Varič Daniel

Zhrnutie

2019-01-08T13:54:00.001+01:00

Tento spektakulárny blog som začal písať pred desiatimi rokmi. Práve vošli do platnosti eurá, v Štátoch začal úradovať prvý afroamerický prezident a u nás zasa známy ostrostrelec a legendárny premožiteľ Muftyho, starý ujo (tentokrát premoživší Ivetu R.). Inšpirovaný dianím vo svete a najmä Martinom Kucielom aka pánom Cuketkom, rozhodol som sa prispieť svojou troškou do mlyna foodblogerskej scény, ktorá na Slovensku takmer neexistovala. Odvtedy pretieklo v rieke Nitre veľa ťažkých kovov a nastal čas urobiť stručné zhrnutie uplynulej dekády.

Do kuchyne som sa dostal cca vo svojich dvadsiatich rokoch pri prvých pokusoch upiecť požívateľnú pizzu. Odvtedy sa moje znalosti a zručnosti mierne zlepšili a varenie sa mi stalo koníčkom a určitým druhom oddychu. Prečítal som množstvo časopisov a kníh, spoznal zástup zaujímavých ľudí, za všetkých spomeniem Viktora Klima, ktorý ma svojho času prichýlil na svojej výbornej stránke. Navštívil som mnoho reštaurácií, festivalov, stretnutí. Keďže som od výroby introvert, gastronómia mi do určitej miery pomohla v komunikácii so svetom. V širších súvislostiach zmenila moje nazeranie naň.

Varenie samotné ma naučilo lepšie plánovať, zadeliť si čas, myslieť dopredu ale aj improvizovať a dbať na pôvod a kvalitu potravín. Je to zvláštna disciplína ľudskej činnosti, ku ktorej ak si nájdete vzťah, už vás pravdepodobne nikdy úplne neopustí a bude ovplyvňovať vaše rozhodovanie v mnohých oblastiach. Môže vás naučiť celkom slušne hospodáriť aj neuroticky pokrikovať na ľudí, ktorí sa vám ponevierajú po kuchyni. Multitasking sa pre vás stane úplnou samozrejmosťou a na jedincov, ktorí nedokážu pripravovať aspoň dve jedlá naraz sa začnete pozerať so zhovievavým úsmevom.

Aj napriek obľube ázijskej kuchyne som sa postupne dostal k vareniu tých najobyčajnejších jedál postavených hlavne na lokálnych surovinách. Keďže ma to nikdy neťahalo k vysokej gastronómii, je to zrejme logický vývoj. Jednoducho sa snažím uvariť pomerne jednoduché jedlo čo najkvalitnejšie. To isté sa týka aj reštaurácií. Napriek veľkému posunu k lepšiemu, mi stále chýbajú najmä obyčajné "hospody" s pár jedlami uvarenými na slušnej úrovni, servírovanými v príjemnom prostredí. To je však na dlhšiu debatu.

Gastronomická/foodblogerská scéna za posledné desaťročie zaznamenala rozmach epických rozmerov so všetkými pozitívami i negatívami, ktoré to prináša. Vzniklo množstvo kvalitných blogov i stránok s pútavými článkami, prepracovanými receptami i fotografiami. Vyrástli tu zaujímavé podniky, mnohé suroviny sú dostupnejšie, povedomie o kvalite a pôvode potravín vzrástlo. Na druhej strane, kto ešte nedal recept na Jánošíkov mešec aspoň v lokálnej tv, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Tento hype má celosvetové rozmery, u nás iba nadobúda lokálne bizarné formy.

A tak sa dostávam k podstate tohto nezáživného textu. Skromným cieľom blogu bolo podnietiť záujem ľudí o jedlo a veci s ním súvisiace. Priniesť informácie, ktoré boli v danej dobe ojedinelé. Občas pobaviť, nementorovať, nebrať sa príliš vážne. Snáď sa to aspoň čiastočne podarilo. Vzhľadom na to, že v súčasnosti je množstvo zdrojov, ktoré dosahujú skutočne profesionálnu úroveň, nebudem ďalej nosiť svoje halúzky do parádneho lesa. Posledný príspevok som sem dal v apríli minulého roka, nikoho teda asi neprekvapí, že som sa rozhodol to zabaliť. Minimálne v rámci blogu o varení, pravdepodobne vás začnem otravovať s niečím iným, ale tým sa určite včas pochválim.

Rešpekt všetkým, ktorí to dočítali až sem :) *Drops mic*

Skopje

2018-04-23T17:43:00.002+02:00

Je asi šesťstotisícové (podľa domáceho cez týždeň aj miliónové) hlavné mesto Macedónska, malej krajinky vo vnútrozemí balkánskeho polostrova. Preteká ním rieka Vardar a následkom prítomnosti mnohých národov, ktoré na jeho súčasnom území kedysi vládli, má dnes pomerne pestré etnické zloženie. Úradným jazykom je macedónčina (písaná cyrilikou) a platí sa macedónskym denárom (1 EUR - cca 61.6 MKD). Najrozšírenejšou je pravoslávna cirkev, nasleduje islam, rozšírený najmä u tureckej a časti albánskej komunity, rímskokatolíci a protestanti tvoria v Skopje málopočetnú menšinu.

Napriek tomu (či možno práve preto), že krajina získala faktickú nezávislosť až v roku 1991 (ôsmy september je dňom nezávislosti), centrum hlavného mesta pôsobí dojmom, že Alexander Macedónsky odcválal predvčerom a opustil mesto v čase najväčšieho stavebného rozkvetu. Túto ilúziu má na svedomí projekt 2014, ktorý macedónska vláda odštartovala v roku 2010. Išlo o plán obnovy múzeí, vládnych budov a výstavby monumentov zobrazujúcich historických dejateľov z macedónskeho regiónu. Jedným z hlavných dôvodov tohto počinu bola podľa vtedajšej vlády skutočnosť, že po zemetrasení v roku 1963, ktoré zničilo 80 percent mesta, boli budovy postavené v jednoduchom modernistickom štýle a bolo by načim Skopje vizuálne zatraktívniť a zmonumentálniť. Plus pridať auru metropolitného mesta a národnej hrdosti ako bonus.

Doterajší výsledok (keďže projekt stále nie je ukončený a uvažuje sa o jeho revízii), ktorý podľa niektorých odhadov pohltil cca pol miliardy eur (!) je minimálne diskutabilný. Budovy získali takmer jednotný antický výzor, ktorý v niektorých prípadoch pôsobí zvláštne. Neodškriepiteľným faktom však je, že Skopje sa stalo mestom s najväčším počtom sôch per capita na svete. Sú všade v hojnom počte, na námestiach, mostoch, vo fontánach, na strechách budov alebo len tak, náhodne roztrúsené v uliciach. Bronzové, kamenné, prípadne z iných materiálov. Keď sa minuli historické osobnosti (úspešnejšie majú aj viac kusov), prišli na rad významní umelci, menej významní umelci a podľa mňa na strechách, kam poriadne nevidno, sú sochy radových obyvateľov mesta.

Najvýraznejšou dominantou sa stala socha Jazdca na koni (kvôli sporom s Gréckom sa nemôže nazývať Alexandrom a už vôbec nie Macedónskym), ktorá je skutočne spektakulárna a vydržíte na ňu čučať hodiny. Otázkou je, či to stálo za osem miliónov eurodukátov.

Neďaleko Alexa na koni je pohodený miestny víťazný oblúk za skromné štyri mega a na rieke Vardar môžete vidieť základy miestnej verzie London Eye (nerobím si kozy), ktorého stavbu však nejaký triezvy hodnostár zatrhol. Zatrhnúť sa však nepodarilo iné veci a v nefalšovanej extáze utrácania verejných prostriedkov sa medzi mostmi rieky Vardar, ktorá je splavná maximálne na kajaku, objavili tri kópie holandských obchodných karavel. S otrhanými plachtami pôsobia ako pirátske koráby a pre mňa boli najpsychedelickejším zážitkom z celého mesta, a že ich teda nebolo málo.

Na okraj spomeniem bronzového býka (symbol stojaci pred finančnými burzami) pred obchodom s obuvou, londýnske dvojpodlažné autobusy, či univerzita, ktorá vyzerá tak trochu ako horský hotel pod Poľanou.

Na druhej strane sa v meste nájdu aj celkom obyčajné miesta, ako napríklad rodný dom Matky Terezy (síce posunutý oproti pôvodnému ale expozícia je zaujímavá), Starý Bazár na druhej strane rieky, kde žije najmä turecká a albánska časť obyvateľstva s mešitami, múzeom moderného umenia, či pevnosťou Kale.

Samostatnou kapitolou sú prírodné dominanty, ako malebný kaňon Matka s vodnou nádržou, nachádzajúci sa asi 15 km od centra mesta alebo vrch Vodno (1066 m), na ktorý vedie kabínková lanovka, a na vrchole ktorého sa nachádza Miléniový kríž. Šesťdesiatšesť metrov vysoká konštrukcia je viac ako dvakrát vyššia než Ježiš v Riu (30 metrov bez podstavca) a v noci prízračne žiari nad mestom. To by však nebolo Skopje, keby kúsok od kríža nezačala stavba telekomunikačnej veže, ktorá by po dokončení mala merať 155 metrov. Napriek všetkému, čo som napísal, však mesto pôsobí celkom príjemným dojmom a to najmä podvečer, keď sa ulice zaľudnia. A v tom to bude.

Domáci sú totiž príjemní, ochotní poradiť a pomôcť. Dohovoríte sa občas aj po anglicky, najmä v reštauráciách a s mladšími ľuďmi. V opačnom prípade to skúste po slovensky s ruskými číslovkami, srbskými, či chorvátskymi výrazmi a gestikuláciou. Borjan, ktorý nám prenajal apartmán v úplnom centre za bratských 65 € na tri noci sa dohovoril po anglicky bez problémov a dokonca nás odviezol z letiska i späť vlastným autom (podotýkam, že sme prileteli pred polnocou) za 30 € obojsmerne.

Poradil nám schopného lokálneho sprievodcu Michaila, ktorý robí prehliadky mesta za dobrovoľný príspevok. Ten nás v priebehu troch hodín oboznámil s históriou i súčasnosťou mesta, v spriatelenej reštike pohostil pohárikom rakije a zanietene protestoval proti bizarným zmenám v jeho meste, politikom a gréckej uzurpácii macedónskej histórie. Odporúčam naučiť sa aspoň zopár základných slovíčok po macedónsky, domáci na obyčajné poďakovanie v materčine reagujú širokým úsmevom.

Špecifickým fenoménom je doprava. Do kaňonu Matka sa napríklad dostanete autobusom číslo 60, na Vodno 25-kou. Pre ďalšie informácie však musíte preskúmať blogy ľudí, ktorí už v Skopje boli a ani to vám samozrejme nezaručí správnosť a hlavne aktuálnosť informácií. Na zastávkach a dokonca ani na hlavnej stanici totiž neexistujú cestovné poriadky. Info o odchodoch autobusov je na úrovni ľudovej slovesnosti, či skôr legiend. Totiž, aj keď ste počuli vodiča na konečnej pri kaňone Matka hovoriť, že spiatočný autobus ide o 14:40, aj keď tam spolu s desiatimi ľuďmi v daný čas čakáte, to ešte ani zďaleka neznamená, že autobus v uvedenom čase pôjde. Alebo, že vôbec niekedy pôjde, prípadne že príde do cieľa (niektoré vehikle podľa mňa pamätajú Tita v plnej sile).

V takom prípade neváhajte využiť všadeprítomné taxíky. Nás napríklad polhodinová cesta (15 km) vyšla cca 8 € a ešte sme cestou videli aj albánsku svadbu, chvalabohu bez streľby zo samopalov (aj také sa vraj dejú). Takže žiadny stres, všade sa dostanete. Do kategórie doprava spadá aj lanovka na vrch Vodno. Premáva od 10:00 ráno a obojsmerný lístok stojí v prepočte 1.65 € (!). Skopje je jednoducho plné kontrastov.

A ešte čosi. Od roku 2018 si už nekúpite u vodiča obyčajný papierový lístok. Silno odporúčam navštíviť autobusovú stanicu (nachádza sa pri železničnej), kúpiť si za 150 MKD čipovú kartu Skopska (v cene je kredit asi 100 MKD), pričom jedna bežná cesta stojí 35 MKD (Matka je drahšia). Túto si môžete v búdke na hlavnej stanici, a údajne aj v zelených búdkach po meste dobiť a cestovať ako u nás. Teda, ak zistíte, kedy ide ten správny bus. Najmä tu sa ako veľmi užitočná javí znalosť cyriliky, pretože bez nej si veru na stanici neprečítate nič.

Dostávame sa k meritu veci, k jedlu. Nebudem uvádzať cenu ku každej položke, najdrahšie jedlo nestálo ani 10 € a v pohode sa tu najete aj za 5, niečo menšie aj za 3. V Skopje sa jednoducho pohodlne v reštikách prestravuje aj našinec, ak by ste však držali bobríka šetrnosti, môžete si nakúpiť v miestnych sieťach potravín Vero alebo KAM market. Výber cca ako u nás, ceny nižšie, radosť žiť.

Prvým podnikom, ktorý sme navštívili bol Kolektiv. Reštaurácia - klub - bar na hlavnom námestí ihneď pod koňom. Slušné raňajky v podobe sendvičov, volských ôk, či smoothies, jednoduché jedlá k pivu a hlavne domáce remeselné pivo z dielne Temov. Veľmi piteľná Ipa aj ochutené ovocné ejly (ceny pív sa asi ako jediné vyrovnajú našim). Podnik má príjemnú atmosféru a ani počas jednej z dvoch návštev nesklamal (Okrem kuracej šunky v Ivoniných sendvičoch. Bola tak nevýrazná, že sa jej zdalo, že je to nejaký planý syr).

Squeeze Me je moderné, takmer hipsterské bistro, kde sa obsluhujete sami, po objednávke dostanete bzučiak, ktorý vás upozorní, že vaša objednávka je pripravená. Ivona si tu dala zelený čaj, ja mix čerstvých ovocných štiav a obaja sendvič so strateným vajíčkom, údeným lososom, šalátom a pomerne výrazným horčicovým dressingom. Servírovanie pekné, jedlo chutné, len trochu nepraktické na konzumáciu. Krájať opečený sendvič pod vajíčkom a lososom chce určitú dávku odhodlania. Priestor je však príjemný, pre miestnych sú ceny asi máličko vyššie. My sme tu za nechali asi 10 €.

Skopsi Merak sa nachádza približne 20 minút pešej chôdze od centra mesta. Reštaurácia má evidentne veľmi dobrú povesť medzi domácimi aj cezpoľnými hosťami. Má veľa miest na sedenie, nefajčiarsku časť, terasu a zameriava sa najmä na lokálnu kuchyňu. Čapujú tu Skopsko, na ktoré sú domáci nesmierne hrdí. Piť sa dá, že by som sa však naň cielene vybral, to asi nie. Ako predjedlo si tu Ivona vybrala štvorsyrovú pastrmajliu, ktorá tvarom pripomína turecké pide, jednoducho ako pizza v tvare loďky. Ja som si dal apetitku, čo je bohatá porcia feta syra zapečeného s pálivými papričkami a paradajkovou omáčkou. Obe boli veľmi dobré, mňa apetitka vyslovene uchvátila. Hlavné jedlo sme si dali obaja rovnaké a to Šerplaninski smuk (najdrahší pokrm výletu). Ide o veľkú placku z jemného bravčového mäsa (snáď panenky) ktorá je preložená a naplnená syrom, údenou slaninou, hubami a ako prílohu sme dostali zľahka podusenú najemno nakrájanú zeleninu (v lístku boli tuším aj zemiaky ale vôbec mi nechýbali). Jedným slovom vynikajúce jedlo veľmi dobrej kvality, po ktorom vám neostane miesto na dezert. Obsluha tu bola úslužná a bez problémov komunikujúca po anglicky, konieckoncov tak, ako aj v predošlých podnikoch.

Kaj Sedarot je malá reštika na okraji Starého Bazáru, kam nás sprievodca vzal na rakiju. Má ľudový charakter a naozaj nízke ceny. Porcie jedla sú pritom poctivé a chutné. Ivona si dala skromnejšiu obdobu vyššie opísaného jedla, teda rolované mäso plnené syrom, ja som si dal vešalicu, čo je v podstate bravčové na prírodno. Oboje sme dostali s hranolkami, strúhanou mrkvou, kapustou a cibuľou. Spoločne sme si ešte objednali šopský šalát, ktorý mäská príjemne doplnil. Napriek skromnejšiemu prostrediu je Kaj Sedarot príjemný a na okraji bazáru pôsobí veľmi autenticky a takpovediac balkánsky.

Posledným jedlom, ktoré sme ochutnali sú krofničky, teda akési malé vysmážané šišky s čokoládovým toppingom. Chutia tak, ako znejú, nadýchané, trošku mastné a poriadne sladké. Vôbec nie sú zlé a ak máte radi sladké, za necelé jedno euro vám určite urobia radosť.

To je zo Skopje všetko.

