Pribúdajúcim vekom som do kostola chodil stále menej. Mám celkom dobrú pamäť a opakované počúvanie tých istých príbehov ma začalo nudiť. Začal som si všímať nedostatky, protichodné tvrdenia a veci, ktoré odporovali tomu, čo som počul v škole alebo našiel v knihách. Mal som šťastie, vyrastal som tiež v prostredí plnom kníh. Jedna kniha pre mňa vždy bude málo.

Kázne kňazov mi začali vadiť. Kým som bol malý, mali sme vo farnosti sympatického kňaza, ktorý bol kamarát asi s každým. (Keď som raz v škole zobral na hodinu náboženstva spolužiaka, ktorý by inak musel byť v družine bezo mňa, páčilo sa mu tam tak, že sa chcel dať na ďalší školský rok zapísať na náboženstvo. Doma mu to rodičia vyhovorili.) Bol to sympaťák s príjemným hlasom, ktorý vždy na konci omše rozprával vtipy, najčastejšie o Záhorákoch a svokrách. Vždy som sa smial, aj keď som vtedy ešte netušil, čo to naozaj je tá svokra a už vôbec nie, že s tým nemá skúsenosti ani on. Hlavne, že povedal vtip a že sa na neho raz za čas kvôli takej nemiestnosti niekto sťažoval biskupom. O tom nás vždy s ospravedlnením informoval na záver v oznamoch. Vraj nemal v úmysle uraziť. A potom sa opýtal: A tento poznáte? Bol mi sympatický kvôli priateľskosti a tým malým postaveniam sa autoritám. Myslel som si, že človek ako on sa predsa nemôže mýliť, jeho srdečnosť pre mňa išla ruka v ruke so zvyškom balíku.

Postupne som sa však začal na obsahu kázní buď zabávať, alebo rozčuľovať. Hnevalo ma, že sa niekto snaží hovoriť iným ľuďom ako majú žiť, voliť a koho majú mať radi.

Stále som sa však považoval za veriaceho, aj keď som si nebol istý, čomu presne verím. Boli časy, keď som bol veriaci viac. Najmä keď som potreboval aby bol svet naklonený v môj prospech. Pamätám sa, ako som sa modlil večer pred prijímačkami na strednú. Naozaj modlil, nie, že som si to len prial. Nič ma to nestálo a ak by to fungovalo... Keď o nič nešlo, myslel som pred spaním na príjemnejšie veci.

S priateľkou, dnes už manželkou, sme často vášnivo diskutovali o vplyve náboženstva a cirkvi na svet. Ako ateistka kládla niekedy tvrdé otázky. Mnohokrát som jej oponoval len aby diskusia neumrela, alebo aby som nemusel uznať, že má pravdu. Vždy som jej vedel odpovedať dobre znejúcou odpoveďou. Až neskôr som si uvedomil, že mnoho z mojich odpovedí vôbec nebolo odpoveďami. Buď to boli zamaskované pekne znejúce tautológie a logické hlavolamy, ktoré nechápala a ja som nechápal, prečo ich nechápe (veď sa stačilo len snažiť) alebo som odpovedal na otázky, na ktoré sa nepýtala.

Otec mi často spomínal ako mali komunisti načítanú Bibliu, aby poznali jej slabé stránky. O význame prípravy som čítal v Umení vojny, rozhodol som sa teda pripraviť si na nasledujúcu výmenu názorov protiargumenty vopred. (Myslel som si, že sú to protiargumenty, že ja nikdy súboj nezačínam.) Na TED-e bola vtedy čerstvá prednáška Richarda Dawkinsa o ateizme. Napriek tomu, že som sa úplne nestotožnil s jeho tvrdeniami, obdivoval som jeho erudovanosť, rečnícky prejav a britský humor.
Rozhodol som sa prečítať si jeho knihu Sebecký gén a nevedel som sa od nej odtrhnúť. Potom ako vyšiel jeho Boží blud, kúpil som ho priateľke na Vianoce. Vedel som, že sa jej bude páčiť a pre istotu som ho hneď začal čítať aj ja. Aby som mal argumentačný náskok.

Nešlo to úplne podľa mojich predstáv. Dawkins vedel prekonať moje argumenty skôr ako som ich vôbec vyslovil a ja som mu to nevedel oplatiť. Podarilo sa mu nalomiť ma a zároveň mi ponúkol iný spôsob pozerania na svet. Zamiloval som sa do vedy a krás poznania sveta. Veriť mi už nestačilo, chcel som vedieť.

Koho nadchne príbeh o horiacom kere viac, ako fotky z Hubblovho satelitu?

Vedu som mal rád už predtým a myslel som si, že dokáže s náboženstvom koexistovať. Vedel som, že veda je spôsob myslenia, keď je človek ochotný zmeniť svoje názory na základe dôkazov. Nedošlo mi však, že viera je pravým opakom, situáciou, keď človek ignoruje poznatky aby si mohol svoju vieru zachovať. Preto si dnes myslím, že náboženstvo a veda sa navzájom vylučujú.

Uvedomil som si, že ak niečomu ľudia veria stovky rokov a sú kvôli tomu ochotní zomrieť, aj tak to nemusí byť pravda. Ani to, že znie pekne a dáva človeku útechu nepridá tvrdeniu na pravde. Stačí to, ak si človek prizná, že nechce vedieť.

Ako veriaci som nevedel čestne odpovedať na otázku aké dôkazy svedčia v prospech môjho náboženstva, ktoré by nemali už dávno vyznávači Dia, Odina, Jupitera alebo Amon-Raa? Dnes som presvedčený, že žiadne. Musel som tiež uznať, že pravdepodobnosť, že z tisícov bohov, v ktorých kedy ľudia verili, je ten môj ten jediný skutočný, je mizivá.

Už ako veriaci som úplne nesúhlasil s myšlienkou, že náboženstvo je len skamenelina starovekej filozofie, pokusov o vysvetlenie si prírody a úlohy ľudí v nej. Moderní veriaci dnes tvrdia, že im ide o myšlienku. Náboženstvá, najmä tie západné, však stoja a padajú na historických postavách. Ak by niekto dokázal, že Ježiš neexistoval, celé kresťanstvo by padlo ako domček z karát. Ak by však vyšlo najavo, že Sokrates nikdy nežil, tak mi to nevadí ani trochu. Určite existoval niekto, kto s tou filozofiou prišiel ako prvý. Nebol som ochotný odvodzovať svoju ideológiu od niečieho neovereného pôvodu alebo autority.

Aj keď si myslím, že niekto ako Ježiš, podobne ako Sokrates, existoval, chýbalo mi premostenie, ktoré by dokázalo pravdivosť jeho filozofie. Všetky zázraky, ktoré sa mu pripisujú sú bežné aj v iných náboženstvách. Alebo ich zvládali aj obyčajní ľudia v tom istom náboženstve. Napríklad, z mŕtvych vstali v Biblii aj iní a nepovažujeme ich za bohov. (V evanjeliu podľa Matúša sa dokonca počas ukrižovania v Jeruzaleme otvorili všetky hroby a mŕtvi chodili medzi živými.) Ak by aj bola pravda, že sa Ježiš narodil z panny a že po smrti vstal z mŕtvych, nevyplývalo by z toho, že sú jeho tvrdenia pravdivé. Ako povedal David Hume: Je pravdepodobnejšie, že zákony prírody ustúpili v môj prospech, alebo, že jedno dievča klamalo? (Zameriavam sa najmä na kresťanstvo, lebo ho poznám najlepšie, ale myslím si, že to, čo píšem sa dá uplatniť na všetky náboženstvá.) Absentujúcu logiku v tvrdení, že boh prišiel na zem zachrániť ľudí pred tým, čo im urobí, ak sa nenechajú zachrániť som hľadal dlho.

Chápem, prečo ľudia veria, ale nechápem prečo veriť chcú. Prečo si niekto praje existenciu totalitného režimu, v ktorom nad ľuďmi dňom i nocou niekto bdie, dokáže ich obviniť na základe nie len skutkov a slov, ale aj myšlienok, vnútorných dialógov a snov - z orwellovského thought crime? A tak aby sa z toho nedalo von ani smrťou, pretože až po nej nastáva tá pravá zábava? Nie, toto by som nechcel ani za predpokladu, že by ten niekto vytvoril celý obrovský vesmír len kvôli mne.

Podobne, prečo by niekto chcel systém, ktorý ponúka morálku, s ktorou je možné preniesť na niekoho iného zodpovednosť, vinu a trest a nechať ich zmiznúť? A tak, aby táto možnosť bola vopred vyplatená umučením cudzieho človeka bez toho aby som s tým súhlasil? Naozaj neviem.

Samotné odvodzovanie morálky od náboženstva je argument, ktorý som používal často. Dnes sa za svoje presvedčenie, že ľudia by sa bez náboženstva chovali ako zvieratá hanbím. Nie len, že som ignoroval, že sa zabíjajú a znásilňujú aj s ním, ale tiež som považoval strach z trestu a motiváciu odmenou za morálku. (A za lásku!) Morálka nepochádza od boha, ale od ľudí. Pochybujem, že sa nájde niekto, kto by tvrdil, že sa Izraeliti počas putovania púšťou zabíjali a znásilňovali až kým nedostali desatoro. Z Egypta by sa nikdy nedostali. (Niektorí ľudia odmietajú tvrdenie, že desatoro platilo len v rámci izraelitských kmeňov. Neviem ako si potom vysvetľujú, že napriek tomu, že mali desatoro, počas putovania púšťou vyvražďovali nepriateľské mestá vrátane detí a nechávali si len dievčatá a zvieratá. Na druhú stranu, Mojžiš nechal údajne zabiť tri tisícky svojich vlastných za to, že si urobili modlu zlatého teľaťa. Po tom, čo už čítal, čo je napísané v prikázaniach. Takže, očividne, neplatili ani v rámci ich skupiny, nie len mimo.)

Veriaci si dnes vyberajú, čomu chcú veriť a nechávajú si k tomu pomáhať sekulárnymi zdrojmi. Brat bývalého pápeža, tiež kňaz a riaditeľ kresťanskej internátnej školy v rozhovore povedal, že nepovažuje bitku ako výchovný prostriedok za správny, ale používal ju, až kým ju nemecké zákony nezakázali - bolo mu treba povedať, že to nie je správne. Veci, za ktoré sa kedysi upaľovalo sú dnes prijímané so samozrejmosťou. Pápež Pius XII. sa po tom, ako mu Georges Lemaitre predstavil teóriu veľkého tresku ponúkol, že z nej urobí dogmu, aby jej museli veriť všetci kresťania. A veci, ktoré sa hlásali ako sväté pravdy sú dnes odmietané aj samotnou cirkvou. Limbo, okruh pekla kam mali ísť po smrti nepokrstené deti cirkev oficiálne zrušila v roku 2007. Ako môžu niečo také zrušiť? Majú teda večné pravdy alebo nie? Lebo ak nie, sú zbytoční. Akým právom zbytočne tým týrali už tak trpiace matky? (Osobne si myslím, že skôr či neskôr zrušia aj peklo, lebo už nebude pre spoločnosť prijateľné, ale to je len môj názor.)

