Murcatko.sk

Wendy

Wed, 06 Feb 2013 22:45:46 +0100

Wendy je moja kamarátka z Taiwanu. Na Slovensko prišla asi pred dvomi týždňami a odvtedy sme toho spolu zažili už celkom mnoho. Stratili sme sa v Bratislave, šli sme na bratislavský hrad, stratili sme sa v centre Bratislavy, našli sme všetkých troch čumilov, chodili sme s rúškami, jedli sme nové jedlá a rozprávali sme sa o našich krajinách.

Ako som sa spoznal s Wendy?
Som dobrovoľníkom v študentskej organizácii AIESEC, ktorá zabezpečuje zahraničné stáže. Každý nový stážista obvykle po príchode dostane svojho “buddyho”, ktorý mu pomáha zvyknúť si na život v novej krajine a tiež mu pomáha riešiť rôzne krízové situácie (napr. vybavovanie autobusovej karty). A ja som sa stal buddym pre Wendy - mimochodom, google translator slovo buddy preložil ako kámoš :D. Čiže som Wendin kámoš.

Naše prvé stretnutie sa odohralo na bratislavskej autobusovej stanici. „Hi, Wendy!“ s entuziazmom som pozdravil kuframi obklopenú Wendy, ktorá mi odpovedala hanblivým “hi” a pozrela sa na svoje ázijské kamarátky. Jej hanblivosť na mňa však nepôsobila odradzujúco, viem, aké to je cestovať dva dni na opačnú stranu zemegule. Dal som jej darček, ktorý som pre ňu pripravil (balíček s Kofolou, Horalkou, Milou, Milkou, Piknikom, syrovými korbáčmi a farbičkami kresleným obrázkom) a vydali sme sa na internát Vlčie hrdlo, kde teraz býva spolu s ďalšími stážistkami - z Indonézie, Brazílie a Talianska.

Vďaka Wendy som sa toho dozvedel veľa o Taiwane. Ešte pred jej príchodom som si na Wikipedii ujasnil pár hlavných faktov - že je to ostrov na východ od Číny, že je to rozvinutá demokratická krajina, a že je asi o štvrtinu menšia, no štyrikrát obývanejšia ako Slovensko. Od Wendy som sa ďalej dozvedel, že z Taiwanu pochádza HTC, že tam majú vynikajúce jedlo, a že tam nikdy nie je menej ako 15 stupňov (v deň, keď sem Wendy prišla, snežilo). Tiež som sa presvedčil o tom, že ázijskí ľudia sú vo všeobecnosti trpezliví, úctiví a inteligentní.

Čo sa týka taiwanskej gastronómie, už som mal možnosť ochutnať také múkové múčniky posypané múkou s džemom uprosted - boli vynikajúce, ale bolo tam veľa múky :D. Wendy mi sľúbila, že na náš byt príde navariť svoje jedlo, na čo sa veľmi teším. Asi by som jej mal aj ja niečo uvariť, ale pravdepodobne radšej stavím na nejakú dobrú slovenskú reštauráciu s bryndzovými haluškami.

Mojej taiwanskej kamarátke sa na Slovensku veľmi páči. Má rada slovenských ľudí, slovenské Horalky a tiež i svoju prácu. Pracuje ako učiteľka v anglickej škôlke, kde sa každý deň doobeda počas 7 týždňov hrá s malými deťmi - minule jej dievčatá z papiera urobili kráľovnovskú korunu. No komu by sa tam nepáčilo. Sú však i veci, ktoré jej tu nerobia až takú veľkú radosť, a to najmä chladné a sychravé počasie.

To vysvetľuje i fotku na vrchu tohto článku. V Taiwane totiž zvyknú ľudia pri chladnom počasí (menej ako 15 stupňov) nosiť na tvárach rúška. Zo strachu pred omrzlinami si ich preto priniesla i na Slovensko. Keď som jej vysvetlil, že je to u nás vcelku nezvyčajné a zvláštne, Wendy sa počudovala a chcela si rúško dať dole, ale ja som ju priateľsky podržal a tiež som si nasadil rúško. Wendy totiž pre prípad núdze mala so sebou v kabelke jedno náhradné :D. Môžem vám povedať, pri mínusových teplotách vám to tvár celkom zahreje, samozrejme, ak vám neprekážajú zarazení okoloidúci.

V ten deň som šiel domov električkou. Ak ste niekedy šli (alebo aj nešli) vykúrenou električkou, v ktorej si hovel bezdomovec, tak si určite viete predstaviť, aké to malo následky na ovzdušie. Pre mňa to však tentokrát nebol žiadny problém - nasadil som si rúško a celú cestu domov som si spokojne dýchal prefiltrovaný vzduch. Z akéhosi dôvodu si však celú cestu na sedadlo predo mňa nik nesadol :D

slnečnice

Fri, 11 Jan 2013 21:55:00 +0100

I.
raz zasadíme slnečnice
áno, rovno pod okná
a porastú
a v lete sa budeme smiať od radosti
ľady sa roztopia a my zasejeme slnečnice
rovno pod okná

II.
sadíme slnečnice
prišla jar
a zem je vlhká
a smejeme sa od radosti
slnečnice vyklíčia

III.
polievam slnečnice
do nádhery
privieram oči od žltej žiary
a v tichu
počuť ako rastú

IV.
slnečnice zvädli
prejedli sa slnkom
zhnedli
pálim listy
a pokorené telá slnečníc
a slzy z dymu
hasia oheň

V.
raz zasadíme jabloň
áno, rovno v strede záhrady
s hlbokými koreňmi
a bujnou korunou
vykopeme jamu a zasadíme jabloň
tá pretrvá

Predsavzatia

Tue, 01 Jan 2013 21:46:00 +0100

Počas sviatkov som mal konečne príležitosť na pár dní sa zastaviť a porozmýšľať nad smerovaním svojho života. V hlave sa mi vynárajú otázky: Čo by som chcel v roku 2013 dosiahnuť? Čo by ma urobilo spokojnejším? Ako by som sa mohol stať lepším človekom?

Nový rok je pre mnohých obdobím, kedy si dávajú novoročné predsavzatia, a ani ja nie som výnimkou. Veľa ľudí od svojich predsavzatí upúšťa, prekvapujúci je však výsledok jednej štúdie, ktorý ukázal, že ľudia, ktorí majú novoročné predsavzatia, sú až desaťkrát úspešnejší v dosahovaní svojich cieľov, ako ľudia bez predsavzatí. Pre mňa je snáď najmotivujúcejšia skutočnosť, že sa mi už v minulosti niektoré z mojich predsavzatí podarili naplniť.

Ako stredoškolák som nepatril medzi tých najchudších a najviac som si to uvedomoval, keď som si kupoval nové oblečenie, nájsť pre mňa dobré nohavice bol ako zázrak. Jedného dňa sa to však vo mne zlomilo - keď som sa postavil na váhu a tá ukazovala číslo blízke sedemdesiatke - a rozhodol som sa schudnúť. Svoje rozhodnutie som napísal i do svojho “diára so želaniami” a začal som. A ako to dopadlo? Za päť mesiacov som schudol 15 kíl, konečne som si kúpil úzke nohavice a mohol som ísť na kúpalisko bez toho, aby som sa hanbil za svoje kilá navyše.

Ktovie, koľko by som vážil teraz, keby som vtedy nespravil to malé rozhodnutie. Preto snívajte, túžte, dávajte si predsavzatia a nebojte sa napísať ich na papier, alebo ešte lepšie - povedať ich nahlas. V opačnom prípade sa vám pomaly vytratia z mysle a nakoniec na ne zabudnete.

Ja mám na svoje malé aj veľké sny určený celý diár a píšem si ho už niekoľko rokov. Vždy sa ma zmocní pocit zadosťučinenia, keď si odfajknem ďalšie z nich ako hotové. A občas sa aj pousmejem nad túžbami pätnásťročného chlapca :).

Preto ak túžite niečo dokázať alebo zmeniť, tak teraz je ten najlepší čas na to, aby ste na sebe začali pracovať. Aké sú vaše novoročné predsavzatia?

Prvý dospelý nákup

Mon, 31 Dec 2012 15:27:29 +0100

Po Vianociach som sa vrátil do nášho hlavného mesta, ktoré sa medzičasom stalo i mojím druhým domovom. Pred mesiacom sa mi totiž konečne podarilo zohnať môj vysnívaný podnájom - v dobrej lokalite, za dobrú cenu a s dobrými spolubývajúcimi. Najviac ma však teší posledný fakt.

