Na stránkach pomerne nenápadnej knihy Už nepíšete? od súčasnej a veľmi úspešnej francúzskej autorky Laurence Cossé sa v bežných a na prvý pohľad každodenných príbehoch vďaka majstrovskému podaniu odzrkadľuje neobyčajná krása všednosti.

Zbierka jedenástich poviedok približuje čitateľovi nielen neopakovateľné pocity a pohľady, ktoré spisovateľ pri svojej tvorbe zažíva a každý, kto aspoň raz pocítil nutkanie niečo napísať, sa v niektorom z hrdinov poviedok nájde, ale zdanlivou ľahkosťou prístupu k textu autorka predovšetkým búra mýty a piedestály, ku ktorým sa literárna tvorba v posledných rokoch obracia. Nepracuje s módnou absurdnosťou pointy, okázalosťou či bombastickosťou. Nehrá sa zbytočne so slovíčkami, a tak sa nezahráva ani s čitateľom. Laurence Cossé svojim neopakovateľným štýlom stavia na najlepších princípoch toho, čo robí text čitateľsky príťažlivý a každá z jej poviedok je iná nielen príbehom, ale predovšetkým spôsobom, ako je napísaná.

Pri čítaní jednotlivých poviedok sa zdá, akoby každú poviedku napísal aj iný autor - až tak sa Cossé dokázala vymaniť z vlastného pohľadu! Tento princíp je dôkazom talentu skúsenej a plodnej spisovateľky, pretože dokáže byť nielen dobrým pozorovateľom a psychológom, ale navyše príbeh napíše z uhla, ktorý najlepšie zodpovedá zámeru jej pointy.

Všetky príbehy majú rovnakú tému: hrdinovia napísali alebo sa chystajú napísať svoje prvé dielo. Niektorí z nich sa po prvých úspechoch nečakane stiahli a autorka sa pokúša hľadať odpoveď, prečo nepokračujú v začatej ceste - z toho otázka v názve zbierky. Iní hrdinovia zasa tápu na tŕnistej ceste k dokončeniu prvotiny alebo pri ťažkom pokuse nájsť znovu inšpiráciu, vďaka ktorej by zopakovali prvý úspech, ktorý bol v mnohých prípadoch šťastnou náhodou.

Laurence Cossé všetkým svojim hrdinom venuje stopercentnú pozornosť. Kreslí uveriteľný svet, panoptikum postavičiek, prežívajúcich vlastné životné úskalia, kedy je bolestivý proces literárnej tvorby odhalený až na kosť. Hádam najlepšie ho autorka charakterizuje v celkom poslednej poviedke: “…autori sa cez vlastnú tvorbu usilujú pochopiť samých seba, vniesť jasno do svojich temných stránok, zmierniť svoju náladovosť, zachytiť poryvy svojej mysle, stotožniť sa s vlastnými názormi, vybiť nadbytok energie, až kým nepocítia nefalšovanú radosť…”

Túto neodškriepiteľnú literárnu lahôdku, v ktorej sa vďaka skvelému  nešablónovitému prekladu Vladimíry Komorovskej zachoval typický francúzsky šarm, obdiv k životu a entuziazmus, iste ocení aj široká čitateľská verejnosť.

Kniha Zlodejka kníh vyšla v češtine v roku 2009 vo vydavateľstve Argo a v roku 2010 sme sa dočkali i slovenskej verzie z vydavateľstva Ikar.

Markus Zusak vo svojej Zlodejke kníh ponúka čitateľovi smutno - krásny príbeh. To smutné prináša so sebou samotná vojna a nevinné vyhasnuté životy. Hneď v úvode hlavná hrdinka Liesel, samotná „zlodejka kníh,” stratí svojho brata, ktorý zahynie cestou vo vlaku. Celým príbehom, odohrávajúcim sa v nacistickom Nemecku v roku 1939, vás prevádza neobvyklý rozprávač, ktorým nie je nik iný ako samotný Smrť. V časoch vojny pracuje v jej službách a narazíte na naňho na každom kroku, pretože má plné ruky práce. No budete prekvapení zistením, že Smrť nie je stelesnením všeobecnej predstavy o slove „smrť,” či „smrtka.” Nenosí ani kosák, ani kosu a čierny plášť s kapucňou vraj len vtedy, keď je zima J No tento Smrť má i city a nad každou obeťou, ktorú odprevádza na druhý svet prejavuje ľútosť:

„Bol som tam len ja. A mne utešovanie nejde, najmä keď mám studené ruky a posteľ teplá. Jemne som ho niesol cez rozbitú ulicu, s jedným okom slaným a s ťažkým srdcom Smrťa.”

Ten krásny protipól v knižke tvoria citlivé priateľské vzťahy malej 9-ročnej Liesel, ktorú si adoptuje rodina Hubermannovcov, pretože jej mamu odviezli do koncentračného tábora. Medzi adoptívnym otcom Hansom Hubermannom a jeho nevlastnou dcérou sa rozvíja krásny vzťah, veľmi rýchlo k sebe nachádzajú cestu. Hans ako nemecký občan, si vybral neľahkú cestu v zlých časoch, priatelí sa totiž so židmi a dištancuje sa od rozhodnutí vlády a Hitlera.