Ľudia sa boja relativizmu a flexibilnej morálky. Tí, ktorým sa nepáčia moje tvrdenia o vraždení, znásilňovaní a dnes už zavrhnutých dogmách sa obhajujú tvrdením, že Bibliu treba chápať v rámci kontextu. To je morálny relativizmus. Tak ako sa dopúšťa relativizmu cirkev, keď tvrdí, že je proti zneužívaniu detí. Ak by naozaj bola, vystupovali by jej predstavitelia proti nemu s rovnakým nasadením ako vystupujú proti prejavom iných sexuálnych orientácií, alebo proti plánovanému rodičovstvu. (Silnejší príklad flexibilných štandardov je, že cirkev exkomunikovala len jediného nacistu, Josepha Goebbelsa. Za to, že si vzal protestantku.)

Nemôžem hovoriť za ostatných, ateizmus sám o sebe nie je ideológia. Je to odmietanie nepotvrdených teórií iných ľudí, ktorí veria, že vedia ako by sme mali žiť. Nemám problém priznať, že som relativista, že nechcem aby iní činili mne, to čo im chcem činiť ja (chcem zatvárať vrahov, ale nechcem aby niekto zatvoril mňa), že sa nerozhodujem podľa absolútna, ale hodnotím každú situáciu jednotlivo a ak nájdem myšlienku, ktorá je podľa mňa bližšie pravde, tak ju prijmem. Pretože nechcem veriť, chcem vedieť.

A nie, veriaci ľudia pre mňa nie sú hlupáci. Sú ale podľa mňa intelektuálne leniví a ak poznajú argumenty proti, tak aj nepoctiví, tak ako som bol aj ja. Je krásne predstierať, že viem veci, ktoré nemám odkiaľ vedieť, že svet je tu pre mňa, že mi bolo zverené veľké tajomstvo, že nemám dôvod báť sa smrti a na druhú stranu, že je ťažké priznať si, že som sa celý život mýlil, že veci, ktoré mi hovorili rodičia a im ich rodičia nie sú pravdivé. Ale byť čestný sám k sebe a svojmu okoliu a hľadať pravdu je krajšie.

Odporcovia iste namietnu, že šimpanzy a spol. nie sú nositeľmi inteligencie, tej zázračnej vlastnosti, ktorá človeka odlišuje od zvierat. Nech sa však snažíme akokoľvek, akýkoľvek atribút priradený tejto črte, o ktorej paradoxne sami denne konverzačne prehlasujeme, že mnohým ľuďom chýba, by sa vždy našiel aj u niektorých iných živočíšnych druhov. Ak inteligenciu šovinisticky, v tomto prípade skôr druhisticky, definujeme ako to, čo je človeku vlastné, nečudo, že sme v tom elitnom klube sami. Používanie nástrojov, učenie sa, uvedomenie si následkov, ale aj pozitívne a negatívne emócie, to všetko dokážu aj iné zvieratá ako to ľudské. Čitateľ už iste vie, že sám patrí medzi zvieratá, keďže dnes už patrí k dobrým mravom, a tiež k prejavom základných vedomostí z biológie, nepovažovať seba ako človeka ako druh za niečo viac ako zvyšok prírody. Prečo by mal človek darovať niekomu (niečomu) nejaké práva a vzdať sa tým kúsku svojej moci? Pravda, prečo? Prečo by bieli mali dať práva čiernym? Prečo by mali muži dovoliť ženám vystúpiť do rovnakých výšin? Prečo by mali tí, čo sa kúpali v krvi baránka dva krát dovoliť spolunažívanie s tými, ktorým to stačilo raz, alebo vôbec? Revolúcia nikdy neprichádza zospodu a určite nie je darom. Je to snaha vrátiť niečo, čo bolo ukradnuté. Dovolím si tvrdiť, že je to niečo, na čom by mal "inteligentný človek" trvať.

Prečo odmietame vidieť ľudskosť aj inde ako v ľuďoch? Na bežný rozhovor v angličtine stačí poznať tisíc najčastejšie používaných slov. Prekvapivo, šimpanzy sa v posunkovej reči dokážu naučiť viac. Dokážu tvoriť nové slová a frázy. Šimpanz, ktorý nikdy nevidel pristávať vtákov na jazere vie zo znakov vytvoriť slovo "vodný vták", ak nikdy nevidel pomaranč, vie vytvoriť slovné spojenie "oranžové jablko". Vedia dokonca tvoriť nadávky. Trestajúceho dozorcu jeden zo šimpanzov nazval "zeleným hovnom". Ak použitie exkrementov ako urážky nie je ľudské, tak neviem čo je. Chápu tiež rozdiel medzi vetami "Janko češe Marienku" a "Marienka češe Janka". Znak, ktorý ich dozorcovia naučia používať pre otváranie dverí použijú aj na otváranie krabíc. V znakovej reči sa následne snažia komunikovať aj s inými zvieratami (mačkou, ktorá očividne bola jediným negramotným živočíchom v subjekte). Šimpanz, ktorý v špeciálne navrhnutom počítačovom programe tvoril zložitú vetu, potom ako mu ju dozorca z vedľajšieho počítača pokazil, vytvoril inú, novú: "Prosím, Tim, odíď z miestnosti." A to sú príklady len z jediného výskumu (a písal o nich už roku 1977 Carl Sagan v knihe The Dragons of Eden). Samozrejme, ich anatómia im nedovolí rozprávať sa s nami tak, ako sme zvyknutí. To však nedovoľuje ani nemým, nehovoriac o psychicky chorých. A šimpanzy sú schopní komunikovať v angličtine, čo stále robí mnohým ľuďom problém.

Ak si uvedomujú sami seba a sú schopní abstrakcie, nemajú to, čo sme doteraz považovali za dôvod udeliť "ľudské práva"? Aký inteligentný musí byť spomínaný šimpanz aby jeho zabitie bolo považované za vraždu? (Čo sa ešte musí naučiť a čo musí dokázať, aby sa náboženským misionárom oplatilo pokúsiť sa obrátiť ho na vieru?) Alebo sú snáď práva výsadou, ktorú dedíme? Snáď nie, to by vrátilo civilizované krajiny naspäť k monarchii (s výnimkou Veľkej Británie). Myslím, že predpoklady na to, aby mali zaručené právo na ochranu života, osobnej slobody a platil zákaz ich mučenia viac než spĺňajú. A s tým už tí paradoxov plní Španieli začali. S trochou šťastia, a rozumu, sa táto myšlienka bude šíriť tak, ako sa šírili a šíria aj priznávania iných práv iným inteligentným bytostiam.

Pravda, brilantné riešenia sú vždy jednoduché a krásne, ale nie všetky jednoduché a krásne myšlienky sú zábleskami génia. Jednoduché, krásne a brilantné riešenie už existuje, nie je však ľahké. Keďže sa nám nechce šliapať do kopca, hľadáme skratky tam, kam skratky nevedú. Jediná cesta je poznať samého seba.

Pozrieť sa na seba z perspektívy je ťažšie ako by sa mohlo zdať. Umelcom trvalo stáročia, kým vôbec pochopili čo perspektíva je a ako funguje. Perspektíva nie je povedať si „nehýbem sa a zle sa stravujem, takže by som sa mal hýbať a lepšie sa stravovať“ potom s tým začať a o chvíľu aj skončiť. Ak sa pozeráte na monitor a vravíte, že vidíte farebné bodky, nevidíte nič. Dôležité je vedieť prečo. K odpovediam vedie len vzdelávanie sa a introspekcia. Ak viete, že sa človek nevyvinul v prostredí, kde by potreboval brzdiaci mechanizmus, ktorý by ho ochránil pred nadbytkom superkalorickej výživy, ak viete ako pôsobia zložky jedla na vaše telo, ak viete prečo sa telo bráni fyzickej aktivite a prečo sa po nej cítite tak dobre, nie je pre vás až taký problém zastaviť sa s rukou natiahnutou k belgickým pralinkám a povedať si „Viem, o čo sa snažíš, viem o čo ti ide, ale tadiaľ cesta nevedie.“ a vybrať si inú.

Poznaj samého seba. Nie len telo, ale aj myseľ a vonkajší svet. Každú svoju myšlienku, chuť, motiváciu nechajte napospas inkvizícii. Pýtajte sa prečo. Prečo chcem A a nie B? Prečo sa správam tak, ako sa správam? Čo chcem dosiahnuť? Prečo? Keď nájdete odpovede, pýtajte sa prečo sú také, aké sú. Cestou týmto nekonečným regresom nájdete to, čo hľadáte.

Na workshope o koučingu nám vraveli, že by sme sa nikdy nemali pýtať prečo. Vraj je to útok na hodnoty a myšlienky. Je to pravda a predsa je to hlúposť. Útočte a zničte všetky prázdne hodnoty a myšlienky, ktoré nie sú dosť pevné aby odolali, lebo keď sa zrútia, stiahnu vás so sebou do hlbín. Pýtajte sa prečo.

Tu je zakopaný pes s menom produktivita a motivácia. Všetky tie tipy a triky sú zamerané na to, ako presvedčiť samého seba, aby ste robili niečo, čo robiť v skutočnosti nechcete, nech si už hovoríte čokoľvek. Hovoria vám „Urobte si z toho hru.“, „Odmeňujte sa.“, „Začnite pomaly a postupne si zvyknete.“ To sú tipy na výchovu malých detí a trénovanie zvierat, nie na dospelý život dospelých ľudí. Načo sa klamať a podplácať? Ak viete, čo naozaj chcete a prečo to chcete, nie je problém ísť za tým. Nebudete mať pocit, že niečo obetujete, že sa niečoho vzdávate, lebo obetovať sa znamená vzdať sa niečoho s vyššou hodnotou v prospech niečoho menejcenného. Z toho, čo boli kedysi obety sa stane odkopávanie prekážok z cesty.

Výsledok? Budete robiť to čo chcete, nie to čo sa vám chce. Nebudete robiť viac, ale budete robiť viac. Time-management už nebude o tom, koľko vecí sa vám zmestí do diára, ale koľko vecí z neho vyškrtnete. Lebo, žiaľ, váš čas je obmedzený. Napriek tomu, čo sa vraví, čas nie sú peniaze. Nemôžete ho investovať tak, aby ste mali viac. Môžete ho len míňať. Nemíňajte ho na to, čo nechcete a už vôbec nie na povrchné a naivné motivačné knihy a praktiky, míňajte ho rozumne.

Teraz ma prosím ospravedlňte. Idem si zabehať, aj keď sa mi strašne nechce...

