Stanislav Čulák

Stopy islamskej - Tureckej kultúry na Slovensku

2012-03-30T04:42:00.004-07:00

Kto by mohol byť hlavným hrdinom príbehu z veľkým otáznikom?Samozrejme ani zdaleka Ľudovít Jagelonský - Český a Uhorský kráľ, ktorý zahynul pri Moháči 26. augusta 1526. Spolu s ním zahynulo na moháčskom poli mnoho iných osôb - vojvodcov, kráľovských úradníkov, až po tisíce bezmenných ľudí. Samozrejme nemôžme zabúdať Osmanských protivníkov.Turecká historiografia si nedala veľkú námahu overiť pravdivosť informácií a použitých historických reálií - "veď ide len o film"- momentálne tak populárny seriál, ktorému dali Turci prívlastok "historický" je úbohým paškvilom. Urážkou nielen našej, ale aj Tureckej histórie.Faktom je, že na území Slovenska sa podarilo zastaviť prenikajúcu moc Osmanskej ríše. Podľa názorov súčasnej verejnej mienky sa tu rozhodlo o osude celej strednej Európy. Objasnenie obdobia tureckej okupácie na území Slovenska teda patrí medzi dôležité úlohy nášho vedeckého výskumu. Susedstvo s Osmanskou ríšou neznamenalo iba vojny a boje, ale bolo aj príčinou mnohých zmien hospodárskeho, politického, demografického aj náboženského charakteru. S osmanskou expanziou možno spájať aj veľké migračné pohyby v Uhorsku a na Balkáne. Na západnom Slovensku sa usadili Chorváti a Srbi utekajúci pred Turkami. Po vyhnaní Turkov nastalo zase veľké sťahovanie slovenského obyvateľstva najprv do vyľudneného pohraničia, potom aj južnejšie do centrálnych oblastí Maďarska a neskôr do bývalej Juhoslávie a Rumunska. Stopäťdesiat rokov tureckej okupácie a ohrozenia zanechalo hlboké stopy v duchovnej a hmotnej kultúre slovenského ľudu. Hoci si to vždy neuvedomujeme, môžeme ich pozorovať aj dnes.

Dnes už neexistujúci Turecký Hrad Sobôtka

Cestou ne cestou : Libanon, Sýria, Jordánsko

2011-07-17T11:42:00.000-07:00

V čase veľkých demonštrácií a útokov armády na civilné obyvateľstvo som sa ako turista pohyboval po krajine. Snažil som sa vyhýbať exponovaným miestam a mal som to šťastie stretnúť ďalších batôžkárov, ktorý sa práve vracali zo severu krajiny a varovali ma návštevy mesta Hama kam som mal namierené. Urobil som dobre a vyhol som sa tomuto miestu, pretože v ten deň keď sme saj s priateľkou chystali na sever, začali sa tam najkrvavejšie demonštrácie. Ale to nás neodradilo návštevy druhého najväčšieho mesta v Sýrii – Aleppa.

Cestovali sme s priateľkou vlakom, takže sme sa vyhli demonštrácii ktorá práve v piatok prebehla v Hame a v Homse. V Aleppe nás prekvapil nezvyčajný kľud ale aj nepríjemná sprava o tom, že niet dopravy, ktorá by nás dostala do Turecka. Všetky spoje boli dočasne pozastavené. Na druhý deň nás vôbec neprekvapilo pripravovanie pro-Asadovskej demonštrácie. To isté sme totiž zažili už v Damašku. Na moje veľké prekvapenie, 90% Sýrčanov držalo pri Asadovi a hlavne to že to svetové televízie vôbec neodvisievali. Ľudia tam majú veľké sociálne výhody, proste niečo podobné ako v Líbii, len trochu sofistikovanejší systém, bližší severskému socializmu. Iba s malou poškvrnou – tzn. diktatúra jednej strany Asadovcov a jemu spriaznených Alavitov.

Samozrejme, nepopieram – majú právo na demokraciu!

č 1:

Stručný pehľad

Sme späť, doma, o niečo bezpečnejšie prostredie ( ako sa to vezme:-), chvíľami to vyzeralo že sa vrátime v predstihu, chvíľami že sa nedostaneme včas domov. „Vďaka“ Sýrskym opozičným protestom a nezmyselným násilnostiam páchaných na civilistoch Sýrskou armádou sme vynechali návštevu niektorých miest. Neviem čo všetko dávali Slovenské televízie, ale asi dokopy ničJ. Podotýkam že vo väčšine prípadov internet nefungoval, mali sme inf. od miestnych že vláda odpojila net. A o facebooku už ani nehovorím. Už pri prechode hraníc Libanonu som sa skoro obrátil na podpätku späť ku Bejrútu, keď sýrsky colník uvidel moju foto výbavičku a vyhlásil – „BIG PROBLEM“ Nakoniec sa všetko vyriešilo, aj keď som sa obával, že môj milovaný foťáčik nikdy neuvidím. Totiž Sýrčania kvôli aktuálnym udalostiam nevpúšťajú do krajiny žiadnych novinárov a keď Ujo colník videl profesionálnu zrkadlovku, tak prvé čo riešil, či nejdem tajne fotiť a nakrúcať. Spýtal sa ma či to nie je kamera, ja som zaklamal že nie! Nakoniec som ho presvedčil že idem za kultúrou a dal som mu vizitku z práce, ktorá ma možno zachránila, pretože na nej bolo jasne že pracujem z umeleckými dielami. Myslel som si, že sa to zopakuje na Jordánskych hraniciach, ale na moje veľké prekvapenie sa mi ani nepozreli do brašni.

Keď už sme boli rozhodnutí zostať, tak nás na severe zastihlo nepríjemné zistenie – zrušenie všetkých spojov do Turecka. Nakoniec nás zobral cez hranicu taxík – očakával so nehoráznu sumu, ale skoro som padol na r... keď mi zahlásil chlápek zo spoločnosti tú smiešnu sumu. Niet sa čomu čudovať, v Sýrii je všetko lacné a skoro žiaden turista. Je tam naozaj krásne aj keď mom. trochu prihorúco – doslovne aj obrazne. Za neuveriteľných 400 km vlakom – prvá trieda, sme zaplatili 240 Sýrskych libier na osobu, čo je asi 3 eura a 60 centov! Naše vlaky sa s tými Sýrskymi nedajú ani porovnávať. Sú to moderné vagóny, typovo podobné aké len pred nedávnom začala zavadzať ZSR. K tej doprave musím dodať jednu príhodu z Viedenského letiska – hneď po prílete som autobusu do BA mohol už len zamávať. Mali sme malé meškanie v Istanbule, takže sme nestihli spomínaný bus už stihnúť. Ale mali sme „šťastie“ za pol hoďku sa ojavil Slovak Lines. Cesta do BA stala necelých 8 Eur a Ujo autobusár si zaúčtoval za každú batožinu ešte po 1 eure :D. Podotýkam, že ten ušlí bus rakúskej spoločnosti stojí 6,60 Eur do BA aj keby si mal desať batožín :D A všetci poslušne zaplatili a nasledovali uja vodiča do vnútra autobusu :D ako také ovečky s lístočkami od batožiny v rukách. To v Sýrii ak ma chcel nejaký babrák o...píp, tak sme si trochu hlasnejšie povymieňali názory a hneď sme sa pochopili a spokojný sme boli obaja:D

č. 2

Damask a Ummajovská mešita:

1.1

“YOU WILL SEE MANY THINGS, BUT ISLAM IS NOT LIKE THAT‘‘

Oslovil ma miestny mladík a priateľsky poklepal po pleci, vidiac môj záujem a obdiv pri vstupe do Ummajovskej alebo ‘’Veľkej mešity‘‘ ako jej miestny hovoria. Chvíľu som premýšľal o jeho slovách a možno pochopil aj zmyselJ práve preto že som už predtým navštívil tento úžasný chrám. Neskutočne uvoľnená atmosféra, ktorá pohltí nejedného turistu na nádvorí tejto prekrásnej stavby, prinúti každého zamyslieť sa nad toleranciou islamu v tomto svätostánku. Môžete tu vidieť bok po boku všetky islamské odnože pohromade, celé rodinky so svojimi ratolesťami pobehujúcimi hore dolu, takže to tam pôsobilo skôr ako detské ihrisko. Možno práve to mal na mysli miestny mladík, možno bol len pohoršený alebo dokonca patril medzi tých “nábožensky zapálenejších‘‘.