Kvôli chýbajúcej kuchyni som bol nútený pár týždňov žiť o čipsoch, arašidoch, pizze a sladkostiach, o to väčšia však bola moja radosť, keď som sa sem včera vrátil a privítal ma pohľad na novú kuchynskú linku, sporák, chladničku… I keď skôr ako všetko ostatné ma privítali Majove nie príliš vrelé, ale dobre mienené slová: „Vyzuj sa. Už máme na chodbe čisto.“ Stál som v našom malom impériu jedla, tešil sa z novoty a námatkovo som otvoril pár skriniek. V jednej z nich boli i moja šálka s tanierom, ktoré mi daroval spolubývajúci Tomáš.

Keďže som ešte v kuchyni nemal žiadne jedlo, tak som si dal na večeru Merci. A večera to bola vskutku rôznorodá - zjedol som širokú škálu čokolád: od orieškovej, mliečnej, karamelovej a kávovej až po horkú a marcipánovú. Nečudo, že zdravá strava je na mojom zozname novoročných predsavzatí.

Dnes som sa konečne vydal do potravín a nakúpil som si, ako som to nazval, “základné suroviny”. Samotnému nákupu predchádzalo googlovanie týchto základných surovín. Dobrý rešerš je predsa základom každého vedeckého, biznisového, ale aj kulinárskeho postupu. Tu je môj zoznam:

10 základných surovín podľa Martina Mrvu (a googlu)

mlieko
maslo
vajíčka
špagety
hnedá ryža
tmavý toast
syr Cheddar
mrazená zelenina
kukurica v konzerve
paradajky v konzerve

Snažil som sa nakúpiť si zdravo a chutne a myslím, že sa mi to podarilo. Moju dilemu, či kúpiť bio alebo obyčajné vajcia, vyriešil fakt, že v carrefoure bio vajcia nemali :D. Už sa teším na všetky svoje gurmánske špeciality a experimenty, ktoré sa pomaly vynárajú v mojich predstavách - omeleta, toast so syrom (pamätáte?), ryža so zeleninou, cestoviny so zeleninou, cestoviny s paradajkami a so syrom, mliečna ryža… Kombinácií je neúrekom, a to mám iba 10 základných surovín Martina Mrvu - asi si to dám patentovať.

Som zvedavý, čo sa stane s mojím entuziazmom, keď sa prvýkrát postavím s hrncami k sporáku. Nejako si však už počnem, v opačnom prípade budem hladný.

Mám za sebou prvý dospelý nákup; žiadne rýchle jedlá, sladkosti či slanosti, ale iba výživné suroviny. Byť samostatný znamená aj vedieť variť a môj žalúdok sa už teší na to, ako sa túto novú znalosť budem učiť.

Ako by vyzeral zoznam základných surovín podľa vás? Čo by v ňom nechýbalo?

11 spôsobov, ako byť pozoruhodným

Thu, 13 Dec 2012 20:44:00 +0100

Túlal som sa po zákutiach internetu, keď tu som narazil na jeden zaujímavý článok. Hovoril o spôsoboch, ako sa stať pozoruhodným človekom. V niektorých bodoch toho článku som sa s nadšením našiel, no denne sa ešte ocitávam v mnohých situáciách, kedy by som mohol byť lepším. Tu je jeho skrátená verzia:

1. Ži vlastný život
Na niekom, kto sa neustále snaží byť ako ostatní, nie je nič pozoruhodné. Buď sám sebou a neustále sa zlepšuj.

2. Buď autentický
Mieň veci, ktoré hovoríš a robíš. V dnešných dňoch nie je autenticita veľmi častá, ale ak ju ju máš, tak si ťa ľudia všimnú a budú ťa rešpektovať.

3. Sprav ostatných lepšími, ako si ich našiel
Zvykni si za sebou zanechávať ľudí v lepšom stave, ako si ich našiel. Šťastnejších, silnejších, vyrovnanejších, bohatších.

4. Vystúp pred ostatných
Postav sa na javisko alebo pred ľudí. Ukáž svoje nápady a kreativitu na verejnosti i napriek riziku kritiky a poníženia. Ak neprekročíš svoj tieň, tak ťa ostatní nikdy neuvidia vo svetle.

5. Pomáhaj druhým nezištne
Dobrovoľne pomáhaj druhým ľuďom. Obetuj trochu svojho času, peňazí alebo prostriedkov na pomoc niekomu inému a neočakávaj za to absolútne nič na oplátku. Rob to nezištne.

6. Nesnaž sa byť dokonalý
Buď kreatívny a abstraktný miesto toho, aby si sa snažil žiť podľa očakávaní iných. Môžeš dokázať veľké a krásne veci bez toho, aby si naplnil všeobecné ponímanie dokonalosti.

7. Čel svojmu strachu
Ľudia, ktorí sa vyhýbajú veciam, pretože sa ich boja, nikdy nebudú pozoruhodní. Čel svojím obavám, poraz ich a staneš sa tak príkladom pre ostatných.

8. Spytuj normy
Len preto, že milióny ľudí na celom svete robia veci rovnakým spôsobom neznamená, že je to najsprávnejší, alebo jediný spôsob, ako sa dá niečo urobiť. Spytuj normy a neboj sa urobiť niečo inak.

9. Vymysli vlastné výroky
Vytvor si svoje vlastné a svojrázne originálne výroky. Ľudia to spozorujú a okrem toho, že ťa zaručene začnú viac počúvať, môžu tvoje výroky dokonca i prebrať. Používaním vlastných slov a úsloví sa odlíšiš od ostatných, ktorí sa vyjadrujú klišéovito.

10. Buď pokorný
Arogancia a márnosť nepatria medzi vlastnosti, ktoré ťa spoja s ľuďmi a získajú ti rešpekt. Nezáležiac na tom, ako dobrý, slávny alebo bohatý si, zostaň pokorný s oboma nohami na zemi.

11. Prestaň sa vyhovárať
Nestaň sa niekým, kto má vždy výhovorky, a neustále všetko odkladá. Ľudí zaujímajú dôsledky toho, čo si urobil, nie dôvody, prečo si niečo neurobil. Buď nejakú vec urob, alebo ju nerob vôbec.

Nemaj za cieľ byť pozoruhodným. Síce to znie rozporuplne, ale najpozoruhodnejší ľudia nikdy nemali za cieľ byť pozoruhodnými. Robia to, čo majú radi, a našli v tom nadšenie - a to je to, vďaka čomu sa stali pozoruhodnými. Je totiž rozdiel medzi niekým pozoruhodným a človekom, ktorý pozornosť iba vyhľadáva.

Našli ste sa vy v niektorých z týchto bodov?

Ako som prekročil svoj tieň

Tue, 20 Nov 2012 14:32:32 +0100

5. a 6. október sa u mňa zapísali medzi najvýznamnejšie dni tohto roka. V prvý októbrový týždeň sa totiž v Senci konala konferencia o médiách a manažmente Mexpo, na ktorej som sa zúčastnil ako jeden z prednášajúcich.

Od usporiadateľov to bol veľmi riskantný krok, pozvať na podujatie plné odborníkov a zrelých ľudí prednášať takého mladého človeka. Rovnako riskantný krok to bol aj odo mňa, veď, čo ak by som to pokazil? No ja som prekonal svoj strach a podujal som sa na tento bláznivý nápad.

A strach som teda mal poriadny. Tesne pred tým, ako som mal prednášať, som sa cítil ako pred zoskokom z lietadla. V žalúdku som mal motýle, v hrudi nervozitu a v hlave otázku “Čo tu robím?”. Vtom ma uvádzač zavolal na javisko a už som nemal žiadny čas na rozmýšľanie. Ani na útek. Vzal som do rúk mikrofón, pozrel sa na očakávajúcich ľudí v hľadisku a začal som. Prvé slová sa mi jedno za druhým drali cez hrdlo, no po chvíli som sa už začal usmievať (i keď nie navonok, ale určite vo vnútri). Je zvláštne, ako sa za 20 minút vo mne strach a submisivita odrazu premenili na sebavedomie. Ľudia ma počúvali.

A tu je moja prednáška. Rozprával som o minimalizme a o tom, ako zjednodušiť svoj život použitím jednoduchého pravidla “Menej je viac.”

Mexpo bolo nevšedne inšpiratívne miesto, no pre mňa bolo najväčšou udalosťou prekročenie vlastného tieňa. Je to úžasný pocit a zároveň i jediný spôsob, akým môže človek rásť.

Vysokoškolský život

Sun, 28 Oct 2012 00:55:00 +0200

Už je to mesiac, čo som poprvýkrát zasadol do vysokoškolských lavíc a taktiež je to i mesiac, čo som naposledy prispel na tento blog. Skutočnosť je taká, že život vysokoškoláka ma celého pohltil a na mnoho vecí mi čas nezvýšil. Za tých pár týždňov som toho stihol naozaj veľa :).

