RISHQOV BLOG

Vojna v Iraku sa končí. Skutočne?

noreply@blogger.com (Richard Král) — Wed, 01 Sep 2010 01:56:00 +0000

Tento blog som si založil v júli roku 2005 a prvý článok, ktorý som sem napísal, bol zamyslením sa nad násilím, ktoré vtedy zmietalo Irakom. V tom čase tam už naplno bežal organizovaný odpor proti okupačným vojskám a útoky proti nim a irackým civilistom - s omnoho tragickejšou bilanciou - boli na dennom poriadku. To však Iračania ešte netušili, že to najhoršie majú iba pred sebou. 22. februára 2006 zaútočili pravdepodobne sunnitskí extrémisti na jedno z najposvätnejších miest šiítskeho islamu - mešitu al-Askari v Samarre. Samotný útok si paradoxne nevyžiadal žiadne obete, avšak spustil nevídanú vlnu brutálneho násilia medzi sunnitmi a šiítmi. Nasledujúce mesiace sa zintenzívnili bombové útoky, ktoré sa vo všeobecnosti pripisovali sunnitským extrémistom a zároveň sa takmer dennodenne začali v uliciach Bagdadu a iných irackých miest objavovať desiatky mŕtvol - pravdepodobných obetí tzv. šiítskych eskadier smrti. Vojna vstúpila do svojej najkrvavejšej fázy a zdalo sa, že Američania sú bezradní a situácia sa im vymyká spod kontroly. Kým v krajine zúrilo násilie a chaos, 30. decembra 2006 bol popravený zvrhnutý prezident a diktátor Saddám Husajn.

V januári 2007 ohlásil vtedajší prezident George W. Bush navýšenie počtu amerických vojakov v krajine a zintenzívnenie akcií proti povstalcom - tzv. the Surge. Počas celého roku 2007 sa v Iraku odohrávali asi najtvrdšie boje medzi americkými vojakmi a domácim odbojom a zároveň pokračovali masakre civilného obyvateľstva. V priebehu prvej polovice roku 2008 sa zdalo, že počet obetí sektárskeho násilia sa skutočne podarilo výrazne eliminovať a zároveň sa akcie americkej armády mierne pribrzdili v očakávaní jesenných prezidentských volieb v USA. Tie, ako je všeobecne známe, vyhral s pomerne jasným náskokom demokratický kandidát Barack Obama. Jedným z jeho sľubov, s ktorými išiel do volieb, bolo aj postupné sťahovanie amerických jednotiek z Iraku a alokácia zdrojov na ďalší vojnový front - Afganistan.

Keď sa Obama v januári 2009 ujímal úradu, bezpečnostná situácia sa výraznejšie zlepšila. Sektárske násilie rokov 2006/2007 takmer vymizlo zo scény, bombové útoky väčšieho či menšieho rozsahu však pokračovali. Americká armáda sa v súlade s Obamovou stratégiou už do žiadnych väčších operácií nepúšťala a svoju úlohu v krajine postupne utlmovala. K 30. júnu 2009 prišlo k symbolickému kroku - stiahnutiu sa amerických vojakov z väčších miest na základne. Zároveň pokračovalo odovzdávanie jednotlivých provincií pod formálnu správu irackých bezpečnostných zložiek. Od začiatku roku 2010 sa sťahovanie amerických vojakov z krajiny urýchlilo a k 31. augustu 2010 ich malo v krajine ostať posledných najviac 50 000. Títo vojaci sa už nemajú zapájať do žiadnych bojových operácií a ich jedinou úlohou má byť výcvik irackých vojakov a policajtov. Tento dátum sa dá zároveň pokladať za formálne ukončenie vojny ( na rozdiel od teatrálneho Bushovho "mission accomplished" z 1. mája 2003 ) a preto je čas aj trochu bilancovať.

Takže čo priniesla prvá skutočná vojna, ktorá sa začala už v 21. storočí (vojna v Afganistane sa samozrejme začala skôr, ale skutočne sa rozbehla až po začiatku tej irackej)? Na jednej strane priniesla odstránenie tyranského režimu Saddáma Husajna, na druhej strane ale neposkytla Iračanom úľavu po predchádzajúcich desaťročiach útlaku. Strach zo všemocnej Saddámovej tajnej polície vystriedal možno ešte horší strach z bombových útokov, ktoré môžu udrieť kdekoľvek a kedykoľvek. Zo strategicko-politického dlhodobého výhľadu je najdôležitejšia výmena sunnitov ich šiítskymi rivalmi vo vláde a v mocenských štruktúrach a s tým súvisiace posilnenie iránskeho vplyvu na vnútropolitický vývoj jeho bývalého úhlavného nepriateľa. Mnoho expertov už dlhšie upozorňuje na výrazný, ale zatiaľ nie príliš čitateľný politický potenciál šiítskej vetvy islamu, čo môže mať z dlhodobého pohľadu dopad na celý arabský a moslimský svet. No a v neposlednom rade sa iracké bojisko stalo vďačným tréningovým priestorom pre fanatických džihádistov z rôznych končín sveta. V plnej miere tu uplatnili svoju "weapon of choice" - samovražedné útoky. Kým aj pred irackou kampaňou sa v moslimskom svete vyskytlo mnoho samovražedných útokov, predovšetkým v izraelsko-palestínskom konflikte, či ešte predtým v libanonskej občianskej vojne, stále boli považované skôr za niečo "mimo hlavného prúdu". Iracká vojna v tomto znamenala zlom a tento typ bojovej taktiky sa stal "mainstreamom" a výrazným mobilizačným a propagandistickým nástrojom, ktorý si osvojili aj útočníci v iných častiach sveta.

Podľa icasualties.org k 31. augustu 2010 zahynulo v irackej vojne 4416 amerických, 179 britských vojakov a 139 príslušníkov armád tretích krajín, medzi nimi žiaľ aj 4 slovenskí vojaci.

Podľa iraqbodycount.org sa realistický odhad počtu civilných obetí konfliktu pohybuje nad hranicou 100 000. Toto číslo však určite nie je konečné. Násilnosti v krajine pokračujú a mám za to, že americká invázia uvrhla krajinu do dlhodobej nestability, z ktorej sa môže spamätávať desaťročia. Aj keď americkí vojaci krajinu úplne opustia, vojna bude pokračovať a ešte budeme svedkami krviprelievania. Lebo keby som mal parafrázovať Georga Santayanu, tak platia jeho slová: "Len mŕtvi uvidia koniec vojny".

Dúhový pochod a problematika akceptácie homosexuality - webový rešerš

noreply@blogger.com (Richard Král) — Tue, 01 Jun 2010 06:08:00 +0000

V sobotu 22. mája 2010 sa v Bratislave uskutočnil tzv. "dúhový pochod" alebo "gay pride" - zhromaždenie homosexuálne orientovaných ľudí. Slovensko bolo poslednou krajinou v Európe, kde sa takáto akcia dovtedy neuskutočnila. Priebeh a vyvrcholenie samotného zhromaždenia len odrazili hlboké rozdelenie spoločnosti v názore na homosexualitu a postoj majority k nej. Ale toto rozdelenie znova len poukázalo na hlbší "kultúrny zlom", ktorý je badateľný nielen v slovenskej spoločnosti, ale v celej Európe a predovšetkým v USA - jednoducho v celej tzv. západnej civilizácii. Tento zlom sa tiahne pozdĺž širokého spektra morálno-etických a kultúrno-spoločenských otázok a samotný diskurz nastoľuje fundamentálne otázky o hraniciach individuálnej slobody a zodpovednosti jednotlivca, o spoločenských mechanizmoch, ktoré by túto slobodu prípadne mali korigovať, o mieste a úlohe náboženskej tradície v spoločnosti, o tom kam a či vôbec niekam má smerovať ľudská spoločnosť ako taká. Táto "kultúrna vojna", ako sa tomuto latentnému a niekedy aj otvorenému konfliktu zvykne hovoriť, je tu už takmer polstoročia a je to konflikt medzi konzervatívcami a liberálmi, tradicionalistami a progresivistami, nábožensky cítiacimi a neveriacimi, medzi tými, ktorí sa nechcú vzdať "starého dobrého sveta" a medzi tými, ktorí sa nevedia dočkať toho nového, ktorý musí byť založený práve na prekonaní a čiastočne popretí toho starého.