V každom prípade treba obdivovať náboženskú toleranciu na tomto mieste po celé tisícročie. Veľká Ummajovská mešita je spolu so Skalným chrámom v Jeruzaleme prakticky najstaršou zachovanou mešitou v jej pôvodnej podobe. Jej história sa siaha až do rokov 3000-900 pred n. l., keď tu Aramejci postavili chrám bohovi Hadadovi. Neskôr tu vystavali Rimania svätyňu Jupiterovi, a s nástupom kresťanstva ju v 4. storočí prestavali na chrám zasvätený Jánovi Krstiteľovi.

V r. 635 nastala pozoruhodná situácia, keď sa moslimovia spolu s kresťanmi dohodli že budú svoje bohoslužby vykonávať pod jednou strechou. Čo znie ušiam dnešného človeka neuveriteľne. Dialo sa tak po celých 70 rokov keď Chalíf Al-Walíd rozhodol z kostola vybudovať mešitu „ktorú nikto predtým ani potom nepostavil“ . Ponúkol Kresťanom finančné odškodné na postavenie si samostatného kresťanského chrámu. Prestavba Kostola Jána krstiteľa na mešitu bola dokončená v r. 715. Od vtedy ju možno obdivovať v takmer nezmenenej podobe dodnes. Záujemcovia histórie a architektúry si určite prídu na svoje.

Osmanské kultúrne vplyvy na Balkáne (Krajiny bývalej Juhoslávie)

2010-01-27T00:18:00.000-08:00

Autor: Stanislav Čulák©

S prenikaním osmanských Turkov na územie bývalej Juhoslávie koncom 14. a na začiatkom 15. storočia, s postupným dobývaním týchto krajín v 15. a 16. storočí a nastolením osmanskej nadvlády, ktorá v niektorých krajoch trvala až do roku 1912 (v Macedónii a v Kosove ), nastávajú hlboké premeny v ekonomickom, spoločenskom a kultúrnom živote juho-slovanských národov. Osmania priniesli nový vládny systém, nové spoločenské vzťahy, nové inštitúcie, novú vieru, nový jazyk a novú kultúru. Spoločne s osmanským posádkami prišli aj rôzny úradníci a remeselníci a do niektorých krajov prišli aj Turci ( Macedónsko ). Vplyvom týchto, tak isto aj mnohých iných faktorov a najmä poskytovaním ekonomických privilégií, ekonomickým nátlakom, daní z krvi ( devširme )[1], časť obyvateľstva prešla na islam.

Islamizácia prebiehala veľmi rýchlo v mestách, ale omnoho pomalšie na vidieku, s výnimkou Bosny a Kosova, a to už od 15. storočia. Už v roku 1485 mala Peć 33 moslimských a 104 kresťanských domov, v r. 1515 malo Skopje 623 vedľa 263 kresťanských domov, Tetovo 84 ku 98, Bitolj 617 ku 236 atď.

Po prechode na islam stalo sa moslimské obyvateľstvo obrancom svojej ideológie, dúfalo, že splynie s dobyvateľmi a pod vplyvom mnoho faktorov, vrátane náboženských a kultúrne osvetových, dostalo sa pod islamsko-turecký kultúrny vplyv, ktorý nemohol minúť ani ostatné nemoslimské obyvateľstvo. Preto mnohé aspekty orientálnej kultúry zasiahli obyvateľstvo ako celok bez ohľadu na náboženstvo a udržali sa až do dnes.

I. Architektúra :

Pamiatky osmansko-islamskej architektúry v bývalej Juhoslávii sa môžu zaradiť podľa svojej funkcie do niekoľko skupín. Najmonumentálnejšie, najlepšie a najpočetnejšie boli pamiatky náboženského char

akteru : mešity a tekije[2]. Najväčší počet mešít, z ktorých niektoré boli sultánske, boli postavené v 15. a 16. storočí, keď bolo aj najviac legátorov. Najstaršia zachovaná mešita v juhoslovanských krajinách je džamija[3] , ktorú v Prištine dal postaviť sultán Bayezid I. na počesť víťazstva na Kosovskom poli. Dnes sa volá Čaršijská džamija. Bola dokončená v rokoch 1404-1451, v dobe Murada II. V roku 1461 sultán Mehmed II. Dobyvateľ vybudoval "Cársku džamiju" v Prištine, ktorá svojimi rozmermi, dekoratívnymi prvkami a architektonickým riešením spadá do obdobia najvýznamnejších osmansko-islamských pamiatok v Juhoslávii. Táto mešita sa štýlovo zaraďuje priamo do osmansko brussaskej architektonickej školy , zatiaľ čo určitý počet neskôr postavených džamijí patrí do rannej carihradskej školy. Medzi mešity, o ktoré sa zmieňujú rôzny cestopisci ( hlavne Evliya Çelebi ), sú po architektonickej stránke džamije s kupolou, akou je napr. Bayezidova džamija v Prištine, Ishak-begova Aladža-džamija v Skopji z roku 1438, Isa-begova s dvomi kupolami (1469) a Mustafu-pašu (1492) taktiežv Skopji, Husrev-begova (1530), Gazi Mehmed –pašova (1569) a Sinan-pašova (1615) v Prizrenu, Aladža džamija vo Foči (1550), Hadumova džamija vDjakovci (1600), Ferhad-pašova v Banja Luce (1577), Karadjoz-beova kupolovitá džamija v Mostare, Ibrahim Šišman-pašova džamija v Počitelji (1562) a Hadar-kadijova v Bitolji ( posledné dve postavil preslávený Mimar Sinan),Arnaudija džamija v Banja Luce (16. storočie ), jedna z najvýznamnejších a najlepších džamijí s kupolou na Balkáne (Roku 1993, presnejšie v noci z 6. na 7. mája bola spolu s mnohými ďalšími zničená v občianskej vojne srbskými silami), potom Ishakova džamija v Bitolji a ďalšie. O Imaret džamiji Sinanuddina Jusufa Čelebiho v Ohride poznamenal jeden cestovateľ, že predstavuje pravú "kosmoramu". Z uvedených džamijí, ktoré skoro všetky mali minaret, otvorenú predsieň s tromi menšími kupolami a charakteristický priestor preklenutý baní, ktorých iba v Bosne bolo tridsať a v celej krajine cez pätdesiat, ale zostalo iba desať a to v Bosne a Hercegovine, v Macedónsku a v Kosove. Najlepší príklad, že jedna malá mešita môže byť prvotriednym umeleckým dielom, ukazuje Aladža džamija vo Foči, ktorá vo svojej skromnej ale výstavnej architektúre, maliarskej a plastickej dekorácii, dosahuje umeleckej úrovne aká sa zachovala iba v Istanbule. (Táto posledne menovaná mešita sa dnes nachádza v troskách, roztrúsených po okolí. V súčastnosti sa pripravujú opatrenia na ochranu nájdených fragmentov a zháňajú sa potrebné finančné prostriedky na jej znovuobnovenie)