P.S. Vlastne ešte jedna vec. V centre sa pohybuje pomerne početné spoločenstvo bezprizorných psov. Väčšina je zaočkovaná, sterilizovaná (značky v uchu) a pomerne priateľská. Teda pokiaľ necestujete autom, či na motorke. To sa vám môžu pokúsiť odtrhnúť blatník, výfuk alebo nohu.

Kutná Hora

2018-03-22T12:01:00.001+01:00

Pred cca štyrmi mesiacmi (som lenivý vandrák, nechcelo sa mi písať) sme sa vybrali do tohoto mesta v Stredočeskom kraji, ktorého historické jadro je pamiatkovou rezerváciou zapísanou do zoznamu UNESCO. Významným sa stalo v trinástom a štrnástom storočí, kedy sa tu ťažila tretina celkovej produkcie striebra v Európe. Václav II. zaviedol jednotnú mincu a jej razbu sústredil do Kutnej Hory. Práve tu sa pod vedením talianských odborníkov z Florencie začali raziť Pražské groše. Najmä vďaka týmto skutočnostiam mesto významne prosperovalo (a aj Vašek si mädlil ruky a ťažkal mešec) a dodnes ponúka architektonické a umelecké lahôdky.

Cestovali sme vlakom z Nitry do Kolína a odtiaľ zvyšných dvanásť kilometrov prímestským autobusom. Aj napriek mnohým zastávkam najmä na českej strane je to trasa veľmi pekná, miestami priam malebná. Po príchode sme sa ubytovali v penzióne s prozaickým názvom Bed & Breakfast, ktorý sa nachádza kúsok od historického centra, autobusovej zastávky aj chrámu svätej Barbory. Ubytovanie je čisté a veľmi dobre zariadené, obsluha ústretová a raňajky chutné a bohaté. Pri najbližšej návšteve Kutnej Hory pokojne zopakujeme.

Poobedie sme využili na návštevu spomínaného chrámu a Galerie Středočeského kraje (GASK), ktorá sídli v priestoroch niekdajšej jezuitskej školy a internátu. Obe budovy sú nádherné a najmä chrám vyráža dych. V galérii sme si pozreli aktuálne expozície, mimo iného aj časovú líniu histórie nakreslenú na stenách chodieb, ktorá okrem skutočných historických udalostí obsahuje aj zopár kúskov ľudovej tvorivosti. Galéria rozhodne stojí za návštevu, minimálne kvôli tomuto skvostu (aj keď i ostatné expozície boli pôsobivé).

Vyhladnutí sme po krátkom rozhodovaní zapadli do reštaurácie Barbora. Interiér je príjemný a celkom slušne zariadený. Obsluha prišla pár minút po našom usadení, rozdala jedálne lístky a prijala objednávku na dve pivá. Ivona si vybrala Kulajdu s hříbky a zastřeným vejcem (39 CZK) a Spaghetti aglio olio e peperoncino s krevetami a rukolou (179 CZK), pričom poprosila obsluhu o výmenu cestovín za tagliatelle. Ja som si ako správny bojar z východu zaželal Ruský boršč s hovězím masem, koprem a zakysanou smetanou (49 CZK) nasledovaný Srnčím salpiconom s domácím špekovým knedlíkem (255 CZK).

Polievky prišli o cca desať minút a obe boli veľmi chutné, sýte a nebolo im čo vytknúť. Kulajda mala dostatok hríbikov aj kôpru a celkovo bola dobre vyladená. Mne sa zdala trocha na pohľad "lepkavá", zrejme od rozmixovaných zemiakov, no Ivona hlásila, že to vôbec neprekáža, vraj lepšiu ešte nejedla. Boršč bol plný mäsa, cvikle i kapusty a ochutenie v ničom nekrívalo, u mně taky dobrý. Na hlavné jedlá sme čakali cca dvadsať minút.

Môj srnčí salpicon (vlastne mäso nakrájané na kúsky) bol dobre ochutený s množstvom šťavy a brutálnymi domácimi knedlíkmi so slaninou, bez výhrad. Tagliatelle moju drahú sklamali, jednak nepostrehla peperoncini v názve (za čo samozrejme kuchár nemôže, a papričkám sa dalo vyhnúť) a, čo je podstatnejšie, cestoviny boli rozvarené. Nie príliš ale dosť na to aby to pokazilo celkový dojem. Ochutené boli dobre a podľa popisu ale jednoducho pobudli vo vode o 2 minúty dlhšie ako je zdravé. Môže sa stať ale kuchár by ich podľa môjho názoru nemal vydať. Keďže však boli jedlé, Ivona ich nevrátila, iba sme ku koncu na túto skutočnosť upozornili obsluhu.

Po masívnej večeri sme sa rozhodli že sa dorazíme dezertmi, konkrétne Francouzský kakaový dortík s višňěmi a badyánem (89 CZK) pre mňa a Domácí tažený závin s jablky, skořicí a vanilkovou zmrzlinou (79 CZK). Opäť veľmi dobré, dokonca výborné, najmä ja som sa pri dortíku neprítomne usmieval. Mierne sklamanej spoločníčke závin vrátil úsmev na tvár. Účet bol v poriadku, celkový dojem nadpriemerný a nebyť nešťastných cestovín, určite by Barbora dostala za nás palec hore. Za vyskúšanie určite stojí, nemá zmysel zatracovať podnik, no na cestoviny by som si posvietil silným svetlom :)

Nasledujúce ráno sme neváhali sa zhurta vyrazili do kostnice, ktorá sa nachádza v mestskej časti Sedlec, kam sa pohodlne dostanete mestskou dopravou. Kaplnka s priľahlým cintorínom a kostnicou v podzemí naozaj stojí za to. Podľa povesti bola na cintorína v roku 1278 rozprášená hlina privezená mníchmi z Jeruzalema a následkom toho sa stal vyhľadávaným pohrebiskom. Po morovej rane v roku 1318 tu bolo pochovaných vyše tridsaťtisíc zosnulých a po husitských vojnách pribudlo ďalších desaťtisíc. Podľa dostupných prameňov cintorín zaberal 35000 km². Na konci 15-teho storočia bola väčšina hrobov zrušená a uložená v podzemí. Údajne ich slepý mních naskladal do veľkých pyramíd. Samotná kostrová výzdoba bola vytvorená pravdepodobne podľa návrhu architekta Santiniho.Kostnica je po medializácii jednou z najnavštevovanejších pamiatok, takže zámer navštíviť ju ráno ihneď po otvorení sa ukázal byť veľmi šťastným. Mali sme zrejme ojedinelú možnosť pobudnúť tu bez húfov turistov a urobiť zopár fotiek. Je to vážne niečo, posúďte sami.

Kúsok od kostnice je katedrála Nanebevzetí Panny Marie asvatého Jana Křtitele, ktorú si taktiež nenechajte ujsť. Nádherná architektúra, pôsobivé obrazy a nezvyčajná možnosť prejsť sa podkrovím katedrály a vidieť tak konštrukciu stropných oblúkov z opačnej strany. Po návrate do centra sme navštívili súkromné minimúzeum čokolády so zaujímavým výkladom, množstvom exponátov a slušným výberom čokolád.

Na neskorý obed sme prišli do vyhlásenej reštaurácii VRuthardce, kam sa vo večerných hodinách bez rezervácie ani nepokúšajte dostať. Usadili sme sa "vonkajšej" presklenej časti, objednali obligátne pivo a poriadne mocné jedlá. Iva si vybrala Medová vepřová žebírka s pečivem, salát coleslaw (185 CZK) a ja Vepřovou krkovičku se sázeným vejcem a slaninou se šťouchanými bramborami (185 CZK). Počas čakania sme si obzreli príjemný rustikálne zariadený priestor i vonkajší dvor. Podnik majú evidentne radi nielen turisti ale i domáci a obsluha je zvyknutá na vysoké tempo obsluhy. Atmosféra je príjemná, posedenie pri krbe v zimných mesiacoch útulné.

Jedlo nám obsluha priniesla po cca 25 minútach a bolo vynikajúce. Úplná klasika zvládnutá na jednotku s hviezdičkou. Najedol som sa s chuťou a dosýta, Ivona si tiež pochvaľovala, no stačila by jej asi aj polovičná porcia, rebierka totiž podávajú v 700-gramovej porcii, čo sme nepostrehli, a z čoho by sa najedol aj hladný drevorubač. Ak budete v Kutnej Hore, nenachajte si Ruthardku ujsť. Najedení sme sa vybrali do klubu Česká 1, na koncert kapely Mňága a žďorp k novému albumu a bol príjemným zakončením dňa.

Nasledujúci deň popŕchalo a tak sme sa viac-menej potulovali mestom, až kým sme neprišli k Vlašskému dvoru (vlašský je zastaraný výraz pre italský, Vlachy - Itálie). Je národnou kultúrnou pamiatkou celoeurópskeho významu. Je bývalou kráľovskou mincovňou i kráľovským palácom. Ponúka dve prehliadkové trasy - mincovňu a palác. Prešli sme obe a bol to jeden z najlepších zážitkov najmä kvôli sprievodcovi, ktorý svoju prácu evidentne miluje a jeho výklad bol nielen pútavý ale i zábavný a to sa často nestáva. Naposledy snáď v poľskej Wieliczke a tuším aj v Demänovskej jaskyni slobody to malo úroveň.

Na neskorý obed sme sa vybrali do Bistra Factory, ktoré sme hľadali asi pol hodinu. Vonkajšie priečelie je totiž maskované ako pizzeria Sole Mio, čo je zjavne názov predošlého podniku. Vnútri práve prebiehala rodinná oslava, no našiel sa aj stolík pre nás. Ivona si vybrala Polévku z dýňe hokkaido (z aktuálnej ponuky, cenu si nepamätám) a Burger No. 3 se sýrem halloumi, špenátovým pestem, cuketou a paprikou (189 CZK). Moja voľba bol Burger No. 1 s hovězím masem, sýrem Brie, ventricinou, domácí páliovou omáčkou, salátem (165 CZK). Zhrnuté do pár slov - pochutnali sme si. Podnik zjavne vlastnia nadšenci, ktorí ho síce renovujú postupne, no kuchyňa je špičková. Bez váhania odporúčam aj náročnejším pojedačom burgrov (majú aj pizzu, no tú sme nechutnali).

V posledný deň výletu sme navštívili Kamenný dům, ktorý návštevníkov zoznamuje s životom mešťanstva v baníckom meste. Výklad slabší, no expozícia fajn. V pivnici sa nachádza lapidárium s unikátnym súborom kamenných plastík z gotických pamiatok Kutnej Hory. Na záver sme ešte raz navštívili múzeum čokolády, porozprávali sa s lokálnym kocúrom a pobrali sa na spiatočnú cestu.

P.S.

Boli sme v Kutnej Hore v novembri, no napriek tomu sme stretli dosť veľké množstvo turistov. Čo sa tu deje počas leta si neviem predstaviť. Ak sa rozhodnete, podľa mňa je jar a jeseň najlepším časom na návštevu.

Kapustnica

2017-11-02T09:59:00.000+01:00

Keďže som sa v minulom blogu pustil do Starej mamy®, že nevie uvariť poriadnu kapustnicu, dávam na posúdenie svoj recept, ktorý nie je ničím výnimočný (snáď okrem použitia tlakového hrnca) ale tá polievka je parádna a "silná jak noha od kulečníku". Tlakový hrniec zaručí, že ju môžete podávať o dve hodiny od začatia výrobného procesu. Teda za predpokladu, že máte v špajzi údené koleno a nakladanú kapustu. Ale verím, že všetci poriadni Slováci majú, hneď vedľa valašky a demižónu slivovice. Kto nemá, zájde do obchodu a zamyslí sa nad sebou.

1 menšie predné koleno

1 noha klobásy

800 g kyslej kapusty

4 menšie zemiaky

1 hrsť sušených húb (voliteľné)

1 lyžica bravčovej masti

1 cibuľa

2 strúčiky cesnaku

1 lyžica mletej červenej papriky

6 guličiek čierneho korenia

2 guličky nového korenia

1 bobkový list

Soľ

Dajte si do rýchlovarnej kanvice zovrieť cca 1.5 litra vody a koleno upravte tak, aby ste ho dostali do tlakového hrnca. Zalejte vriacou vodou, uzavrite a varte pod tlakom presne hodinu. Kým sa koleno varí, očistite si zemiaky, nakrájajte ich na menšie kocky a dajte variť. Z kapusty vytlačte väčšinu šťavy, nepreplachujte a pokrájajte. Na menšej panvici si rozohrejte tuk a osmažte na ňom cibuľu nakrájanú na plátky. Keď začne zlatnúť, pridajte na plátky nakrájaný cesnak a po minúte aj mletú papriku. Krátko osmažte a odstavte z plameňa. Vložte do misy a prilejte trochu vody, s ktorou opláchnete panvicu. Rozmixujte na hladkú pastu. Uvarené zemiaky odstavte z plameňa.

Po hodine varenia pod tlakom, vypustite z hrnca paru, vyberte koleno a oberte mäso. Sceďte vývar, opláchnite si tlakový hrniec a vlejte vývar späť. Pridajte doň cibuľovú pastu, kapustu, klobásu, huby a koreniny v gáze. Uzavrite a varte pod tlakom 20 minút. Vypustite paru, pokrájajte klobásu a spolu s mäsom a zemiakmi (bez vody) vložte do polievky. Vyberte koreniny, ochutnajte a prípadne dosoľte. Optimálne nechajte odstáť do druhého dňa a podľa potreby pridajte vodu a prevarte. Podávajte s dobrým chlebom za spevu "Na Kráľovej holi".

P.S. Koľko domácností, toľko kapustníc. Táto je poriadne silná a poriadne kyslá.

P.P.S. Keďže vlastnú kapustnicu málokedy stihnem odfotiť, lebo mi ju ľudia trhajú z rúk, fotky sú z dvoch podnikov na Orave.

Tatranská Lomnica

2017-10-20T11:12:00.003+02:00

Po presune do Tatranskej Lomnice sme sa ubytovali v apartmáne Vila Katarína 151. Okrem toho, že sa nachádza v malebnom prostredí, poskytuje všetko, čo potrebujete k bežnému životu. Mali sme k dispozícii priestrannú obývačko-spálňu so súkromnou kúpeľňou a plne vybavenú kuchyňu, v ktorej nič nechýbalo. Na jedálenskom stole pod sklom je parádna mapa, kde si môžete počas raňajok doladiť plán svojej túry alebo pašovania koní do Poľska. Pán majiteľ je príjemný a ústretový človek, ktorý vám poradí, kam sa vybrať na huby, čo sme však z časových a meteorologických dôvodov nevyužili.

Po ubytovaní sme sa vybrali na Štrbské pleso a cestou späť si pozreli večernú Tatranskú Lomnicu. Ako dieťa som bol vo Vysokých Tatrách každý rok a s našimi a bračekom sme absolvovali nejednu túru. Možno aj preto som mal pocit, akoby som sa vrátil domov. Ak sa vám tieto hory dostanú pod kožu, ich zvláštna atmosféra vám utkvie v pamäti. Ale dosť bolo pátosu, dáme túru.

Ráno sme vyrazili z Lomnice do Tatranskej Lesnej elektrickou železnicou a odtiaľ už po žltej smerom k vodopádom a Bilíkovej chate. Cestou sa človeku naskytnú krásne pohľady, či už z brehu potoka alebo vybudovaných mostíkov. Po príchode k chate, resp. na Hrebienok sme sa rozhodli, že prejdeme po červenej k Sliezskemu domu a odtiaľ do Tatranskej Polianky, dúfajúc, že Perún nebude proti tomuto nápadu.

Po vystúpení cca 400 výškových metrov sme dorazili k Sliezskemu domu a Velickému plesu. Ivona sa napriek mojim obavám z búrky rozhodla, že treba vyliezť ešte kúsok smerom k Poľskému hrebeňu a pozrieť sa na pleso z výšky. Nebudem klamať, ten pohľad stál za to, a keďže sme nehovorili po česky, nezastihla nás búrka, pád kamennej lavíny, ani iné mrzutosti. Zostúpili sme do Tatranskej polianky a slušne unavení sa odviezli späť do Tatranskej Lomnice. Hladní ako rysy v zime sme zašli do najbližšej reštaurácie, ktorá bola k dispozícii a niesla prudko originálny názov, "Stará mama".

Interiér reštaurácie je chalúpkový (rozumej drevo, tkané koberce, šúpolie a pod.) ale na môj vkus trochu moc prezdobený a tak trochu kolotočársky. Po cca 10 minútach od príchodu sme si objednali írečité národné pokrmy, ktoré schvaľuje aj Matica (slovenská, nie šesťhranná). Ivona si dala fazuľovú a ja kapustnicu. Polievky prišli za pár minút a kvalitatívne boli dosť rozdielne. Ivonina fazuľovica chutná, výdatná, žiadny problém. Kapustnica bola podľa mňa uvarená z vody alebo veeeľmi vetchého vývaru. Všetko ostatné tam bolo, kapusta, klobása atď., len bola slabá ako homeopatické liečivá. To som od Starej mamy nečakal.

