To dobré

MacBook je solídny kus železa. Pevne drží pohromade. Na svoj výkon je veľmi tenký a ľahký. Manipuluje sa mi s ním dobre.

6.5 hodiny pri plnom jase a zapnutom Chrome. To sa dá.

Jeden z hlavných dôvodov, prečo som zvažoval MacBook, bola výdrž baterky. Bol som zvyknutý na to, že som mal energiu na hodinu práce. Ak som chcel pozrieť nejaké video, musel som použiť kábel. MacBook sľuboval výdrž až 8 hodín a bol som veľmi príjemne prekvapený, keď ho dodržal. Pri jednoduchom používaní a stiahnutom jase mi dokonca vydržal aj dlhšie. Pri serióznej práci mi v pohode vydrží cca 5 hodín. Skvelé.

PRO TIP: Ak vám skutočne ide o to vyžmýkať z baterky každú minútu navyše, úplne zatvorte Chrome a použijte Safari. Osobne na prácu a surfovanie jednoznačne preferujem Chrome. Ale čo sa týka spotreby energie, Safari behá okolo Chromu kolečká.

Zacvakáva to samo, vycvakáva sa to ľahko. Indikátor nabíjania a nabitia je tiež šikovná vec.

Energie sa týka ďalšia vec, ktorá ma fakt nadchla: magnetická elektrická zástrčka. Netreba ju do MacBooku zastrkávať. Stačí ju priložiť a magnety si ju pevne prichytia. Je to síce drobnosť, ale pôsobí to fakt dobre. Jediné negatívum je, že tie magnety sú fakt silné a sú umiestnené v zapustenej štrbine. Takže keď sa mi tam dostali drobné kovové čiastočky, mal som hrozný problém dostať ich von.

PRO TIP: Ak sa snažíte dostať kovový bordel z magnetickej zástrčky, pomáhajú dve veci. Väčšie kúsky vytiahnete špáratkom. Kovové piliny a prach vycucne Dyson (bežný vysávač nemá dostatočnú silu).

MacBook má veľmi dobre vyriešené vetranie. Nasávanie vzduchu má schované medzi kĺbami držiacimi obrazovku a smeruje mierne nahor. Takže ak potrebuje použiť aktívne chladenie (čo nie je tak často), tak do seba nenasáva prach a špinu. A hlavne sa chladenie neupcháva v momente, kedy si počítač položíte na kolená. Presne s tým som mal u Dellov vždy problém.

Vetracia šachta síce smeruje nahor, ale vôbec ju nie je vidieť.

To zlé

Vnútorné hrany MacBooku sú ostré. Fakt ostré. Pri troche snahy by sa nimi dal krájať chleba. Našťastie mám väčšinou ruky položené tak, že sa o hrany neopieram. Ale občas, hlavne keď mám počítač položený na nohách, si o tú hranu pekne otlačím zápästia.

Zo začiatku som mal problém MacBook otvoriť. Z Dellov som bol zvyknutý buď na páčku, alebo na to, že stačilo zabrať prstom a otvoril sa. MacBook má oveľa pevnejšie kĺby, takže zo začiatku som ho furt páčil nechtami. Neskôr jednak trochu povolili tie kĺby a jednak som získal grif, takže to už nie je problém. Finta je v tom škubnúť za správne miesto správnou silou tak. Výhoda pevných kĺbov je, že obrazovka drží ako pribitá, na rozdiel od Dellu, kde sa obrazovka často pri každom pohybe natriasala.

Kovové telo MacBooku má dve teplotné nastavenia: “Arktický vánok” a “Grilovačka v Údolí smrti”. Občas skoro ráno vstanem, položím si notebook na holé kolená a chvíľu to musím rozdýchavať, ako ma to mrazí. Na druhej strane, keď robím niečo náročnejšie, alebo nebodaj pustím nejakú hru, teplota vystrelí na 100°C a na nohách ho vôbec neudržím.

Na bežnom pracovnom stole gunové nožičky vôbec nefungujú.

Gumové nožičky na spodnej strane nie sú protisklzové. Počítač mi na nich po stole lieta úplne voľne. Možno by mu zabránili v pohybe na sklenenom povrchu. Ale na dreve alebo akomkoľvek trošku drsnom povrhu nožičky vôbec nefungujú. Nie je to zas až taký problém, stačí sa naučiť nezapierať sa pri práci o hranu počítača, ale mať ruky voľne položené zhora. Je to len rozdiel oproti tomu, na čo som bol zvyknutý predtým.

Klávesnica má svoje muchy. Síce som si na ňu zvykol celkom rýchlo a to som na klávesnice dosť citlivý. Ale mám k nej dve výhrady:

Toto sa mi na žiadnom Delle nestalo.