Multikulturálne zmýšľajúci ľudia dnes považujú boj proti prieniku cudzích kultúr do Európy za prejav netolerantnosti. Tolerancia však funguje, len ak je obojstranná. Príkladom nech je islamská kultúra. Najväčšie protesty proti netolerantnosti západu v prípade karikatúry Mohameda boli paradoxne v najmenej tolerantných krajinách. Moslimskí extrémisti išli zošalieť, pretože sa západ nesprával podľa ich pravidiel, ktoré stanovili pre všetkých. Snaha jednostranne zaviesť pravidlá pre všetkých je sama o sebe prejavom intolerancie. A predsa mnohí interpretujú „znesvätenie“ Koránu ako nedostatok tolerancie. Tolerancia však neznamená, nemôže a ani by nemala znamenať povinnosť podriadiť sa pravidlám presvedčení, ku ktorým sa človek nehlási. Myšlienky si nezaslúžia úctu a práva, ľudia áno. A nedostávajú ich. (Ku karikatúre dodám len, že ak existuje niekto, kto by nemal mať v rukách moc, tak sú to ľudia bez zmyslu pre humor.)

Francúzski zákonodarcovia, ktorí sa snažili odvrátiť nosenie závojov alebo buriek, či už zahaľujúcich tvár alebo celé telo, nezavádzali zákaz. Naopak, snažili sa odvrátiť obmedzovanie: obmedzenie žien vybrať si vlastný odev, obmedzenie ich práva nesúhlasiť s mužmi a náboženskými autoritami a obmedzenie práva všetkých ľudí pozerať sa jeden druhému do tváre. Navrhovaný zákon vychádzal z najlepších tradícií Francúzskej republiky, podľa ktorých sú si všetci rovní. Pred zákonom, a čo je nemenej dôležité, aj tvárou v tvár. (Zverili by ste svoje dane/peniaze/telo/dieťa niekomu, kto vám odmieta ukázať svoju tvár?)

To, že ženy na verejnosti odhaľujú svoju pokožku nie je prejavom kultúrneho úpadku, ako si myslia kritici, naopak, ukazuje to, že sme natoľko civilizovaní, že sa ženy nemusia obávať obťažovania a útokov.
Slovami Donalda Symonsa, ak by len jeden človek na svete vzal do ruky ustráchané a plačúce malé dievča, špinavou čepeľou mu odrezal genitálie a potom ju naspäť zašil nechávajúc len malý otvor na moč a menštruáciu, jediná otázka, ktorá by zaznela by bola či existuje dostatočne tvrdý trest. Ale ak toto zverstvo páchajú milióny ľudí, tak namiesto toho, aby sa naše pobúrenie znásobilo miliónkrát, zrazu sa s z toho stáva „kultúra“ a magicky sa stane menej, nie viac, hroznou a dokonca je obhajovaná niektorými západnými „filozofmi morálky“, vrátane niektorých feministiek.

Nechápte ma zle, som za to, aby sme do našej kultúry púšťali cudzie prvky, ak sa nám páčia. Vyberajme si to najlepšie z oboch svetov, tak ako sme kedysi prijali grécku demokraciu alebo rímske právo. (Nepotrebujeme ďalšie alebo iné dogmy z doby bronzovej, tých máme stále dosť.) Myslím si však, že stačilo jednosmernej multikulturality a tolerancie, ktorá nás prinútila prijať masochizmus za ideál pod hrozbou toho, že jeho jedinou alternatívou je sadizmus. Je na nás, či si ochránime to, čo urobilo z Európy priestor, pre ktorý denne nohami, člnmi a autami hlasujú desiatky utečencov hľadajúcich lepšie miesto pre život.

Nemilosrdné čísla nech ukážu ten strašidelný rozdiel. V roku 2002 sa súčet hrubých domácich produktov všetkých arabských krajín nevyrovnal Španielsku. Ešte viac zarážajúce je, že Španielsko preloží do španielčiny ročne viac kníh, ako celý arabský svet preložil do arabčiny od deviateho storočia. Podľa Arab News zase arabské dieťa číta v priemere šesť minút ročne v porovnaní s dieťaťom zo Západu, ktoré číta dvanásťtisíc minút ročne. Oveľa lepšie na tom neboli ani dospelí – dospelý Arab prečíta v priemere štvrť strany za rok, kým dospelý Angličan sedem kníh a dospelý Američan dokonca jedenásť kníh. Mimochodom, toto nie sú dve nesúvisiace štatistiky. Za kauzalitu by som tu dal ruku do ohňa.

Akokoľvek sa rozhodneme, ľudstvo pôjde ďalej. Nepredpokladajte však, že to bude v podobe západnej civilizácie, tak ako ju poznáme. Práve v tomto momente sme na miske váh. Ak sa vzdáme, ďalšie kroky urobí niekto iný, nie my. Nedostali sme žiadne záruky, ktoré by nedostali aj Asýria, Egypt alebo Rím. Aj my sa raz staneme niečiou minulosťou, otázne je, či ostaneme, alebo sa staneme, budúcnosťou.

Hneď na začiatku musím povedať, že hovoriť o záchrane planéty je prehnané. Zem bude v poriadku, hocičo by sme urobili. A život tiež. Ľudia, na druhej strane, majú problém. Otázne je, či sme schopní sa sami dostať zo šlamastiky, do ktorej sme sa aj sami dostali. Lebo ak nie, sme ako mravce behajúce dookola na konári horiaceho stromu - v repertoári našich trikov nie je nič, čo by problém vyriešilo.

Zaujímalo by ma, čo odporcovia jadrovej energie ponúkajú ako alternatívu. Na to, aby sme nahradili jeden gigawattový reaktor by sme potrebovali 150 kilometrov štvorcových solárnych panelov, 770 kilometrov štvorcových (cca. dve Bratislavy) veterných turbín alebo 2,500 kilometrov (viac ako Bratislavský kraj) štvorcových kukuričného biopaliva. Celková spotreba elektriny pritom na Slovensku tento rok pravdepodobne dosiahne úroveň 28,8 TWh, budúci rok 29,1 TWh, v roku 2015 úroveň 29,5 TWh a v roku 2016 hodnotu 29,8 TWh.

Chápem, že jadrová energia je potencionálna bezpečnostná hrozba. Teda, ak sa niečo pokazí. Uhoľné elektrárne sú však hrozbou, ak fungujú tak ako majú.

Prečo sa teda ľudia boja? Teda, okrem toho, že Rakúsko je proti a ako vieme, sú ďaleko vpredu. Je to najmä nedostatkom informácií. Najčastejšie opakované slová sú "rakovina", "radiácia" a "toxický odpad".

Rakovina… Ľudia by mali prestať stresovať kvôli štatisticky málo pravdepodobnej rakovine spôsobenej chemikáliami alebo radiáciou. Samotný stres je faktor s vyššou rizikovosťou. Tretina z nás aj tak umrie na rakovinu, keďže vdychujeme ten všadeprítomný karcinogén nazvaný kyslík. Ako povedal William Haseltine, výskumník zaoberajúci sa rakovinou: “Rakovina je choroba starnutia. Je ťažké sa jej brániť, pretože je silno spojená s procesom starnutia.” Najistejším spôsobom, ako zabrániť rakovine, je umrieť mladší na niečo iné, napr. otráviť sa marhuľovými jadierkami.

Pod pojmom radiácia si zasa ľudia väčšinou predstavia bombu, röntgen alebo niečo iné nebezpečné, preto predstava, že by v ich susedstve niekto postavil jadrovú elektráreň nevyvoláva práve najpríjemnejšie pocity. Každý deň sa pritom kúpeme v radiácii, ktorá zabila omnoho viac ľudí ako nukleárne reaktory. Volá sa slnečné svetlo. Je ťažké vnímať prirodzené a známe slnečné lúče ako formu radiácie.

Jadrový odpad zvykne byť esom v rukáve. Málokto však vie, že ak by priemerný človek za svoj priemerný život využíval len jadrovú energiu, vzniknutý jadrový odpad za celý život by bol rovnako veľký ako plechovka koly. Odpad z uhlia na jedného priemerného človeka je oproti tomu masívny: 68 ton pevného odpadu a 77 ton oxidu uhličitého. Jadrový odpad je pritom bezpečne uskladnený a monitorovaný. Vždy vieme, čo práve robí. Spomínaný gigawattový reaktor ročne premení 20 ton paliva na 20 ton odpadu, ktorý je tak pevný, že naplní dva kontajnery (5,5 metrov na výšku a 3m priemer). Kontrastne, 1-gigawattová uhoľná elektráreň ročne spáli 3 milióny ton uhlia a vypľuje 7 miliónov ton oxidu uhličitého, ktorý ide okamžite do atmosféry, kde ho nikto nemôže kontrolovať a vedieť, čo práve pácha. A to nepočítam popolček a spaliny z uhlia, plné ťažkých kovov, vrátane olova, arzénu, neurotoxickej ortute, ktorá sa tak začlenila do potravinového reťazca, že sa tehotným ženám neodporúča jesť divoké ryby a morské mäkkýše.

A ak sa obávate, čo budú s jadrovým odpadom robiť naše deti, alebo deti našich detí, tak si nemusíte robiť starosti. Jadrový "odpad" má totiž v sebe ešte 95 percent nevyužitej energie. Deti našich detí budú vedieť čo s tým, tak ako my vieme s jadrom urobiť viac ako rodičia našich rodičov. (Tí si z polónia vyrábali svietiace prezervatívy a zubné pasty. Fungovali výborne, až kým im nevypadali zuby. Alebo to druhé.) A možno aj tak o chvíľu začneme používať miesto uránu tórium, ktoré je trikrát dostupnejšie, netopí sa, nedá sa použiť do zbraní a je z neho ešte menej odpadu.

Takže, skúste vziať seba a decká na výlet do atómky. Tretina Švédov to už urobilo, čo by mohlo vysvetliť, že 80 percent z nich podporuje jadrovú energiu. A všetci vieme, že Švédi sú ešte viac vpredu ako Schnitzli… Cestou môžete kúpiť deťom komiks o superhrdinovi, ktorý svoje schopnosti získal vďaka jadrovému odpadu a vysvetliť mu, že je to sprostosť. A Ben Affleck v tom bol hrozný.

PS: Ak pochybujete o zmene podnebia a globálnom otepľovaní a dočítali ste sa až sem (fíha!), zamyslite sa nad touto paralelou:

Stojíte pred zamknutými dverami a myslíte si, že vo vnútri chce niekto spáchať samovraždu. Čo urobíte? Ak vyrazíte dvere, môže to byť planý poplach. Možno tam nikto nie je, alebo tam niekto spí a len sa nahnevá, že ste ho zobudili, strápnili a zničili mu dvere. Alebo dotyčný ostane ešte viac emocionálne poškodený. Okrem toho, vyraziť dvere je fuška. Môže sa vám to nepodariť, alebo si môžete ublížiť. Iní sa vás môžu snažiť zastaviť. Všetky tie možnosti sa ani nedajú spočítať. Predstavte si, že tam niekto naozaj pácha samovraždu. Je to jeho voľba. Aké máme právo zasahovať? Ak zasiahnete, dotyčný sa o to môže pokúsiť znova, len predĺžite jeho utrpenie a oddialite nevyhnutné. Na druhú stranu, pokusy o samovraždu sú často impulzívne a vyplývajú zo situácie, zavinenej nevyváženou medikáciou alebo vlnou zlých správ. Môže to byť jedinečná situácia, životná kríza. V život ohrozujúcich situáciach je čas kľúčový. Dostať sa k postihnutému včas predstavuje rozdiel medzi životom a smrťou. Nemáte čas hádať sa sám so sebou a s inými predo dvermi. Ste pred zamknutými dvermi izby a myslíte si, že vo vnútri niekto pácha samovraždu. Čo urobíte? Vyrazíte dvere.

