetci sťažujú, že na Mac nie je dostatok hier, veď napríklad je tu World of Warcraft,… ee, Photoshop… Illustrator a… World of Warcraft som už spomínal?
V každom prípade, dnes má OS X na výber podstatne viac hier, ale tak či tak by som tento systém náruživým hráčom neodporúčal, lebo budú stále na vedľajšej koľaji oproti iným platformám.

7. Nedotiahnuté (nielen) Adobe produkty

Keď sme pri softvéri, mne osobne nedá nespomenúť „kvalitu“ Adobe produktov pod OS X. Hoci sa veľmi často stretávam s tým, že ľudia využívajúci balík Adobu majú Mac (alebo kto má Mac, zákonite má v docku nahádzané ich aplikácie, akoby to bola súčasť jeho výbavy), môžem zodpovedne povedať že je to najodfláknutejší kus softvéru pre túto platformu: chatrná stabilita, nemožnosť prepínať medzi dokumentami pravým klikom na ikonu na docku (ako je tomu snáď u všetkých iných aplikácií na OS X), zmena štandardizovaných skratiek (napr. cmd+, pre nastavenia), problémy s workspacami (niekedy zmiznú všetky okná a ostane len pracovné, niekedy stačí znova zapnúť workspace, inokedy treba reštart aplikácie), nekompatibilita so Spaces… Samostatnou kapitolou je Flash ktorý je jednoducho nestabilný a často zhadzuje prehliadač alebo naozaj neúmerne vyťažuje procesor.
Toto však nie je problém iba Adobe aplikácií, mnohé ďalšie aplikácie, ktoré sú aj pre Windows bývajú pre OS X jednoducho menej vyladené. Osobne to cítim najmä na produktoch Mozilly (Firefox, Thunderbird) a Microsoftu (Office). Samozrejme, za tento problém vývojári OS X nemôžu, no pre mňa ako používateľa nie je dôležité, kto je vinníkom, ale ako na mňa vplýva výsledok. A ten je v tomto prípade v neprospech OS X.

8. Rôzne nezmyselné odlišnosti

Napríklad nepochopím, prečo vo Finderi nemôže byť možnosť vystrihnúť súbor – t.j. nie ho prekopírovať, ale presunúť, napríklad pomocou cmd+x. Som viac zvyknutý pracovať s klávesnicou v jednom okne a otvárať si dve okná aby som mohol drag’n’dropnúť súbor je pre ňa nepraktické. Alebo prečo všetky aplikácie, ktoré sú aj pre Windows musia v klávesových skratkách nahrádzať ctrl klávesou cmd. Cmd sa nachádza na mieste kde je pri PC klávesniciach obvykle alt. Dokonalý chaos. Vždy teraz keď sadnem za PC mačkám alt ako besný až kým mi nedojde, za čím sedím. Alebo tiež keď sa mi otvorí dialógové okno (napríklad, či chcem uložiť súbor), nemôžem sa šípkami na klávesnici presunúť na inú možnosť, musím na to použiť myš (alebo, ako som sa neskôr dozvedel, stlačiť cmd+začiatočné písmeno možnosti, ktorú chcem. Písmeno nie je nijak vyznačené a preto pri možnostiach s rovnakými písmenami to nie je možné použiť).
Keby trochu Apple upustil zo svojej tvrdohlavosti a nesnažil sa byť za každú cenu nezmyselne odlišný, pomohlo by to určite veľa používateľom, ktorí pracujú na viacerých platformách.

Suma sumárum: nie je to s Mac OS X až tak zlé, ale mohlo by to byť aj lepšie :) Aby som nebol len kritický, prečítajte si aj môj druhý pohľad: 11 skvelých vecí na Mac OS X

Nedávno oficiálne vyšla nová verzia Applovského operačného systému OS X so štandardne šelmovým označením „Lion“. Bol som na ňu zvedavý, keďže mala priniesť opravu jedného bugu, na ktorú som čakal ako na spasenie a inovovať oblasti, ktoré som sám považoval za nedotiahnuté. Splnil lev očakávania?

Na úvod treba povedať, že hoci Apple uvádza cez 250 nových ‘features’, väčšinu z nich asi bežný užívateľ nepostrehne, alebo je otázne, či ide vôbec o vylepšenie: napríklad na stránke Apple uvádza, že systém predáva formou downloadu cez app store alebo že je už možné drag’n’dropovať zo zoznamu stiahnutých súborov Safari alebo Spotlightu. Napriek tomu prináša aj niekoľko podstatných noviniek.

Mission Control

Začnem tou, na ktorú som bol najviac zvedavý: Mission Control. Ten nahrádza doterajší Exposé (rozloženie okien napr. po stlačení klávesy) a Spaces (virtuálne plochy), ktoré ale neboli stále to pravé orechové na riešenie orientácie medzi viacerými aplikáciami a ich oknami. Totiž, ak ste mali pootváraných viacero okien, Exposé vám príliš nepomohlo, pretože pracné hľadanie konkrétneho okna medzi desiatkami ďalších neuveriteľne zdržovalo, najmä ak ste medzi nimi mali často prepínať. Dalo sa to vyriešiť rozumným používaním Spaces tak, že ste sa snažili mať na každej ploche poriadok, čiže okná rozložené tak, aby sa vám neprekrývali. Spaces ale mali svoje chybičky – niekedy sa napríklad nechceli prepnúť, ak aplikácia pred spustením hodila nejaké dialógové okno alebo proste niekedy nespustila aplikáciu vo vyhradenej ploche, aj keď ju mala nastavenú. Hľadanie okna, ktoré sa ani nezobrazí v náhľade bola vždy zábava. Mission Control funguje tak, že v hornej časti zobrazuje drobné náhľady jednotlivých plôch spoločne s full-screen aplikáciami (tiež novinka, ktorá je vysvetlená nižšie). Dominantnú časť ale tvoria náhľady okien danej plochy. Významnou zmenou je však ich zoskupovanie podľa aplikácií a označenie ikonkou, čo značne urýchli navigáciu. Okrem toho, je tiež možné nastaviť na hot corners alebo klávesu možnosť zobraziť len okná aktívnej aplikácie. S touto kombináciou sa už dá podstatne lepšie orientovať, takže istý posun je cítiť. Chce to ale čas zvyknúť si na využívanie oboch možností.

