The fitness diaries

Nátierkový špeciál

2015-04-10T23:08:00.000+02:00

Nátierkový špeciál

Ahojte!

Po dlhšej dobe sa opäť ozývam, dnes som ~~konečne~~ dostala super nápad! :) Nápad by bol už aj skôr, ale dosť často som trénovala s trénerom a domov som prišla taká zničená, že vôbec nebola chuť niečo písať. Potom ešte aj povinnosti...

Kedysi dávnejšie to u mňa na stole vyzeralo stále rovnako, raňajky - zapekané musli, obed - kuracina s prílohou, pomedzi nejaké to ovocie, zelenina a potom prišla večer a ja som nevedela, čo si dám. Od tej doby prešiel už dosť dlhý čas, všetko sa zmenilo :D Vyskúšala som veľa chutných receptov a v poslednom čase u mňa majú dosť významné miesto nátierky! Sú tak ľahké na prípravu, zdravé a navyše aj veľmi chutné! :)

Určite veľa z nich poznáte ( veď kto by nepoznal napr. guacamole? :D), ale myslím, že je fajn mať to takto pokope. Navyše všetci ich pripravujeme trocha inak, tak aspoň pre inšpiráciu. Alebo ste na niektorú pozabudli a to by bola škoda!

Guacamole - avokádová nátierka

Ja si guacamole pripravujem z

1 avokáda
citrónovej šťavy
2 strúčikov cesnaku
5 cherry rajčín

Postup snáď ani netreba písať. Ale pre istotu:

Avokádo roztlačím vidličkou, pokvapkám

citrónovou šťavou (mám rada kyslé,

dávam celú polovičku :D), vylisujem cesnak,

premiešam. Nakoniec iba nadrobno

prikrájam cherry rajčinky, premiešam a

môže sa degustovať! :D

Najlepšie s čerstvým pečivom! :)

Tuniaková nátierka

Tuniakovú nátierku poznám už od detstva! Keď som ju nedávno chcela pripraviť, pozrela som si veľké množstvo receptov, no všade pridávali niečo, čo sa mi nepáčilo ( vegetu, syr v črievku,..) a tak som si vytvorila svoj vlastný, zdravý recept!

Potrebujeme:

1 konzervu tuniaka
1 vajíčko
soľ, korenie, maslo (olej)

horčicu ( 2 lyžičky)

citrónovú šťavu

Postup: Tuniaka dáme do misky, osolíme, okoreníme, pridáme 1 lyžičku masla/oleja. Ak vám vadí chuť olivového oleja, ktorú tam je trocha cítiť, môžete použiť maslo. Naopak, ak ste ozajstný odporcovia masla, môžete použiť olej. Mne chutí viac s maslom. Všetko zmiešame vidličkou. Necháme uvariť vajíčko a zatiaľ tuniaka pokvapkáme citrónovou šťavou. Ja mám rada kyslé, opäť dávam polku :D Pridáme 2 lyžičky horčice a všetko dobre zmiešame. Keď je vajíčko uvarené, rozkrojíme na polovicu, 1 z nich pridáme k zmesi a dobre vidličkou roztlačíme s tuniakom. Druhú polovicu nakrájame na drobno a opatrne primiešame. Netreba sa báť tej "vône", ktorá sa vám bude šíriť kuchyňou, ani toho príliš nelákavého vzhľadu! Chutí výborne! Niekedy si ju dám aj bez pečiva ( keď neodolám :D) a tak ju môžete využiť aj na večeru!

1.1

2013-10-11T20:16:00.000+02:00

1.1

Odkedy som sa spoznala s mojím priateľom, vždy som potajme rozmýšľala o tom, že spíšem naše spoločné zážitky. Stále som si ich zapisovala do denníka, ale to nebolo v takej čitateľnej podobe. Od tej doby sa toho však už veľmi veľa zmenilo, asi pred polrokom sme sa pohádali a vlastne od tej chvíle sa už ani nestretávame. Keď sa to stalo, nevedela som sa prinútiť k tomu aby som si na niečo také spomínala, ale dnes to robím už skôr s radosťou, hlavne keď sa večer nudím..... :D

A potom vzniká niečo takéto, ako dnešný článok. Ani nečakám, že by si to niekto čítal... ale zistila som že premýšľať o tom ma baví stále viac a viac :)

No a ešte som chcela, že to, čo si budete môcť prečítať v celom článku, je síce inšpirované mojím životom, no trošičku upravenô :) Prajem vám pekný zvyšok dňa ( a možno aj príjemné čítanie :) Kat.
Ak by ste si chceli prečítať prvú časť 1.0 môžete ju nájsť - tu.