Keďže tieto otázky ma bytostne zaujímajú, pozorne som sledoval aj mohutnú debatu, ktorá sa v súvislosti s pochodom homosexuálov v slovenskej spoločnosti rozpútala. Internet a moderné technológie dávajú možnosť vyjadriť sa takmer komukoľvek k akejkoľvek otázke alebo problému, bez ohľadu na kvalifikovanosť či relevanciu jeho vyjadrenia. Spravodajské portály, blogy, diskusné fóra sa prehýbali pod ťarchou príspevkov, komentárov a vyjadrení ľudí najrôznejšieho názorového a ideologického razenia. Hovorí sa, že čo bolo raz publikované na webe, už nikdy z virtuálneho priestoru celkom nezmizne, ale predsa je občas dobré dať veci dokopy a prehľadne ich zhromaždiť na jednom mieste. A preto som sa rozhodol v tomto blogposte zhromaždiť linky na všetky články, na ktoré som pri potulkách nulami a jednotkami narazil. Ich jediným spojivom je, že sa nejakým spôsobom dotýkajú pochodu homosexuálov a problematiky vzťahu homosexuálov a majoritnej spoločnosti. Sú medzi nimi jednak "suché", popisné výstupy spravodajských agentúr, ale predovšetkým názorové články z blogov a internetových magazínov. Napospol sú to texty, ktoré vznikli v období "mesiac pred pochodom až týždeň po ňom", ale sú medzi nimi aj nejaké spred niekoľkých rokov. Sú zoradené len podľa zdroja. A samozrejme, tento zoznam si ani zďaleka nerobí nárok na úplnosť:-)

Sme.sk:

http://komentare.sme.sk/c/5386909/homoboh-a-tyrania.html

http://www.sme.sk/c/5387152/v-bratislave-budu-dnes-pochodovat-homosexuali.html

http://www.sme.sk/c/5387434/duhovy-pochod-stopli-extremisti.html

http://www.sme.sk/c/5387857/duhova-bratislava-tolerantne-mesto-ci-provincna-diera.html

http://www.sme.sk/c/5388896/policia-duhovy-pochod-neubranila.html

http://komentare.sme.sk/c/5387598/stlpcek-lukasa-filu-koniec.html

http://komentare.sme.sk/c/5388863/pycha-gejov-hanba-slovakov.html

http://www.sme.sk/c/5388908/holandska-europoslankyna-bratislava-nebola-bezpecna.html

http://komentare.sme.sk/c/5390318/tri-predsudky-o-pochode.html

http://www.sme.sk/c/5390566/kalinak-ludi-z-pochodu-zaskocil.html

http://komentare.sme.sk/c/5391725/ad-homoboh-a-tyrania-21-5.html

http://komentare.sme.sk/c/5393861/nie-je-inakost-ako-inakost.html

Hnonline.sk:

http://hnonline.sk/slovensko/c1-43726960-homosexuali-chceli-pochodovat-bratislavou-napadli-ich-neonacisti-b-font-color-ff9900-foto-font-b

http://hnonline.sk/slovensko/c1-43731030-policia-spravila-maximum-tvrdi-organizatorka-duhovy-pride

http://hnonline.sk/slovensko/c1-43731680-policia-predviedla-pri-pochode-29-ludi

http://hnonline.sk/slovensko/c1-43737950-kalinak-duhovy-pride-bol-nestastne-nacasovany

http://hnonline.sk/slovensko/c1-43749710-policia-zatykala-na-pochode-gayov

http://hnonline.sk/slovensko/c1-43761410-radicova-na-duhovom-pride-zlyhali-bezpecnostne-organy

http://hnonline.sk/slovensko/c1-43763150-nasilie-na-duhovom-pride-bolo-dosledkom-retoriky-politikov

Pravda.sk:

http://spravy.pravda.sk/homosexualov-napadli-v-bratislave-neonacisti-pochod-sa-neuskutocnil-12v-/sk_domace.asp?c=A100522_141425_sk_domace_p12

http://spravy.pravda.sk/gay-pride-slovensko-nie-je-este-pripravene-ale-upozornili-sme-p60-/sk_domace.asp?c=A100522_173850_sk_domace_p12

http://spravy.pravda.sk/kalinak-o-pride-pochode-jedini-komu-pomohli-su-extremisti-pmw-/sk_domace.asp?c=A100523_144312_sk_domace_p12

http://nazory.pravda.sk/odvaha-je-viac-ako-hlasovanie-v-parlamente-fgv-/sk-nkom.asp?c=A100523_170940_sk-nkom_p12

http://tema.pravda.sk/Tema/su-slovaci-voci-homosexualom-netolerantni-669.aspx

Postoy.sk

http://www.postoy.sk/gay_pride_bratislava

http://www.postoy.sk/homosexualita_a_mytus_o_4percentach

http://postoy.sk/node/2432

http://www.postoy.sk/homo-sapientia

http://www.postoy.sk/homosexuali_cirkev

http://postoy.sk/pochodom_k_netolerancii

http://postoy.sk/bratislava_nestoji_o_uznanie_za_gaypride

Tyzden.sk:

http://www.tyzden.sk/kultura/homosexuali-1.html

http://www.tyzden.sk/nazivo-doma/duhovy-pochod-nihilizmu.html

http://www.tyzden.sk/video-komentare/s-hrib-zlyhala-policia-nie-homosexuali.html

Blog.tyzden.sk

http://blog.tyzden.sk/vladimir-palko/2010/05/20/pochody-gayov-koncia-tyraniou/

http://blog.tyzden.sk/juraj-macko/2010/05/25/3-nezmysly/

http://blog.tyzden.sk/patarak/2010/05/25/to-nie-je-homofobia-ale-homoparanoja/

Jetotak.sk:

http://www.jetotak.sk/editorial/geyzir-nenavisti

http://www.jetotak.sk/editorial/rainbow-warriors

http://www.jetotak.sk/editorial/tradicny-nacizmus

http://www.jetotak.sk/slovensko/tradicna-slovenska-fasisticka-rodina

Aktualne.centrum.sk:

http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/monika-benova.php?itemid=791

http://aktualne.centrum.sk/domov/zdravie-skolstvo-spolocnost/clanek.phtml?id=1208545

http://aktualne.centrum.sk/domov/zdravie-skolstvo-spolocnost/clanek.phtml?id=1208632&tro5312_0_3

Aktuality.sk:

http://www.aktuality.sk/clanok/163992/komentar-tolerovat-neznamena-suhlasit/

http://www.aktuality.sk/clanok/164165/komentar-votrelec-proti-predatorovi/

Impulzrevue.sk:

http://www.impulzrevue.sk/article.php?3

http://www.impulzrevue.sk/article.php?209

Rôzne iné zdroje:

http://www.prave-spektrum.sk/article.php?563

http://blog.etrend.sk/daniel-skorica/2010/05/23/pride-prejudice/

http://nicmimoriadne.blogspot.com/2010/05/proti-homofobii.html

http://www.plus7dni.sk/plus7dni/rozhovor/2010/05/vysmech-roka.html

http://www.inaque.sk/sk/clanky/editorialz/nacisti_a_narcisti

Najviac článkov k téme som objavil - neprekvapujúco - na Blog.sme.sk:

http://tomasderer.blog.sme.sk/c/228636/Nas-prispevok-ku-globalnemu-otepleniu.html

http://jakubliptak.blog.sme.sk/c/228928/Pochod-homosexualov-ako-nevyhnutna-sucast-vyspelej-spolocnosti.html

http://bartkovsky.blog.sme.sk/c/227525/Bratislavske-homosexualne-zvratenosti.html

http://trpcevski.blog.sme.sk/c/228862/Preco-Gayparade-uskodi-homosexualom.html

http://tiborjavor.blog.sme.sk/c/228979/Preco-nemam-rad-gayov.html

http://marekmichalcik.blog.sme.sk/c/229189/Poziadavky-duhoveho-pride-pochodu-su-nerozumne-a-skodlive.html

http://lettrich.blog.sme.sk/c/229291/Nepodporujem-registrovane-partnerstva-Som-homofob.html

http://pavolbiely.blog.sme.sk/c/229570/Homosexualita-ako-znak-vyspelosti-krajiny-a-spolocnosti.html

http://janbuncak.blog.sme.sk/c/229701/Nenavistny-nacko-a-duhovy-omyl.html

http://drotovan.blog.sme.sk/c/229533/Policia-opat-ukazala-svoju-neschopnost.html

http://mariokapusta.blog.sme.sk/c/229591/Mozem-byt-na-Slovensko-hrdy.html

http://maziniova.blog.sme.sk/c/229564/za-tych-tajnych.html

http://dostal.blog.sme.sk/c/229721/Fasisticki-smradi-a-slizky-Kalinak.html

http://vitabella.blog.sme.sk/c/229521/Bola-som-na-Duhovom-pochode-a-chce-sa-mi-kricat.html