Druhá, pre mňa osobne najočakávanejšia novinka bola opravenie problému s myšami s vyššími polling rate. Na poslednú chvíľu sa dostala medzi problémy riešené v OS X Lion, čomu som sa veľmi potešil a čo ma vlastne motivovalo nainštalovať Lion hneď po jeho vydaní. Kto by chcel vedieť o čo ide, nech si pozrie tento blog kde je problém dôkladne popísaný aj s ukážkovým videom:

Mouse cursor skipping (jumping) bug on Mac OS X

Treba povedať, že skákanie kurzora naozaj zmizlo, ale možnosť vypnúť akceleráciu kurzora v systéme stále nie je, a preto ju naďalej treba riešiť nastavením systémových premenných alebo externými nástrojmi ako USBoverdrive či Mouse Acceleration Preference Pane, ktoré však stále nedosiahnú taký prirodzený pohyb kurzora ako napríklad pod Windowsom.

Launchpad

Späť ale k novinkám, ktoré sú určite zaujímavejšie pre väčšinu používateľov: napríklad taký Launchpad, čo je vlastne obdoba matice ikoniek známa z iPhonu či iPadu, pomocou ktorej sa dajú jednoducho spúšťať aplikácie. Naozaj nie je k tejto novinke čo viac povedať, snáď len toľko, že je tam rovnako možnosť zobraziť aplikácie na niekoľkých stranách alebo ich organizovať v adresároch, čiže naozaj ide prakticky o kópiu z iOS. Avšak kto si zvykol na dock, na ktorom má najpoužívanejšie aplikácie v spojení s adresárom Applications na Docku či vo Finderi a prípadne na Spotlight alebo inú alternatívu, Launchpad mu asi bude zbytočný, keďže tieto riešenia sa mi zdajú byť rýchlejšie aj použiteľnejšie.

Fullscreen

Ďalšou novinkou je fullscreen mód pre aplikácie – t.j. klinutím na ikonku v pravom hornom rohu okna zmizne z dohľadu všetko vrátane vrchnej lišty a docku a aplikácia sa maximalizuje na celú obrazovku. Nezdá sa mi to nejaká prevratná novinka, keďže to isté dokázali aplikácie aj doteraz, akurát každá si to riešila svojím spôsobom a je možno celkom fajn, že tomu vývojári OS X dali jednotné pravidlá. Okrem toho, s takýmto módom počíta aj Mission Control, a preto ak sa prepnete na inú aplikáciu, v zozname virtuálnych plôch pekne vidíte aj náhľad fullscreen aplikácie.

Resume

Resume je ďalšia nová funkcia, ktorá by mala umožňovať vypnúť aplikáciu či celý systém s tým, že sa vám daná aplikácia (či všetky naposledy spustené) otvoria presne tak ako ste ich nechali. Išlo by o geniálnu vec… Keby fungovala. Bohužiaľ, momentálne ju podporujú iba aplikácie priamo od Applu (aj to nie všetky) a obávam sa, že ešte príde veľa nových verzií OS X kým sa jej podpora naozaj stane štandardom. Druhá vec je, či má vôbec takéto čosi opodstatnenie, keďže používatelia Macov už dlho poznajú sleep režim, ktorý sa dokáže prebudiť do rovnakého stavu, v akom bol počítač uspatý. Reštart ani vypínanie nie sú bežne nutné a v tom prípade raz začas povypínať aplikácie nie je taký veľký problém. Na mobilných zariadeniach je samozrejme kvôli šetreniu baterky takýto prístup dôležitý a okrem toho aj svojim spôsobom nahrádza multitasking, ale pre notebooky a desktopy veľký zmysel nevidím. Mimochodom, opäť narážame na fakt, že čosi podobné mali už implementované niektoré aplikácie aj bez podpory v systéme (ako prvý snáď Firefox).

Autosave a versions

Autosave a Versions sú ďalšie na pohľad výborné ‘fičúrky’: kým Autosave, ako je z názvu jasné, automaticky ukladá súbory bez toho, aby človek musel stále stláčať cmd+S alebo niekam klikať, Versions zabezpečia, že nám ostanú uložené rôzne verzie jedného súboru. Inými slovami, ak napríklad vytvorím textový dokument, nevedomky z neho vymažem niekoľko strán textu a uložím, k zmiznutým stranám sa už nedostanem. Pri Versions si jednoducho otvorím predošlú verziu a prekopírujem stratený text do novej. Opäť by to bolo skvelé, keby to nemalo jedno ale: tieto vychytávky musia byť podporované zo strany samotných vývojárov aplikácií. Či sa ich naozaj v novej verzií svojho obľúbeného softvéru dočkáte, je teda zatiaľ vo hviezdach. Potešujúce je, že aspoň Preview, TextEdit a Automator tieto dve novinky už majú implementované. Sám som zvedavý, či sa k tomu v dohľadnej dobe dokopú aj takí nie-príliš-Apple-nadšenci ako Adobe s ich CS balíkom či Microsoft s Officom.

Nové multitouch gestá a scrollovanie

Nová verzia OS X prináša aj viacero zmien v multitouch ovládaní a nové gestá, ktoré tiež budete poznať z iPhonu, iPadu a dnes už aj mnohých iných mobilných zariadení: zoom dvoma prstami, dvojťuk na nazoomovanie konkrétnej časti web stránky ale aj zobrazenie Launchpadu stiahnutím štyroch prstov či zobrazenie plochy ich roztiahnutím. Nie som si istý, či sa tieto gestá týkajú iba touchpadov, alebo nejako fungujú aj na Magic Mouse keďže som systém testoval na iMacu kde nemám ani touchpad a (už) ani Magic Mouse. No podľa toho čo som prečítal s zdá, že ide iba o touchpady (keďže niektoré tieto gest Magic Mouse ovládala aj predtým) a asi skôr o celkovú podporu dotykového ovládania do budúcnosti.

Spoločne s gestami Lion prináša aj zmenu v scrollovaní – ak používate myš, tak prvé čo asi na Lione po inštalácií postrehnete je obrátený smer scrollovania. Našťastie, v tomto Apple nezašiel tak ďaleko aby sa snažil používateľom nanútiť opačný smer, na ktorý boli doteraz zvyknutí, takže je možné toto nastavenie jednoducho prepnúť. Prečo zmena? Opäť je cítiť vplyv mobilných zariadení, pri ktorých obvykle ťaháte obsah okna podobne ako papier položený na stole, kdežto pri koliesku myši bola logika v smere pohybu samotného scrollbaru. Nedá sa povedať, že by jeden spôsob bol správnejší ako druhý, ale keď je v systéme takáto možnosť, určite to nie je na škodu. Inak scrollbary v celom systéme prešli aj redizajnom – majú nenápadnú sivú farbu a sú užšie. Dokonca, nastavenia ponúkajú aj možnosť aby sa scrollbar schovával, keď sa nepoužíva.