Medzi sakrálne pamiatky, ako som už uviedol, patria aj Tekije. Sú to zariadenia, v ktorých sa zhromažďovali derviši[4], vzdelávali sa podľa pravidiel svojho rádu, študovali islamskou mystiku a pod vedením šejcha konali obrady. Tieto tekyje, ktoré sú vybudované aj v zapadnutých krajoch a na križovatkách ciest, zohrali významnú úlohu pri procese islamizácie. Veľkí legátori z 15. a 16. storočia stavali okrem džamijí aj tekije a niektoré diktovali platy šejchom. Avšak vzhľadom k tomu, že tieto stavby majú skromné dimenzie a neboli stavané s tak pevného materiálu ako džamije, väčšinou tie najstaršie sa rozpadli. Medzi tými, ktoré majú aj architektonickú hodnotu, vyniká Husrev-begov hanikah[5] v Sarajeve , ktorý popísal Ivo Andrić vo svojej poviedke "Smrť v Sinanovej tekiji", veľká sadijská tekija v Djakovci (asi 1600), halvetijská tekija v Ohride (asi 1600) a halvetijská tekija v Prizrene (asi 1600). Väčšina tekijí, alebo aspoň tých, ktoré sú dodnes zachované má charakter väčších obytných stavieb: majú jednu väčšiu obytnú miestnosť, kde sa odbavovali spoločné obrady a ktorá sa volá semahane . Nemôžem neuviesť známu baktišijskú tekiju Sersema Aliho Babu v Tetove z 18. storočia. Je to jedinečná pamiatka svojho druhu na Balkáne. Celý komplex obsahuje mešitu, tekiju, fontány, verandy, obytné budovy a hosp. budovu. Jedna z týchto budov je dnes premenená v múzeu a z ostatných sú turistické objekty. Do tejto skupiny pamiatok patria aj tie, ktoré majú spomienkový charakter: türbe (hobky) a nišany (náhrobné pomníky). Najviac hrobiek bolo aj zostalo v blízkosti tekijí. V nich boli pochovávaní šejkovia, stavitelia tekijí a ďalší. Vedľa každej tekije bolo jedno türbe. Nie všetky türbe majú zvláštnu architektonickú hodnotu, ale sú zaujímavé, pretože sa k nim viažu početné legendy, povery a šarlatánske lekárstvo : prichádzali k nim a ešte stále prichádzajú v určité dni moslimovia aj kresťania, ktorí hľadajú lieky pre rôzne choroby, neplodné ženy a duševne chorí. Avšak niektoré türbe si zaslúžia zvláštnu pozornosť. Je to predovšetkým Muradová türbe v Kosove, najstaršia osmansko-islamská pamiatka v juhoslovanských krajoch. Bezprostredne po kosovskej bitke boli na tomto mieste pochované vnútornosti sultána Murada I. (telo bolo pochované v Bruse). Jedno z najstarších zachovaných türbe stojí v blízkosti Ishak-begovi džamiji v Skopji.

Svojou ornamentikou, tesárskou technikou a kaligraficky napísanými chronogramami vynikajú tiež niektoré náhrobné pomníky, nišany, ktoré boli rôzne, ale zachovalo sa ich veľmi málo z 15. , 16. a 17. storočia. Najviac týchto pomníkov sa zachovalo v Bosne a Hercegovine. Najzaujímavejšie sú tie najstaršie, pretože na nich môžeme pozorovať prechod zo stredovekého stavebného štýlu na štýl osmansko-islamský.[6]

Do druhej skupiny pamiatok osmansko-islamskej architektúry spadajú stavby kultúrne osvetového charakteru: mektby[7],

medresy[8] a knižnice. Aj tieto majú prevážne náboženský charakter, pretože islamská veda bola podriadená relígii. Mekteby nemajú zvláštny význam v architektúre, ale zato medresy boli krásne. Boli väčšinou internátneho typu s izbami pre žiakov, jedálňami a knižnicami a niektoré sa dochovali do dnes. Medzi nimi je najznámejšia Kuršumli medresa v Sarajeve, postavená v roku 1537, ktorá je dnes prebudovaná na múzeum.

Veľmi dôležitou je tretia skupina, ktorú tvoria pamiatky, týkajúce sa dopravy, ekonomického a verejného života – ako mosty, bezistany [9], karavanseraje[10], hany[11] a iné. Niektoré mosty, charakteristické svojím architektonickým riešením, sú dnes turistickou atrakciou svojho druhu. Taký je napr. most na rieke Neretve v Mostare (1566), stojaci na jednom oblúku, s rozpätím okolo 30 metrov, potom most na Drine pri Višegrade, ktorí dal postaviť Mehmed-paša Sokolovič (1577), Kamenný most na Vardane v Skopji, Arslan-agičov most na Trebišnjici, ktorí pre výstavbu priehrady a umelého jazera bol premiestnený na príhodnejšie miesto. Krásny príklad malého kamenného mostu je "Kozja ćuprija" v Sarajeve na Miljacci a most na Bistrici pri Prizrene, ktorý okolo r. 1535 postavil básnik Sudžudi.

Významnú úlohu v rozvoji obchodu hrali bezistany, vybudované podľa vzoru jadrenských, brussaských a istanbulských. Ako ukazuje ich meno, predávalo, predávalo sa v nich predovšetkým plátno a ostatné tkaniny. Boli známe bezistany v Bitolji, v Sarajeve v Banja Luce atď.[12] V Belehrade boli známe dva bezistany: jeden, ktorý patril do sústavy Mehmed-Pašovho karavanseraja, a druhý, ktorý dal vystavať Musa-Paša, budínsky miestodržiteľ, v polovici 17. storočia.

V mestách a hlavne na cestách, ktoré viedli do rôznych strán ríše, boli postavené početné karavanseraje a hany. Karavanseraje boli krátkodobé útočištia a nocľahárne pre pútnikov na cestách, bez komfortu. Hany slúžili pre dlhší pobyt pútnikov, cudzincov a zamestnancov v mestách a sídliskách a poskytovali určitý komfort. Karavanseraje boli stavané podľa anatolského vzoru, ich tradícia pokračovala. Bola prevzatá od Seldukov. Iba Kukli-Beg z Prizrenu postavil (1536) na Dukatjinskej a Carihradskej ceste 14 karavanserajov, z ktorých sa bohužiaľ nezachoval ani jeden. Najväčší karavanseraj v Belehrade postavil Mehmed-Paša Sokolović (1572-1576). O ňom vraví Eliya Çelebi, že mal 160 miestností, na poschodí a na prízemí.[13] V mestách sa stavali hany; podľa veľkosti mesta a jeho obchodného obratu kolísal ich počet. Medzi najznámejšie, ktoré sa zachovali dodnes, je Sulihan (15.storočie) a Kuršumli han (1550), jeden z najkrajších na Balkáne, v ktorom je dnes Archeologické múzeum Macedónska. Obidva stoja v Skopji. Veľké hany sú si arch. podobné. Na všetkých štyroch stranách okolo centrálneho dvora boli vystavané miestnosti, z ktorých dolné slúžili ako skladisko tovaru a stajne pre dobytok a horné ako nocľahárne.