Psychológovia už dávno poukázali na fakt, že ľudská myseľ vyhodnocuje pravdepodobnosť udalosti podľa toho, ako ľahko si spomenie na jej príklady. A scény vrážd majú omnoho vyššiu šancu dostať sa do našich obývačiek a zapísať sa nám do pamäte ako scény ľudí umierajúcich na starobu. Ak by aj na svete denne umieralo len pár desiatok ľudí násilnou smrťou, stále by to stačilo na naplnenie večerných správ, takže dojem z miery násilia bude stále vyšší ako jeho skutočná miera. Tá v skutočnosti pri všetkých násilných trestných činov a ozbrojených konfliktoch neustále klesá. A že ich vnímame ako znaky toho, ako hlboko môže ľudská bytosť klesnúť v skutočnosti ukazuje ako vysoko sme stúpli.

Všeobecné presvedčenie o vysokej miere násilia ovplyvňuje najmä naše vnímanie toho, čo sa deje v USA a ako koná "Amerika" vo svete. Áno, Američania sú z Marsu a Európania sú z Venuše. A nie je to len tým, že sú gun-happy národom. Ak by sme si odmysleli všetky usmrtenia strelnými zbraňami a započítali iba tie s nožmi, lanami, oceľovými rúrami, francúzskymi kľúčmi, svietnikmi etc., Američania by mali stále vyššiu mieru vrážd ako Európania. Aj pre nich však platí klesajúca tendencia.

Ročná miera vrážd v Spojených štátoch na svojom súčasnom minime 10,2 zavraždených zo 100.000 obyvateľov v roku 1980 je štvrtina z vrážd v západnej Európe v roku 1450, desatina pri pôvodných Inuitských kmeňoch a päťdesiatina ročnej miery bezštátnych spoločností.

Jedným z dôvodov prečo sa násilie vytráca (aj keď nikdy nezmizne úplne) je postupný ústup od tvrdých a nepodložených ideológií smerom k racionálnemu mysleniu. Vezmite si napríklad vymiznutie ľudských obetí z náboženských dôvodov, ktoré boli ešte pred pár stovkami rokov bežné vo väčšine sveta. Svet bol vtedy plný nástrah, utrpenia, nepríjemných prekvapení, moru, hladomoru a vojen. Otázka ako "Aký boh by stvoril takýto svet?" by mala opodstatnenú odpoveď "sadistický boh, boh, ktorý rád vidí ľudí krvácať a trpieť.” Tak prečo v tom nebyť proaktívny? Radšej oni ako ja.

Postupne sa však podobné praktiky začali vytrácať. Napríklad upaľovanie čarodejníc. Zodpovedných postupne nakazil vedecký duch a začali postupne sami pre seba testovať svoje hypotézy. To, že dnes by tieto experimenty vyvolali pohoršenie, svedčí o tom, že sme sa posunuli ešte ďalej.

Milánsky sudca zabil svoju mulicu, obvinil z toho svojho sluhu a podrobil ho mučeniu, po ktorom sa muž k činu priznal. Zo strachu, že bude znova mučený to dokonca odmietol odvolať. Sudca následne na svojom súde mučenie zakázal.

Náboženstvá sú bežné aj dnes, ľudia praktikujú vieru, ktorá sa za posledné dve tisícky rokov sotva zmenila, ale keď príde na ich skutky, rešpektujú moderné normy nenásilia a tolerancie. Benevolentné pokrytectvo, za ktoré by sme mali byť vďační.

Charles Napier, vedúci dôstojník britskej armády v Indii, odpovedal na sťažnosť ohľadom zákazu suti takto: “Vy tvrdíte, že je vašim zvykom upaľovať vdovy. V poriadku. My tiež máme zvyk: ak muž upáli ženu zaživa, uviažeme mu okolo krku povraz a obesíme ho. Stavajte si svoje obradné hranice, Vedľa nich budú moji stolári stavať šibenice. Nasledujte svoje zvyky. A my budeme nasledovať naše.

Najväčšie nebezpečenstvo prichádza z presvedčení, ktoré znižujú hodnotu životov ľudí z mäsa a krvi, ako viera, že utrpenie na tomto svete bude odmenené v tom ďalšom, alebo že muž na samovražednej misii dostane svoj vlastný posmrtný sedemdesiatdva členný Playboy Mansion.

Bohužiaľ, proti ideológiám nie je žiadna liečba. Sú postavené na tom, čo nás robí rozumnými. Vo veciach vidíme dlhý, abstraktný reťazec kauzalít. Získavame vedomosti od iných ľudí. Koordinujeme s nimi naše správanie, niekedy pridržiavaním sa spoločných noriem. Pracujeme v tímoch, dosahujeme ciele, ktoré by sme sami nedosiahli. Premýšľame v abstrakciách, bez prílišného zdržiavania sa konkrétnymi detailmi. Nebezpečné ideológie sa objavia vždy, keď sa tieto schopnosti spoja v toxických kombináciách.

Solženicyn popísal stretnutie strany, ktoré končilo poctou Stalinovi. Každý stál a tlieskal z plných síl tri minúty, potom štyri, potom päť… a potom sa nikto neodvážil skončiť ako prvý. Po jedenástich minútach rastúcej bodavej bolesti dlaní sa na pódiu posadil jeden z riaditeľov továrne, nasledovaný vďačným zhromaždením. V ten večer ho zatkli a poslali do gulagu na desať rokov.

Vznik štátov si priniesol svoje vlastné ideológie. Štát, v podobe, v akej ho opísal Hobbes vo svojom Leviathanovi priniesol aj zníženie násilia. Zákony môžu byť hlúpe, ale sú hlúpe a nezaujaté. Merajú spôsobenú škodu bez samoobslužných úmyslov páchateľa alebo obete. Aj keď jedna strana bude vždy nesúhlasiť, štátny monopol na použitie sily zabraňuje odsúdenému bojovať proti rozsudku silou. Zvýšenie šancí na prirodzenú smrť má teda svoju cenu. Ako napísal Tacitus: "V minulosti sme trpeli kvôli zločinom; teraz trpíme kvôli zákonom."

Významný pokles násilia nastal po zavedení kníhtlače. Čítanie je získavanie perspektívy. Ak sú vo vašej hlave cudzie myšlienky, pozorujete svet cudzími očami. Nezažívate len okolnosti, ktoré by ste inak z prvej ruky nezažili, ale dočasne zdieľate cudzie postoje a reakcie. Jednoduché a lacné šírenie myšlienok zvýšilo komplexnosť a kvalitu myšlienok a nakoniec viedlo k osvieteneckej Republike listov, vzájomnej konštruktívnej kritike publikácií poštou, staršej verzii dnešnej blogosféry.

V hermetickej izolácií bujne rastú toxické a nebezpečné myšlienky. Slnečné svetlo je najlepšia dezinfekcia a vystavenie zlej myšlienky kritickému svetlu iných myslí poskytuje šancu, že začne vädnúť a umrie. Povery, dogmy a legendy mali v Republike listov nižšiu šancu na prežitie. Upaľovanie ľudí a pozorovanie či horia sa stalo hlúpym dôkazom viny. Poprava ženy, za to, že kopulovala s diablami a potom ich menila na mačky sa stala šialenstvom. A pokiaľ nie ste dedičný absolutistický monarcha, pravdepodobne vás už nepresvedčia, že dedičná absolutistická monarchia je optimálna forma vládnutia.

Osvietenectvo odstránilo hodnoty, ktoré neviedli k ľudskému rozkvetu ako hrdosť na národ, rasu alebo triedu, fetišizáciu hodnôt ako mužnosť, vznešenosť, hrdinstvo, sláva a česť a vieru v mystické sily, výpravy a osud, kým podporilo publikovanie, vzdelanosť, cestovanie, vedu a rozširovanie intelektuálnych a morálnych horizontov.

Ďalšou silou pôsobiacou v neprospech násilia bol rast medzinárodného obchodu a globalizácia.

Svet, v ktorom môže človek ráno otvoriť noviny a vidieť malé vystrašené nahé dievčatko bežiace smerom k nemu od napalmového útoku, aj keď sa to odohráva tisícky kilometrov ďaleko, nie je svetom, kde môže autor napísať, že vojna je "základom všetkých vysokých hodnôt a schopností človeka" (John Ruskin), alebo že “rozširuje ľudskú myseľ a pozdvihuje jeho charakter” (Alexis de Tocqueville)

Samozrejme, sme ďaleko od ideálneho stavu morálnej vyspelosti. Ľudia dychtia po pekných veciach, snívajú o sexe s nevhodnými partnermi, alebo premýšľajú o vraždách. Ale iné hriešne túžby sa už takmer vytratili. Väčšina ľudí sa netúži pozerať na upaľovanie mačky zaživa, nehovoriac o upaľovaní ľudí. V tomto zmysle sme iní, ako boli naši predkovia pred pár stáročiami, ktorí s tým súhlasili, robili to a dokonca si vychutnávali pohľad na neskutočnú agónu inej živej bytosti. Čo cítili títo ľudia? A prečo to dnes necítime my?

Nielen, že nebojujeme vo vojnách v takej miere ako kedysi a vraždíme menej ako kedysi, ale aj "okrajové" druhy násilia stratili na intenzite. Napríklad násilie na deťoch. Podľa britského koronera z roku 1862 "polícia nevenovala nájdeniu mŕtveho dieťaťa viac pozornosti, ako nájdeniu mŕtvej mačky alebo psa." Ak dnes bijete svoje dieťa, spoločnosť sa na vás pozerá cez prsty.

Bolesť a pocit trápnosti odpútavajú pozornosť dieťaťa od toho, čo urobilo zle a ak má byť jediným dôvodom ich slušného správania vyhýbanie sa takýmto trestom, potom, akonáhle sú mama a otec otočení chrbtom, môžu robiť zle koľko sa im zachce. Ale pravdepodobne najväčší dôvod prečo sa vyhýbať výprasku je symbolický. Výprask odporuje ideálu nenásilia v rodine a spoločnosti.