Liesel miluje knihy a je nimi doslova priťahovaná. Prvá kniha, ktorú ukradne je Príručka hrobára, ktorú si vezme z cintorína. Jej činy ospravedlňuje jej kamarát Rudy slovami: „To podľa mňa nie je krádež. Kradne armáda. Vzala ti otca. Aj mne.” V jednoduchosti týchto slov sa skrýva veľa pravdy. Verný kamarát Rudy vo svojej detskej naivnosti obdivuje čierneho športovca, neuvedomuje si, čo to znamená byť farebným vo vtedajšom Nemecku.

Hansova rodina sa natoľko vystavuje nebezpečenstvu, že ukryje vo svojom dome Žida Maxa. Max sa stáva zaujímavým objektom pre Liesel, spriatelia sa spolu, čítajú si spolu knihy, navzájom sa zverujú so svojimi nočnými morami. V meste sa zvyšuje počet hliadok, ktoré kontrolujú všetky domy a strach o život narastá:

„Predstavte si, že dostanete zaucho a potom sa máte usmievať. Dvadsaťštyri hodín bez prerušenia. Tak nejako žil každý, kto ukrýval žida.”

Počas fuhrerových narodenín ukradne Liesel knihy z horiacej kopy, kde ľudia pohádzali „zakázané” knihy. Ďalšie knihy dostáva do daru, dve od otca a jednu vlastnoručne vyrobenú knihu od Maxa. No knihy sa prečítajú rýchlo a niekoľko ráz za sebou a Liesel to nestačí. Zlodejská kariéra pokračuje „vypožiačavaním” kníh u starostovej ženy. Rose Hubermannová totiž žehlí bielizeň pre bohatých ľudí a Liesel ju následne roznáša. Fascinovaná knižnicou u starostu si „požičia” knihu, ktorú pri najbližšej príležitosti vráti. Starostova žena veľmi rýchlo objaví, čo sa deje, no namiesto toho, aby ju vyhrešila, spriatelia sa.

Vojna, čítanie kníh a mnohoraké priateľstvá, tak by sa dali zhrnúť najdôležitejšie motívy tejto pútavej a nevšednej knižky. Veľmi dobre členený text  na krátke kapitoly umožňuje čitateľovi napredovať rýchlo v čítaní a dozvedieť sa o všetkom, čo bolo naznačené a nedopovedané v tejto krátkej úvahe. Knihu si môžete zakúpiť na Gorila.sk

Zdroj: Zusak, Markus : Zlodejka kníh. Bratislava : Ikar, 2010. ISBN - 978-80-551-2141-3, Ikar. 2010

Haruki Murakami patrí v súčasnosti medzi najznámejších japonských autorov, ktorý získal nejedno ocenenie za svoju tvorbu. ani na Slovensku nie je jeho meno neznámym pojmom a každý rok vychádzajú ďalšie a ďalšie tituly, či už v niektorom z českých alebo slovenských vydavateľstiev.

Mne sa do rúk ako prvá dostala jeho kniha Afterdark, ktorú som dostala ako darček. Potom nasledovalo fascinujúce stretnutie s Nórskym drevom, nasledovali tituly Hon na ovcu, Tancuj, tancuj, tancuj a Sputnik, má lásko. Aktuálne poslednou prečítanou a čerstvo odloženou do police knižnice sa stala najnovšia Murakamiho kniha, ktorá vyšla len nedávno v decembri 2010 a predstavuje prvú časť trilógie Kroniky vtáčika na kľúčik I. s podtitulom Straka zlodejka. Autor očividne rád dáva svojim knihám neobyklé názvy, no pri čítaní veľmi rýchlo odhalíte ich skrytý zmysel i spisovateľovu motiváciu pre ne. Nikdy neviete, čo očakávať a predstaviť si pod touto „zakódovanou šifrou,” ani Kronika vtáčika na kľúčik I.  netvorí výnimku z tohto pravidla. No fakty o tom, kto je vtáčikom na kľúčik a prečo kronika prezrádzať nebudem, aby som nepokazila každému zvedavému čitateľovi zážitok a samotné pátranie po tajomstve :-)

Ak sa vám páčili doteraz menované knihy, ani táto vás nesklame. Osobne som Murakamiho nadšený obdivovateľ a nedám na neho dopustiť. Fanúšikov potešia „migrujúce” motívy, podobné typy postáv a nemožno opomenúť obľúbené autorove témy. Takmer všetci jeho hrdinovia a tento najnovší menom Tóru Okada nevynímajúc, sú „hľadači.” Pokúšajú sa nájsť svoje miesto v živote, skutočný zmysel svojho bytia a veľa o všetkom premýšľajú.  Nechýbajú odkazy na piesene, či knihy ako sme si u Murakamiho zvykli. Aj vďaka tomuto som autorovi vďačná za skvelé knižné typy. V tomto dielku zmieňuje trebárs Bratov Karamazovcov od velikána Dostojevského.