Kuje Apple OS X pre nový hadrware?

Aj keď som sa podobnú špekuláciu zatiaľ nikde nedočítal, z týchto zmien je podľa mňa jasne cítiť, že Apple sa chystá nasadiť novú verziu OS X do mobilnych zariadení s dotykovým displejom. Stačí si ale zrekapitulovať zavedené novinky a je jasné, odkiaľ vietor fúka: App store, Launchpad, fullscreen aplikácie, vylepšenie multitouch gest, resume, zmena scrollovania a scrollbaru,… Sú to vychytávky, ktoré nájdu svoje využite skôr na takom tablete alebo minimálne dotykovom displeji. A to som ešte nespomínal update samotných aplikácií dodávaných so systémom: Mail sa priblížil svojej verzií z iPadu, Safari prináša niektoré novinky ohľadom možností fullscreenu či ukladania offline, pribudol FaceTime pre videohovory (predtým bol iba pre iPhone)…
Kto by tomu stále nechcel uveriť, stačí si povšimnúť že v systémových nastaveniach pribudla možnosť povoliť geolokalizáciu pre jednotlivé aplikácie, čo bola donedávna výsada mobilných zariadení.

Noviniek v Lione je určite viac, pre mnohých možno bude dôležitý oficiálny český preklad systému, ktorý roky chýbal (na slovenčinu si používatelia asi ešte počkajú). Alebo (konečne) tiež možnosť meniť veľkosť okna za všetky okraje a rohy okna. Je mi vtipné, že Apple upustil od svojej tvrdohlavosti a zaviedol „vychytávku“ ešte z čias Windows 95, na druhej strane dúfam, že začnú upúšťať od tejto svojej stratégie odlišovania sa za každú cenu. „Think different“ je fajn, ak to práve neznamená škrabať sa cez hlavu ľavou rukou za pravým uchom.

Suma sumárum, Lion prináša hlavne novinky, ktoré očividne systém pripravujú na využitie v moderných zariadeniach a mnohé ďalšie novinky  sú zas využiteľné iba v pár aplikáciach dodávaných so systémom. Preto upgrade odporúčam iba vtedy, ak pre vás Lion prináša naozaj podstatné zmeny, minimálne z toho dôvodu, že mnohé aplikácie majú po prechode problémy, alebo dokonca vôbec nefungujú. Tí, pre ktorých to nie je také naliehavé, nech radšej ešte chvíľu počkajú.

V predošlom zo série článkov o copylefte som vo všeobecnosti načrtol myšlienku: Ako by vyzeral svet, keby sme uvoľnili pravidlá a zákony, ktoré sa snažia chrániť autorov a najmä ich odmeny?
Ako som mal rozpísaný tento článok, ktorý sa mal pozrieť bližšie na
možnosti zmien v oblasti hudby, stalo sa čosi, čo mi nemohlo lepšie
nahrať do karát: Blogosférou prebehla „kauza“ Slovenského ochranného
zväzu autorského (SOZA), ktorý sa rozhodol inšpirovaný výpalnickými praktikami vyberať od blogerov poplatky za vložené videá z youtube.

Priznám sa, že ma svojim spôsobom dojalo rozuzlenie tejto „kauzy“: SOZA stiahla chvost (alebo skôr zastrčila rožky) vďaka tomu že narazila na intenzívnu a  oprávnenú kritiku zo strany blogerov.

(kto chce viac o tomto prípade, odporúčam zdroj, ktorý zhŕňa celý priebeh: Bacha na Facebook SOZA! blog designshop 220)

Z chvíľkového emočného opojenia som sa ale rýchlo prebral keď som si uvedomil, že nešlo o nejaký boj za posun vpred, ale iba o zúfalú obranu pred návratom do doby kamennej. Inými slovami: situácia je stále zlá, ak nie ešte horšia. SOZE to nevyšlo tentoraz, no nabudúce sa môžu lepšie vyzbrojiť a netárať o „hyperaktívnych odkazoch“ či nerozumieť rozdielu medzi zdieľaním cudzieho obsahu a publikovaním vlastného. Okrem toho, mnohí správne poukázali na oficiálne stanovisko zväzu, v ktorom stojí, že legislatíva im takýto postup neumožňuje. Zatiaľ im neumožňuje…
Znova sa budem opakovať, že sa mi tento stav vôbec nepáči. Čo sa ale s tým dá robiť? V prvom rade, treba zmeniť vnímanie frázy „kopírovanie zabíja hudbu“ na „kopírovanie šíri hudbu“, pretože práve neustále obviňovanie kopírovania je to, kvôli čomu podobné absurdné situácie vznikajú.
Kopírovanie by nemalo byť trestané. Obligátna otázka: z čoho ale budú žiť hudobníci? má tiež svoju odpoveď. Áno, mali by byť zaplatení, aby mali motíváciu tvoriť. Nemali by byť ale platení zväzmi, vydavateľstvami alebo inými vyberačmi poplatkov. Tie predstavujú nezmyselný byrokratický medzičlánok, ktorý je vďaka súčasným techológiám nepotrebný. Tiež by mali byť platení primerane k svojej funkcii v spoločnosti. Zdá sa mi nepomerné, ak niekto dostane za dvojhodinové hopsanie na pódiu toľko, čo možno nezarobia zamestnanci jednej nemocnice za rok.

Kopírovanie hudby je dnes tak jednoduché a každému dostupné, že brániť mu nemá žiaden zmysel. Ak si to ešte niektoré múdre hlavičky neuvedomili ani po viac ako dvadsiatich rokoch existencie digitálnych formátov, tak pripomínam, že je to praktického hľadiska nemožné (a skúsenosti to len potvrdzujú). Napriek tomu podľa platných zákonov vo väčšine sveta veľká časť ľudí patrí na niekoľko rokov do basy, za to, že majú doma napálené cédečká. Hajzli…

Autorský zákon je asi jediný zákon, ktorého vymáhanie funguje tak, že keďže je pravidelne takmer každým občanom porušovaný, z času na čas je potrestaný jeden z jeho porušovateľov na postrašenie. 
Samozrejme, predstavte si, že budete mať to „šťastie“ a budete vybraní, aby ste slúžili ako odstrašujúci príklad. Slovo spravodlivosť by vám asi ťažko išlo na jazyk, keby ste si pomysleli na všetkých tých známych, kamarátov, kolegov, spolužiakov, o ktorých viete, že sa prečinili a prečiňujú rovnako ako vy, len nemali to „šťastie“.