1. Občas mi vypadáva klávesa so šípkou hore. Dá sa síce zacvaknúť späť. Ale predstavte si, že sa vám to stáva náhodne uprostred práce. Je to hrozne rušivé a vie ma to poriadne naštvať. Nič také sa mi na Delloch nikdy nestalo, klávesy vždy držali ako priklincované.

Stačí jemný škrabanec a z prsatej zátvorky je klikyhák.

1. Klávesnica je podsvietená a farba na klávesách je hrozne tenká. Takže stačí jemný škrábanec a hneď máte okolo symbolu žiarivé klikyháky. Kvôli tomu sa začínam báť, či sa po nejakej dobe klávesy bežným používaním neprešúpu. Uvidíme. Každopádne som od klávesnice MacBooku očakával, že bude solídnejšia.

Meh…

Retina display je krásne farebný zo všetkých uhlov.

Retina display. Všetci ho ospevujú, všetci o ňom básnia. Je pravda, že obraz je fakt ostrý a písmenká sú pekne hladké. Ale ja osobne sa aj tak väčšinou pozerám na editor kódu a konzolu s monospacovým fontom. Takže jemnosť rozlíšenia veľmi neocením.

Display má skvelú viditeľnosť zo všetkých možných uhlov. Delly, ktoré som používal doteraz, zo strany vyzerali ako pohľad Predátora. Ale mne to nikdy nevadilo, pretože som sa tak či tak na obrazovku vždy pozeral z predu. A vďaka zlému uhlu pohľadu som aspoň mal trochu pocit súkromia, keď vedľa mňa sedel nejaký kolega.

Celé dni mám na obrazovke textový editor a konzolu. Na to monitor s vysokou hustotou bodov fakt nepotrebujem.

Počítač som chcel mať v rukách čo najskôr. Všetci predajcovia síce majú MacBooky skladom, ale iba české verzie. Lenže ja českú klávesnicu nenávidím. K životu potrebujem široký ľavý shift a široký enter. Bolo mi jasné, že si budem musieť zvyknúť na inú klávesnicu a klávesové skratky. Ale zo shiftu a enteru som zľaviť nehodlal.

Takže nakoniec som musel objednávať priamo u Applu. Nikto iný v Českej republike MacBook s US klávesnicou neposkytuje.

Objednávkový formulár bol katastrofálny. Od Applu som teda čakal podstatne viac. Prakticky všetky políčka vo formulári trpia rakovinou v podobe inline labelov.

Keď som vo formulári urobil chybu a po odoslaní som ju mal opraviť, vôbec som netušil, čo je to za políčko.

A chybové hlášky mi vôbec neboli nápomocné.

Keď som konečne prešiel tým príšerným formulárom a zaplatil, prišlo úžasné prekvapenie. Z Applu mi napísali, že MacBook s US klávesnicou momentálne nemajú na sklade. Keby som ho fakt chcel, tak by mi ho museli poslať z Hong Kongu, čo by trvalo pár týždňov. Takže mi proaktívne objednávku zrušili, aby som si mohol vybrať počítač s českou klávesnicou, ktorý som síce nechcel, ale doručili by mi ho zajtra.

Českú klávesnicu som samozrejme nechcel. Takže celý cvik odznova. Urobiť novú objednávku, tentokrát do poznámky napísať, že fakt chcem US klávesnicu a že som zmierený s tým, že to potrvá. Lenže ooops! Keď som chcel zaplatiť, na účte som nemal peniaze. Pôvodnú objednávku síce stornovali, ale peniaze už boli odoslané a banka mi ich pripíše až za dva pracovné dni. Bol štvrtok. Takže za štyri dni.

Ďalší týždeň, keď sa mi peniaze vrátili na účet, som objednávku vyplnil tretí krát. Musím uznať, že po predchádzajúcom tréningu mi žo už šlo pekne od ruky.

Dva dni na to mi od Applu dorazil balík. Bola v ňom nabíjačka k MacBooku. Tú na sklade mali. Odložil som ju do šuflíku a trpezlivo čakal, až mi o dva týždne k tej nabíjačke dorazí aj samotný počítač.

Ďalší deň mi prišiel e-mail. Apple mi v ňom gratuloval k nákupu. Keďže je to môj prvý Mac, srdečne ma vítajú v komunite miliónov spokojných a kreatívnych ľudí z celého sveta. A slušne ma požiadali, aby som svoje nadšenie ventiloval medzi svojimi kamarátmi na sociálnych sieťach.

Do frasa, to si Apple vážne myslí, že po tých patáliách s objednávkou a s drahým káblom, ktorý nemám do čoho strčiť, o nich budem na sociálnych sieťach šíriť niečo pozitívne? Ovládol som sa. Na ich e-mail som nijako nereagoval.