Hlavný hrdina Kroniky vtáčika na kľúčik I. dostal typické japonské meno Tóru. Jeho príbeh začína tým, že zanechá prácu v advokátskej kancelárii bez nejakého vážneho odôvodnenia a túži po zmene, ale v skutočnosti naozaj nevie po čom vlastne túži. Aktuálny stav nezamestnanosti mu však vyhovuje a manželka Kimiko ho v jeho rozhodnutí podporuje.

„Už sa nemusím trmácať v natrepanom vlaku do práce a nemusím sa stretávať s osobami, s ktorými nechcem. A zo všetkého najlepšie bolo, že som mohol čítať, čo som chcel a kedy som chcel. Netušil som, ako dlho to môže takto pokračovať. Mne sa však tento pokojný život zatiaľ páčil, veď trval len týždeň, a na budúcnosť som sa snažil vôbec nemyslieť.” (s.33)

Murakamiho mužskí hrdinovia nemajú absolútny problém s domácimi prácami, dokonca radi varia, upratujú a nakupujú, často chovajú mačku. Práve po zmiznutí domáceho miláčika manželov Okadaových sa v tomto románe odohrá séria mnohých príhod a stretnutí. Tóru zažíva čudné veci a spoznáva čudných ľudí, ktorí mu rozprávajú svoje príbehy, no čitateľ nedostane úplne všetko. Veľa zostáva nedopovedaného a tajomného, Murakami sa nemá kam ponáhľať, keďže ide len o prvú časť trilógie.

Tóru prežíva svoj voľný čas bežnou starostlivosťou o domácnosť a z tohto stereotypu ho vyrušujú občasné telefonáty neznámej ženy, ktorá tvrdí, že sa poznajú. Snaží sa ho prinútiť, aby s ňou  viedol eroticky ladený rozhovor, no našťastie, či nanešťastie ho vždy prinúti nejaká okolnosť telefón zložiť. Po spomínanej strate kocúra sa pustí do jeho hľadania a spoznáva simulantku Mey a čudáčky sestry Kanóové, Maltu s jasnovideckými schopnosťami a Krétu, ktorá sa mu zverí so svojim príbehom plným bolesti a údajným znásilnením, za ktorým stojí  brat jeho ženy Kimiko Noboru Wataja. Krétin príbeh zostáva nedopovedaný, nebadane ujde z Tóruovho domu uprostred rozhovoru.

V závere prvej časti prichádza na scénu nadporučík Mamija, ktorý oddane plní prianie zomrelého priateľa, aby vyhľadal Tórua a odovzdal mu balíček s neznámym obsahom. Zomrelý pán Honda bol v minulosti priateľom manželov Okadaových, no dlhé roky už neudržiavali žiadny kontakt. Pána Mamiju a pána Hondu spájajú vojnové zážitky, ktoré sa Tóru dozvie z  Mamijovho rozprávania a zmieni sa i o jasnovideckých predpovediach pána Hokadu, ktoré mu istým spôsobom zachránili život.

Poslednú vetu knihy zámerne neuvádzam, no napoviem, že sľubuje ďalšiu záhadu a predovšetkým vyvoláva u čitateľa nedočkavosť. Verím, že na ďalšiu časť trilógie Kroniky vtáčika na kľúčik II. - Vtáčik jasnovidec nás Slovart nenechá dlho čakať!!! :-)

Pre všetkých milovníkov Harukiho Murakamiho je Kronika vtáčika na kľúčik I. povinnou literatúrou :-)

Použitý zdroj:

Murakami, Haruki : Kronika vtáčika na kľúčik I. Bratislava : Slovart, 2010. ISBN 978-80-8085-834-6. 214 s.

Vidina lepšej budúcenosti donúti mladú 23- ročnú Číňanku „Es” vybrať sa študovať anglický jazyk do Londýna. So strachom, obavami a minimálnou znalosťou cudzieho jazyka ju čaká strastiplná cesta, na ktorej ju sprevádza čínsko-anglický vreckový slovník a denník v podobe vlastných zápiskov. Keďže cudzí svet pozná len sprostredkovane, často dochádza k humorným, konfliktným i prekvapivým zážitkom. Zvyknúť si  na nové prostredie nie je zďaleka také jednoduché, preto si dôsledne zapisuje svoje postrehy, každé nové slovo, s ktorým sa stretne. Naivne a úprimne rozpráva o svojich postrehoch a vnímaní novej skutočnosti.

„Ale môj život nie je toto. S mojím život to nič spoločné. Ja nežijem na Západ. Ja bojím. Ja po anglicky nie. Som prestrašená z budúcnosť.” (s.12)

Celý príbeh Čung Siao - Čchiao, ktorá sa ďalej predstavuje už len ako „Es,” pretože jej meno sa pre cudzincov zdá nevysloviteľné, píše svojou nepodarenou angličtinou, čo vôbec neprekáža pri čítaní knihy. Postupom času a pribúdajúcimi zápismi si ani neuvedomíme, ako sa angličtina Es zlepšuje krok za krokom. Začína navštevovať jazykovú školu a snaží sa dostať do hlavy nepochopiteľné a náročné pravidlá anglického jazyka:

Posratý nový svet. Čítam malý červený slovník. Na anglické slová spotrebovať všetko len dvadsaťšesť znaky? Angličani nejakí lenivci, alebo čo? My máme v Čína tisíc znaky.” (s.21)

Číňania my žiadna gramatika nebyť. Veci hovoriť jednoducho. Nijaké zmeny slovesové, žiadny časovanie, ani rozdiel v rode. My šoférovať svoj jazyk. No angličtina šéfovať svojim Angličanom, používateľom.” (s.29)

Hneď v prvé dni v škole sa stáva známou pre svojské chápanie cudzieho jazyka a rozpráva napríklad takto:

Kto je jej meno?”