Medzi objekty všespoločenského a zdravotníckeho významu paria hlavne objekty, ktoré slúžia s využívaním vody : češme[14], šadirvany[15], vodovody a hamamy[16]. Tradícia výstavby krásnych češme a šadirvanov, okolo nich sa sedelo a pila káva, alebo čaj pri šumení vody, bola prinesená na dnešné juhoslávske územie z východu. Vo všetkých mestách na cestách sa stavali češme, často ako malé mestské umelecké diela s vytesanými nápismi, v ktorých sa staviteľ obracia k pútnikom aby sa modlili za jeho dušu. Iba Husrev-Beg postavil v Sarajeve štyridsať verejných fontán. V mestách, ktoré nemali tečúcu vodu, boli postavené aj mestské vodovody. Tak napríklad v Skopji bol v 15. stor. postavený vodovod z dediny Banjana do Skopje a v Sarajeve bol ešte začiatkom 16. storočia postavený vodovod dlhý šesť kilometrov zo 142 výlevkami.

Ako som už napísal, súčastne s mešitami boli stavané aj hamamy. Najznámejšími hamammi sú Daut-pašov hamam (1578) v Skopji, arch. dielo Mimara Sinana, určite jedno z najkrajších na Balkáne. Je zreštaurovaný a pretvorený v umeleckú galériu. Potom hamam v Tetove, Gazi Husrev-begov hamam v Sarajeve (asi 1560), Gazi Mehmed-pašov v Prizrene (asi 1545), Čifte hamam v Skopji (15. stor.) , Gazi Ali-pašov hamam vo Vučitare (1545) atď. Všetky hamamy boli v podstate čifte hamamy, tzn. že mali zvláštnu miestnosť pre ženy a pre mužov.

Medzi sociálne zariadenia sa môžu počítať aj imarety, v ktorých sa každodenne varilo jedlo a bezplatne rozdeľovalo medzi chudobných pútnikov a náhodne prichodiacich. Imarety boli takmer v každom meste a niektoré boli vystavané s trvanlivého materiálu. Je známy imaret Sinanuddin Jusufa Čelebiho z Ohridu (1491), ktorý bol v prevádzke až do druhej svetovej vojny. Ďalej tu boli češme, ktoré sa volali sebíl[17], s ktorých vydával platený služobník bezplatne vodu. Najviac údajov o sebíloch v juhoslo. kajinách uvádza Evliya Çelebi.

Zvláštnu skupinu verejných pamiatok tvorili sahat-kule[18], s ktorých mnohé sa dochovali dodnes. O mnohých sahat-kulách v Macedónii a Kosove, ktoré dodnes existujú, je známe, že pochádzajú z 18. a 19. storočia.

Všetky tieto pamiatky boli postavené vďaka nadáciám a boli udržiavané z nadačných majetkov, ktoré dávali výnosy ako sú napr. hany, hamamy, dućany[19] a iné.

Je isté, že pri výstavbe zmienených objektov v Bosne sa zúčastnili majstri z radov miestneho obyvateľstva, ale aj majstri z dalmátskych miest, v prvom rade tesári, kováči, kamenári a murári, o čom svedčia mnohé dokumenty. Zatiaľ čo macedónsky majstri ( najmä stavitelia a rezbári z Debra ) prispeli pri výstavbe pamiatok v Macedónsku.

Vedľa týchto pamiatok, ktoré mali verejný charakter bez ohľadu na ich účel, pociťuje sa turecký vplyv aj v bytovej kultúre. Bol veľmi výrazný v domoch zámožných, slabší v domoch nižších vrstiev islamského obyvateľstva, ale sotva dosahoval do zapadnutých dedín, dokonca moslimských. Obytné budovy zámožnejších begovských rodín sa môžu rozdeliť do troch kategórií: kule, čardaky a odžaky.

Kule boli opevnené paláce, postavené na kruhovom, alebo štvorcovom základe. Mali dve až tri poschodia a slúžili ako obytné domy pre begove rodiny. Strecha väčšinou v tvare pyramídy. Dolná časť mala iba úzke okienka, alebo strieľne, ktoré slúžili k obrane v prípade napadnutia. Pri pohľade zdola pôsobili kule ako bunker. Vnútrajšok kuly zodpovedal zariadeniu obytných budov. Bohužiaľ staršie kule sa skoro nezachovali, pretože boli zničené počas vojen. Známe kule rodiny Fethibegovicov v Odžaku v Posavine, boli zborené za rakúsko-tureckých vojen.

Čardaky boli dvojposchodové domy bohatých ľudí, postavené čiastočne z dreva a čiastočne z kameňa. Horné poschodie malo svetlé orientálne okná s lomenými oblúkmi, za ktorými sa nachádzali hosťovské izby, alebo ženská časť domu. Kule a čardaky boli nespočetnekrát spomenuté v epických národných piesňach, najmä moslimských.

Odžaky boli väčšie čardaky, z ktorých krovov sa zdvíhali vysoké komíny. Každý s týchto komínov niesol ako domáci znak gulu z vyrezávaného dreva, alebo pozlátené a postriebrené jablko, ktoré upozorňovalo náhodného pútnika, že v tomto dome môže dostať zdarma nocľah a jedlo. Pre umiestnenie hostí slúžili zvláštne miestnosti, ktoré sa nazývali : ahare[20], musafirhane[21], konačnik[22] alebo baškaluk[23].

V aharoch zmieneného domu Ibrhim Fethibegovića zo 17. storočia " hostilo sa vybranými jedľami a rôznym ovocím z bohatých Ibrahimbegových čiftlikov[24]. Pila sa káva a debatovali sa o literatúre a mystickej folozofii." Keď popisoval Ohrid, pripomínal Evliya Çeleby asaraj Ohrizade, ktorý bol ako pevnosť, a keď hovoril o belehradských čardakoch a odžakoch : "To sú krásne domy zo záhradami a sadi , verandami a vysokými altánkami. Okná sú obrátené k Dunaju, Sáve a Zemunskému polu. Sú to kamenné domy a panské odžaky s mohutnými komínmi a dvojkrídlovými portálovými vrátami."

Mahale[25] predstavovali zvláštnu zónu oddelenú od čaršie[26]. Pravidelne mávali mahallské mešity (medžidy)[27] , základné náboženské školy (mekteby) a podobné inštitúcie, ktoré slúžili potrebám užšieho okruhu ľudí. Počas rozvoja obcí v dobe osmanskej expanzie, sa vôbec nekládla zvláštna pozornosť opevňovaniu hradbami čo sa im neskôr nevyplatilo : v období turecko-rakúskych vojen koncom 17. a na začiatku 18. storočia padli obce do rúk Rakúšanov takmer bez akéhokoľvek odporu.