Čo by sa stalo, keby kopírovanie hudby bolo beztrestné? Naozaj by „zabilo hudbu“?

Možno by sme sa pri odpovedi na túto otázku mali najprv pozrieť na to, ako sa vlastne hudba „zrodila“. Bolo to asi veľmi dávno, no určite minimálne tak dávno, že ešte neexistovali žiadne možnosti hudbu predávať na nosičoch a teda ani „ilegálne“ kopírovať. Napriek tomu sa zrodila a žije dodnes. Skladby ako také neboli nikoho vlastníctvom, oceňovaní boli najmä ich interpreti. Rovnako zarábajú aj mnohí dnešní hudobníci bez toho aby museli pri tom šikanovať či dokonca priamo trestať svojich fanúšikov. Stačilo by, keby po vzore svojich predchodcov žili zo vstupného na živé vystúpenia a pýtali si aj dobrovoľné príspevky na svoju činnosť. Vďaka internetu nie je pre hudobníka nič jednoduchšie ako vyzvať svojich fanúšikov, aby finančne podporili napríklad nahrávanie nového albumu. Okrem toho, ako „idoly“ majú možnosť propagovať značky rozličných produktov, čo tiež nemusí byť zanedbateľný zdroj príjmu. Keď sa pozrieme na dnešných úspešných hudobníkov, nedá sa povedať, že by sa napriek toľko skloňovanej kríze hudobného priemyslu mali zle. A tiež si nemyslím, že na robenie kvalitnej hudby nevyhnutne potrebujú lietať pozlátenou helikoptérou medzi palácom na Miami a haciendou v Saint Tropez.
Ale predsa len povedzme, že by teoreticky kvôli zníženým ziskom z predaja naozaj klesla hudobná produkcia. Lenže koľko vlastne tej hudobnej produkcie skutočne je? Asi sa zhodneme, že z pohľadu jednotlivca prakticky nekonečné množstvo, keďže ju nemá šancu prepočuť ani keby sa rozhodol že do konca života nebude robiť nič iné. Okej, lenže ja počúvam len „tú dobrú hudbu“ a zďaleka nie všetko… Koľko je teda len „tej dobrej“? To je samozrejme diskutabilné, ale osobne zastávam názor, že približne toľko isto :)
Apropo, aká hudba je naoza kvalitná? Z môjho pohľadu totiž práve tá najziskovejšia hudba patrí k tomu, čím by ma moji nepriatelia mohli veľmi efektívne mučiť. To, čo rádiá kolujú do zblbnutia (a generujú tak zakaždým poplatky pre zväzy) obvykle nebýva ani kritikmi, estétmi a podobnými samozvanými odborníkmi hodnotené ako najvhodnejší nástroj pre rozvoj ducha. Bez Elánu a Desmodu by asi boli stužkové a slovenské telenoseriály o kus chudobnejšie. No možno by nám to ani tak nechýbalo, keby sme o nich nikdy neboli vedeli…
Tiež ma dojíma, keď sa hudobník ovenčený oceneniami z SMS televíznych súťaží o auto posťažuje, ako je na Slovensku ťažké robiť hudbu, lebo „tu nie je trh“ (rozumej: „nie sú peniaze“). A o dve otázky na to pán umelec povie, že najlepšia hudbá vzniká, ak je robená  srdcom. Tak buď treba na dobrú hudbu peniaze, alebo srdce. Vyberte si. Skôr sa ale prikláňam k tomu, že hudba nie je o nič odlišnejšia od iných činností a kto skutočne chce, materiálne prekážky ho nezastavia. Mimochodom, už ani neviem koľko chalanov zo svojho okolia poznám, ktorí napriek tomu, že na hudbe nijak nezarábajú (skôr prerábajú), venujú sa jej dlhé roky a majú svojich spokojných fanúšikov. Nehrajú ich rádia ani nevypredajú štadión, ale zato sa ich fanúšikovia naplno bavia na vystúpeniach a úprimne tešia z každej novej skladby.
A ak by niekto chcel tvrdiť, že tento model „jednoducho nebude fungovať“, mal by si trošku rozšíriť obzory o dianí na hudobnej scéne. Okrem toho, že takzvané free releases sú najmä v elektronickej hudbe už prakticky bežným javom, pri menej známych a začínajúcich hudobníkoch je úplne samozrejmé, že sa snažia svoju hudbu zverejniť na čo najväčšom počte webových kanálov ako myspace, youtube či soundcloud. Všade tam narazíte na obrovské množstvo hudby, ktorú vám autori sami ponúkajú bez nároku na odmenu. A určite nejde o nejakú nekvalitu. Stačí si uvedomiť, že mnohí svetoznámi interpreti majú najväčšie hity práve zo začiatku svojej tvorby.
Ale hudba zdarma nie doménou len okrajových žánrov či začínajúcich amatérov. Nájdu sa výnimky medzi takými, ktorí už roky točia vysoké obraty: napríklad Radiohead vydali už druhý album pre svojich fanúšikov na stiahnutie zo svojej webovej stránky za dobrovoľný príspevok. A pochvaľujú si. Najmä to, že ich už nezdiera žiadne vydavateľstvo.
Zhrnul by som ponaučenie z tohto článku do troch jednoduchých formulácií:

1. Kopírovanie nezabíja hudbu.

Kopírovanie hudbu šíri. Vďaka kopírovaniu sa ľudia môžu k hudbe dostať jednoducho, okamžite a neobmedzene, narozdiel od starých spôsobov šírenia, ktorých jediný prínos je v tom, že sa vďaka nim ľahšie vyberajú poplatky.

2. Kopírovanie hudby nie je krádež.

Pri krádeži hmotná vec zmení svojho vlastníka, ktorému tá vec následne chýba. Hudobný súbor nie je hmotná vec a skopírovaním nikomu nikde nechýba.

