Všade dobre,...

12. časť - Sequoia National Park

2011-10-09T09:52:00.000+02:00

Bolo teplučko a tešil som sa, že nemusím mať oblečený sveter. Vyrazili sme na cestu hneď po obede a rozhodli sme sa, že namiesto pobrežia, kde vedie krásna diaľnica a pekný výhľad na oceán, si vyberieme tú o čosi ťažšiu cestu a to cez známe lesy a parky.

“Čo sú to tie sekvoje?”

“Také vysoké stromy. Veľké. Veľmi veľké.”

“Bol si s nami v Štiavnici?” opýtal som sa.

“Pamätáš si v botanickom parku ten najvyšší strom? To bol sekvoj.”

“Mmm...”

Áno obyčajné stromy. Ale tušil som, že toto bude stáť za to.

Vďaka navigačke sme asi po hodine odbočili do kopcov. Pripomínalo mi to Yellowstone. Pekne upravené cesty viedli nielen jedným smerom a bolo vzrušujúce, že navigačka vedela kam ideme, ale my nie.

Opäť sme prišli k bráne, pri ktorej stála pani a druhý pán sedel v búdke. Vypýtal si od nás niekoľko bubákov, strčil nám do rúk noviny a otvoril nám bránu do Sequoia National Park-u.

“A teraz kam?”

“Rovno.”

Tak sme sa štverali hore, samozrejme autom, a striedala sa pravotočivá zákruta s ako inak ľavotočivou. Doprava a doľava. Po ľavej strane sa nám rozprestierala krajina plná kopcov a stromov. Miestami prázdna púšť, červenohnedá zem a inde samá zeleň. Od skál sa odrážali slnečné oranžové lúče a listom stromov dodávali teplý zelený odtieň. A stále horúco.

“Neee, zápcha.”

Niekoľko áut tvorilo kolónu do strmšie nakloneného kopca pred zákrutou aj za ňou. Najskôr sme nevedeli, či iba chvíľu stojíme, ale po desiatich minútach sme otvorili dvere a vystúpili. Autá stáli, ako pred nami, tak aj za nami, a odrazu vystupovali aj ďalší. Ani nás nenapadlo otočiť sa a ísť späť, pretože to ani nebolo možné. Priepasť nám jasne vravela: "Čakajte!".

Vtom prechádzali oproti idúce autá. "Asi púšťajú na striedačku.” Prešlo zrejme posledné auto, a konečne po dvadsiatich minútach čakania, fajčenia a jedenia čipsov sme sa opäť pohli. Bolo to tak. Z dôvodu rekonštrukcie cesty milí ľudia v bledohnedých uniformách púšťali autá a ďakovali za trpezlivosť. Už sme boli vysoko. Nebolo tu chladnejšie, iba vlhko. Cez okná bolo vidno stromy ako všade na svete. Dlhé stojany siahajúce do nebies. Ale po otvorení okna a vykuknutí von, som zistil, že oni do nebies naozaj siahajú. Až ma bolel krk, keď som chcel vidieť špičku stromu.

“Uau, až také som ich nečakal.”

Malä stromä

Zastavili sme na malom parkovisku, kde bolo iba jedno auto. Zbadali sme jeden naozaj mega strom. Už z diaľky bolo vidieť, že sa jedná o extrémne veľkého giganta. Kajo sa rozbehol za ním a keď som ho z diaľky chcel odfotiť, bol pri ňom maličký ako mravec.

“Ako ťa mám odfotiť, aby bolo vidieť aj teba aj strom?” to bola skôr rečnícka otázka.

Priblížil som sa k stromu a prečítal som si, že má viac ako 3 000 rokov.

“Páni, tri tisíc rokov? Tento strom bol starý, ešte keď Cézar kakal do plienok. Uau.” Mal som veľký rešpekt pred touto nekonečne vysokou drevinou. Spomenul som si na Banskú Štiavnicu, kde som do

tejto chvíle videl ten najväčší strom.

Išli sme sa vyčúrať a pokračovali sme v ceste. Jednoduchým príkazom sme do Iphonu zadali Los Angeles a nejako nás už nasmerovala, kadiaľ máme ísť. Šli sme dolu z kopca a zákruty sa striedali v

rýchlejších intervaloch.

“Pozri, pozri!!!”

Otočili sme sa hlavami dozadu, skoro sme prešli tarantulu. “Konečne nejaké zviera.”

Opäť sme išli rada áut rovnakým tempom, až z ničoho nič auto za nami začalo po nás blikať a dva razy aj zatrúbilo. “Čo dáva? Vidí, že nemôžem ísť rýchlejšie.”

“Nerieš ju.”

Opäť zablikala a začala aj kývať rukou. Pomaly sme zastavili a vykukli z okna, že čo sa deje.

“Bla, bla, bla.”

Nerozumel som jej ani slovo. Ukázala prstom a bolo nám to jasné. Dym z kolesa a smrad spálenej gumy bol silno cítiť. Kto mal vedieť, že to bolo z nášho auta?

“Jáj, ešteže boli všade tie tabule, že brzdi motorom.” Po niekoľkých tisícoch kilometroch najazdených na automatickej prevodovke nás v tej chvíli nenapadlo si prepnúť na poloautomat (skôr by som to nazval polo manuál), a preto brzdy po niekoľkých míľach neustáleho pribrzďovania začali horieť.

“Čo teraz?”

“Poďme kúsok dole, kde sa bude dať zastaviť, nech pustíme autá.”

“Skús nebrzdiť.”

“Aha, aha. Srandičky, srandičky.”

Odstavili sme sa po pár minútach a riešili čo s tým. Vyhľadať požičovňu? Vymeniť auto? Máme to vôbec riešiť? Stáli sme na mieste, kde sme podľa značiek ani stáť asi nemali. Vtom sa na križovatke objavil nejaký šerif na džípe a bolo jasné, že smeruje za nami. “Toto sme teraz potrebovali. Snáď bude v pohode.”

“Hello boys,” oslovil nás milým tónom, ale netváril sa veľmi nadšene.

“Choďte s tým autom tam ďalej. To sa tu stáva často. Odporúčam, aby ste nechali brzdy vychladnúť asi trištvrte hodinu a potom môžete ísť ďalej.”

“Aha, ďakujeme.”

“Auto máte požičané?” usmial sa. Asi mu bolo jasné, že keby bolo naše, vieme, že máme brzdiť čo najmenej. No bože, stalo sa. Ešte sa nás opýtal odkiaľ sme, poprial peknú cestu a odišiel.

“U nás by sme už dostali pokutu.”

Zaparkovali sme Olinku pri stánkoch, kde boli toalety a rôzne ohniská. Pri každom z nich bola kovová skrinka, čo sa dala zamknúť, niekoľko lavičiek a miesto na stany a grilovacie potreby. Vraj preto sa dajú skrinky zamykať, aby z nej nemohli medvede a iná zver “loviť” potravu.

“To vážne?”

Naozaj to tak bolo. Olinka oddychovala a čítal som si rôzne tabule, ako napríklad, že pozor pod kameňom sa môže skrývať had a podobne. Prešlo pätnásť minút a rozhodli sme, že Olinke už brzdy vychladli, že ideme ďalej.

“Daj si automat.”

“Aha, aha.” Srandičky, srandičky.

11. časť - Santa Cruz

2011-10-02T17:17:00.000+02:00

San Francisco za nami. Už sme toho prešli celkom dosť a miestami som mal pocit, že sme na konci. Otvoril som si náš harmongram a pozrel som náš plán cesty. Listoval som po súčasnosť a uvedomil som si, že sme neprešli ani polovicu.

"Sme tu len druhý týždeň a ja mám pocit, že sme tu už strašne dlho. Teda nie že by mi to vadilo, naopak som veľmi rád.“

„Ako dlho sme tu?“

„ Za 7 dní sme prešli celú Ameriku. Dnes je 27.septembra. Jedenásty deň.“

„Fajn. Stíhame prísť pre Matúša ináč? Písal SMS.“

„Hej, dnes Santa Cruz, zajtra sme v L.A.“

„Nech nestresuje...“

Na diaľnici bolo veľa áut. Nedalo sa nevšímať si miestne ešpézetky s nápisom California. Predbiehali sme autá rôznych veľkostí, tým myslím všetky väčšie ako to naše. Nemali sme ani taký krásny výhľad, všade popri diaľnici boli väčšinou listnaté stromy a kopcovitý terén a samé zákruty nás mierne kývali zo strany na stranu. Iba mierne, lebo cesty boli prispôsobené tomu, aby ustavičné zákruty neboli nepohodlné.

„Ešte ako ďaleko?“

„Za hodinku sme tam.“

Zastavili sme na parkovisku pred McDonaldom.

„Niečo mi objednajte, idem zatiaľ na hajzel.“

Po niekoľkých minútach sme sedeli spoločne za stolom a napchávali sa sladkými hamburgermi .

„Nina píše... že sa stretneme na pláži. Natural Bridges State Beach. Daj to do navigačky, či to nájde.“

Našlo. Fajn, nebudeme blúdiť.

Pobrali sme sa k autu, keď Robo išiel ešte na toaletu.

„Otvor kufor, vyberiem si niečo z tašky.“ Totti odomkol auto a Kajo otvoril zadné dvere.

„Chlapče! Ako sa mám dostať k svojej taške, je úplne na spodu. Robo tu má milión vecí, všetko tu zavadzá. Na čo tu má tú krabicu?“

„Na šiltovky, aby sa nepokrčili.“

„Zavadzá to. Šak nech to dá do tašky!“

„Nerieš...“

„Nič,...“ vybral šiltovky z krabice a položil ju na stojan, čo chránil smetný kôš. Či si to vôbec všimne.

Sadli sme si do auta, vrátil sa aj Robo, naštartovali sme a odišli. Ešte sme pribrzdili pri tom smetiaku a pokračovali sme v ceste. Po pár minútach sa spustila debata o obmedzenom úložnom priestore na naše všetky veci a teda Robovi bol povedaný príbeh o osude jeho červenej krabice.

„Otoč to, a vrátime sa pre to!“ Roba to trošku viac zobralo ako sme si všetci mysleli. „Totti, otoč to, ideme pre krabicu.“

„Ua!“ na najbližšej križovatke sme sa otočili a došli ku smetiaku. Robo vystúpil a na moje počudovanie tam ešte bola. Otvoril kufor, vrátil do nej svoje šiltovky, položil krabicu na vrch a mohli sme ísť.

Za päť minút sme sa na tom všetci smiali.

„Ide o princíp!“

„Ua!“

„O tristo metrov odbočte vľavo... prichádzate do cieľa...“

Vystúpili sme vo veľkej horúčave v kraťasoch a niektorí aj v „žabkách“ z klimatizovanej Olinky.

Sme tu. Stojíme na briežku najväčšieho oceána na svete. Hlasný šum a plieskanie vĺn o skaly mi opäť pripomínali všetky prímorské dovolenky. Toto nie je more! Toto je viac, toto je najviac vody pokope. Škoda, že je Zem guľatá, chcel som vidieť ďalej.

Zliezli sme dolu na pláž, kde sa šantili nejaké deti, ktorých mamy sa opaľovali na pestrofarebných uterákoch. Pár ľudí sa prechádzalo, niektorí len ticho čumeli do vody. Čajky zlietavali zo skaly na hladinu alebo volili ľahšiu cestu k potrave, a to pátraním zvyškov jedál a iných pochúťkach na jemnej piesočnatej pláži. Sadol som si na červenú deku z auta (resp. z lietadla), vyzul som sa a tváril som sa, že to je moja každodenná záležitosť. Cítil som sa jednoducho dobre.

„Za chvíľu príde Nina,“ zdvihli sme sa a počkali sme ju pri aute. Zaviezli sme sa bližšie do centra, chcela nám ukázať druhú pláž.

„Doteraz sme sa potili a teraz musím mať sveter.“ Fúkal studený vietor. Prešli sme pešo okolo majáku, opreli sa o zábradlie a niekoľko minút sme sledovali surfistov v neoprénoch ako trénujú rôzne majstrovské kúsky. Vždy som ich videl tak dvoch-troch. A tu naraz vyše tridsať. Nepočítal som ich, ale bolo ich ako maku na poli.

„Keď pôjdeme tam ďalej...“ ukázala Nina smerom viac do mesta. „Tam je také mólo, domáci sa tam chodia prechádzať a môžeme tam ísť aj na večeru.“

„Super!“

Preparkovali sme sa k spomínanému mólu. Stále som myslel na tých surfistov. Nina nám rozprávala o tom, ako sa tu žije. Santa Cruz je typické californské prímorské mestečko, kde málo ľudí žije celý život. Ľudia si tu preto nestavajú domy z trvácneho materiálu ako u nás. Na Slovensku sa postaví dom a bývajú v ňom minimálne tri generácie, potom sa rekonštruuje a starý dom sa zmení na dovolenkovú, resp. víkendovú chatu. Tu nie. Tu si ľudia postavia na pár rokov „papierový“ dom, bývajú v ňom pár rokov a potom sa uvidí. Doteraz si predstavím scénu z nejakého filmu, kde bager jedným razom doslova zrovnal dom so zemou.

Ľudia pracujú ako my. Každý deň okrem víkendov, mnohí cestujú za prácou každý deň aj dve hodiny. Tu je to normálne. Viete si predstaviť dochádzať každý deň z Trenčína do Bratislavy?

Najviac ma zaujal fakt o legalizovanej marihuane v celej Californii. Je dostupná na lekársky predpis. Ako to funguje? Pacient príde k doktorovi, že ho bolí hlava, a lekár mu predpíše niekoľko jointov lekárskej trávy. Vraj je to určite menej škodlivé ako paralen. Kto vie.

Sympatické čašníčky nás posadili za stôl v miestnej, veľmi príjemnej, rybárskej reštaurácii. Keďže nás bolo viac, pripravili nám veľký stôl. Napravo sedel pri okne starší párik večerajúc homáre a nejaké ryby okne, kde zapadalo slnko. Zdalo sa mi, že sa slnko ponára do veľkej vody vysokou rýchlosťou, až sa napokon stratilo. Ešte nebola tma. Zostal po ňom veľký oranžovočervený fľak.

Dali sme si nejaké miestne chuťovky, pár pív a priebežne si večeru ochucovali tequliou. „Toto začne byť zaujímavé...“ povedal som si ako vždy, keď sa objaví na stole tequila.

Trošku chytení sme sa pobrali do centra. Keďže tu sa nikde v interiéri nefajčí, Nina nás zaviedla do jedného baru, kde sa „nefajčí“. Vošli sme dnu a tmavá červená farba mi jasne signalizovala, že sme v ozajstnom pravom americkom bare. Niekoľko ľudí sedelo na barových stoličkách a za pultom sme čakali opäť nejaké krásne mladé barmanky. Nebolo to tak. Staršia pani, asi šesťdesiatročná, tučná, oblečená do starých šiat a so zviazaným zatočeným copom si od nás vypýtala naše ID. Ako vždy sme použili naše vodičáky. „Oh, from Europe. Welcome.“ Privítala nás s úsmevom. Bola mi sympatická. Dala nám svietnik a ukázala smer, kam si máme ísť sadnúť. Prešli sme dozadu, kde hrala hlasnejšia hudba, ale iba do takej miery, že sme sa mohli počuť. Pani barmanka nám priniesla na jednej tácke niekoľko drinkov, shotov a nejaké to nealko.

Na čo nám bol ten svietnik? Bol to akože popolník. Podnik sa musel tváriť, že je nefajčiarsky, preto si vymysleli vlastný spôsob ako nahradiť popolníky. Zaujímavé je, že tráva sa tu fajčiť môže.

Prešli sme do druhého baru, tento mi viac pripomínal európske podniky. Sedelo sa na matracových sedačkách za skleneným stolíkom. Opäť sme si dali nejaké drinky a začalo byť poriadne veselo. Stále sme sa smiali a fajčiť sme chodili von.

Stál som opretý o stĺp, pridal sa aj Robo a Stano. Postupne sme sa na cigaretke zišli skoro všetci a prihovoril sa nám starší pán s fúzami. Nevedeli sme čo chce, ale bol dosť opitý a mal potrebu sa s niekym rozprávať.

„Where are you from huh?“ Klasika. „Hey.. and.. bla bla... I am from Germany. No, my parents were from Germany. Ale ja som Američan. Chceš vidieť ID?“ snažil sa nám ukázať, že je na to patrične hrdý.

Vytiahol z peňaženky svoj vodičák, zasmial sa na fotke, ktorú tam mal a detailne nám opísal, že je občanom Californie. Debata sa nevyvíjala podľa jeho predstáv, a začal hovoriť výraznejšie.

„Do you like Japanese?“ nechápal som, či sa vážne pýta to čo povedal, alebo som mu iba zle rozumel. „Do you like Japanese?“ zrenice sa mu stiahli a oči zväčšili. Nevedel som odpovedať.

„Hej, nezáleží na tom, či je to Japonec. Je to jedno.“ Diplomaticky sme sa dáko vykrútili.

„What? Why?“ oči sa mu ešte viac zväčšili akoby pustil do nohavíc a dal nám malú prednášku. Viac ako polovicu som mu nerozumel a som ho vlastne ani nevnímal. S ostatnými sme si vymieňali pohľady, a potichu smiali.

„Ale veď nevadí,“ povedal na záver, keď sa ukľudnil. „A ešte Vám niečo prezradím, mám dnes narodeniny.“

„Ne verím.“

Znovu vytiahol svoje ID a naozaj mal narodeniny. Všetci, čo sme tam stáli okolo neho, sme sa chytili za plecia a zaspievali narodeninovú. Happy birthday to you, happy birthday tooo youuu. Happy birthday dear GERMAN MAN, happy.....

Ujo oslávil svoj deň s úplne neznámymi Európanmi a šťastný s úsmevom odišiel. Pre nás zábava neskončila, a blbo sa ako vnútri tak i vonku.