A o dva týždne konečne dorazil samotný notebook. Ale o tom až nabudúce.

S Windows som bol vždy spokojný. Robili všetko, čo som od nich potreboval. Bol som produktívny a efektívny. Pripadali mi v pohode použiteľné a stabilné. Žiadny problém. Naopak, všetky moje skúsenosti s produktmi Applu (softwarovými aj hardwarovými) boli plné frustrácie prerastajúcej do zúrivosti. Nemal som absolútne žiadny zmysel meniť.

Lenže postupne som si uvedomil, že všetko ide do hajzlu:

• Microsoft vydal Windows 8. Nepripadali mi ako totálna katastrofa, ale rozhodne to bol krok vedľa.
• Zrušili mi grafický editor Fireworks. Hľadal som nejakú rozumnú alternatívu, ale nič zmysluplné som nenašiel.
• Pochovali môj milovaný textový editor Intype. Opäť som hľadal rozumnú alternatívu, nenašiel som.
• Okrem týchto dvoch editorov som aj tak prakticky na všetko používal webové aplikácie.
• Intenzívne som začal používať nový ekosystém okolo Node.js. Pravidelne som narážal na to, že jeho vývojári používajú Mac alebo Linux. Podpora Windows bola druhoradá záležitosť (viď napr. Jekyll).
• Uvedomil som si, že hodinová výdrž batérie notebooku mi rozhodne nestačí. Začal som sa obzerať po niečom s vyššou kapacitou.

Nebolo rozhodnutie zo dňa na deň. Ani to nebola jedna konkrétna vec, ktorá ma presvedčila. Dlho som to omieľal v hlave, zvažoval alternatívy. Až som si jedného dňa povedal: “Seriem na to, skúsim to.”

Nechcel som pôsobiť ako fanatik (či už pozitívny alebo negatívny) a tak som to nikde neroztruboval. Ale teraz, po roku, som už aklimatizovaný. Môžem postupne sumarizovať dobré aj zlé.

Postupne to budem rozpisovať podrobnejšie. Ale ak chcete TL;DR verziu:

• Mac splnil moje očakávania. Ničím výrazným ma nenaštval. Celkovo bola zmena pozitívna, neľutujem ju.
• Spústa vecí, ktoré ma pri predchádzajúcich skúsenostiach s Macom štvali, boli len záležitosti zvyku. Zvykol som si celkom rýchlo.
• “Just works” je buď marketingový kec, alebo to platilo v minulosti. OSX je z pohľadu použiteľnosti a intuitívnosti úplne rovnaký paskvil, ako Windows. Obidva systémy majú svoje silné aj slabé stránky.
• OSX a Windows sú rovnako stabilné. Aj jeden aj druhý systém mi občas spadol. Rozdiel je akurát v tom, že “blue screen of death” je na Macu šedá, je na nej zamračený smajlík a obsahuje menej informácií.
• Hardware je kvalitný. Proklamovaná 8 hodinová výdrž baterky je skutočne pravda.

Ak vás ohľadne môjho prechodu z Windows na Mac zaujíma niečo konkrétne, píšte a komentujte. Postupne to tu všetko spíšem.

Nabudúce budem pokračovať humornými historkami o objednávaní a doručovaní MacBooku.

V najnovšej epizóde riešia 3D tlač zbraní. Chlapík si vytlačil plastovú pištoľ. Keď ju testoval na strelnici, zbraň zlyhala, náboj explodoval a zranil človeka, ktorý stál vedľa. Riešili, čia je to vina: Strelca, ktorý si tú zbraň vytlačil? Designera, ktorý zverejnil návod na výrobu zbrane na internete? Alebo výrobcu 3D tlačiarne, ktorá vytlačila zbraň nekvalitne?

O 3D tlači niečo viem, ale vždy som sa na ňu pozeral iba z technologického hľadiska. Vďaka tomuto seriálu som si uvedomil, že tá technológia má celkom zásadné legálne, politické a spoločenské dopady. Pričom keď sa tam bavili o technologickej stránke veci, neboli to žiadne bludy a rozhodne som sa nechcel od hanby prepadnúť pod zem.

Podobné to bolo v minulosti, keď v jednej epizóde riešili vraždu objednanú cez Silk Road. Alebo keď hľadali tvorcov Bitcoinov. Alebo keď sa pokúšali dostať k logom mailserveru, aby dokázali, že niekto videl konkrétny e-mail, než ho označil ako spam.

Páči sa mi, že jednotlivé postavy, aj keď to nie sú žiadni ajťáci, sa k technológiám stavajú kompetentne a chytro. Syn hrdinky si napríklad všimol, že kamera na počítači jeho sestry je aktívna. Celkom jednoducho zistil, z akej IP sa k nej niekto pripája, lokalizoval ju, zistil že je to jeho spolužiak, šiel za ním a dal mu po hube. Pričom to nebolo podané ako žiadny mýtický hacking, ale úplne normálny prístup teenagera, ktorý vie používať Google.