Stojí mi to tri libry, keď kupujem tento nechutný sendvič.”

“Opražená ryža zjedla ma.”

Voľné chvíle trávi návštevami kina, aby sa necítila stále sama a opustená. Práve tam sa zoznamuje so starším Angličanom. Es sa veľmi rýchlo zaľúbi a po jedinom stretnutí sa k nemu nasťahuje, pretože ju k sebe pozve so slovami, v ktorých spomenie slovo „hosť:”

“Keď ty si povedal “hosť,” ja myslieť, že hovoríš, že môžem zostať v tvoj dom.” (s.53)

Vďaka novej známosti odhaľuje mnohé kultúrne a spoločenské odlišnosti a zvyklosti a spoznáva život vo dvojici. On je tak trochu čudák, má rád staré veci, rád by žil niekde na samote, vyrába sochy, ktoré sa Es nepáčia, holduje vegetariánstvu a vyznáva vlastnú životnú filozofiu.

“Prvý raz, keď mne pripravíš jedlo, je to trochu surových listy a dve uvarené vajce. Vajciakový šalát. To všetko? To len takto Angličani ponúknuť u seba doma? V Čína studený jedlo pre hosťa, to zle, len úbožiaci nesťažovať na studený jedlo. Možno ty nevedieť variť, lebo ty slobodný.” (s. 55)

On miluje šalát, šošovicu, brokolicu, baklažán, špargľu, ona sníva o kačke, opekanom tofu s hovädzinou a bravčovine. Keďže Es pochádza z chudobnej rodiny, nikdy nepoznala, čo znamená mať plný žalúdok a byť sýta. V rodine vždy rozdeľovala jedlo matka, bála sa zjesť viac ako určila, to najlepšie dostával otec, pretože muž bol vždy považovaný za dôležitejšieho ako žena. Ako sama hovorí, hlad cíti v žalúdku dodnes.

Svojho partnera označuje iba zámenom „ty,” anglické mená sú pre ňu nezapamätateľné. S ním sa učí angličtinu oveľa rýchlejšie a aj my sa dozvedáme rôzne zaujímavé zvláštnosti čínskeho jazyka, ktorý často veci opisuje:

zemiak - podzemná fazuľa, narcis - vodná víla, špenát - vodnatá zelenina, jabloň - ovocný strom ďatelinový, papraďový, zelená fazuľa - deti fazule, rýľ - na sekanie pôdy, vidly - na zmäkčenie pôdy, hrable - na škriabanie trávy…

Spolužitie s cudzincom považuje za pevný vzťah plný lásky, no zisťuje, že on vníma všetko inak. Es nechápe význam slov „mať vlastný život” ani „byť slobodný,” je pre ňu ťažko pochopiteľné, že on chce tráviť čas so svojimi priateľmi bez nej. Šokujú ju reči o rovnoprávnosti muža a ženy, keď v reštaurácii od nej žiada, aby zaplatila svoju polovicu za večeru:

Pochádzaš z Číny, to je krajina, v ktorej sú si muži a ženy rovní ako nikde inde na svete. Myslel som si, že dokážeš pochopiť o čom hovorím. Prečo mám všetko platiť ja?”

“Samozrejme, že máš všetko platiť ty,” poviem. “Si muž. Keď mám platiť aj ja, tak načo potom som s tebou?”

“Teraz si už nahnevaný. “To naozaj hovoríš, že si so mnou len preto, aby som za teba platil náklady za živobytie?”

“Ale nie, to nie! Ty muž a ja žena, a my žijeme spolu. Keď pár žije spolu, žena automaticky stráca spoločenský život. Ona nič iné len ostáva doma, aby variť a prať. A keď ona má deti, tak ešte horšie. Tak žena teda nemôže mať nijaký spoločenský postavenie, vôbec nie. Ona stráca…no, aké to slovo…finančná nezávislosť?”

On jej hovorí, aby si aj ona našla priateľov, bola samostatná, cestovala, spoznávala svet, no Es sa už cíti chorá z toho, že stále hovorí a píše po anglicky. Cíti sa ako vo väzení, túži po rodnej reči a sama seba sa pýta, prečo musí študovať cudzie jazyky. On jediný predstavuje v jej živote v cudzom svete oporu, ktorá sa však postupne rúca. Prežijú spolu veľa pekných i zlých situácií a Es si toho veľa preskáče počas svojho ročného pobytu. Napokon viac sa dozviete v knihe v knihe Vreckový slovník pre zaľúbených, ktorá určite stojí za prečítanie. Je iná ako ostatné, ktoré som doteraz čítala. Ak chcete vedieť, čo sa stane s Es, keď jej skončí vízum a zaujíma vás východoázijská kultúra, kliknite si na Gorila.sk a kúpte si knihu za skvelú cenu.