Otvoril som jedno oko a zbadal som, že ležím úplne na kraji velikánskej postele. Vedľa spali ďalší, boli ako zabití. Potichu som sa odpratal do kuchyne, napil som sa vody a hneď za ňou bola kúpelka. Potreboval som zmyť pot a smrad z alkoholu, tak som pár minút stál pod vlažnou sprchou. Obliekol som sa a vyšiel von si zapáliť, na spoločnej terase bol stolík a pár plastových stoličiek. Bolo iba ráno a horúce californské slnko pálilo, tak som si sadol do tieňa.

“Luss, dobré ráno,” vyššiel Totti a Kajo. Boli určite nevyspatí.

“Čo sa deje?” čakali na túto otázku.

“Chlapče, dobre že ste šli s Robom spať. Čo sa dialo potom, to sa nedá opísať.”

“?”

“Stano bol spitý, že sa nevedel ovládať,” začali rozprávať krátky príbeh, čo sa udial počas môjho spánku. Stano to trošku prehnal. Tequila robí svoje, a keď sa preženie, vedie to až k halucináciám.

Ponorková choroba začala naberať na obrátkach. Začínali sme pociťovať miernu alergiu na seba samých, a keď pohár pretiekol, hustá atmosféra sa dala krájať.“

Uvidíme, čo bude. Teraz sa pomaly odpracme preč, teta tu furt po nás zazerá a dačo si mrmle pod nos.”

Nahliadol som dole z terasy, a stará Indka polievala kvety a kríky, ktoré ozdobovali miestny hotel. Pozrela sa na mňa a opýtala sa, koľkí sme. Vravím, že štyria. Musel som klamať, lebo sme spali v štvorlôžkovej izbe.

“Nie, nie, ja som vás videla, ste piati.”

“I don’t speak english,” bolo jedinou cestou sa z toho vykľuť. Opäť niečo mrmlala, bolo nám to jedno. “Aj tak ideme za chvíľu preč, nemá zmysel sa s ňou dohadovať,” pomyslel som si.

Už vstal aj Robo a opäť som si vypočul story o včerajšej noci.

“Nina nás pozvala k jej rodičom na obed. Budú radi, keď prídeme.”

Otvorili sa dvere. Ticho ako v nemom filme. Pozreli sme sa na seba, potom na Stana, ktorý vyšiel z dverí. Ani slovo. Ani muk.

“Čo Stano, opils?”

Trošku ostal bez seba, nebolo mu do reči. Evidentne si z včerajšej noci pamätal veľmi málo.

Nebolo čo riešiť, pobalili sme sa a znosili sme si tašky do auta.

“Hey, bla bla bla bla...” teta zasa niečo frfle.

“Thank you very much.”

Odišli sme, naozaj nikto nemal náladu sa s tetou rozprávať.

“Ale dcéru mala peknučkú.”

“Hej, to mala :)”

Zaparkovali sme auto v centre mestečka, kde boli všade naokolo rôzne obchodíky, reštaurácie, kaviarničky. Rada domčekov, chodník, parkovacie miesta, cesta, trávnik, cesta, parkovacie miesta, chodník a rada domčekov. Ako na obrázku. Hodili sme pár mincí do parkovacích hodín a sadli na terasku kaviarne. Ranná káva, alebo kakao s nejakými koláčikmi boli ako stvorené pre ranné zobudenie. S plnšími žalúdkami sa zdvíhala aj nálada.

“A už nepi tequilu!” odkaz pre Stana.

Stretli sme sa s Ninou opäť na pláži a navigovala nás k nim domov. Bol som zvedavý. Ešte som nebol v americkej domácnosti. Vošli sme do uličky medzi domy v radovej zástavbe. Úplne na konci stál vchod do domu Nininých rodičov. Pekný viacposchodový byt/dom. Ninina mama otvorila dvere. Zoznámila nás a uvítala nás u seba doma. “Pripravila som pre Vás niečo, čo Vám určite už chýba.” Bolo mi jasné, že hamburger s hranolkami to nebude. Kuchyňa voňala polievkou a... tú vôňu som spoznal hneď. Guláš!

Posadili sme sa za veľký oblý stôl, a Nina zatiaľ každému predstrela taniere. Všetci sme boli samozrejme smädní, tak sme si nalievali aj minerálku aj džús. Bolo to veľmi milé, veľmi som si vážil ich nadštandardnú pohostinnosť. Medzitým sme sa rozprávali. Aj o nás, aj o nich, o našom výlete. Neskôr sa k nám pridal aj ich otec.

Po hlavnom jedle nás neminul ani dezert. Prvýkrát som ochutnal klasický cheesecake. Bol fantastický. Tvarohový pudingový koláč, kyselkavý a nie veľmi sladký so sviežou chuťou sa mi ropadával na jazyku. Odvtedy vždy, keď si dám niekde cheesecake, spomeniem si na domček v Santa Cruz a milých ľudí, čo tu žijú.

“Nina, môžeš ísť ešte s chlapcami von, ale nebuď dlho, musíš si dokončiť prácu.” milým hlasom ale dôležitým tónom povedal jej otec. Nina sa pripravovala do školy a plnenie povinností sú hlavnou prioritou. Študuje ťažký odbor, preto musí tvrdo pracovať.

Rozlúčili sme sa, poďakovali a spolu s našou Olinkou sme sa vybrali na krátky výlet.

Zašli sme neďaleko od mesta, na pláž, kde sa občas vyskytujú voľne žijúce tulene. To by sme sem museli prísť v inom období, ale stopy tu po nich ešte ostali. Krásna prechádzka k pláži, k útesu, kde more hučalo a šum sa ozýval od skál. Jemnučký piesok menil farbu od pomaly zapadajúceho slnka. Už bol čas ísť. Dnes ideme do L.A. Do mesta filmových hrdinov, mesta strieborného plátna. Los Angeles.

10. časť - Salt Lake City a San Francisco

2011-06-13T22:47:00.000+02:00

"Oteplilo sa," zotieral som s čela pot.

Zapli sme klímu a obzrel som sa po okolí. Nádherne žlto-zelené kopce. Ako by tu nikto nežil. Iba pár míľ sme prešli a blížili sme sa k obytným domom, neďaleko od mesta, kde sa pred niekoľkými rokmi konali zimné olympijské hry.

Salt Lake City. Mesto medzi vysokými kopcami, na ktorých vrcholkoch mohol byť sneh. Tu dole sme sa piekli a skôr som si vedel predstaviť skoky na lyžiach do bazéna alebo hokej na kolieskových korčuliach. Mesto a púšť.

"Tu je niekde aj to soľné jazero, že?"

"Ideme tadiaľ, to je až za mestom." pozreli sme navigačku. Vybavil som si článok, ktorý som čítal na internete ešte dva roky pred príchodom do USA, keď sme len začínali plánovať, že takýto výlet uskutočníme. Bol o pár ľuďoch, ktorí tiež cestovali po USA a nad jednou fotkou v tom článku som sa pozastavil. Auto stálo uprostred zasneženého poľa a povedal som si, že bude náročné sa presúvať z teplého podnebia do zimného. Nápis pod fotkou ma pobavil, kde sa písalo, aby sme sa nenechali zmiasť, že to všetko biele naokolo nie je sneh, ale soľ. Áno, nechal som sa zmiasť, a som tomu rád, lebo to bola jedna z tých vecí, ktoré ma zaujalo natoľko, že som tadiaľto chcel určite ísť.

Slnko vyšlo len pred dvoma hodinami, príjemne hrialo a tešil som sa, že nemusím na seba navliekať niekoľko vrstiev. Stačilo jedno tričko, krátke riflové nohavice za šesť dolárov a mohlo sa vyraziť do "sveta". Nakúpili sme si opäť základné odevy ako ponožky, slipy a iné. Tentoraz sme nevynechali ani prací prášok.

"Ešte mám posledné tričko a potom si musím oprať veci."

"Na moteli operieme, osušíme. V San Franciscu..." neveril som, že to naozaj raz poviem.

"Dal by som si také normálne presso zo šálky a nie furt piť z papierovej krabice." Veru, na kávu som mal chuť aj ja. Keďže som ju tu nepil, chýbalo mi nasypať si cukor do kávy a zamiešať s mliečkom a chlipnúť si z porcelánovej šálky.

"Pozrieme, možno tu nájdeme nejakú kaviareň," bolo to ako zúfalý výkrik do tmy, keďže tu nie je zvykom vysedávať na kávičkách, ale skôr ju piť ako vodu alebo prinajlepšom ako čaj.

Za pokus to stálo, a našli sme pri ešte zatvorených obchodoch otvorenú nami vysnívanú kaviareň. Alebo skôr cukráreň, kde podávali aj tento hnedý nápoj. Na Európu sa to nechytalo, ale to ma trápilo najmenej. Sedel som na kovovej stoličke na teraske, bafkal si cigaretku a miešal si svoj čierny nápoj v sklenenej šálke.

Žmúril som očami, lebo slnko bolo ostrejšie a ostrejšie.

"Pozri sa na to. Nemajú čas...", ukázal prstom na ženu v šortkách bežiacu cez prechod so zlatým retríverom na vodítku. Ráno pred prácou si išla zabehať. Alebo je to študentka? Nič to, americká Zuzana Belohorcová si tu pred nami hopsá z jednej strany cesty na druhú a odtiaľ do parku, kde bežali v joggingoch ďalší ranní bežci.

"Ani sa im nedivím. Keby som tu žil, aj ja by som tu behal." Krásne okolie, zelené stromy, posekaný trávnik, rozkvitnuté kríky, čisté chodníčky, nezakalená voda v jazere, a lietajúce štebotajúce americké vtáky vytvárali scénu ako z filmu.

"Zelená..." Totti zabočil doprava na križovatke, a odbočili sme na výpadovku smerom na východ. Takto sme ukončili krátku návštevu Salt Lake City.

Najkrajšia pumpa

Benzín sa míňal a zastavili sme na pumpe na diaľničnom odpočívadle. Výhľad na šíre kopce, skaly a púšť v sépiových farbách nemohli chýbať v našich telefónoch.

"Pozri na neho, jak je mu dobre..." otočil som sa na veľký modrý pick-up s naloženou trojkolkou.

Rovno bez prekážok

"Kúpil veľkú kravu, žere mu to jak tanku, ale je mu to jedno. Za pár dolárov natankuje plnú nádrž, zoberie frajerku do púšte a vybláznia sa. Ako im je dobre."

Otvorili sa dvere na strane spolusediaceho a vystúpila krásna štíhla blondína v ružových šatičkách s pevnými prsiami. Týpek jej niečo povedal, ona iba kývla a šla dovnútra. Asi išla zaplatiť.

Cestovali sme ďalej.

"Pozri, aj tam je nejaké písmeno!" všimol si Stano veľké písmeno na veľkom kopci.

"Kajo, pamätáš si GTA?" opäť sa mi vybavili scény zo známej hry. V GTA III San Andreas, kde medzi kopcami a päšťami boli takto označované kopce. V strede ležalo malé letisko, kde sa dalo naučiť lietať s malými športovými lietadlami a nejaké to lietadlo si "požičať", zalietať si a nevrátiť, resp. ho zničiť a nechať vybuchnúť.

Už tu neboli kopce, ostala tu len púšť. S bielym práškom.

"Niekto tu rozsýpal koks!"

"Nemalo to byť celé biele?"

"Snáď bude, ďalej."

Prišlo to. Obrovská plocha bez známky života zaschnutej soli tvrdej ako betón.

"Zastav tu niekde!"

"Počkaj, tam sa bude dať."

Zastavili sme na malom odpočívadle, zaparkovali sme pred tabuľou a bez váhania sme sa rozbehli do veľkého bieleho poľa. Ako malí chlapci sme tam začali pobehovať, skákať, tancovať, jašiť sa.

"Kam bežíííííš?"

"Nevieeeeeeem..."

... to je blázon!

Nedalo mi to a musel som vyskúšať, či je to naozaj soľ. Odštiepil som zopár vytŕčajúcich krištálikov a položil na jazyk. Bolo to menej slané ako som čakal, ale polievka by sa tým dala ochutiť.

Olinka odpočíva

Bylo nás pět

Diaľnica sa postupne rozširovala o viac a viac pruhov. Na ceste pribúdalo stále viac a viac áut, až sme s rýchlosťou klesli až na nulu. Zápcha niekoľko míľ a viac ako desať míľ za hodinu sme sa ani hýbať nemohli. Okolo nás stáli nádherné kamióny s veľkými lesklými čumákmi, a len tak nás predchádzali rôzne motorky.

"Hello, welcome to California," nakukla k nám do okna nejaká mladá pani, asi policajtka, zrátala koľko nás je, opýtala sa, či vezieme nejaké veci ako rastliny, či iné špecifické tovary.
"Nie, nič také nemáme." už sme si mysleli, že nás čaká opäť veľká kontrola. Ešte sa nás chvíľu dačo vypytovala, napokon iba kývla rukou, že môžeme ísť ďalej.

"Sme v Californii," uvedomil som si to a oblial ma hormón šťastia. Sme na druhej strane USA...

"Toto bude na dlho..." zvážili sme, keď sa nám za zákrutou ukázala celá dlhá kolóna. Po ľavej strane nebolo nič, len pole a napravo sa vytŕčal asi štyridsať metrový kopec. "Tam horí!".

Hasiči už zrejme boli na ceste, chvalabohu to nebol rozsiahli požiar. Niekoľko stromov pomaly vypúšťalo ohnivé plamene a čierny dym do vetra. Okolo prešlo niekoľko hasičských áut a po ich prejazde sa to začalo trochu hýbať.
Niekoľko míľová kolóna sa pomaly vytrácala, a už sme šli opäť, ako káže tabula SPEED LIMIT. Niekde päťdesiatpäť, niekde šesťdesiatpäť.

Začalo nám byť teplo, klimatizáciu sme púšťali striedmo, nechceli sme z nej paradoxne prechladnúť.

"Otvor okno, teplo je tu!"

Totti stiahol okna úplne nadol.

"?!*?! Zavri hneď!" takú facku z tepla som ešte nezažil. Akoby ste vyliezli z chládku a odokryli pokrývku z rýchlovarnej kanvice a para by Vám išla priamo na tvár. Narozdiel od toho to nebolo horúce, ale nepríjemné teplé.

Okná sme zavreli a pustili klímu na nachladnejší stupeň a rýchlym ventilátorom. Bola mi zima.

Už sa zotmelo. Niekoľko prúdová cesta naznačovala príchod do veľkého mesta.

"Nájdi nejaké ubytko!"

"Ešte je skoro."

Zaviezli sme sa ešte bližšie k centru.

"Musíme prejsť cez most."

"Cez Golden Gate?"

"Neviem, je ich tu viac."

Prišli sme na most, zaplatili mýtne okolo desať dolárov a rozpačito som pozeral po okolí. Sme na Golden Gate? Nie sme? Netušili sme. Vedel to v tej chvíli iba pán Boh a ďalší účastníci premávky.

"Nebol to Golden Gate. Tam je..." napravo ďaleko od nás.

Zliezli sme z mosta, resp. diaľnice o ocitli sme v uličkách centra San Francisca. Hluk sa postupne zväčšoval. Električky bzučali, autá sa hemžili hore-dolu, z barov hrala hudba a ľudia behali zo strany na stranu. Niektorí i spievali, kričali, tancovali.

Nebolo to tu jednoduché ako v iných mestách. Všade kľud, tu to riadne žilo. Prečo? Začínal sa tu veľký festival, o ktorom sme ani len netušili.

Na domoch viseli nápisy s čínskymi znakmi, a po ulici sa prechádzalo veľa Číňanov. Uau, prvýkrat som v čínskej štvrti. Neprišlo mi to ako vo filme, no z jednej cesty vedúcej do kopca ťažko spoznať, či to tu smrdí gangami a nejakým násilím. V tej chvíli som to neriešil. Viac ma zaujali tie kopcovité tvary ciest. Chvíľu rovno, chvíľu do strmého kopca. Ako na schodoch, ako v GTA, ako v DRIVER-i.

Našli sme motel priamo pri ceste v centre.

"Hi," pozdravili sme pri vstupe na recepciu toho motela.

Spoza závesu vykukol tlstý Ind, potiahol si z cigarety a pozrel na nás, že čo tu chceme.

"Chceli by sme sa ubytovať. Bolo by to možné?

"Koľkí ste?"

"Štyria."

"Dám Vám dve izby. Dvesto dolárov."

Pozrel som na Stana, a uvažovali sme, že sto dolárov na izbu je dosť. Napadlo mi:" Dvesto dolárov je na obidve izby, že?"

"Ha ha ha," potiahol si opäť. "Na jednu... Poďte, ukážem Vám izby."

Otočím sa na Stana: "Na čo ich budeme pozerať? Štyristo dolárov za jednu noc nedáme."

Recepčný podozrievavo na nás pozeral. "Poďte, ukážem Vám," usmial sa, akoby mu niečo napadlo.

"Dohodneme sa," chytil cigaretu do ruky a začal liezť po schodoch. "Poďte!"

Vyšli sme hore a otvoril izbu. "Prepáčte, ale za dvesto dolárov to nezoberieme. Je už aj tak veľa hodín a ráno ideme preč."

"Čože? Pozrite, dohodneme sa. Spravím Vám cenu pre štyroch do jednej izby za stodvadsať dolárov."

Nechápal som. Strieľa tu sumy ako z pušky. To bola prijateľnejšia cena, tak sme zvažovali.

"Ok, berieme to."

Vrátili sme sa do kancelárie a vypýtal si kartu. Pripravil všetky potrebné papiere a otočil nám ich na podpísanie.

"Stojí tu, že dvakrát stošesťdesiat dolárov. My potrebujeme iba na túto noc."

Čierny slizký zadymený teplý Ind už stratil asi nervy. "Je festival. Nezoženiete izbu pod dvesto dolárov. Nerozumiete?"

"Ďakujeme, dovidenia!"