http://botolova.blog.sme.sk/c/230054/O-Pride-mne-a-inych-homo-Alebo-Ako-sme-s-pochodom-nepochodili.html

http://pietruchova.blog.sme.sk/c/229573/Policia-nezlyhala-Zlyhali-ti-co-neposadili-Kotlebu-do-basy.html

http://pietruchova.blog.sme.sk/c/229840/Pride-KISS-a-Svieckova-manifestacia-nie-omacka.html

http://pietruchova.blog.sme.sk/c/229940/Demokracia-a-ti-druhi.html

http://burger.blog.sme.sk/c/229696/Policajti-nezlyhali.html

http://burger.blog.sme.sk/c/229535/Bratislavsky-gay-Pride-niekolko-fotiek.html

http://levinne.blog.sme.sk/c/228881/O-Gay-Pride-Part-One.html

http://levinne.blog.sme.sk/c/229749/O-Gay-Pride-Part-Two.html

http://vitabella.blog.sme.sk/c/229182/Den-kedy-padlo-jedno-tabu.html

http://simonahorvathova.blog.sme.sk/c/229562/Duhovu-hrdost-zasiahol-primitivizmus-a-nasilie.html

http://robertmihaly.blog.sme.sk/c/229616/Duhovy-Pride-porazil-nenavist.html

http://qlf.blog.sme.sk/c/221934/Duhovy-PRIDE-Bratislava-2010-bude-vybuchom-pozitivnej-energie.html

http://qlf.blog.sme.sk/c/228958/Par-teplych-slov-o-Prideoch.html

http://qlf.blog.sme.sk/c/229172/Pride-pridem.html

http://qlf.blog.sme.sk/c/229284/Pride-je-aj-odvaha.html

http://qlf.blog.sme.sk/c/229411/Preco-pojdem-na-Prajd.html

http://stefancik.blog.sme.sk/c/229683/Ak-dnes-neochranime-prava-jednej-mensiny.html

http://zuzanaroy.blog.sme.sk/c/229218/Pochod-katolikov-proti-homosexualom.html

http://zuzanaroy.blog.sme.sk/c/229699/Po-Duhovom-pochode.html

http://zuzanaroy.blog.sme.sk/c/229907/Katolicky-fundamentalizmus-a-homosexualny-fundamentalizmus.html

http://jurajbartos.blog.sme.sk/c/229553/Duhovy-pride.html

http://karolinaolsavska.blog.sme.sk/c/229815/nieco-na-temu-o-homosexualite.html

http://dvihal.blog.sme.sk/c/230117/Za-tradicnu-rodinu.html

http://dobrovodsky.blog.sme.sk/c/229858/Uplna-pravda-o-Gay-Pride-pochode-ocami-nezucastneneho.html

http://danilov.blog.sme.sk/c/229781/Odporuca-Kalinak-SBSku-aj-pochodom-neonacistov.html

http://malinova.blog.sme.sk/c/229850/Vadi-mi-nanucovanie-cudzej-viery.html

http://kaco.blog.sme.sk/c/229552/s-objektivom-na-Duhovom-Pride-v-Bratislave.html

http://milannovota.blog.sme.sk/c/229918/Krivosikove-prizraky.html

http://janelias.blog.sme.sk/c/229811/Pochod.html

http://feroskoda.blog.sme.sk/c/229647/Program-na-vyliecenie-a-eliminovanie-homosexuality.html

http://juliusbalko.blog.sme.sk/c/229526/Biblia-nacisti-a-laska.html

http://fort.blog.sme.sk/c/229566/Som-sklamany-bezdovodne-nasilie-a-strach-malo-dnes-navrch.html

http://repka.blog.sme.sk/c/229679/Homosexuali-vs-politici.html

http://milanbanas.blog.sme.sk/c/229737/Dost-bolo-skutocne-buzerantskych-nazorov-na-Duhovy-pochod.html

http://schneider.blog.sme.sk/c/229694/Vysmech-roka.html

http://cuzy.blog.sme.sk/c/229563/Hold-heterosexualite.html

http://kostelansky.blog.sme.sk/c/229801/Co-mi-vadi-na-sucasnej-homo-euforii.html

http://horecky.blog.sme.sk/c/229732/Duhovy-pride-Vykrik-do-tmy.html

http://vladomlynarcik.blog.sme.sk/c/229783/Kto-mlci-a-kto-sa-klame.html

http://tesak.blog.sme.sk/c/229738/Laska-deviaciou-diskriminacia-samozrejmostou.html

http://petrasovsky.blog.sme.sk/c/229486/Homoideologicka-tyrania.html

http://martinvelky.blog.sme.sk/c/229515/Dost-bolo-homofobie-a-nacionalizmu.html

http://skacal.blog.sme.sk/c/229517/Duhovy-pride-alebo-tolerancia-neonacistov-v-praxi.html

http://sovik.blog.sme.sk/c/229532/Protest-homosexualov-za-adopcie-deti-bol-opodstatneny.html

http://subova.blog.sme.sk/c/229541/No-parada.html

http://viliammasaryk.blog.sme.sk/c/229600/Ma-pravo-odmietnut-uradnik-oddat-dvoch-rovnakeho-pohlavia.html

http://karas.blog.sme.sk/c/228701/Akcia-K-a-Akcia-Homo.html

http://putra.blog.sme.sk/c/229019/Rodina-homosexuali-a-katolici.html

http://martinkulhavy.blog.sme.sk/c/229202/Cirkev-krestania-vs-homosexuali.html

http://olach.blog.sme.sk/c/229223/Protestanti-podporuju-Pride.html

http://jakubsimek.blog.sme.sk/c/229439/Problemom-nie-su-homosexuali-ale-statna-moc.html

http://sasky.blog.sme.sk/c/229438/Pochod-homosexualov-udalost-roka.html

http://hanzelova.blog.sme.sk/c/222196/Miluj-blizneho-svojho-ak-nie-je-gay.html

Edit/Update no.1 - ako som predpokladal, pri browsovaní som narazil na text k danej téme, ktorý som tu opomenul. Určite je takých omnoho viac, takže v budúcnosti môžu ešte pribúdať:

http://mancelova.blog.sme.sk/c/229013/Sme-netolerantna-spolocnost.html

ČLOVEK = STROJ, KTORÝ NEDOBROVOĽNE KLAME SÁM SEBA, ŽE JE VEDOMÝ(?) alebo koniec humanity a čo potom...