Ako hlavné jedlo si turistka dala palacinky, ja bryndzové pirohy a obe jedlá boli výborné. Nadýchané palacinky boli plnené višňami, poliate skutočnou čokoládou a ozdobené skutočnou šľahačkou. Pirohy boli z výborného zemiakového cesta, s dostatočne bryndzovou plnkou, doplnené kopcom kyslej smotany a opečenej slaniny. Najedli sme sa dosýta a aj máličko navyše. Neviem však, či by som sa sem vrátil. Ak v Tatranskej Lomnici, v reštaurácii nazvanej "Stará mama" neviete uvariť kapustnicu (respektíve máte odvahu podávať jej slabučkú verziu), otvorte si radšej požičovňu lyží.

Za zmienku stojí predajňa potravín Sintra, ktorá s reštauráciou susedí. Je to veľmi dobre zásobený obchod, ktorý je otvorený každý deň, takže ak sa stravujete po vlastnej osi, nemáte s proviantom problém. Palec hore. Palec dolu naopak má prevádzkovateľ TEŽ za to, že trojdňový lístok neplatí 72 hodín ale tri kalendárne dni. Napriek tomu si ho musíte označiť, aby bol platný (dátum kúpy na ňom je, a čas je irelevantný) a napísať naň perom číslo občianskeho preukazu. Asi aby ste ho pri skoršom odchode z Tatier nepredali za 2 € na čiernom trhu pred staničnými záchodmi. To je také slovenské. Okrem toho si myslím, že by turisti silno privítali vozne s praktickejšími a početnejšími úložnými priestormi, aby nemuseli cestovať obložení batohmi, palicami a čakanmi.

To je z Tatier všetko, najbližšie Vám ponúknem recept na poriadnu kapustnicu.

P.S. V súvislosti s lyžami som si spomenul na hrdinu, ktorý skúsil šúšn. A presne týmto jazykom sú písané inojazyčné verzie v niektorých našich reštikách. Ale to už je iný príbeh.

Suchá Belá

2017-10-11T06:12:00.001+02:00

V septembri sme sa vydali na kratšiu potulku po Slovensku. Prvou zastávkou boli Hrabušice, ktoré sa nachádzajú na okraji Slovenského raja a poskytujú ideálny východzí bod pre turistiku. Prišli sme v piatok a ubytovali sa v penzióne Village House Fonzy. Dobrá voľba, hodnotenie na bookingu nesklamalo. Čistý, výborne vybavený penzión so spoločnou kuchyňou, jedálňou a dokonca aj počítačom pripojeným na web. Navyše má v dedine aj spriaznený podnik, ktorý ubytovaným ponúka zľavu 10 %.

Podľa hesla "Keď dávajú ber, keď bijú utekaj" sme sa ihneď po obsadení izby vydali na skorú večeru do spriatelenej reštiky. I keď je to primárne pizzéria, ponúka aj zopár iných jedál. Vybral som si pečený bôčik a Ivona vysmážaný hermelín. Jedlo bolo v poriadku, mäso upečené akurát, teda nevysušené a súčasne ho nebolo treba trhať tesákmi od kosti. Ivonin hermelín s kroketami bol tiež ok, čo znamená, že nebol pripravený na prepálenom oleji alebo niečo podobné. Porcie viac ako postačujúce, ceny primerané (účet som niekde zapatrošil). Jediné, čo nás trochu rušilo, bola záplava reklamných tabúľ, ktoré opticky rozbíjajú inak útulné prostredie.

Na druhý deň ráno sme sa vydali do Suchej Belej. Vzhľadom na to, že bola polovica septembra, turistov z rôznych kútov sveta sa tu zišlo viac ako dosť. Napriek miernej tlačenici a čakacích dobách pred rebríkmi to bol opäť nádherný zážitok. Je tu viac rebríkov a stupačiek ako vo Veľkom Sokole a veľa pekných zákutí. Po výstupe sme sa vrátili späť do Podlesku, dali si pivo a zašli sa učlovečiť do penziónu.

Na neskorý obed sme sa vybrali do malej reštaurácie U Hudáka, ktorú sme si všimli cestou. Z jednoduchého obedového menu som si objednal Hubovú polievku a Grilovanú krkovicu v marináde s dresingom, opečenými zemiakmi a šopským šalátom za priateľských 5.50 €. Veľmi chutná domáca kuchyňa a pohotová obsluha. Polievka bola plná lesných húb, servírovaná v sympatickom hrnčeku. Mäso bolo akurát, šťavnaté, jemne pikantné, šopský šalát ho výborne dopĺňal. Vyslovene chutná domáca kuchyňa, ktorá ešte o kúsok prekonala predošlý podnik.

Z Hrabušíc sme zamierili do Tatranskej Lomnice s medzipristátím v Poprade. Potúlali sme sa po meste, ktoré má veľmi pekné centrum plné stromov. Po krátkom browsingu recenzií na nete sme sa na obed zastavili v minipivovare s reštauráciou Tatras. Usadili sme sa na terase a ako prvé si objednali pivo. Ja som si dal Horkáč 10°, a malý Tmavák 13° si dala kočka sediaca oproti. Obe veľmi dobré, nadpriemerné.

Na jedenie som si vybral Pivnú polievku s pivným syrom za 3.30 € a Hovädzie líčka s maslovými haluškami za 7.30 €, Ivona si dala Pečené rebrá v marináde za 9.90 €. Pivnú polievku som jedol prvýkrát v živote a chutila mi. V kombinácii s nadrobno nakrájaným pivným syrom nezvyčajná a funkčná kombinácia. Líčka boli mäkké, omáčka dobre ochutená, drobné halušky s maslom ich dobre dopĺňali. Pečené rebrá v marináde prišli s cesnakovými hriankami, pečeným zemiakom s kyslou smotanou, nakladanou zeleninou a jemne pikantnou omáčkou.

Drahá vyzerala veľmi spokojne a počul som iba slová chvály. Medzičasom sme ešte vyskúšali dve pivá. Ja IPL (India pale lager) za 2 € a Iva klasický Ležiak 12° za 1.70 €. IPL je mocne chmelený ležiak, ak máte radi horkejšie pivá, vyskúšajte. Na záver sme sa rozhodli vyskúšaťPivomisu 3.50 € (skloňuj podľa vzoru tiramisu) a je to veru brutálny dezert, ktorý sa ťažko popisuje a chutí vynikajúco. Smotanovo - jemno pivne - sladký, s mierne zmrznutým stredom, doplnený malinovou omáčkou nás úplne uchvátil. Okamžite do Popradu vyskúšať.

Celkovo bolo posedenie v Tatrase príjemným zážitkom. Pekné prostredie, dobré pivo, chutné jedlo a príjemná obsluha. Takto si to predstavujeme. Snáď až na tie plastové fľaše použité ako výzdoba v kvetináčoch okolo terasy. V porovnaní s celkovým decentným a dobre prepracovaným vizuálom podniku (aj webu) pôsobili tak trochu nepatrične, ako by ich tam odložil nejaký podtatranský tulák. Snáď keby boli sklené a trochu viac nóbl, tak by to išlo, ale to je už vec vkusu. Za mňa osem svišťov z desiatich, podnik na úrovni.

P.S. Nabudúce Tatry

Hubová polievka z kuriatok

2017-10-05T10:38:00.000+02:00

Mám veľmi rád huby. Podobne ako vzťah k horám a lesu, aj túto záľubu som zdedil po mame. Niežeby som bol náruživý hubár. Zbieram párkrát do roka a aj to len štyri - päť druhov, ktoré zaručene poznám. Rád ale huby pripravujem a chutia mi najmä v polievkach. Polievku z kuriatok som prvýkrát varil len pred pár týždňami a to len vďaka tomu, že v obchode mali tieto chutné hríbiky v akcii. Z toho vyplýva, že nemusíte byť hubár, aby ste si mohli dopriať túto, podľa môjho skromného názoru, luxusnú polievku, ktorú môžete smelo servírovať aj na slávnostnejšom obede.

200 g kuriatok

1 cibuľu

4 stredne veľké zemiaky

1 lyžica masla

1 dcl šľahačkovej smotany

1/2 lyžičky drvenej rasce

1/3 lyžičky sušeného tymiánu

1/2 lyžice octu

Soľ

Sójová omáčka

Zemiaky očistite, pokrájajte na menšie kocky a dajte bokom. Cibuľu nakrájajte nadrobno, kuriatka očistite od prípadných nečistôt a nasekajte na väčšie kusy. V hrnci rozohrejte maslo, osmažte na ňom cibuľu, keď začne zlatnúť pridajte huby, rascu a v rukách roztretý tymián. V rýchlovarnej kanvici si dajte zovrieť liter vody. Huby občas premiešajte a keď voda zovrie, pridajte zemiaky a zalejte vodou. Varte, kým sú zemiaky mäkké, cca 15 - 20 minút. Odoberte 2 až tri naberačky zemiakov s hubami a trochou tekutiny. Pridajte ocot, smotanu a umixujte dohladka. Vlejte zmes späť do polievky a dôkladne premiešajte. Pridajte 2 lyžice sójovej omáčky a dosoľte podľa chuti. Hotovo, môžete sa usadiť a spomínať na potulky prírodou, dobrú chuť a príjemnú náladu prajem.

P.S. Aj keď sa to nemusí zdať, chutí výborne aj studená.

P.P.S. Kuriatka, okrem toho, že výborne chutia, obsahujú nezanedbateľné množstvo antioxidantov a vitamínu D.

Ostrava

2017-09-24T10:59:00.001+02:00

Pôvodne sme sa chceli pozrieť na Pustevny ale Radegast bol proti tomuto nápadu, a tak sa na dve noci stala naším prechodným domovom práve táto metropolitná oblasť, v ktorej mám korene. Ostrava samotná má cca 300 000 obyvateľov a vznikla postupným zlúčením až 33 obcí. V bývalom centre baníckeho a hutníckeho priemyslu sú už bane zatvorené a z hutníckeho priemyslu je v prevádzke iba niekdajšia Nová Huť, v súčasnosti patriaca medzinárodnému koncernu. Napriek tomu má mesto neopakovateľnú ponuro-industriálnu atmosféru, ktorá nemusí každému vyhovovať, no nám sa dostala pod kožu.

Obyvatelia pochádzajúci z generácií tvrdej driny sú tak trochu drsnejší, mĺkvejší a stručnejší, čomu zodpovedá aj zvláštne nárečie, vyznačujúce sa skracovaním dlhých slabík. Nikto nám však nedal po pysku a všetci, s ktorými sme prišli do styku, boli milí a ústretoví. Jednoducho povedané, ľudia sú tu rázovití ale fajn.

Po ubytovaní sa v hoteli Veronika, sme vyrazili na krátky prieskum centra mesta. Zašli sme na cesnačku a pivo do reštaurácie U skákavého poníka. Je to nefajčiarsky podnik s vlastným pivovarom. Varia tu veľmi dobrý ležiak Qásek a cesnačku podávajú s vajíčkom, olomouckými syrčekmi a krutónmi (40 CZK). Veľmi príjemná kombinácia, už som odskúšal doma, budem praktizovať.

Po občerstvení sme zavítali do Ostravského múzea situovaného na Masarykovom námestí. Okrem stálych expozícií , historickej a prírodovednej sme vystihli aj dychberúcu výstavu maďarskej porcelánky Herend. Múzeum rozhodne stojí za návštevu a najmä historická časť vám priblíži charakter tejto oblasti.

Keďže večer sa celkom slušne rozpršalo, zašli sme do "Poníkovho" sesterského podniku, nazvaného Hobit Club (majiteľ je zjavne fanúšikom Tolkiena). Tak ako v reštaurácii, aj tu bolo príjemne a útulne. Dali sme si pár lokálnych pív a výborný pivný hovädzí guláš s chlebom (129 CZK). Ak pôjdete okolo, zastavte sa minimálne na jedno točené. Okrem toho Hobit disponuje nečakaným arzenálom rumov (to si z Pána prsteňov nepamätám), z ktorých som si pred odchodom vybral Kraken z Trinidadu. Bol taký dobrý, že som takmer netrafil do hotela.

Sobotné ráno sme začali raňajkami v bistre La Petite Conversation. Príjemný malý podnik s úslužnou obsluhou a uvoľnenou atmosférou. Ivona si dala tuniakový sendvič a ja praženicu so šampiňónmi a nivou. Na pitie sme obaja zvolili zelený čaj. Jedlo prišlo o chvíľu a nebolo mu čo vytknúť. Sendvič bol vyvážený, akurát šťavnatý, praženica s nivou a hubami sa ukázala byť dobrou kombináciou chutí v dostatočnom množstve. Za celkovú útratu niečo málo cez 200 CZK to bol skvelý začiatok dňa.

Najedení sme vyšli na vyhliadkovú vežu ostravskej radnice. Síce som sa hore trocha kŕčovito držal zábradlia, no krásne pohľady na mesto prevážili môj stres z výšky a dokázal som si to užiť. Potom sme sa však presunuli do areálu Dolních Vítkovic a to už bola iná káva.

Dolní Vítkovice sú národnou kultúrnou pamiatkou a zahŕňajú rozsiahly priemyselný areál železiarní s unikátnou industriálnou architektúrou. Vznik železiarní siaha až do roku 1830, kedy začala na podnet olomouckého arcibiskupa Rudolfa fungovať huta, neskôr koksovňa. Celkovo tu bolo počas rokov v prevádzke šesť vysokých pecí, pričom posledná bola odstavená v roku 1998. V roku 2008 sa oblasť dostala na zoznam Európskeho kultúrneho dedičstva. Od roku 2012 bola spustená prvá časť projektu zameraného na sprístupnenie areálu verejnosti.

Do areálu sme vošli podchodom zo zastávky Důl Hlubina, ktorý je takou malou galériou pouličného umenia. Kúpili sme si lístky na 2-hodinový okruh spojený s výkladom a pobytom na rozhľadni a kaviarni nazvanej Bolt Tower, ktorá bola postavená na vrchu vysokej pece v roku 2015. Už pri pohľade na oceľové schodiská a plošiny ma pochytila mierna nervozita a pri samotnom výstupe ku kaviarni som mal dojem, že sa zvalím na schodisko a odnesú ma až záchranári s kusom oceľového zábradlia v zovretých dlaniach.

Život je však o prekonávaní prekážok a okrem týchto stresujúcich (pre mňa) momentov, bola prehliadka nesmierne zaujímavá a výklad plný informácií. Ak vás bavia industriálne priestory spojené s trochou faktografie, nenechajte si Dolní Vítkovice ujsť. Na druhej strane, ak máte strach z výšok, je minimálne výstup do kaviarne na zváženie. Okrem vysokej pece s rozhľadňou sa v areáli nachádza niekdajší plynojem, v ktorom je v súčasnosti multifunkčná aula, 6-ta energetická ústredňa s expozíciou, učebňami a Malým světem techniky. Od roku 2014 je v prevádzke moderné centrum vedy s názvom Svět techniky. Areál je každoročne dejiskom známeho festivalu Colours Of Ostrava.

Po industriálnom zážitku z niekdajších železiarní sme sa vybrali navštíviť Hornické muzeum Landek Park, vybudované pri odstavenej bani Anselm a s rozlohou 10 ha je najväčším múzeom v českej republike. Pod 40 metrovou ťažobnou vežou sa v hĺbke 15 metrov nachádza celkovo 250 metrov štôl. Komentovaná prehliadka popisuje ťažbu uhlia od konca 18-teho storočia až po rok 1990. Je veľmi autentická a ak netrpíte klaustrofóbiou, vyskúšajte.

Nadzemná expozícia zahŕňa retiazkovú šatňu, umyváreň (kam sme sa však nedostali) ale aj expozíciu rekonštruovaného sídliska lovcov mamutov. Okrem toho tu je samostatná expozícia banského záchranárstva, ktorá patrí k najväčším svojho druhu na svete. Sprevádza ňou dlhoročný pracovník záchrannej služby a je veľmi pútavá. Netvrdím, že je to pre každého, najmä pre deti to musí byť pomerne nudný zážitok, no ja som bol uchvátený.

Večer sme sa ešte zastavili na vyhlásenej klubovej Stodolní ulici na slušnú pleskavicu za pár korún a zašli sa pozrieť na vysvietenú radničnú vežu. Suma sumárum, Ostrava je fajn a určite sa do nej vrátime. Viem, že sa to tu z foodblogu pomaly mení na cestovateľské zápisky ale sľubujem, že v dohľadnej dobe bude aj nejaký recept. Predtým vám však ešte čo-to zreferujem o krátkom pobyte v Hrabušiciach a Tatranskej Lomnici.

P.S. Podstatu regionálneho "krátkeho nárečia" bez dĺžňov a miestneho naturelu najlepšie vystihuje tento vtip:

Přijde chlápek na nádraží, sehne se k okýnku a ríká "Listek, pičo"

Slečna na něj pohlédne a ptá se "Ostrava nebo Frýdek?"