II. Osmanské kultúrne vplyvy na každodenný život :

Islamská kultúra mala veľký vplyv na juhoslovanskú obytnú architektúru a vnútorné zariadenie budov, na spôsob obliekania a podobne. Každý lepší dom v meste, a to aj dom bohatých kresťanov, bol pokrytý bridlicovými alebo inými kamennými doskami. Za domom bola záhrada alebo ovocný sad. V rohoch aj v strede dvora boli rôzne kvetiny; takmer všetky najkrajšie kvetiny boli dovezené z východu : tulipán, karafiát, hyacint, jasmín, biela fialka a iné. Stredom dvora často prertekal náhon vody a rástla vínna réva, ktorá tienila dvor a zaisťovala príjemný chládok. Podobnú atmosféru je možné ešte dnes pocítiť v niektorých domoch v Sarajeve, Mostare, Blagaji alebo v Prizrene. Balkóny a divanhane[28], oddelené miestnosti pre mužov a ženy, vnútorné zariadenie domu, vstavané skrine (musander), pohovky atď., to je bezprostredný orientálny vplyv. Z turečtiny prevzatá terminológia pre časti domu (direk, pendžer, basamak, odžak, badža, mutvak, tavan, kapidžik, kapija, avlija, duvar atď.) sa dodnes používa po celom tritóriu býv. Juhoslávie, ktoré bolo pod osmanskou vládou. Tento vplyv je vidieť aj v terminológii posteľného prádla ( čaršav, dušek, jordan, jastuk ), vybavenie miestností (ćilim, sedžada, halija), v odievaní a obutí ( dolama, šalvare, binjíš, mintan, ćurk, pauće, učkur, pafte, kalpak), v materiály z ktorého sa vyrába odev ( aba, bez, čoha, kumaš atď). Tieto termíny prenikli aj do kresťanských dedín.

Osmania, ktorých kuchyňa čerpala z perzskej, arabskej a byzantskej, obohatili v juhoslovanských krajinách aj kulinárske umenie. Táto kulinárska kultúra zdomácnela medzi mestským, ale aj dedinským obyvateľstvom. Existuje celý rad špecialít a jedál, ktoré poukazujú na orientálny pôvod, ktorých bolo v minulosti ešte ďaleko viacej. Sú to: pita, burek, ćevap, dolma, somun, djervek, salma, halva, boza, salep, kafa, šerbe, kadif, hurmašice, sutlijaš atď. Tento vplyv sa taktiež pociťuje aj v názvoch kuch. riadu : fildžan, bardak, tas, tepsija, tava, djugum, sahan, džezva atď.

Z východu boli dovezené aj početné ovocné a priemyselné plodiny: slivky (džanariky), broskyne (šeftalije), moruše (šamduda), hrušky(jeribasmy), a potom priemyslové kultúry ako je mak, tabak, bavlna, ryža; niektoré zeleniny ako je baklažán, kôpor, bamja; rôzne druhy stromov ako je cypriš, zimostráz atď.

Vysvetlivky:

[1] tur. Devşirme – odvod chlapcov, prevažne kresťanských, pre službu v sultánskom dvore ( ako sluhovia, záhradníci atď), alebo pre janičiarsky zbor. Odvody sa konali v nepravidelných intervaloch medzi Arménmi, Grékmi, Albáncami, Srbmi, Bosňanmi (aj moslimovia), Bulharmi, ale nekonali sa na území býv. Uhorska. Posledné devširme, do ktorého sa dostalo sotva 20% kresťanských chlapcov, sa konala r. 1747.

[2] tur.- Teke, sú to kláštory, zhromaždištia dervišov určitého rádu, kde väčšinou niekoľko členov rádu trvale žilo, spravovalo knižnicu a ich majetok.

[3] Džamije- tur. cami, bola to väčšia mešita, pri ktorej bola základná náboženská škola (mekteb), knižnica, príp. iné verejne prospešné zariadenia ako sú nemocnice, kuchyne pre chudobných atď. Pri každej mešite je umývačka a záchod pre mužov, pretože očista tela je súčasťou rituálnej čistoty povinnej k výkonu platnej modlitby.

[4] tur. Derviş, príslušník moslimského rádového bratstva, ktorý však nemusel žiť v kláštore (ani dodržiavať celibát )Dervišských rádov bolo mnoho, medzi najvýznamnejšie patril baktaší, ktorého členovia boli prevažne janičiari, potom halvetí, s´adí, mevleví (tzv. "tancujúci derviši").

[5] obdoba Tekije; je to ubytovňa zromaždište príslušníkov niektorého dervišského rádu.

[6] Veľký počet nápisov bol vydaný v prácach Kemura, Kreševljakovica, Šabanovica, Mujiča, Elezovića a iných.

[7] školy, zamerané predovšetkým na výučbu základného písania, čítania, počítania a náboženstva, hlavne učenia sa správne naspamäť recitovať korán.

[8] moslimské vysoké školy, zameraná najmä na islamskú teológiu a právo; mávali však aj rôzne iné špecializácie.

[9] tur. bezesten- časť bazáru, krytej tržnice, kde sa predával cennejší tovar.

[10] ubytovňa pre cestujúcich -viď han.

[11] ubytovne pre obchodníkov, ich tovar a zvieratá; pripomínali európske stredoveké stavby toho istého účelu. Budovy obklopujúce veľký dvor sa delili vertikálne na jednotlivé ubytovacie jednotky. Podobné stavby, ktoré sa stavali pri obchodných cestách v intervale denných jázd sa nazývali karavanseraje.

[13] Istoria Beograda I, s.377-378.

[14] tur. çeşme-fontána, alebo otvorený vodovos; češme boli v osmanských obciach veľmi početné a výstavne budované, patrili k stavbám, ktoré vyzdobovali obce.

[15] tur. şadirvan-krytý bazénik, z ktorého kohútikmi vyteká voda, niekedy s vodotriskom uprostred; na nádvorí mešít slúžia často k umývaniu.

[16] kúpele; vybavené miestnosťami pre parný kúpeľ, zo službami lazobníkov, odpočívadlami atď. Mali oddelené časti pre ženy a mužov, alebo rozdelené dni prevádzky.

[17] obdoba češme /viď/, otvorený vodovod, upravený na stene domu, ktorého voda bola voľne poskytovaná okoloidúcim. Stavanie sebilov bolo nábožensky záslužným činom.

[18] tur. saat kulesi-veža s hodinami; ich čas sa počítal od západu slnka, pretože slúžili k informovaniu moslimov o čase modlitieb. Dnes tento čas ukazujú hodiny umiestnené v mešitách vedľa modlitebného výklenku, ktorý zase ukazuje smer k Mekke, čelom k nemu sa majú modliaci obracať.

[19] tur. dükkân-obchod; väčšinou jedna malá miestnosť s vyvýšenou podlahou; obchody sa zatvárali drevenou okenicou (ćepenek), ktorú bolo možné otvoriť iba do polovici a z hornej časti vznikol akýsi pult.

[20] jeden z názvov miestností pre prijímanie hostí.

[21] malá ubytovňa cestujúcich zo stravovňou, malý hotel s krčmou.

[22] jeden z názvov izby pre hostí . Vznikol spojením tur. konak (palác) zo slovanskou koncovkou –nik.

[23] tur. baškalik- jeden z názvov pre prijímanie hostí v dome.

[24] tur. çiftlik – viď beština; od 17. storočia sa čiftliky rozrastali v rukách feudálov vo veľkostatky, ktoré postupne nadobúdali charakter ranokapitalistických veľkostatkov.

[25] mestská štvrť.

[26] tur. çarşi-krytý trh

[27] tur. mescit-menšia mešita, alebo modlitebňa v paláci.