noreply@blogger.com (Richard Král) — Fri, 09 Mar 2007 17:08:00 +0000

V tejto krátkej eseji, alebo skôr zamyslení by som sa chcel venovať sčasti mojim osobným dojmom prakticky z prvého hlbšieho stretnutia s problematikou štúdia fenoménu vedomia a filozofie mysle všeobecne a sčasti morálno-etickým konzekvenciám plynúcim z najnovších vedeckých poznatkov a filozofických konceptov v tejto oblasti. Susan Blackmore v úvode svojej knihy Consciousness: An Introduction ( Hodder and Stoughton, 2003 ) varuje potenciálnych čitateľov, že štúdium vedomia zmení ich životy. Varuje ich pred tým, že v prípade ak budú k predmetu štúdia pristupovať dostatočne seriózne, nevyhnú sa nutnosti výrazným spôsobom prehodnotiť niektoré svoje doterajšie postoje k životu, k možnostiam jeho poznávania, aj k sebe samému. Ako sama píše: „These changes can be uncomfortable. For example you may find that once-solid boundaries between the real and unreal, or the self and other, begin to look less solid. You may find that yor own certainties - about the world out there, or ways of knowing about it – seem less certain. You may find yourself beginning to doubt your own existence.“ (Blackmore 2003, str. 5). Aj keď ďalej píše, že väčšina týchto „symptómov“ je v konečnom dôsledku pozitívna, ja by som bol v tomto smere opatrnejší a predsa len by som chcel upriamiť pozornosť na to, na akú potenciálne krehkú pôdu vstupujeme v tejto oblasti.
Americký filozof Daniel Dennett vo svojej knihe Darwinova nebezpečná idea píše okrem iného aj o tom, aký obrovský dopad mala a má koncepcia evolúcie na myslenie ľudí. Tisícročia žili ľudia vo všetkých kultúrach takpovediac s implicitným presvedčením o výnimočnosti ľudského rodu v ríši živého. Svoj pôvod a miesto na tomto svete odvodzovali z najrozmanitejších náboženských a mytologických zdrojov. A potom prišiel v 19. storočí geniálny Charles Darwin so svojou teóriou evolúcie a ukázal nám, ako možno vysvetliť pôvod človeka odvolaním sa len na čisto prirodzené, takpovediac mechanické prírodné procesy bez zásahu nadprirodzených síl. Aj keď odvtedy už uplynulo veľa času a suma poznania sa neuveriteľným spôsobom rozšírila a aj mnohé Darwinove závery boli korigované, podstata evolučnej teórie ostáva rovnaká. Bez ohľadu na to, či si to jej autor želal alebo nie, táto teória mala a vlastne doteraz má nesmierne hlboké filozofické konzekvencie. Predovšetkým „zhodila“ z pomyselného piedestálu človeka, ľudskú bytosť so všetkou jeho zložitosťou, mentálnou výbavou a schopnosťami. Tento „pán tvorstva“ nie je nič iné ako, veľmi zjednodušene povedané, výsledok interakcie nižších, jednoduchších organizmov s okolitým prostredím počas nepredstaviteľne dlhého obdobia. No a v neposlednom rade evolučná teória banalizovala utrpenie. To, čomu bol predtým dávaný zmysel a význam prostredníctvom zložitých náboženských a mytologických konštruktov, sa teraz stalo slepým, mechanickým procesom, ktorý je zbavený akejkoľvek výnimočnosti. Všetok ten boj, zabíjanie a utrpenie, ktorého sme svedkami v ríši živého je iba metamorfózou jediného cieľa – prežiť, teda reprodukovať sa. Som presvedčený že zmena, akú priniesla evolučná teória do uvažovania o človeku a jeho mieste na tomto svete, bola a je vskutku revolučná. Dá sa povedať, že išlo o najväčšiu vedeckú revolúciu mimo oblasti materiálno – technologickej. Táto prvá revolúcia, tento prvý rozklad, však zmenil pohľad na človeka akoby zvonka. Ešte ponecháva nedotknutú integritu jedinca, nezaoberá sa jeho „vnútrom“, mentálnym svetom. Na tomto poli započali skutočnú revolúciu až v polovici 20. storočia kognitívne vedy. Tie začali skúmať ľudskú myseľ, to ako poznávame okolitý svet, ako prijímame, utrieďujeme a spracúvame informácie. So stále sa zdokonaľujúcimi technickými možnosťami dokážeme nahliadnuť do predtým nepoznaných zákutí ľudského mozgu, odhaliť jeho štruktúru a identifikovať materiálne koreláty mentálnych schopností. Vzniká potreba filozoficky uchopiť a kontextualizovať rastúce množstvo poznatkov a tak myseľ začína filozofovať sama o sebe – na scénu vstupuje filozofia mysle. No a tá prináša so sebou niektoré skutočné výzvy, ktoré znova radikálnym spôsobom menia naše premýšľanie o nás samých. Podľa môjho názoru medzi najväčšie z nich patrí problematika slobodnej vôle. Je to vskutku delikátna záležitosť. Za bežných podmienok nie je nikto z nás ochotný pripustiť, že by pri jeho rozhodovaní a konaní absentoval prvok slobodnej vôle. Naopak, to že konáme slobodne podľa svojej vôle považujeme za úplnú samozrejmosť, niečo, čo je našou integrálnou súčasťou, esenciou ľudskosti. Bez slobodnej vôle si nevieme predstaviť zodpovednosť, na ktorej sú založené právne systémy a iné sociálne inštitúcie. A napriek tomu nás niektoré vedecké experimenty a iné indície opakovane presviedčajú o tom, že slobodná vôľa je iba ilúziou. Ilúziou, ktorú je potrebné udržiavať práve preto, aby mohli tieto sociálne inštitúcie a celá spoločnosť ďalej fungovať? Vynárajú sa ďalšie otázky. Môžeme túto ilúziu slobodne odvrhnúť? Čo by to znamenalo? Dokážeme si vôbec predstaviť ľudskú spoločnosť zloženú z jedincov bez slobodnej vôle? Nemenej zaujímavé sú úvahy o teóriách ja, špeciálne o tzv. „bundle theory“, ktorá tvrdí, že nič také ako spojité, koherentné ja neexistuje. A znova. Ak by sme do dôsledkov akceptovali takúto koncepciu, dokážeme domyslieť i následky? Napríklad taká prirodzenoprávna koncepcia ľudských práv, ktorá je prevládajúcou v súčasných moderných kultúrach. Už nemusíme hľadať zdroje našich práv v bohu alebo iných nadprirodzených entitách, ale povedzme v spoločenskom diskurze. Avšak ak pripustíme, že žiadne ja vlastne neexistuje, kto bude potom vlastne nositeľom týchto práv?

V tomto veľmi krátkom zamyslení som sa snažil ukázať, že najnovšie vedecké poznatky nepochybne kladú pred premýšľajúceho človeka mnohé otázky a výzvy. Som dokonca presvedčený, že pred budúcimi generáciami stojí okrem riešenia environmentálnych a iných pálčivých problémov aj jeden na prvý pohľad nepodstatný, či až bizarný. Nanovo redefinovať pojem človek. Je nepochybné, že vedecko – technická revolúcia bude pokračovať, snáď ešte rýchlejším tempom ako doteraz. Aj zoči-voči takým výzvam ako umelá inteligencia (aj introspektívna?) či nanotechnológie bude musieť človek zmeniť pohľad na seba samého. Nemuselo by to byť na úkor humanity.

Smrť tyrana...

noreply@blogger.com (Richard Král) — Sun, 31 Dec 2006 10:55:00 +0000

Nemyslel som si, že sa tohto dožijem...uvedomujúc si hrôzu zločinov, ktorých sa tento človek dopustil a strašného utrpenia, ktoré spôsobil miliónom ľudí, teraz len s nemým úžasom pozerám na tieto obrázky a kdesi v hĺbke duše cítim to, čo si tento muž rozhodne nezaslúžil......súcit. TREST SMRTI JE VŽDY NEPRIMERANÝ.....aj pre Saddáma....pre kohokoľvek.

EDGAR ALLAN POE - BÁSNE

noreply@blogger.com (Richard Král) — Fri, 28 Jul 2006 23:42:00 +0000

Sonet vede

Veda! Si vernou dcérou starých čias,
čo ostrým zrakom mení brehy žitia!
Básnické srdce kruto požieraš
a krídlom ti je drsná realita.
A ty chceš, nech ťa miluje a ctí
ten, komu ani nedovolíš, aby
v nebeských výškach hl'adal cennosti
- tam, kde ho sila jeho krídel vábi?
Či neschmatla si záprah Diane
a Dryáde strom, nech si svetom blúdi
a niekde hl'adá bývanie?
Vrav, nevzala si Najáde jej prúdy,
zeleň tráv elfom a mne moje sny
pod tamariškou za horúcich dní?

(1829; 1845)

Mesto v mori

Bŕŕ! Smrť sa svojho žezla chopila
v tom meste, mĺkvom ako mohyla,
kde je tak pusto, pochmúrne a mdlo,
kde všetko, všetko - dobrota i zlo -
do ríše večných snení odišlo.
Tie veže, paláce a svätyne
sú sťaby v nich nič ľudské nebolo
(zhlodané časom, nemé, nehybné)
a vetrom zabudnutá všade okolo,
tam pod nebom sa apaticky skvie
len voda plná melanchólie.

A lúče z nebies nezostúpia ta
k mestu, čo halí večná temnota,
len morské svetlo, vzbudzujúce strach,
sa mlčanlivo šplhá po strielňach
a nehatené v tajuplných hrách
svoj odlesk vrhá na chrám, na stenu
podobnú múru babylonskému,
na reliéfy i tieň besiedok,
kde nezaznel už dávno ľudský krok,
i hroby, plné nemej záhal'ky,
ach, skvostné hroby, čo z nich do diaľky
vidno tie vence - vinič, fialky.

Tam pod nebom sa apaticky skvie
len voda plná melanchólie.
Vežičky s tieňmi visia dovedna
v priestore, ani nedotknú sa dna,
kým z hrdej veže, ktorú mesto má,
sa rozhliada smrť - veľká, všemocná.

A tak sa svetlo plazí priestorom
až k rozzeveným hrobom pod morom,
no zlatom okrášlené mŕtvoly,
či diamanty, ktoré idoly
zdobia tak, že im žiaria z očných dier -
nič nenaruší strašný vodný mier,
ved' ani vlnka nepohne sa, žiaľ!
V tej hrôze premenenej na krištáľ
už neprezradí ani zachvenie,
že sú aj moria, i keď vzdialené,
čo majú šťastlivejšie osudy,
pretože k nim aj vietor zablúdi.