Použitý zdroj: Guo, Xiaolu : Vreckový slovník pre zaľúbených. Bratislava : Slovart, 2008. ISBN 978-80-80854058

Hlavnými hrdinami knihy sú opäť detektívi z oddelenia vrážd, ktorí riešia ďalší zamotaný prípad. Tentoraz ide o bezdomovca, ktorý bol nájdený v nádrži na hnoj. Dúfanie v samovraždu a skoré ukončenie prípadu pokazia kamene omotané ostnatým drôtom okolo chodidiel nebožtíka. A tak sa partia Krauz, Fischer, Váňa a spol púšťajú do vyšetrovania, ktoré sa zdá byť bezvýsledné. Už len samotná mŕtvola je ťažko prístupná a v rovnakej pozícii sa nachádzajú aj informácie o obeti, keďže sa zdá, že absolútne nikomu nechýba.

Postupom času pribudne detektívom ďalší prípad, keď sa kamarátovi šéfa oddelenia stratí dospelá dcéra a ten sa po dlhých mesiacoch rozhodne hľadať pomoc na polícii, hoci neoficiálnym spôsobom. Horúca stopa vedie až do Talianska, kde malo dievča údajne odcestovať zo svojim partnerom, ktorý už má čo-to na rováši a snaží sa na istý čas ukryť pred zákonom, no rovnako aj pred zúrivými podnikateľmi, ktorých pripravil o ich nekalo zarobené peniaze.

Oba prípady sa zamotávajú, najprv individuálne a neskôr aj navzájom, čo robí dej ešte pútavejším. Nakoniec prichádza prekvapivý záver, ktorý na pomery niektorých čitateľov až príliš rýchlo a jednoducho rozuzľuje vzniknutú situáciu, pričom celé vyriešenie prípadu je prakticky dielom veľkej náhody.

Všeobecne je kniha bohatá na kriminalistický, presnejšie vraždársky humor, ktorý bežný človek nemusí vždy pochopiť, no zápletku dokáže vhodne doplniť. Pozitívom sú rovnako aj realistické opisy jednotlivých situácii a scén, kde autor autenticky zachytil doslova každú maličkosť, z ktorých je následne poskladaný jeden dokonalý obraz. Dej občas plynie veľmi pomaly, ba sa až priam vlečie , čo môžu niektorí netrpezliví čitatelia využiť ako zámienku, aby prevrátili niekoľko strán dopredu bez toho, aby im ušla nejaká dôležitá informácia.

Vcelku je ale Studňa ďalšou vydarenou detektívkou v sérii, a aj keď možno nepatrí k tomu úplne nejlepšiemu, čo kedy Dominik Dán dal dokopy, na poličke fanúšikov si určite nájde svoje čestné miesto.

V niektorých knihách (autobiografických) sa autorka vracia do Japonska, kde prežila detstvo i neskôr pár rokov počas dospelosti, akými sú Metafyzika trubíc, V strachu a ohromení a v neposlednom rade i najnovší titul, ktorý vyšiel na Slovensku len pred pár týždňami v českom jazyku vo vydavateľstve Mladá fronta s názvom Ani Eva, ani Adam.

Hlavnou hrdinkou je ako inak sama Amélie Nothomb. Príbeh nám poodhaľuje kúsok z jej života po jej návrate do Japonska, ktoré si v detstve tak zamilovala a musela ho opustiť spolu s rodičmi a odísť do Belgicka. Popri vlastnom štúdiu japončiny, do ktorého sa s vervou pustí, sa rozhodne doučovať francúzsky jazyk a na uverejnený inzerát sa ozve mladý Japonec Rinri. Vyučovanie francúzštiny a určitá jazyková bariéra prináša so sebou rôzne milé nedorozumenia, niet sa čomu však čudovať J:

„Představuji vám svého přítele Haru a svou mučitelku Amélii.” (s.14)

Rovnako mnohé slová s rôznymi významami sa stávajú prekážkou vo vzájomnom porozumení:

„Prosím vás, jste můj host,” bránil se Hara, „posaďte se a hrajte si.”

Rozhlédla jsem se kolem sebe a očima hledala nějakou hru, ale marně. Amy si všimla mé bezradnosti a rozesmála se.

„Asobu,” řekla.

„Ano, asobu, to play, já vím,” odpovědela jsem.

„Ne, nevíte. Sloveso asobu nemá stejný význam jako sloveso to play. Jakmile se nepracuje, japonsky se tomu řiká asobu.” (str.20)

Postupne sa zbližujú a ich počiatočné priateľstvo vyústi do takmer dvojročného vážneho vzťahu. Stretáva sa s jeho rodičmi a hneď prvá situácia sa javí ako mierne faux-pas:

„Vtom na mě prarodiče společně s matkou ukázali prsten a rozřehotali se. Mrtvá studem jsem se prohlédla od hlavy k patě a přemýšlela jsem, co na mně může být tak zvlážního, ale nic jsem nezaznamenala. Starci ke mně přistoupili, dotkli se mé kůže na nohou a křičeli:

„Široi aši! Široi aši!”

„Áno, mám bílé nohy,” zablekotala jsem.