Pripadá mi debilné, že na druhej strane existujú seriály, ktoré majú byť o geekoch a pre geekov, ale technológie sú v nich často podávané ako nerealistické mumbo-jumbo. Big Bang Theory som približne v štvrtej sérii musel prestať sledovať, pretože ma vyložene urážal. Keď som so synom sledoval Phineas and Ferb, uvedomil som si, že hlavní hrdinovia síce sú geekovia, ale nikdy nie je ani náznakom vysvetlené, ako ich vynálezy fungujú.

A to už ani nehovorím o českej tvorbe, kde technológie sú obvykle nepochopiteľné až nepriateľské: “Ten mobil si robí čo chce. Krám jeden. Neviem na ňom ani vyťukať telefónne číslo. Ha-ha.” A pokiaľ niekto technológie vie ovládať, je to obvykle nejaké dieťa, ktoré používa product placement Seznamu: “Pozri babi, je to jednoduché. Kliknem sem, potom tam, ono to pošle e-mail. A tento progress bar ukazuje, že o pol minúty hacknem Pentagon, pretože búšim do klávesnice.”

Je mi jasné, že filmy a seriály sa potrebujú vyjadrovať vizuálne. Že musia použiť veľké nápisy a progressbary, aby diváci pochopili, čo hrdina s počítačom vlastne robí. To je v pohode. Ale myslím, že je načase, aby technológie prestali byť vyobrazované ako mágia neprístupná bežnému človeku.

Čo vy na to?

Čo je to vlastne ten “codecast”? Je to podobné, ako také tie “let’s play” videá, ktoré sú teraz veľmi populárne. Akurát v nich autor nehrá počítačové hry, ale kóduje. Diváci vidia autorovu obrazovku a počujú jeho komentáre. V prípade počítačových hier je to často zábavné alebo poučné.

Neskutočne vtipné hlášky tohto hráča Dark Souls pobavia aj tých, ktorí hru vôbec nepoznajú

Táto séria Petra Klimoviča o Minecrafte ma naučila viac, než všetky ostatné príručky a inštruktážne videá dohromady

Logicky by niečo také malo byť populárne aj u vývojárov. Sledovať niekoho šikovného, ako píše kód a pritom to komentuje, objasňuje svoje myšlienkové pochody, ukazuje rôzne finty… to by predsa bola fantastická možnosť niečo sa naučiť. Však? Žiaľ, v praxi to nefunguje.

Snažil som sa vygoogliť nejaké zaujímavé príklady codecastingu. Veľa som toho nenašiel. Na Twitch TV je kategória určená pre programátorov. Obvykle to vyzerá takto: Nejaký chalan má pustenú techno hudbu, píše kód a občas do toho nadáva. Väčšinou som nemal ani šajnu, čo sa pokúša nakódovať. Sledovať to bola nuda prekladaná frustráciou.

Povedal som si, že to skúsim na vlastnej koži. Než som začal písať Element Collector, zapol som nahrávanie. Snažil som sa uvažovať nahlas, vysvetľovať, čo robím, celé to nejako zmysluplne komentovať. Asi v polovici som nahrávanie vypol a zvyšok skriptu som dorobil v tichosti. Nefungovalo to. Prečo?

Problém je v tom, že pri písaní kódu sa potrebujete sústrediť. V hlave držíte spústu vecí naraz. Ak sa pri tom nútite hovoriť nahlas, spomaľujete. Keď sa sústredíte na vysvetľovanie jednej veci, občas vám uniknú súvislosti s inými vecami. Kódovanie je proste príliš komplexná a mentálne náročná činnosť na to, aby ste popri tom mohli chatovať s fiktívnym publikom. Keď som sa pozeral na záznam, tak sa tam striedali dve pasáže. Buď som niečo zrozumiteľne popisoval a vysvetľoval, ale na obrazovke sa nič nedialo. Alebo som ťukal kód, ale popri tom som len nezrozumiteľne mumlal.

Takže teraz už chápem, prečo codecasting nie je hit. Ale nevzdávam to. Keď nabudúce budem chcieť napísať nejaký menší skript, skúsim to inak. Najprv nahrám od začiatku do konca, ako na ňom pracujem. Vôbec sa nebudem snažiť čokoľvek komentovať. Budem sa plne sústrediť na prácu. Až keď bude hotovo, nahrám k záznamu komentár v reálnom čase. To by mohlo fungovať. Výsledkom by malo byť to dobré z obidvoch svetov. Ukážka toho, ako v praxi postupujem a zároveň vhľad do toho, čo sa mi pri tom ženie hlavou, čo riešim, ako a prečo.