Môj prvý deň na Ekonomickej univerzite v Bratislave sa začal klasicky Martinovsky. Najskôr som štvrťhodinu čakal na výťah, nevediac, že sa za ním na druhej strane nachádza schodisko. Cesta výťahom bola navyše i trochu traumatizujúca, nakoľko sa moji univerzitní spolužiaci poväčšine riadia heslom „Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí“. Počas cesty hore som si uvedomil, že vlastne neviem, kde mám hodinu matematiky, takže som vystúpil. Na šestke. Ďalších 10 minút som teda zúfalo blúdil po deväťposchodovej budove. Moja intuícia a vytrvalosť ale nakoniec našli správnu miestnosť, a tak som s polhodinovým meškaním vošiel do triedy. Podobný scenár sa odohral aj na druhý deň, tentokrát bolo však dôvodom môjho oneskorenia zmeškaná električka. Moji učitelia sú zatiaľ vcelku zhovievaví, preto si z toho nikto nerobil ťažkú hlavu.

Prvé týždne som trávil so svojimi spolužiačkami z gymnázia, Dominikou a Lindou. Dominika dokonca chodí i na rovnakú fakultu ako ja, Fakultu medzinárodných vzťahov a preto spolu máme väčšinu prednášok. Je to zvláštny pocit, ale obaja sme určite vďační za to, že už od prvého dňa máme na škole niekoho, komu sa môžeme pochváliť, posťažovať sa, alebo aspoň stráviť prestávku na obed. Linda ma zasa už zopárkrát zobrala autom do školy a zažili sme si aj rannú kolónu. Vždy som sa pri tom cítil ako na výlete, pripomenulo mi to totiž nie až tak dávne časy, keď sme pred maturitou so spolužiakmi chodili blicovať na dunajské nábrežie, učiť sa maturitné otázky a, samozrejme, nakupovať.

Na novej škole som sa najviac obával, že si nenájdem priateľov. Potrebujem byť s ľuďmi a komunikovať s nimi, inak sa cítim sám. Našťastie som sa so svojimi spolužiakmi veľmi rýchlo spriatelil, čomu dopomohla i krúžkovica, na ktorej sa stretli všetci z nášho krúžku.

Stretli sme sa v podniku so zaujímavým názvom Pub u zeleného stromu a v tú noc tam navyše mali Gypsy Night, takže sme si zatancovali aj na rómsku nôtu.

Počas celej noci som instatne pridával fotky do facebookovej skupiny nášho krúžku (aby si atmosféru zažili aj tí, čo nemohli prísť) a vďaka tomu sme sa všetci lepšie spoznali. Celú noc vám opisovať nebudem, ale pre obraz bude stačiť príspevok, ktorý ráno do našej skupiny pridala Peťa :D.

Posledným aspektom vysokoškolského života je aj samotná škola. Teda, asi by mala byť prvým, nie posledným, ale v mojom článku to jednoducho tak vyšlo. Predmety ma zväčša zaujímajú, alebo ich aspoň považujem za prínosné, takže si myslím, že sa mi nebude učiť ťažko.

Najviac ma teší to, že mám možnosť si aj naďalej obohacovať svoju angličtinu a francúzštinu. Okrem toho som sa začal učiť aj ruštinu a veľmi ma to baví. Už viem trochu aj po azbucky!

Svoj prvý mesiac na vysokej hodnotím veľmi pozitívne a teším sa na tie ďalšie. Baví ma byť vysokoškolákom, pretože sa mi odrazu otvorilo toľko možností. Je to ako mať pred sebou otvorenú obrovskú bonboniéru, z ktorej môžem ochutnať čokoľvek. Len škoda, že nemôžem ochutnať všetko naraz. Som zvedavý, čo budem hovoriť, keď si ochutnám ten svoj bonbón počas skúškového :D. Ale ako sa poznám, nech sa stane čokoľvek, ja to všetko aj tak nakoniec prekrútim na poučný príbeh s happy endom.

Nočné mory

Tue, 18 Sep 2012 14:17:15 +0200

Dnes sa mi sníval hrozivý sen.

Začal sa mojím príchodom na trnavskú stanicu, pred ktorou stála tlačenica ľudí protestujúcich proti nespravodlivosti v slovenskom školstve. Ani neviem ako, odrazu som sa stal súčasťou davu, chvíľu som dokonca protestoval s nimi, no keď som si uvedomil, že to nemá zmysel, chcel som nastúpiť na vlak a odísť. Zrazu som bol na nástupišti, ktoré bolo preplnené tak, že sa tam nedalo hýbať. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit, že niečo nie je správne, a v tom sa strhla strašná búrka. Obloha stemnela a z čiernoty sa na zem s hrmotom vrhali blesky. Vnútro mi zaliali strach a úzkosť, chcel som ísť preč, nastúpiť na vlak, ktorý už odchádzal, ale ľudia okolo mňa a aj na celom nástupišti sa vôbec nehýbali, vytvárali živú stenu. Blesky sa rýchlo dostali aj medzi dav a jeden z nich zasiahol človeka neďaleko mňa. Ihneď podľahol. Pud sebazáchovy a túžba po prežití mi kázali, aby som sa čo najrýchlejšie z tohto miesta dostal, keď vtedy do mňa udrel blesk a ja som sa zobudil.

Ráno som sa snažil rozpamätať na svoj sen a v mysli sa mi vynorili obrazy snov z posledných mesiacov. Niečo podobné sa mi totiž snívalo už viackrát. Vždy som šiel z mne blízkeho miesta do neznámej destinácie. Nemám ani poňatia, kam idem, viem iba to, že chcem ísť. Každýkrát potrebujem nastúpiť do autobusu alebo vlaku a častokrát spoj buď nestihnem, alebo mám oprávnené obavy, že ho nestihnem. Keď sa mi konečne podarí nastúpiť, zobudím sa.

Moje nočné mory majú jednoduchú príčinu. Je ňou zmena. O 6 dní sa definitívne skončí jedno obdobie môjho života a stanem sa vysokoškolákom. Presťahujem sa do Bratislavy. Začnem chodiť do školy. Stretnem mnoho nových ľudí. Navonok to všetko zvládam dobre, ale neisté očakávania a už čoskoro nové prostredie asi moje podvedomie pekne pomiatli. Natoľko, že v sne nevie nastúpiť na poondiaty vlak a dopraviť ma do Bratislavy :D. Ale asi nechce predbiehať udalosti.

-
Mimochodom, neviete niekto o dobrom podnájme v Bratislave? Bezúspešne si ho hľadám už mesiac a postupom času som ustúpil takmer zo všetkých svojich požiadaviek, ja len jednoducho potrebujem strechu nad hlavou :D Ak o niečom viete, tak mi napíšte na martinmrva @ me.com. Dá sa za 5 dní niečo nájsť?

3 umelci, ktorí ma inšpirovali

Wed, 12 Sep 2012 16:19:00 +0200

Mám rád umenie. Nepovažujem sa za žiadneho odborníka na umenie - i keď jeho otázkou som sa istý čas zaoberal (a prišiel som na odpoveď, že umením môže byť všetko) - no umením sa rád obklopujem. Preto som sa vám dnes rozhodol predstaviť niekoľko mojich obľúbených umelcov. O niektorých z nich budete možno počuť prvýkrát, ale o to väčším prínosom pre vás môžu byť.

1. Maurice Béjart
Švajčiarsky choreograf, zakladateľ škôl moderného baletu MUDRA a RUDRA. Túto krátku informáciu som musel vedieť ako súčasť reálií o frankofónii na maturitu z francúzštiny. Som však rád, že ma to neuspokojilo, a že som chcel o Béjartovi vedieť viac. A preto som v máji napísal do youtube vyhľadávania jeho meno a objavil som tak prvý balet, ktorý ma nenudil.

Senzualistické pohyby, spojenie muža a ženy, a to všetko počas opakujúcej sa a do vyvrcholenia stupňujúcej hudby Ravelovho Bolera. Neviem nakoľko vás to zaujme (mňa úplne :D), mojich priateľov to totiž nudilo. Všetkých však zaujalo Béjartove baletové znázornenie sexu Héliogabale.

2. René Magritte
Belgický surealista, ktorý na svojich obrazoch spája objekty, ktoré zdanlivo nemajú žiaden súvis. Vlak vychádzajúci z krbu, končatiny bez tela, hrad na levitujúcej skale, pršiaci muži (ešte predtým ako s tým prišli Weather Girls). Ak potrebujete povzbudiť svoju kreativitu, tak si pozrite Magrittove obrazy.

Fils de l’homme (Syn človeka)

Muž v cylindri

Ak ste videli film 500 dní so Summer, tak si môžete všimnúť v jednej zo scén (keď ide Tom prvýkrát na návštevu k Summer) jasný odkaz na Magritta.