3. Autori majú aj iné zdroje príjmov ako autorské poplatky.

Napríklad zo živých vystúpení, sponzoringu, propagácie produktov, darov,… Ak im tieto príjmy nestačia, môžu zvýšiť vstupné na koncerty, urobiť zbierku medzi fanúšikmi…

Nakoniec si ponaučení prečítajte aktuálny rozhovor s pánom generálnym riaditeľom SOZY:

Repčík: Nemám rád empétrojky | SME.SK

„…existujú tvorcovia obsahov, ktorí z toho musia mať príjem.“

„…všetky peniaze delíme medzi autorov. Okrem režijnej zrážky.„

„Problém je, že je to spoločensky tolerovaná krádež. V obchode neukradnete dvojeurovú milku, lebo by ste sa dočkali spoločenského odsúdenia. Ale sťahovať si nelegálne videá je bežnou praxou kohoľkovek v tejto krajine.“

A nakoniec citát, ktorý to zaklincoval:

„Technológie idú míľovými krokmi dopredu. Dostali sme sa do situácie, kedy štandardný spôsob ochrany autorských práv, ktorý bol zaužívaný možno tridsať, štyridsať rokov, sa bude musieť radikálne zmeniť. Ako, to teraz nevie nikto.„

Nevie to možno tak SOZA, pán Repčík (rovnako ako očividne netuší čo je MP3 a Creative Commons, zato objavil nové slovenské slovo „kontenty“) a nevedia a nechcú to vedieť ani všetky ostatné výpalnické organizácie po celom svete.

Dúfam ale, že my ostatní už vieme, čoho sa máme dožadovať.

„Kto je bez viny nech hodí kameňom.“ Keby išlo o porušovanie autorských práv, asi nepoznám toho, kto by mohol ten kameň vôbec vziať do ruky. Od nelegálnych empétrojek cez nelegálne filmy až po nelegálne windowsy a offisy a fotošopy… Pritom z pohľadu zákona sú za takéto „zločiny“ ako napríklad stiahnutie albumu vo veľkej časti sveta prísnejšie tresty ako za vraždu.  Zdá sa vám to v poriadku?

Zdá sa vám v poriadku, že firmy zarábajúce na autorských právach investovali miliardy dolárov do desiatok či stoviek rôznych technológií na ochranu proti kopírovaniu autorských diel a tie boli väčšinou prelomené ešte skôr, než sa začali vôbec používať? Aby bolo jasné, súčasné množstvo neprelomiteľných ochrán je: nula. Inými slovami, sú to zbytočne vyhodené peniaze. A nie práve malé peniaze.

Zdá sa vám tiež normálne, že za každé zakúpené prázdne CD, DVD, MP3 prehrávač, USB kľúč, tlačiareň a iné nástroje umožňujúce kopírovanie, platíte poplatky autorským zväzom? Málokto o nich tuší, keďže sú skryté v cene týchto produktoch. A nezáleží na tom, či na nich máte vlastné fotografie, dokumenty, nahrávky alebo akékoľvek iné dáta, ktorých ste autorom. Platí „prezumpcia viny“ a jediný kto sa teší sú autorské zväzy inkasujúce tieto poplatky.

Nehovoriac o ďalších nezanedbateľných výdavkoch, napríklad na armádu právnikov, ktorí z času na čas demonštratívne pošlú do väzenia spolu s drsnou pokutou ľudí, ktorí šíria chránené diela.

A čo poviete na chystanú medzinárodnú dohodu ACTA, ktorá okrem iného plánuje umožniť námatkové kontroly obsahu vašich počítačov napríklad na letiskách? K tomu sa ešte v súčasnosti pridávajú snahy o úplnú kontrolu obsahu internetu, čo by predstavovalo koniec nezávislosti tohto média, ktoré je momentálne jediným zdrojom informácií mimo priameho dosahu svetových vlád.

Mne sa teda nič zo spomenutého nepáči. Zdá sa mi, že cena, ktorú ako spoločnosť platíme za „ochranu autorov“ ďaleko presahuje únosnú mieru. Prečo ale stále vládne takýto zvrátený stav?

Nie som ten, kto aj za ranným narazením palca na nohe vidí spiknutie nadnárodných korporácií. Ale niektoré fakty o korporáciach vlastniacich lukratívne práva na autorské diela sú prinajmenšom zaujímavé.

Predĺženie doby trvania autorských práv

V roku 1998 prišlo v USA k predĺženiu doby ochrany autorských práv o 20 rokov. Bolo známe ako „Mickey Mouse Protection Act“. V jeho presadení bol totiž silným lobistom spoločnosť Walt Disney, ktorej už mali vypršať autorské práva na stále ziskové diela. Argumentovali napríklad predĺžením priemerného veku dožitia ľudí od doby, kedy bol vydaný pôvodný zákon. Zaujímavé bolo aj odôvodnenie, že autorské práva predstavujú pre Spojené štáty významnú časť príjmu. Tak prečo ich nenavýšiť prostou zmenou čísla v zákone? Ako jednoducho sa dajú zarobiť (kiežby len) milióny na virtuálnej hodnote.

Sony BMG ako šíriteľ vírusov

Ďalší zaujímavý prípad je zas z inej kategórie. Ako by sa vám páčilo, keby ste si kúpili album a po jeho prehratí v počítači by sa bez vášho vedomia nainštaloval softvér, ktorý kvôli svojej chybe otvoril operačný systém voči útokom a vírusom? Toto sa totiž stalo ľuďom, ktorí si kúpili CD od Sony BMG, obsahujúce nepodarenú ochranu proti ich kopírovaniu. Čerešničku na tortu prípadu položila táto spoločnosť, keď sama porušila autorské práva tým, že pri výrobe ochranného softvéru neoprávnene použila cudzí zdrojový kód. Samozrejme, súdom sa Sony BMG nevyhla. Ktovie ale ako by to dopadlo, nebyť chyby v kóde. Možno by dnes bolo bežnou praxou inštalovať softvér z hudobných CD ktorý by zabránil prehrávať akékoľvek napálené média a blokoval programy, ktoré sa dostanú na čiernu listinu.

Mimochodom, zdá sa vám v poriadku aj to, že ma za tento príspevok môžu Sony alebo Disney žalovať? Nie za ohováranie, keďže ide o staré prípady, ktoré boli dobre zdokumentované a nič som si k nim nevymyslel. Ale jednoducho za neoprávnené použitie ich slovných značiek. Takýmto spôsobom môžu umlčať šírenie akejkoľvek kritickej informácie, ktorá obsahuje ich meno.

Myslím, že absurdít v oblasti ochrany autoských práv sa nájde viac než dosť. Vyzerá to tak, že za zásterkou ušľachtilých cieľov sa iba napĺňajú zámery politikov a vrecká vyvolených skupín. A spoločenský prospech, o ktorý by malo ísť, je minimálny.