"To bol čurák. Ešte by nás v noci okradol." zhodnotil Stano a spakovali sme stade.

"No nič, hľadáme ďalej."

Ponorili sme sa do ešte hlučnejšej časti žijúceho San Francisca.

"Zajtra ideme žiť..."

Opustili sme centrum Fresca a opäť sme prešli cez most. Tentokrát zdarma, lebo mýto sa platilo len pri vstupe do mesta.

Ideme do Oaklandu. V každom meste sa jedna z častí volala Oakland. Niečo ako Dúbravka na Slovensku.

Toto sme hľadali. Okrajovú časť s obchodami a zopár motelmi. S motelom 6. Bez problémov sme si rezervovali dve izby za stodesať dolárov. Rovno sme si ich rezervovali aj na ďalšiu noc.

"Idem si prať veci. Nahádžte všetko na kopu a operieme to spolu. Idem zistiť ako to funguje."

Zobrali sme asi štyri veľké igelitky našich vecí dolu do práčovne. Rozmenili sme niekoľko dolárov na mince, kúpili prášok, doplnili sme naším kúpeným v obchode.

Napratali sme všetko do veľkého bubna, stlačili nejaké gombíky a motor práčky za rozhučal. Ostávajúci čas 45 minút. "Fúha, som myslel, že to bude chvíľka."

"Dal si tam dosť prášku?"

"Hej, až moc."

"Počkaj tu, za chvíľu som tu." oznámil mi Totti a vrátil sa do izby. Zatiaľ som si študoval návod na sušičke.

"Poď sem," Totti sa vrátil s dvoma fľašami piva a otvoril kartovým kľúčom od izby dvierka od bazénovej čast.

Ľahli sme si na lehátka, otvorili pivo, zapálili cigaretku a sódili sme sa.

"Toto je pohoda!"

Upútali sme na seba pozornosť a takí dvaja susedia si sadli s notebookom na opačnú stranu bazéna. Jeden prišiel a sadol si vedľa mňa. Pomalým a tichým hlasom sa ma spýtal, odkiaľ sme.

"From Slovakia."

Netváril sa prekvapene. "Myslel som, že ste z Ruska, počul som Vás, keď ste sa rozprávali. Hovoríš rusky?"

Zasmial som sa odpovedal som mu, že nie.

"Vy ste odkiaľ?"

"L.A. Hej, počuj. Dáš si s nami jointa?"

Otázka ma úplne prekvapila. "Nie, ďakujem."

"Prečo? Máš s tým nejaký problém?"

"Nie. Len nechcem." odpovedal som mu s kľudom.

"Preto sem chodíme na výlety. Žijeme v L.A. už niekoľko rokov. Do San Francisca si chodíme zahúliť trávku."

"Fajn, tak pekný večer. Enjoy it."

Prádlo sme prehodili z práčky do sušičky a čakali sme ďalšiu polhodinu. Po odpípaní sme všetko zozbierali a hodili všetky veci na posteľ. Ako na prídel sme si porozdávali čo koho je.

"Toto je ešte mokré."

"Hej, aj ja mám niečo ešte mokré."

Roztriedili sme zbytok a hodili ešte raz dobre presušiť.

Konečne hotovo!

"Ehm, to som tak pribral, alebo sa mi to zmenšilo?"

"Aj jedno aj druhé!" :-D

"Do kelu! Už neperiem." každé bavlnené tričko sa zmenšilo o jedno číslo. Jediný, kto mal z toho prospech bol Stano, ktorý si kupoval väčšie tričká.

"Aha, sú mi akurát!"

San Fresco

Na druhý deň ráno.
"Tu si dáme raňajky a ideme..."

Preparkovali sme o pár metrov ďalej, zaliezli ako inak do Starbucksu a znovu ma čakal slaný koláč so syrovou nátierkou. Vačšina ako vždy lemon cake a nejaké čokoládové koláčiky. Zapili sme to kakaom a nasýtení sme smerovali do centra San Francisca. Už to bolo iné. Slnečné lúče sa odrážali od veľkej vody a vysokých mrakodrapov. Celé Sa Francisco nám ležalo pred očami a zväčšovalo sa, keď sme sa k nemu približovali. Prešli sme cez ten istý most a zastavili sme na prístavnom platenom parkovisku. "Odtiaľto ideme pešo..."

Alcatraz

Čím bolo viac hodín, tým bolo teplejšie. Prešli sme k prístavu, kde sa zabávalo veľmi veľa ľudí. Páčilo sa mi, že tu každý mal dobrú náladu. Všetci sa usmievali, tešili sa, tancovali, spievali, rozprávali sa. Alebo len tak sedeli a rozprávali sa. Väčšina boli turisti, ale i tunajší pomáhali k dobrej náladičke.

Hlasná hudba z reprákov a malého pódia hneď vedľa Hard Rock-u pritiahlo ešte viac turistov. Hlasný "bít" a spev predvádzajúceho sa šoumena donútilo dav sa hýbať, tlieskať.

"No čo, ideme na nejaký drink, nie?"

Vošli sme do Hard Rock-u, sadli si za bar a sledovali čašníčku ako mixuje nami objednané Daiquiri. Položila nám na bar päť rovnakých jahodových daiquiri drinkov a iba sme čumeli, aký drink sme si to objednali.
"Prepáčte, ale objednali sme si obyčajné Daiquiri, nie jahodové."
Barmanka sklonila hlavu na bok a jej obočie sa nadvihlo: "Toto je Daiquiri."
"Heh, ok, thank you. It is good."

Kajovi to nedalo a odskočil si do oddelenia, kde sa dali kúpiť rôzne doplnky so značkou Hard Rock Café.

"Dostal som klubovú kartu... Zas som minul viac ako som chcel. Chcel som iba jednu vec. Pozrela na mňa a jáá som kúpil všetko. Úplná pixla."

"Ty si blázon!"

"Ale mám klubovú kartu Hard Rock Café!"

":-D"

Obove loďky

Prechádzali sme sa po prístave, na ktorom stálo i múzeum pacifického prístavu. Dalo sa tu vidieť všeličo. Od náramkov, hodiny, automaty dávnych čias, po historické ponorky, ktoré oboplávali Tichý oceán.

Neďaleko odtiaľto spod hladiny vytŕčala známa väznica Alcatraz. Bohužiaľ sa nám nepodarilo kúpiť lístky ani na zajtrajšiu plavbu, všetko bolo vypredané. Trošku nás to sklamalo, ale nebol dôvod smútiť. Tu sa predsa nedalo mať zlú náladu.

Začuli sme divné zvuky. "Čo to je?"

Na drevených doskách v zálive prístavu vylihovali desiatky veľkých tuleňov prevalujúc sa jeden cez druhého. Niektorí sa nudili, niektorí plávali a pózovali zvedavým turistom.

Stanley zbalil čajku

Na konci prístavu stálo veľa stánkov pripravujúc rôzne morské špeciality ako krabov, a známe krevety. Pripravovali z nich všetko. Krevety na prírodno, krevety v burgri, krevety s ananásom... Vedeli o krevetách úplne všetko.("I máma mámy jeho mámy vařila krevety." -Forrest Gump)

Sadli sme si do malého fast-foodu, veľmi podobnému McDonaldu. Občerstvili sme sa klasickým hamburgerom s hranolkami a sódou (tak tu volajú všetky coly, sprity, fanty). Totti si odbehol do talianskej pizzerie a počas chôdze sa kŕmil pizzou z papierovej krabice. Cestou Totti hodil do schránky pohľadnice domov na Slovensko. Snáď prídu skôr ako my.

"Pôjdeme tadeto, pomaly k autu, a môžeme ísť pozrieť Golden Gate." naťukali sme do navigačky (ktorá zobrazovala okrem ciest aj chodníky pre pešistov) miesto, kde stojí naša Olinka.

"Musíme ísť...," trochu som čakal na aktiváciu kompasu. "...týmto smerom."povedal som zúfalo, keď som sa unavený z chôdze pozrel na vrchol kopca, ktorý sme museli vyšliapať. Schody, schody, chvíľku rovinka, schody, schody. "Tak tu bývať naozaj nechcem! Pekné, ale odtiaľ potiaľ." zahundral som po pár schodoch.

Totti s Kajom sa rozhodli, že kopec prelezú, Robo a Stano si so mnou sadli na schodíky.

Postavil som sa na ulicu, a sledoval som bežný pracovný deň v poludňajších hodinách. Sem-tam sa objavilo auto, ktoré sa vyviezlo až hore na koniec slepej ulice. Domáci tu za pomoci ručnej brzdy zaparkovali do svojich garáží. Žena s kočíkom utekala dolu s telefónom v ľavej ruke.

"Dosť nebezpečné, nie?"

Medzi tým Kajo s Tottim sa predierali po auto po ešte nevedmo akej ceste...

Pomaličky sme vyliezli hore aj my, sadli sme si na kameň a čakali na Olinku.

"Už idú!"

Sadli sme do auta, a prvé, čo bolo, napil som sa čistej vody.

"O 400 yardov odbočte vpravo," oznámil nám iPhone smerujúc nás ku Golden Gate-u. Prekrásne miesto hneď vedľa veľkého mosta. Ideálne prostredie na maľovanie, fotenie, natáčanie červenej železnej konštrukcie.

Plní nedočkavosti sme prešli sme autom cez slávny most na druhú stranu. Dalo sa prejsť aj pešo, veľa turistov nám kývalo a tešili sa zo slnečného dňa. Z kopca bolo vidno celé Fresco ako na obrázku. Krásny dlhý si ho pamätám ešte zo znelky seriálu "Plný dúm".

Pod mostom

Rozlúčili sme sa ešte krátkou prechádzkou po uličkách mesta slobody a útočiskom pre mnoho Slovákov a Čechov z pred štyridsiatich rokov. Rozdelili sme sa a boli sme si obzrieť najvyšší, pyramídový, šesťdesiatštyri mertrový mrakodrap s dvoma krídelkami.

Hot Dog

"Ešte sme nemali v Amerike hot-dog!" uvedomil som si po zbadaní stánku.

"Aký si dáš?"

"To ti dajú holé. Prísady si dáš sám."

"Dva hot-dogy, prosím!" objednal som so zbiehajúcimi slinkami. Trochu horčice, trochu nadrobno ostrúhanej kapusty som si pacol dovnútra a zhltol na pár razy.

Sladké pečivo, z ktorého párok vytŕčal z oboch strán, nebolo až tak dobré ako náš klasický rohlík. Tu nepoznajú slané pečivo.

Sadli sme do auta, po pár nákupoch sme sa vrátili späť do motela. Zamyslel som sa nad životom v San Franciscu. Tu sa ľudia naozaj majú dobre. Nemyslel som to nijako so závisťou, bol to fakt. Sú tu šťastní. Sú šťastní, že tu žijú medzi šťastnými ľuďmi. Mesto pestrých farieb, pravých "hipisákov", , marihuany, bezstarostnosti, slobodnej mysle, ešte dlho bude nosiť túto vizitku. Bohužiaľ sme sa tu stretli i s veľa bezdomovcami. Nie každý "houmlesák" s ceduľou "In God We Trust" musel byť na tom veľmi zle. Možno aj mali domov, ale boli bez práce. Väčšina mala oblečenie čisté, a nesmrdeli. Takí iní žobráci.

Rozprávali sme sa, že možno boli na mizine ešte pred tým ako sem prišli. Za posledné "bubáky" si kúpili lístok a vyskúšali šťastie. Ktovie...

If you're going to San Francisco...

"Takže zajtra ideme do Santa Cruz. Čaká nas Nina..." povedal nám Totti. Nina je Tottiho a dnes už aj naša kamarátka, ktorá tu žije spolu s rodičmi niekoľko rokov. Ešte pred rokom, sme sa s ňou stretli v Bratislave, keď sme sa na trip vo veľkom chystali. Tešili sme sa, že ju opäť stretneme. O niekoľko tisíc kilometrov ďalej...

9. časť - Rapid City, Mount Rushmore, Yellowstone

2011-04-27T22:01:00.002+02:00

"Treba mi čúrať," Totti sa zobudil po hodine spánku na zadných sedadlách a zastavili sme uprostred veľkých prérií na odpočívadle Blue Earth Best Area.

V malom domčeku nebolo okrem malej vstupnej haly a pár záchodov nič. Okolo neho bolo pár metrov štvorcových pokoseného trávnika, stoly, lavičky a prázdne smetné koše. Parkovalo tu len pár áut, aby si šoféri nachvíľu oddýchli.

"Ešte koľko míľ máme do Rapid City?"

"Neviem, pozri sa."

"Ach, ešte veľa. Ideš dopredu?"

"Môžem, sluchátka sú pod sedadlom."

"Fajn, kuknem nejaký film..."

Blue Earth Best Area

"Hello," pozdravil nás chudý bradatý pán v širáku, keď sme už nastupovali do auta. Na sebe mal kockovanú flanelovú košeľu a na džínsoch hrubý kožený opasok s veľkou kovovou prackou. "Prepáčte, počul som Vás rozprávať. Where are you from?" potiahol si z cigary, chytil si ju do ruky a vyfúkol hustý biely obláčik dymu.

"Z Európy, zo Slovenska."

"Aha, Czechoslovakia, yeah?" jeho chrapľavý hlas a ťahavý americký akcent ma bavilo počúvať.

"Yes, ale teraz je to už samostatná Slovakia a Czech Republic." vysvetľoval mu Kajo ako každému Američanovi.

"Yeah, yeah, počul som o tom. A čo tu robíte?" usmial sa, bol zvedavý. Zrejme nečakal, že sa objavíme v týchto končinách uprostred "neznáma", kde nebolo nič, iba prérie, polia, kravy, bizóny a diaľnice.

Spolu s Kajom sme sa s ním začali viac rozprávať. "Sme na výlete a cestujeme po celej Amerike." pochválili sme sa a jeho tvár sa rozžiarila.

"Really? A Odkiaľ idete?"

"Teraz z Chicaga, začali sme v New Yorku."

"Wow, to je úžasné. Pekne chlapci, držím palce. Hehe, boli ste aj na zápase?" ukázal prstom na naše dresy Chicago Cubs. "Včera prehrali, videl som ten zápas, haha." očividne im palce nedržal.

"Nevadí, bol to pekný zážitok."

"Idete až do San Francisca?"

"Áno, a potom ďalej," opísali sme mu stručne náš plán cesty a nestačil sa čudovať.

"Až do New Yorku? Wow, tak veľa šťastia chlapci. Nech sa Vám darí. Krásne obdobie ste si vybrali, teraz na jeseň. Všetky farby sa menia," rozlúčil sa s nami a vrátil sa späť k svojej rodine. Zakývali nám zo svojho auta a odišli.
Krátko potom sme opustili toto odpočívadlo aj my.

Celý deň sme trávili na cestách a podľa harmonogramu sme prichádzali do cieľa. Tešili sme sa, že sa vyspíme konečne na normálnych posteliach, obľúbených "queenbedoch". Pršalo. Prezliekli sme sa do dlhých nohavíc, vytiahli sme z tašiek aj svetre a bundy.

Pohodička

Potrebovali sme sa ubytovať. Ani sme netušili kde sme. Nejaká dedinka v lese, že som sa čudoval, že tu nejaký motel vôbec je. Prišli sme k nemu a snažili sme sa zohnať izbu pre piatich. Slečna bez váhania kontaktovala druhý motel v tej istej osade, že tam majú suite pre šesť ľudí. Hneď nám ho zarezervovala, napísala nám adresu. Bol som prekvapený, že konkurencia si tu dokáže pomôcť a nerobiť drahoty. Na Slovensku sa to deje málokde. Radšej Vás pošlú do kelu, akoby Vám mali doporučiť konkurenciu. Tu nie, tu zákazník je stále ich pán.
Ešte sme sa zastavili v McDonalde pre pár "čízov", boli sme zasa hladní.

Otvorili sme znovu Jim-a, opäť dávali pár častí Dva a pol chlapa, a postupne sme sa všetci pobrali do postelí.

Mohlo by sa ráno vyčasiť.

Štyri hlavy

Piata hlava?

Ráno sme sa zobudili všetci naraz a už po pár kilometroch lesnou asfaltovou cestou obklopenou zeleňou sme vytiahli opäť telefóny a snažili sme sa nájsť pomedzi koruny vysokých stromov známu skalu, ktorú pozná celý svet.

"Tam je!" nie, to nebola ona.

Veľké šedo nad nami sa začalo pretrhávať, no čím sme stúpali viac do kopca, tým bolo hmlistejšie. Zaparkovali sme na niekoľko poschodovom obrovskom parkovisku a po vyjdení pár schodov sme stáli pred jednou z najväčších a najvýznamnejších národných pamiatok v USA.
Mount Rushmore National Memorial.

Nový klobúk

Nevedel som sa dočkať, až prídeme čo najbližšie. Niekoľko desiatok metroch štvorcových mramorovo kamenného námestíčka s vysokými stĺpmi s vlajkami mi pripomínalo bratislavský Slavín. Ibaže sa tu prechádzalo ľudia, stál tu otvorený obchodík s darčekovými i nedarčekovými predmetmi, kde som si konečne kúpil kožený širák s výšivkou miestnej pamiatky, a bol tu výhľad na štyri hlavy známych prezidentov - najväčších budovateľov Ameriky. Čo iné okrem fotenia by sa tu dalo robiť? A takto sme sa ocitli na snímkach s Abrahamom Lincolnom, Jeffersonom, Roosveltom a prvým prezidentom Georgom Washingtonom.

"Ako to vlastne vytesávali?"

"Ručne. Podľa sadrovej predlohy."

"???"

"Dynamitom odpálili polovicu skaly a ručne otesávali hlavu po hlave."

"To musela byť sranda ťukať Lincolnovi kladivkom do oka."

O pár dolárov chudobnejší sme sadli do auta vrátili sme sa dolu do malej dedinky v strede lesa, kde sme sa zastavili na nejakú tú kávičku.