[28] zasadacia sieň

2010-01-26T06:20:00.000-08:00

Albánsko

Durrës–Kukës–Morinë Highway (Albania to Kosovo)

Zdroj: Wikipedia

There has been much discussion, debate and interest in this small 170 km (106 mi) section of Albanian highway, which is intended to create a new, super-fast connection between Durrës on the Adriatic coast to Morinë at the border of Kosovo.

The current drive time between Kukës and Durrës is 6–7 hours, but once the new highway is completed the drive time will only be two hours. The expected completion is the end of 2009. The whole road will be around 250 km (155 mi), when completed to Pristina.

The objective for constructing the road, according to the transport ministry, is to reduce transport costs and accidents, and improve traffic flow. It is the biggest, most expensive infrastructure project undertaken in Albania.

There has been much controversy and scandal surrounding this project as well, due to the spiralling cost of construction leading to various corruption allegations. Originally the highway was forecast to cost around EUR400 million, and now the cost appears to have breached EUR800 million, although the exact cost for the total highway has yet to be confirmed by the government.

The Morinë to Pristina section is expected to start construction in spring 2009.

Currently there is a display in Tirana’s centre on Bvld Dëshmorët e Kombit.

video:

http://www.youtube.com/watch?v=jHukrFcJBAE&feature=player_embedded

http://www.youtube.com/watch?v=Mk99q__BN7o&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=jHukrFcJBAE&feature=related

Arménsko - Gruzínsko 19. 06 - 4. 07. 2009

2009-07-15T12:37:00.000-07:00

1. časť

19. 06. 2009:

Po prebdenej noci na SAW letisku v Istanbule sme prileteli do Trabzonu asi o 9.30 miestneho času. Všetky vyhliadky fotenia z lietadla a moja túžba uvidieť pohorie Kačkar sa rozplynula už v Istanbule. Ráno pred odletom sa zhoršovalo počasie a keď sme sa dostali do východného Turecka bolo jasne že neuvidíme už vôbec nič. Toto "prekrásne" počasie nás sprevádzalo až do Tbilisi. Pršalo a pršalo a človek sa cítil pri pohľade na okolitú krajinu, ktorá bola neuveriteľne zelená, ako v tropickom pralese. Nikto z nás neočakával, že ešte v ten istý deň po prílete sa dopracujeme až do Tbilisi. Ku hranici z Gruzínskom sme sa dostali s niekoľkými prestupmi. Na autobusovej stanici v Trabzone nám sľúbili minibus až do Batumi, ale ako to už v Turecku býva, s týmto si človek nemôže byť nikdy na istom. Hranicu sme nakoniec prešli peši. Na hranici nás začali otravovať taxikári - jedného sme požiadali aby nás zobral k vlakovej stanici asi 5 km od Batumi. Nakoniec z toho bol odvoz až do 500 km vzdialeného Tbilisi. Kto by to nezobral za 70 eur:-} Síce to neboli sľúbene 4 hodiny ale 7. Čo sa niet čo čudovat pri stave gruzínskych ciest a type krajiny ktorou sme prešli. A nehovoriac o tom, že kravy majú prednosť. Bola to poväčšine hornatá krajina a cesta sa kľukatila cez rôzne údolia a priesmyky. Ušetrili sme tým jeden deň času z celého výletu. Ešte sa uvidí či aj niečo viac. Zatiaľ nie sme sklamaní, Tbilisi je veľmi pekné mesto aj keď sme sa museli vzdať Kavkazu kvôli nepriazni počasia. Miestni spomínali že tu prši už desať dní a nie a nie prestať. Dnes si este užijeme kúpele Abanotubani, ktoré nie sú práve najlacnejšie, ale vyzerajú veľmi lákavo. Zajtra navštívime klaštor Jvari v Mtskhete. Sväte miesto pre Gruzíncov - je to niečo ako Pribinov kostol pre Slovákov, iba s tým rozdielom že Mtskheta ešte stojí. Ak sa nič nezmení, tak v nedeľu ráno vyrazíme do Jerevanu.

21. 06. 2009

Kúpele v Tbilisi sme si nenechali ujsť. Myslím, že kto nevie čo s peniazmi, tak ich môže kľudne navštíviť. Je to vcelku príjemný kultúrny zážitok. Pri vstupe nepotrebujete skoro nič, iba spústu bubákov a veľa trpezlivosti. Ako vstupne zaplatíte skoro 40 eur (pardon 20, za jednu osobu) len za to že tam môžete byt. Potom už len nasledujú otázky či chcete masáž, saunu a uteráky. Za všetko sa tam platí zvlášť, ešte aj za použitie fenu. Inak príjemný kultúrny zážitok. Nenechajte sa odradiť.

Keď píšem tieto riadky, nachádzame sa so Slavkou už v Jerevane. Tak by som mohol ukončiť príbehy o časoch dávno minulých a vrátiť sa k realite. Aj keď sa to odohralo len pred dvoma dňami, pripadá nám to neuveriteľne dávno. Z Tbilisi sme odišli trochu narýchlo, keďže sa nám počasie ešte neumúdrilo a na Kaukaze možno ešte aj snežilo. Za všetko vraj môže výbuch sopky na Alijaške. Takéto počasie si tu miestni nepamätajú. Cestou do Jerevanu inak vyprahnutá krajina bola cela pokrytá zeleným kobercom akoby sa len teraz prebudila zo zimného spánku. Takže sme sa vybrali do Arménska trochu skôr ako bolo plánované a vôbec všetky plány šli bokom.