Odpor voči klasickému ponímaniu autorských práv vyjadril už pred viac ako dvadsiatimi rokmi kto iný, ako programátori. Jeden z nich, Richard Stallman, sa rozhodol vytvoriť prvú tzv. copyleft licenciu na šírenie svojho softvéru, aby tak zaistil jeho voľné využitie pre verejnosť. Copyleft je slovnou hračkou, ktorá paroduje obľúbené céčko v krúžku a pekne vystihuje svoj o 180 stupňov otočený pohľad na autorské práva. Diela môžete používať a voľne šíriť v prípade, ak ich ďalšie odvodeniny budete šíriť pod rovnakou licenciou. Teda ak niekto vydá dielo bez nároku na odmenu, iný ho tiež nemôže predávať, hoci aj v pozmenej podobe.

V ďalších článkoch by som sa chcel snažiť vysvetliť, prečo je súčasné nastavenie autorských práv a štandardných licencií skôr prekážkou ekonomického rozvoja a tiež sa zamyslieť nad tým, čo je zas nevyhnutné ponechať tak ako je. Okrem toho chcem ukázať na príkladoch, kedy autori aj bez nároku na odmenu vytvorili hodnotné diela, ktoré denne využívame možno bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Ak by niekoho viac zaujímali spomínané prípady (alebo by neveril, že sa čosi také naozaj stalo ;):

Súd: Autorské poplatky za prázdne DVDčka sú neprijateľné (sme.sk) – článok síce hovorí o rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, no pokiaľ viem, poplatky u nás stále platíme.

24 nelegálne stiahnutých piesní = 1,92 milióna dolárov pokuta! (pc.sk)

Anti-Counterfeiting Trade Agreement (ACTA) (wikipedia, česky) –  Spomínaná dohoda, ktorá umožňuje napr. nepopulárne prehliadanie obsahu notebookov na letiskách.

Copyright Term Extension Act (wikipedia, anglicky) – predĺženie doby trvania autorských práv by Disney.

Sony BMG copy protection rootkit scandal (wikipedia, anglicky)

Na úvod krátko pre tých, ktorí nevedia o čo ide. Služba Piano bude vyberať mesačný poplatok (zatiaľ) 2,90 eur za prístup do niektorých sekcií portálov, ktoré sa do systému zapojili. Ide hlavne o názorové sekcie, možnosť čítať aktuálne vydania alebo archív, ale na takom sme.sk je spoplatnená dokonca aj možnosť pridávať viac ako 4 diskusné príspevky denne.

Myslím si, že nápad vôbec nie je zlý. Realita online médií totiž nie je príliš ružová. Jeden z hlavných dôvodov, prečo sú inzerenti ochotní nakupovať reklamný priestor na webe je ten, že je zo všetkých médií najlacnejší (na počet videní). Cenou za reklamu teda príliš hýbať nemôžu, inak by inzerenti ostali u tradičných médií, kde „majú istotu“. Ak by sa snažili zvyšovať objem reklám (ktorý je pri niektorých portáloch už teraz podľa mňa ďaleko za hranicou), pochopiteľne by sa tým plošne znížila atraktivita všetkých reklám. Okrem toho sa dá predpokladať, že by viac ľudí siahlo po nástrojoch blokujúcich reklamu a tí menej schopní by sa na také „preplácané“ médiá jednoducho vykašľali.

Online médiá majú oproti tým tradičným samozrejme pravdepodobne nižšie náklady. Ale zas predstava, že prevádzka portálu je „prakticky zadarmo“, je úplne mimo. Určite sú náklady na jeden výtlačok novín podstatne vyššie ako na jedného návštevníka webu, ale ani náklady na hardvér, administrátorov a programátorov, ktorí držia takýto web v chode nie sú zanedbateľné. Nehovoriac o tom, že nižšie náklady na výrobu vždy znamenajú väčšiu konkurenciu. Internetovým médiom môže byť dnes hocijaký bloger (živý príklad tu :) a tak sa zisky z reklamy delia medzi podstatne viac hráčov. Preto celkom súhlasím s tvrdením tvorcov, že na to, aby sa online médiá mohli kvalitatívne pohnúť, potrebujú mať aj iný zdroj príjmov.

Je to iba slovenský problém? Určite nie. V zahraničí na túto tému prebieha veľa diskusí, ale pravdupovediac málo činov. A z toho mála sa väčšina skončila ak nie totálnym, tak aspoň poriadnym fiaskom. Piano to skúša spôsobom, ktorý, aspoň pokiaľ viem, ešte nikto na svete v zmysluplnej podobe neskúsil: Spojiť platby za čo najviac médií do jedného poplatku.

Páči sa mi odvaha autorov systému. Obvykle totiž zovšadiaľ počúvam, ako sa na Slovensku nedá nič dosiahnuť, lebo je tu malý/nevyspelý/trápny trh; na nič nie sú peniaze atď… Konečne niekto začal biznis plán s tým, že ako výhodu využíva práve malosť Slovenska. V našej krajine je to obvykle tak, že ľudia z jednej brandže sa „prakticky všetci poznajú“. Potom obehať majiteľov online portálov a skúsiť medzi nimi nájsť zhodu určite nebol až taký veľký problém. Gratulujem k jednoduchému nápadu, ktorý by bolo v každej väčšej  krajine podstatne náročnejšie uskutočniť.

Ale samozrejme, diskusia teraz stojí na tom, či sa naozaj nájdu takí, ktorí budú ochotní platiť. Pred chvíľou som si prečítal článok Tomáša Abaffyho na zajtra.sk, ktorý podľa všetkého tvrdí, že asi ťažko. Ja by som taký unáhlený v úsudku nebol, ale cítim potrebu najprv trochu poopraviť niektoré tvrdenia, ktoré sa mi zdajú na úrovni titulkov z Nového času:

1. „Z prvej desiatky najvýznamnejších slovenských webov sú v Piane až dva“

Kto nepostrehol iróniu v slovíčku „až“, pochopil by z kontextu článku. Je to síce právda, lenže nie je web ako web. Piano nie je ani náhodou určené pre sociálne siete, diskusné fóra, bazáry, vyhľadávače najnižších cien, katalógy, PR portály a mnohé iné, ktoré sa prevažne v prvej 40ke nachádzajú. Je určený pre médiá, aj to nie hocijaké. Preto mi tabuľka z tohto článku, v ktorej autor porovnáva zapojenosť služieb podľa návštevnosti veľmi pripomína nedávny graf pána poslanca zo Smeru. Keď sa pozriem na nezapojené spravodajské portály, tak sú to takmer len také, ktoré buď prekladajú zahraničné správy, alebo rovno preberajú čisto agentúrne správy. Tie ale nemajú čo ponúknuť. Ak by takýto obsah spoplatnili, hneď by ich nahradil ktosi iný, kto takýto lacný obsah ľahko vykryje aj reklamou.