Matka se usmála a pronesla jízlivě:

„Pokud si u nás dívka obleče krátké šaty, vezme si punčochy, hlavně když má tak bílé nohy.”

„Punčocháče v takovém vedru,” opáčila jsem

„Ano, v takovém vedru,” odpověděla kousavě.” (str.108)

Vďaka Rinrimu spoznáva mnohé kultúrne nuansy, zvyklosti, zvláštnosti a ochutnáva nezvyčajné jedlá. V prípade živých chobotničiek, ktoré vám zabijú priamo pred očami a vy ich musíte zjesť, prežijete priamo s autorkou nepríjemné chvíle. Odmietnuť totiž ponúkané jedlo znamená v Japonsku neslušnosť.

„Ve chvíli, kdy ti malí živočichové umírali, jsem odvrátila pohled. Jedna z dam mi první oběť naložila na talíř. Drobná, půvabná chobotnička připomínající květ tulipánu mi zlomila srdce. Rychle žvýkej, polkni a pak řekni, že už nemáš hlad, poroučela jsem si. Nacpala jsem si ji do pusy a pokoušela se do ní zakousnout. V tom momentě se stalo něco příšerného: ještě stále živé nervy velely chobotničce, aby se postavila na odpor, a mstivá mrtvola mě všemi chapadly popadla za jazyk a nepouštěla ho. Zaječela jsem tak, jak může člověk ječet, když mu do jazyka zahryzne chobotnička. Vyplázla jsem ho, abych ukázala, čo se mi přihodilo. Přítomné ženy vybuchly smíchy. Pokousila jsem se toho tvora odtrhnout z jazyka rukama - nemožné, přísavky držely jako přibité. Už jsem si představovala, že si co nevidět vytrhnu jazyk.” (s.143)

Po dvoch rokoch Rinri nadobudne pocit, že priešiel čas požiadať Amélie o ruku. Tá si uvedomuje, že sa s ním cíti dobre, no nie je pripravená na manželstvo. Pod zámienkou zasnúbenia chce manželský život načas oddialiť. Nedočkavosť Rinriho núti žiadať ju o ruku znovu a znovu, neraz i v spánku. Jedného rána sa zobúdza nesmierne šťastný a Amélie vzápätí pochopí jeho radosť:

„Nepochybovala jsem o tom, že jsem předchozí noci řekla „ne,” ale už jsem si nebyla jistá, jak zněl dotaz týkající se manželství. Pokud měla Rinriho otázka zápornou formu, což bývá v této složité zemi běžné, byla jsem v háji. Pokusila jsem se vybavit si japonská gramatická pravidla pro odpověď na negativní otázky, což je stejně složité jako zapamatovat si kroky u tanga. Můj vyčerpaný mozek se na nic nezmohl a tak jsem se rozhodla pro pokus. Uchopila jsem džbánek se saké a zeptala se:

„Myslíš si, že si ještě nedáš saké?”

„Ne,” odpovědel mladík dvorně…

Náhle mi to došlo. Musel se mě zeptat : „Stále ještě si myslíš, že si mě nechceš vzít?” A já zareagovala tak, jak jsme zvyklí odpovídat na Západě.” (str. 156)

Nečakaná situácia donúti Amélie urobiť rázne rozhodnutie. Aké? Neprezradím :-)Ak vás zaujali ukážky a chcete sa dozvedieť viac, knižku si môžete kúpiť za bezkonkurenčnú cenu na Gorila.sk

Zdroj: Nothombová, Amélie : Ani Eva, ani Adam. Praha : Mladá Fronta, 2010. 176s. ISBN 978-80-204-2267-5

Šťastným spojením hodnotného obsahu s kvalitným dizajnovo-grafickým prevedením bude toto dielo ozdobou knižnice aj toho najnáročnejšieho čitateľa. Ukrýva v sebe umenie nadčasového a pritom moderného prekladu, v ktorom je zrejmý prekladateľov talent poliglota, jeho nepopierateľná profesionalita, ako aj hmatateľne prítomná úcta a láska k pôvodnému textu. Z toho vyplýva jeho hlboké porozumenie a jemné zaobchádzanie s každým jednotlivým výrazom v mozaike správne poskladaného nevtieravého textu. A tak sme svedkami trpezlivo hľadanej, rafinovane prešpekulovanej a pritom vo výsledku zarážajúco ľahkej konštrukcie veršov. Azda preto mohli vzniknúť tieto nesmierne vydarené preklady poézie, konkrétne deviatich klasických balád, ktoré autor doplnil profesionálne ladeným, rozhľadeným a pútavým doslovom.

Autor-prekladateľ umnou voľbou výrazov, používaných v súčasnej modernej slovenčine, zachováva rytmus i rýmy veršov, aby sa dali aj v preklade spievať na pôvodnú melódiu - ako už autor pripomína v úvode, balada pôvodne označovala pieseň spievanú do tanca. Kvalita, hravosť a ľahkosť prekladu tak skutočne vyráža dych, pričom texty prekvapia samozrejmosťou a plynulosťou, čo ocení nielen odborný čitateľ. Veď perly ako Pani zo Shalottu, či Greensleeves v preklade Ivana R. V. Rumánka, rozochvievajú predstavivosť a pohladia na duši.