Berlín

2017-07-21T15:14:00.001+02:00

Po potulkách Slovenskom sme sa rozhodli navštíviť Berlín, ktorý sme obaja chceli vidieť už dávno. A správny čas nastal, keď sme našli spiatočné letenky za 40 € za kus. Takže sme zohnali ubytovanie, ktoré už také lacné nebolo, pobalili si nevyhnutné a v daný termín zamierili na bratislavské letisko. Skontrolovali ma, ako keby som sa volal Daniel Escobar Stančík, možno počuli, že som varič a to ich zmiatlo. Keďže sa však nijaký efedrín nekonal, zamierili sme k odletovým bránam. Hodinový let prebehol bez problémov a my sme sa vynorili z letištnej haly Berlínskeho Schonefeldu.

Doprava

Priamo na letisku sme si kúpili Berlin Welcome Card, ktorá stojí 41 € na osobu na päť dní. Okrem verejnej dopravy vrátane liniek na letisko vás oprávňuje na pomerne slušné množstvo zliav. Sieť S-bahnov, U-Bahnov, busov, lokálnych vlakov a neviem čoho všetkého funguje spoľahlivo a frekvencia spojov je vysoká. Karta je papierová a označíte si ju klasicky v strojčeku pred prvým použitím. Pred samotným vstupom, napr. do U-bahnu, neprechádzate cez nijaké turnikety a počas piatich dní nás nik nekontroloval. Okrem verejnej dopravy domáci masívne využívajú bicykle a stretávate ich na každom kroku.

Ubytovanie

Bývali sme v hoteli Ivberg, ktorý sa nachádza v Charlottenburgu, má tri hviezdičky a noc nás stála 34.5 € na osobu. Izba bola čistá, dobre vybavená a pomerne priestranná. Raňajky stáli 10 € na osobu, takže sme sa rozhodli nakúpiť si sami, prípadne zájsť niekam do bistra. Ľudia na recepcii boli trošku nevrlí a úplne najväčším prekvapením bolo spoplatnené wifi v cene 5 € na deň. V dobe, keď na Slovensku už aj bača, ktorý predáva žinčicu, ponúka pripojenie zdarma, som bol v šoku. Ako sa ukázalo, v Berlíne to vôbec nie je ojedinelý jav. Ak by ste chceli na ubytovaní ušetriť, nájdete tu veľké množstvo slušných hostelov a ak si niečo vyberiete s dostatočným predstihom, možno získate aj izbu pre dvoch.

Ľudia

Celkovo na mňa pôsobili príjemným dojmom, uvoľnene a paradoxne vyzerali menej stresovaní, ako v Nitre. Možno je to aj tým, že nie je nijakou výnimkou stretnúť na ulici alebo v metre človeka s pivom v ruke (napriek tomu, že je to v metre zakázané, nik nerieši). Berlín je multikultúrny, no v súvislosti s aktuálnym dianím vo svete, sme nič nezvyčajné nezažili. Iste natrafíte na hlučných puberťákov, opilcov a podobne ale nie je to nič, čo by prevyšovalo situáciu v Nitre, keď je termín vyplácania sociálnych dávok a spoluobčania z Orechovho dvora majú bašavel po celom meste, prípade sa hrá hokej a vám sa pošťastí stretnúť na sračky zhulákaných fanúšikov. Po anglicky sme sa dohovorili s každým.

Mesto

Sa nám obom páčilo, má zvláštnu atmosféru, ktorá je ťažko popísateľná. Je tu samozrejme nepreberné množstvo kultúrnych pamiatok, architektonických zaujímavostí a veľa zelene. Videli sme Berlínsky múr, Víťazný stĺp , či Brandenburskú bránu, úžasnú Berlínsku katedrálu, či židovskú štvrť. Vyviezli sme sa na televíznu vežu a prešli sa po Alexaderplatze, kde práve prebiehal týždeň africkej kultúry. Za zmienku stojí aj hlavná stanica, prestížna Kurfursterdam alebo Sony centrum. Slovom, pokojne sa tu môžete motať aj týždeň a stále budete mať čo vidieť.

Jedlo, pivo, čokoláda, mačky a iné

Currywurst je ikonou Berlína a ide vlastne o párko-klobásu podávanú so zmesou kari korenia, kečupom, majonézou a buď pečivom alebo hranolkami. Narazíte naň na každom kroku a ceny sa pohybujú okolo 4 €. Bol som zvedavý na túto zvláštnu kombináciu a nie je to zlé. Jasné, nie je to žiadne kulinárske umenie, nie je to zdravé, je to fastfood jak noha ale raz čas vás to nezabije a zasýti. Odporúčame stánok neďaleko budovy Reichstagu, je čistý, oblsuha príjemná a má vlastné posedenie.

Ako som spomenul, na námestí pod televíznou vežou prebiehal festival africkej kultúry a jeho súčasťou boli stánky s jedlom reprezentujúce jednotlivé krajiny. Ivona tu jedla dvakrát, ja raz a bola to veľká spokojnosť. Za cca 5 € sa tu dalo slušne naládovať. Najviac ma prekvapil opekaný zelený banán (plantain), ktorý bol v kombinácii s arašídovou omáčkou skutočne parádny a príjemne zasýtil. Ivona bola spokojná s oboma návštevami v porovnaní z kontroverzným zážitkom z etiópskej reštaurácie to bolo veľmi dobré.

Pred cestou sme si obaja vyhliadli reštiku, ktorú by sme radi navštívili. Ja som mal zálusk na maljské bistro Seri Melayu, ktoré však malo kvôli ramadánu posunuté otváracie hodiny a tým pádom sme sa doň nedostali. Ivona sa tešila do podniku Bejte-Ethiopia, ktorý má výborné referencie. Ivonine i moje doterajšie skúsenosti z africkej kuchyne boli pozitívne a to bol vlastne kameň úrazu. Keďže ako európania príliš nerozlišujeme medzi jednotlivými africkými krajinami (šak je to Afrika), vopred sme si nenaštudovali, čo si vlastne ideme objednať.

Priestory reštaurácie sú útulné a napriek tomu, že sme nemali rezerváciu veľmi milá obsluha nám našla jeden malý stolík. Ivona si dala výborné mangové pivo podávané v miske z tekvice alebo podobného plodu. Na jedenie si objednala šošovicovú polievku 4 € a Kitfo 12 €, čo je tradičné etiópske jedlo a jedná sa vlastne o tatarák marinovaný v chili a podáva sa s bylinkovým maslom a etiópskym chlebom. Ten má podobu francúzskej palacinky, býva vyrobený z obilniny teff prirodzeným kvasením, a tým pádom je dosť kyslý. Ja som si vybral Fir-fir ke-matim gar 12 €, čo sú vlastne kúsky hovädzieho v pikantnej omáčke natrhané spolu s chlebovou palacinkou a malým rajčinovým šalátom. Ako prvá došla polievka, ktorá bola fajn ale trochu nevýrazná , preto sa k nej kyslý chlieb celkom hodil. Potom prišli hlavné jedlá a musím napísať že nám nechutili. Jednoducho etiópska kuchyňa nebude naša šálka kávy. Ivonine kitfo bolo štipľavé ako čert, takže som ho nevládal zjesť ani ja a bylinkové maslo obsahovalo niečo, čo sa mi vyslovene protivilo. Moje hovädzie mäso bolo celkom fajn ale v kombinácii s kyslou palacinkou to bolo minimálne zvláštne. Nedojedli sme, vypýtali účet a zanechali traumatizovanú obsluhu napospas osudu. Ešte raz zdôrazňujem, bola to najmä naša chyba, nepreštudovali sme si o jedlách nič. Priestory sú pekné, ľudia srdeční a jedlo podľa okolitých spokojných hostí pripravené správne a s láskou. Nám však nebolo po chuti.

Omnoho pozitívnejším zážitkom bola návšteva malého obchodíku BierLaden s lokálnymi pivami, na ktorý sme natrafili úplnou náhodou. Prívetivý mladý majiteľ, dobré pivá a neďaleký park zaručili pohodový podvečer. Ak pôjdete okolo, zastavte sa. Navštívili sme aj múzeum čokolády Ritter-Sport, ktoré je spojené s predajňou a cukrárňou a ak máte slabú vôľu, odídete odtiaľ s vrecom čokolád najrôznejších príchutí. Pekné a chutné ale tak maximálne raz do roka.

Poslednou zmienkou z tohto výletu je mačacia kaviareň Pee Pees Katzencafé, ktorej návštevu odporúčam naozaj iba ak máte radi mačky a povznesiete sa nad trochu fanatickú výzdobu. Mačací obyvatelia spali a ukázali sa iba sporadicky, skontrolovať či je všetko v poriadku. Ak by ste sem zavítali, vyskúšajte domáce koláče, ktoré sú veľmi slušné.

Toľko k Berlínu, ktorý je zaujímavý a určite sa doň vrátime. Ak máte vlastné zážitky a tipy, privítam ich v komentoch.

P.S.

Nájsť v Berlíne internetovú kaviareň s funkčným excelom a tlačiarňou je na počudovanie veľmi náročná úloha, najviac ma ohromil podnik Digital Eatery Microsoft, kde nemali plnú verziu excelu a ani tú tlačiareň. Ivona si tam aspoň dala slušný sendvič.

P.P.S.

Ceny v potravinách (Lidl) alebo v dorgérii (DM) sú podľa voľného odhadu v priemere o cca 10 % nižšie ako u nás, rozhodne nie vyššie. Pri niektorých výrobkoch (napr. zubná pasta z DM) dokonca polovičné.

Po Slovensku: Slovenský raj

2017-07-13T12:39:00.004+02:00

Ako som avizoval v poslednom texte, presun vlakom z Valaskej do Mlyniek (priame spojenie rýchlikom Kráľova Hoľa, preto som ho vybral) priniesol nečakaný adrenalínový zážitok. Stanica vo Valaskej je tichá, pustá a hlavne vyplienená a prázdna, takže som lístky kúpil cez internet asi polhodinu pred odchodom vlaku. Keď sa cca 10 minút pred plánovaným odchodom rýchlika spoza zákruty vynoril lokálny vláčik v opačnom smere (!), prepadol ma neblahý pocit. Prešiel som sa po nástupišti a našiel na strome pribitý papier, ktorý avizoval výluku na úseku BB - Medzibrod počas troch dní. Keďže Valaská je mimo tohto úseku trochu som sa upokojil a čítal ďalej. V tretej štvrtine stromového oznámenia formátu A4 sa uvádzalo, že pre rýchlik Kráľova hoľa výluka platí až po Brezno. Sem vložte vulgarizmy.

Keď som si dostatočne zanadával a nechápal, ako je možné, že mi online systém dovolil kúpiť lístky z neobsluhovanej zastávky, zavelil som, že ideme do Brezna busom a tam sa uvidí. Počas čakania na zastávke sa na webe cp zjavila informácia, že "náš" rýchlik má 40 minút meškanie a teda by sme ho potenciálne mohli stihnúť v Brezne. Síce tesne ale podarilo sa. Už len dodám, že sprievodkyňa nám podráždene oznámila, že musíme vystúpiť v Dobšinskej ľadovej jaskyni (presne týmito slovami) a prestúpiť na lokálku, lebo tak sa veci majú. Opäť raz píšem, stať sa môže všeličo, partizáni vyhodia most do vzduchu, rušňovodič popil mocne borovičky ale informácie treba dodať včas a akceptovateľným spôsobom. A to ani nespomínam dezorientovaných zahraničných turistov a tlmočenie pre sprievodkyňu na spiatočnej ceste.

V Mlynkách sme sa ubytovali v penzióne Pod Guglom, ktorý sme zhodnotili ako najlepší z celkového slovenského výletu (a to predošlé dve boli skutočne dobré). Izba má v podstate hotelovú úroveň, spoločné priestory sú pekne zariadené, kuchyňa je plne vybavená. Pri recepcii sa nachádza bar, cez pozemok tečie potôčik, prostredie je upravené. Domáci evidentne dbajú na životné prostredie, triedia odpad a to isté požadujú aj od svojich hostí. Okrem toho, že sa pár metrov od penziónu nachádza vlek, miesto je vhodné ako východiskový bod pre túry do južnej časti Slovenského raja.

Ráno sme si prichystali raňajky a desiatu vo vlastnej réžii a vydali sa na cestu. Odviezli sme sa autobusom do Vernára a vyrazili po červenej značke smerom ústiu Veľkého sokola, jednej z najväčších a najdivokejších tiesňav Slovenského raja. Po prvotnom výdatnom stúpaní trasa pozvoľna klesá a vinie sa pozdĺž potoka až k ústiu rokliny.

Samotný prechod je uchvacujúci, nádherné scenérie, vodopády a okolité skaly patria k tomu najkrajšiemu, čo možno na území Slovenska vidieť. Napriek tomu, že mám z výšok nie práve príjemné pocity, zvládol som všetky rebríky a lávky, i keď musím priznať, že niektoré som prechádzal "na kraba". Ivona tiež nemala väčší problém, hlavné je sústrediť sa na cestu a dávať pozor, kam stúpate.

Z Veľkého sokola sme vyšli na Glackú cestu a pokračovali po nej až na Geravy. Tu sme nakŕmili zvieratká patriace zrejme majiteľom trochu zvláštne situovaného horského hotela Geravy a po zelenej značke zišli do Dediniek k Palcmanskej Maši.

Po základných hygienických úkonoch sme sa ešte zastavili na neskorý obed v malom penzióne Pastierňa, kde si Iva objednala Bryndzové pirohy a ja Kapustnicu. Jedlo bolo ok, prostredie chalúpkové, pokojne by sme sa vrátili. Potom sme sa už len busom presunuli do nášho penziónu a vyčerpaný zaľahli spať. Nasledujúci deň nás čakal presun do najkrajšého mesta ve vesmíre a víkendová príprava na výlet do Berlína. O tom však nabudúce.

Po Slovensku: Muránska planina

2017-07-02T07:57:00.002+02:00

Z Gemerskej hôrky sme sa presunuli do obce Michalová, ktorá sa nachádza zopár kilometrov východne od Brezna. Na obed sme prestupovali v Rimavskej Sobote a úplne neplánovane sa zastavili v jedálni Čierny orol na Hlavnom námestí. Podnik je pracoviskom SOŠ obchodu a služieb, takže nás obsluhovali študentky. Chutné jedlo za pár eur, prostredie jedálenské, na reprezentačný obed by to nebolo, ale pre turistov na cestách, viac ako postačujúce.

V Michalovej sme sa ubytovali v penzióne Fantázia a bola to opäť dobrá voľba. Najmä pre rodiny s deťmi to bude vďaka veľkému trávniku s rybníčkom, hojdačkami a preliezkami, príjemné miesto. Poobzerali sme si okolie a na druhý deň ráno vyrazili na túru. Autobus nás priviezol do Muráňa, odkiaľ sme sa vydali na po červenej značke na Muránsky Hrad. Počasie bolo od rána pomerne nepriaznivé, no nedali sme sa vyplašiť. Po cca polhodine chôdze nás však vyplašila početná skupina diviakov, ktorá sa zjavila na chodníku cca 30 metrov pred nami. Našťastie si nás všimli a s krochkaním odbehli do lesa.

Keď sa mi vrátili životné funkcie, našiel som rozvetvený konár a ťahal ho za sebou s cieľom robiť čo najviac lomozu, aby sme o sebe dali vedieť ostatným lesným obyvateľom. O chvíľu mi už tŕpla ruka, tak som konár vymenil za dva kamene a v pravidelných intervaloch vyťukával náhodné rytmy. U skrytého pozorovateľa to muselo budiť dojem, že som dostal priepustku na vychádzku do lesa.

Nakoniec sme však úspešne dorazili na hrad a uchýlili sa pod jeho bránou, pretože medzičasom začalo celkom slušne pršať. Keď dážď trochu ustal, poprechádzali sme sa po hradisku, kde prebiehajú sporadické rekonštrukčné práce, pokochali sa výhľadmi a vydali sa na spiatočnú cestu. Pôvodný plán túry sme okresali, kvôli čierňave vznášajúcej sa nad kopcami. Z Muráňa sme sa odviezli do Tisovca (Pro tip: v Muráni autobusy smerujúce do Tisovca nestoja na zastávke na námestí, kde sú uvedené, ale za rohom, a ak nie ste domáci, táto skúsenosť Vás môže stáť jeden až dva zmeškané spoje). V Tisovci sme si dali malý okruh po "centre" a keďže sa čiastočne vyčasilo, rozhodli sme sa zájsť na obed do Salaša Zbojská a navštíviť rozhľadňu, ktorá sa nachádza na náprotivnej stráni.

V porovnaní s českými bratmi sme, čo sa počtu rozhľadní týka, úplní amatéri. Zato však rozhľadňa v Pohronskej Polhore vydá za tri obyčajné. Parádna drevená stavba s funkčným zvonom, vypchatými zvieratkami a hlavne krásnym výhľadom. Pokochali sme sa okolitou prírodou, podumali nad tým, prečo nie je takých miest viac a vydali sa do náprotivného salaša. Okrem oviec tu chovajú aj mangalice a predávajú výrobky z dvora.