3. Sarah Kay
Predstaviteľka hovorenej poézie,ktorú som pred rokom objavil na Ted.com. Dovtedy som ani netušil, že niečo ako hovorená poézia existuje, no po tom, čo som si vypočul niekoľko jej básní, som ostal fascinovaný. Dokonca natoľko, že ma to hneď inšpirovalo pokúsiť sa napísať aj svoju “hovorenú báseň”, i keď by som to ozaj nazval iba pokusom :D. Pozrite si jej prednes básne Keby som mala mať dcéru (dajú sa tam zapnúť aj titulky). Stále som neprišiel na to, čo robí jej básne tak výnimočnými. Je to hlasom, charizmou alebo jej schopnosťou vytvoriť pútavý príbeh? Pravdepodobne je to kombinácia všetkých troch. A pozrite si aj Zaľúbený list od zubnej kefky pre koleso na bicykli. Je to romantické.

Pôvodne som chcel napísať dlhší zoznam, ale väčší počet umelcov by bol príliš únavný na jeden článok. Navyše, ak vás aspoň jeden z nich zaujal, tak máte program aspoň na niekoľko hodín. Ktorí umelci inšpirovali vás?

Zoťatá jabloň

Fri, 07 Sep 2012 15:45:00 +0200

Skutočný vek jablone zistíme, až keď ju zotneme. Spočítam jej letokruhy a pritom na nich vôbec nezáležalo, keď mi koruna vyrastajúca z nich ešte minulý rok vytvárala letný prístrešok, pod ktorý som sa tak vďačne schovával. Aj tak si v mysli poviem tridsaťtri a snažím sa spomenúť si na 15 rokov pred svojím narodením z rozprávania mojej matky. Aký to bol deň, keď starý otec do zeme zasadil korene tejto jablonky? Bola to sobota? O čom písali vtedy v novinách? Potom si prejdem malíčkom po obočí. To už sa nedozviem, starý otec tu už, rovnako ako jeho jabloň, nie je.

Dala nám veľa jabĺk. Ešte stále si pamätám, ako som si na jednom z nich vylomil svoj prvý mliečny zub. Nuž, ale ako plynul čas, zostarla, nápor vlastných plodov jej leto za letom polámal konáre a do vytekajúcej živice sa jej zaniesli choroby, každým rokom chradla. Sekera s lipovým poriskom jej bola vykúpením. Zasadím novú jabloň. Ale budú ma aj jej konáre chrániť pred letným slnkom?

Je to ťažké

Sun, 02 Sep 2012 13:22:00 +0200

Je to ťažké
niesť vášnivého býka na chrbte
tlačiť zbytočne kameň do hory
preplávať s tebou La Manche
a neprísť pritom o dych
a neprísť o teplú krv v tele.

Som ryba v močiari
a zo všetkých rýb som si vybral teba
tak plávaj so mnou iba na jednu stranu a na žiadnu inú!
Budem ťa nosiť na chrbte až pokým sa neobrátiš na brucho
a pokým sa kameň nezvalí z hory a neroztriešti na milión kúskov,
ktoré sa mi nebude chcieť poskladať. Potom ti poviem zbohom a
šťastnú plavbu. Mnoho rýb ešte prepláva La Manche, mnohým stuhne krv.
Tak to chodí v tom našom močiari.

Kafka: „Kniha musí byť sekerou na zamrznuté more v nás.“

Mon, 27 Aug 2012 16:18:00 +0200

V trnavskej knižnici je autorov na K tak veľa, že sú police určené ich dielam úplne preplnené (čo sa o okolitých písmenách povedať nedá). Hľadal som Kerouaca, ale ešte predtým, ako som ho objavil, som narazil na Kafku. O Kafkovi som sa predtým učil v škole, jeho diela som však nečítal, vedel som iba zovšeobecňujúcu (no na maturitu postačujúcu) poučku typu “písal o samote človeka, odcudzení od príbuzných a neschopnosti komunikovať so svetom”.

Prezeral som si Kafkovu tvorbu, keď tu ma zaujala kniha obalená bielym kancelárskym papierom, na ktorom stálo skromným fixkovým písmom Povídky - Kafka, F. Bola v nej aj jeho najznámejšia novela Premena, a keď som zistil, že tá má iba 50 strán, tak som si knihu požičal. A určite to nebola posledná kniha, ktorú som si od neho požičal.

Príbeh o úradníkovi, ktorý sa v jedno ráno zobudí premenený na obrovského nechutného chrobáka, je vám mnohým známy - ak ho však nepoznáte, tak vám nechcem pokaziť pôžitok z čítania. Preto iba poviem, že poučka v prvom odstavci sa úplne vzťahuje na túto novelu a je to príbeh tak tragický a zúfalý, že mi je vždy smutno, keď začnem rozmýšľať nad osudom a pocitmi Gregora Samsu.

Pocity samoty a ľudského odcudzenia sú typické takmer vo všetkom, čo Franz Kafka napísal. A dokáže to aj na veľmi krátkom úseku ako napr. v “Ti, kdo běží kolem*”

V tomto krátkom úryvku si tiež môžete všimnúť ďalšie typické znaky Kafkovho písania - používanie rozvitých komplexných viet a racionálne využívanie slov. Kafka nemrhá slovami, práve naopak, starostlivo ich vyberá a ukladá do viet. Nie nadarmo je považovaný za najlepšieho nemecky píšuceho autora 20. storočia.

Za zmienku stojí aj Kafkove sofistikované využívanie metafory a symbolov, ktoré nájdete takmer na každej strane. Aj vďaka tomu sú jeho knihy určené na viacnásobné čítanie, vždy v nich objavíte niečo nové - ide o akúsi depresívnu verziu Malého princa.

Kafkov štýl by sa dal so svojimi častými desivými a mätúcimi pasážami opísať ako nočno morový. Taktiež vynikajúco pracuje s napätím, ktoré stupňuje až do pre čitateľa neznesiteľnej intenzity - a práve v tom momente ju uvoľní a spôsobí mu uspokojenie. Práve túžba zistiť pointu sa v jeho tvorbe stáva hnacou silou, ktorá nás núti otáčať strany.

Malá bájka
„Ach,“ řekla myš, „svět je den ode dne těsnější. Nejdříve byl tak široký, až jsem měla strach, utíkala jsem dál a byla jsem šťastná, že konečně vidím vpravo i vlevo v dálce zdi, jenže tyto zdi se tak rychle sbíhají, že jsem už v posledním pokoji, a tamhle v koutě stojí past, do níž běžím.“ – „Stačí jen, když změníš směr,“ řekla kočka a sežrala ji.

Literárni kritici sa dodnes nezhodujú vo výkladoch jeho úvah, čŕt a noviel. Dokonca ho nevedia zaradiť ani do určitého literárneho smeru. Práve preto Kafka krátko pred smrťou požiadal svojho priateľa, aby spálil všetky jeho rukopisy - vedel, že ho ľudia nepochopia a v interpretáciách jeho slová poprekrúcajú. Našťastie ho jeho priateľ neposlúchol, a preto máte možnosť o vlastné pochopenie jeho tvorby. Najlepšie však Kafkovo písanie vystihol on sám:

„Myslím si, že by sme mali čítať len také knihy, ktoré nás zraňujú a bodajú. Ak nás kniha, ktorú čítame neprebudí úderom do hlavy, načo ju čítame? Potrebujeme knihy, ktoré v nás spôsobia katastrofu, ktoré nás hlboko zarmútia, ako smrť niekoho, koho milujeme viac než sami seba, ako vyhnanstvo v lesoch ďaleko od všetkých, ako samovražda. Kniha musí byť sekerou na zamrznuté more v nás.“

Franz Kafka

Čítali ste už niečo od Kafku? Čo to vo vás zanechalo?

*Úryvok je z knihy Povídky I.

Pán v bielom klobúku

Sat, 18 Aug 2012 21:05:00 +0200

Dalo by sa povedať, že v deň, kedy sa stala táto príhoda, boli ulice mesta prázdnejšie, ako zvyčajne. Zvláštna zhoda okolností možno spôsobila, že sa takmer všetci ľudia v meste v toto príjemné popoludnie vyhli pokojnému prostrediu námestia, je však taktiež možné, že za to môže nevyspytateľné počasie v posledných dňoch.

A tak pri fontáne na námestí nebol nikto okrem pána v čiernom obleku s bielym klobúkom a P., ktorý si sadol niekoľko lavičiek od neho. Nedalo by sa povedať, že by sedel presne oproti nemu, ale taktiež to nebolo ani blízko pána v klobúku - P. si chcel iba nerušene čítať knihu bez toho, aby toho pána urazil.