Čo si o tom myslíte? Bolo by to pre vás zaujímavé? Skúšali ste niekedy urobiť vlastný codecast? Ako to dopadlo?

Nie som na licencie odborník. A vlastne ním ani nechcem byť. Toto sú veci, ktoré nechcem riešiť. Úplne najradšej by som svoj kód len tak vypustil do sveta, nech si s ním robí kto chce čo chce. Som zmierený s tým, že to len tak nejde. Ale v rámci toho, že to musím riešiť, chcem nejako vyjadriť svoj názor, svoju nespokojnosť so systémom. Preto som zvolil UNLICENSE.

Čo je to vlastne UNLICENSE? Je to licencia, ktorá sa pokúša dielo poskytnúť verejne, bez akýchkoľvek obmedzení a bez akejkoľvek zodpovednosti. V podstate je identická ako oficiálne uznávaná MIT licencia. Rozdiel medzi MIT a UNLICENSE je čisto filozofický. MIT akceptuje existenciu copyrightu, autor diela sa k nemu hlási, ale dáva svoje dielo verejne k dispozícii. UNLICENSE sa snaží copyright ignorovať. Snaží sa autorovi umožniť svoje dielo poskytnúť ostatným tak, aby as k nemu ani nemusel hlásiť. Mrknite na porovnanie podstatnej časti oboch licencií, t.j. textu kapitálkami. Vidíte ten rozdiel?

Finta je v tom, že kvôli tomuto drobnému rozdielu majú právinci z UNLICENSE strach. Čisto teoreticky to totiž môže znamenať, že v krajinách, kde uznávajú copyright a neakceptujú “public domain”, napr. Nemecko, je používanie takého diela hrozbou. O práva sa totiž môže v budúcnosti prihlásiť samotný autor, alebo jeho dediči.

Keď som sa rozhodoval, akú licenciu budem používať, hľadal som niečo, čo by bolo úplne otvorené, stručné a zrozumiteľné. UNLICENSE mi z punkových možností pripadala najcivilizovanejšia. Keby som chcel byť totálne pukový, použil by som WTFPL. Keby mi nevadila právničtina, použil by som CC0, ktorá sa snaží o to isté čo UNLICENSE, akurát sa k tomu neštíti použiť zbrane protivníka.

Teraz rozmýšľam, čo je pre mňa dôležitejšie: Vyjadriť svoj postoj ku copyrightu pomocou UNLICENSE za každú cenu? (A ak áno, aká tá cena vlastne je?) Alebo sa podriadiť systému, ísť cestou najmenšieho odporu a použiť MIT?

Prosím poraďte. Máte s týmito záležitosťami nejaké praktické skúsenosti? Čo si o tom myslíte? Ako by ste postupovali či postupujete vy? A prečo?

Čo je DMCA?

DMCA je americký zákon na ochranu vlastníkov copyrightu v digitálnej ére. Definuje proces, pomocou ktorého sa držitelia copyrightu môžu domôcť svojich práv pomocou tretích strán, poskytovateľov intrenetových služieb (ISP).

Napríklad ak vezmete copyrightovanú fotku a zverejníte ju na Facebooku, majiteľ tej fotky to nemusí riešiť s vami, ale môže požiadať Facebook, aby fotku odstránil. Ono to dáva zmysel, z dvoch dôvodov:

1. Ten, kto zneužíva copyrightovaný materiál, obvykle veľmi nespolupracuje, keď sa niekto začne domáhať svojich práv.
2. DMCA obvykle využívajú veľkí hráči (nadnárodné korporácie). Pravidelne urobia vlnu čistiek na danej službe. V takom prípade sa im neoplatí komunikovať s každým porušovateľom copyrightu individuálne.

Ako to funguje v praxi?

Majiteľ copyrightu pošle internetovej službe zoznam zdrojov, ktoré porušujú jeho práva. Internetová služba to preventívne všetko zmaže. Hotovo.

Vidíte tam ten problém? Ono to dáva zmysel z pohľadu veľkých hráčov (korporácie, internetové služby). Je to pre nich jednoduchý, rýchly a bezbolestný proces. Lenže sa pritom zabúda na tých malých hráčov. Tých, ktorých obsah je zmazaný. Nie je tam nikde možnosť, aby sa bránili, aby vôbec mohli zareagovať.

Praktický príklad: Mal som rozšírenie pre Chrome, ktoré prepočítavalo ceny na Amazone do inej meny. Jedného dňa to rozšírenie zmizlo z Chrome Storu. V dashboarde som akurát videl príznak “TAKEN DOWN”. Žiadne vysvetlenie prečo sa to stalo. Žiadna možnosť nápravy. Nič.