Zaujal ma štýl miestnych ľudí. Niekoľko indiánov a zarastených pánov s širákmi na hlavách, koženými nohavicami, vestami a špicatými topánkami ma premiestnilo do dávnej minulosti. Domčeky, obchody, reštaurácie, všetko v štýle divokého západu v modernom prevedení ma dostalo. Už ako malé dieťa som sníval vojsť do krčmy, alebo reštaurácie s vŕzgajúcimi "dvierkami" typických saloonov. Dali sme si na zahriatie horúci čaj.

Vyšlo slnko. Ako na čerta sme minulý krásnu modrú oblohu. Nevadí. Nebolo to až také zlé. Ešte sme vykonali posledné nákupy lacných kožených ručne vyrobených opaskov a boli sme pripravení na absolvovanie ďalšej dlhej cesty obklopenej krásnou čistou prírodou, širokými prériami s pasúcimi sa hovädami.

Dlhé cestovanie sme si spríjemnili hudbou, rozprávaním sa. Na okolí velikánske prérie striedali zelenú a hnedú farbu. Sem-tam zapršalo, zafúkalo, ale inak nás sprevádzal krásny slnečný deň.

Ocitli sme sa v horách. Bledohnedé polámané skaly, jazerá a lesklé plesá nám otvárali ústa.

"Chcem ísť von, vyzerá to nádherne!"

Zastavili sme na plošinke vedľa cesty, a kochali sme krásou obrovskej prírody, skalami a kameňmi.

Holé skaly napokon vystriedali listnaté a ihličnaté lesy. Na každom rohu sa pásli okrem kráv aj bizóny a o to väčšie očakávania sme mali od známeho parku Yellowstone.

"Ja chcem vidieť medveďa," to bolo mojou prioritou návštevy Yellowstone-u.

Počkali sme si chvíľu v zápche pred vstupom do národného parku. Ako v rozprávke Yogi bear mali zamestnanci oblečené "skautské" uniformy. Spomenul som si na sériu knižiek "Príručka mladých svišťov."

Dostali sme informačný leták v podobe novín a študovali sme, čo všetko sa tu v parku dá vidieť. Vďaka mape sme sa zorientovali, kde sa čo nachádza a museli sme dobre zvážiť našu trasu. Človek by si pomyslel, že jednou cestou uvidí všetko. Mýlili sme sa. Aby sme presúvaním sa z miesta na miesto krížom-krážom nestratili veľa hodín, rozhodli sme sa pre jednu najefektívnejšiu trasu.

Kľuky na cestách doľava nám umožňovalo ísť maximálne 40 míľ za hodinu. Za neposlednou zákrutou nastalo sklamanie, šok.

"Ty kokso!"

Zo zeme trčalo snáď nekonečné množstvo dvadsať metrov dlhých hnedo-čiernych palíc. Všade naokolo bol vyhoretý les. Zostali po ňom len stĺpy. Žiadna zeleň, iba mach a sem-tam tráva. Spomedzi mŕtve stromy bolo vidno pred nami každú zákrutu a serpentíny niekoľko stoviek míľ. Spomenul som si na tragédiu v Tatrách.

Asi po hodine cesty sme šli okolo novo vysadených stromov. Bolo vidno ako postupovali pri vysádzaní. Chvíľu sme videli dvojmetrové stromy, chvíľu metrové stromčeky. Mladé plné jasnej zelenej farby.

"Tu by sme už mohli nájsť toho medveďa!" nedal som pokoj.

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Nie, nebol to medveď. Museli sme zastaviť v malej kolóne, lebo bizón sa rozhodol, že si na ceste chvíľu postojí. Na blízku bolo viac bizónov, a ľudia nemali problém vystúpiť a prikročiť k bizónom bližšie. Toto som si nemohol nechať ujsť. Vystúpil som z auta a zavalil ma pot a nervozita. Samozrejme som to na sebe nedal vidieť, ale čo ak toto zviera, ktorého má problém zdolať aj pár vlkov (jasné, že nie tu v Yellowstone), dostane nápad sa rozbehnúť proti mne. Chvalabohu som mu/jej bol sympatický a ostal tam stáť žuvajúc svoju čerstvo vyrastenú trávičku. Nelúčil sa, tento sa pásol. Rozlúčil som sa ja s ním a šli sme ďalej.

Gejzíry. Ďalšia raritka parku. Smrad ako z pokazených vajíčka ma niekedy nútili zakryť si nos. Vyvierajúca horúca voda plná síry z obrovskej hĺbky hlasno bublala a bielu paru bolo vidno už z diaľky. "Tá vrana nemá vady!" Stála tam na pilieri a rozprávala sa s každým kto prešiel okolo.

Navštívili sme miestne odpočívadlo s obchodíkmi, nakúpili sme pár suvenírov, magnetky, prívesky na kľúče. Zachovali sme sa ako správni zástancovia "zeleného mieru" a darovali sme niekoľko dolárov, určené na obnovu lesov Yellowstonského parku. Dostali sme za to zelené náramky so žltým nápisom YELLOWSTONE.

Srandičky, srandičky :)

Opustili sme brány národného parku a po pár míľach sme sa ocitli v malej dedinke v štáte Montana. Pôsobilo na mňa tak kovbojsky, že som nemal chuť na nič iné ako dobrý masívny steak. Zavítali sme do reštaurácie v tomto štýle a sadli sme si vo vedľajšej presklenej miestnosti za veľký okrúhly stôl. Čo iné ako steaky sme si mali objednať?
Spomedzi všetkých sme si väčšina vybrali stredne ugrilovaný obľúbený "ribeye".
"Ako si ho želáte pripraviť?" opýtala sa veľmi milá a sympatická čašníčka. Len tak sme si ju obkukávali a obzerali.
"Medium."
Priniesla nám prázdne taniere a sami sme si šli z bufetových stolov nabrať zeleninku, na akú sme mali chuť. Nechýbal šalát, rajčinky, uhorka a všeličo iné. Posypali sme si ho riadnou dávkou syru.

Už sme dojedli a slečna nás oslovila s ponukou na dezert. Váhali sme, lebo sme sa riadne nasýtili, ale že nebudeme robiť formu, nech to stojí, čo to stojí. Bola taká sympatická.
O chvíľu priniesla na tanieri veľkú tmavohnedú kocku s bielou penou na vchu a kúskami čokolády. Riadny kus koláča.

Koláčik

Oči sa nám roztvorili a spodné sánky padli dolu, keď priniesli ďalšie štyri také isté kusy.
"Toto nedám celé..., uff!"
Iba sme typovali, že kto to zje. Stávky samozrejme padli na mňa, aj som im chcel urobiť radosť, ale ako labužník som zlyhal. Za to Robo zmákol celú porciu.
"Poprosím účet," nejaké tie srandičky okolo toho, že odkiaľ sme sa nevynechali.
"To nemôže byť pravda!"
Účet bol oproti iným reštauráciám dáky nízky. A že koláč? Stál iba 1,70 $.
"Wow!!!"

Po ďalších hodinách trávených v našej bordovej Olinke sme opäť raz išli spať do motela.

"Totti," Kajo zakričal. "Kým chalani vybavia izbu, poďme kúpiť večeru."

Bol to dobrý nápad, lebo sme sa museli opäť rozdeliť, aby sme nešli spolu naraz do izby. Na lepší spánok sme si kopli trochu Jim Beam a tým sme uzavreli ďalšiu časť výletu. Ešte neprešla ani štvrtina!

Ach, zajtra zasa celý deň v aute...
We are going to Saan Fraanciscooooooo...

8. časť - Minneapolis alebo Ako sa bizóny lúčia

2011-03-30T20:57:00.002+02:00

Bolo mi smutno pri lúčení sa s Chicagom, ale zároveň sme sa tešili na nové dni. Všetko vychádzalo podľa plánu, časovo aj finančne. Ubytovanie nám zarábalo na lepšie obedy a večere, ani cigarety sme nekupovali zo svojho, ako bolo zo začiatku dohodnuté.

Každý deň som porovnával rozpočet, kde som stav nášho účtu vydelil počtom dní, ktoré nám ostávajú do konca. Priemerný denný limit sme porovnali so skutočným denným limitom. Táto informácia bola skôr pre zaujímavosť, pretože nie každý deň nás čakal ten istý výdavok a rátali sme, že noci, ktoré prespíme v aute, a ušetrené peniaze z týchto nocí sa minú v iné dni. Zhodnotili sme, že štandard, ktorým žijeme je fajn, že sa ani vlastne neobmedzujeme a jediné, čo nás tlačí, je čas. Do Los Angeles je ešte veľa dní, ale aj dlhá cesta.

"Musíme sa držať plánu, aby sme stihli Matúša."

"Hej, zatiaľ nie je dôvod meniť plán."

Dlhá dlhá cesta.

Satelitné rádio hralo muziku z deväťdesiatych rokov a z okna bolo vidieť len pár metrov nami osvetlenú cestu a jasné hviezdy.

"Zima," zakričal Robo. "Vypni fúkanicu vzadu."

"Nemám čas," Kajo vypol klimatizáciu a prepol ventilátor len do prednej časti auta.

"Môžeš aj repráky vypnúť vzadu?"

"Chlapče!" Kajo sa opäť načiahol za gombíkmi, pokrútil točiacim sa prepínačom a hudba aj jemný ventilátor fungovali iba vpredu.

"Dík." Robo povedal posledné slová pred ponorením sa do dlhého spánku.

"Čurák." Kajova ironická odpoveď.

Stano sa ako vždy zasmial. Ako Stana dostať do záchvatu smiechu? Stačí párkrát povedať čurák a málo zamračený Stano sa zmení na vysmiateho chlapíka s úsmevom od ucha k uchu:" Che che che, že čurák!" "Bože, Stano... ty si blázon!"

Cesta bola ako inak dlhá, nekonečná. Na navigačke sa zobrazovalo stále menej a menej míľ do cieľa, ale stále som mal pocit, že stojíme na mieste. Robo šoféroval a ja som sedel vedľa neho, aby som zabránil prípadnému mikro-spánku. Hudba hrala veľmi potichu, aby ostatní mohli v kľude spať. Kajo bol prikrytý červenou dekou s logom leteckej spoločnosti Delta Air Lines, ktorou sme prileteli do New Yorku. Stano ako vždy chrapkal so zaklonenou hlavou a polootvorenými ústami.

"Hladní? Poďme jesť!" po pár hodinách cesty.

Vošli sme do neznámej reštaurácie na odpočívadle s pumpou, a vo vnútri nebol nik. Slabé svetlo, jedna blikajúca žiarivka, upratovačka leštila podlahu a mladý chalan nám vbehol do cesty, že či budeme jesť, a usadil nás do rohu k najväčšiemu, okrúhlemu stolu.

"To čo tu majú, všetko z vajec?" objednali sme si vajcia na rôzne spôsoby.

"Nejaké divné to tu je."

Po dlhšej chvíli čakania sme začali jesť. Nebolo to vynikajúce, ani odporné, ale chuť som si zapamätal doteraz aj vďaka strašidelnému prostrediu.

"Tie vajcia... no neviem."

Dojedli sme a odišli.

"Pustime si hudbu z mojej mp3," navrhol Robo hľadiac na šedú cestu s oranžovými pruhmi a naokolo nebolo vidno nič. Len čierna tma, jasné hviezdy a blížiaci sa mrak. Pohmkávali sme si známe melódie a cesta ubiehala a ubiehala.

"Dávaj pozor, aby som nezaspal."

"Budem sa snažiť!" zhrozil som sa, lebo tichá hudba viac uspávala ako by udržala naše zmysly online.

Zastavil som uprostred púšte a Stano mi podával foťák, aby som ho odfotil.

"Ty tu máš foťák?"

"Nikomu nehovor, fotím tajné fotky." pozrel sa so šibalským úsmevom na displej.

"Luss..., Luss," Robo na mňa zozadu volá.

Otvoril som oči, pozrel na Roba. "Zaspávam, už sa mi snívalo..." prebudil som sa z krátkeho sna.

"Máš dávať bacha aby som nezaspal ja!" Zasmial som sa, a navzájom sme sa prebúdzali z mikro-spánkov.

"Nevládzem, poďme na najbližšie odpočívadlo, trochu sa vyvetráme, je mi dáko blbo. Potom pôjdeme ďalej," chytil som iPhone, našiel najbližšiu odbočku a znovu sme zastavili.

"Brr, zima..."

Prešli sme sa, ale nepomohlo. Oči nám klipkali a rozhodli sme sa ostať na mieste, že si zdriemneme aspoň na hodinku. V tom ako naschvál som nemohol zaspať. Zvrtli sme sa na diaľnicu.

Míle ubiehali, pesničky sa už opakovali. Otočil som sa na Roba: "Je mi zle!"

"Budeš grcať?

"Neviem. Zatiaľ nie."

"Potom povedz."

"Budem sa snažiť..."

...

"Robo, odboč, keď sa bude dať."

"Je to súrne?"

Prikývol som, keď som zo seba nemohol vydať ani slovo.

Zastavil som a spolu so mnou sa vybral na záchod aj Stano. Nevedel som čo skôr, či si sadnúť alebo sa nakloniť. Vydal som zo seba všetko, čo moje telo už nechcelo. Umyl som sa, dal si cigu, coca-colu, znova cigu, žuvačku a celý šťastný som sa vybral k autu. "Neuveríš, grcal som v Amerike. Kto si to môže povedať?" sadol som si spokojný dozadu a po chvíli som zaspal.

Hurá svetlo. Blížili sme k civilizácii. Diaľnicu pomaly začali napĺňať iné autá a čím viac sme sa blížili k mestu, tým sa zväčšovala dopravná špička. Zastavili sme sa na predmestí Minneapolisu, či tu bude niečo otvorené. Centrum tohoto malého veľkomesta ležalo približne trištvrte hodinu od miesta, kde sme stáli. Opäť akoby tu nikto nežil. Za to domy a ich záhrady boli perfektne udržiavané. "Vystúpme tu!"

Vysadli sme z Olinky na konci neznámej ulice, plnej domov, zarastených trávnatých plôch, padajúcimi zeleno-žlto-červenými listami, pomedzi ktoré sa lúče dotýkali zeme.

Bol som unesený z raňajšieho príchodu do týchto končín, keď konečne slnko osvetlilo okolité prérie, kukuričné polia. Divá zver sa tú pásla a po otvorení očí je na to krásny pohľad. Opäť som sa veľmi tešil z ďalšieho dňa.

"Kukuričné pole, kukuričné pole. Východ slnka. Kravy sa pasú. Bizóny sa lúčia..."

"Čo sa bizóny???" otočil sa na mňa Totti, keď zaregistroval nezmysel povedanej vety.

"Lúčia sa. Na lúke sa lúčia."

Kajo sediac za volantom tvrdšie šliapol na plyn, zahrabal a zmizol z našich očí. Ostatní, čo sme ostali vonku, sme sa pozreli na seba, a typovali sme, že ako dlho mu tá sranda vydrží a vráti sa späť. Po piatich minutách to už prestalo byť srandovné aj nám a ďalších päť minút sme čakali s vážnejšou tvárou, že tu čakáme ako čuráci.

"Ha ha, že čurák." Stano sa opäť zasmial...

Starbucks

Zaparkovali sme v centre mesta a návšteva v Starbucks sa stala našim ranným rituálom.

"Tri citrónové koláčiky, jeden syrový zapiecť, jedno kakao, jedno vanilkové kakao, dva pomarančové džúsy, prosím. Stano zaplať!" Stano vytiahol zo svojej turistickej na krku zavesenej kapsičky našu spoločnú kartu, pretiahol, potvrdil sumu okolo dvadsaťpäť dolárov a podpísal sa na bloček.

"Tu je aká pohodička..., osem hodín ráno, týpek si dáva svoju rannú kávičku, prečíta si na iPade noviny, usmeje sa, dá si cigaretku a môže ísť pracovať."

"Skoro ako u nás!" ironický podtón.

"Chcete sa aj motať po meste, alebo stačí, že si mesto prejdeme autom?"

"Autom!"

Vytiahli sme telefóny, stiahli okná dokorán a pri rýchlosti tridsať míľ za hodinu sme natáčali videá a snímkovali. Obhliadku mesta za necelú hodinu snáď ešte nikto neabsolvoval. Prekvapilo ma plno historických budov, električky, a najmä rozmanitosť štýlov ulíc, áut, domov, ľudí. Pokojné "veľkomestečko".

7. časť - Chicago :)

2011-03-11T20:04:00.000+01:00

Otvoril som oči a nerozumel som, prečo stojíme. Ešte bola tma a stáli sme na osvetlenom parkovisku.

Opäť padla otázka: "Kde sme?"

"Už sme tu."

"Fakt?" neveril som. Vystúpil som von a obzeral som sa po okolí. Bolo skoro ráno a vôbec som si ako v Chicagu nepripadal. No miesto, kde sme sa nachádzali ma zaujalo. Roztiahnutá ulica, niekoľko domov, veľká križovatka, pár zatvorených obchodov, Motel 6. Presne ako na obrázkoch ich webovej stránky, cez ktorú sme si rezervovali jednu izbu.

Čakali sme na neskoršiu hodinu. Bolo približne šesť hodín ráno a ubytovať sa na nasledujúcu noc sme sa chceli až neskôr, aby sme neplatili dve noci, teda sme nevedeli, od ktorej hodiny nám budú rátať iba jednu noc.

"Rezervácia platí ešte?"

"Mala by." zhodnotil som po nazretí do mailovej schránky.

Motel 6

"Hi," pozdravili sme so Stanom veľmi sympatickú černošku za pultom.

Usmiala sa a odzdravila nám.

"Radi by sme sa ubytovali na jednu noc."

"Hmm," prikývla a čakala, čo k tomu povieme viac. Boli sme piati a chceli sme ísť bývať do štvorlôžkovej izby. Bol ešte len začiatok výletu a museli sme náš nadotovaný účet kontrolovať a dohliadať. Rozmýšľali sme, že takto môžeme veľmi ušetriť a dopriať si následne dobrú večeru alebo minúť peniaze na atrakciách.