P. sa oprel o chladné operadlo lavičky a otvoril titulnú stranu knihy, ktorú si niekoľko dní dozadu požičal v knižnici. Letmo pomyslel na pána sediaceho obďaleč, na jeho zanedbaný oblek s pokrčenými rukávmi a klobúk, ktorý v kombinácii s jeho oblečením pôsobil bizarne. Iba kožené topánky, na ktoré úkosom ponad knihu dovidel bez zdvihnutia hlavy, pôsobili rezko. Otočil stranu a ponoril sa do čítania prvej kapitoly s názvom Ľahké bremeno.

Aj pána v klobúku na moment zaujal jeho nový spoločník sediaci na lavičke, na ktorej sa ešte pred desiatimi minútami chvíľu vyhrievala čierna mačka. Pri pohľade na koženú väzbu knihy v rukách mládenca si predstavil honosnú knižnicu vo veľkom dome, v ktorom určite mladý muž býva so svojou ženou. Aj on zvykol mať kedysi veľkú knižnicu a ženu, s ktorou každú nedeľu sedával na námestí pri fontáne. No odkedy jeho manželka zomrela, chodí k fontáne sám, pravdepodobne iba zo zvyku.

Z kamenného husieho zobáka dopadal do fontány monotónny prúd vody, ktorého šumenie vyčistilo P. myseľ, a tak nerušene prečítal už 27 strán. Pri pohľade na toto číslo sa P. potešil zo svojho výkonu a pretočil stranu (v skutočnosti prečítal iba 19 strán textu). Vtom sa slnko po dlhom čase konečne predralo cez potrhané tmavé oblaky a ostro zasvietilo na stranu 28, čím sa čítanie pre P. stalo bolestivým. Pokračoval však v čítaní, i napriek tomu, že ho už po niekoľkých sekundách začali štípať oči. Kombinácia dočasného nepohodlia a nudného dialógu spôsobili, že P. stratil sústredenie, čo si uvedomil, keď tú istú vetu prečítal niekoľkokrát po sebe. „Ale to, čo robí Marianna, predsa vôbec nie je dôležité!” zakričal, nervózne klopkajúc nohou o podlahu.“ Na svoje prekvapenie zistil, že bez rozmýšľania, a teda úplne zbytočne, prečítal celý posledný odstavec. Rozhodol sa teda prečítať ho odznova, slnečné lúče sa pálivo odrážali od papiera.

Pán v klobúku ešte stále sedel na lavičke pri fontáne a pohrával sa s myšlienkou, že svojho spoločníka ponúkne cigaretou. Všimol si, že už dlhšiu chvíľu mladý muž nepretočil stranu, ba čo viac, nepohol pohľadom z toho istého miesta v knihe. Vedel, že o chvíľu zavrie knihu - v tom prípade si chcel k nemu prisadnúť a nadviazať rozhovor - vzrástol však v ňom záujem, keď si všimol, že chlapec plače. Postavil sa a s rukou na tabatierke vo svojom vrecku sa vydal k nemu.

V P. rástli hnev a frustrácia, keď uvážil, že kniha je nudná a čím viac sa snažil sústrediť, tým ťažšie sa mu čítalo. Keď si uvedomil, že sa mu po líci kotúľa slza, utrel si ju do rukáva a zatvoril knihu. Rozhodol sa, že ju už nikdy neotvorí, ba čo viac, hneď na druhý deň ju pôjde vrátiť do knižnice - jeho priateľka musí byť buď ľahkomyseľný, alebo neskúsený čitateľ, ak sa jej kniha páčila. Sklamaný touto pohnútkou, zdvihol sa z lavičky a vydal sa na cestu do kiosku, dostal totiž chuť na cigaretu. Vtom sa pred ním zjavil pán v klobúku a so skúmajúcim pohľadom sa ho slabým hlasom spýtal: „Je všetko v poriadku?“
P. mu zaskočene odvetil: „Áno, to iba slnko…“
Potom odišiel a prúd fontány zastal.

Grilled cheese (recept)

Sun, 12 Aug 2012 22:44:00 +0200

Dnes vám predstavím najľahší a pravdepodobne aj najchutnejší recept, aký poznám. A pritom dohromady poznám aj 3 recepty! Recept na Grilled cheese (žiadny grilovaný syr). Prvýkrát som sa s týmto jedlom dostal do kontaktu v zvláštnej americkej reštaurácii s medveďou tematikou (všade tam boli obrázky medveďov). Z jedálneho lístka som si objednal grilled cheese, mysliac si, že mi prinesú niečo ako slovenský vysmážaný syr. O to väčšie bolo moje prekvapenie a sklamanie, keď mi na tanieri priniesli oškvarený kus chleba so syrom a hranolky. Druhé prekvapenie som zažil, keď som sa do tohto chleba zahryzol. Síce nemám rád slovné spojenie „nebíčko v papuli“, ale pocítil som asi niečo také. Slasť v ústach.

Od príchodu na Slovensko som však grilled cheese nejedol. Nevedel som ako ho pripraviť a receptom na internete neverím. Dostal som však dobrý nápad, a to spýtať sa Mariny (ktorá aj tento rok prišla na Slovensko), či mi jeden nepripraví. Na moje potešenie súhlasila, a tak som sa mohol znova zahryznúť do jemnej chrumkavej kôrky chleba ukrývajúcej chutný roztopený syr, ktorý sa rozplýval na jazyku. Áno, grilled cheese!

Tu je recept:

1. Vezmite dva krajce chleba alebo sendviču
2. Na vrch jedného krajca naukladajte 2 plátky syru, najlepšie takto plátkový Cheddar, natrhaného na malé kúsky, aby sa ľahšie roztopil
3. Prikryte druhým krajcom chleba a vonkajšie strany krajcov natrite maslom
4. Položte chlieb na rozohriatu panvicu a čakajte, kým trochu zhnedne. Potom chlieb otočte a tlačte ho zvrchu príborom na panvicu, aby sa urýchlilo hnednutie
5. Grilled cheese je hotový!

Pre efekt môžete chlieb diagonálne rozkrojiť ako na hornom obrázku a tešiť sa z vykúkajúceho lahodného roztopeného syra.

Znie to obyčajne, chutí to nezvykle. Už o mesiac sa budem sťahovať do podnájmu v Bratislave a som veľmi rád, že ma Marina tento recept naučila. Okrem cestovín a krupice si totiž budem schopný ukuchtiť aj takúto dobrotu, takže ako vysokoškolák hladom trpieť nebudem. Poznáte aj vy nejaké chutné, no pritom jednoduché a rýchle jedlá?

(Mimochodom, práve som si uvedomil, že podobný produkt vytváral kedysi aj náš toastovač, takže táto fajnovo znejúca vec sa po slovensky bude asi volať toast so syrom :D)

Blackout poézia

Wed, 18 Jul 2012 21:56:00 +0200

Pred istým časom som natrafil na zaujímavý článok na (zaujímavom) blogu draksavracia.sk. Bol o americkom spisovateľovi/umelcovi, ktorému sa podarilo vo svete spopularizovať originálnu umeleckú praktiku známu ako blackout poetry. Tá je veľmi jednoduchá. Zoberiete si kúsok novín alebo stranu knihy a začiernite fixkou všetky nepotrebné slová. Voilá, blackout báseň je na svete.

Táto myšlienka ma hneď zaujala, pretože zo starých novín a kníh umožňuje vytvoriť niečo podnecujúce, malý kúsok umenia. Staré noviny budú vždy staré noviny a nezaujímavé knihy budú pre mňa vždy nezaujímavé, no pri blackout poézii na kvalite tlače nezáleží. Aj z na prvý pohľad nudného článku sa dá vytvoriť originálna báseň. Dosť bolo slov na úvod, tu je moja prvá báseň.

Příběh. Vytvoril som ju z jednej polstrany knihy o transcendentálnosti, ktorú mojej sestre na ulici daroval nejaký nadšenec reinkarnácie. Akoby tušil, že potrebujem materiál na blackout básničky…

Tradície. Táto báseň vznikla z tretiackej učebnice slovenčiny.

Hrozí koniec. SME vydané 18.7.2012

Na vytvorenie vlastnej blackout básne vám stačí čierne pero alebo fixka, kúsok novín a trocha predstavivosti. Ja osobne vždy začínam slovom, ktoré ma zaujme a ostatné prichádza spontánne. Ak budete mať nabudúce tvorivú chvíľku, určite to skúste.

Ešte trochu popracujem na estetike mojich výtvorov a ktovie, možno niekedy budú aj zavesenia na stenu hodné :D. Ktorá báseň sa vám páči najviac?

Ako sa brigádovalo na Pohode 2012?

Mon, 16 Jul 2012 15:33:00 +0200

Po úspechu, ktorý u mňa zožala minuloročná Pohoda bolo samozrejmosťou náš najväčší festival navštíviť opäť. A ako bolo? Opäť som sa zabával s priateľmi, všade vládla pohoda, i keď u mňa ani zďaleka nie taká, ako minulý rok. Na Pohodu som totiž prišiel pracovať.