23. 06. 2009

Utekajúc z Tbilisi od škaredého počasia sme v sobotu ráno nastúpili na miestnu dopravu, ktorú Gruzínci takisto ako Améni nazývaju Marschrutka {z rus.} Je to obdoba tureckých domlušov - niečo ako Ford tranzit prerobený na prepravu ľudí. Jazdí to všade po celom Gruzínsku a Arménsku a zabezpečuje dopravu v meste ako aj do vzdialenejších oblastí. Väčšie autobusy v týchto končinách nenájdete. Jedinú slušnú dopravu { norm. autobusy} zabezpečujú Turci. Väčšie dopr. prostriedky sú staré ruské "ponorky". Takáto Marschrutka na vyklopila na tisíc a stej autobusovej stanici v Tbilisi (Tbilisi a Jerevan nemajú jednu centrálnu stanicu, ale niekoľko desiatok menších). Ani sme nestihli vystrčit hlavu z marschrutky a už sa na nás vrhol chlapík pýtajuc sa či necestujeme do Jerevanu. Ja som odvážne súhlasne prikývol - majúc informácie o alternatívnej možnej doprave. Keďže je tu nedostatok prace, mnoho ľudí sa živí prepravou cestujúcich vo vlastnom vozidle, čiže niečo ako taxi. Cena vôbec nie je vysoká, je len o málo (asi o tretinu) vyššia ako cena autobusu alebo marschrutky. S tým, že nikde nestojíte a cestujete aspoň traja. Čiže zaplníte auto. My sme v tam stretli spolucestujúceho, kde sme pri prvej vete v angličtine zistili že môžme kľudne pokračovat v rodnom jazyku. Zo spolucestujúceho sa vykľula dievčina z Českej republiky, ktorá pracuje v Arménsku už štyri mesiace pre organizáciu "Člověk v tísni". Aj Slováci ju môžu poznať z Českej televízie počas vojny v Čečensku, kde sa táto organizácia angažovala a odkiaľ bola nakoniec ruskými úradmi vyhostená. Zaoberá sa hlavne charitatívnymi projektami v krajinách kde si to situácia vyžaduje. Mozžo niektorí zachytili správu o postavení dievčenskej školy v Afganistane, ktorú financovala práve táto organizácia. Hranicu sme prešli bez problémov, nechali sme tam "iba" 30000 dramov, čo je približne 60 eur. Na osobu 30 eur. Kto cestuje vlakom, nemá možnost si vybaviť víza na hraniciach. Dievčina z Česka nám poskytla cenné informácie o Arménsku a dokonca nám vybavila ubytovanie cez svojich známych. Vodič "taxikár" nás zaviezol až po vchod domu, za čo sme boli povdacní, pretože pred príchodom do Jerevanu sa spustila prietrž mračien. Taxikár s Janou (Česká dievčina) nás nechali pred dverami Jerevanského panelákoveho bytu, netušiac kedy sa objavia majitelia a ako sa dohovoríme. Z majiteľov bytu sa vykľul veľmi príjemný starši manželský pár Martin a Nune. Bolo potrebne trochu oprášiť ruštinu a všetko prebehlo v priateľskej atmosfére. Toto stretnutie len čučuť narušila trápna situácia keď som nemohol zaplatiť za ubytovanie, keďže žiadny bankomat v okolí nechcel vypluť okrem mojej karty žiadne arménske peniaze. Majitelia boli ustretoví a počkali s platením. Až po mojom výbere v centre Jerevanu, kedy som k svojej vlastnej spokojnosti zistil že mám peniaze aj platnú kartu. Všetkým držitelom kariet Mastercard a Maestro plánujúcim cestu do Arménska odporúčam vyhľadať bankomaty s nálepkou ArCa. Inak sa k svojim peniazom nedostanú. Aj keď bude na bankomate nálepka MasterCasr alebo Maestro. Arméni sú veľmi priateľsky národ a stretnutie z Martinom to len potvrdilo. Majiteľ bytu - Martin, inak veľmi prijemný chlapík asi okolo päťdesiatky, nás prišiel pár krát navštíviť a porozprávať sa. Naše rozhovory boli miestami veľmi komické, keďže naša ruština mala "isté medzery". Ale chlapíkovi to zjavne nevadilo a naše stretnutia prebehli v priateľskej atmosfére. Iba keď prišla reč na Ararat a Arménsku históriu, plamienky v jeho očiach akoby pohasli. Súčasné Arménsko žije dosť z minulosti. Ľudia sú tak trochu apatickí a odovzdaní. Trpia komplexom rozpadu Sovietskeho zväzu. S kýmkoľvek sa dáte do reči a spýtajú sa vás odkiaľ ste, tak sa vás celkom isto niekto spýta na rozpad Československa a či to bolo rozumné sa deliť. Momentálne je Arménsko malá krajina z uzavretými hranicami na západe (národna hora Ararat sa nachádza na tureckom území), na severe sú hranice z Gruzínskom a na východe z Azerbajdžánom. Pre mnoho Arménov bolo prijateľnejšie byť súčasťou veľkého Sovietskeho zväzu. Súčastné okliešťené územie Arménska je výsledkom ....

25. 06. 2009

Naše "obľúbené" daždivé počasie nás nesklamalo, nerobili sme si preto žiadne veľké plány. Vybrali sme sa na mali výlet k Zvartnos katedrále, nedaleko Jerevanu. Za pekného počasia je možný aj výhľad na Ararat. My sme ho zahliadli na pät minút. Okrem toho sme si aj tak nemohli dovoliť naročnejší výlet, pretože Slavka utrpela "úraz žalúdkový" - pregrckala cestu z Jerevanu do Zvartnosu. Bol som rád, že to nechytilo aj mňa, pretože som mal v čerstvej pamäti minuloročný Burgas-Nesebar, kde som značkoval Bulharskú kultúru celý deň. Zvartnos katedrála bola postavená v roku 661 n.l., a vo svojej dobe bola jednou z najkrajších kresťanských stavieb na svete. Jej púť skončila veľmi skoro. Bola zničena pri zemetrasení. Momentálne je síce v ruinách, ale prekrásne dekoratívne architektonické prvky dojmú nielen nadšenca architektúry. Zo Zvartnosu sme sa vracali taxíkom, pretože cestu marschrutkou by neprežila Slavka, alebo marschrutka. Na naše prekvapenie sa Slavke uľavilo keď vypila zázračnú vodu Jermuk, odporúčanú "tromi zo štyroch taxikárov v Jerevane". Ujo taxikár bol taký milý, že sám vybehol kúpiť butilku Jermuku, ktorú ponúkol Slavke ako zázračny liek na pokazený žalúdok. Za to sme sa taxikárovi odvďačili tým, že sme sa na druhý deň nechali povoziť po okolí Jerevanu a navštívili sme miesta Garni a Geghard vzdialene cca 45 km od Jerevanu. Začali sme kláštorom Geghard, ktorý bol vybudovaný na mieste, kde vyvieral zo skaly liečivý prameň. Spočiatku pri nom žili pustovníci v desiatkach jaskýň, ktoré sa dochovali dodnes.

2. časť

Nasledujuci den sme si trochu odpocinuli a vsetok cas venovali prehliadke Jerevanu. Mesto bylo vybudovane na meste, kde sa od roku 783 p.n.l. nachadza starodavna pevnost. Vdaka strategické pozicii sa tu coskoro zacali křižovat staré obchodne cesty z Ruska a Anatolie do Perzie. Hlavny rast mesta začal na zaciatku 20. storocia, kedy sa mesto dockalo ohromne vlny armenskych navratilcov do vlasti. Pod sovietskov nadvládou bola vybudovana univerzita, školy, akademia vied, divadlo, hudobne siene a muzea. Nemozno prehliadnut, ze mesto je typickym ...

Tento článok budem postupne doplňovať. Už to nebudú len prvoplánové informácie z cesty, ale doplnené aj o pocity a dojmy z navštívených krajín. Za prípadné zdržanie sa vopred ospravedlňujem - práca nepočká. :-)

Arménsko

Arménska republika získala nezávislosť 23. augusta 1990, keď Najvyšší soviet Arménskej sovietskej socialistickej republiky prijal deklaráciu o nezávislosti. Zároveň došlo k zmene názvu štátu na Arménsku republiku a boli zavedené štátne symboly a hymna z roku 1920. 23. septembra 1990 bola vyhlásená nezávislosť republiky.

Dejiny Arménska

Veľké Arménsko v jeho najväčšom rozsahu za vlády Tigrana II.
(95 až 56 pred Kr.)