Po dlhom pátraní sa mi podarilo dopracovať k mailu od nejakej právničky z Amazonu, ktorý poslala Googlu. Obsahoval dlhý zoznam rozšírení, ktoré porušujú copyrighty Amazonu. Google ten zoznam vzal, rozšírenia zrušil a tým to preňho haslo. Pričom v mojom prípade problém spočíval v tom, že ikonka rozšírenia obsahovala rovnakú šípku, aká je v logu Amazonu.

Stačilo by, keby mi Amazon alebo Google napísal: “Hej, táto ikonka porušuje copyright Amazonu, urob s tým niečo!” Odstránil by som šípku, vyexportoval novú verziu a vypublikoval ju všetkým užívateľom. Práca na pár minút a problém by bol vyriešený, k spokojnosti všetkých zúčastnených.

Ako to funguje na GitHub-e?

GitHub robí dve hrozne jednoduché veci, ktoré však v praxi znamenajú obrovský rozdiel:

1. Zverejní “DMCA takedown notice”.
2. Upozorní majiteľov inkriminovaných repozitárov a dá im chvíľu času na reakciu.

Tadá! Nič viac netreba. Zasiahnutí užívatelia vedia, čo sa deje a majú možnosť reagovať. A keďže sú žiadosti o odstránenie obsahu verejné, korporácie ich nemôžu používať na nekalý boj s konkurenciou (necháme im odstrániť legálny obsah, kým ho dostanú späť on-line, škoda už bude napáchaná).

Som z prístupu GitHub-u nadšený. Dúfam, že sa ním inšpirujú aj ďalší ISP.

Osamelosť, ale s pozitívnym vyznením

Slovo, ktoré by vyjadrilo, že si absenciu osôb v mojom okolí užívam a vychutnávam. Je mi príjemná. Nechcem, aby moju osamelosť niekto rušil. “Priateľka šla so synom na týždeň na chatu. Pracujem z domova a už tri dni som nevidel žiadneho človeka. Som taký osamelý, až by som od radosti tancoval.”

Anti-osamelosť

Slovo, ktoré by som použil, keby som nemal možnosť uniknúť interakcii s inými ľuďmi. Ktorým by introverti mohli vyjadriť ten denial-of-service útok, ktorý na nich spoločnosť občas podniká. “Na letnom tábore som sa musel každý deň zapájať do spoločných aktivít. V stane sme boli štyria. Nemal som vôbec žiadne súkromie. Bol som tam veľmi anti-osamelý.”

Ak také slová náhodou existujú, dajte mi vedieť. S radosťou ich aktívne zaradím do svojho slovníku. Ale ja som si nedokázal vybaviť nič, čo by tieto pocity vystihovalo. Myslím, že je to pekná ukážka toho, ako je v našej spoločnosti extroverzia považovaná za normu a introverzia za odchýlku.

Jedného dňa, keď medzi rečníkmi na ajťáckych konferenciách konečne bude 50% zastúpenie žien, rozbehnem kampaň za vyššie zastúpenie introvertov. To bude výzva!

Pozitíva

Som nenáročný. Od hudobnej služby očakávam dve veci: 1. Prehrávanie hudby, ktorú si vyberiem. 2. Doporučenie nejakej novej, zaujímavej hudby.

Mám dva playlisty. Jeden počúvam z počítača, pri práci. Tam mám kľudné, pomalé skladby, podľa možnosti inštrumentálne. Blokujem tým okolitý hluk a pomáha mi to sústrediť sa. Druhý počúvam z telefónu, keď niekam idem, cestujem, nakupujem, cvičím. Vtedy počúvam muziku rezkú, nadupanú, aby ma hnala vpred.

Objavovanie hudby

Google Music má dobrú featuru: Prehrávanie rádia na základe playlistu. V praxi to znamená, že prehráva položky z playlistu a prekladá to skladbami, ktoré sú niečím podobné ako položky v playliste. Vďaka tomu som objavil pár nových vecí, ktoré sa mi páčia.

Standup comedy

Medzi žánrovými rádiami som objavil kategóriu “Standup comedy”, ktorá obsahuje fakt skvelé veci od mojich obľúbených komikov. S chuťou som si ich púšťal večer pred spaním.

Lenže po čase sa Google Music naučilo, že mám rád veci z tejto kategórie a začalo mi to hovorené slovo miešať medzi hudbu, keď som použil funkciou “I’m feeling lucky”. Predstavte si, že niekam idete, počúvate pri tom nadupanú hudbu a do toho sa vám ozve Patton Oswalt. Mám Pattona a jeho humor hrozne rád. Ale keď počúvam hudbu, tak chcem hudbu.

Čím sa dostávame k negatívam.