Pôvodne som chcel na Pohodu prísť ako dobrovoľník - mal by som lístok zadarmo, ľahkú prácu (dobrovoľníci zväčša iba strážia priestory pred nedovoleným vstupom) a dve tretiny Pohody iba pre seba. Potom však prišiel kamarát Peter s návrhom brigády, na ktorej by som pracoval dohromady iba 20 hodín (o 4 menej ako dobrovoľníci) a k lístku zadarmo by som navyše dostával aj plat (že vraj môžem zarobiť až 100€). Môj osud bol týmto spečatený. Išiel som na Pohodu predávať pivo.

Iba postupne som sa dozvedal, že nebudem pivo predávať vo výčape, ale že ten výčap budem nosiť na svojom vlastnom chrbte. A že ten desaťkilový batoh plný piva bude mať vlastne až dvadsať kilov. Naivný a optimistický aký len som, vybral som sa vo štvrtok na trnavskú stanicu smer Trenčín, nerozmýšľajúc nad druhou stranou rovnice Ja + 20 kilov na chrbte + 35°C =

Pohoda sa začala najlepšie ako sa len mohla. Trafil som na prvýkrát. Do areálu som sa dostal ihneď cez špeciálny vstup pre pracujúcich na Pohode, venujúc súcitný pohľad skupinke asi 300 čakajúcich návštevníkov pred hlavným vchodom. Prvý deň som mal (kvôli dezorganizácii) voľno, a tak som sa mohol venovať objavovaniu krás festivalu. Medzi novinkami, ktoré ma potešili, boli snežné delá, ktoré úžasne osviežovali rozpálenú pokožku, bazén od Semtexu s prekvapivo čistou vodou, dráha na disko korčuľovanie, potraviny s čerstvým pečivom, viac miest s tieňom a splachovacie záchody. Ak vám to ešte niekto nepovedal, tak vám to poviem ja: Pohoda má naozaj všetko.

Aj tento rok som sa na festivale stretol s Lindou, bývalou spolužiačkou a Pohodovou veteránkou. Okrem toho, že mi dala dobré festivalové rady a kúpila mi grilovaný oštiepok som s ňou a jej partiou trávil dosť času. Mám taký pocit, že niekedy som ju dokonca aj otravoval. Nič to však nemení na fakte, že je to moja festivalová sestra a dozvedá sa o tom asi v momente, keď si prečíta túto vetu :D. Na fotke je Pohoda 2011 - tento rok sme boli o rok krajší a bez klobúkov.

V piatok o trinástej hodine sa začal teror. Prišiel som k bielej dodávke, ešte stále s dobrou náladou, odpracovať si svoje prvé 3 hodiny. Dostal som ľadvinku na peniaze a potom sa to stalo. Dali mi na chrbát ten dvadsaťkilový batoh plný zlatistého moku. Už od prvej sekundy som vedel, že je so mnou zle. Hlavou mi prechádzali rôzne myšlienky od 20 hodín, 20 hodín, 20 kilov… po dokážem vôbec odlepiť nohu od zeme? A potom ma vyslali samého napospas osudu predávať pivo. V miernom predklone s nohami od seba a robiac malé kroky dopredu som sa cítil ako skutočný sumo bojovník.

Peter mi ešte pred brigádou hovoril, že najhorších je iba prvých 15 minút, potom už pivo na chrbte (alebo skôr svoj chrbát) necítim. Pravdou bol však pravý opak. Skutočná bolesť sa dostavila po polhodine a iba 4 predaných pivách (z 20 v sude). A aj to som bol rád, že sa mi ich podarilo predať. Nevedel som totiž dobre pracovať s pipou (tak hovorili tej páčke, cez ktorú som čapoval pivo, i keď slovenský slovník cudzích slov pod týmto pojmom pozná iba veľkú juhoamerickú žabu), a tak som predával poháre plné pivovej peny.

Keď som po hodine začal kolabovať od prepracovania (a vidiny ďalších dvoch hodín práce pred vytúženou prestávkou), zavolal som Linde dúfajúc, že si kúpi všetko moje pivo. Čas plynie oveľa pomalšie, keď máte na chrbte dvadsaťkilové závažie, a tak som Linde za desať minút, počas ktorých si merala cestu ku mne, zavolal ešte päťkrát. Jej partia si odo mňa kúpila päť pív a počas mojej načierno urobenej prestávky ma jej frajer naučil používať pipu. Do pracovného stanovišťa som sa vrátil po 2 hodinách a zamestnávateľ mi cez Petra veľmi citlivo oznámil, že môj výsledok bol jednoducho mizerný. Za ten čas sa ostatní pivonosiči totiž stihli otočiť v priemere 5-6krát. Cítil som trochu pocit viny, lebo som nechcel, aby na mne Mišo (majiteľ pivonosičského biznisu) prerobil - chcel som odrobiť aspoň svoj lístok, no týmto tempom som nemal šancu to dosiahnuť. A, pravdupovediac, ani prežiť.

A tak mi dali na chrbát o poznanie ľahšie Rajec minerálky a vybral som sa ich predávať spolu s Olejom (zvláštna prezývka). Ako ste si mohli všimnúť, môj prístup k práci bol veľmi negatívny, čo mi ju veľmi neuľahčovalo, a všimol si to aj Olej, ktorý mi poradil brať to na ľahšiu váhu (vidíte tú iróniu?) a viac sa na ľudí usmievať. A pýtať sa ich, či si dajú pivo/minerálku. A pýtať sa viac tých, čo sedia v tieni ako tých, čo chodia (sediaci sú leniví a skôr si pivo kúpia). Síce som predal iba jednu minerálku, jednoducho na festivale minerálky neletia, Olejovi sa podarilo predať všetko pivo za menej ako polhodinu. Moja trojhodinovka sa skončila a teraz som mal tri hodiny prestávku pred ďalšou šichtou.

Ak ste si mysleli, že si počas tých troch hodín užíval festival, tak sa mýlite. Zaliezol som do stanu a čakal som, kým ma prestane bolieť chrbát a dúfal som, že bude večer búrka (a nebudem musieť pracovať). Medzitým som rozmýšľal nad fungujúcimi sloganmi na predaj piva. Prišiel som na toto:

Kúpte si pivo! Pivo je dobré! Pivo je zdravé! Z piva dobre býva! (Tieto neosobné slogany vôbec nefungujú, najlepšie je pozdraviť a osobne sa pýtať Dáte si pivo? alebo Dáme si pivo?)

Po 3 hodinách som sa vybral znova pracovať, oddýchnutý, pozitívne naladený a s novou nádejou. A viete čo? S Olejovými radami, optimizmom a správnymi pipa technikami som pivo predal za polhodinu! A potom, keď som si šiel pre ďalšie, sa spustila búrka. A prevrátil sa nám stan, napršalo nám doň a ráno sme ho mali kvôli mojím omrvinkám plný mravcov. A Tiersenov koncert (jediný, na ktorý som sa tešil) presunuli na tretiu ráno a ja som ho prespal. Na druhý deň sa mi pracovalo lepšie, i keď som nešiel na žiadne koncerty ani atrakcie, na to som bol príliš unavený.

Dohromady som si miesto 20 hodín na Pohode akoby zázrakom odpracoval iba 10 - ale vynásobte to počtom kíl, čo som nosil na chrbte a umocnite to na počet stupňov Celzia, čo bolo na letisku, a získate obraz o tom, ako sa mi brigádovalo. Preháňam. Nebolo to až také strašné. Obávam sa však, že v mojich fyzických medziach je miesto iba pre jednu vec - buď pracovať, alebo sa zabávať. Obidve sa mi dohromady skĺbiť nepodarilo, a tak som bol posledný deň a pol frustrovaný, pretože bol plný práce a bolesti, zatiaľ čo sa celá Pohoda zabávala.

Som však vďačný za túto skúsenosť, lebo som sa dozvedel, že nie pre všetkých je Pohoda iba o zábave, pre niektorých je aj o ťažkej práci. Preto keď sa prídem na budúci rok na Pohodu zabávať, určite si vždy kúpim pivo od pivonosičov a k tringeltu pridám pár súcitných slov, aby som tak zahojil bolestivú spomienku na tohtoročné leto. A k tomu istému vyzývam aj vás.

_
Ozaj, počas predávania piva som stretol skupinu asi 5 super chalanov, ktorí si odo mňa kúpili asi 7 pív a veľmi empaticky ma tým pripravili o moje bremeno. S jedným z nich sme sa, obaja o tom nevediac, vzájomne nasledovali na twitteri. Nájdete ho pod @kuko21 a aj on o Pohode napísal na svojom (veľmi podnetnom) blogu - môžete si to prečítať tu.