Kedysi utláčané skupiny konečne dostávajú svoje práva. Ženy už nie sú v porovnaní s mužmi menejcenné a sexuálne inak orientovaní ľudia už môžu žiť bez obáv z perzekúcie (spomeňte si na Alana Turinga, ktorý rozluštil kód Enigma a zachránil dnešnú západnú civilizáciu, ktorého kvôli jeho homosexualite stíhali, perzekuovali a dohnali k samovražde), aj keď k úplného vyrovnania práv sa ešte nedočkali. Zrovnoprávnenie žien má tiež svoj podiel na poklese násilia - muži sú z Marsu a Mars je bohom vojny.

Yamaguchi prežil jadrový výbuch v Hirošime, ale pri rozhodovaní sa, kam utiecť pred následkami katastrofy sa rozhodol nešťastne: Nagasaki. Druhý výbuch tiež prežil. Žil ďalších šesťdesiatpäť rokov, umrel v roku 2010 vo veku deväťdesiattri rokov. Muž, ktorý prežil jediné dva jadrové útoky v histórii si zaslúži našu pozornosť. Pred smrťou ponúkol návod na mier v nukleárnej dobe. "Jediní ľudia, ktorí by mali mať dovolené riadiť krajiny s jadrovými zbraňami sú matky, ktoré stále koja svoje bábätká."

Zašli sme až tak ďaleko, že obmedzujeme násilie nie len medzi ľuďmi ale aj násilie na iných tvoroch. Práva zvierat si zvieratá nemohli vybojovať samé, nikdy nemali dostatočne silnú vyjednávaciu pozíciu. Ich práva neboli ani vedľajším produktom obchodu alebo reciprocity, nemali nám čo ponúknuť výmenou za to, že sa k nim budeme správať humánnejšie. Je to krásny prejav straty chute niekomu ubližovať. Veď už aj Španieli sami bojujú proti tradičným býčím zápasom, ktoré kedysi ospevoval aj Ernest Hemingway.

Tridsať rokov po ňom Tom Lehrer opísal svoj dojem z býčích zápasov odlišne. "Povzbudzoval som bandillerov, kým zabíjali býkov svojimi šikovnými spôsobmi, lebo tak dobre som sa nebavil od doby čo bratovho psa Rovera prešlo auto. Rovera zabil Pontiac," Lehrer dodáva, "a učinil tak s takým pôvabom a umením, že svedkovia ocenili vodiča oboma jeho ušami a chvostom."

Možno si myslíte, že doba je zlá, že to, že sa ženy odhaľujú a muži sú vulgárni poukazuje na úpadok mravov. Práve naopak, je to znak toho, že žijeme v spoločnosti natoľko civilizovanej, že sa ľudia nemusia báť násilia ako následku svojho konania. Ako povedal spisovateľ Robert Howard "Civilizovaní ľudia sú neslušnejší než divosi pretože vedia, že môžu byť neslušní bez toho aby im za to niekto rozbil lebku."

Nechápte ma zle, nesnažím sa vás tu presvedčiť, že ľudstvo vstúpilo do veku vodnára, v ktorom z každého človeka vymizne násilie, ale o tom, že v priebehu histórie došlo k podstatným zníženiam násilia a že je potrebné im rozumieť. Tieto poklesy sú podmienené politickými, ekonomickými a ideologickými podmienkami, ktoré v určitom čase ovplyvnili niektoré kultúry. Ak sa tieto podmienky zmenia, miera násilia môže znova rásť.

Ak si stále myslíte, že v minulosti bolo ľuďom lepšie, spomeňte si, že naši predkovia boli napádaní všami a parazitmi, ich jedlo bolo nevýrazné, monotónne a nepravidelné. Zdravotná starostlivosť existovala len v podobe lekárskych pílok a zubárskych klieští. Obe pohlavia pracovali od východu slnka po jeho západ a potom sa ponorili do temnoty. Zima predstavovala mesiace hladu, nudy a samoty. Len pred nedávnom začali ľudia cestovať ďalej než pár kilometrov od ich miesta narodenia. Nikto nemal ani tušenie o veľkosti kozmu, prehistorických civilizáciách, genealógii živých tvorov, genetickom kóde, mikroskopickom svete a o základných kameňoch hmoty a života. Hudobné nahrávky, dostupné knihy, okamžité správy o svete, reprodukcie úžasných umeleckých diel, a filmové drámy boli nepredstaviteľné, nieto dostupné v zariadení, ktoré sa zmestí do kapsy. Keď deti emigrovali, ich rodičia ich už nikdy nemuseli vidieť alebo počuť ich hlasy alebo stretnúť svoje vnúčatá.

Ak sa chcete dozvedieť viac o dôkazoch toho, že miera násilia vo svete postupne klesá, siahnite po knihe The Better Angels of Our Nature: Why Violence Has Declined od Stevena Pinkera (kúpiť si ju môžete napríklad v tomto kníhkupectve, poštovné je zadarmo). Postupne sú v nej analyzované nie len všetky druhy násilných aktov, akých sa kedy ľudia dopustili, ale aj hlavné motívy, ktoré vedú ľudí k násiliu a ľudské vlastnosti, ktoré vplývajú na jeho pokles. Obzvlášť z kapitol zameraných na vraždu a genocídu mi stály vlasy dupkom. Samozrejme, všetky myšlienky v knihe sú výborne podložené argumentmi a dôkazmi - za zmienku stojí takmer dvetisíc zdrojov, na ktoré sa autor odvoláva. Kniha je úctyhodná svojim rozsahom necelých tisíc strán a každá jedna z nich stojí za to. Len moje poznámky a opísané časti textu by stačili na jednu menšiu knižku. Mimochodom, autor Steven Pinker bol pred nedávnom zvolený tretím najvplyvnejším mysliteľom roku 2012 (na prvom mieste bol čitateľom mojich recenzií známy Richard Dawkins).

Dnes musíte zjesť tri jablká aby ste získali rovnaké množstvo železa ako by ste získali z jabĺk ročník 1940.

To nie je bohviečo, však? Ale ako si vybrať? Skúste v obchode chytiť do rúk jednu z tých do plastu balených vecí, otočte si ju chrbtom a čítajte. Čo vám to pripomína? Pravdepodobne vašu písomku zo stredoškolskej chémie. (Mne to pripomína písomku zo stredoškolskej chémie chalana, ktorý sedel predo mnou. Moja bola prázdnejšia…). Po vzore knihy od Michaella Pollana som sa začal riadiť dvoma zásadami: Nekúpim to, ak to má v zložení viac ako päť položiek, alebo ak zloženie vyzerá ako register v učebnici chémie. Alebo, ak to chcete ešte jednoduchšie, nekúpim nič, čo by moja prababička nepovažovala za jedlo. (Výnimkou je kivi. Tie chlpaté krumple mám rád…)

Ktoré iné zviera potrebuje profesionálnu pomoc s výberom toho, čo by malo zjesť?

Ak už máte suroviny ostáva už len samotné varenie. Dnes je populárna pôvodná grécka kuchyňa, lebo je dobrá na srdce. Alebo aj pôvodné francúzske jedlá, z ktorých sa "paradoxne" nepriberá sú fajn. Alebo pôvodná… Už asi začínate tušiť, že kľúčom nie je geografia, ale slovo pôvodná. Pre inšpiráciu netreba ísť ďaleko.

Kuchár nevie, že príprava paradajok s olivovým olejom zjednodušuje nášmu telu vstrebávanie lykopénu, ako nedávno zistili vedci. Nie, kuchár už dávno vie, že spojiť olivový olej a paradajky je veľmi dobrý nápad.

Bohužiaľ, poctivá príprava poctivého jedla pomaly vymiera. Možno aj preto dnes nemalé percento obsahu sociálnych sietí tvoria mobilom robené amatérske akty jedla na tanieri. Pre mladých ľudí je dnes už aj dobrá praženica umením. Ak dokážete urobiť aj niečo zložitejšie a chutnejšie a k tomu to aj esteticky porozhadzovať po tanieri, robíte haute cuisine a patríte medzi crème de la crème. A to už si zaslúži fotku a tri lajky, nie?

OK, jedlo máme uvarené. Už si asi myslíte, že sme za vodou, ale opak je pravdou, ostáva nám ešte posledná fáza. Proces prijímania potravy. Nie je nič krajšie ako vychutnávať si každé sústo, degustovať, rozplývať sa nad rozplývajúcim sa jedlom. V príjemnej spoločnosti. Majte z jedla radosť. Alebo zjedzte rozmrazenú potvoru z papierovej krabice za volantom auta. Je to na vás.

V jednom experimente ukázali skupine Američanov slová "čokoládová torta" a zaznamenali ich slovné asociácie. Najčastejšia odpoveď bola „Vina“. Ak vám to príde normálne, zamyslite sa nad najčastejšou odpoveďou Francúzov: „Oslava.“

Michael Pollan má vo svojej knihe In Defense of Food: An Eater's Manifesto plno ďaľších skvelých zásad ako si vybrať na nákupoch to pravé, kvalitné jedlo. Najhlavnejšou z nich je Jedzte jedlo. Nie priveľa. Prevažne rastliny. Jednoduché nie. Zvyšok už ide viac do hĺbky. Dôležité sú detaily. Fráza "ste to, čo jete" už viac nestačí.

Ste to, čo jedlo to, čo jete.

Bohužiaľ, kvalitné jedlo je dnes drahý špás. Ale to budú aj peniaze vrazené do liečenia moderných chorôb, cukrovky, obezity a s vysokou pravdepodobnosťou rakoviny. Berte to ako investíciu.

Nie každý Američan si môže dovoliť kvalitné potraviny, to je hanba; ale tí z nás, ktorí môžu, by mali.

Michaela Pollana vám jednoznačne odporúčam. Pracuje ako investigatívny reportér a profesor žurnalistiky na Berkeley a aktivista v oblasti zdravého stravovania. Jeho kniha In Defense of Food: An Eater's Manifesto, ktorej recenziu práve teraz dočítavate (ak ste si nevšimli), je jednoduchým krátkym a predsa život meniacim dielom. Kúpiť si ju môžete aj v tomto kníhkupectve, poštovné neplatíte. Ak vás zaujala, odporúčam aj Pollanov opus magnum o pôvode jedla, ktoré končí na našich stoloch Všežravcova Dilema.

Aby som bol presný, ide o dve knihy, bielu a čiernu, predávané spolu, ktoré tvoria jeden príbeh. Alebo viac príbehov. Ja som začal bielou, označenou jednoducho Príbeh.

Hlavnou postavou je Cambridgeský doktorand Adam, ktorý sa v rámci svojej dizertácie snaží nájsť zákonitosť spájajúcu na prvý pohľad náhodné udalosti na celom svete, alebo ak chcete, hľadá dôkaz božej existencie. Nie však cestou Augustínovej filozofie, ale vychádzajúc z legálne aj nelegálne dostupných údajov o ľudských osudoch, prírode a pohyboch na burze, ktoré spracováva jeho veľdielo, program Faustomat. Pracovný život vyvažuje vzťah s umelkyňou Ninou, ktorá je spontánny jin jeho jangu a kamarát Markýz, sofistikovanejšia verzia Barneyho z How I Met Your Mother. Nadprirodzeno ale nevydáva svoje tajomstvá bez boja a tak sa začínajú diať čudné veci. Adam objavuje vlastné portréty staré stovky rokov. Boj o vedomosti sa mu zároveň stáva aj bojom o záchranu zdravého rozumu a vzťahu.