"Radi by sme dostali jednu izbu s "queen" posteľami."

"Vidím, že izbu máte rezervovanú cez internet."

"Áno. Je možné sa ubytovať už teraz, alebo o koľkej máme prísť?"

"Moment prosím," povedala a odbehla do zadnej kancelárie. Medzitým sme si všimli čiernobiele obrazovky, ktoré monitorovali, čo sa deje na recepcii, na parkovisku, na chodbách hotela.

(Bol to jediný motel, v ktorom sme museli vojsť dovnútra, prejsť okolo recepcie, aby sme sa dostali do izby. Všade inde sa do izby vchádza zvonka. - pozn. autora)

"Hi," povedala nahlas staršia tučnejšia tiež černoška. Nahodila veľký úsmev.

"Mám pre Vás návrh." No som zvedavý. "Zrušíme internetovú rezerváciu, zakúpite si izbu priamo u nás, a môžete sa ubytovať hneď teraz. Zaplatíte teraz a izbu treba opustiť zajtra do desiatej."

"Aha..." pozreli sme sa so Stanom jeden na druhého, podozrievajúc, či za tým niečo bude.

"Prosím si Vašu kartu." Stano vytiahol kapsy spoločnú kartu a celkom neisto ju odovzdal do rúk sympatickej recepčnej.

"Nemáme na výber, spať niekde musíme, cash-om sa platiť skoro nikde nedá." skonštatoval som a sledovali sme, čo s tou kartou robí. Podpísali sme cez elektronický skener platbu a mohli sme ísť do izby.

V izbe

Rozdelili sme sa. Najprv traja, potom dvaja. Uvelebili sme sa do postelí, rozložil som sa do rozkladacieho kresla a tri hodiny sme nič nerobili.

Vychádzalo slnko. Pozrel som sa z okna a z izby bolo vidieť celú ulicu. Zbadal som niečo, čo mi zježilo chĺpky na rukách. V pozadí boli šedé obdĺžniky. Siluety mrakodrapov. Dobré ráno, Chicago.

Kostol

Po výmene v sprchách sme sa rozhodli, že auto necháme tu, a do centra mesta pôjdeme "pešo". Že si dáme do seba nejaké to pivko, whisky a tak. Kofolu tu asi mať nebudú :) .

Ako sme kráčali po ulici, okolo nás sa míňali rôzne staršie autá a samí černosi. Domy boli staré, cesty a chodníky neudržiavané. Šli sme stále rovno. Hladní.

"Idem pozrieť dovnútra ako to tu vyzerá." a čakali sme na odpoveď.

"Nič. Ideme ďalej." vraj to vyzeralo strašne. "Špinavé a tí černosi na mňa dáko divne pozerali."

Pokračovali sme v šľapaní. Prešli sme okolo černošského kostola, resp. kaplnky a napredovali sme podľa tabule s nápisom Metra.

Na lavičke sedelo asi päť starších pánov, a na chodníku postávali ďalší traja. Rozprávali sa, a tak sme ich v domnienke, že ich nebudeme rušiť, obišli po trávniku. Divné bolo zrejme na tom to, že sme ich obišli s dvojmetrovým odstupom. Ich hlavy sa otočili smerom k nám. Cítil som, ako si nás obzerajú a keď som sa obhliadol, všetkých sedem tvárí sa mi pozeralo do očí. Čo sa na mňa pozeráte? Nie sme rasisti.

Tu nám to došlo. Ocitli sme sa v černošskej štvrti. Opäť. Nám to nevadilo, ale či im budeme vadiť my? Snažili sme sa ten pocit ignorovať, no debata o tom nemala konca kraja. Pokračovali sme v ceste na stanicu.

Zbadali sme ju. Stará ošarpaná búdka vedľa koľajníc. Vošli sme dovnútra a obhliadli si informačnú tabuľu napísanú na písacom stroji a nalepenú na drevenej stene. Celé to bolo špinavé, na zemi samé papieriky, plechy, hocičo.

"Toto nie je metro!" ale Metra. Ktovie, či ešte fungovala, no ak hej, predpokladali sme, že ide o nejakú lokajku pre miestnych zamestnancov do práce.

Hľadali sme nejakú zastávku.

"Neviem, či bude zrovna najlepšie ísť odtiaľto busom." začala sa prejavovať naša paranoja.

"Necítim sa tu dobre. Každé auto, čo ide okolo sa po nás obzerá."

"Divíš sa? Nie sme tu vítaní. Tu nemajú turisti čo robiť."

"Ideme späť pre auto. Toto nemá význam a aspoň tam budeme rýchlejšie." povedal Totti. "Kajo, Stano, zostaňte tu s Lussom a ja s Robom ideme pre auto."

"Dobre, počkáme tu."

Priblížili sme sa k pumpe, kde to ako tak vyzeralo bezpečnejšie.

Možno sme len poblúznení a viac za nás rozhodujú dojmy a emócie, ale načo riskovať? Takto nič nestratíme.

Stáli sme vedľa pumpy, a diskutovali o tom, čo sa tu dialo. Z diaľky už bolo vidno Olinku, zamávali sme ako na taxi a nastúpili sme. "Konečne v bezpečí."

"Daj tú ŠPZ-ku do kufra," načiahol som sa a odložil. Stará pokrčená ŠPZ-ka ležala na zemi, tak sme si ju vzali ako suvenír.

"Kam si dal navigovať?"

"Do toho planetária. Kúpime tam rovno tie CityPassy."

Šli sme po diaľnici. Veľká asi päť prúdová cesta viedla priamo do centra mesta. Odbočili sme podľa navigácie a vošli sme do veľkého parku s veľkými parkoviskami. Popri chodníkoch stáli opäť automaty na parkovné a hodili sme tam skoro všetky štvrťáky (25 centové mince), čo sme mali, čo vyšlo asi na hodinu a pol.

"Kam ideme najskôr?" poobhliadli sme sa a na každej strane boli veľké mohutné budovy. Billboardy a nástenné megaplagáty nás informovali, čo sa v ktorej budove nachádza.

Ešte bolo trochu chladno, bolo niečo po deviatej a ľudí tu bolo málo. Práve otvárali, keď sme vošli do jednej z tých budov. Planetárium.

"Vyzerá, že to bude bomba." postavili sme sa do rady a čakali sme na kúpu lístkov. A obhliadky sa môžu začať. Dali nám akési štítky, vďaka ktorým sme mali byť uprednostnení, čo bolo výhodou CityPassov.

"Hi, how do you do," oslovil nás pán, ktorý nám ukázal smer našej cesty.

"Držte sa tejto skupiny, za chvíľu začne premietanie."

Premietanie? Kino? Wow.

Sála bola malá, asi pre päťdesiat ľudí. Usadili sme sa približne v strede a zahľadeli sme sa do plátna, ktoré nebolo pred nami, ale nad nami! Veľké oválne prehnuté plátno ružovo modrej farby mi otvorilo ústa a celí nedočkaví sme čakali, čo sa bude diať.

Začala hrať hudba a spustilo sa premietanie. 3D! Nepotrebovali sme žiadne okuliare a mal som pocit, že planéty, hviezdy a všetko, čo vo vesmíre "lieta", sa hýbe okolo mňa. Neuveriteľné. Ako je to možné? Doteraz som bol zvyknutý na klasické 3D premietanie za pomoci okuliarov. Ani som si neuvedomoval, či ma fascinuje ten premietaný dokument, alebo tá dokonalá 3D projekcia voľným okom. Rozumel som možno tak štyri vety, čo povedali, ale o zábavu som mal postarané.

Po filme sme vyšli von, s tým, že nemáme na to celý deň a šli sme ďalej.

"Wow, a to sme dnes iba začali!" natešený a vysmiaty som vyšiel z planetária.

"Pozri na ten výhľad, krása." trčiace mrakodrapy a ostatné vysoké budovy hneď za brehom jazera ma donútilo siahnuť do vrecka a telefónom odfotiť panoramatický výhľad na Chicago.

"Tu by som chcel žiť." napadlo mi prvýkrát.

Doplnili sme pár štvrťákov do parkovacích hodín a pobrali sme sa do aquaria. Najprv malé ryby, potom veľké ryby, iné ryby a neryby. Veľa miestností z rôznymi druhmi. Najviac ma zaujali ako inak žraloky a najškaredšia ryba na svete. Všetko pofotené, išlo sa ďalej. Milión detí, a ešte viac dospelých.

"Čo to je?" opýtal som sa, keď som bielu veľrybu nevedel zaradiť do žiadnej skupiny najväčších cicavcov. Pripomínala skôr obrovského delfína. Len tak si tam plávala do kolečka v bazéne, sem-tam urobila mini fontánku. Netvárila sa smutne, predvádzala sa. Boli sme si obzrieť aj zdola cez sklenenú stenu. Zbadal som druhú. Naháňali sa tam jedna za druhou a vydávali aj také divné veľrybie zvuky. Pripomenulo mi to veľrybiu reč, ktorú sa od Doris naučil Nemo.

Nájdi rozdiel

Happy Feet naživo


Večera?

Okolo nás obklopovali reklamné plagáty na film "Happy Feet". Nasledoval som šípku, vošiel do ďalšej miestnosti a môj úsmev sa natiahol od ucha k uchu. Živí pandrláci za sklom vo vlastnom svete sa hrali naháňačku. Skákali do vody, robili piruety, vyskočili a utekali ďalej. Pozeral som sa na nich asi pätnásť minút a šiel som ďalej.

"Máš to?" spýtal sa ma Totti, či sa mi podarilo natočiť ich akrobatické kúsky.

"Jasné. Úplne sa teším. Ako malé decko."

Vyšli sme von, dali si hotdog a pokračovali sme v návštevách miestnych atrakcií. Na rade bolo múzeum s dinosaurami. Vstúpili sme dovnútra, nerozumeli sme kam môžeme a nemôžeme ísť, po pätnástich minútach blúdenia vo veľkých priestoroch nás to prestalo baviť, a išli sme preč.

Veď nás čakalo niečo, na čo som sa tešil asi rok, keď som sa o tom prvýkrát dozvedel a videl som na internete fotky. Sky Deck. Vyhliadka z najvyššieho mrakodrapu v USA.

"Čo máme v pláne?"
"Keď máme tie CityPassy, poďme pozrieť to múzem vedy a techniky."
"Nebude to blbosť?"
"Netuším. No určite to bude lepšie ako v Blave."

Múzeum

Veľká mohutná šedá budova vyzerajúca ako pevnosť bolo múzeum, a práve v týchto týždňoch sa tu konala akcia "Štyri živly". Bol som zvedavý. Podarilo sa nám zaparkovať pri chodníku na normálnom neplatenom parkovacom mieste.
Pri vstupe do múzea som mal pocit, že som vošiel do letiskovej haly. Výťahom sme sa zaviezli na tretie poschodie a tu sa to všetko konalo. Žiadne pozeranie sa na veci cez sklo, všetko vystavované slúžilo na hranie, vyskúšanie. Rôzne mechanizmy, simulácie. Z tých najväčších spomeniem simuláciu tornáda. Ten prekvapil asi každého. Asi 4 metre vysoké zariadenie a páčkami, ktorými sme mohli napodobniť silu, smer, a rôzne iné vlastnosti mohutného prúdu vzduchu. Celé to bolo sprevádzané počítačovým komentárom, animáciami s vysvetlivkami. Bol to projekt na vysokej úrovni. Medzitým sme počuli zvláštne hlučné zvuky, ale nečakali sme, že to bude simulácia bleskov. Tento stroj však už pracoval sám a z pochopiteľných dôvodov sa dalo na to celé len pozerať a s veľkým záujmom aj počúvať. Kovová guľa v strede kovových kružníc sršala blesky zo strany na stranu. Sila a energia v elektrickej podobe. To sa dá spojiť iba s jedným známym menom. Tesla.

Simulácia lavíny

Simulácia tornáda

Vyskúšali sme si ako funguje tsunami opäť na zvláštnom zariadení, kde stačilo zvoliť tlak prúdu, interval, a silu a podľa toho bolo vidieť, ako dokáže voda svojim pohybom zničiť nemalý prístav. Čakalo nás ešte mnoho ďalších zariadení, ktoré nám vždy vytvoril na tvári úsmev, niektoré vyzerali veľmi smiešne.

"Luss, tam vedľa je simulácia stíhačky."
"Hej? Poďme to vyskúšať!"
Postavili sme sa do rady na veľmi známu mašinu. Atrakcia sa nám zdala byť známa, išlo o kabínu s 3D premietaním, kde dvaja sedia vedľa seba a majú pocit, že letia vo vysokej rýchlosti.
"Som zvedavý, čo to bude zač..." všimli sme si, že je osobné veci si máme odložiť, že pred vstupom do kabíny nám vysvetlia, ako sa čo ovláda! Super.

Dostali sme sa na radu a inštruktor nám stručne rýchlo vysvetľoval, čo kedy máme riadiť. Kajo mal na starosti ovládanie stíhačky, mojou úlohou bolo zostreľovať ostatné stíhačky. Nevedel som, čo sa bude diať.

Vpratali sme sa dovnútra, dali si pásy, uchopili sme do rúk ovládače a vzlietali sme do výšok.

"Ideme na to!" Kajo nabral rýchlosť, prvá otočka, druhá otočka: "Pál, pál!!!"

"Nemám už rakety, leť vpravo! Nabité, zamier,... strieľam!" kričali sme, smiali sme sa ako blázni.

"Strieľaj, strieľaj!"

"Uteeeč, nemám raketu." zúfali krik do tmy. "Nabité"

"Pál!"

"Chlapče, otočme saaa," pri dlhšom lete dolu hlavou plný adrenalínu a záchvatov smiechu sme sa sústredili na každú stíhačku, ktorá prešla okolo. Srdce mi bilo ako o dušu. Bol som rád, že som zapásaný. Väčšinu letu sme absolvovali dolu hlavou.

Let sa blížil ku koncu a pravdu povediac, už aj stačilo. Vystúpili sme z kabíny a inštruktor si neodpustil poznámku, že sme kričali ako malé deti. Smial sa na nás a bolo vidieť, že ho to tešilo.

"No čo, aké to bolo? Ste kričali ako blázni." opýtal sa Stano, ktorý nás aj stihol natočiť na svoj mobil.

"Bomba, úplná vec."

Už bolo dosť hodín a chceli sme stihnúť toho čo najviac. Pomaly sme sa poberali von, všimli sme si pred východom vstup do ďalšej časti. Keďže zatvárali, stihli sme iba nakuknúť a iba dačo pozrieť. Pred nami stála záclona alebo záves vyrobený z pary. Nachádzali sa tu veci ako hologram a tak ďalej. Škoda, že už zatvárali, táto časť múzea by bola veľmi zaujímavá. "Nabudúce".

Sadli sme do auta, a mal som pocit, že tento deň trvá už týždeň. Na navigačke svietil nápis Sears Tower, asi polhodinku odtiaľto. Diskutovali sme o tom, ako je dobré učiť deti takouto formou vedu a techniku. Pred dvoma rokmi sme s Kajom navštívili v Bratislave múzeum s podobným zameraním. "Podobným" je veľmi silné slovo, lebo tomu nesiahalo ani po päty. Trápne, o ničom. Stačí vziať študentov do múzea v Chicagu, podrobne si všetko vyskúšať, naučiť sa z vysvetliviek danú problematiku, povedzme, že potom napísať esej, a za jeden deň je dieťa o čosi múdrejšie. Knihy a vysvetľovanie od učiteľov dnes už nestačí. Žijeme v zrýchlenej dobe a človek musí absorbovať čím ďalej tým viac informácií, čím ďalej tým za kratšiu dobu. Škola hrou je najefektívnejšia forma vzdelávania a toto múzeum je toho dôkazom. Okrem zábavy som sa aj niečo naučil. A to s otvorenými ústami.

"Hľadajte parkovisko," zavelil Totti sediaci za volantom plne sústredený na jazdu v špičke.
Otvorili sme oči ešte viac ako sme mali a po krátkom hľadaní sme Olinku nechali odpočívať asi tri minúty pešo od spomínaného mrakodrapu Sears Tower. Zaklonil som hlavu dozadu, aby som videl vrchol budovy, pričom som sa nemohol pozerať dlho, lebo som si musel všímať chodník pred sebou. Hluk ako v každom inom meste okolo obeda pripomínalo, že sa tu stále niečo deje. Tam opravovali chodníky, na druhej strane doviezli tovar, za nami zametali ulice.

Vošli sme cez klasické otočné dvere dovnútra a trochu s obavami som bol pripravený na to, že nás čaká dlhé čakanie. Najprv sme sa zorientovali, nastúpili do výťahu. Prešlo pár sekúnd a vystúpili sme.
"To sme už tu? Hore?"
"Nie, prešli sme možno tak dve poschodia. Uvidíme."
Už sa mi v živote stalo, že som sa nevedel zorientovať. Išlo však vždy o dvojrozmernú stratu orientácie. Ale ešte nikdy som sa nestratil vo výške. Dá sa povedať, že mi môže byť úplne jedno, či sa nachádzam na prvom pochodí, alebo na druhom. To áno. Ale pomýliť si okolo sto poschodí?

Postavili sme sa do rady a na moje prekvapenie ľudí bolo iba zopár. Prešli sme cez kontrolu, oskenovali nám veci, tašky, prešli sme cez druhú miestnosť, kino pre návštevníkov, kde premietali dokola ten istý dokument o stavbe. Sears Tower.
Tu už sme chvíľu čakali. Fotilo sa.