Negatíva

Chýbajúci obsah

V archíve Google Music som márne hľadal niektoré skladby a interprétov, ktoré by som tam čakal. Žiadne obskurnosti. Naprílad:

• Kate Bush: Under the Ivy
• Morphine: The Night
• Rammstein
• KLF

Prehrávač pre desktop

Ak si chcem hudbu prehrávať na počítači, musím ju púšťať z webového rozhrania. To znamená, že ak chcem stlačiť skip alebo pauzu, musím sa preklikávať medzi oknami. Na ovládanie hudby očakávam globálne klávesové skratky (alebo media keys).

Po chvíli hľadania som objavil Radiant Player. Po tom, čo sa mi ho podarilo nainštalovať a rozbehať, fungoval fajn. Akurát sa mi nepáčilo žiť v strachu, kedy Google bez varovania zruší neoficiálny prehrávač, ktorý porušuje ich copyrighty a čo ja viem čo ešte. Mám s takým prístupom negatívne skúsenosti z minulosti.

Prehrávač pre Android

Priznám sa, že užívateľské rozhranie Google Music pre Android som dodnes nepochopil. Vôbec sa v ňom neorientujem. Väčšinou náhodne skúšam, či stlačenie tejto položky urobí aspoň približne to, čo chcem. Napríklad tlačítko “skip” tam hľadám márne, musím kvôli nemu ísť na domovskú obrazovku, kde mám widget Google Music, v ktorom to tlačítko je.

Offline

Bez pripojenia si na desktope neškrtnem. Ak chcem počúvať hudbu z počítača, musím ju streamovať. To znamená, že Google Music na desktope nie je použiteľný ako jediný, primárny prehrávač hudby.

V telefóne je to o niečo lepšie. Tam si môžem vybrať, ktoré albumy a playlisty chcem mať k dispozícii offline. Problém však nastal, keď som nedávno bol pár týždňov na dovolenke v zahraničí. Po týždni bez pripojenia mi Google Music zahlásil, že mi nič neprehrá, pretože si už dávno nemohol overiť, či je moje predplatné platné.

Najviac ma nasralo, že bez overenia platnosti predplatného mi odmietal prehrať aj lokálne uloženú hudbu. T.j. MP3-ky, ktoré som si grabol z CD a cez USB kábel nahral do telefónu. Toto bola prvá vec, ktorá ma vytočila natoľko, že som začal zvažovať zrušenie predplatného.

Podivné bugy

Postupne som začal narážať na podivné bugy v aplikácii pre Android.

Veľmi frustrujúce bolo, že sa mi Google Music stále pokúšalo prehrávať skladby, ktoré som zo svojej knižnice zmazal. Nepomohlo ani premazanie cache. Ak som klikol na “I’m feeling lucky”, tak to do zoznamu zaradilo neexistujúce skladby. Čo by nebolo také zlé, keby to také skladby proste preskočilo. Lenže nie, prehrávač sa na nich zastavil. Zobrazil chybovú hlášku, že skladbu nie je možné prehrať a zastavil sa. Takže som občas musel vytiahnuť telefón z kapsy a s nadávkami zase kliknúť na “I’m feeling lucky”.

Klinec do rakvy bol divný bug. Google Music sa vypne, ak telefón zmení typ pripojenia (napr. z wifi na mobilné, alebo keď stratí spojenie). Aplikácia sa vypne. Takže napríklad ak sedíte v metre ktoré pricháza alebo odchádza zo stanice, hudba sa preruší. Ak prejdete okolo hospody, u ktorej máte zapamätanú wifi, hudba sa preruší. Ak sa pri odchode z domova dostanete z dosahu wifi, hudba sa preruší. Ak prechádzate medzi pokrytím EDGE a 3G, hudba sa preruší.

Posledný týždeň som sa kvôli tomu neustále zapínal a vypínal lietadlový mód. Ale celé to bolo také frustrujúce, že som sa rozhodol službu zrušiť. Nestojí mi to za tie nervy.

Export dát

Chcel som si pred tým ešte vyexportovať zoznam skladieb v knižnici a v playlistoch, aby som ich jednoducho mohol prehodiť do nejakej inej služby. Lenže nech som hľadal koľko som chcel, Google Music nemá žiadny export.

Tak som chcel zoznamy copy-pastnuť, ale ani to nešlo. Google Music totiž v zozname skladieb zobrazuje iba tie položky, ktoré sú vo viewporte. Keď skrolujete hore-dole, obsah tabuľky sa neustále mení a to, čo nevidíte, proste zmizne. Je mi jedno, či to tak inžinieri Googlu urobili kvôli performance alebo kvôli obštrukciám. V tej chvíli som už bol taký frustrovaný, že ma to vytáčalo do biela.