Čo to však? Náhly pohyb! Nebesá!
To vlny hučia, more chveje sa,
aj veže striasli tupé panciere
a letia ku dnu v plnej nádhere.
Z ich hrotov, zdá sa, vyšlo znamenie
až k nebu, ktoré spalo zahmlené.
Sťaby sa more krvou potiahlo,
čas oddychuje hlboko a mdlo,
znie nepozemské, hrozné stonanie.
Ked' mesto klesne k najhlbšiemu dnu,
z tisícov trónov peklo povstane
a vystrúha mu poklonu.

(1831; 1845)

Spiaca

Bol polnočný čas, mesiac jún,
hl'adel som na mystický spln,
čo ospanlivo opíja
celý kraj mocou ópia
a po kvapôčkach, pomaly
spúšťa tú drogu na skaly,
odkiaľ sa v tónoch zakráda,
až zaspí lúka, záhrada.
Rozmarín drieme pod krížom,
ľalia skláňa hlávku k snom,
do mäkkej hmlistej periny
halia sa spiace ruiny,
hl'a - ako Léthe zamiera
v driemotách povrch jazera,
v snoch leží všetka nádhera.
Kde ale, kde spí Irena,
sudičkám do rúk zverená?!

Naozaj ma zrak neklame?
Dokorán okná v tejto tme?
Šantivo nimi preniká
zo stromov závan vetríka,
nehmotné vzdušné bosorky
tešia sa z tvojej komôrky,
odhŕňajú ti závesy
tak prudko, až to vydesí.
Tvoja tvár tam spí bezvládne
a duša drieme na jej dne,
polnočné tiene, príšery,
vrážajú do stien, do dverí.
Prekrásna pani, nemáš strach?

Prečo tu ležíš v driemotách?
Iste si z dial'ky prišla sem,
pod tvojím krokom kvitla zem.
Ako to zvláštne vyzeráš!
Tvár bledú, zvláštne šaty máš.
To čudné ticho, čudná tiaž!

Mier, večný mier jej snívaniu!
Hl'aď na ňu, do snov zabranú,
a daj jej, bože, ochranu!
Izba sa zmení na užšiu,
clivota sadne na dušu.
Daj, bože, aby jej zrak smel
spať naveky a nevidel
rubáše bielych strašidiel!

Mier, večný mier jej snívaniu!
Nerušte do snov zabranú,
vy červy, milujúce tmu!
V pochmúrnom lesnom zákutí
ju mocná hrobka pohltí,
zaškrípu dvere. Víťazne
už po stáročia ich hlas znie.
Dnu zamat, zlatom pretkaný,
práchnivie nad jej predkami.
Nevedomá a trúfalá
tak často v detstve hádzala
kamene do jej portála!
To echo jej viac nezaznie.
Úbohé dieťa, teraz vie,
že pod údermi skál a hrúd
sa znútra ozývala smrť.

(1831)

Červ Dobyvatel'

Po pustých rokoch, dňoch
sa svetlá gala noci zaskveli.
S krídlami v závojoch,
topiac sa v slzách, sedia anjeli
v divadle, v ktorom práve beží hra
o túžbach, biedach a k nej po celý
čas kŕčovitá hudba orchestra
tóny sfér medzi vzlykmi ševelí.

A herci - verný boží predobraz -
si čosi mrmlú cez predstavenie,
sem a ta blúdia zas a zas.
Sú to len bábky, čo sa zmätene
hýbu, ked' kývnu netvory,
čo pohybujú všetkým na scéne
a trúsia z krídel kondorích
neviditeľné súženie.

Dej nezanikne, verte. Akože
ten pohl'ad pamäť pochová?
S fantómom, čo ho nikdy nemôže
dochytiť dav, a márne ľudkovia
behajú, do kruhu sa pechoriac,
stále a stále odznova.
Šialenstva mnoho, hriechu ešte viac
a strach je v deji osnova.

Tu v strede všetkého sa akýsi
hadovitý tvor objaví!
Pomedzi dej a kulisy
plazí sa strašný, krvavý!
K zdeseným hercom zacieli
a požiera ich biedne postavy,
cicia im krv a plačú anjeli,
znie mľaskot hroznej ohavy.

Tma - zhasli svetlá - len tma hrozivá
a smrtný rubáš sa už pohýna,
opona padá, hrom sa ozýva,
akoby prišla súdna hodina,
anjeli rvú si rúcha hodvábne
a každý z nich si spomína,
že Človek názov tragédie znie,
Červ Dobyvatel' je v nej hrdina.

(1843)

Krajina snov

Cestou opustenou, zradnou,
čo len besi krúžia nad ňou,
kde temný fantóm zvaný Noc
má čierny trón a všetku moc,
len teraz kroky viedli ma
von z chmúrnej Thule Ultima,
kde osudu hlas drsne, bez okrás
znie mimo Priestor, mimo Čas.

Jamy a priepasti a voda neskrotná,
titanské lesy a stá dolín bezo dna,
ich tvar a obrysy sú človeku
v prúde slz skryté, skryté od veku;
hory sa stále noria
do bezbrehého mora;
more sa s túžbou, vlnivo
vytráca v nebi ohnivom,
a jazerá, čo konca nemajú,
pustú a mŕtvu vodu skrývajú, -
tichá je voda, tichá, mrazivá,
sneh ľalie, čo vädne, zahníva.

Pri jazerách, čo konca nemajú
a pustú, mŕtvu vodu skrývajú,
vodu čo tichá je a mrazivá,
sneh ľalie, čo vädne, zahníva,
pri pohoriach a riave riečnej,
čo mrmle nízko, mrmle večne,
pri chmúrnych lesoch, v močaristom kraji,
čo ropuchy a mloky v sebe tají,
pri rybníkoch a zradnom plese,
odkiaľ sa šepot Ghulov nesie,
v zákutiach, v ktorých mučí, zadúša
melanchólia prudká, najprudšia -
tam stretne pútnik, bledý od úzkosti,
Spomienky v plachtách, tiene Minulosti,
čo spod rubášov vzdych im uniká,
keď prechádzajú vôkol pútnika -
tie siluety druhov pochovaných,
Zemi i Nebu v agónii daných.

Pre srdce, čo má žiaľov bezpočet,
je to kraj mierny, útočisko z bied,
pre ducha, čo naň súmrak sadol,
je to - ó, pravé Eldorádo!
No pútnik, idúc svojou cestou,
obzerať nesmie toto miesto;
tajomstvá táto ríša odveká
nevydá slabým očiam človeka;
tak si to želá sám jej Král',
čo zdvihnúť viečko zakázal;
ak smutnú Dušu púť sem zaviedla,
smie ten kraj uzrieť len cez čierne sklá.

Cestou opustenou, zradnou,
čo len besi krúžia nad ňou,
kde temný fantóm zvaný Noc
má čierny trón a všetku moc,
len teraz domov kroky viedli ma
z tej chmúrnej ríše Thule Ultima.

(1844; 1845)

Havran

Bola polnoc - čas zlý, krutý - a ja slabý, pochudnutý
študoval som staré spisy v hrubých zväzkoch zviazané.
Sadal na mňa opar driemot, odo dvier však zaznel klepot,
tichý klepot z nočných temnôt, tajuplné ťukanie.
"Nejaký hosť," snažil som sa vysvetliť to ťukanie,
"iba hosť, a nič viac nie."

December bol, viem to presne - noci chmúrne, bezútešné,
z kozubu šli tiene duchov, vznášali sa po stene,
vyčkával som rannú zoru, v knihách utápal som chorú
dušu, ktorá na Lenoru - na jej kroky stratené,
na jej vzácne, drahé kroky v rajských výškach stratené -
myslela, na iné nie.

Tajomný šum šarlátových záclon ma však obral o dych,
srdce bilo ako nikdy, úzkostne a zdesene.
"To nič nie je, iba ktosi zaklopal mi vprostred noci
na dvere," - ta vravel som si, tíšiac svoje vzrušenie.
„Niekto klope vprostred noci, načo tol'ké vzrušenie!
Nejaký hosť - iné nie."

Pozbieral som odhodlanie - čo sa má stať, nech sa stane!
"Pán či dáma, úctivo vás prosím o prepáčenie,"
prevravel som, „ale iste zdriemol som a klepali ste
až tak jemne, že len hmlisto počul som to, vzdialene."
Otvoril som - za dverami boli hviezdy vzdialené,
vôkol tma, a iné nie.

Dlho som sa do tmy díval, v sluchách burácal mi príval
prapodivných pochýb, predstáv - stál som ako v polosne.
Nepríjemné ticho bolo všade, všade naokolo.
"Lenora?" - len moje sólo ponad prázdnu polnoc znie.
"Lenora!" - to od skál echo ponad prázdnu polnoc znie.
Iba to, a iné nie.