Dnešné Arménsko bolo osídlené už v 4. až 3. tisícročí pred Kr. V 13. storočí pred Kr. došlo k formovaniu kmeňových zväzov, ktoré bojovali proti Asýranom. Zjednotením arménskych kmeňov v 9. storočí vznikla na území Arménska ríša Urartu, ktorá bola v 6. storočí dobytá Médmi. V 6. storočí pred Kr. sa začalo v oblasti Arménskej vysočiny vytvárať Veľké Arménsko, ktoré sa už v 4. - 3. storočí stalo samostatným štátom. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády Tigrana II. (95 až 56 pred Kr.), keď patrilo k najmohutnejším štátnym útvarom vtedy známeho sveta. Bolo to obdobie rozvoja remesiel a obchodu a zakladania miest, vysokú úroveň dosiahla poľnohospodárska výroba a došlo k rozkvetu kultúry. V susedstve Veľkého Arménska existoval štát Malé Arménsko, ktorý sa neskôr stal rímskou provinciou. Veľké Arménsko, v obave pred vplyvom Perzskej ríše, sa primklo k rímskemu impériu, ale napriek tomu bolo roku 387 rozdelené medzi Ríšu východorímsku a Ríšu perzskú. V 4. storočí bolo v krajine zavŕšené šírenie kresťanstva, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom. V 8. storočí sa Arménsko stalo arabskou provinciou, v 9. storočí za vlády dynastie Bagratovcov obnovilo svoju samostatnosť. Došlo k opätovnému rozkvetu krajiny. Arméni boli významnými obchodníkmi s rozsiahlymi stykmi. V 13. storočí bolo Arménsko podmanené seldžuckými Turkmi, neskôr mongolskou Zlatou hordou. Roku 1639 sa západná časť územia dostala pod tureckú a východná pod perzskú nadvládu. V tomto období došlo v krajine k vzniku národneoslobodeneckého hnutia. Na začiatku 19. storočia bolo východné Arménsko pripojené k Rusku (r. 1849 vznikla Jerevanská gubernia).

Západné Arménsko, ktoré bolo súčasťou Turecka, sa na začiatku prvej svetovej vojny stalo obeťou tureckej šovinistickej politiky, v dôsledku ktorej boli Arméni násilne presídlení z frontového pásma. Išlo však len o zámienku pre masové pogromy a vyvražďovanie Arménov. Zahynulo viac ako milión ľudí a asi pol milióna ich bolo násilne presídlených do nehostinných oblastí.

Arménsko ako súčasť Sovietskeho zväzu

V novembri 1917 došlo v Arménsku k rozmachu národneoslobodeneckého boja. Moc v krajine získala strana Dašnakcuthjun, ktorej príslušníci sa nazývali dašnaci. Do marca 1918 bolo Arménsko súčasťou Zakaukazského komisariátu v Tbilisi, od apríla do mája 1918 bola vyhlásená samostatná Arménska republika. 4. júna bola podpísaná mierová zmluva s Tureckom, ktorému bola odstúpená veľká časť územia. Po podpísaní prímeria s Tureckom vstúpili do Arménska britské jednotky. V júli 1919 sa v Arménsku konali parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila strana dašnakov. V marci 1920 vypukli boje medzi Arménskom a Azerbajdžanom o územie Náhorného Karabachu, v ktorých priebehu bola vyhlásená Azerbajdžanská sovietska socialistická republika (po vpáde sovietskych vojsk do Azerbajdžanu). V auguste 1920 podpísala Arménska republika mierovú zmluvu s Ruskou sovietskou federatívnou socialistickou republikou. Ruská boľševická vláda síce uznala nezávislosť republiky, ale už v novembri 1920 sovietske vojska napadli arménsku armádu, ktorá znovu bojovala proti Turecku, a vzápätí bola vyhlásená Arménska sovietska socialistická republika. Vo februári 1920 vypuklo v krajine protikomunistické povstanie, ktoré bolo v apríli potlačené. Na začiatku roku 1922 bola na prvom arménskom zjazde sovietov schválená ústava. Od decembra 1922 do decembra 1936 bolo Arménsko súčasťou Zakaukazskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky, potom bola obnovená Arménska sovietska socialistická republika, ktorej vývoj bol určovaný politickými pomermi v rámci ZSSR.

Búrlivý vývoj v najnovšom období

Vo februári 1988 vypukli v Jerevane nepokoje (ako jedny z prvých v bývalom Sovietskom zväze) za pripojenie Náhornej karabašskej autonómnej oblasti k Arménsku, ktoré požadoval aj najvyšší orgán tejto oblasti. V júni 1988 schválil Najvyšší soviet Arménskej SSR pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, toto rozhodnutie bolo vzápätí zrušené Najvyšším sovietom Azerbajdžanskej SSR. Keď v júli 1988 zamietol Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vypukli rozsiahle nepokoje sprevádzané štrajkami a došlo k masovému úteku obyvateľov opačných národností z oboch republík. 7. decembra 1988 bola severozápadná oblasť Arménska postihnutá rozsiahlym zemetrasením, pri ktorom zahynulo viac než 50 000 obyvateľov.

Spory o Náhorný Karabach však pokračovali aj roku 1993, a to napriek tomu, že Arménsko a Azerbajdžan podpísali niekoľko dohôd a prímerie. Od januára 1989 do novembra 1989 sa sporné územie nachádzalo pod ústrednou správou, potom sa znovu stalo súčasťou Azerbajdžanu. Zároveň došlo k vyostreniu medzi oboma republikami, od augusta do októbra blokoval Azerbajdžan železničné spojenie s Arménskom, čo viedlo ku katastrofálnej situácii v zásobovaní. Do oblasti konfliktu bola nasadená Sovietska armáda. V januári 1990 vypukli nepokoje v Baku, v Náhornom Karabachu a aj v ďalších oblastiach bol vyhlásený výnimočný stav. Problém sa pokúsil riešiť Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu, ktorý inicioval rozhovory medzi oboma republikami, ale arménski poslanci hlasovali proti návrhu. Konflikt pretrváva dodnes a vyžiadal si už vyše 40 000 ľudských obetí. Situáciu sa nepodarilo vyriešiť ani misii KBSE v čele s československým ministrom zahraničia J. Dienstbierom v máji 1992.

V máji 1990 sa v Arménsku konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Arménske celonárodné hnutie, najpočetnejšia neformálna organizácia v krajine. Usiluje sa o dosiahnutie hospodárskej samostatnosti štátu, pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vytvorenie pluralitného politického systému a pod. V máji 1990 vypukli zrážky medzi jednotkami ministerstva vnútra ZSSR a ozbrojenými Arménmi, v júni 1990 bol v Moskve prijatý prezidentský dekrét o rozpustení arménskych ozbrojených skupín, ktorý však Arménsko odmietlo splniť. V auguste 1990 bol predsedom Najvyššieho sovietu Arménskej SSR zvolený vodca Arménskeho celonárodného hnutia Levon Ter-Petrosian, ktorý bol od roku 1991 hlavou štátu. V septembri 1991 Arménsko vyhlásilo nezávislosť od Sovietskeho zväzu a 21. decembra 1991 sa stalo jedným zo zakladajúcich členov Spoločenstva nezávislých štátov. V júli 1995 obyvatelia vyslovili súhlas s novou ústavou, ktorá dáva prezidentovi pomerne veľké právomoci.

Dojmy a postrehy

2009-07-15T12:36:00.001-07:00

Arménsko

Súčasné Arménsko žije dost z minulosti. Ľudia sú tak trochu apatickí a odovzdaní. Trpia komplexom rozpadu Sovietskeho zväzu. S kymkolvek sa date do reci a spytaju sa vas odkial ste, tak sa vas celkom isto niekto spyta na rozpad Ceskoslovenska a ci to bolo rozumne sa delit. Momentalne je Armensko mala krajina z uzavretymi hranicami na zapade (narodna hora Ararat sa nachadza na tureckom uzemi), na severe su hranice z Gruzinskom a na vychode z Azerbajdzanom. Pre mnoho Armenov bolo priatelnejsie byt sucastou velkeho Sovietskeho zväzu. Sucastne okliestene uzemie Armenska je vysledkom ....