Puklo niečo? :-O

Nemilý pocit

Kajo zvažuje ktoré domy kúpi

Páriky, skupinky študentov, rodiny sa postavili pred zelené plátno, afroameričan ich ešte trochu poposúval, a druhý černoch ich zvečnil do na svoj disk. Nechceli sme sa fotiť, resp. zbytočne čakať kvôli fotke, ale bolo to povinné. (Konšpirační teoretici by považovali túto činnosť ako ochranu a zbieranie dôkazov o návštevách Sky Decku v prípade, že by sa niečo stalo, čo by znelo celkom logicky a oprávnene. Či to tak aj skutočne bolo, neviem.) Absolvovali sme trápnu momentku a vydali sa smerom k výťahom. Do výťahu sa nazbieralo asi pätnásť ľudí a sprievodkyňa stlačila ten správny "button" a dvere od výťahu sa zatvorili a výťah sa rozbiehal. V rovnakom čase sa na televíznej obrazovke spustil krátky film a odratúvanie šesťdesiatich sekúnd. Do toho sme videli aktuálne poschodie, na ktorom sme sa nachádzali. Spočiatku to šlo po jednom poschodí, po nabratí rýchlosti číselník ukazoval posun po piatich poschodiach. Film nás zoznámil s konštrukciou budovy a tlak v ušiach pripomínal štart lietadla.
5...4...3...2... veľký víťazný "džingl" na obrazovke,...1!
Dvere sa otvorili a vystúpili sme z výťahu na stom poschodí najvyššieho mrakodrapu v USA.

"Uau!!!"pozrel som na Roba, na Tottiho a na sekundu sa mi vynorila spomienka na rakúsku krčmičku, kde sme posedávali, pili Almudlera a rozprávali sme sa, že už o dva mesiace budeme zažívať túto vyhliadku na Chicago.

Začal som pobehovať hore dole po poschodí, chcel som vidieť všetko. Všetko naraz. Východ, západ, sever, juh. Na všetky strany ležalo Chicago ako na dlani. Vo výške vyše 400 m nebolo vidieť koniec mesta. Na východnej strane bránila k výhľadu prirodzená hmla spôsobená západom slnka.
"Aká je tá Bratislava maličká..."pomyslel som si, keď som si spomenul na výhľad z bratislavskej Koliby. Odtiaľ je vidieť ďalšie dediny a iné okrajové časti Bratislavy.

Kajo a Stano

Veľa ľudí sa obšmietalo práve pri presklených kockách.

"Idem na to," vykročil som smerom k jednej z vystúpených plošiniek, už som bol pri nej a odrazu som zastavil. "Uf, toto nie." Pozerať sa z okna, alebo miesta do diaľky je príjemné. Ale postaviť sa na sklo, z ktorého vidieť uličku a chodník priamo pod nohami nie je niečo, čo sa dá len tak ignorovať. Už som urobil prvý krok. Pravá noha mi zabrnela, akoby som sa postavil na niečo veľmi krehké a malo by to čoskoro prasknúť. Nadýchol som sa a postavil som sa oboma nohami na sklo, ktoré vraj udrží niekoľko ton.
Bol to strašný pocit. Jemný závrat ma donútil sa držať sklenenej steny aj rukou. Všimol som si susednú kocku, ktorá takisto trčala, a pri pohľade na skáčuce deti po sklenenej plošine som to vzdal a vrátil sa späť.
"Boli ste už na tom?" spýtal som sa ostatných.
"Hej."
"Normálne som musel nabrať odvahu. Som nečakal taký závrat."
Fotili sme sa navzájom. Snáď sme zobrali každý uhol pohľadu. Všetky mrakodrapy v okolí sa zdali byť nízke budovy. Na jednom z nich som si všimol dokonca ako pestujú zeleninu. Pozeral som na Spektre o tom dokument, nevedel som, že to už praktizujú.

"Našiel som Olinku!" celý vytešený som odfotil parkovisko a vydedukoval, že tá červená bodka je naša Olinka. Chvíľu sme sa ešte prechádzali na známom stom poschodí a pomaly sme pobrali k výťahom. Opäť minútová jazda, minútové video. Vyšli sme von a iba som opäť zdvihol hlavu a pri pozeraní sa na malinké vypuklé štvorčeky som si predstavil, ako tam niekto jasá a skáče a vychutnáva si výhľad na okolitú Ameriku.

Prechádzali sme sa ulicami mesta, a naše hladné bruchá potrebovali dotankovať. Hľadali sme nejakú normálnu reštauráciu, kde by sme si dali normálne jedlo. Vstúpili sme do reštaurácie plnej hostí, a slečna nás usadila pri stole blízko dverí. Dlhý bar, tmavé farby a celý priestor trochu pripomínalo známu reštauráciu v Bratislave, kde Kajo s Tottim pracovali.

"Čo si dáš?
"Pozerám, čo majú."
"Steak!" Robo sa ho už nevedel dočkať. Celé mesiace sníval o tom, ako si dá pravý nefalšovaný americký hovädzí steak.
"Ja si dám tiež, a k tomu hranolky a nejaký šalát."
Dal som si len šalát, lebo v tých dňoch ma sprevádzali zažívacie problémy a tak som len očami v dobrom závidel, čo si dali ostatní. Mäso voňalo až do ulice.
"Na pitie si čo dáte?" opýtala sa čašníčka s utierkou prehodenou cez ruku.
"Luss, daj si pivo!" prikázal mi Totti, asi nechcel piť sám.
"Dobre, ale ako vždy, malé."
Priniesli Corony, Budlight a nejaké nealko. Od ochutnania Bud Light som zmenil názor na americké pivo. Keďže všeobecne pivo nepijem, a o amerických pivách sa hovorí, že sú to "žbrndy", teda také, že sa nedajú ani piť, naopak mojim chuťovým bunkám lahodilo. A nie len mne, aj ostatným. Popísal by som to ako redšie pivo ochudobnené o tú nepríjemnú horkú chuť, kvôli ktorému pivo v Európe nepijem. Preto som si dal niekoľko rúnd Bud Lightu a celkom mi aj veselo bolo.

"Fajčiť!" obľúbená veta po jedle.
Postavil som sa kúsok ďalej od vchodu, kde stál podlhovastý popolník, s jednou dierou v strede na odhodenie špaku, a oprel som sa o stenu mrakodrapu.
"Hej, čo to máš na nohách?" blížil sa ku mne beznohý invalid na vozíčku, s širákom na hlave. Jeho hlas znel ako hlas Jiřiho Schelingera. Prefajčený, asi aj od alkoholu, chrapľavý zvuk pokračoval v pýtaní sa.
"Odkiaľ ste/si?" opýtal sa ma a všimol som si, že si Kajo prišiel zapáliť tiež.
"We are from Slovakia." odpovedal som, ikeď sme sa dohodli, že sa nebudeme veľmi prezrádzať, no z tejto situácie o nič nešlo.
"Oh yeah, I know. Poznám. Bol som tam, keď to bolo Československo."
"Požičiaš mi..." a je to tu. Bezdomovec, čo si ide pýtať peniaze alebo cigarety.
"...oheň?" a hrabal sa vo svojej kapsičke, ktorú mal položenú v svojom lone a nemohol ho nájsť.Prekvapilo ma to. Nežobre, iba si chce požičať zapaľovač. Ako to robím často ja, vždy ich stratím.
A debata začala. Keďže som mu veľmi nerozumel, lebo mal hlas taký ako mal, Kajo dačo vždy zachytil, a niekedy sme sa dohovorili až rukami nohami.
Porozprával nám o svojej minulosti, že jeho babka, či prababka pochádzala z Nemecka, a že na území Československa mal nejakých známych, ale že tam už dvadsať rokov nebol. Pred pár rokmi bojoval v Iraku, a tam prišiel o obe nohy. Odznak na širáku vyjadroval, že je vojnovým hrdinom a teda teraz žije na dôchodku a nemá čo robiť. Potuluje sa po Chicagu, býva niekoľko blokov odtiaľto a toto mesto sa mu páči. Aký pekný život vojnového hrdinu, paradoxne sa smial.
Slušne sa rozlúčil, poprial nám pekný deň, otočil sa a rukami rozhýbaval kolesá svojho vozíka.
"Nerozumiem tomu. Staroba na krku, bez nôh kvôli vojne, a ešte je hrdý na túto krajinu." rozvinula sa naša debata o následkoch vojny a o ľuďoch, ktorí vojnu zažili a bohužiaľ ešte zažívajú.

Vrátili sme sa k stolu, dojedli sme a odišli sme. Už bola tma a Chicago vyzeralo úplne inak. Osvetlené budovy, cesty, ulice nám napovedali, ktorým smerom máme ísť. Liquer Store. To bolo to, čo sme hľadali. Obchod s alkoholom a inými potravinami. Alebo inak povedané, potraviny, kde je možné si zakúpiť alkohol.
Otvorili sme chladničku a siahli po šesť fľaškovom baleni Corony. Zaujala nás cenovka cca tri doláre. Lacnejšie ako u nás na Slovensku, zobrali sme teda celý "six pack".

"Hi," pozdravil nás predavač a opýtal sa, či nám môže nejako pomôcť.
"Prosím Vás, tá cena je za jednu Coronu?"
Predavač sa nechápavo na nás pozrel, či si z neho nerobíme srandu: "Nie, to je za celý six pack!"
"Aha, ok! Ďakujeme."
To snáď nie je možné. Takmer najdrahšie "pivo" na Slovensku tu stojí menej ako Coca-Cola. Neuveriteľné.
Zobrali sme dostatok fliaš a spolu s Olinkou sme sa pobrali do Motela.

Chicago night

"Idete niekto do sprchy?" spýtal sa Robo.
"Môžeš ísť, pôjdem potom... Totti, ideš na cigu von?"
Išiel. Po otvorení dverí sme si všimli pootvorené dvere do izby, ktorá bola oproti našej. Nijako sme to neriešili a privolali sme výťah. Vystúpila z neho celkom slušná černoška. Usmiala sa na nás a Totti zostal očarený: "Chlapče, to bola určite kurva!!!"
"Myslíš?" nevyzerala tak, avšak pootvorené dvere do izby oproti tomu nasvedčovalo. Iba sme sa tomu zasmiali a sadli sme si vonku na obrubník.
O pár minút sa toto dievča objavilo vonku. Začala šmátrať vo svojej kabelke a vytiahla si z nej cigaretu. Hľadala ďalej tak, až to bolo podozrivé. Iba tak prikráčala k nám.
"Hi," usmiala sa opäť. "Máte zapaľovač?"
Totti siahol do vrecka a zapálil jej cigaretu. Začala sa s nami rozprávať, ale chceli sme si nechať odstup a v tejto oblasti sme sa necítili bohvieako bezpečne. Po chvíli zodvihla telefón a luxusné auto, ktoré stálo za rohom sa priblížilo pred vchod motela. Slečna nastúpila a my s Tottim sme sa začali smiať.
"To čo bolo? Haluz!"

Dobré ráno, Chicago! Nevynechali me raňajky v Sturbucks a pobrali sme sa do centra mesta, ku ktorému sme sa blížili opäť niekoľko prúdovou cestou. Tentokrát sme šli na druhú stranu. Orientovali sme sa v uličkách medzi samými rodinnými domami. Samozrejme pred každým domom bol perfektne pokosený trávnik a americká vlajka. Nerozumel som, prečo tí ľudia tie vlajky takto vyvesujú. Prečo sú takí patrioti?

Zaparkovali sme pred McDonaldom, kde sme na tú chvíľu nemuseli platiť za parkovanie a šli sme kúpiť lístky na baseball priamo do štadiónu. Veľký starý štadión s veľkým nápisom Wrigley Field, s oznámením, že dnes hrá Chicago Cubs a klub zo San Francisca, stál na križovatke ciest v okrajovej časti Chicaga. Celý natešení, že sa nám podarilo si kúpiť lístky v deň zápasu, sme hneď navštívili obchod s baseball oblečením a iným príslušenstvom. Nakúpili sme dresy, Robo ďalšiu šiltovku.

"Čo budeme robiť do večera?" do zápasu bolo veľa hodín. "Ideme do centra, máme Chicago už len dnes. Večer nás čaká opäť dlhá cesta."
Zaviezli sme sa do veľmi známeho mrakodrapu John Hancock Center, ktorý okrášľuje Chicago už od roku 1969. V treťom najvyššom mrakodrape mesta a štvrtom najvyšoom v USA sa na prízemných poschodiach nachádzali obchody. Opäť nákupy. Všetci sme si kúpili tričká, spodné prádlo, a Stanovi nesmeli chýbať magnetky.

"Už sa teším na zápas!" sedeli sme v krčme a čakali na blížiace sa podujatie.
Dali sme si pivko, najedli sme sa v mexickom fast-foode.
"Obávam sa, že začne pršať."
A stalo sa. Pár kvapiek nás ovlažilo. Davy ľudí sa hrnuli k štadiónu. Prázdne ulice sa zmenili na dopravnú špičku, policajti korigovali autá a chodcov, všetko bolo organizované. Pomaličky zapadalo slnko a nám neostalo nič, len dúfať, že čierne mraky nás obídu a stretnutie sa nezruší.
Sadli sme si v dresoch na naše miesta, od okoloidúceho predavača sme si kúpili pivo a pukance a čakali sme, čo sa bude diať. Začalo pršať. Presunuli sme sa rýchlo hore, kde nás kryl strop. Veľa ľudí sa utekalo ktovie kam skovať a ostatní jednoducho otvorili dáždniky a čakali, čo sa bude diať.
Na ihrisku športovci rýchlo rozprestreli plachtu s logom Chicago Cubs, aby nepoškodili hraciu plochu a asi pätnásť minútový lejak spôsobil odklad hracieho času.
"Dúfam, že sa zápas nepreloží na zajtra." začali sme sa obávať "najhoršieho".
Prestalo liať, plachtu synchronizovane zbalili, a čo sa stalo? Začalo liať znova. Show sa opakovala. Plachta opäť zakryla hraciu plochu.

"Hurá!" ľudia začali jasať, kričať a tlieskať, keď počasie konečne dostalo rozum. Na ihrisko sa zoradilo asi päťdesiat členov speváckeho zboru.

"Oh say can you see..." s rukou na srdci spieval každý Američan, na ihrisku, v hľadisku, na súkromných tribúnach na strechách okolitých domov. Iba som si pohmkával a nestačil som sa čudovať. Je to pekné, keď pred každým športovým stretnutím sa spieva hymna. Dávajú najavo svoju hrdosť, uvedomujú si, kde sú, kde žijú a práve športom sa tiež reprezentujú ako štát. Hymna pred zápasom ich zbližuje, nadobúda pocit, že súperi, či už vyhrajú alebo prehrajú, stále sú spoluobčania jednej tej istej krajiny a teda narozdiel od slovenských nepriateľských súbojoch a agresívnych pokrikoch na medzi mestských turnajoch, sa tu rozplýva priateľská atmosféra. Športové podujatie tu je skôr predmetom stretnutia sa s kamarátmi, známymi ako kričať z plnej sily urážky na súperov.

"Stále žiadne skóre!"

"Nerozumiem tomu." týmy sa neustále striedali bez jediného bodu konte. Asi to bolo spôsobené mokrým trávnikom, no out-ovali sa rad za radom.

Počas zápasu sa nám za chrbát postavila kapela so saxafónmi, trúbkami a spievali a hrali. Niečo ako ľudovka na americký (chicagský) spôsob. Po celom tele mi nabehli zimomriavky a tu som začal Chicago nielen počuť a vidieť, ale aj cítiť. Bolo to super! Zápas skončil 1:0 pre San Francisco. Nevadí.

Mali sme pred sebou celonočné cestovanie a bolo rozumné odísť skôr ako sa to tu celé skončí. Už teraz sme boli v strede veľkého davu.

"Totti a Robo idú pre auto, prídu pre nás." povedal mi Kajo a potešilo ma, že nemusím merať polhodinovú prechádzku k autu. Nasadli do koča a černoch na bicykli ich za pár dolárov zaviezol k autu. Prišlo mi to divné a smiešne zároveň. No neriešil som to, dôležité bolo, že o pár minút budeme sedieť v aute a v duchu som sa lúčil s doteraz najkrajším mestom, kde som bol. Bude mi chýbať a dlho budem spomínať, čo sme všetko za tie dni v Chicagu stihli. Bye bye Chicago..

6. časť - Buffalo, Cleveland

2011-02-03T11:54:00.000+01:00

Po opustení Niagarských vodopádov bol Stano sklamaný, že si tam nekúpil magnetku, lebo bolo ešte zatvorené. Nechceli sme sa zdržiavať, podľa plánu sme chceli byť nasledujúce ráno v jednom z najočakávanejších miest, v Chicagu.

Hladní. Znovu. Podľa navigačky sme mali prejsť cez Buffalo a preto sme sa rozhodli, že raňajkovať budeme tam. Zbadali sme z diaľnice baseballový štadión. Zaujalo nás to a zišli sme z diaľnice priamo do mesta.

Zákruta doprava, odbočka doľava, hľadajúc niečo otvorené.

Pred nami pár výškových budov, no na predmestí akoby skapal pes. Samé malé domčeky "ozdobené" tagmi sprejerov, špina, neporiadok. Nikde ani noha. K pocitu hladu prišli náznaky strachu. Cez križovatku prešla asi dvadsaťročná dodávka, za volantom černoch. Zazeral na nás.

Vysypané smeti na ceste zbieral rukami takisto černoch. Takisto na nás zazeral. Z jeho pohľadu sa dalo vyčítať, že tu nie sme vítaní.

"Niečo tu nehrá."

"Vyzerá to tu, akoby tu evakuovali."

"Po výbuchu, ja neviem."

"Zamkni auto, čo keď nás vyrabujú alebo čo?"

"Ježiš, vy ste paranoidní." Robo usúdil, aj keď si nemyslím, že to bral inak. "Poďme už jesť!"

"Čo čumíš?" reagoval jeden z nás, keď ďalší černoch po nás zazeral.

Prázdne mesto. Bola nedeľa. Kde sú tí ľudia? Spia? Úplné ticho.