PO TOMTO NEPRÍJEMNOM ÚVODNOM ROZHOVORE SME SA OBIDVAJA ROZHODLI, ŽE BUDE LEPŠIE AK SA BUDEME TAKÝMTO témam radšej vyhýbať. Minimálne aspoň dnes, nikto z nás by nechcel scénku na verejnosti. Ani pokaziť si celý večer. Teda, lepšie povedané, to nechcel Paul. Ja už som ho mala pokazený.

" A ako si oslávila Vianoce? " nadhodil radšej príjemnejšiu tému. Prehodili sme zopár viet o tom, čo sme robili za tie dva týždne, čo sme sa nevideli, posťažovali sme sa ako obidvaja neznášame sviatky a bolo.

" Pôjdeme už?" Prikývla som. Nebolo to preto, že by som s ním už nechcela byť, ale bála som sa čo mi povie. Každý deň mi hrozilo, že toto je naše posledné stretnutie. Každú chvíľu mohol povedať " Už sa s tebou viac nechcem stretávať." a nie som si istá, či som na to pripravená. Tak som sa snažila tráviť s ním čím menej času. Možno ma to potom neskôr bude aj menej trápiť, keď sa to všetko skončí..

Nastúpila som k nemu do auta a hodil ma domov. Otvorila som dvere, vystúpila, no vtedy ma zastavil - "Kat?" Bolo síce príjemné počuť ako vyslovuje moje meno, avšak v tejto situácii mi úplne stiahlo žalúdok. Prosím, nenechaj ma. Nie dnes.

"Áno?"

Nahol sa ku mne bližšie a pošepol: " Dobrú noc." Tak krásne sa na mňa neusmial už týždne! Snažila som sa tváriť vážne, ale nevedela som si to ustrážiť. Tak ma to potešilo!

" Dobrú." odpovedala som, zavrela dvere a sledovala ako jeho auto mizne v diaľke.

Vybehla som hore schodmi, zhodila zo seba oblečenie a ľahla som si do postele. Chvíľu som len tak civela do prázdna a uvažovala aký vie byť život aj krásny. Tak dobre som sa necítila už dávno.. No bol tu aj druhý pocit, ktorý bol menej príjemný. Strach. Strach z toho ako sa môže toto krehké šťastie ľahko zničiť!

Pamätám si deň, ako som prenášala sviečku z jedného stola na druhý. Myšlienkami som bola mimo a nedávala som si pozor, keď zrazu mi vypadla. Sklo sa roztrieštilo na maličké kúsky po celej podlahe. Tiež viem ako veľmi ma to vtedy rozplakalo. Tak isto sa totiž roztrieštil aj náš vzťah. Kvôli mne!

Ráno som vstávala s trocha lepšou náladou ako inokedy. Hodila som na sebe nejaké oblečenie, úplne náhodne. Idem predsa len do školy, čo ma tam po tom.. Aj tak nevyzerám pekne a na nikom tam mi ani nezáleží. Nemám sa tam komu páčiť.

Cesta ma však začínala hnevať stále viac a viac! Na snehu som sa pošmykla za desať minúť aspoň päť krát. Mrzli mi ruky, do tváre som bola znova červená.

Moji priatelia sa celý deň rozplývali nad tým aká je zima krásna. Nikto ma tu nechápe. Nikto ani len netuší ako sa vlastne cítim. Moja najlepšia kamarátka Lucie mi stále básni iba o chlapoch, a o tom na akú zábavu zase pôjdeme.

"Tentoraz už pôjdeš s nami, však áno?" Túto vetu počúvam celé dni, celé týždne. Čo sa to s nami stalo? Prečo sa už nevieme poriadne porozprávať? Lucie kedysi vedela o všetkom, o každom mojom pocite, tajomstve, o všetkom! Dnes to vyzerá ako by sa už ani nezaujímala.

" Ja neviem, Lucie! Prečo nemôžme ísť len tak niekam von? Prečo nepôjdeme niekam aj samé? Potrebujem ti toho veľa povedať.." Chýbaš mi. Veľmi. Pred ostatnými to však nie je ono. Nemôžem ti to povedať.

" Čo zase riešiš? Veď poď s nami! Vieš ako je tam dobre? Máš snáď päť rokov?" hneď mi odvetila Anne. Lucie nemala ani šancu mi odpovedať prvá. Anne je to najhoršie dievča, aké som kedy poznala. Ak niekedy počuje nejakú klebetu, hneď ju ide porozprávať všetkým svojim "kamarátkam" a dobre sa na tom smeje. Pričom ohovára úplne každého koho pozná, nedá sa jej veriť. A najviac mi na tom vadí, že Lucie jej na to skočila. Tisíckrát som ju na tú mrchu upozorňovala! Avšak, jedno jej musím uznať. Anne je naozaj krásne dievča, má dlhé blond vlasy, je vysoká, no zároveň štíhla. Má krásne modré oči a chlapcov si vie vždy omotať okolo prsta. V poslednej dobe jej to už ani tak nejde, lebo už si o nej chlapci aj porozprávali.. Každý tu predsa každého pozná!