Vrátil som sa. Čoraz prudší oheň horel v mojej duši.
Zrazu - čo to? Ako ked' dážď v hustých dávkach dopadne.
"Už viem, sluch ma sotva klame - je to na obločnom ráme.
A tak sa ta podívame - nie je to nič záhadné.
Už sa srdce utíš, iste nie je to nič záhadné.
Je to vietor, iné nie.

Otvoril som prudko oblok, a len čo som cúvol o krok,
starobylý havran vkročil do izby sťa zjavenie,
neobzrel sa vl'avo, vpravo, obišiel ma nevšímavo,
iba múdro kýval hlavou, vzlietol k buste pri stene,
k bielej Palladinej buste nad dverami pri stene,
sadol si, a iné nie.

Ubolenú predstavivosť tešila tá čierna bytosť,
správala sa vel'mi vážne, dôstojne a honosne.
Vravím: „Hoci rozčuchraný, no ste bez bázne a hany,
pochmúrny a starodávny ako v tajuplnom sne.
Prezraďte mi, veličenstvo, ako vaše meno znie!"
Havran kráka: „Veru nie."

Prekvapený počúval som operenca s ľudským hlasom,
hoci slová odpovede boli hmlisté, nepresné.
Kto však mal to potešenie pozerať sa na stvorenie,
čo na buste usadené hl'adí nadol noblesne,
z Palladinej bielej busty hl'adí nadol noblesne,
a má meno „Veru nie?"

Na belostnom alabastri chmúrne sedí, zrakom jastrí,
zdá sa, že má myšlienky len do dvoch sloviek vtelené,
neprehovorí nič iné, ani pierkom nepokynie.
Zamrmlal som: „Nepochybne zmizneš ako stratené
nádeje a blízki ľudia, všetko drahé, stratené."
On však na to: „Veru nie."

Zmätený tým, ako jeho škrekot zaťal do živého,
vravel som si: „Celkom iste nezmôže sa na iné."
Tie dve slová má z úst pána, čo ho zrejme bez prestania
stíhala vždy d'alšia rana, až kým len to jediné
vravel zvečera i zrána, len to trpké, jediné
srdcervúce: „Veru nie!"

Ubolenú predstavivosť ešte tešila tá bytosť.
Postavil som mäkké kreslo k dverám pred to stvorenie,
a vhĺbený do vankúšov pustil som sa s čoraz prudšou
búrkou, čo mi znela dušou, dumať, čo to zlovestné
vycivené hnusné zviera mieni, keď tak zlovestne
opakuje: „Veru nie."

Sedel som tam zadumaný, držiac jazyk za zubami,
do hrude mi z očí tvora prenikali plamene.
Moja hlava zľahka klesla nazad k operadlu kresla,
na hodváb, kde lampy kreslia tiene ladne stlmené,
ona však, ach, hodváb kresla, tiene ladne stlmené
neuzrie viac, veru nie.

A v tej chvíli zdalo sa mi, že vzduch vonia kadidlami
a nad perzským kobercom tón anjelského spevu znie.
Vravím si: „Boh pomôže ti, jeho anjel k tebe letí,
tíško siahne do pamäti, tvoja mysel' zabudne,
o stratenej Lenore ti nepovie viac, zabudne."
Havran kráka: "Veru nie."

„Prorok," vravím, „tvoj hlas desí! - hovor však, nech ktokoľvek si,
nech ťa za mnou zoslal diabol, či len lejak, ktorý tne,
mne, čo znášam nezlomene toto strašné osamenie
v dome, kde ma mučia tiene - prezraď teraz úprimne,
či raz nájdem pokoj duše? Prosím ťa, vrav úprimne!"
Havran kráka: „Veru nie."

"Prorok," vravím, „tvoj hlas desí! - pokračuj, nech ktokoľvek si!
Pre boha, čo obidvaja ctíme v hviezdnej výšine,
prezrad' duši, ktorú mučia smútky, či raz do náručia
v raji, v ktorom harfy zvučia, Lenoru si privinie,
či Lenoru vznosnú, vzácnu opät' k sebe privinie."
Havran kráka: „Veru nie."

Démon, ktorý dušu trýzni, buď už ticho, čuš a zmizni,
chod' ta, kde sa búria besy a kde chmúrny vietor znie!
Hovoríš len bohapustú lož, tak zmizni, nevytrús tu
ani pierko, opusť bustu, strať sa rýchlo, nečujne!
Vyber zobák z môjho srdca, strať sa rýchlo, nečujne!"
Havran kráka: „Veru nie."

Ako usadil sa vtedy, stále sedí, stále sedí
nad dverami čierny havran diabolsky a ukrutne.
V jeho vážnom, zamračenom zraku sídli temný démon,
obrys premietnutý tieňom na koberci mohutnie,
dušu privalil mi tieň, čo na koberci mohutnie,
nevzchopí sa, veru nie.

(1845)

Ulalume

Obloha bola mĺkva, popolavá
a vôkol lístie suché, ťaživé,
škrípalo lístie suché, ťaživé:
októbrová noc, ktorou tieseň pláva -
rok najchmúrnejší, čo som nažive:
v jazere Auber bola voda tmavá,
dokola hory čierne, strašlivé,
v jazere Auber voda clivo tmavá,
upírske hory čierne, strašlivé.

Pomedzi mocné stromy išiel som
so svojou dušou v hmlistú dial',
so Psyché, svojou dušou, v dial',
a moje srdce bolo vulkánom,
čo bez prestania svoju lávu lial,
čo prúdy síry ustavične lial
tak ako sopka Yanik nocou, dňom
tam na póle, kde mráz má areál,
tak stoná sopka Yanik nocou, dňom
na severe, kde mráz má areál.

Vážna a tichá bola naša vrava,
no myšlienky tak trpko ťaživé,
až zastreli nám, hrozné, ťaživé,
že október je a že vôkol pláva
najtmavšia z nocí, čo som nažive
(noc všetkých nocí, čo som nažive),
že je to Auber, tamtá voda tmavá
(hoc prešiel som tie miesta strašlivé),
cudzia mi bola oná voda tmavá,
upírske hory čierne, strašlivé.

Odrazu bola noc už sivá, stará
a ciferník hviezd mizol v úsvite,
ciferník hviezd sa strácal v úsvite,
na konci cesty svitla hmlistá para,
najprv len para a nič určité,
no zrazu vidno, ako z hmlovín žiaria
mesačné rohy zvláštne, dvojité -
Astartin mesiac, jeho rohy žiaria
na cestu a sú zvláštne dvojité.

"Má od Diany vrúcnejšiu krv v cievach,
- hovorím, - éter vzdychov prežiari,
Astartin svit aj vzdychy prežiari,
vie: náš červ žije, telo večne stlieva,
slzy nám nikdy neschnú na tvári,
no ona prešla zoskupením Leva
a ukáže nám nebo cez chmáry,
uzrieme pokoj Léthé cez chmáry,
tak vzdorne prešla zoskupením Leva,
jej hrejivý zrak slzy odparí,
hej, prenesme sa ponad faloš Leva,
jej láska naše slzy odparí."

Ale tu Psyché zdvihne prst a rečie:
„Ja mám z tej hviezdy čudný, smutný strach,
z jej svetla cítim tajuplný strach,
pod'! - ponáhľaj sa, tuším nebezpečie! -
len uleťme preč! - zachráňme sa, ach!"
Chvenie v jej hlase bolo čoraz väčšie,
prach na zvesených smutných perutiach,
jej plač a hrôza boli väčšie,
ťaživá úzkosť na jej perutiach,
na smutnom perí rozvírený prach.

Odvetil som jej: „To nič, to len zdá sa:
poď za tým svetlom so mnou, verme mu!
vnorme sa doň, len pod'me, verme mu!
hľaď, ako jeho sibylická krása
nádejou vrúcne prežiaruje tmu -
hľaď, ako bliká, prežiaruje tmu!
viem isto, že nás jeho lúče spasia
a povedú nás k tomu pravému -
dajme sa viesť tým lúčom, ktoré spasia,
veď môžu viesť len k tomu pravému,
a z výšin neba presvecujú tmu."

A tak som zobral Psyché do objatia
a vytrhol ju z chmúrnych, ťažkých dúm,
zbavil som ju jej škrupulí a dúm,
k obzorom šli sme, čo sa v dial'ke tratia,
no zrazu cestu prehradil nám hrob -
tajomným písmom popísaný hrob.
Vravel som: „Sestra, pozri na tie vráta
a prečítaj, čo ukrýva ten hrob?
A ona odvetila: „Ulalume! -
to je hrob tvojej mŕtvej Ulalume!"