2. Možno za istých okolností budem viac prispievať na iné médiá, ako na to, kvôli ktorému som si systém predplatil

Nepoznám detialy služby a ani som ich nikde takto nezachytil, ale kto tvrdí, že aj keď budem navštevovať neplatený obsah, bude sa to započítavať ako návštevnosť pre daný portál a podľa toho rozdeľovať platby? Stačí, aby bol systém takto nastavený, a všetko bude spravodlivé: Koho platený obsah najviac pozerám, ten dostane najviac z mojej platby. Táto výčitka mi prišla ako čisté hľadanie problémov, kde nie sú.

Objasnené v diskusií: „Tak to aj je. Teda cas navstevy v platenej zone jedneho portalu sa porovnava s casom v platenej zone druheho portalu.“ Roman Fordinál

3. „Slovenské stránky nepotrebujú také tučné zisky ako svetové stránky so
stámiliónmi používateľov, slovenské stránky môžu fungovať na tisíc krát
niekedy aj milión krát menších nákladoch.“

Samozrejme, opäť to môže byť pravda, ale treba rozumieť rozdielu medzi fixnými a variabilnými nákladmi.

Fixné sú všetky tie, ktoré sú potrebné bez ohľadu na to, či budeme mať jedného alebo milión návštevníkov. Sú to napríklad: počiatočná investícia do systému, priebežné dopĺňanie funkcií a správa portálu, výroba obsahu.

Variabilné sú tie, ktoré sa zvyšujú priamo úmerne s počtom návštevníkov. To sú najmä náklady na hosting a prípadne administrátorov, ktorí musia kontrolovať diskusné príspevky alebo riešiť podnety od používateľov.

Je jasné, že variabilné sú v tomto prípade oproti fixným zanedbateľné. Preto síce platí, že menšie portály majú menšie náklady, ale ten rozdiel nie je nejaký obrovský – všetci musia platiť naprogramovanie nejakého systému, starať sa oň a naplniť ho obsahom bez ohľadu na to, či to je sme.sk alebo nytimes.com

4. TheTimes.co.uk spoplatnenie vyšlo, ale vyšlo by to niekomu na Slovensku?

To nie je relevantná otázka, lebo Piano nespoplatňuje jedno médium, ale aktuálne 34 médií služieb v deviatich médiách. Samozrejme, vzhľadom na dôveryhodnosť médií na Slovensku by som tiež nedával veľké šance jednému médiu, ktoré by sa rozhodlo svoj obsah na webe spoplatniť.

5. Obsah, ktorý bude v Piane nebude skutočne prémiový.

Čiastočne by som aj súhlasil, tiež sám nemám pocit, že obsah, ktorý sa ide spoplatňovať by bol tak veľmi atraktívny. Ale možno to bude len tým, že naše online médiá príliš nežeriem a skôr sa snažím čítať zahraničné špecializované blogy.

S čím úplne súhlasím je názor na nezmyselnosť prieskumu s otázkou „Ste ochotní platiť za prémiový obsah na webe?“ Ak si takýto prieskum dala vypracovať Piano media aby sa naozaj niečo dozvedeli, tak úspešne vyhodili peniaze. Ak išlo iba o PR, tak sme ich minimálne prekukli ;)

Na druhej strane, mnohé portály už majú nejaký ten rok spoplatnený napríklad archív, články z aktuálnych printových vydaní alebo aj niektoré konkrétne články či sekcie. Obvykle sú prístupné iba predplatiteľom, takto budú prístupné aj ľudom, ktorí o print nemajú záujem a za nižší poplatok. Okrem toho, niektorí prihadzujú aj verziu webu bez reklamy, čo môže byť tiež pre niekoho výhodou.

6. Kto bude preboha platiť za to, aby mohol prispievať do diskusií (na sme.sk!)?

Toto som si povedal aj aj, keď som tento zámer zachytil. Neskôr mi ale napadli dva celkom rozumné dôvody, ktoré asi autori tohto počinu sami od seba nezverejnia.

Jedným sú spomínané variabilné náklady. Na diskusiu na takom sme.sk sú vysoké nielen kvôli svojmu dátovému objemu, ale aj kvôli administrátorom, ktorí musia ručne sledovať porušenie diskutérskeho kódexu. Pri takom počte príspevkov to môže byť práca na plný úväzok minimálne pre jedného človeka (možno že aj viac). Spoplatením aspoň diskusie preriedia a odhadujem, že majú spočítané, že im to na návštevnosti a teda ziskoch príliš neuberie a naopak, náklady sa znížia.

Ako druhé mi napadla možnosť, že to bude zaujímavý priestor pre tých o ktorých sme všetci počuli, ale nevieme ich usvedčiť: profesionálni diskutéri v červenom či v modrom. Teda inými slovami, možno bude zaujímave pre politikov kúpiť svojim nohsledom možnosť neobmedzene prispievať, aby zahltili názormi priestor, ktorý je pre neplatičov obmedzený.

7. Prečo majú ľudia platiť teraz za nekvalitný obsah a spoliehať sa na sľuby, že v budúcnosti vďaka tomu bude?

S touto výčitkou súhlasím. To naozaj nemajú médiá možnosť investovať do kvalitného obsahu povedzme aspoň na polrok, aby ľudí do systému nalákali? Neviem či je dobré spoliehať sa, že zaúčinkuje stratégia: „Najprv zaplaťte, potom uvidíte za čo.“

Ale samozrejme, ako som spomínal vyššie, benefitom nie je iba prístup do sekcií, ktoré boli doteraz zdarma, ale aj napr. žiadna reklama alebo obsah ktorý bol aj doteraz platený a teda asi spĺňal kritériu kvality (to je samozrejme tiež otázne).

Čo by som odporučil Pianu, aby zmiernilo riziko neúspechu?

V prvom rade by bolo fajn, aby mali naozaj vyriešené spravodlivé rozdeľovanie platieb. Teda nie podľa návštevnosti platených aj neplatených návštev v rámci jedného portálu, ale iba tých platených. Okrem toho by možno bolo milé, keby používateľ vo svojom profile videl, koľko plateného obsahu si už otvoril a ako tým prispel danému médiu. 