Usadili sme sa na terase a u krojovaného mládenca si objednali baraní guláš (0.5 l za 3.30 €) a baraní perkelt s haluškami. Obe jedlá boli výborné a porcie drevorubačské. Obsluha pozorná, prostredie nádherné. Od vedľajšieho stolu sme začuli konverzáciu zákazníkov, ktorí tu absolvovali väčšiu akciu (pravdepodobne svadbu) a nešetrili slovami chvály. Za nás oboch veľká spokojnosť a keď tadiaľto pôjdete, neváhajte a zastavte sa nielen na kus baraniny.

Načim ešte spomenúť kuchyňu v penzióne Fantázia, ktorá nesklamala. Jedli sme tu dvakrát, mňa osobne najviac uchvátil Bačovský rezeň s hubami, oštiepkom a slaninou (5.50 €), huby boli evidentne lesné (tipoval by som nejaké kozáky) a oštiepok voňavý. Ivona si pochutila na Krémovej cesnačke so syrom (1.50 €) a Domácich makových šúľancoch (3.50 €). Najedení sme sa pobrali spať, nevediac, že v nasledujúci deň nás čaká vďaka ZSSK strastiplný presun vlakom , ktorý vo finále skončil dobre, no zanadával som si mocne.

P.S. Ostaňte s nami, sľubujem Vám raj na zemi. Alebo aspoň na Slovensku.

Po Slovensku: Kras

2017-06-26T12:57:00.002+02:00

Pred nedávnom sme sa s Ivonou vybrali na niekoľkodňový výlet po Slovensku. Presnejšie, po zákutiach nám obom neznámych. Prvým z nich bol Slovenský kras a ubytovali sme sa v Gemerskej Hôrke. Táto malá obec sa nachádza kúsok od asi dvakrát väčšej malej obce Plešivec, ktorá leží na južnej trase, smerujúcej ďalej na východ krajiny. Práve tu sme vystúpili z autobusu a vydali sa smerom k penziónu Skalná ruža, ktorý nám bol po dve noci prechodným domovom. Cestou sme sa pokochali gotickým kostolom postaveným v štrnástom storočí.

Po príchode do penziónu nám majiteľka odovzdala kľúče od izby a poskytla možnosť nakúpiť v obchode (bola sobota poobede, takže už bolo oficiálne zavreté). Po tom, čo sme si vybalili veci, vydali sme sa na prechádzku po okolí, zakončenú večerou v podniku Pizza Piazza v Plešivci. Reštaurácia je vkusne zariadená a zameraná na taliansku a stredomorskú kuchyňu. Okrem toho sa tu dajú nakúpiť talianske suroviny, od cestovín, cez olivové oleje až po kapary, či rajčinové pasty.

V priebehu niekoľkých minút po príchode sa pri našom stole zastavila milá obsluha, rozdala nám jedálne lístky a my sme začali vyberať. Ivona si vybrala Plnené šampiňóny s talianskou salámou, klobásou, mozzarelou na zelenom šaláte s pizza chlebíkom (5.90 €), ja som si dal Paradajkovú polievku s mozzarellou(1.50 €) a Pizzu Marche (s talianskymi salámami a klobásou, olivami a kaparami) (4.10 €). Jedlá prišli v primeranom čase a prekonali naše očakávania. Polievka bola výborne ochutená, nepresladená, pizza chrumkavá s výbornými pikantnými salámami, a obrími (na naše pomery) kaparami. Obsluha pokračovala vo výbornej práci a z podniku sme odchádzali dobre najedení, s príjemným pocitom. Ak pôjdete cez Plešivec, určite sa tu zastavte. Chutné jedlá v peknom prostredí za viac ako dobré ceny. Tak si predstavujem fungujúci podnik.

V nedeľu ráno sme sa busom odviezli z Gemerskej Hôrky do Plešivca a vyrazili na niekoľkohodinovú túru smerom k jaskyni Domica, ktorá sa nachádza na maďarskej hranici, neďaleko obce Kečovo. Ono vlastne, ak nemáte auto, dostať sa do jaskyne a späť, z okolitých miest je takmer nemožné, autobusy idú dvakrát za deň a ich odchody kolidujú s dobami vstupov do jaskyne, takže podpora turizmu prekvitá. Konieckoncov, na fotkách vidno bezútešné okolie jednej z našich najkrajších jaskýň. Keď sme si spomenuli na minuloročné potulky Moravským krasom, ani sa nám nechcelo porovnávať, čo všetko bolo u našich susedov lepšie.

Samotná túra by bola fajn, kopčeky a lúky sú za slnečného počasia priam malebné, horšie to však je s turistickým značením. Žltá sa podchvíľou stráca ako voda v krasovom podloží a to najmä na strategických miestach. Z pohodovej prechádzky sa stal orientačný pochod s rozloženou mapou a GPS-kom. Bez mapy a navigácie alebo aspoň buzoly, by sme zaručene skončili v niektorej z okolitých dedín alebo v Maďarsku. Celkovo trikrát sme úplne zišli z trasy a vynorili sa na nečakaných miestach. Záverečný úsek sme mimo plánu absolvovali po červenej značke z Kečova, pričom posledný kilometer vedie cez diviakmi masívne rozrytú lesnú cestu, kde sme sa čochvíľa obzerali, odkiaľ sa na nás vyrútia (rozumej diviaky).

Samotná jaskyňa je krásna a zaraďuje sa k prírodným výtvorom svetového významu. Spolu s maďarskou časťou Baradla, tvorí jaskynný komplex dlhý 25 km, pričom na slovenskom území sa nachádza iba jedna pätina. Napriek tomu určite stojí za návštevu a to aj v prípade, že sa kvôli nedostatku vody nepreveziete člnom v podzemnej riečke Styx. Všimli sme si však pomerne slabý výklad sprievodkyne (oproti excelentnému v Demänovskej jaskyni slobody), na niektorých úsekoch nefungujúce osvetlenie (pri kaskádových jazierkach), a zopár iných drobností, ktoré návštevníka nepríjemne prekvapia. Je pre mňa záhadou, prečo je také krásne miesto tak zanedbané a málo využívané.

Z Domice sme sa poobede odviezli do Rožňavy a trochu sa potúlali po námestí. Keďže sme boli od rána celkom slušne vyhladnutí, zašli sme do podniku Pizza Micio, ktorý mal od lokálnych celkom slušné referencie. Prišli sme však asi v dosť nevhodnom čase, keď bola kuchyňa vyťažená. Objednali sme si Vysmážaný syr hranolkami aHamburger, na ktoré sme čakali takmer plných šesťdesiat minút. Ako som tu už raz spomínal, môže sa stať čokoľvek, kuchyňu zachváti požiar, kuchárovi sa minie ~~kokaín~~ chuť do práce alebo nastanú iné nepredvídateľné okolnosti. Je však žiaduce oznámiť tieto okolnosti zákazníkom, prípadne navrhnúť nejakú kompenzáciu. Nám sa obsluha vyhýbala ako ostrovu Molokai a to i pol hodinu po dopití nápojov, čo je jav nevídaný. Ako píšem, jedlo fajn ale kým nám nepošlú poštou bažanta na víne, určite to bola naša posledná návšteva.

Z podniku sme sa vydali späť na námestie a odtiaľ taxíkom na rožňavskú železničnú stanicu, ktorá je trocha od ruky a pôsobí dojmom, že sa vďaka nekonzistentnosti časopriestoru na svojom mieste ocitla priamo z roku 1975.

P.S. Nabudúce Muráň, Tisovec a iné

Kvačianskou a Prosieckou dolinou

2017-04-20T11:44:00.000+02:00

Tento rok sme sa počas Veľkého piatku vydali na sever za výhľadmi, čerstvým vzduchom a svalovicou. Vďaka kamarátovi s vodičským oprávnením a vozidlom sme nemuseli vstávať ako nemŕtvi na potulkách a mohli sa ráno kultúrne vyspať. Po rannej hygiene a raňajkách sme vyrazili smerom do Kvačian. Cestou to pri pohľade na hory vyzeralo na poriadny lejak a spopolnenie bleskom, táto perspektíva sa však po príchode na miesto určenia značne vylepšila. Dokonca sme videli aj tri slnečné lúče a kúsok oblohy.

V Kvačanoch na konci dediny pod lesom sa nachádza strážené parkovisko v cene 2 € za kus. Je to zároveň i východiskový bod červenej turistickej značky, ktorá vedie cez Kvačiansku dolinu. Rozhodli sme sa pre trasu Kvačany - Oblazy - Veľké Borové - Svorad - Prosiecka dolina - Kvačany. Okruhom zároveň vedie náučný chodník avšak číslovaný opačným smerom. V Kvačianskej doline sme boli poprvýkrát a je skutočne nádherná. Sú tu vybudované vyhliadkové mostíky z ktorých je do doliny parádny výhľad. Cesta je to nenáročná a i napriek nie práve katalógovému počasiu bola premávka turistov značná.

Po niečo vyše hodine sme prišli ku vodným mlynom Oblazy, ktoré sme už v minulosti navštívili ale smerom od dedinky Huty. Je to pekná pamiatka, o ktorú sa stará občianske združenie. Mlyn je plne funkčný a domácim slúži ako píla. Pobiehajú tu kozliatka a dva kocúry, pre pohodový výlet s deťmi úplná idyla. Dá sa tu kúpiť i pár suvenírov, prípadne prispieť združeniu na prevádzku. Keď Ivona nakŕmila mačacích spoluobčanov, pokračovali sme v ceste smerom Veľké Borové.

Tento úsek vedie čiastočne po asfaltovej ceste a v strede dediny narazíte na penzión Borovec, v ktorom sme sa síce nezastavili ale vyzerá prívetivo a na prípadný odpočinok alebo obed má výbornú polohu. Na lúkach nad dedinou, smerom k Svoradu sa nachádza družstvo a cestička je tu vďaka kravičkám bahnistá a výrazne aromatická. Nakoniec sme však bažiny úspešne prekonali a vošli do druhej doliny.

Je podstatne tichšia ako predošlá a aj frekvencia turistov bola počas nášho prechodu ďaleko nižšia. Dosť nás to potešilo, pretože sa tu nachádza zopár úsekov, kde môžu turisti prechádzať vždy iba jedným smerom. Nájdete tu zopár rebríkov, úsekov s reťazami aj chodníkov nad potokom. Dolina má trochu ponurú atmosféru, ktorá je umocnená zvláštnou akustikou, ktorá akoby tlmí všetky zvuky. Je však tiež zaujímavá a pekná, avšak iným spôsobom. Prechod cez ňu nám trval pomerne dlho, prechod z kancelárskeho ekosystému do voľnej prírody predsa len vyžaduje určitú adaptáciu.

Posledný úsek okruhu od ústia doliny späť do Kvačian ponúka pohľadnicové scenérie s Liptovskou Marou v popredí a štítmi Nízkych Tatier za ňou. V podvečerných zábleskoch slnka skutočný sen fotografa. Záverečný kilometer trasy má celkom svižné stúpanie, takže na parkovisku v Kvačanoch, sme boli celkom radi, že je koniec. Podľa hikeplanneru má trasa 16.2 km, a keďže to bola prvá tohtoročná dlhšia túra, dala nám trošku zabrať. Stála však za to a určite sme tu neboli poslednýkrát.

Ešte pred cestou na ubytovanie sme sa zastavili v pivovare/penzióne Brontvai, lebo únava neúnava, varí sa tam pivo, ideme dnu. Priestory sú to veľmi pekné a útulné. Ceny sú pomerne vysoké ale pivo je vynikajúce. Ivona si dala Jantár(červený ležiak) a ja Golfák (ležiak ochutený žihľavovým čajom). Ak sa Vám táto kombinácia zdá pritiahnutá za vlasy, verte, že je to výborný ležiak s bylinnými tónmi, podľa mňa ako stvorený na leto. Ak sa v týchto končinách vyskytnete, zastavte sa minimálne na pivo.

Po krátkom presune a navigačnej porade na recepcii (kvôli parkovaniu), sme sa ubytovali v penzióne Rotunda, ktorý sa nachádza v centre Liptovského Mikuláša. Apartmán o rozlohe 76 m² za 60 € na noc sa ukázal byť ako slušná voľba. Zariadenie síce podliehalo divokému duchu 90-tych rokov ale apartmán je plne vybavený a v pohode sa v ňom vyspí aj päť ľudí. Okrem toho je majiteľ veľmi prívetivý a za 3,70 € dostanete veľmi dobré raňajky.

Po ubytovaní a uvedení do civilizovanej podoby sme sa vydali do neďalekého pivovaru s reštauráciou nazvaného Liptovär. Keďže bola sobota večer, stôl som poistil rezerváciou cca hodinu vopred. Interiér bol zariadený útulne ale nevedel som sa rozhodnúť, či má pripomínať salaš alebo českú hospodu. Obsluha nás po príchode usadila, rozdala jedálne lístky a po chvíli sme si objednali pivo. Prišlo o chvíľu a nesklamalo. Ja som si dal Mikul IPU 14° (2,20 €/0,4 l), Juro pil Svätlý Mikuláš 12° (1,90 €/0,5 l) a Ivona Slafko 12° (2 €/0,5 L). Moja IPA bola na veľmi slušnej úrovni, konieckoncov v priebehu večera som zvládol tri kúsky. Ivonino Slafko je hybridné pivo vyrobené z ležiakových chmeľov avšak vrchným kvasením. Nechutnal som, no Iva si pochvaľovala a keďže na ležiaky je dosť zaťažená, plne dôverujem jej úsudku :) Juro bol so Svätlým Mikulášom spokojný a chutil aj mne.

Medzičasom sme si objednali jedlo a kým sme dopili, večera pristála na stole. Konkrétne Hovädzia sviečková na smotane (6,90 €), Pivársky hovädzí guláš (7,90 €) a pre mňa Pivárske drievko (4,90 €). Sviečková podľa Jurka dobrá, mäso jemné, knedľa nadýchaná ale omáčka príliš jemná, mohla byť viac zeleninová a menej smotanová. Podobná situácia sa vyskytla aj u mojej drahej. Guláš so žemľovou knedľou bol na úrovni. Mäso mäkké akurát, dostatok dobre ochutenej šťavy, knedľa bez výhrad. Ivona sa vyjadrila, že chuť mohla byť celkovo výraznejšia, takpovediac hospodskejšia. V oboch prípadoch je to však otázka preferencií a nevyjadruje to kvalitu jedla. Moje drievko obsahovalo klobásu, sušenú šunku, slaninu a tlačenku. Chuťovo boli výrobky priemerné, neurazili ale ani neohúrili. K mäsu som nedostal nijaké prílohy ani chlieb či pečivo (ak nepočítam tri krúžky cibule a jednu feferónku). Dajú sa priobjednať, na čo ma však obsluha neupozornila vopred. Bolo by to vhodné, keďže je nepravdepodobné, že by som na večeru slaninu zajedal klobáskou. Pri objednávke chleba sa ma čašník opýtal, či si prajem normálny alebo domáci. Vybral som domáci, zopár chlebíkov som upiekol, tak som bol prirodzene zvedavý, ako im to ide. Nejde. Neviem, možno išlo o nejaký experimentálny bochník. Konzistenciou a farbou cesta i kôrky totiž najviac pripomínal vianočku so zrniečkami. Pomerne hutný, mdlý, bez akejkoľvek chuti.

Moji spolustolovníci si objednali po hlavnom jedle aj dezerty, Palacinky s čokoládovou náplňou (3,60 €) a Lievence s pivnou marmeládou (3,60 €). Obaja boli spokojní, Ivonina voľba lievancov však bola lepšia, boli skutočne vynikajúce. Cesto nadýchané, dobre ochutené, pivná marmeláda nepresladená. Juro si k palacinkám objednal Dubliner 13° (2,40 €), čo by mal byť írsky stout. Prišiel mu nápoj, ktorý konzistenciou a "penou" pripomínal kofolu a chuťou stout zriedený s vodou v pomere 1:1. V porovnaní s ostatnými pivami úplne nepochopiteľný počin. Vrátil ho čašníčke so všetkou slušnosťou, keby také niečo priniesli írskej partii z Dublinu, tak im lads zapália podnik a následne celý Mikuláš s priľahlými dedinami. Ako kompenzáciu za nepitné pivo sme všetci traja dostali panáka pivovice.

Jedna návšteva je niekedy na objektívne zhodnotenie málo. Celkovo mi podnik prišiel nadpriemerný. Čistý, útulný priestor zariadený v trochu neurčitom štýle. Pohotová a pozorná obsluha, schopná vyriešiť aj mierne konfliktnú situáciu je veľké plus. Jedlo bolo dobré až veľmi dobré, avšak domáci chlieb naproti tomu biedny. Väčšina ochutnaných pív bola veľmi dobrá avšak Dubliner príšerný. Ak bude príležitosť, určite sa sem vrátim a dám si stout s domácim chlebom, len tak, zo zvedavosti, či to bola náhoda alebo štandard.

