Svoju úlohu teda splnila až neskôr. Vlastne aj teraz. V článku sa obraciaš na legendu, ktorá možno niekedy bola ozajstnou udalosťou, alebo aspoň časť z nej. Túžiš po hrdinstve, ideáloch, cnostiach. S dovetkom, že hrdina už dnes zhnil. Ja budem skeptickejší, ale s troškou nádeje. Nie, hrdina nezhnil, hrdina nikdy nebol. My (aj ty a áno aj ja) túžime, aby sa ľudia správali podľa dávno zabudnutých cností. Lenže tie cnosti nájdeme žiaľ iba v literatúre, reálne to nikdy také ružové nebolo. Ale práve tieto legendy a báje, ktoré máme, nás učia túžiť. Túžiť stať sa čímsi ako hrdinami. Snažiť sa žiť tak, aby „maxima našej vôle mohla vždy slúžiť ako princíp všeobecného zákonodarstva“ a možno ešte o trochu lepšie. Preto vidím nádej nie v tom, že by sme sa stali hrdinami, akých ľudstvo malo. Ale v tom, že sa staneme hrdinami, pretože, ako aj ty vravíš, nám to hovorí svedomie. A tomu svedomiu pomáhajú aj legendy.

P.S. Fakt príjemný článok. A vlastne ani neviem, prečo som písal ten komentár, keďže som iba podporil to, čo si povedala a tak trochu som si vyzúril svoje grafomanské ego. Uvidíme, či to zo mňa urobí hrdinu.