Jako pravý vědec usiluješ o nestrannost. Proto se musíš odvážit pohlédnout na svět nejen z pohledu vědecké skepse, která ti určitě našeptává, že bohy nenajdeš, ale i přes barevné sklíčko opačné hypotézy. Zodpovědně připustíš teorie, které ti nejsou vlastní, a tvůj světonázor se rozviklá.

Ak poznáte ten pocit, keď si po prečítaní knihy poviete „Som zvedavý, čo sa dialo potom!“, tak čierna kniha s názvom Kniha, odohrávajúca sa o pár rokov neskôr má pre vás odpovede. Ak patríte k ľuďom, ktorí si myslia, že západná civilizácia zbytočne ľpie na chronológii a čas nie je priamka, ale kruh, môžete poradie kníh vymeniť.

Jak bys mohl vědět, co volit, když jsi nezvolil, nezvolil znovu opak a postrádáš obě skušenosti ke srovnání?

Filip Doušek sa vo svojej prvotine záberom a kombináciou informácií zo všetkých možných smerov priblížil Foucaltovmu kyvadlu Umberta Eca a pútavosťou príbehu a sympatickými postavami ho (pre mňa) prekonal. Kniha je naplnená úvahami o filozofii, myslení a matematike uberajúcej sa podobným smerom ako Hofstadterov Gödel, Escher, Bach, len je okorenená štipkou spirituálna. Príbehu to však vôbec neubližuje, všetko do seba krásne zapadá. Pri čítaní navštívime Cambridge, ale aj kúsok Írska, Prahu, Japonsko a Indiu. Štýl písania je veľmi čitateľný a vstrebávať Filipovu prácu s jazykom a logikou je čitateľské potešenie.

Výborně. Kdybys ke mně chodil na přednášky, slyšel bys, že po vyslechnutí dobrého příběhu, takového, který dlouho přežije, musí člověk vědět méně. Musí být bohatší o nejistotu a vidět dilemata tam, kde původně viděl jedinou odpověď. Musí své odpovědi vуměnit za otázky.

Autor študoval ekonómiu v Prahe a pracoval v IT v Londýne. Popri tom si ale užil aj mnoho dobrodružstiev, surfoval v Riu, stopoval na Aljaške, rozvážal pizzu na mopede a experimentoval so životom. Román Hejno bez ptáků písal celých 12 rokov. Alebo, aspoň sa to o ňom tvrdí na internete.

Je tedy nanejvýš důležité ptát se, jak Wikipedie vznikla. Co lidi ponouklo začít psát na tu první prázdnou stránku? Proč píšou, aniž by jim to někdo přikázal, aniž by strašil peklem nebo sliboval přímý osobní zisk? Proč jsou tak hodní?

Kniha (ako predmet) je prevedením taká krásna, že som mal nutkanie si ísť vždy pred čítaním poriadne umyť ruky mydlom, aby som jej náhodou neublížil. Čistá ľanová obálka, kvalitný papier a väzba, stránky podľa rozmerov Zlatého rezu, typografia a ilustrácie tvoria skutočný estetický zážitok. Jediné, čo mi trochu vadilo bolo, že som musel rozlepovať zlepené stránky v čiernej knihe, asi kvôli ich farbeniu (čierna kniha musí byť čierna z každej strany!).

Pre mňa je Hejno bez ptáků jedna z najlepších beletrií, aké som kedy čítal (deň pred ňou som čítal Zločin a trest, to len tak na porovnanie). Myšlienkovým aj hmotným spracovaním je na vysokej úrovni. Po jej prečítaní máte chuť ju požičať všetkým kamarátom a rodine. Alebo, ak ste bibliofil, alebo bibliopat, ako ja, tak ju založíte na čestné miesto do knižnice, budete sa raz za čas vracať k niektorým myšlienkam a spomienkam na príjemne strávený čas. Koniec koncov, dobré knihy sa požičiavajú, výborné nie.

Knihu Hejno bez ptáků od Filipa Douška si môžete kúpiť napríklad v tomto kníhkupectve. Podporíte tým mladého autora (a trochu aj ešte mladšieho autora tejto recenzie :)

Douglas Adams, známy najmä ako autor kultového Stopárovho sprievodcu po galaxii, tentokrát vystupuje v netradičnej podobe - cestuje po svete s cieľom spoznať druhy na prahu vyhynutia. Napriek mnohým prekážkam a smutnému charakteru cesty si udržiava svoj inteligentný humor.

“Takmer som ti poslal správu, aby si nechodil,” povedal. “Celá táto záležitosť je nočná mora. Som tu už päť dní a stále čakám, či sa niečo podarí. Ambasádor v Bruseli mi sľúbil, že nám Ministerstvo poľnohospodárstva poskytne dva Land Rovery a vrtuľník. Ukázalo sa, že majú len moped a aj ten nefunguje.

Skúsenému (aj menej skúsenému) pozorovateľovi iste neunikne, že takmer všetky momentálne ohrozené druhy sa vyskytujú v rozvojových krajinách. Zaujímalo by ma, či je dôvodom uvedomelosť pokrokových krajín, alebo sme proste zvládli náš podieľ záhuby v lepšom čase… V každom prípade sme si aspoň čiastočne vstúpili do svedomia a nie všetci z nás naďalej hrajú rolu pánov tvorstva.

Keď je raz koloniálna vláda preč, byrokracia naďalej pobehuje ako bezhlavé kura a nerobí nič iné ako chyby, naráža do vecí a keď sa dostane k strelným zbraniam, postrelí sa do nohy. Ex-kolóniu spoznáte podľa ohromného počtu ľudí, ktorých jedinou náplňou práce je zabrániť každému, kto sa niečo snaží urobiť, aby to urobil.

Adams sa na svojich cestách zoznámil s rôznymi druhmi - madagaskarským lemurom aye-aye, komodskými varanmi, vtákmi kakapo na Novom Zélande, bielymi nosorožcami z Konga (Panuje presvedčenie, že roh nosorožca sa v čínskej medicíne používa ako afrodiziakum, ale nie je to pravda. Používa sa na zníženie horúčky. Samozrejme, že to nefunguje, je to len stvrdnutá koža, Číňania si môžu s rovnakou účinnosťou kúsať nechty...), delfínmi z rieky Jang-c'-ťiang a mnohými inými. Možno zo mňa hovorí antropocentrizmus, ale najviac sa ma dotklo stretnutie s Horskými gorilami. Sú to inteligentné a majestátne zvieratá a z rodiny živočíchov sú k nám takmer najbližšie.

Opatrne som z batohu vytiahol ružový papier a začal si písať poznámky o situácii. To ho očividne zaujalo trochu viac. Predpokladám, že doteraz nikdy nevidel ružový papier. Jeho oči sledovali moju ruku pohybujúcu sa naprieč papierom a po chvíli sa načiahol a dotkol sa najprv papieru a potom vrcholu môjho guľôčkového pera - nie aby mi ich vzal, ani aby ma zastavil, len aby zistil, čo to je a aký je to pocit. Veľmi to mnou pohlo a cítil som hlúpy impulz ukázať mu aj môj fotoaparát.

Nejasne si uvedomujeme, aký krehký je život jednotlivca (najmä nášho druhu) a nemáme potrebný nadhľad na to, aby sme si uvedomili, že takmer denne ničíme unikátne druhy života, rastliny aj živočíchy. Viem, čítame o tom, vidíme to telke, ale to uvedomenie si, že stačí jediný zlý krok a jedinečný prejav života je navždy preč…

Ostrovné ekológie sú krehké časové schránky. Dokážete si predstaviť, čo by sa stalo, ak by ste tam priviedli druh z pevniny? Bolo by to ako priviesť Al Caponeho, Čingischána a Ruperta Murdocha na Isle of Wight — miestni by nemali šancu.

Je ťažké, napísať knihu o vymierajúcich druhoch tak, aby bola poučná, udrela na tú správnu strunu a pri tom bola vtipná, ale Douglas Adams to dokázal. Škoda, že už nie je medzi nami. Ak sa vám páčil Stopárov sprievodca po galaxii / máte záujem sa niečo dozvedieť a zabaviť sa, určite po nej siahnite. Nájdete ju aj v tomto kníhkupectve, s poštovným na Slovensko zadarmo. Prajem príjemné čítanie a pripájam posledný citát:

Strata pár druhov nám môže pripadať takmer bezvýznamná v porovnaní s veľkými environmentálnymi problémami ako globálne otepľovanie a rozpad ozónovej vrstvy. Aj keď má príroda pozoruhodnú mieru odolnosti, existuje hranica, po ktorú môže byť táto odolnosť skúšaná. Nikto nevie, ako blízko k tejto hranici sa pohybujeme. Čím je väčšia tma, tým rýchlejšie ideme.

Zatvorte oči a skúste si spomenúť na písmo vášho najlepšieho priateľa. Alebo manžela. Nie to, že v mailoch končí každú vetu troma bodkami a za každou druhou dá smajlíka. Myslím skutočné písmo, rukou - tou končatinou s piatimi stylusmi na konci. Preškrtáva téčka? Robí nad i bodku alebo krúžok? Videli ste vôbec jeho písmo?

Ak niekedy stretnete niekoho, kto svoj podpis miesto podčiarknutia prečiarkne, utečte rýchlo a ďaleko. Roky terapie už čakajú.

Pamätám si, ako som sa učil písať. Niektoré písmená mi robili problém. Napríklad písané E som písal opačne. Ale tešil som sa, že sa postupne prepracujem k dospeláckemu písmu, tomu elegantne vyzerajúcemu kódu, ktorý vedel prečítať len odosielateľ a príjemca a nepriateľom - deťom ostalo nečitateľné. Majstrovstvo nečitateľného rukopisu sa mi podarilo zvládnuť. Nie do takej miery ako lekárom (myslím, že sa učia písať v tej istej škole, kde sa hlásiči na železničných staniciach a letiskách učia rozprávať).

Elegancia môjho rukopisu však zaostáva. Syndrómy tohto úpadku som už videl. A nie raz. Každý september, po návrate do školy, keď som musel spolu s perom chytiť aj grif. Liečba je jasná - zmena životného štýlu. Lieky sú rôzne. Môžete si kúpiť balík pätnástich guľôčkových pier za euro a písať na okraj novín, alebo si môžete kúpiť zápisník, ktorý napriek názvu nie je vyrobený z krtčej kože, atramentové pero s irídiovým hrotom a chovať morské koníky na domáci atrament. Voľba je na vás.