V sobotu ráno sme si dali v penzióne Rotunda výborné raňajky a vydali sa k Vrbickému plesu, ktoré je najväčším jazerom v Nízkych Tatrách. Po asi polhodine blúdenia v rozostavanej Jasnej sme našli turistický rázcestník a následne aj pleso. Je veľmi pekné, v jeho okolí sú vybudované lavičky, preliezky pre deti a v porovnaní s rušným lyžiarskym strediskom je to priam meditačné centrum. Keď sme sa pokochali vodou a okolím, išli sme navštíviť Demänovskú jaskyňu slobody, najdlhší slovenský jaskynný systém.

Určite stojí za návštevu, prírodné scenérie s krásnymi jazierkami i podzemnou riekou výborne doplnil odľahčený komentár sprievodcu. Horšie to bolo s disciplínou niektorých návštevníkov, pre ktorých sa dodržanie piatich základných pravidiel počas šesťdesiatich minút nezlučuje s ich predstavou slobody, demokracie, ľudských práv, atď, atď... Slovom, nevychovaná sedlač. Jura napadlo, aké by to bolo, predstierať agenta jaskynnej polície (oddelenie Národného geologického ústavu) a s kamennou tvárou (!) udeľovať nevychovancom pokuty za obchytkávanie kvapľov. Smial som sa tej predstave ešte po pol hodine.

Na záver výletu sme sa rozhodli najesť v centre LM, v podniku Restart Burger. Ukázala sa to byť výborná voľba. Príjemný, útulný priestor s nápaditými detailmi a príjemnou obsluhou. Prišli sme do takmer prázdneho podniku, ktorý sa však počas našej návštevy výrazne zaplnil a evidentne tu má dobré meno. Objednali sme si nápoje a následne aj jedlo. Burgre prišli po cca 15-tich minútach a boli vynikajúce. Ivona mala kurací Sweet and Chilli burger (5,15 €), Juro vybral NY Burger (6,95 €) a ja som zvolil Blue Joe Burger (6,95 €) s modrým syrom. Všetky burgre prišli so 150g porciou výborných hranoliek s kečupom. Najedol som sa výborne, chutná, nerozpadávajúca žemľa, kvalitné mäso i syr, všetko v najlepšom poriadku. Servítky i vlhčené obrúsky.

Po burgroch sme si dali ešte mliečne šejky so zmrzlinou. Čokoládový a vanilkový. Čakali sme o niečo dlhšie , no výsledok stál za to. Takto si predstavujem fungujúci podnik, ktorý má jasný koncept a vedie ho človek, ktorý vie, čo chce. Restart burger existuje aj v Poprade a ďalší sa chystá v Košiciach. Way to go, jeden by som prijal aj v Nitre.

Ďakujem snúbenici aj Jurovi za parádny výlet a rozhodne Vám odporúčam vydať sa po našich stopách.

Martin

2017-04-11T18:55:00.002+02:00

Nedávno sme s Ivonou navštívili centrum slovenskej kultúry, totiž Martin. Mesto oplýva nepreberným množstvom architektonických skvostov a to v pravom aj ironickom zmysle slova. Slovenské mestá sú známe absenciou urbanistického plánu a Martin ako centrum kultúry možno v tomto smere považovať za pestrú vlajkovú loď. A kapitánskym mostíkom bude pravdepodobne sklo-oceľová budova Millenium. Jednoducho treba vidieť.

Pekným miestom na prechádzku je určite Národný cintorín, kde odpočíva celkom slušný ansábel významných osobností. Podchvíľou sa vám pred očami vynárajú známe mená a vy sa snažíte rozpomenúť sa, čo okrem Budkáčika a Dubkáčika dotyčný napísal a prečo sa meruôsme roky volajú tak, ako sa volajú. Celkovo môže byť takýto špacír po nekropoli veľmi poučný no i mierne depresívny. Ani nie tak kvôli geniu loci ale kvôli uvedomeniu si svojho chabého rozhľadu.

Ak vám nie je cudzia turistika, mám pre vás dobrú správu. Neďaleko Martina sa nachádza obec Sklabinský Podzámok, odkiaľ sa po červenej značke za cca hodinu dostanete na Katovu skalu, z ktorej je pekný výhľad na Martinské Hole i Malú Fatru. Cesta je pomerne strmá a výstup i zostup dá netrénovaným nohám trošku zabrať. Rozhodne však stojí za absolvovanie. Zo spomínanej dedinky sa dá za cca 20 minút dostať i na rozsiahle zrúcaniny hradu Sklabiňa. Je tam krásne, no odporúčam zvýšenú opatrnosť.

Najesť i napiť sa dá v Martine veľmi dobre. Ihneď po príchode, ešte pred ubytovaním v hoteli, sme navštívili podnik Čáry - Máry. Nachádza sa v multifunkčnej budove v štýle socialistického realizmu, na námestí S. H. Vajanského, ktoré svojím postapokalyptickým výzorom pohladí oči. Jedná sa o dva samostatné priestory, kaviareň a reštauráciu.

Obe sú zariadené s industriálnym nádychom, no nepôsobia chladným dojmom. Kaviareň má rozsiahly nápojový lístok, ktorý sa najmä ponukou alkoholu vyrovná slušne zásobenému baru. Obsluha je príjemná, no v čase našej návštevy v piatok poobede, značne poddimenzovaná. Výsledkom bolo dvadsaťminútové čakanie na nápoje v poloprázdnom podniku.

Ak pocity z kaviarne boli vďaka čakaniu rozpačité, reštaurácia zabodovala na plnej čiare. Pekný a funkčný priestor s pohodlným sedením ponúka stručný jedálny lístok. Obsluha je pozorná a pohotová a jedlo prišlo na stôl do dvadsiatich minút od objednávky. Ivona si dala Brokolicovo-špenátový krém (1,40 €) Pečené jahňacie kolienko s gratinovanými zemiakmi (13,90 €) a ja som si doprial Ribeye steak z argentínskeho hovädzieho s omáčkou zo zeleného korenia(19,90 €).

Ani jednému z jedál nebolo čo vytknúť. Steak bol prepečený podľa želania, omáčka na úrovni. Mäso s jahňacieho kolienka odpadávalo od kosti a zemiaky boli príjemne ochutené. Jedlá celkovo pôsobili dojmom domácej kuchyne bez pridania zbytočných práškových omáčok a presolenia, takých bežných v slovenskej gastronómii. Vyslovene milý zážitok a dôkaz, že i v navonok nevábnych priestoroch je možné vybudovať podnik(y) na slušnej úrovni.

Ďalším príjemným gastronomickým zážitkom bol hotel Victoria, v ktorom sme boli dve noci ubytovaní. Bola to práve kuchyňa, ktorá celkový dojem z tohto zariadenia pozdvihla o úroveň vyššie. Skutočne chutné bufetové raňajky s pestrým výberom a trojchodové bufetové večere nemali závažnejšiu chybu. Hotel má vlastný chov zvierat na mäso, vyrába vlastné mliečne výrobky a varí veľmi slušný ležiak (okrem iného), ktorý by sa nestratil ani v dobrej pivárni.

Okrem klasickýchpodnikov sa na pešej zóne aj podnik nazvaný Paša Kebap. Čistý, vkusne zariadený priestor zjavne vedú ľudia, pre ktorých je srdcovou záležitosťou. Ochutnali sme kebap (b?)v tureckom chlebe i v placke a oba boli veľmi chutné. Nepresolené mäso, jemne nastrúhaná zelenina a chutné omáčky. Všimol som si, že ponúkajú i polievky a okrem iného i domácu baklavu, pre ktorú som sa po štvrťhodine aj vrátil. Bola výborná. Popri obyčajných búdach s rýchlym občerstvením, akých sú všade desiatky, má Paša Kebap veľmi nadštandardnú úroveň a potenciál zrovnať spomínané búdy so zemou. Držíme palce a odporúčame vám návštevu.

Martin stojí za návštevu a ťažko jeho obyvateľov súdiť sa podivnú architektonickú koláž. Ak nepôjdete na túru, cintorín, či do reštík, vyskúšajte návštevu Turčianskej galérie, ktorá má rozhodne čo ponúknuť i keď jej priečelie čochvíľa zatieni nové nákupné centrum.

P.S. Meruôsme

Mixér

2017-03-22T15:39:00.000+01:00

Dostal som na narodeniny mixér. Taký, čo má decibely ako menšia motorka. Výkon 1500 W a 22000 otáčok za minútu. Za bratských 150 €, z ktorých som ja nezaplatil ani jediný eurodukát. Keďže ho mám doma mesiac, neberte tento článoček ako recenziu, skôr taký prvý nástrel informácií.

Spracovanie

pôsobí celkovo solídnym dojmom. Základňa aj samotná nádoba na mixovanie sú z odolných plastov, pričom pri 2 litrovej nádobe výrobca deklaruje, že neobsahuje BPA. Vrchnák a sedlo, na ktoré sa kladie nádoba sú z hrubej čiernej gumy. Píšem kladie, pretože nádobu doslova iba postavíte do sedla a mixujete. Nie je nijakým spôsobom uchytená proti vytiahnutiu počas mixovania. Je to zvláštny pocit a najmä počas mixovania s časovačom ho po očku sledujem, či neodlieta za slobodou. Nič také sa však nedeje a vďaka ťahu motora by to zrejme nebolo až také jednoduché ako si človek predstavuje. Nožov je 6 a sú z vyrobené s hrubej ocele a uchytené 6-hrannou skrutkou.

Výkon a ovládanie

Napriek tomu, že stroj mám doma iba mesiac, mixoval som v ňom v podstate všetko, s čím sa môžete v kuchyni stretnúť. Zatiaľ som nenarazil na nič, s čím by si neporadil s veľmi dobrým výsledkom. Ako príklad uvediem 1 a pol litra kari pasty, v ktorej bol okrem iného zázvor, citrónová tráva a rôzne koreniny, ktoré som predtým nedrvil v mažiari. Aj ľad, či mrazené ovocie zvláda bez problémov. Ovládací panel je celý pod hrubou priehľadnou fóliou, takže môžete zapínať aj zababranými či mokrými rukami bez obáv popravy elektrickým prúdom. Samozrejme to výrazne uľahčuje čistenie. Na paneli je hlavný spínač, tri tlačidlá s rôznymi stupňami výkonu (nízky, stredný, vysoký), tri časovacie (35, 60 a 90 sekúnd) a tlačidlo na pulzné mixovanie. Vrchnák má malý poklop, cez ktorý je možné počas mixovania prilievať tekutinu.

Čistenie a údržba

Nádoba sa umýva bez problémov, i keď ak máte ruku ako Herkules, môže byť pre vás problém dostať sa hubkou pod nože. Nádoba ani vrchnák nedržia pachy a to mi verte, že v nich mixujem skutočne aromatické lahôdky. Nože sa podľa všetkého dajú odmontovať zahnutým kľúčom ale ešte som to neskúšal a ani nezisťoval ako nato. Ak niekto máte skúsenosti, píšte prosím do komentov, budem Vám vďačný.

Celkovo si myslím, že je to za tú cenu (i keď nie je malá), dobrý stroj, dúfam, že časom tento názor nebudem musieť meniť. Keď si však predstavím, že za cenu Vitamixu mám takéto štyri...Kúpiť sa dá napr. tu, v inej variante tu.

P.S. V cene je aj obrí kolík na dotláčanie mixovaných surovín a smoothie receptár :)

P.P.S. Ďakujem mojej drahej a rodičom za skvelý darček.

Perník

2017-01-31T17:58:00.000+01:00

Veď aký by som to bol varič bez perníku. Recept pochádza z rodinných archívov a aj keď som skúšal rôzne úpravy, boli zbytočné, je to špičkový materiál. Už niekoľkokrát som spomenul, že sladká kuchyňa nie je mojou šálkou kávy. Úprimne obdivujem výtvory cukrárov, ktorí sa tejto oblasti venujú, pretože keď som sa naposledy pokúsil upiecť makarónky, vyzerali ako sušený jačí trus. Nenáročnosť je teda pochopiteľne jedným z dôvodov, prečo som si perník obľúbil. Tu sú suroviny na jeden klasický hlboký plech na pečenie.

40 dkg hladkej múky

20 dkg cukru

10 dkg medu

2 vajíčka

2 lyžice slivkového lekváru

4 dcl mlieka

2 dcl oleja

2 hrste mletých vlašských orechov

1 kypriaci prášok do perníka

1 lyžička sódy bicarbóny

1 lyžička škorice

2lyžice kakaa

Lekvár na potretie

150 - 200 g čokolády na poliatie

Zapnite sporák na 160 °C, plech vymažte maslom a vysypte strúhankou alebo krupicou. Všetky suroviny okrem lekváru na potretie a čokolády vsypte a vlejte do hlbokej misy a dôkladne vymiešajte mixérom. Keď je sporák vyhriaty, vylejte cesto na plech, utraste ho do roviny (minule som plech rozkrútil ako hrnčiarsky kruh, odstredivá sila pekne vytiahne cesto k okrajom a do rohov) a dajte piecť.

Po 25 minútach skúste perník špáradlom ale podľa mojich skúseností bude určite hotový. Dajte ho vychladnúť a vo vodnom kúpeli si rozpustite dobrú čokoládu. Perník potrite lekvárom, najlepšie nejakým kyselkavým, napríklad ríbezľovým alebo malinovým. Na lekvárovú vrstvu vylejte čokoládu a zľahka rozotrite po celej ploche. Podávajte s mliečkom, kávou a podobne.

P.S. Odporúčam skladovať perník v chladničke, pomalšie vysychá.

Ryžový nákyp

2017-01-30T17:07:00.001+01:00

V prehistorických dobách rokov osemdesiatych som ho kvôli bezlepkovej diéte jedával pomerne často. Dodnes pre mňa ostal jedným z mála sladkých jedál, ktoré zvyknem z času na čas uvariť, resp. upiecť. Keďže dosť často používam jazmínovú ryžu, rozhodol som sa ju zakomponovať do nákypu s prekvapivo chutným výsledkom. Ak práve nemáte jazmínovú doma, jasné, že to ide aj s guľatou ale nabudúce odporúčam vyskúšať túto netradičnú variantu známeho jedla. Budete potrebovať tieto suroviny.

350 ml jazmínovej ryže

1 liter mlieka

6 lyžíc trstinového cukru

80 g masla

1 vanilkový struk

1 lyžička škorice

3 - 4 vajcia (podľa veľkosti)ď

7 dcl pohár vykôstkovaných višní

Pripravte si ryžu, čím myslím, skontrolujte, či v nej nie sú nezdravé zrnká, kamene alebo imigranti. Zvyknem kupovať thajskú ryžu a v tej som zatiaľ nikdy nenašiel nič z uvedeného. Spomínam to len preto, lebo to svinstvo, čo sa u nás často predáva ako ryža 1. triedy, by thajci nesypali ani svojmu vodnému byvolovi.

Do nepriľnavého hrnca dajte na miernom plameni zovrieť mlieko. Odporúčam ho občas premiešať a určite neodchádzať od hrnca. Keď je mlieko horúce, vsypte doň ryžu a varte na miernom plameni za stáleho miešania až kým je ryža mäkká. Bude to trvať asi pol hodinu, no čas je orientačný, závisí od ryže. Okrem toho sa môže stať, že budete potrebovať viac mlieka, prípadne, ak nemáte mlieko, doriedite kašu pri konci vodou (Žiadny problém, presne to isté sa mi prihodilo naposledy). Do uvarenej kaše vmiešajte maslo pokrájané na kúsky a dajte ju vychladnúť.

Kým kaša chladne, rozdeľte vajcia na žĺtka a bielka. Žĺtka vymiešajte s cukrom, škoricou a zrniečkami z vanilkového struku dohladka. Višne sceďte a šťavu si odložte bokom. Zapnite sporák na 160 °C a vymastite si veľký pekáč maslom a vysypte strúhankou alebo krupicou (ja som ho minule iba vymastil a nič sa nestalo). Ak je už kaša vlažná, vyšľahajte z bielkov sneh. Do kaše vmiešajte žĺtka s cukrom a koreninami a potom zľahka i sneh. Vmiešavajte opatrne, snažíte sa o čo najnadýchanejší výsledok.

Vlejte zmes do pekáča na tri krát a na prvú a druhú vrstvu nasypte višne. Vložte do vyhriateho sporáka a pečte 45 minút. U mňa bol po pol hodine nákyp zlatej farby, tak som pekáč na štvrťhodinu prikryl alobalom aby povrch nezhorel. Sledujte a nespáľte. Šťavu z kompóta povarte, kým zhustne a polievajte ňou jednotlivé porcie nákypu.

P.S. Aj keď to podľa frekvncie príspevkov na blogu občas vyzerá, že som odišiel na ISS, je to len kvôli tomu, že mám veľa práce, zábavy alebo sa mi len obyčajne nechce. To ale neznamená, že Vás nemám rád a nemyslím na Vás ;-)

P.P.S. Zmienka o imigrantoch bola ironickým vtipom na množstvo správ o tomto fenoméne, hrnúcich sa na nás odvšadiaľ, a nemá nič spoločné s mojím názorom. To len pre objasnenie.