Blížili sme sa k vyšším budovám a potešila nás najmä prítomnosť pár ľudí. Už to neboli len černosi a už nikto po nás nezazeral. Bolo asi deväť hodín ráno. Práve otvárali niektoré raňajkové fast-foody a jesenné ráno po upršanej noci nás nútilo dostať do našich prázdnych žalúdkov nejakú teplú stravu.

"Tu je to otvorené, aj ľudia sú vnútri." zahľadeli sme sa do miestnej reštaurácie, na prvý pohľad vyzerajúcej ako kaviareň. "Ako ja sa najem."

Vošli sme dovnútra a obzreli sme si ponuku raňajok. Mali sme čas, a dlho sme sa rozhodovali medzi názvami, ktoré sme nepoznali. Všetko bolo z vajec. Praženica, omeleta, volské oká, všetko mali. Aj Wi-Fi, dôležitá informácia. To už Kajo sedel za stolom, a uploadoval fotky na Facebook.

Objednali sme si podľa všetkého omeletu a sadli sme si ku Kajovi za veľký okrúhly stôl a pochlipkávali z koly. Omeleta sa pripravovala a vôňu jedla, resp. vajec a oleja, bolo cítiť o dosť intenzívnejšie, priamo úmerne škŕkaniu v bruchu.

"Ide ti Wi-Fi?"

"Na bločku je kód, ten zadaj a pôjde ti to."

"Idem na cigu."


Buffalo

Hladný

Najlepšia omelete na svete

Hurá. Megaporcia vajec na tanieri, s opečeným toastovým chlebom. Ešte kečup a išlo sa na to.

Mňam. Dobrotka.

Chuť bola iná. "Zaujímalo by ma, čo sú to za vajcia." začali sme riešiť.

"Pštros alebo ja neviem." no bolo nám to jedno. Ešte padlo veľa úvah, aj sme sa chceli opýtať. Odpoveď sme nezistili, a domnievam sa, že to nevedeli ani kuchári... Jedno však bolo isté. Nikdy nezabudnem na tú lahodnú vôňu sýto-žltej omelety a tmavo-oranžovými žĺtkami.

Zastavili sme sa ešte pri NHL štadióne, baseballovom štadióne a šli sme ďalej. Ešte dlhý kus cesty. Čo budeme v aute robiť? Pustili sme si hudbu, hrali sa na telefónoch, kecali, alebo len tak čumeli po okolitej krajine.

Po nákupoch a pár hodinách cesty sme zastavili. Velikánske parkovisko s veľkým motorestom a veľa kamiónmi pripomenulo, že sme na naozajstnom tripe. Konečne sa oteplilo.

"Kde mám tašku? Idem sa umyť a tak."

"Idem s tebou."

Zobrali sme mydlo, kefku, pastu a šlo sa na záchody. Na toto budeme spomínať! Po otvorení dverí s chlapčenským označením sme uvideli v rade asi šesť kabínok, niekoľko pisoárov a pár veľkých umývadiel.

"Ideme na to?"

"Počkaj chvíľu," práve vyšiel jeden z predposlednej kabínky.

"Raz, dva, tri," dali sme dole tričká, namydlili ruky, a celí sa od pol pása vyššie umývali.

Niektorí čumeli, niektorí sa zasmiali. A čo, sme na výlete a kde inde sa máme umyť? Chytili sme zubnú pastu, kefku, umyli zuby, pazuchy potreli dezodorantom. Smiali sme sa ako blázni.

"Nerob, trúba," Kajo ma ostriekal vodou. Zábava!

Ešte sme sa prezliekli do krátkych vecí a mohli sme pokračovať v ceste.

Homo Hygienics

"Kde sme?"

"O chvíľu budeme v Clevelande, pokukáme trochu, a v noci vyrazíme do Chicaga. Tam by sme mali prísť ráno, ubytujeme sa niekde, odpočinieme si. Pôjdeme kúpiť tie lístky CityPass."

"A čo to je ten CityPass?"

"Zľavnený lístok na 6 atrakcií, vyjde to lacnejšie, nemusíme nikde stáť v rade a uvidíme toho dosť..."

"Ok."

Zvolili sme na navigačke Cleveland centrum a šli sme podľa predlohy. Ocitli sme sa v nejakej predmestskej časti. Všade zeleň. Stromy, trávniky, parky. Ticho a kľud.

"Sleduješ tie vily? Nádhera."
"Hej, každá iná, každý ma svoj veľký trávnik pred sebou."

School Bus

Vilky v Clevelande

Škola

"Vystúpim, tu pofotím niečo, tu ma vyzdvihnnite," Kajo vystúpil my sme šli ďalej. Pokračovali sme v uličkách tohto mestečka a natrafili sme na miestnu školu. Vyzerala ako z rozprávky, celá bola z tmavo-hnedých tehál, a nepravidelných tvarov. Pred ňou bolo veľké parkovisko pre školské autobusy. Ako inak žlté. Žiaden moderný dizajn. Zachovávajú si tradíciu svojich školských autobusov, odkedy tu školy sú. Nie sú všetky rovnaké, no na prvý pohľad rovnako vyzerajú. Ani staré niesu, iba si zachovávajú starý štýl. Všetko pekne ladilo.

"Poďme pre toho Kaja."

Vyzdvihli sme ho úplne inde, ako sme sa dohodli. Ako inak.

"Kde si bol?"

"Ale, tak som sa tu motal a zakecal s pixlou. Behala tu so psom." Pán.

Každý by tu rád behal vonku so psom, keby tu býval.

Prišli sme do centra malého veľkomesta Cleveland. Bola tma. Všade ticho a kľud. Ulice neboli prázdne, ale akoby tu dodržiavali nočný kľud. A to dosť skoro, mohlo byť približne deväť hodín. Zaparkovali sme na voľný parkovací box popri ceste a vydali sme sa na prechádzku.

"Pripadám si ako v nemocničnom komplexe."
"Mesto kapacít," myslel tým ľudí s vysokým IQ.

Vážne to tu tak vyzeralo. Domy, budovy, ulice, chodníky, cesty, výklady vyzeralo ako vzor pre iné mestá, ako by mali vyzerať. Všetko malo svoj poriadok. Ľudia boli oblečení ako profesori, lekári , právnici, ekonómovia a tým naznačovali, že žijú pokojným životom a zaujímajú sa len o vedu a rozvoj. Bol to len dojem? Billboardy od MacDonaldu nahradili nápisy NO SMOKING. V tomto meste sa nefajčí.

Mafiáni 2

Čakanie na zelenú, resp. bielu

Mafiáni :)

Prešli sme okolo štadiónov a uvideli sme jednu z najznámejších barov na svete. Hard Rock Cafe. Poznal som ten bar len z počutia, preto som sa v tom veľmi nevyžíval, ale prvé okamžiky pri vstupe do tohto baru mi ostanú dlho na pamäti.

"Hi," privítal nás čašník a usadil nás k stolu pre piatich. "Čo si dáte?"

"Prosím jednu Coronu. Ty si čo dáš?"
"Ja si dám tiež."

"Luss, pivko?" opýtal sa ma Totti.

"Tak dobre. Dám si malé. Aj ty si daj malé, zas budeš chodiť stále čúrať."

Nemohol som spustiť oči z platní, a gitár, ktoré boli zavesené na stenách baru. Najskôr sme nevedeli, že na fotke oproti nám je mladý John Lennon, napravo od nás visela gitara od Rolling Stones, a všelijaké veci od iných známych aj neznámych kapiel, hudobníkov.

"Kúpil si si niečo?" opýtal som sa Kaja, keď sa vrátili z obchodíku, ktorý patril Hard Rock-u. Úžasné miesto, a skvelý marketing. Okrem piva, drinkov a iných nápojov si tu hosť môže kúpiť aj tričká, nohavice, náramky, náušnice, ale aj CD-čká a hocičo na pamiatku. Všetko značky Hard Rock Cafe.

"Hej, tričko a hodinky."

"Ukáž," vytiahol hodinky z obalu s nápisom, ako iným, Hard Rock Cafe. "Pekné sú." tam ani škaredé tuším neboli.

Dopili sme a jemne v náladičke sme opustili bar. Všade nápis "No smokin" nás neodradil a horiacu cigaretu sme si skrývali v dlaniach. Očkom sme sledovali, či nie sú náhodou okolo policajti a šli sme ďalej.
Dlhá noc pred nami. Zajtra budeme v Chicagu. A v posteli.

To som ja

5. časť - Niagarské vodopády

2011-01-26T15:46:00.001+01:00

"Kde sme?" opýtal som sa keď som sa zobudil na otvorenie dverí. V aute bolo príjemne teplúčko, vonku bolo trochu chladno a kvapky na oknách prezrádzali, že je aj vlhko, no nepršalo.

"Natankujeme a ideme ďalej. Idete fajčiť?" Totti vytiahol krabičku Camel-iek a spolu s ním som sa vybral dovnútra veľkého komplexu.

"Hladný som, ty nie?" ukázal som na jediný otvorený fastfood. "Vyskúšame amerického McDonalda."

Dali sme si nejaké menu, odbehli na toaletu a šli ďalej.

V aute sme si prestriedali pozície. Už sa mi nechcelo spať. Sadol som si dopredu. Navigačka nastavená stále na Niagara Falls, ešte dlhá cesta pred nami.

Po troj-hodinovej ceste to chcelo pauzu. Opätovné návštevy toalety a trochu odpočinku. Vonku fučal studený vietor a miestami pršalo ako šialené. Naokolí boli len polia a lesy. Stromy sa nakláňali zo strany na stranu.

Aj v aute nám už bola väčšia zima.

Ostatní spali a s Tottim sme si boli dať polievku. Strašné niečo. Instantná polievka zahriala a aspoň Wi-Fi tu bolo. Pozrel som, kto je on-line. Na Slovensku mohlo byť okolo obeda, bola nedeľa. Čakal som, že bude niekto hore, a napísal som Keedymu.

"Čauko, kde ste teraz?" bolo samozrejme prvé, čo ho zaujímalo. Odpísal som mu.

"V správach dávali, že v blízkosti New Yorku sú tornáda" facebook zobrazil od Keedyho novú správu.

"No fasa, my sa blížime k štátu New York. A fučí tu."

"Si dajte bacha."

Po krátkom chatovaní som sa o "radostnú" novinu podelil s ostatnými. Tými, čo nespali.

Totti sadol, resp. ľahol úplne dozadu a šoférovať išiel Kajo. Ostal som sedieť vpredu, spať sa mi nechcelo.

Vonku neosvetlené cesty, vidieť bolo len na pár metrov dopredu. Na ceste bolo málo áut, Kajo nastavil tempomat na 80 mph a iba sem tam pribrzdil pred zákrutou. Navigačka okrem toho, že ukazovala smer, čas, čas do cieľa, počet míľ atď., ukazovala hlavne veľmi dôležitú vec pri cestovaní v neznámom prostredí a najmä v tme. Zákruty. Málo kto si uvedomuje, že práve táto vlastnosť zvyšuje bezpečnosť.

"Zaraď sa do pravého pruhu," poznamenal som. "Potom ostaň v tomto pruhu a 200 míľ rovno."

"Už by mohlo aj svitať... Čo robia ostatní?"

Otočil som sa a pohľad dozadu mi bol vtipný. Totti vzadu leží, prikrytý červenou dekou z lietadla, Robo pokrčený opretý o vankúš a dvere, a Stano so zaklonenou hlavou a otvorenými ústami, spali ako zabití.

Konečne svetlo. Na diaľnici sa začali objavovať autá. Bola nedeľa a domáci so svojími pick-upmi si iste šli užiť voľný deň. Všetci už boli zobudení a iba sme dúfali, že sme blízko. Bolo asi šesť hodín ráno. Prešli sme dáky modrý most, zaplatili dáky smiešny mýtny poplatok a ocitli sme sa v malom mestečku. Prázdnota. Akoby sa tu zastavil čas. Nikde nikto.

Odbočili sme doľava, tak ako ukazovala tabuľa s nápisom Niagara Falls, prešli sme cez malý park, nejaký mostík. Pred nami veľké prázdne parkovisko s malou búdkou a otvorenou rampou. Žiaden nápis, žiadny človek, nič. Bolo pred ôsmou hodinou, tak sme sa domnievali, že je zatvorené.

"Divné. Keby aspoň napísali, kedy sa sem môže ísť."

"Nerieš, choď. Čo nás zabijú? Rampa otvorená, tak čo." prešli sme cez závoru a pichli sme auto na úplný kraj, čo najbližšie.

Bolo vlhko, zrejme aj tu pršalo celú noc. Veľká para prezradila smer, kam máme ísť. Všade veveričky, zelená tráva, tmavozelené stromy, vysadené kvety, krásny park, krásny pohľad. Voda šumela, a ako sme sa blížili, jemné šumenie sa menilo na hlučný hukot. Asi sem nechodí veľa ľudí. Fotili sme, natáčali.

"To kasíno je mi nejaké povedomé," na druhej strane veľkej priepasti vytŕčali vysoké budovy a jedno z nich malo veľký nápis CASINO. "Je mi to známe. Asi z nejakého filmu."

"Nie je na druhom brehu Kanada? Teoreticky by to mohla byť Kanada."

"Kto vie, je to možné."

Vtom sme zazreli spoza hmly kanadskú vlajku. "Je to Kanada! Oh Kanadaaa. Oh Kanadaaa." začal som si potichučky spievať úvod kanadskej hymny.

Už sme neboli sami. Nával turistov sa blížil dolu chodníkom. Vysmiati "ryžožrúti", ako sme v rámci srandy nazývali ázijčanov, už vyťahovali svoje namakané 5 centimetrové fotoaparáty. "Could you make me a picture?" oslovili sme mladé Japonky. Mohli mať asi tak sedemnásť a ich tatko čumel na nás ako na vrahov.

"Čo čumíš?" nerozumel nám.

"Thank you." poďakovali sme, aj keď nebolo za čo. Fotka bola rozmazaná. Tak ešte raz.

Až do tretice všetko dobré... a fotka bola parádna.

Do tretice všetko dobré...

Prví návštevníci

Niagara Falls

4. časť - Philadelphia

2011-01-20T19:53:00.000+01:00

Otvoril som oči a zamýšľal sa kde som. Ležal som vo velikánskej posteli, zvanej "Queenbed", napriek tomu som sa cítil ako kráľ. V moteloch i hoteloch sú štandardne vybavené veľkými posteľami. Vyspia sa v nej pohode dvaja. Boli sme piati a preto sme zobrali 2 izby.

Otočil som hlavu doľava a uvidel som Tottiho tiež v takej istej posteli. Nechal som ho spať, ešte je skoro. Ostatní spalivo vedľajšej izbe, ktorá bola taká istá ako naša.
...

Sme vo Philadelphii. Prvé, čo mi napadlo v spojitosti s týmto mestom, bol film Philadelphia. Obrázky z tohto filmu napovedali, že to bude staré pekné mesto plné histórie.
...

Odostrel som iba trochu záves a nechápal som, čo vidím. Videl som to, čo som ešte mesiac dozadu pozeral cez www.maps.google.com. Malé parkovisko, za ním dom, dáky fastfood, pekná čierna cesta s oranžovými čiarami. Na vedľajšom parkovisku niekoľko áut. Samý pick-up, samý Bobcat. Tak boli nazývané v hre GTA (Grand Theft Auto).

"Luuuss," otočil som sa na Tottiho zavolanie, keď som otváral dvere, že si idem zapáliť.

"Chlapče, toto musíš vidieť, poď sa pozrieť." odpovedám.

Iba sme si vymenili úsmevy a pokukoval som na pohár, ktorý ostal vonku nedopitý zo včerajšej privítacej (jemnej) opíjačky.

Včera pršalo a dnes na nás svietilo ostré slnko. Týždeň pred odletom sme sledovali aké počasie nás čaká a zdalo sa, že sa nám má dariť. Ako som si potiahol z cigarety, opretý o železné zábradlie som pokukoval okoloidúce autá a zamýšľal som sa nad fungovaním semaforov. Američania nemajú semafor ešte pred križovatkou, ako sme zvyknutí, ale je umiestnený až za križovatkou. Najskôr mi to nedávalo logiku, ale z pohľadu chodca mi to došlo.

Aj tu v Európe ako chodec sa pozeráte na svoj semafor ukazujúc červeného a zeleného "pandrláka", ktorý je umiestnený na druhej strane cesty.

Takto to v Amerike funguje aj na križovatkách.

"Dobré ránko, a ty jak sa máš ináč" Stano vyliezol z druhej izby.

"Hovor mi o tom." odpovedal som mu ako sme zvykli sa zo srandy zdraviť.

Po sprchách sme si pobalili svoje veci a išlo sa do mesta.

...

"Pusti navigačku a poďme..." ktosi zavelil a šli sme podľa toho, čo sme videli na displeji.

Opustili sme miestnu štvrť a smerovali sme diaľnicou do veľkého mesta.

V diaľke bolo vidno veľké mrakodrapy. Najskôr len také šedé obdĺžniky, potom sa postupne vyostrovali. Nevedeli sme kde parkovať, nevedeli sme kam vlastne máme íst. Motali sme uličkami mesta, dopravná špička fungovala naplno.

"Pusti fúkanicu dozadu." Kajo sediac vpredu pustil klimatizáciu a vzadu pokojný chládoček.

Z auta nebolo vidieť "strechy" budov. Väčšina budov ladila s historickými prvkami mesta.

"Zaparkuj tu, otec."

"A kde?" Totti zahľadený do dopravnej špičky.

"Tu je automat, kúpime lístok a ideme pešo."

Ako sme čumeli do toho automatu, bolo nám jasné, že potrebujeme pomoc od domácich.

"Press it and bla bla bla..." domáci spustil svojou rečou.

"Aha, aha... Čo hovorí?" opýtam sa ostatných.

"Neviem."

Po kratšej výmene otázok a odpovedí a úprimnom poďakovaní sme boli odkázaní na seba a dákou náhodou sme z toho automatu dokázali vytiahnuť parkovací lístok. Na hodinu. Na viac sa nedalo.