Nebuďte snobi kvôli nástrojom. Užívajte si radosť z krásneho papiera, kvalitného pera a krásneho a starostlivého písania, ale netrvajte na ňom. Radosť nájdete aj v útržku papiera nesúcom pár slov s pripomienkou písanou uponáhľaným guľôčkovým perom, ak za ním spoznáte ruku osoby, ktorú máte na svete najradšej.

Ak máte chuť si zaspomínať na časy, keď písanie rukou bolo najbežnejšou voľbou, naučiť sa niečo o rôznych písmach a ich histórii, ale aj o spôsobe, akým sa deti učili písať a ako vzniklo guľôčkové pero, siahnite po knihe The Missing Ink: The Lost Art of Handwriting (and Why it Still Matters) od Philipa Henshera. Číta sa ľahko a je doplnená o množstvo vtipných komentárov a určite v nej nájdete svoje odpovede. Môžete si ju kúpiť v tomto kníhkupectve.

Niektorí si myslia, že áno. Predchádzajúci pápež Ján Pavol II. ju zaradil na svoj takmer nekonečný zoznam a vyhlásil ju za blahoslavenú. To by však neznamenalo veľa. Za blahoslavených chcel vyhlásiť toľkých ľudí, že až šliapal na päty čínskym generálom, ktorí krstili armády požiarnymi hadicami. Koniec-koncov hájila predsa podnikové farby.

Matka naučila sestry ako potajomky krstiť umierajúcich. Sestry sa pýtali každého v nebezpečenstve smrti, či chcú "lístok do neba." Kladná odpoveď pre ne znamenala súhlas s krstom. Sestra potom predstierala, že len ochladzuje čelo umierajúcej osoby vlhkou handrou, v skutočnosti ju však krstila ticho odriekajúc potrebné slová. Utajenie bolo dôležité, aby nevyšlo najavo, že sestry Matky Terezy krstili hinduistov a moslimov.

Však čo, štatistiky treba plniť… Dôležité je predsa to, že pomáhala ľuďom v núdzi. Minimálne sa to o nej hovorí. Tí chudáci, ktorí sa jej dostali do rúk by asi povedali niečo iné. Tí, ktorí utiekli aj povedali.

Bol čoraz viac chorý a keď ho (žurnalistka) prosila, aby sa tam (k Matke Tereze) vrátil, pretože mu nedokázala pomôcť, prosil, aby ho nechala u seba, lebo vedel, že nedávali dostatok liekov, alebo správne lieky, a bál sa, že by musel umierať v bolesti bez morfia.

Neochota používať liečivá a prostriedky nebola zapríčinená nedostatkom financií. Príjmy z darov predčili príjmy viacerých prvotriednych bengálskych kliník dokopy. A peniaze nie vždy prichádzali len z čistých zdrojov. Jeden zo štedrých darcov bol aj Charles Keating, ktorý daroval 1,25 milióna dolárov.

Pán Keating bol usvedčený zo sprenevery 17 osôb, ktoré obral o viac ako 900 000 dolárov. Týchto 17 osôb je reprezentačnou vzorkou 17 000 jednotlivcov, ktorých Keating okradol o 252 000 000 dolárov.

Tento citát pochádza z listu, ktorý poslal Matke Tereze pracovník prokuratúry s výzvou aby dar vrátila. Odpoveď ani peniaze nikdy neprišli. Čo sa stalo s účtami, ktoré v čase jej smrti praskali vo švíkoch, môžeme len hádať. O jej prvotriednych kamarátoch ako boli Duvalierovci radšej ani písať nebudem.

Poviete si, všetci robia chyby, ale aspoň šla za tým, čomu verila.

Matka Tereza napísala reverendovi Michaelovi Van Der Peet v 1979, v roku keď dostala Nobelovu cenu mieru. "Čo sa týka mňa, ticho a prázdnota sú tak veľké, že sa pozerám a nič nevidím, počúvam a nič nepočujem." Citujme ešte jednu pasáž, len pre prípad, že by to bolo len pokĺznutie: "Povedali mi, že Boh ma ľúbi — a predsa, temnota a chlad a prázdnota sú tak veľké, že mojej duše sa nič nedotýka.”

To si akože nie je istá?! Dobre, jedna vec je hrať Pascalovu stávku (ak Boh neexistuje, vierou nič neprehrám, ak existuje, tak som vyhral) napriek vlastným pochybám, ale je úplne niečo iné doviesť ku hraciemu stolu tisícky ľudí a trvať na tom, aby zdvojnásobili stávky. Najmä ak majú v hrsti len pár žetónov. A predsa niekto vymení uľahčovanie utrpenia za propagáciu kultu postaveného na smrti, utrpení a podriadení sa.

Nech sú vaše názory akékoľvek, vždy sa oplatí vidieť aj druhú stranu mince. Ak sa chcete dozvedieť o skutočnej Matke Tereze viac, odporúčam vám knihu The Missionary Position - Mother Theresa in theory and practice od fenomenálneho Christophera Hitchensa. Nájdete ju aj v tomto kníhkupectve.

Haldane z tohoto pozorováni odvodil princip: Genové mutace, jejichž negativní důsledky pociťujeme až v pozdějším věku, v obyvatelstvu přetrvávají. A ptal se sám sebe, zda je stárnutí skutečně součet všech mutací, jejichž účinek se projeví až v pokročilém věku. Pokud ano, pak je stárnutí smrtelná dědičná choroba, kterou máme všichni. A protože jejím úkolem není dobrá evoluční kondice, není všechno to utrpení součástí nějakého významného procesu. Stárnutí jednoduše nemá smysl.

Sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že sa to dá. V ich čele stojí futurológ a vynálezca Ray Kurzweil. Tvrdí, že už v súčasnosti sú ľudia schopní predĺžiť svoj život správnou životosprávou a zdravotnou starostlivosťou až do doby, keď budeme mať k dispozícii nano- a bio-technológie, ktoré dokážu opravovať a nahrádzať poškodené orgány. Poslednou zastávkou bude vytvorenie nových tiel a presun vedomia do strojov.

Možno je to len fantázia, ale tou koniec koncov boli aj oceľové vtáky plné ľudí lietajúce po oblohe. Podľa odhadov sa viac ako polovica detí narodených v Európe po roku 2000 dožije sto rokov. Každý deň sa podľa štatistiky zvyšuje predpokladaný život dieťaťa o šesť hodín. A veda ide dopredu.

Jsou organismy, především ryby a obojživelníci, u kterých proběhne kompletní regenerace, jestliže jim protnete míchu. Jaký je rozdíl mezi poškozením míchy člověka a ryby nebo obojživelníka? U nich axony postižení přerostou, u lidí existují proteiny které tomu aktivně brání. Tento problém musíme zvládnout.

Pred pár dňami sa podarilo opraviť dochrámanú miechu psovi. K ľuďom to už nie je tak ďaleko. Sám Kurzweil berie denne dvesto (!) výživových doplnkov, ale vyzerá to, že mu to stojí za to. Má síce po šesťdesiatke, ale podľa testov je vek jeho tela rovných štyridsať rokov. Sú ale takéto modifikácie kóšer? Názory sa rôznia…

To není tak, že jsme přirození, pak si vezmeme Ritalin, a jsme umělí. Ne, osmdesát procent potravin, které konzumujeme, je určitým způsobem umělých. Naše životní prostředí je umělé, vzduch je plný částeček benzolu, nepřirozených, nečistých. Způsob, jakým se pohybujeme, je umělý. I zařízení našich domácností je na hony vzdáleno přirozenému stavu. I nábytek jsou psychodrogy. Nebo koberce a podobné. I když si je neaplikujeme přímo nitrožilně.

A na život v stroji si postupne zvykáme...

Jednou jsem se probudil v taxíku a neměl jsem ani tušení, kde jsem, po všech těch přednáškách a cestování jsem byl úplně vykolejený. Zapnul jsem svůj chytrý telefon a když naskočila GPS, už jsem věděl, kde jsem, viděl jsem to na Google Maps. Zmocnil se mě vzácný pocit, který způsobil v úplně cizím prostředí jeden umělý přístroj: Jé, to jsem já, tento bod na mapě! To bylo velkolepé. Byla to autentická emoce, která mě překvapila a přemohla. Myslím, že i to je nová ohrozenost. Můžete se nacházet uprostřed artefaktů a současně mít pravé, autentické pocity.

Každá myšlienka má aj svojich odporcov. Či už ide o vedecké rozkoly, obavy o morálku alebo stratu podstaty náboženstva. Niektorí si myslia, že to nebude možné, iní že je, ale odmietli by ponuku vzdať sa smrti:

Nerozumím tomu úsilí o věčný život. A obzvlášť bizarní je to v globálním měřítku. Ve velkých částech světa chybí nejzákladnější zdravotní systémy. Takže o co tady jde? To je jednoduše nespravedlivé! Pokud se nám nepodaří zajistit pro Afriku ani sítě proti moskytům, a zabránil tím malárii, pak je úsilí o nesmrtelnost neoprávněné. Je to obsese!

Čo by sa muselo zmeniť na našej kultúre, na vzťahoch? Boli by súčasné lásky až za hrob naozaj večné? Uvidíme... A možno nie.

Ne, nemyslím si, že stárnutí je nemoc. Tady diskutujeme o pojmech. Pokud budete posuzovat stárnutí jako nemoc, pak rozšíříte pojem nemoc tak, že už nebude mít informativní charakter, protože stárnou všichni lidé i organismy. Pak už by žádný organismus nebyl zdravý.

Čo vy? Ktorú z týchto možností by ste si vybrali? Žiť večne, žiť do veku štyristo rokov, alebo ostanete pri súčasných conditio humana? Ja by som váhal.

Neváhal by som však nad knihou rozhovorov o budúcnosti človeka a technológií s vedcami, filozofmi a umelcami Budeme žít věčně?, z ktorej pochádzajú myšlienky a citáty v tejto recenzii.  Jej autormi sú Tobias Hülswitt a Roman Brinzanik a je súčasťou krásnej edície non-fiction kníh od vydavateľstva Kniha Zlín. Kúpiť si ju môžete aj v tomto kníhkupectve.

Tak a je to vonku. Nie je sa za čo hanbiť, naozaj. Pravdou je, že sme takí všetci. Tvrdia to psychológovia a behaviorálni ekonómovia (to sú takí, ktorí si nemyslia, že ľudia sú super-ultra-racionálni a majú vždy všetky potrebné informácie). Do prieniku týchto dvoch kategórií patrí aj Daniel Kahneman, držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu.

Dočítali ste sa, že “vakcína chrániaca deti pred smrteľnou chorobou nesie 0.001% riziko trvalého postihnutia.” Riziko vyzerá byť malé. Teraz zvážte iný opis toho istého rizika: “Jedno zo 100,000 zaočkovaných detí bude trvalo postihnuté.” Druhé tvrdenie urobí s vašou mysľou niečo, čo prvé nedokázalo: vytvorilo obraz konkrétneho dieťaťa postihnutého kvôli očkovaniu; 999,999 bezpečne zaočkovaných detí upadlo do zabudnutia.