Ivan R.V. Rumánek dokazuje svoju neodškriepiteľnú prekladateľskú zručnosť a vo svojom výbere keltských balád čitateľovi predkladá i komplexný obraz ich vzniku. V druhej časti knihy totiž podrobne popisuje historicko-umelecký kontext vzniku jednotlivých balád. Čitateľ sa má tak možnosť dozvedieť viac faktov napríklad o vzniku mýtu okolo Svätého Grálu, rytierskych časoch, poodkryť zaujímavé súvislosti medzi francúzskym a anglickým dvorom dvanásteho storočia v postave enigmatickej autorky Marie de France, či vžiť sa do ľúbostného očarenia Henricha VIII. v Greensleeves, ktorá zrejme viedla k splodeniu Alžbety I. - u nás je táto balada hudobne známa predovšetkým vďaka piesni Marty Kubišovej Dobrodružství s Bohem Panem.

Pri čítaní zbierky balád Zašlý grál nás čaká plnokrvný umelecký zážitok, ku ktorému sa budeme z času na čas veľmi radi vracať.

Hana Lasicová

Reklamný slogan „lasicovský humor a vassaryovská noblesa” nie je v žiadnom prípade presný. Hoci chvíľami sa iba ťažko ubrániť takejto paralele a textu Hany Lasicovej nemožno uprieť nadsádzku a rozhľadenosť, z tieňa svojich rodičov už dávno vystúpila a aj touto knihou znovu dokazuje, že je rozhodne sama sebou.

Lasicová je schopná výbornej psychologickej skratky. Opisom postáv má ambíciu čitateľa poučiť, zaujať, zatiahnuť do deja, pričom ho ale neobťažuje. Rozpriada hru, kedy jej inteligentne nadnesený text hraničí možno až s intelektuálnym čítaním a netradične invenčným záverom svoju knihu zaraďuje k priam až detektívnemu žánru.

Téma “lásky v Paríži” môže zaváňať miernou klišeovitosťou a príbeh mladej Slovenky, ktorá odíde do “veľkého sveta”, by k tomu zvádzal takisto. Veď: kto by sa nechcel zamilovať v Paríži? Kto by netúžil po romantike, akú dúfame, že nájde iba v rozprávkovom prostredí? Ale ako sa toto všetko môže skončiť?  Ak by príbeh zakončila šťastne, čitateľ by sa cítil ako zavarený v presladenom kompóte. Ak by sa príbeh skončil potupným návratom hlavnej hrdinky domov, čitateľa by sa cítil oklamaný. V oboch prípadoch by skĺzla k niečomu, “čo sme tu už mali” a dôvod, prečo príbeh Natálie napísala, by vyšiel naprázdno. Knihu by sme potom mohli bezpečne zaradiť medzi cestopisy a brali by sme ju skôr ako unikátnu exkurziu po Paríži.

Ani jedno sa však v prípade Pravdivého príbehu lži nedeje. Autorka svojho čitateľa neutopila v obligátnosti, v žiadnom prípade neskĺzla ani k banalite sentimentu. Hana Lasicová svojho čitateľa skúša: “Viedla som ťa krok za krokom, dával si pozor?” Kolotoč sa dokrúti, dočítali sme posledný riadok… a čitateľ  nemôže nad knihou prestať rozmýšľať! Spája si súvislosti, spätne sa dostáva k dobre prešpekulovaným podrobnostiam, ktoré autorka spriadla s hodinárskou precíznosťou a hlbokými znalosťami ľudskej psychiky v priam detektívnom duchu.

Knihu čítajte pomaly, lebo efekt záveru vás môže prekvapiť iba pri prvom čítaní.

Londýnska právnička Tessa Kingová je modernou a úspešnou ženou. Tessa je však výnimočná hlavne nadštandardnými vzťahmi so svojimi priateľmi, ktorým je ochotná donekonečna pomáhať a svoju úlohu krstnej mamy pre ich deti berie možno až priveľmi vážne. Do akej miery však Tessa skutočne pomáha im a do akej miery to napĺňa jej podvedomú potrebu vlastnej rodiny?

Autorka Carrie Adamsová v románe Krstná neopisuje len príbeh, ktorý sa možno stal, ale svoju hlavnú hrdinku necháva dozrieť. Z razantnej, no vlastne naivnej mladej ženy, ktorá si spokojne plynie životom a rieši svoje pseudoproblémy, sa postupne stáva zrelá žena, nemenej veselá, no s novými životnými hodnotami.

Kniha prináša príjemný rez londýnskou spoločnosťou, kedy každý z priateľov hlavnej predstaviteľky nenápadne predstavuje určitý archetyp spoločenského postavenia. Slovenský čitateľ, ktorý mal aspoň akú-takú možnosť nazrieť pod povrch anglického spôsobu myslenia, tento moment v románe určite ocení. Všetkých však nadchnú detaily, v ktorých sa autorka brilantným a nenútených spôsobom dotýka viac či menej ťažkých životných tém od problémov neplodných párov, cez manželské depresie a nevery, až po nepríjemnosti vyplývajúce v spoločenskom styku zo „štatútu starej dievky”. Kniha je tak jasne určená pre generáciu 30+.