Ako druhé by mali jasne odkomunikovať, že sa nespoplatňuje len existujúci obsah, ale najmä ide o prístup do sekcií, ktoré boli doteraz iba pre predplatiteľov a tiež niektoré médiá budú pre predplatiteľov bez reklamy.

Držím Pianu palce. Bol by som minimálne hrdý na to, ak by bolo Slovenskou prvou krajinou, ktorá prelomila neúspech spoplatnenia obsahu na internete a naozaj by tým aj prispela ku zvýšeniu jeho kvality.

P.S.: Tomáš Bella, iniciátor projektu Piano Media je môj bývalý učiteľ, školiteľ bakalárskej práce a budúci (neoficiálny) školiteľ diplomovej práce. Takže samozrejme, že to píšem len preto, aby ma pretlačil k štátniciam ;)

Aj na webe je prvý ten, kto „sa vie predať“

Ak ste už čítali tú rozprávku, v ktorej bol
najkvalitnejší a najhodnotnejší web
na prvom mieste vo výsledkoch
vyhľadávania, asi ste sa pri nej tiež pousmiali. Najčastejšie ste ju
mohli počuť od rozprávkara menom Google. Ten má na jej šírení evidentný
záujem.

Kto niekedy lustroval výsledky vyhľadávania na vysokokonkurenčné frázy, dobre vie, že to je veľká idealizácia (ako to inak pri rozprávkach aj býva). Na prvých miestach sú totiž väčšinou tie weby, ktoré sa vykašľali na zásady kvality, hodnotnosti, originality a ktovie ešte akých iných šľachetných kritérií. Skôr sú to tie, ktoré dali na správne miesta správne kľúčové slová a hlavne: tie, ktoré získali dostatok spätných odkazov.

Je zaujímavé sledovať, koľko webov z prvých pozícií má v pätičke svojej hlavnej stránky niekoľko nesúvisiacich odkazov na letenky, parfémy, inzeráty, webhosting, DVD, spodné prádlo atď… A všetky samozrejme smerujú na konkrétne stránky, ktoré na tieto kľúčové slová cielia.
Úprimná snaha podeliť sa o zaujímavé odkazy? Asi ťažko.

V ideálnom svete…

Google si fungovanie webu vo svojich radách a smerniciach predstavuje tak, že najprv autor vytvorí originálny a hodnotný obsah (napr. prezentáciu produktu), následne ho svojpomocne spropaguje (napr. prostredníctvom vlastného blogu, sociálnych sietí alebo newslettera) a keď sa obsah ľuďom bude zdať zaujímavý, začnú naň aj sami odkazovať.

V prípade blogov to tak snáď aj môže fungovať. Ale aj pri nich už sú témy, na ktoré sa k relevantným výsledkom nedporacujete, keďže prakticky o tom istom píšu desiatky až stovky blogerov. Každý z nich tiež hľadá spôsoby, ako svojmu webu dopomôcť a vyhráva ten, kto si „zaobstaral“ viac spätných odkazov.

A čo potom ešte v prípade konkurenčných fráz? Naozaj sa dá pravidelne vytvárať originálny a zmysluplný obsah v takej oblasti akou sú napríklad letenky? A keď už aj naozaj vypotíme desiatky originálnych stránok na tému „Letenka Bratislava – New York“, nájdu sa autoritatívne weby, ktoré na nás budú prirodzene odkazovať? (A poprosíme odkazovať textom „letenky“. Vopred vďaka!)

…by neexistovala reklama

Čo tým chcem povedať? Len toľko, že očividne to, čo bolo najväčšou prednosťou Googlu, je momentálne jeho najväčšou slabinou – spolieha sa na prirodzené odkazovanie. Akonáhle niekto prirodzenosti trochu dopomôže, už to nie je o kvalite ani o relevancií, ale o množstve prostriedkov, ktoré má na propagáciu.

To je aj hlavnou náplňou práce všetkých ľudí, ktorí tvrdia že robia nejaké to SEO a majú za sebou výsledky. Tí zodpovednejší sa ale nikdy nenechajú dotlačiť k nejakým garanciam a už vôbec nie prvých miest na konkurenčné frázy. Pritom peňazí za to nepýtajú málo a hlavne: pýtajú ich dlhodobo. Pozíciu totiž nestačí iba získať, ale treba ju aj udržať. Za takýchto podmienok nečudo, že seriózna optimalizácia pre vyhľadávače je pre mnohých majiteľov webov uzavretá kapitola.

Tak sa dostávame späť k rozprávkarovi, ktorý nám hovorí, že máme zabudnúť na nejaké kupovanie odkazov a umelé vytváranie obsahu. Google chce, aby sme nevymýšľali. Radšej si od neho kúpme reklamu a nespoliehajme sa na neisté SEO čáry-máry, ktoré pýtajú možno ešte viac peňazí za možno ešte horšie výsledky.

Je to veľmi paradoxná situácia: Ak chce Google predávať reklamu, výsledky generického vyhľadávania by mali byť zoraďované podľa nepredvídateľných kritérií. Potom by ale tieto výsledky boli chaotické a naozaj relevantná stránka by mohla byť pokojne aj na tisícosemstopiatom mieste. Na také vyhľadávanie si už môžeme naozaj rovno skočiť do knižnice a zabudnúť na Google…

Ak ale chce Google stále ponúkať dobré výsledky, čo potom zvolí ako kritérium kvality? Momentálne to vyzerá, že spätným odkazom stále dáva dostatočnú váhu a je teda ľahko zmanipulovateľný. V tom prípade mu kšeft preberajú SEO firmy, ktoré môžu ponúkať hodnotnejšie pozície v generickom vyhladávaní. A ako bonus: každý ich klik je zadarmo.
A znova sme pri preoptimalizovaných výsledkoch, ktoré nehovoria nič o skutočnej kvalite a relevancií webu.

Z obidvoch scenárov vychádza, že výsledky z Googlu a iných vyhľadávačov zďaleka nie sú to najlepšie, čo web na danú tému ponúka. Niečo sa musí vo vyhľadávaní zmeniť, aby malo do budúcnosti vôbec význam. V terajšom ponímaní je totiž na výber len medzi ovplyvnenými, alebo chaotickými výsledkami.

Žeby nás nakoniec spasil Nový hledač? :)

Do diskusie

Hrozí Googlu kríza alebo zvíťazí nad optimalizátormi? Napadá vám, ako by sa dal zlepšiť súčasný algoritmus vyhľadávania?