Špinavé topánky

Sat, 16 Jun 2012 17:17:00 +0200

Pred pár dňami Slovensko zasiahlo krátke „obdobie dažďov“, no ani výdatné zrážky nespomalili moje životné tempo. Učil som sa doma na prijímačky, išiel som ku kamarátke a učili sme sa na prijímačky, išli sme s kamarátkou na prijímačky (áno, mám za sebou pestrý týždeň!) a pomedzi to som občas šiel s (už bývalými) spolužiakmi von. Okrem toho, že som sa stihol obstojne naučiť základy ekonómie a ekonomiky som prišiel na jednu vec, a to, že sa bojím dažďa.

Uvedomil som si to, keď som asi pred týždňom šiel s kamarátmi do mesta a cítil som sa nespokojný s tým, že pršalo. Moje biele topánky boli totiž kvôli dažďu mokré a špinavé. A existuje niečo horšie ako mať v sychravom počasí mokré a špinavé topánky? „Nemám rád, keď prší a chcem slnko!“ poznamenal som, preskakujúc kalné kaluže a mračiac sa na moje teraz čierno-biele topánky.

Akási prírodná sila moje želanie vyslyšala, a tak sa teraz môžem tešiť z belaso modrej oblohy a čisto bielych topánok (medzičasom som si ich opral). Pretáčajúc si v hlave zážitky z posledných dní som si však spomenul na jeden článok, ktorý som napísal asi pred rokom. Moja obhajoba spontánnych detských radostí mala titulok „Naučme sa opäť skákať do kaluží“. Očividne som za tých pár mesiacov na vec zmenil názor. Spočiatku som bol zo seba trochu sklamaný, ale potom som si povedal, že to predsa patrí k dospievaniu a je to prirodzené. Nemôžem predsa chodiť celý život v teplákoch a zablatených teniskách. Mýlil som sa.

Dospelosť nie je o oblečení, ale o zrelosti. Zrelosť však neznamená, že si budem obliekať pekné topánky a budem sa vyhýbať dažďu. I keď to tak, nanešťastie, mnohí dospelí robia.

Počas svojho detstva som sa obával, že ma časom postihne rovnaký osud ako dospelákov v Malom princovi. Že budem žiť uponáhľaný, stereotypný život bez citov a radosti. To však nie je súčasťou dospelosti, ale sú to iba nástrahy, ktoré ma v živote čakajú.

A je iba na mne, či nástrahy budem ignorovať a zároveň sa na ne sťažovať, alebo im budem čeliť a poúčať sa z nich - tak ako z kalúž, ktoré mi zašpinili topánky.

Je dobré vedieť, že aj ako dospelý (právnicky dospelý už o 5 dní!) sa budem môcť tešiť z kaluží, dažďa a jednoducho zo všetkého, z čoho som sa tešil doteraz. Chcem, aby to tak ostalo aj naďalej. Sú to práve spontánne a nečakané momenty, ktoré nám vždy vytvoria úsmev na tvári a prinesú nám radosť. A aký by to bol len život bez radosti?

Dažďa sa už nebojím, i keď mal pred pár dňami u mňa namále. Problém však nebol v oblakoch, ale v mojom zmýšľaní. A čo vy, bojíte sa dažďa?

Maturita, nie formalita

Thu, 07 Jun 2012 08:09:56 +0200

Tak a mám to za sebou. Hotovo. Zmaturoval som. Končí sa jedna etapa môjho života - osemročné gymnázium. Napadajú mi sentimentálne myšlienky, keď začnem rekapitulovať svoj život na Gymnáziu Jána Hollého - 8 rokov môjho života, oslzená päťka z dejepisu v príme, trojka z fyziky na kvintanskom vysvedčení a strach, že sa kvôli nej nedostanem na vysokú, moja puberta! :D

Prejdem však rovno k maturite. K nej patrí akademický týždeň, počas ktorého som chytil asi najkýchavejšiu nádchu na svete, spanikáril som (ono sa to zhorší a nebudem schopný sa učiť!!!), vypil 8 čajov a na druhý deň som bol zdravý. Samozrejme, že som sa pokúsil moju nádchu a učenie sa umelecky stvárniť.

Zdieľať svoj zážitok z učenia sa, mali, ako som si všimol, viacerí maturanti. Učenie je totiž ten typ aktivity, ktorú robia iba párkrát do roka, tak sa musia pochváliť.

A tak som sa učil. Urobil som si malý plán a z veľkej časti som sa ho aj držal.

Aha, ešte som vám zabudol povedať jednu vec - aj keď bolo jedno ako zmaturujem (na vysoké školy mi neprihliadajú na priemer), maturitu som vnímal ako osobnú skúšku, a preto som chcel dosiahnuť čo najlepšie výsledky. Chcel som vedieť, čoho som (fyzicky a psychicky) schopný a zároveň som z nej chcel urobiť pekný záver mojej osemročnej cesty na gymnáziu.

S učením som to, ako poriadny maturant, preháňal, dokonca som aj experimentoval s Redbullom a himalájskym čajom na sústredenie, čo chutil ako voda z močiara. O ich efektivite by sa dalo polemizovať, ale skombinovať ich oba na obed nie je dobrý nápad, najmä ak nechcete byť K.O. už o šiestej večer.

Maturita.
V pondelok ma čakala francúzština. Hodinu pred maturitou som si znova opakoval významné francúzske reálie: en Canada, il y a la nature encore vierge (v Kanade je panenská príroda), Justin Bieber et Taylor Swift sont les personnalités canadiennes, Jacques Brel z Belgicka (a jeho Ne me quitte pas) a choreograf Maurice Béjart tiež (a jeho baletové stvárenenie sexu, ktorým ako pikoškou ohúrim komisiu)…

Asi dvadsať minút pred skúšaním som sa prestal učiť, pretože som niekde čítal, že na poslednú chvíľu sa už nič nenaučím, a tie posledné informácie natlačené do hlavy mi iba prekryjú všetko, čo som sa naučil doteraz. A tak som nervózne sedel na lavičke pred triedou a čakal na to, kým ma zavolajú dnu. Čakanie na maturitu je najhoršia časť maturity.

Vošiel som dnu, vytiahol som si tému - L’homme et la societé (Človek a spoločnosť), našiel som si v slovníku ako sa povie špinavý, ubytovňa, slepý a batožina a mohol som odpovedať. Opísal som špinavého bezdomovca na obrázku, rozprával som o slovenských menšinách a o tom, že som proti segregácii Rómov, povedal som niečo o hendikepovaných a v dialógu som hral človeka, ktorému na stanici ukradli kufor. Svoju nervozitu som využil v svoj prospech - veď som okradnutý! a preto som si mohol dovoliť použiť frázy ako neviem, nepamätám si, a J’etais paralysé! :D. Dostal som jednotku.

Na druhý deň ma čakali angličtina a geografia. Ešte polhodinu pred angličtinou som sa učil geografiu, no o desať minút neskôr som som už sedel pred dverami „skúšobne“ a hral som sa na mobile GTA. Na angličtinu som sa vôbec nepripravoval, lebo som si povedal, že to, čo som sa nenaučil za 10 mesiacov v Kalifornii, za týždeň na Slovensku už nedobehnem. A mal som pravdu. Opäť nepríjemné minúty čakania pred dverami, ktoré ma ubíjali a potom sa išlo na to. Porovnával som recyklovanie na Slovensku s tým v Británii podľa krátkeho článku (kto vymýšľal tie témy?!), hovoril som o slovenskom stereotype (sme národ holubičí a velebil som Štefánika) a v dialógu som akože presviedčal babku o výhodách používania internetu. Hrdé a zaujaté úsmevy skúšajúcich učiteliek počas môjho monológu o kozmopolitnom Štefánikovi, ktorý zostal verný Slovensku a zasvätil svoju prácu jeho zjednoteniu s Českom, ma presvedčili o tom, že som dostal jednotku.

Na geografii som vedel všetko (dokonca aj priemernú salinitu oceána) - teda až na to, kde sa nachádzajú Dináre. Vlastne som o existencii nejakých Dinárov, na moje zahanbenie, do maturity ani nevedel. Do smrti však budem odteraz vedieť, že sú na Balkánskom polostrove. Učiteľka geografie mi však po skončení odpovede priateľským prižmúrením oka dala najavo, že bola spokojná.

Na tretí deň som maturoval z najobávanejšieho predmetu, zo slovenčiny. A tak som sa na poslednú chvíľu snažil memorovať slovenských moderných básnikov a ich diela - Válek, Kostra, Mihálik, Horov… O pár minút sedím pred triedou so skupinou nervóznych spolužiakov a pred puknutím nervov mi pomáha iba upokojujúca metóda, ktorá spočíva v tom, že si v hlave predstavujem skameneliny rýb a ukladám ich jednu vedľa druhej. Jednu vedľa druhej… Keď to poradím prísediacej spolužiačke, ktorej už očividne nervy pukli, tak mi venuje súcitný pohľad. Síce som občas trochu zvláštny, ale nič to nemení na tom, že tá rybia metóda jednoducho funguje :D. Naozaj, skúste to.