Večer som si napísal rozšírenie, ktoré zobrazí obsah knižnice, preskroluje všetkými položkami a vyexportuje mi to do textovej podoby. Nájdete to na GitHube. Na Chrome Store sa to ani nepokúšam dávať, Google by mi to určite hneď zrušil.

Zoznam skladieb si teraz môžem pomocou nástrojov typu Ivy naimportovať do Spotify, Deezer, alebo kamkoľvek inam (a ak nie, tak si na to napíšem ďalšie rozšírenie na import).

Čo teraz?

To je ťažká otázka. Spotify som už skúšal, nejako mi to nevyhovovalo. Deezer som nepochopil, som z jeho UI totálne zmätený. Na desktope sa asi vrátim ku Groovesharku. A v telefóne asi na hudbu zanevriem.

Alebo pre mňa máte nejaký dobrý tip, ktorý som ešte neskúsil?

Skúsiť klasické žiletky ma presvedčilo toto skvelé inštruktážne video:

Výbavu som si kúpil na LuxusníHolení.cz.

Holiaci strojček Merkur stál pár stoviek, ale je to solídny kus železa, ktorý podľa mňa bude používať ešte môj syn.

Zainvestoval som do štetky z pravých jazvečích chlpov (dajú sa kúpiť aj oveľa lacnejšie). Opäť, je to krásna vec, ktorú bude používať viac generácií. Mám ešte jednu štetku, ktorú som zdedil po priateľkinom otcovi. Je menšia a tvrdšia, takže si ju beriem, keď sa holím vo fitku. Čo sa týka materiálu, tvrdosti a hustoty štetky, každý asi bude mať osobné preferencie, takže to treba skúsiť. Mne osobne vyhovujú obidve štetky, ktoré mám. Len sa používajú trošičku inak.

Skúsil som krém na holenie Proraso a som z neho nadšený. S gelmi zo sprejovej fľaše, ktoré som používal dovtedy, sa to absolútne nedá rovnať. Pričom je ešte obrovský rozdiel medzi napatlaním peny rukou a štetkou. Štetka totiž obalí chlpy penou zo všetkých strán, takže ich pri holení podrží vztýčené od tváre. Žiletka ich potom lepšie ufikne. Oholenie je jemnejšie a hladšie. Jedna tuba za 150,- mi pri dennom holení vydržala asi tri mesiace.

Asi najdôležitejšia vec: balzam po holení. Cade od L’Occitane je drahý jak sviňa (cca 700,-). Ale po každom holení stačí použiť guličku o veľkosti hrášku. Takže podobne ako krém na holenie, pri dennom používaní mi tuba vystačí na štvrť roka. Pritom používať ho je ako dávať svojej tvári zamilované pusinky. Skúšal som lacnejšie alternatívy, ale všetky mi smrdeli a nefungovali. Chce to originál. Klasické vody po holení na báze alkoholu by som si už na tvár nikdy nedal.

Samotné žiletky sú lacné. Vychádzajú na 5,- až 10,- za kus. Pri dennom holení vydržia asi týždeň. Skúšal som rôzne značky, nepostrehol som medzi nimi rozdiel.

Holenie klasickými žiletkami je mi príjemné. Bál som sa, že budem dorezaný. Žiadne väčšie zranenie som si ešte nespôsobil. Ak krvácam, tak z drobných raniek. Pri používaní viacčepieľkových strojčekov som krvácal oveľa viac. Ale to môže byť aj tým, že som vtedy nepoužíval správnu techniku.

Predtým ma neskutočne srala cena žiletiek a gelov. Prvotná investícia do klasických žiletiek bola veľká (cca 1500,-). Ale ako som už písal, kvalitný strojček a štetka sú multigeneračné záležitosti. Tak si to rozpočítajte. Cena žiletky, krému a balzamu na jedno holenie je pár halierov. Pričom používam luxusnú a fakt príjemnú kozmetiku.

A rýchlosť holenia? Kvôli mojim fraktálovým chlpom som sa nikdy nemohol holiť rýchlo. S elektrickým strojčekom to trvalo večnosť. S viacčepieľkovými žiletkami to trvalo niekoľko minút. S klasickými žiletkami som zo začiatku bol opatrný, takže to zabralo tak 10 minút. Teraz mám prax, takže aj s napenením a celým tým rituálom okolo toho som hotový za cca 3 minúty. Celé je to taký príjemný, relaxačný rituál.

S klasickými žiletkami som maximálne spokojný. Nemusí to vyhovovať každému. Treba používať správny postup a techniku. Ale myslím, že každý chlap by to mal minimálne skúsiť. Poproste otca alebo deda, aby vám požičal svoje vybavenie a ukázal, ako na to. Urobíte im tým radosť.