Ranná prechádzka pomedzi množstvo ľudí, bolo niečo úžasné. Hovoriť sme mohli hocičo.

"Čurák." povedal len tak Kajo, aby sa Stano zasmial.

"Ha ha, že čurák." Stano sa nevedel prestať smiať.

Odfotili sme sa, a čumeli jak teľa na nové vráta.

"Nikde tu neni wi-fi, som myslel, že bude všade." konzultujem s Kajom.

"Sú, ale blokované." odpovedá mi.

"Šak toto."

Treba nejakú kaviareň.

Hodina prešla, nastúpili do auta, a v uličke, kde sme parkovali, strašná zápcha.

"To vyzerá na dlho." Totti za volantom.

V tom prišiel na križovatku policajt na motorke, vystúpil, párkrát zapískal, zamával ručičkami a doprava fungovala ďalej. Bez akýchkoľvek problémov. Takto sa to riešilo na všetkých križovatkách, ktoré sa dostali do zápchy. "Neverím, čo vidím!" pomyslel som si, keď som si spomenul na každodenné zápchy na ceste z práce domov.
Vôbec mi nechýbal domov. Plne som si plnil svoj sen.

Pri prechádzke v centre mesta sme navštívili turistické centrum, kde nás informovali, čo všetko sa tu dá pozrieť. Výber bol bohatý, a museli sme si len vybrať. Tvárili sme sa, že rozumieme a takmer na všetko sme pritakávali. Zaparkovali sme tentokrát v parkovacom dome a vybrali sme sa hľadať nejakú kaviareň.
"Treba mi čúrať!" najvyšší čas ísť na kávu.
"Hľadám v navigačke. Tu nie je žiadna kaviareň."
"Nie sme v Európe." doťahovali sme sa a jediným miestom, kde sa dala piť akože normálna káva bola asi najznámejšia kaviarenská sieť Sturbucks. Zelené logo pútalo už z diaľky a vstup do nej nás presvedčila nálepka "Free We-Fi".
"Konečne Wi-Fi!" zhodnotil Kajo a Robo iba pozrel na nás, že či sme došli do Ameriky len kvôli Wi-Fi.

"Dávaš fotky na Facebook?" opýtal sa Totti, medzitým Kajo stál v rade pri pulte.

"Poprosím päťkrát kávu." objednal si v angličtine a čakal. Pekná čašníčka sa usmiala, otočila, dačo naťukala a pozrela opäť na Kaja.
"Poprosím päťkrát." vypýtal si znova mysliac, že ho predtým nepočúvala.
"Päťkrát?" pozrela nechápavo.
"Spolu?"
"Áno,..." vysvetlil, že sme tu s ním a čakáme na obľúbený povzbudzujúci nápoj.
Zaplatil. Všetci sme si postupne odskočili na toaletu, osladili si kávu, strčili do papierového pohára slamku a upili si.
"Fuj, to čo je?" striaslo ma. Očakával som, že Američania asi nebudú mať najlepšiu kávu, určite sa nebude dať porovnať s našou európskou. V káve sa veľmi nevyznám, ale je málo druhov, ktoré si naozaj vychutnám, no táto to určite nebola.
"Chlapče nešťastný, to čo je?" pokračovali reakcie ostatných. Plný trojdecový pohár extrémne silnej kávy nedalo piť. "To oni pijú každý deň? Humus!"

"Ehm, stalo sa to tak že sme si objednali päťkrát kávu päťkrát!"
FAUX PAS! Päť dávok kávy pre piatich ľudí sa proste piť nedalo. Kúpil som si minerálku a nechal som kávu kávou. Doteraz mám úškrn na tvári, keď si spomeniem na tú chuť.

...

"Lístok stojí iba dva doláre."
Vedľa turistického centra bol park s lavičkami a zástavkami, ktoré viedli do všetkých kútov Philadelphie. Hľadali sme niečo pre turistov.
"A kam to ideme?" pozerali sme do mapy čakajúc na zástavke miestneho vláčika na kolesách menom Philly.
"Dobre, ide za šesť minút," pozrel Stano na rozpis.
"Tak to si dáme cigu," vytiahol Robo krabičku a ponúkol každému. Rozvalil sa na trávu, a obzerali sme sa doprave a obzerali sa po okolí. Samé výškové budovy, veľa ľudí rôznych národností.
Nastúpili sme do vláčika na kolesách, a odviezlo nás na druhý koniec mesta, kde bol komplex vysokých škôl.
"Pekné to tu je. Poďme tadeto."
Veľa študentov sa presúvalo z miesta namiesto, vyše desať cyklistov a niekoľko korčuliarov sa pohybovalo po svojich chodníkoch.
Zastavili sme pri soche. Rocky Balboa. "Tí Amíci sú blázni." usmial sa Kajo pozerajúci na sochu Silvestra Stallone v predstavení boxerského hrdinu. Socha bola umiestnená vedľa známych schodov, kde tento hrdina behával a trénoval.

Schody boli vysoko. Po dlhom chodení a predstave, že akú cestu musím prejsť som proste zostal dole.
"Podrž mi veci" Totti mi podal svoje drobnosti, keď som si s Robom sadli asi na piaty schod v úmysle oddýchnuť si. Kajo so Stanom zatiaľ išli hore po schodoch.
Pozeráme na Tottiho, či nie je blázon, on to vážne ide urobiť.
Zapózoval nám a rozbehol sa hore schodmi na počesť známeho boxera. S Robom sme sa smiali ako o dušu a začali si všímať reakcie okolo idúcich, či sa netvária a nepozerajú na Tottiho ako na blázna.
Vtom pribehol dáky černoch s iPodom v ušiach, nejaká blondínka tiež s iPodom v ušiach, japonec s čelenkou na hlave a začali behať tiež. Hore dole, a nikto si ich nevšímal ani oni nikoho.
S Robom sme sa začali smiať ešte viac. Paradox ako hrom. "Tak my si myslíme, že Totti tu blbne a oni úplne v pohode... Neverím."
...

Ako sme kráčali námestím, na stĺpoch boli zavesené vlajky všetkých štátov sveta. Slovenskú sme nenašli, ale na českú som sa usmial ako viala medzi ostatnými. Multinárodné mesto, zamestnanci veľkých aj malých firiem opúšťali svoje pracoviská, študenti rôznych národností sa potulovalo po uliciach.
Prichádzal na nás hlad. Nohy nás boleli, potrebovali sme na toaletu. Každý. A na veľkú.

"Poďme sem!" ukázal Totti na malú pizzériu.

Vošli sme do pizzérie a malý nenápadný fast-food ponúkal malý sortiment, ale celkom dobrý výber tejto pochúťky. Ojednali sme si a po jednom sme počas čakania odbehávali na WC. Kukali po nás a nám to bolo jedno. Po jedle som si bol zapáliť. Sadol som si na schodík, ktorý viedol do dverí asi štvorposchodového domu a pozeral som sa na zvončeky domácich. Obhliadal som sa po ulici a premýšľal nad tým ako si tu pekne žijú. Ktovie čo tí ľudia robia? Je toto vyšší štandard alebo normálny? Makajú ako blázni, aby tu mohli bývať, alebo žijú normálnym životom?

...
Vstúpili sme do stanice metra, aby sme sa zaviezli späť k autu. Samí černosi sa hemžili hore-dole. Od vysokých "basketbalistov", po typické tučné papuľnaté ženy. Jedna sa tam hádala s nejakou mladšou sympatickou slečnou, nevedel som o čo ide. Sústredili sme sa na seba. Hluk a smrad mi pripomenulo tento rýchly spôsob dopravy v Prahe. Tu to bolo jednoduchšie. S česky mluvíci Pražákmi se bylo lehce domluvit a zjistit jak se přesunout z tohohle bodu do jiního.

Metro Philadelphia 30st street

"Spýtaj sa Stano niekoho, ty vieš najlepšie anglicky."

Stano bol tiež zmätený a na toto nám nestačila ani jeho angličtina, sme si mysleli najskôr. Poobhliadali sme sa vytypovali sme si, koho sa opýtame.

"Hi, could you help us?" opýtal sa tuším Robo okoloidúceho belocha. Pomohol nám kúpiť si lístky a usmernil nás na ktorú linku máme nastúpiť. Už sme boli zorientovaní.

Sadli sme si do "vlaku" a počítali zastávky.

"Robo," oslovil som Roba a mimikou som mu naznačil , nech sa pozrie doľava. Mladá baba mala vo vlasoch špak a hľadali sme spôsob ako to odfotiť. Oproti si sadol tučný černoch v zlatej mikine s veľkou tučnou retiazkou, vytiahol svoj iPhone a púšťal si svoje hity. Vtom som si všímal, čo robia ostatní. Niektorí si čítali knihu, iní noviny na iPad-e, alebo len chatovali cez iné mobily. "Vystupujeme!".

Už bola tma. Sadli sme si na chvíľu v parku na lavičky, dohodli sme sa, čo bude ďalej a vyrazili sme na sever. Smer Niagarské vodopády. Vždy som ich túžil vidieť.

3. časť - Prílet do New Yorku

2011-01-20T13:39:00.001+01:00

Odlet bol naplánovaný približne o 12:00 hod. z Budapešti. Prišli sme do Budapešti kvôli istým okolnostiam už pred 08:00 hod., nasledovalo dlhé čakanie v jedinom otvorenom bare v príletovej hale. Vychutnávali sme si Jack Daniel's a dobíjali sme sa RedBullom. Malé raňajky a zasa čakanie.

Okolo 10:00 hod. nám oznámili meškanie letu a čakalo sa ďalej. Nakoniec nadišla hodina "H" a pobrali sme sa na Check-in. Batožinu sme nemali, iba každý mal so sebou ruksak resp. tašku cez plece.

To samozrejme začalo byť podozrivé a nekonečné otázky, prečo ideme do USA, čo tam budeme robiť, či tam niekoho poznáme, bolo ťažké odpovedať. Prehľadali nám všetko a viackrát. Drogy, bombu nám kontrolovali niekoľkokrát a neustále vyzliekanie si opasku a vpratávanie si vecí naspäť do tašiek prestalo byť vtipné hneď po prvom raze.

Nakoniec sme ich predsa len presvedčili, že sme normálni turisti, a doklady ako voucher od auta a rezervácia v Motel 6 vo Philadelphii splnili svoj účel, že sme si vybavili ešte na Slovensku.

...

Nastúpili sme do lietadla a unavení rozbití z celého dňa sme mysleli len na to, že ešte nás čaká vyše 10 hodín letu. Snažili sme sa zaspať.

Sem tam srandičky ohľadom letušiek, "obed" sme sa snažili jesť čo najdlhšie.

Keď sme už leteli nad Grónskom, nevedel som "vyhodnotiť" svoje pocity. Už sme blízko, vravel som si a uvedomoval som si, ako som ďaleko od domu. Zvykol som letieť cca 3 hodiny na dovolenky a po 8 hodinách lietania nad oceánom si človek aj uvedomí aký je malý. A Zem veľká.

Grónsko

...

Už sme asi nad New Yorkom? A kde je ten Manhattan, ktorý sme mali vidieť z lietadla? Keďže sme neleteli pôvodnou trasou, tak prišli z úplne iného smeru a pod nami sme videli len dáke mláky, ktovie či močiare. No vôbec mi to neprišlo ako nejaké mesto.

Klesáme. Nervozita stúpa, únava, nevyspatosť sa nahrádza vzrušením a pomaly zapadajúce Slnko tomu dávalo ešte dobrú dávku emócie. Taký dlhý slnečný deň sme ešte nezažili. Svetlo sme mali v ten deň (kvôli posunu času) asi 19 hodín.

Odrazu sme pristáli. Kde sme sa to ocitli? Toto je New York? Letisko J.F.K som si predstavil úplne inak a nie iba ako staré veľké, na veľa častí rozdelené, pristávacie miesto uprostred neviem čoho. Oranžové slnko sa odrážalo od sklenenej budovy a chvíľu sa mi zdalo, že toto nie je realita, že sa mi to iba zdá.

Vystúpili sme z lietadla a prešli cez kadejaké chodbičky. Iba sme pozerali na seba, či sme sa nestratili, nasledovali sme skupinu ľudí, čo s nami pristáli. Hore, dole, doprava, doľava, úzka chodbička, široká a hop prišli sme na pasovú kontrolu. Opäť prehliadky? Opäť prejsť tým istým dvojhodinovým kolotočom otázok a vysvetľovaní, prečo sme prišli?

Pán za pultom nás slušne pozdravil, skontroloval pas, skener nám zosnímal odtlačky prstov, popriali nám pekný deň a hotovo. Vtedy mi došlo, že to čo sme očakávali po prílete sa odohralo už pred príletom. Vitajte v New Yorku.

A teraz čo? Samozrejme čím skôr si zapáliť. Päť fajčiarov 12 hodín bez cigarety nemalo v tú chvíľu žiadnu chuť niečo riešiť. Pokojne sme si zapálili a bolo dobre.

Už sme počuli z diaľky ruch mesta, černosi upratovali kde sa dalo, taxikári trúbili chodiac okolo. Bolo treba ísť pre auto. Ale ktorým smerom? Pýtali sme sa, ale buď sme nerozumeli, alebo nevedeli. Už ani neviem akým spôsobom sme sa dopracovali k tomu, že máme ísť letiskovým metrom asi tri zastávky.

Závisláci

Taxíky pred príletovou halou

Letisko bolo veľmi veľké. Staré, špinavé ale veľké. Veľké možno ako celá Petržalka. Možno aj väčšie. Vystúpili sme v budove, kde boli všetky auto požičovne, zamierili sme na Hertz a po chvíľke čakania a registrácie a iných formalít sme si ju prevzali. Olinku. Naše auto, naša obývačka na cestách. Pekná, bordová, celá sa leskla. Kia Sedona 6-miestny minivan. Olinka naša.

...

Vytiahli sme z vreciek svoje iPhone štvorky a načítali GPS navigácie. Bez debát smer Philadelphia, náš domov na 1. noc. Zoznámili sme sa s funkciami Olinky, naladili rádio, posunuli sme si sedačky, a Amerika nám otvárala oči. Veľkosť mrakodrapov sme si neuvedomovali. Bola tma, a jedine kam sme pozerali bolo dopredu a aj z toho sme boli úplne hotoví.

Aha, brooklynský most! Svetielka, ktoré tento most osvetľujú a vykreslujú tvar, navodili okamžite husiu kožu a cítil som sa ako malý Kevin zo Sám doma 2. Okamžite fotiť a natáčať. Navigácia ukazuje smer do Philadelphie priamo cez tento most! Super! Zaradili sme sa do jedného z viacerých pruhov na ceste a opäť bolo pred nami niečo čo sme ešte nikdy nezažili. Mýtny poplatok za prejazd mostom. 10 dolárov za prejazd.

Nasledovalo ešte pár mýtnych poplatkov. Od 50 centov do dvoch dolárov, a diaľnicou k okrajovej časti Philadelphie. Spomínaný Motel 6 nám našla priamo navigácia.

Každý myslel iba na jedno. Dať si pohárik, cigretku a dobre sa vyspať. Sme v Amerike.

2. časť - Príprava na USA Trip

2011-01-20T05:00:00.001+01:00

Nápad precestovať USA sa zrodil ešte z čias detstva, keď vo všetkých detských filmoch bolo vidieť unikáty a prírodné krásy. Neznášal som westernové filmy no to okolie som vždy túžil vidieť. Či to bol New York, San Francisco, Las Vegas. Ani som poriadne nevedel kde na mape USA sa taketo mestá nachádzajú.

Neskôr, ako som rástol, a či už z knižiek, alebo z rozprávania, alebo opäť z TV, či dokumentárnycg filmov, a hlavne z komédií a la Road Trip a Griswoldovci bolo jasné, že take niečo chcem zažiť.

Jedného dňa, začiatkom apríla, sme s Robom išli na autobusovú zástavku asi 10 minút pešo a nejako sme sa zakecali na túto tému. Zhodou okolností sme sa rozprávali aj o clipe od Cardigans - My Favourite Game a hovoril som, že takto nejako by som chcel ísť na trip. Jeho okamžitá zhodná reakcia rozhodla, že ideme do toho.
Cestou autobusom a ďalšie stretnutia sme sa nebavili o ničom inom. Takto o dva-tri roky. Ideme šetriť!

Predstava bola jasná. Musíme byť minimálne štyria, auto a letenky vybavíme už na Slovensku, ideme na mesiac, začneme v New Yorku a v z New Yorku ideme aj domov.

Čas plynul a bolo rozhodnuté. Rok 2010, september odchádzame.
Polroka pred plánovaným odchodom sme kúpili letenky, a vďaka ľudom v agentúre zaoberajúcou sa predajom leteniek, sme si cez nich nechali zarezervovať aj auto.

Po dohadách kto ide a kto nejde sa to potvrdilo práve kúpou leteniek. Pripravených nás bolo 6.
Robo, Kajo,Totti, Stano, ja a šiesty za nami priletí do L.A. :)

Všetci plní emócií, nadšenia, vzrušenia, predstáv a očakávaní sme si spravili míting a navrhli približnú trasu, kade pôjdeme. Ďakujeme Tottimu, že si k tomu doma sadol a spísal jednotlivé dni na papier, rozdelil dni a noci, vypočítal približné náklady spojené s ubytovaním a benzínom. Niekedy spíme v aute, niekedy v moteloch atď...

TRASA CESTY: KLIKNI TU

USA Trip 17.09.-18.10.2010

1. časť - Úvod

2011-01-20T03:00:00.000+01:00

Môj blog by som chcel venovať tým, ktorých zaujímajú moje zážitky s cestovaním spojené s mojim pohľadom a názorom. Rád porovnávam, a porovnávam takmer všetko spojené s touto záľubou.

Prvej téme sa budem venovať usa tripe, ktorý sme uskutočnili v minulom roku (2010) a moje články doplním fotografiami.

USA - UNITED STATES OF AMERICA