Cítil som, že mi srdce popolavie
ako to lístie suché, ťaživé,
škrípuce lístie suché, ťaživé.
Zvolal som: „Áno, október bol práve...
pred rokom... odkedy som nažive,
už prešiel som tie miesta strašlivé -
na pleciach čosi hrozné, ťaživé,
v najtmavšej noci, čo som nažive,
čo za démon ma hnal sem - kto to vie?
ved' dobre poznám tieto vody tmavé,
upírske hory čierne, strašlivé."

Tu ozval sa náš dvojhlas v jednej chvíli:
„Je možné, že tie lesné obludy -
upírske, milosrdné obludy,
aby nám cestu skrížili a skryli
tajomstvo tohto miesta bez l'udí,
vec zahrabanú v horách bez ľudí,
to tajuplné spektrum vyťažili
zo zabudnutia, nech sa nebudí -
to hriešne jasné svetlo vyťažili
z pekla, nech v duši hrôzu prebudí?"

(1847; 1849)

Zvony

I.

Bežia sane, zvučí zvon -
striebro, zvon
Kol'ko veselosti veští jeho melodický tón,
ked' tak hravo, hravo, hravo
jemné cink-cink v mraze znie,
že až hviezdy nedočkavo
žmurkajú a kývu hlavou,
ligocú sa nadšene;
a čas plynie: bim, bam, bim
ako v starej básni rým
ponad cvengot, čo sa melodicky derie von,
ked' znie zvon, zvon, zvon, zvon
zvon, zvon, zvon,
ked' tak ľahko a tak hravo spieva zvon.

II.

Svadba - mäkko zvučí zvon,
zlatý zvon!
Koľké šťastie prorokuje jeho harmonický tón!
Ako nežnou nocou znie
rinúce sa vzrušenie!
Aká pieseň! Zlatý kov
roztaví
a plná súhry stúpa tmou
k hrdličke, čo s nádejou
hl'adá hviezdne dial'avy!
Z plášťa zvona von, von, von
tryská eufonická riava do nadzemských hrdých zón!
Von, len von!
Milión
túžob rodí každý tón,
splývajú a napokon
o budúcom vraví srdcom
zlatý zvon, zvon, zvon,
zvučný zvon, zvon, zvon, zvon,
zvon, zvon, zvon,
súlad, krása ozýva sa, spieva zvon.

III.

Na poplach znie hlasný zvon,
liaty zvon.
Aký strašný príbeh vraví jeho hrmotavý tón!
Do splašenej noci tne
vrieskajúce zdesenie!
Nie reč, ale besný rev
preniká do všetkých ciev,
buráca,
vzýva milosrdenstvo tých prudkých plameňov,
nepríčetne reční k hluchej duši plameňov,
nahor, nahor hnaný šialenou,
nezmyselnou túžbou vyletieť,
mocnou, márnou vôl'ou vyletieť
- teraz, lebo nikdy, teraz, hned'! -
dotýkať sa bledej tváre mesiaca.
Ach, ten zvon, zvon, zvon!
Z jeho plášťa tryská von
beznádej!
Ako ryčí, reve, rachoce!
Aká úzkosť chytá za srdce
noc v tej chvíli - krutej, bezradnej!
A sluch cíti v dunení
a treskote
aj v temnote
hrôzu a jej premeny.
Ušiam povie každý tón
tých nárekov,
keď vreští kov
ako nebezpečie, zhon
klesá a zas dvíha sa, ked' mení úzkosť v hlase zvon,
ostrý zvon,
tvrdý zvon, zvon, zvon, zvon,
zvon, zvon, zvon,
škrečiaci a škrípajúci hrozný zvon.

IV.

Znie železný, smutný zvon,
smrť a zvon!
Ako pochmúrne k nám vraví jeho nariekavý tón!
Aký des nás preskočí,
keď sa ozve do noci
hrozivý hlas plný melanchólie!
Každý zvuk, čo prepláve
cez to hrdlo hrdzavé,
stonom je.
Akí ľudia - krutí ľudia
vo zvoniciach zvony budia,
ktohovie.
Iba zvonia, zvonia, zvonia
slávnostní a nevšímaví,
nedbajú, že monotónna
pieseň ľudské srdcia gniavi.
Nie sú muži, ženy, zvery,
z tvárí sa im upír škerí,
zmar a mráz
a ich vladár zas a zas
poťahuje za povraz,
aby hlas
bôľu vydal zvon.
Poskakuje s jasotom,
ked' sa v bôli zmieta zvon.
Erdží ako šťastný kôň,
a čas plynie: bim, bam, bim,
ako v starej básni rým,
ked' sa v bôli zmieta zvon,
zmieta zvon.
A čas plynie: bim, bam, bim,
ako v starej básni rým,
keď sa prudko chveje zvon,
chveje zvon, zvon, zvon,
srdcervúco vzlyká zvon,
a čas plynie: bim, bam, bim -
zvonár kl'ačí - skáče v ňom
archaický hravý rým,
ked' sa rozozvučí zvon,
trpký zvon, zvon, zvon -
keď smrť ospevuje zvon,
žial'ny zvon, zvon, zvon, zvon,
zvon, zvon, zvon,
plačúci a stonajúci smutný zvon.

(1849)

Eldorádo

Šiel rytier udatný
a spieval celé dni,
šiel za svetla i tieňa
a vždy sa rozhliadal,
kde do Eldoráda
je cesta vytúžená.

Šiel rokmi strhaný
ten rytier bez hany,
a v srdci samé tiene.
Ved' po Eldoráde
niet stôp, len v pohl'ade
má rytier roztúženie.

A keď ho opustil
aj pozostatok síl,
tieň stretol. Vraví tieňu:
"Tak túžim po rade!
Vieš o Eldoráde?
Len ta ma túžby ženú."

„Choď, cválaj
po mesačných vrchoch,
zíd' do Údolia tieňov,"
odpoved' tieňa znie,
"ak Eldorádo je
ti métou vytúženou."

(1849)

( všetky básne preložila Jana Kantorová-Báliková )

PAVOL ORSZÁGH HVIEZDOSLAV - KRVAVÉ SONETY

noreply@blogger.com (Richard Král) — Tue, 25 Jul 2006 04:24:00 +0000

Spev o krvi: - ký divý - pomysel!? -

A o akej? - Ak o tej, ktorá žiari

sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,

či jejž crk u decka v smev zabronel,

keď v snách ho láska anjel-pestitel';

aleho o tej, čo sa s duchom spári

veštca v zápal čela na oltári:

tak nech by spev, nech plným dúškom znel!

Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,

jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,

až udrie v ústroj silou vlnobitia;

s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí

a vôl'u tvorčiu, zajme kolo žitia...

Či myslia na to kedy mäsiari?

Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:

o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,

kamkol'vek čiahne, tvorí požehnane,

i z mŕtvej skaly kúzli klas;

o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,

sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -

duševným zrakom denné na svitanie:

a takto chlebom-svetom živí nás,

a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je...

Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,

i zúri-búri, ohňom páli, vlečie

povodňou, rozmetá svet hŕbou pliev;

či odrážkou jak úpusty v zmar tečie...

ach, o tej znie, kým nezalkne sa, spev!

Nad zemou v letku utkvel na krielach

posupný démon, v pravej hlaveň vojny,

z nejž, zmáchav ňou, plam šl'ahol dvojný, trojný...

a k zemi vzal sa splývať v pramenách,

iskriaci síru, meteorov prach -

Rod ľudský dlho spal už nepokojný:

i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny

zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.

Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka

kde? rokl'a v bralách, zápač pralesa

či morská choboť, loďka čo jak vratká

za útočište?... Ale kryje sa

nadarmo v svete; všade ľudská jatka:

či tvŕd', či oceán, či nebesá!

A národ oboril sa na národ

s úmyslom vraždy, s besom skazitel'a.

Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:

zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,

kde bleskom kmitla hrozná Astarot.

A jak v žne postať zbožia líha zrelá

pod kosou, radom vál'ajú sa telá;

v cveng šabiel' špl'achce čerstvej krvi brod...

Tak vo víchrici totej ukrutenstva,

nímž ani tiger dravšie nezúri,

zapadá nie zvlek: výkvet človečenstva,

života radosť smrtnej do chmúry,

v prach purpur všel'udského dôstojenstva,

v sutiny jasný palác kultúry!...

Čo krvi stečie takto prívalom,

jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy

skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,

pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,

byť odčinom bied, bremien odvalom!

Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,

v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,

pohasne navždy s božským zápalom!

A nad tým v srdcelomnom bolestení

čo prelejú sĺz biedne matere,

predčasné vdovy, siroty! mrk denný

im oviv novým flórom kadere -

A čože ľudstva rozplakaný génij?

ten do večnej sa tône uberie!