1.0

2013-10-04T15:29:00.002+02:00

1.0

A potom vzniká niečo takéto, ako dnešný článok. Ani nečakám, že by si to niekto čítal... ale zistila som že premýšľať o tom ma baví stále viac a viac :)

VCHÁDZAM DO MALEJ KAVIARNE, KTORÚ V NAŠOM MESTE POZNÁ KAŽDÝ. HNEĎ ZAMIERIM DO ROHU MIESTNOSTI. KEĎ som otvorila dvere, všetky oči sa pozerali na mňa. Samozrejme, bolo tu len zopár ľudí a dosť ticho. Hudbu prerušovalo iba klopkanie mojich topánok. Paul - môj bývalý priateľ - si sadol oproti mne. Nemohla som si pomôcť, musela som obdivovať to, ako vyzeral aj takto neskoro večer stále dobre. Radšej som nechcela vidieť ako vyzerám ja, no neodolala som a vstala som.

"Čo robíš?"

Nad nami bolo veľké zrkadlo, kedže sme sedeli priamo pod svetlom, moje vlasy vyzerali ešte viac zničene. Červené líca, obrovské kruhy pod očami. Je toto možné?

" Pozri sa ako vyzerám.." začala som sa naprávať a nadávať. Prevrátil očami - jeho názor na môj slovník už veľmi dobre poznám.

" No je pravda že by si so sebou mohla niečo urobiť. Hlavne s postavou, to by ti neuškodilo.." povedal. Žiadne emócie. Žiadny úsmev. Kedysi sa na mňa usmieval celé dni. Dnes sa to stáva už len veľmi výnimočne.

" Ale no tak! Nie som až tak tučná. " bránim sa. Sama o sebe nikdy nerozprávam nič pekné, ale ak ma niekto začne zhadzovať až príliš musím nesúhlasiť.

" To som nepovedal. " Toto je presne tá chvíľa, keď mám chuť utiecť niekam preč, a už sa s ním nikdy nestretnúť. A predtým mu ešte dať aspoň jednu facku..

Prichádza čašníčka. Našťastie tu dnes nie je nikto koho by som poznala. Bola by som nerada, keby nás spoznali.

" Vybrali ste si?" usmiala sa. Viem, že skôr na neho. To ma naštvalo ešte viac. Napriek tomu, že on sa na ňu ani len nepozrel, začala som ju nemať rada. Akákoľvek ženská v jeho okolí ma vedela vytočiť, výnimkou bola asi len jeho sestra. Inak sa všetky, ktoré sa na neho čo i len jedným očkom pozreli, stali pre mňa nepriateľkami. Potom som sa zasa cítila príliš smiešne, a to ma štvalo ešte viac. On sa nikdy kvôli mne takto necítil! Mali by sme sa prestať stretávať úplne, takto moje ego príliš trpí. Kývol hlavou smerom ku mne, aby som si vybrala.

" Dva kakaové zákusky s rumom. "

" To je všetko? " Zase sa na neho začala tak pekne usmievať. Až teraz som si ju poriadne premerala a bola naozaj pekná. Tmavé hnedé vlasy mala trikrát dlhšie ako ja, kvalitné, nezničené. Dokonalá opálená pleť, modré oči, a tá postava.. Teraz som sa cítila ešte horšie, aj keď bolo to vôbec možné? Ach, nech už sme sami.

" Dve deci vína.." Pozrel na ňu presne tým pohľadom ako niekedy pozeral na mňa. No, to bolo už poriadne dávno. Rok je veľmi dlhá doba, aj keď sa to nezdá. Ľudia sa menia.. Musím prestať žiarliť, hlavne nesmiem žiarliť. Tmavovláska odkráčala preč a konečne sme ostali sami!

" Nemôžeš predsa piť." zasmiala som sa. " Neprišiel si autom?" nadvihla som obočie.

" A kto povedal, že to bude pre mňa? Ty to potrebuješ, si nervózna." A pohľadom mi naznačil, že sa mám pozrieť pod stôl. Klopkala som si nohou, ako to robím vždy keď som v strese.

" Ale nemáš sa čoho báť. Už predsa nemáš čo stratiť."