Angličanka Carrie Adamsová, pôvodne autorka detektívok, vo svojom debutovom románe pre ženy Krstná fascinuje vyprofilovaním všetkých svojich postáv, plným, až skoro detektívnym spádom deja, typicky anglickým zmyslom pre humor a kultivovanú nadsádzku a v neposlednom rade výborným vykreslením prostredia. Nadväzuje tak na najlepšiu tradíciu autorov, ako bola napríklad geniálna Agatha Christie, lebo čitateľa uchvacuje už od prvej stránky - veď ak by A. Christie žila dnes, kto môže povedať, že by tiež nepísala romány pre ženy?!

Román Krstná má možno jedinú chybu, akú vídavame u mnohých súčasných autorov a bežný čitateľ ju zrejme vôbec nezbadá: začiatok a koniec príbehu akoby ku knihe vôbec nepatrili a technicky až priveľmi odkazujú na kurz kreatívneho písania. Akoby autorka najskôr napísala naozaj inteligentný príbeh a až potom k nemu dopísala začiatok a záver. Priveľmi nimi odkazuje na lacnú a toľkokrát kopírovanú ikonografiu zo seriálu Sex v meste spred desiatich rokov, kedy sa neviazaný sex u slobodnej a vzdelanej tridsiatničky stal synonymom ženskej emancipovanosti. Tessa ako hlavná postava je dostatočne dynamická, nič také nepotrebuje a román Krstná tým celkom zbytočne zabŕda do kvalitatívne nižšej kategórie.

„Roku 1991 zamkli do sejfu riaditeľa CIA istý dokument. Tento
dokument je tam dodnes. Jeho zašifrovaný text obsahuje aj odkazy na
dávny portál a neznáme miesto pod zemou."

Týmito slovami sa začína v poradí už piaty román od autora Dana
Browna. Po knihách Digitálna pevnosť, Anjeli a démoni, Bod klamu a
Da Vinciho kód uzrel svetlo sveta aj najnovší zo série trhákov -
Stratený symbol.

Hlavným hrdinom je aj tentoraz Robert Langdon, harvardský profesor
ikonológie, ktorý sa predstavil aj v dvoch predošlých dielach. Jeho
pomerne pokojný život jedného dňa naruší pozvanie na konferenciu
do hlavného mesta USA - Washingtonu DC. Vysvitne však, že ponuka na
prednášanie je len falošnou zámienkou. Poslal ju únosca s tajomným
pseudonymom Mal’akh, ktorý sa vyhráža zabitím Langdonovho dobrého
priateľa Petra Solomona, vedúceho Smithsonovho inštitútu a
vysokopostaveného člena slobodomurárskej lóže, ak mu nepomôže
rozĺuštiť jednu z najväčších záhad histórie. Táto hrozba je
podčiarknutá odseknutou rukou uneseného, ktorá vzbudzuje v hlavnom
hrdinovi hrôzu, no zároveň mu pomáha posunúť sa ďalej v
pátraní.

Proti vyriešeniu legendárneho tajomstva však stoja nie len
slobodomurári, ktorí sú ochotní obetovať život jedného zo svojich
najvýznamnejších členov, ale rovnako aj americká CIA na čele s
riaditeľkou Inoue Sato, a tak sa cesta za cieľom každým krokom viac
a viac zamotáva. Ako sa už v predošlých dielach stalo zvykom,
Roberta Langdona sprevádza príbehom šarmantná spoločníčka.
Tentoraz ide o Catherine Solomonovú, predstaviteľku vedy zvanej
noetika (zaoberá sa vplyvom ľudského vedomia na fyzickú realitu),
ktorá obetuje všetko, len aby pomohla zachrániť svojho milovaného
brata.

Dej sa odohráva v rozmedzí 12 hodín, počas ktorých sa stretávame s
lúštením kódov, striedaním rôznych pohľadov na vec a rozvíjanim
príbehu hlavne z perspektívy troch hlavných postáv, spolu s
rozsiahlymi retrospektívnimi opismi. Autor taktiež ponúka historické
vsuvky pripomínajúce skôr hodinu dejepisu, ktoré sa miestami
podobajú viac na konšpiračné teórie ako na hodnoverené fakty.
Rovnako je v diele prítomná “prehliadka” rôznorodých pamiatok vo
Washingtone aj s detailami o ich minulosti, čo môže v niektorých
pasážach pre slovenského čitateľa pôsobiť ako nezáživné
odbočenie od príbehu.

Aj napriek drobným negatívam je kniha ako celok ďalším
majstrovským dielom v podaní amerického spisovateľa Dana Browna.
Vyše 500 strán ponúka rafinovanú zápletku, ktorá človeka núti
čítať stále ďalej a ďalej, len aby sa konečne dopracoval k
prekvapivému vyvrcholeniu. Stratený symbol by tak nemal chýbať v
žiadnej knižnici fanúšika dobrodružných trilerov, no rovnako si na
svoje príde aj čitateľ, túžiaci zabaviť sa a prežiť napínavý
príbeh počas dlhých zimných večerov.

Knihu najlacnejšie kúpite na Gorila.sk.