Nátierka z údenej makrely

2016-12-11T14:03:00.001+01:00

Tento recept je banálny svojou jednoduchosťou a aj kvôli tomu som ho okamžite som ho zaradil na popredné priečky nášho jedálnička. Najmä zimného, pretože zúčastnená ryba obsahuje veľa vitamínu D. Takže nedostanete pod stromček krivicu a ešte si aj pochutnáte. Skutočne, je to spolu s mojou svetoznámou tuniakovou jedna s najlepších nátierok, aké som vyrobil. Verte mi, ak vám nebráni náboženstvo alebo svetonázor, investujte pätnásť minút a pripravte si ju. Potrebujete:

1 údenú makrelu

2 lyžičky chrenu

1 - 2 lyžice citrónovej šťavy

2 lyžice nátierkového masla

Čierne korenie

Žerucha

Z makrely oberte mäso a poriadne ho skontrolujte, či v ňom neostali kostičky. Síce ho budete mixovať ale istota je guľomet. Vložte rybacinu do hlbšej misky, pridajte chren, lyžicu citrónovej šťavy a trochu čierneho korenia. Umixujte dohladka, pridajte nátierkové maslo a rozmiešajte. Ochutnajte a prípadne pridajte citrónovú šťavu či čierne korenie. Žeruchu môžete nasekať a vmiešať do nátierky alebo ňou posypať natreté pečivo. Alebo oboje. Opäť raz zdôrazňujem, že zážitok umocní dobrá kvalita vášho chleba či pečiva.

P.S. Fotku v blízkej budúcnosti vymením za lepšiu.

Pho (čítaj /fʌ/, /fə/, /fɜːr/, alebo aj /foʊ/)

2016-11-29T15:48:00.002+01:00

Je vietnamská verzia vývaru s ryžovými rezancami, mäsom a nejakými tými bylinami. Pripravuje sa spravidla z hovädzích (najmä špikových)alebo kuracích kostí. Vo Vietname je to veľmi populárna pouličná chálka konzumovaná počas celého dňa. Podobne ako Vietnamci aj pho sa rozšírilo do celého sveta a ochutnať ho môžete napríklad aj v BA, o Nitre zatiaľ neviem (ak máte vedomosť, dajte prosím do komentu). Veľmi dobré pho som jedol v ázijskej tržnici v Brne, pripraviť sa každopádne treba na obrovské porcie, ktoré s prehľadom dosahujú aj trištvrte litra.

Môj recept je pomerne rýchly a jednoduchý, pretože využíva tlakový hrniec. Ortodoxným konzumentom pho sa to pozdávať nebude ale to mne nevadí, ja nemám bradu ani kockovanú košeľu a falošné okuliare. Ja varím v trenkách (ale len doma) za asistencie kocúra, takže ak trpíte presvedčením, že vývar musí bublať aspoň tri dni za spevu tradičných vietnamských piesní, ani ďalej nečítajte. Teraz však k podstate veci. Budete potrebovať nasledovné:

Na vývar

1 kurací skelet + krídla + nejaké odrezky (z bravčového alebo hovädzieho mäsa)

2 cibule

2 asi 5 cm kúsky zázvoru

2 lyžičky koriandrových semienok

1 zvitok škorice

5 klinčekov

cca 20 zrniečok anízu

2 - 3 mrkvy

Rybia omáčka

Sójová omáčka

Do tanierov:

200 - 300 g hovädzieho stehna alebo sviečkovej

Ryžové rezance

Na dokončenie:

Koriandrová vňať

Bazalka alebo thasjká bazalka

Jarná cibuľka alebo najemno nakrájaný pór

Pak choi - čínska kapusta

Chili paprička nasekaná nadrobno

Limetka

Najprv si dajte variť vývar. Do tlakového hrnca vložte kuracie kosti, krídla a prípadne odrezky z mäsa. Cibuľu aj zázvor očistite a pokrájajte, cibuľu na štvrte, zázvor pozdĺžne prerežte. Rozohrejte si panvicu a oboje opečte až mierne sčernejú. Vložte do tlakového hrnca. Na rozohriatej panvici krátko opečte aníz, koriandrové semienka, škoricu a klinčeky. Pridajte do hrnca. Mrkvu očistite a vložte k ostatným surovinám. Zalejte vodou pridajte cca po dve lyžice rybej a sójovej omáčky. Zavrite hrniec a dajte variť. Varte pod tlakom 25 minút.

Kým sa pripravuje vývar, nachystajte si ostatné suroviny. Hovädzinu nakrájajte na tenučké plátky, najlepšie to ide, keď je mäso ešte troška zmrznuté. Budete ho zalievať vriacou polievkou, takže je skutočne dôležité aby boli plátky tenučké a stihli sa "uvariť". Ryžové rezance si pripravte podľa návodu na obale. Spravidla ich stačí zaliať na 2-3 minúty vriacou vodou, následne scediť a ochladiť. Aby sa nezlepili, oplatí sa na ne kvapnúť 2 - 3 kvapky slnečnicového oleja.

Bylinky a zeleninu môžete voľne obmienať ale v klasickom pho by nemal chýbať koriander, jarná cibuľka, limetová šťava a chili. Ak máte, pridajte fazuľové klíčky. Ja som si obľubil čínsku kapustu pak choi, ktorá sa bežne do pho nepridáva ale rozhodne mu neuškodí. Všetko zelené si nasekajte na požadovanú veľkosť a pripravte do misiek.

Keď uplynulo 25 minút, vypustite z tlakového hrnca paru. Vyberte kosti a oberte z nich mäso. Mrkvu nakrájajte na kolieska. Vývar sceďte a ak je príliš mastný, zoberte naberačkou z vrchu prebytočný tuk. Ochutnajte a prípadne dochuťte sójovou a rybou omáčkou. Do každej misky, či taniera dajte porciu rezancov, kuracieho mäsa, mrkvy a plátky hovädzieho. Vývar priveďte k varu a naberte do misiek. Každý si pridá do taniera bylinky, chili papričku, cibuľku a limetovú šťavu podľa chuti.

P.S. Pho je v porovnaní s klasickým vývarom sviežejšie, chrumkavejšie a pikantnejšie, najlepšie chutí v zimných mesiacoch.

P.P.S. Dobrý nákup na zásobenie sa exotickými surovinami sa dá urobiť vo Foodlande a pak choi kapustu dostať aj v Lidli :)

Mäsové guľky

2016-09-30T15:44:00.000+02:00

Poznáte köttbullar, také tie mäsové guľky, čo majú v obchode s rozloženým nábytkom? Tak toto nie sú ony. Síce som sa inšpiroval ale inak sa jedná o rýdzo slovenský výrobok a môj vlastný recept. Nikde som niečo podobné nejedol a ani nevidel. Je to celkom chutná a sýta kombinácia hovädzieho mäsa, údeného ovčieho syra a bryndze. Ak ste ochotní vyskúšať aj čosi iné ako halušky, poďte do toho. Pre štyri osoby budete potrebovať:

Na guľky

- 500 g mletého hovädzieho mäsa (15 % - 20 % tuku)

- 100 g údeného ovčieho syra

- 1 cibuľku

- 1 vajce

- Soľ

- 2 lyžice bravčovej masti

Na omáčku

- 100 g ovčej bryndze

- 100 g šľahačkovej smotany

- ½ lyžičky sladkej papriky

- Voda

Príloha

- 12 stredne veľkých zemiakov

- 1 lyžička rasce

- Cibuľková alebo petržlenová vňať

- 1 lyžica masla

- 1 lyžička soli

Zemiaky nakrájajte na menšie kocky a dajte variť do osolenej vody.

Údený syr nastrúhajte na hrubom strúhadle, cibuľku nasekajte nadrobno. Do misy dajte mleté mäso, pridajte syr, cibuľku a vajce. Osoľte zarovnanou lyžičkou soli, poriadne premiešajte a vytvarujte guľky. Mne z tohto množstva vyšlo 20 kusov. Na menšej panvici si rozpáľte bravčovú masť a vložte polovicu guliek. Priebežne ich otáčajte až kým budú rovnomerne opečené, trvá to asi 7-8 minút. Vyberte ich na pripravené servítky, zbavte prebytočného tuku a zopakujte s druhou várkou. Kým guľky chladnú, bryndzu, smotanu a papriku rozmixujte tyčovým mixérom a troškou vody dolaďte na požadovanú hustotu.

Uvarené zemiaky zlejte a premiešajte s maslom, rascou a cibuľkovou alebo petržlenovou vňaťou. Naložte na tanier spolu s mäsom a prelejte omáčkou. Dobrú bačovskú chuť.

P.S. Uvítam každý originálny názov pre tento pokrm ale ak vás napadlo kökottbullar, tak toľko invencie som mal aj ja.

Hrachová polievka

2016-09-27T15:33:00.002+02:00

Na britských ostrovoch známa ako london particular. Toto slovné spojenie označovalo plnotučný londýnsky smog a prenieslo sa na polievku kvôli podobnosti vo farbe a hustote. Idiom funguje aj naopak, existuje výraz pea-soup fog, teda hmla vo farbe hrachovky. Polievka má jednoducho nepríliš fotogenickú farbu, zato však veľmi dobre chutí. Je dokonca dosť veľká šanca, že si ju s obľubou po ťažkej práci dával aj Jack the Ripper, u nás známejší ako Rozparovač. Ak som vás lahodným popisom navnadil, uvarte si ju so mnou.

250 g poleného hrachu

1 – 1,2 litra vývaru (napríklad z údených rebier, slaniny a podobne)

1 mrkva nastrúhaná nahrubo

1 cibuľa

2 strúčiky cesnaku

2 lyžice olivového oleja

Čierne korenie

V strednom hrnci rozohrejte olej a osmažte na ňom mrkvu a nadrobno nakrájanú cibuľu cca 5 minút. Pridajte nadrobno nakrájaný cesnak a osmažte ďalšiu minútu. Prilejte vývar, vsypte hrach a priveďte k varu. Varte približne 45 minút a rozmixujte dohladka. Aristokracia môže zjemniť trochou smotany alebo masla. Ochuťte mletým čiernym korením a vložte mäso, prípadne nakrájaný párok. Chudoba si dá len tak, s chlebíkom. Dobrú hmlistú chuť.

Na juh: Iónske ostrovy

2016-08-05T16:08:00.002+02:00

Predtým, než úplne zabudnem, že sme vôbec boli niekde na dovolenke, vám ešte napíšem zopár morských slov o celodennom výlete loďou okolo Iónskych ostrovov. Vyrážali sme z malého prístavu Nidri, na Iónskom ostrove Lefakada, kam sme sa dopravili autobusom. Áno autobusom, Lefkada totiž nie je tak úplne ostrov. S pevninou nie je spojená pevným mostom, pretože v tom prípade by prišla o status ostrova a úľavy a výsady, ktoré jej na základe toho od štátu plynú. Funguje tu preto plávajúci most, ktorý príde, spojí pevninu s ostrovom a odíde (Only in Greece, kukal som jak Odysseus, keď prišiel domov).

Takže sme vyrazili z Nidri a prvou zastávkou bola pláž Porto Katsiki. Je jednou z najkrajších pláží Iónskych ostrovov. Azúrovo modrá voda, slovom prostredie naozaj ako z katalógu, skutočne som si doposiaľ myslel, že podobné scenérie existujú iba na kriedovom papieri ošetrenom Photoshopom. Pre mňa osobne veľmi pekný zážitok.

Nasledoval malý prístav Fiskardo na ostrove Kefalónia. Pekné malé mestečko, ktoré ako jedno z mála (ak nie jediné) prežilo ničivé zemetrasenia, ktoré tento ostrov postihli. Okrem obligátnych fotografií sme tu ochutnali mrazený jogurt s rôznym ovocím, posýpkami a polevami, ktorý je prudko návykový a porcie obrovské.

Pokračovali sme k Ithake, ktorá bola podľa Homéra domovom Odyssea. Zastavili sme sa tu na peknej ale úzkej pláži lemovanej strmým útesom, z ktorého sem-tam zvyknú padať kamienky. Preto vám silno odporúčam, aby ste, ak sa tu náhodou vyskytnete, z lode nevychádzali na pláž a podľa možností ani do vody. Kapitán to berie veľmi športovo, no jedna výletníčka tu takmer prišla o život, a nakoniec si pár dní poležala v umelom spánku. Nechápem ležérny postoj spoločnosti organizujúcej plavby ale som človek pomerne mentálne otužilý a len tak ma niečo neprekvapí.

Po nepríjemnej medzizastávke, kedy zranenú prevzal motorový čln, sme pokračovali k jaskyni Papanikolis na ostrove Meganisi. Počas druhej svetovej vojny sa tu údajne ukrývala ponorka s názvom Papanikolis. Jaskyňu neskôr postihlo zemetrasenie a zrejme sa významne zmenšila, pretože momentálne by sa tam ponorka vtesnala iba rozobratá na súčiastky.

Z jaskyne sme vyrazili smerom k ostrovu Skorpios, známemu najmä ako niekdajší súkromný ostrov Aristotelesa Onassisa. Po jeho smrti ju vlastnila jeho dcéra Christinaa a následne jej dcéra Athina. V roku 2013 ho predala za veľké vrece peňazí Jekaterine Rybolevovej, dcére ruského miliardára, ktorý zbohatol poctivou prácou, predajom vlastnoručne vyrezávaných matriošiek. Ostrovček je to pekný, pre žebrákov je prístupná jedna pláž o rozlohe takého väčšieho pieskoviska, čiastočne obohnaného plotom s výstrahou. Výstrahy sú konieckoncov okolo celého ostrova, aby vás náhodou nepostihlo nečakané prirodzené úmrtie.

Od zbohatlíkov sme sa vydali späť do Nidri a autobusom domov do Pargy. Pre mňa, človeka mora neznalého, bol tento výlet zaujímavý, s množstvom krásnych výhľadov a jedným z najkrajších zážitkov spojených s morom vôbec. I keď sa jedná o masovú akciu, podľa mňa stojí za to. Nie každý má vlastnú jachtu ako Jekaterina.

Celkovo bola pre mňa táto dovolenka jednou z najkrajších, aké som kedy absolvoval. Ďakujem Ivone za kvalifikovaný výber lokality a skorého termínu, vďaka ktorému sme sa úspešne vyhli návalom turistov a horúčavám. Na druhej strane, už teraz sa teším na škótske ostrovy :)

P.S. Spomenul som, že vám vyjavím, čo som si priniesol z duty-free shopu cestou domov. Priniesol som si toto (pôvodne plné):

Kto poznáte, viete o čom hovorím, kto nie, ťažko sa to opisuje. Keď vám poviem, že je to vlastne arašídové maslo v mliečnej čokoláde, nevystihne to podstatu závislosti, ktorú tieto košíčky vyvolávajú. Ešteže ich u nás nedostať, už by som tieto riadky písal mŕtvy.

P.P.S. Všetku fotodokumentáciu obstarala Ivona, za čo som jej veľmi vďačný. Okrem toho jej týmto udeľujem putovnú medailu Sibyly Mislovičovej za prínos v oblasti slovotvorby, konkrétne za podstatné meno „príšerie“, ktoré vzniklo kombináciou slov prítmie a šero. Použitie vo vete: „Teraz je také fajn príšerie, urobím si tu ešte pár záberov.“ Smial som sa ešte tri dni, vždy, keď ma to napadlo.

Na juh: Anthousa

2016-07-14T06:31:00.000+02:00

Keď sa to tak vezme, tak sme na pláž ožarovanú plnotučným gréckym slnkom obaja prišli priamo z firemného ekosystému, kde klimatizácia a neónky nikdy nezapadajú. Ak ste bielokožec, v takom prípade Vám nemusí pomôcť ani opaľovací krém, ochranný faktor box na topánky. Táto situácia nastala u Ivony, ktorej sa podarilo ugrilovať do svietivo ružovej farby, ktorú pokožka aj patrične cítila. Jasné, že na druhý deň sa jej príliš slniť nechcelo, a tak prišiel na rad alternatívny program, výlet na neďaleký hrad. Konkrétne Ali Pashov hrad, z ktorého svojho času turecký správca masívne ostreľoval Pargu, keďže domáci neboli uzrozumení s osmanskou nadvládou.

Cieľ cesty je na vysokom kopci a z Pargy je dobre viditeľný, takže som určil pochodový azimut a vyrazili sme. Na hrad sa dá dostať dvoma cestami, pri každej z nich nevyhnutne budete prechádzať cez malú dedinku Anthousa. Viac-menej náhodou sa nám podarilo na cestu nahor zvoliť síce dlhšiu, no pozvoľna stúpajúcu trasu. Vedie zväčša po asfaltke, no z času na čas sa Vám naskytne výhľad na more a okolité kopce. Značenie je, veľmi eufemisticky povedané, biedne.

Na cestu sme sa opýtali ochotného majiteľa taverny, kde sme sa zastavili na pohár čerstvého džúsu. Po pol kilometri som mal vážne pochybnosti o správnosti smerovania našich krokov, no nakoniec sa objavila tabuľa, ktorú tam podľa môjho skromného odhadu osadil ešte Ali blahej pamäti. Odtiaľ sa už zablúdiť nedalo a tak sme po cca dva a pol hodinovom pochode dorazili na hrad.