Kahneman spolu so svojim celoživotným kolegom Amosom Tverskym skúmali zákutia ľudskej mysle. V knihe Thinking Fast and Slow, po česky Myšlení, rychlé a pomalé, Kahneman prezentuje roky psychologických výskumov a experimentov. Dozviete sa v nej napríklad to, ako sa realitní makléri zbytočne považujú za odborníkov, prečo sa chováme pri stávkovaní a hazarde tak, ako sa chováme, ale aj to, ako sudcovia z brucha strieľajú verdikty.

Skúsení rádiológovia, ktorí vyhodnocovali röntgenové snímky hrudníka ako “normálne” alebo “abnormálne” protirečili sami sebe v 20% prípadov, keď im ukázali tú istú snímku pri inej príležitosti.

Myšlení, rychlé a pomalé nám umožňuje nahliadnuť do fungovania dvoch mentálnych systémov, ktoré nám v hovoria nielen to, čo máme robiť, ale aj to, čo si máme myslieť, že sú naše dôvody to urobiť. Osobne si myslím, že by mala byť povinným čítaním pre študentov a mladých ľudí. Pomôže im viac chápať cudzie konanie.

Odhliadnuc od veľmi chudobných, ktorých príjem ovplyvňuje ich šance na prežitie, hlavné podnety zháňania peňazí nie sú nutne ekonomické.

Kniha vyšla v češtine ešte len minulý týždeň, takže ak vás zaujala, určite po nej siahnite. Nemyslite si však, že po jej prečítaní budete konať racionálnejšie. Nebudete. Prvou myšlienkou budete vždy to iracionálne zvieratko z hlbín dejín. Umožní vám však pochopiť svoje vlastné myšlienkové pochody.

Knihu Myšlení, rychlé a pomalé od Daniela Kahnemana si môžete kúpiť aj v tomto kníhkupectve.

Ako som povedal, 1984 od Orwella je klasika. Napriek tomu, že dnes už málo ľudí skutočne číta, pojem Veľký brat pozná asi každý. Pri pohľade na svet, v ktorom žijeme, mi dochádza, že pravdu mal "ten druhý". Volal sa Huxley. Aldous Huxley. Jeho Koniec civilizácie (v originále Brave New World) zobrazuje stav spoločnosti omnoho presnejšie ako Orwell.

Huxley vytvoril svet, ktorého antiutópiu si vytvorili ľudia kvôli pohodlnosti, lenivosti a nikdy nekončiacej zábave. Tak ako u nás, konzumný životný štýl sa v Konci civilizácie vštepuje už od raného detstva. My našťastie ešte nie sme na takej úrovni, aby sme si malých konzumentov vyrábali zo skúmaviek...

„Podivné," uvažoval ředitel, když šli dále, „uvážíme-li, že ještě za časů Forda Pána se nepoužívalo pro většinu her více než jednoho, dvou míčkú, několika dřevěných holí a nanejvýš ještě sítě. Neuvěřitelná pošetilost, nechat lidi hrát složité hry, aniž se tím zvýší spotřeba. Šílenství! Dnes dovolují úředníci vrchní kontroly zavést novou hru jen tehdy, jestliže se dokáže, že je k tomu zapotřebí alespoň práve tolika pomůcek jako pro tu nejsložitější, už zavedenou hru."

Dôležité je, neprestať nakupovať nové veci.

Tady nám staré věci nejsou na nic." „I když jsou krásné?" „Zejména když jsou krásné. Krása je přitažlivá a my nechceme, aby lidé byli přitahováni starými věcmi. Chceme, aby měli rádi věci nové."

Aj my už žijeme v dobe, keď sú ľudia podozriví, ak majú nízku spotrebu. Ako príklad môže poslúžiť pán, ktorého prišli preveriť, lebo odoberal málo elektriny, o ktorom ste si mohli prečítať minulý týždeň v novinách. Snažil sa byť sebestačný. To je druhá spoločná črta - postupná izolácia jednotlivca tým, že je členom skupiny. Znie to ako protirečenie, ale nie je. V knihe fungujú geneticky modifikované kasty. My sa uzatvárame do sociálnych sietí, ktoré nám zobrazujú len to, čo by sme mali chcieť vidieť. Vyhľadávače vám nájdu výsledky na mieru podľa záujmov a Facebook pred vami odhalí len príspevky od ľudí, s ktorými máte najvyššiu šancu súhlasiť.

Není nic ohavnějšího a opovážlivějšího než nekonvenční chování. Při vraždě se zabíjí jen jednotlivec - ale konec konců, co sejde na jednotlivci?" a ukázal rozmáchlým gestem na řady mikroskopů, zkumavek, inkubátorů. „Nového jedince můžeme vyrobit docela snadno - a dokonce kolik jich chceme. Nekonvenčnost ohrožuje víc než jen život pouhého jednotlivce; je to úder proti společnosti samé. Ano, proti komunitě."

K našej vysnívanej utópii tiež nepatria niektoré intelektuálne činnosti:

„Nemůžete mnoho spotřebovat, když jen klidně sedíte a čtete knihy."

Tiež to cítite tak, že realite, ktorá sa na nás valí z knihy Koniec civilizácie od Huxleyho, sa dá (čiastočne) zabrániť tým, že si prečítame knihu a uvedomíme si, čo robíme? Dúfam, že nie som sám. Túto výbornú knihu nájdete aj v tomto kníhkupectve.

Na špeciálny problém, treba špeci riešenie. A prípravu. Ak začneme uvažovať nad záchranou Zeme a ľudstva päť minút pred dvanástou, nemusíme prísť s riešením včas. Bruce Willis si v čase, keď ho bude najviac treba môže už kupovať Pampers Senior :) Klasické riešenia nemusia stačiť.

Porazili sme mimozemšťanov z Dňa nezávislosti tým, že sme z laptopu Macintosh nahrali vírus do ich materskej lode (ktorá mala pätinu objemu Mesiaca), čím sme vyradili jej ochranné silové pole. Neviem ako vy, ale ja mám problémy aj s nahrávaním súborov z jedného počítača do druhého v našom oddelení, najmä ak majú rozdielne operačné systémy. Je len jedno riešenie. Celý obranný systém mimozemskej materskej lode musel byť riadený tým istým operačným systémom od Apple Computers ako mal laptop, ktorý doručil vírus.

Myslím, že nám chýba fantázia. Na to aby tvorba nápadov fungovala, potrebujeme na niečom stavať. Mnohí ľudia pritom nie sú vlastníkmi ani len základných informácií. Stretol som sa s vysokoškolsky vzdelanou mládežou, ktorá nemala predstavu ako funguje pohyb Zeme a ani koľko trvá obeh Mesiaca okolo Zeme (Pomôcka: odpoveď je jedno slovo z otázky.) Ak sa nemýlim, to bola ešte prvouka. Taká chémia je ďaleko za hranicami „nám známeho vesmíru“. Nie vždy je to pritom chyba systému. Ľudia, ktorí majú prístup ku základnému vzdelaniu, k možnostiam hľadať informácie samostatne, to z mne neznámeho dôvodu nerobia.

Petícia požadovala buď prísnu kontrolu, alebo úplný zákaz dihydrogén monoxidu. Uvádzala niektoré z vlastností tejto látky bez farby a zápachu:

• Je hlavnou zložkou kyslých dažďov
• Rozpustí takmer všetko, s čím príde do kontaktu
• Ak ju niekto vdýchne, môže spôsobiť smrť
• V plynnom skupenstve môže spôsobiť ťažké popáleniny
• Nachádza sa v tumoroch smrteľne chorých pacientov

Štyridsaťtri ľudí z päťdesiatich oslovených podpísalo petíciu, šesť bolo nerozhodnutých a jeden bol veľký podporovateľ dihydrogén monoxidu a odmietol podpísať. Áno, 86 percent oslovených hlasovalo za zákaz vody (H2O).

Samozrejme hovorím o základných vedomostiach, o budovaní prehľadu a tvorbe živnej pôdy pre fantáziu. Tvrdej vede sa nemôže venovať každý. Ale čo ak práve vo vás, alebo vašom potomkovi umiera hladom nový Einstein?

Richard Feynman, slávny fyzik dvadsiateho storočia, skromne poznamenal, že odhaľovať zákony fyziky je ako sledovať šachovú partiu bez toho, aby sme poznali pravidlá. Navyše, napísal, nevidíte všetky pohyby v partii. Len raz za čas počas hry nahliadnete na hraciu plochu. S týmto intelektuálnym handicapom je vašou úlohou prísť na pravidlá šachu. Možno si po čase všimnete, že strelci stoja vždy na rovnakej farbe. Že pešiaci sa nehýbu veľmi rýchlo. Alebo, že kráľovnej sa boja všetky ostatné figúrky. Predstavte si, že počas hry ostalo už len pár pešiakov. O chvíľu sa pozriete znovu a zistíte, že jeden pešiak chýba a na jeho mieste stojí už vyhodená kráľovná. Príďte na to!

Je to zopár z postrehov, ktoré vo svojej knihe Smrť v podaní čiernej diery prináša Neil deGrasse Tyson. Kniha je zbierkou jeho stĺpčekov a esejí o vesmíre, fyzike a vzdelávaní. Tak ako je u neho zvykom, všetko podáva s nadhľadom, jednoduchými vysvetleniami a skvelým humorom. Napríklad to, že mnohé úžasné veci, ktoré berieme za samozrejmé, tak niekomu vôbec nemusia pripadať.

Na tejto jednej planéte koexistujú (okrem iných foriem života) riasy, chrobáky, hubky, medúzy, hady, konkordy a obrie sekvoje. Predstavte si týchto sedem organizmov zoradených vedľa seba na jednom mieste. Ak by ste to nevedeli, bolo by ťažké uveriť, že všetky pochádzajú z toho istého vesmíru, nieto planéty. Skúste opísať hada niekomu, kto ho nikdy nevidel: “Musíš my veriť. Na Zemi existuje zviera, ktoré (1) loví svoju korisť infračervenými detektormi, (2) dokáže prehltnúť celé zvieratá päťkrát väčšie ako jeho hlava, (3) nemá ruky, nohy ani iné končatiny a predsa (4) sa dokáže kĺzať po povrchu rýchlosťou takmer meter za sekundu!”

Neil deGrasse Tyson je známy popularizátor vedy a jedna z ikon o vedu sa zaujímajúcej časti internetu. Okrem mnohých článkov a konferencií pracuje ako riaditeľ Haydenovho observatória a je známy aj svojím lobovaním za vyššie príspevky štátu do vzdelávania a vedy. Jeho prejav o tom, že sme prestali snívať a o najúžasnejšej a najpovznášajúcejšej vedomosti, ktorú máme som písal aj na tejto stránke.

Ak vás kniha Smrť v podaní čiernej diery zaujala, môžete si ju kúpiť v tomto kníhkupectve.