Vytiahol som si slovenský romantizmus. Štúrovci. Smrť Jánošíkova, Mor ho!, Divný Janko… Všetko viem. Završujem to citátmi zo Sládkovičovej Maríny a krátkou anekdotou o tom, že som jeden výtlačok tejto knihy prednedávnom poslal americkej kamarátke so slovenskými koreňmi, ktorú som spoznal v USA. Zhodou náhod sa volá tiež Marina a kniha sa jej veľmi páčila. Učiteľky sú nadšené mojím záujmom o poéziu a po 15 minútach im dochádzajú otázky, a tak ma púšťajú na slobodu.

Zmaturoval som teda na 4 jednotky. Maturita - formalita, mohol by som povedať, ale to by som musel odignorovať všetky tie hodiny slovenčiny, geografie a francúzštiny, na ktorých som za posledné roky dával pozor a taktiež celý preučený akademický týždeň. Áno, učitelia sa nám to za zeleným stolom snažili čo najviac uľahčiť, ale pokiaľ človek nemá nič v hlave, alebo pokiaľ nemá dar reči, tak sa mu nepodarí presvedčiť ich. Ja mám, našťastie, obe :D. A tak môžem, takto povzbudený, vykročiť do dospelosti s čistým svedomím a vedomím, že s trochou zanietenia dokážem čokoľvek. Snáď mi to vydrží čo najdlhšie.

Čím viac sa snažím, tým horšie

Tue, 01 May 2012 21:52:59 +0200

I napriek tomu, že výsledky maturít sa oficiálne ešte nevedia, moja slovenčinárka mi na hodine tak trochu naznačila, že som svoj sloh pokafral. A to konkrétne slovami: „Martin, to čo si do toho slohu popísal? To bolo hrozné.“

Prekvapení boli asi všetci okrem mňa. Ja som to akosi tušil od momentu, čo som na svojom slohu urobil poslednú bodku. Nedopadne to dobre.

Písal som úvahu o výdobytkoch modernej techniky, a či slúžia ony nám, alebo my im. Téma ako ušitá pre chalana, ktorý tieto výdobytky používa každodenne, a to i práve v tomto momente. Tak som si vybral úvahu a uvažoval som - asi tak ako vo všetkom, čo som kedy napísal. Načrtol som problém, začal som sa v ňom vŕtať a nakoniec som to uzavrel nejakou pozitívnou myšlienkou (pretože som optimista). Tomu všetkému predchádzali tri strany nečistopisu doškrtaného tak, aby bola jeho finálna podoba hodná maturitného slohu. Za 200 dlhých minút sa mi podarilo poskladať štylisticky čisté a logické vety, ktoré do seba zapadali ako puzzle a vytvorili moju úvahu.

Čo som teda urobil zle? Napísal som málo viet. Mojej úvahe chýbalo aspoň 7 riadkov do splnenia „maturantského minima“ jeden a pol strany. Práve to mi vytýkala naša slovenčinárka (vraj sa s tým ešte nestretla), i keď mne sa to nezdá byť najväčším problémom môjho slohu. Tých 7 riadkov som tam mohol vtesnať, ale boli by to iba prázdne slová a vety, ktoré by oslabili posolstvo mojej úvahy. Ak som sa počas posledných dvoch rokov blogovania niečo naučil, tak je to netárať do vetra. A práve týchto pár riadkov táranín mi mohlo zvýšiť percentil na mojom maturitnom slohu. Nie je to ironické?

Pri písaní slohu mi nepomohlo nič z toho, čo som sa za tie roky čítania a písania naučil. Nepomohli mi zrozumiteľne poskladané vety, nepomohli mi dobre formulované rečnícke otázky, nepomohli mi všetky tie synonymá, ktoré som sa naučil, nepomohla mi ani gradácia podobná tejto a nepomohlo mi ani striedanie dĺžok viet. Môj sloh sa nepáčil. Možno bolo to, čo som napísal, dobré, ale nebola to jeden a pol stranová úvaha spĺňajúca školské kvóty. Smola. A viete, čo je na tom všetkom najviac frustrujúce? To, že si uvedomujem, že mám na viac.

Možno ak by som na tie štyri hodiny vypol mozog a napísal dvojstranový koncept, a ten potom bez pravopisných chýb prepísal do čistopisu, a ak by som z miestnosti neodchádzal ako posledný, ale ako šiesty, možno by som dostal jednotku. Ale to by som nebol ja. A teraz neviem, čo mám robiť, snažiť sa a pritom opakovane padať na hubu, alebo sa prispôsobiť? Čím viac sa snažím, tým menej, zdá sa mi, to vedia druhí oceniť.

Smrť sa volá Engelchen

Sat, 21 Apr 2012 00:53:00 +0200

Smrť sa volá Engelchen od Ladislava Mňačka je jedná z tých kníh, ktoré mi otvorili oči. Zoznámila ma totiž s človekom, o ktorom som predtým veľa nevedel. S partizánom.

Za slovom partizán sa u mňa skrýval človek, ktorý sa rozhodol postaviť zbraňou proti nepriateľovi, žil a bojoval v horách a občas sa vrátil domov, aby mu dali najesť, alebo aby sa pomiloval so svojou milou. Musel sa však neustále schovávať, pretože ak by ho Nemci našli, tak by ho spolu s jeho komplicmi zastrelili.

Nikdy som si však nepoložil otázky typu: Prečo sa človek stal partizánom? Ako sa ním stal? Ako žil? Kde žil? Ako a proti komu bojoval? Ako sa cítil? Bol to hrdina alebo zbabelec?

Odpovede som našiel v tejto dvestostranovej knihe. Priblížila mi posledné dni druhej svetovej vojny na horách na Moravsko-Sliezskom pomedzí, krutosť nacistických Nemcov a odvahu slovenských partizánov, ktorí bojovali za náš štát a za našu budúcnosť.

Mňačko však partizánov nijako neidealizuje, vykresľuje ich ako obyčajných ľudí, ktorí cítia strach, bezmocnosť, dopúšťajú sa chýb a podliehajú emóciám. Podarilo sa mu veľmi dôveryhodne a záživne opísať život v partizánskej skupine - aké je to robiť rozhodnutia, ktoré môžu pre členov skupiny znamenať život alebo smrť, aké je to vidieť zomierať priateľov, aké je to stáť zoči voči nepriateľovi so zbraňou v ruke. Sám Mňačko bol totiž partizánom a román v sebe nesie množstvo autobiografických prvkov.

Hlavný hrdina Voloďa svojej opatrovateľke Eliške z nemocničného lôžka retrospektívne rozpráva svoj príbeh o živote v partizánskej družine pri osade Ploština. Rozpráva o svojej láske k židovskej špiónke Marte, ktorá bola nútená spávať s Nemcami, o partizánskom pochybení, za ktoré museli zaplatiť životom obyčajní ľudia, a o tom, ako ich v lesoch prenasledovali Nemci.

Vojenský význam partizánov počas SNP alebo vojny je diskutabilný, ale je tu jeden aspekt, na ktorý by sme nemali zabúdať ani po rokoch, a pre ktorý partizánov považujem za hrdinov. Partizáni dodávali ľuďom nádej na lepšiu budúcnosť v tých najhorších časoch a za dobro svojho národa vedeli položiť aj svoj vlastný život. A nebolo ich sto, ani tisíc. Veľa z nich neprekročilo ani hranicu dospelosti, keď sa pridali k partizánom.

Ja mám 17 a trištvrte. Pokojne som mohol byť v skupine spolu s Voloďom. Rozbúši sa mi srdce a zatají sa mi dych, keď si predstavím, ako s ním v noci prechádzam Beskydskými lesmi, s prázdnym žalúdkom a roztrhanou košeľou, zatiaľ čo v diaľke za nami počuť nemeckých vojakov a brechot vlčiakov vycvičených aby jedným zahryznutím preťali väzy človeka.

Mňačkov rozprávačský štýl si vás získa, raz vás úplne pohltí a prenesie do minulosti, hneď na to vás vráti do prítomnosti a donúti vás zamyslieť sa nad vlastným životom. Smrť sa volá Engelchen stojí za prečítanie. Ak sa ku knihe nedostanete, tak si aspoň pozrite film (čsfd). A určite si pozrite stránku partizani.sk. Sú na nej portréty a audionahrávky mužov, ktorí sa pred vyše šesťdesiatimi rokmi bojov zúčastnili. Ich hlasy vo mne niečo pohli.