Stavba je dosť slušne zachovaná, je z nej nádherný výhľad na okolie, Pargu, ostrovy Paxos aj Antipaxos a za výnimočne jasného počasia je možné vidieť juh Korfu. Oplatí sa dať si pozor na hady a nezrútiť sa z hradieb, ktoré sú podobne ako v Parge neohradené a potulky po nich sú plne na Vaše riziko. Rozhodne táto lokalita stojí za návštevu, túra to nie je náročná a získate nový pohľad na okolitú krajinu. Keď sme sa dostatočne pokochali a oddýchli si, vydali sme sa na cestu späť.

Ešte pred dovolenkou som kdesi vyčítal, že v Anthouse je vyhlásená taverna Vasilis, ktorú majú v obľube aj domáci. Cestou dolu sme sa dvojhlasne zhodli, že by bolo načim ju navštíviť a poriadne sa najesť. Zložili sme na záhradke plnej nádherných stromov a rastlín a počkali na obsluhu. Prišla takmer okamžite, keďže v podniku bolo iba zopár ľudí. Nechali sme si poradiť a začali objednávať. Slečna mierne dvihla obočie a poznamenala, že porcie sú dosť veľké, načo sme sa pousmiali a uistili ju, že to nebude problém.

Objednali sme si Grilované souvlaki (cca 9 €), Sofrito (teľacie s cesnakom a petržlenovou vňaťou) (cca 10 €) a k tomu Tzatziky (cca 4€) a Rukolový šalát (6 €). Porcie to boli naozaj poriadne. Ivonine souvlaki z bravčového mäsa bolovýrazne ochutené no nepresolené, mäso prepečené akurát, príloha bola v oboch prípadoch rovnaká, kopček ryže a opečené zemiaky. Moja teľacina bola mäkučká a akurát cesnaková. Jednoducho sme sa veľmi dobre najedli v krásnom prostredí s príjemnou a ochotnou obsluhou. Na záver sme dostali dezerto-digestívum v podobe horkého pomaranča nakladaného v cukrovom sirupe. Na účet podniku, spolu s radou, ako sa dostať späť do Pargy cez les, popri starom mlyne.

Je to trasa o poznanie strmšia a najmä Ivu dosť potešilo, že sme ňou nešli nahor, asi by sa to stretlo s hlasným nesúhlasom. Zastavili sme sa aj v spomínanom mlyne, kde malo byť aj múzeum. Ako sme zistili, spočívalo v jednej miestnosti so zvyškami vybavenia mlynu a pokojne by mohlo slúžiť ako útulňa pre tulákov. Slovom žiadna sláva, v blízkom potoku bordel ako na Slovensku.

Po ceste lemovanej citrónovníkmi a olivovníkmi sme sa dostali až na pláž Valtos, odkiaľ sme sa radi odviezli do mesta taxi loďkou. Príjemný výlet, pekná krajina a dobré jedlo. Čo viac si priať.

P.S. Nabudúce Iónske ostrovy a Korfu

Na juh: Parga

2016-06-28T06:45:00.000+02:00

Rovno Vám píšem, že to bola jedna z najlepších dovoleniek aké som zažil a to i napriek tomu, že mám radšej hory a chlad ako more a teplo. Zásadnou mierou sa o to pričinila Ivona, ktorá toto mestečko navštívila pred rokom v rámci pracovnej cesty a vyhlásila, že tam treba ísť. Keď treba, tak davaj. Druhým faktorom úspešnosti bol pomerne skorý termín, keďže sme vyrazili už ôsmeho júna. Jednak nebolo príliš teplo a počet turistov na meter štvorcový neprekročil únosnú mieru (ktorá je v mojom ponímaní dosť nízka). Skúsim Vám teda priblížiť Pargu samotnú a potom spomenúť čo-to o výletoch, ktoré sme podnikli.

Cesta

Trvá autobusom cca jeden celý deň, no napriek tomu sa to dá. Vďaka 10 mg melatonínu som v noci hajal ako Šípkový Ruženko, až kým nás okolo druhej ráno z busu nevyduril urodzený macedónsky colník na pasovú rozcvičku. Žmúrili sme jak žaby z muliny a po kontrole opäť nekompromisne zalomili. Záverečný úsek cesty od Solúnu po Pargu som už bol chvalabohu čulý. Je to totiž pastva pre oči, keďže všade navôkol sa rozprestierajú hory pripomínajúce Nízke Tatry a takmer neustále je na čo sa pozerať a nad čím žasnúť.

Najviac som však užasol po príchode a uznanlivo plesol Ivu po pleci, akože dobre si vybrala.

Mesto

Parga je malé mestečko nachádzajúce sa na západnom pobreží Grécka, ktorého pláže omýva Iónske more. Postavené je v hornatom teréne, plnom úzkych strmých uličiek a malebných domčekov. Nad mestom sú pozostatky hradu, ktorý bol trikrát prestavaný (naposledy Benátčanmi) a napriek početným útokom sa zachoval v solídnom stave a rozhodne stojí za návštevu.

Bezprostredne dostupné sú tri pláže, z ktorých najdlhšia je Valtos, nasleduje mestská pláž Kryoneri a kamenistá Piso Kryoneri. Kúsok od Pargy sa nachádza pláž Lichnos.

Z mestskej pláže je možné preplávať (vyšší prekráčajú) na ostrov Panny Márie, na ktorom sa nachádza kaplnka, prameň a jeden bezprizorný zajac, o ktorom sme sa nič bližšie nedozvedeli.

Kolorit mestečka dotvára nespočetné množstvo reštaurácií, taverien a kaviarní. Všadeprítomné citrónovníky zvláštne kontrastujú s horami, týčiacimi sa nad mestom. Okrem citrónovníkov sú všadeprítomné aj mačky všetkých možných farieb a veľkostí. Domáci kŕmia nie jednu „svoju“ ale hneď niekoľko mňaukáčov vo svojej spádovej oblasti.

Ľudia

Sú vo všeobecnosti príjemní a ústretoví, nestretli sme sa s neochotou alebo zamračenými tvárami, tak často vídanými v našich končinách. Prekvapením pre mňa bola všeobecná znalosť angličtiny, resp. minimálne jej základov. Skutočne sme počas dvoch týždňov nemali problém sa kdekoľvek dohodnúť, čo výrazne spríjemnilo celý pobyt. Domáci s úsmevom kvitujú každý Váš pokus o komunikáciu v ich materčine. Ak vedia, radi Vám s čímkoľvek poradia, prípadne sa len tak porozprávajú.

Doprava

Ako vyplýva z popisu, doprava je tu pomerne náročná na zručnosť a pozornosť. Nemyslím autobusy, tie chodia dva za deň, smerom do Igoumentisy a Prevezy a príliš by som na ne nespoliehal. Mal som na mysli šialene úzke uličky so stúpaním snáď dvadsať percent. Okrem toho status chodníka má asi iba tridsaťmetrový kus plochy pri škole inak sa jazdí všade. Aj v tých najužších miestach. Skúter podľa mňa vlastnia všetci, aj mačky, len sme ich nevideli jazdiť. Všetkých ostatných sme videli a počuli.

Akonáhle som začul nejaký motor, ihneď som so strachom obzeral, či sa zasa rúti rybár s fúzami ako Gandalf alebo trojčlenná rodinka na skútri (true story). Napodiv sme však nevideli nijakú haváriu, domáci sú zjavne dobre trénovaní a nedajú sa turistami vyviesť z miery. Je tu aj pomerne veľké množstvo taxíkov a aj keď sme nijakým nešli, ceny budú zrejme priaznivé, pretože boli v neustálej prevádzke (na Nitru sa však asi nechytajú). Okrem toho je možné prenajať si v podstate akýkoľvek dopravný prostriedok a navštíviť neďaleké mestá, pláže i ostrovy pod vlastným velením.

Okrem cestnej dopravy slušne fungujú lodné taxíky, ktoré Vás za prijateľnú cenu 2 €, odvezú z Valtosu na Kryoneri (pri ceste medzi týmito plážami musíte v podstate vyjsť takmer úplne na hrad), takže nemusíte funieť ako na krížovej ceste. Inak je mestečko rozlohou pomerne malé a i keď sme sa dvakrát viezli loďkou, vždy sme sa všade dostali bez ujmy pešo a to sme obaja netrénovené kancelárske krysy.

Počasie

Prišli sme v druhý júnový týždeň, čo malo za následok príjemné teploty cez deň do tridsať a v noci do dvadsať stupňov Celzia. Teda väčšinu pobytu, ku koncu už začalo prituhovať a zažili sme aj poobedie, keď sa teplota na pláži blížila štyridsiatke. To už sa zdalo byť príliš aj Ivone (pre mňa je to level krematórium) a mne sa podchvíľou zdalo, že sa zo mňa vytápa tuk (žiaľbohu, tuk to nebol). Mimochodom na pláži sa dal na celý deň „prenajať“ slnečník s dvoma lehátkami za 8 €. Myslím, že turnus po nás mal stopercentnú slnečníkovú účasť.

Voda, potraviny, alkohol

Voda je v Parge pitná a dosť pripomína chuťou i tvrdosťou vodu v Nitre. Čo sa vody týka, mám pomerne citlivé zažívacie ústrojenstvo a nemal som tu najmenší problém. Potraviny sa dajú nakúpiť v priemere za mierne vyššie ceny ako u nás. Tu je zopár príkladov: Chlieb – 0.90 €, mlieko – 1.2 €, maslo (250 g) 3 €, jogurt (250 ml) 1 €, rajčiny 0.90 €, feta (1 kg) 6 – 8 €, kuracie prsia (1 kg) 6 €. Najlepšie (a asi aj najlacnejšie) sa dá nakúpiť v miestnom Careffoure expresse, klasické supermarkety v našom ponímaní tu nanájdete. Všetko sú obchodíky na spôsob Kwik-e-martu.

Alkohol je v porovnaní so Slovenskom drahší, liter Bacardi alebo Beefeatru sa blíži tridsiatim eurám, podstatne lacnejšie sa dá kúpiť Ouzo. Pollitrový ležiak v plechovke cca 1.2 € (V podniku však čapovaný ležiak môže stáť pokojne 2.5 €). Sortiment potravín je dosť podobný tomu „nášmu“ a nenatrafili sme na nič, čo by nám vyslovene chýbalo, pravda, bryndzu nemajú.

Reštaurácie

Za Pargu spomeniem tri podniky. Prvým z nich je Sakis, recenzie som našiel na Tripadvisore a veru neľutujem. Rodinný podnik s domácou kuchyňou za príjemné ceny, kde si však na stôl budete musieť počkať. Obsluha je pohotová, príjemná a komunikatívna, sortiment jedál pomerne široký.

Prišli sme sem po celodennom výlete loďou a patrične hladní. Z predjedál sme si vybrali Saganaki (cca 4 €), čo je korenený opečený syr, Smažené zelené papriky plnené fetou, rajčinami a petržlenovou vňaťou (cca 4 €) a pre istotu ešte aj Tzatziki (cca 3 €), ktoré dorazilo aj s dvoma hriankami s olivovým olejom a korením. So všetkým sme sa spravodlivo podelili a so všetkým boli spokojní.

Ako hlavné jedlo si Ivona dala Gril mix pre jednu osobu(cca 9 €), ktorý pozostával zo souvlaki, gyrosu, kebabu a grilovanej jahňaciny. Doplnený bol opečenými zemiakmi, ryžou a zeleninou. Ja som si dal Jahňacie Kleftiko (cca 11 €), čo je mäso marinované v citrónovej šťave a bylinkách, upečené spolu so zeleninou v alobale, plus opekané zemiaky.

Dlho sme mlčali a jedli. Veľmi chutné jedlo a príjemná atmosféra je zjavne recept na úspech. Kým okolité podniky boli poloprázdne, tu bolo plno. Zákazníkov aj mačiek.

Druhým podnikom je Gemini, kam sme zablúdili v podstate náhodou, pretože pršalo a vôbec sme neľutovali. Ich pizza s čerstvými plodmi mora za 10 € a zároveň s výhľadom na more stála za to. Cesto tenké, na pizzi boli kúsky chobotnice, krevety i mušle a bola veľmi jeme ochutená cesnakom. Jednoduché, chutné, niet čo vytknúť, kedykoľvek by sme dali znova.

Tretím podnikom je gril bar Ponte, ktorý ma zaujal vďaka ponuke piva z remeselných pivovarov. Píjemná atmosféra a vynikajúca IPA od pivovaru Septem (síce 5,50 € za 330 ml ale šak dovolenka). Rozhodne patrí k najlepším pivám tohto štýlu a to som ich už zopár ochutnal. Ak ste fanúšik mocne chmelených kúskov a niekde Septem uvidíte, určite si vezmite aspoň dve fľaše. Po jednej by Vám bolo smutno.

Ivona si ako prvé dala ležiak Vergina (4 € za 500 ml), ktorý bol ok ale podstatne lepšia bola druhá voľba, a síce Real Ale Special od Corfu Beer (4 € za 330 ml). Do tohto podniku sme vrátili a druhýkrát sa aj najedli. Ivona si dala (podľa jej slov) vynikajúci šalát s grilovaným kozím syrom, tmavými figami a sušenou šunkou (8 €). Ja som si dal nehorázne veľkú porciu bravčoviny na grile s opekanými zemaiakmi a barbecue omáčkou (9€). Naládoval som sa do príjemne letargického stavu.

Týmto uzatváram prvú časť južného rozprávania, ešte tu budem písať o túre na Alipašov hrad, Anthouse, Iónskych ostrovoch, Korfu a o tom, čo som si priniesol z duty free shopu cestou domov.

P.S. Prípadné otázky a pripomienky do komentov.

Úhor

2016-04-28T17:00:00.003+02:00

Nedávno som na sociálnej sieti zachytil info, že v jednom nitrianskom mäsiarstve ponúkajú čerstvé ryby na objednávku. Šupináče máme radi, tak som sa vydal na prieskum, prelistoval ponuku podebatoval s obsluhou a objednal morského úhora (veľkosť 1 – 3 kg) . Jedli sme ho v reštike v Českom Krumlove a dosť nám chutil, napriek celkovo tragickému zážitku z obsluhy. Okrem toho som z neznámeho dôvodu nadobudol presvedčenie, že vyfiletovať úhora bude úplná idyla (Danielov myšlienkový pochod: Šak je to taký šulec, sťáhnem kožu, narežem filety a fertig, úhor v mrazáku).

O pár dní mi prišla SMS, že ma morský tvor čaká v obchode na ľade. Vybral som sa teda poň a valil oči (navonok som sa ale tváril ako kapitán Ahab, t.j., že podobné kúsky chytám každý piatok po práci na Hangócke). Dostal som vyše trojkilového macka, zaplatil cca 45 € a s mierne pochmúrnymi myšlienkami odkráčal domov. Ryba bola čerstvá, pekná a obrovská, slovom úhor ako noha.

Bojoval som s ním vyše dve hodiny a popritom pospomínal rozsiahly panteón bohov a bohatý repertoár nadávok námorníckeho razenia. Výsledkom boli filety rôznych tvarov a veľkostí, niečo ako keby úhora rozsekala lodná skrutka. Nuž čo, nie je každý deň nedeľa a príliš mnoho sebavedomia škodí osobnostnému rozvoju.

Keď boli kúsky v mrazničke, od radosti som sa rozhodol uvariť si pikantnú polievku. A tu už som sa cítil mocný. Hlavu a chrbticu so zvyškami mäsa som naládoval do hrnca, zalial cca 1,5 litrom vody a mierne osolil a dal variť. Od zovretia vody som vývar varil asi 45 minút, určite nie dlhšie. Počas varenia som si prichystal ochucovaciu zmes a popritom zberal z vývaru penu a nečistoty. Pastu som vyrobil z nasledovného:

1 červená cibuľa

5 cm kúsok póru

5 cm kúsok zázvoru

2 lyžice sójovej omáčky

2 lyžice rybej omáčky

5 ančovičiek

3 – 4 lyžice rajčinového pretlaku

½ lyžice tamarindu

1 lyžička miso pasty

1 – 2 lyžice cukru

½ lyžičky sečuánskeho korenia

1 chili papričku

Všetky uvedené suroviny umixujte s pomocou trošky vody dohladka a odložte bokom. Z vývaru vyberte rybu, nechajte trochu vychladnúť a oberte mäso. Vývar preceďte a zmiešajte s pastou. Dôkladne premiešajte a vložte kúsky mäsa späť. Na podávanie si pripravte ešte zopár drobností:

1 jarnú cibuľku, nakrájanú na kolieska

5 cm kúsok póru, nakrájaný na tenké rezance

1 červenú papriku, nakrájanú na tenké plátky

1 balenie ryžových rezancov, uvarených podľa návodu

Zeleninu aj rezance vložte do horúcej polievky a môžete podávať.

P.S. Aj keď bolo porciovanie živočícha spojené so značnými úskaliami, ryba je to veľmi chutná a určite sem ešte prispeje nejakým receptom. A ja sa ešte určite ocitnem v predajni na Mostnej, aby som vyskúšal nejakého plutvovca alebo chápadlovca.