Hrúz všetkých odstavené príchlopy;

od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,

studnice žial'u, jazvy kl'ovúc bôl'u;

tvár zohavená sinie Europy...

A ešte blud ten! krivé pochopy,

čo ako rohy strkajú a kolú: -

Čuls', Bože? Tvoju spokúšali vôl'u!

O triumf tlčú nebies na stropy,

ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,

zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!...

Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?

Baal? Jahve? - Neslýchane trôfané:

Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!

Súd': je to vzývanie, či rúhanie?

Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,

z nejž potoky sa nevinná krv valí!

divadla toho divákmi sa stali,

ba účastníkmi do dna srdca tiež,

zvieraní, zajarmení v trýzne spräž!

Že octli sme sa sveta vo špitáli,

na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i

bôl'! - pompu rozvoja kol za padeš!

Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,

než v skazy tej sme maras vtenuli,

na pokoj hod'as hnilý do mohyly!

Ba šťastní, ichž čas hostí minulý,

kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -

blahoslavení všetci zosnulí!

Ó, ľudstvo! ľudstvo! Tak si vzdialené

nebolo nikdy od príkazu Krista:

Bližného miluj ako seba! sčista

a bez výhrady zplna, iskrenne.

Nač bolo jeho spásne učenie,

stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:

ked' bratu brat zmar stonásobne chystá,

preň zažíha bár pekla plamene?

Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,

ked' vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,

i pášeš potom ako divé zviera?

A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,

neujdeš poroku, že dnes i včera

si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!

Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:

čo Tatár, Vandal raz, Hun, hl'a! to stváraš,

sa v majstra vyučiac ich remeslám.

K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;

však modlu na srdci, v jej službe háraš:

hej, o pokore, bázni leda táraš,

si ošemetník pred Bohom i tam!

Že vyslanec si svetla? Za misie!

prírody deťom odurmaniť um

a s vierou vposled opantať im šije -

Oj, dovidia včul' na grunt tvojich dúm,

ich cvične núkaš začrieť do biblie:

krvavé vážiť - evanjelium!...

- Nuž, človeče, tys' pánom prírody?

ty že máš právo rozhodovať nad ňou?

Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:

kto pán je nad sebou, ten vývodí,

i hrdina je pravej slobody,

bo s každým sdiel'ny na nej mierou riadnou;

ináč je otrok len, čo rukou kradmou

tak seba, ako iných oškodí.

Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!

I azúrove čistí duchovia

pohŕdli naraz vel'kolepou dumou

u dlátka, farieb, zvukov, u slova;

šli v zmes... Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov

ťa, človeče, ta vracia výchova!?

Ba pošpatil si iba krásnu zem

tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!

Čo vývin na nej, priostril si v muky,

v nástroje zhuby skul jej diadém;

bič zo síl splietol, harmonický snem

jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:

to tvoje vodcovstvo! s bied zápäť pluky;

ľad'! krvou kvapká i jej zôrny lem...

Zíd' s trónu! Lev nech napozatým králi,

vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;

alebo zem nech vlasatica spáli

čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,

pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,

ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!...

- Ach, srdce moje čo už prenieslo

osudných úderov v tom dlhom žití!

Jak struny prepiate, sa skubli city

v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,

i koleno mi ducha pokleslo

zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!

Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty:

a tu zas kríž ten sveta!... Čerieslo

tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,

jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;

i včul' už strmie, predstavujúc viechu,

na ktorej skvie sa lapidárny súd

- stoletiu, pokoleniu na útechu -:

Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!...

Kto zapríčinil tento úpadok,

zosurovenie, zdivočenie mravov?

Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou

vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,

z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,

krvižíznivec s večnou záhou žhavou?

Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou

tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.

Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra

svevol'ne, kde len stihne, slabšieho;

bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,

chce, aby strela sa len pre neho;

ba končiny si svojí všehomíra,

kams' v prázdeň vytískajúc iného -

To oná panovačnosť nadutá,

čo pancier odela a čihá v zbroji;

čo na obzore ako mračno stojí,

žlč v okál'och a hrozbu pohnutia;

nad zemou visí ako pokuta,

opätok drzý, držiac na pokoji;

tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí

len Boha!... Ale zato nehúta,

nerozvažuje veľa vo svedomí

o prísnom v Desatore: „Nezabi!"

lež smelo blesky mece, húka hromy;

sťa jahnence ľud ženie pochabý

na bitúnok -; svet šatí do pohromy,

obúva do spáleníšť pahraby...

I hučí válka - Ako krútňava

sa vrtí, gúl'a-vál'a, rozohnaná,

plutvami trepe jak by leviatana,

a v bezdný hrtan s chvatom strháva,

požiera, nenásytná, hltavá,

tak ľudské životy jak ľudské mania,

vždy tlamu dokorán ni sitna brána;

a trosky sú, čo na breh vydáva...

Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,

kde kvitli mestá jak kry ružové;

vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou

preletá nad ňou pozdĺž, krížove...

- Pred spravodlivou kto raz históriou,

kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

Včul' po mraku vše svolá podstena,

čo doma zbudli, všetkých dohromady.

Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;

u nôh mu čupí žena, starena,

sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:

a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -

V kuchynke nevesta; priam sprace riady

a prisadne k nim, muka zrosená.

Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou

v srdiečku, neboliacou ostatných:

ved' s bratom tiahol on tiež s mysl'ou smelou

do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych...

Kto odpovie i za tých trpitel'ov?

ich strasti, slzy, snád' i straty ich?

Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,

,stoj!` zaveliť tým sborom v borby prieku?

Či múdrosť zobrals' striebristého veku,

čis' v kvete muž, rec: ,dosť!` - i budeš ver'

ten najslávnejší sveta bohatier.

Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,

vztýč biely prápor rudú na paseku!...

A či sa schýliť musí na večer:

po výčerp? Musí náporná prv sila

s tou odporu boj dobiť preťažký:

až vahadiel zhrá pára rozpustilá,

súc odhodené z cesty prekážky:

tá s víťazstvom si pripne slávy kríla

a v priepasť sfuní miska porážky...?

A keď sa toto peklo vyvzteká,

či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?

Nenávisť ovládze-li sama seba,

z nástrahy zrodí-li sa bezpeka

a pravda sadne za stôl odveká?

Bude-li právo všetkých právom? chleba

hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?

Česť bude práci, tvári človeka?

Ten kúpeľ krvi splynie očistením?

Milosrdenstva znežnie obrazom

sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?

trojica lásky svitne príkazom...?

Alebo beda, beda - premoženým?

a menom pomsty beda - víťazom?

A či tie hekatomby obetí,

tie rieky krvi v splave po údolí;

ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí

viac, než čo osud v zdravie zavätí;

to spustošenie zásluh století;

tie škody na chlebovom ľudstva poli,

plen... všetko vpokon oným na vrcholi

svedomím zachvie, sčernie v pamäti?

I k srdcu pripustia si naučenie,

že nad paloš jest nástroj hotovší,

žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;

že človek nie hmyz pod šl'ap podošví;

že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -

i naveky meč skryjú do pošvy?...

Ved' keby, keby! - Vd'ačne oplakal

by každý národ svoje straty, hroby,

ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;

to všetko povážil by za portál,

za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,

do novej ľze vojsť, šťastnej, zlatej doby,

bez dneška rmutu, nerestí i zloby;

ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,

si istý súc: že železa i krvi

ohromnú nošu navždy šmaril z pliec;

nebude cudzej sláve za ostrvy;

sám svoj vždy, snaživec i poctivec,

pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,

kde ciel'...? - Ach, kiež to palmou nakoniec!...

Čo bude, ako bude? len Ty znáš,

ó, Vševedúci! - Ale nespytujem

sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,

že bola by to decka samopaš:

bo nač Ty ako zdržovatel' dbáš,

jak krátkym umom dlho pozorujem,

čnie nedostižne ľudský nad záujem!

nad všetko, zem čo zmýšla, prášok náš,

čo na nej my, jej plemä, vystrájame.

Tej úkol je, kým ináč naložíš,

prísluha slncu vo svetovej dráme;

nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -

preds' červom, vol'nosti si udrel znamä,

trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš...

Že trest to, čo sa deje, od Teba

za nadužitie slobodnej vôle,

či skúška, podobná tej v ľudskej škole?

Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,

súc láskou, Tebe toho netreba -

Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,

za jasnej noci hore hviezdne pole:

mne čisto svieti Tvoja veleba,

bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy...

Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,

snád' mrkneš: zverské to v nich ešte túhy

drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:

Len tríbenie - cvik vývoj ľudstva púhy,

až ušľachtí sa šťastný pre pokoj...

Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami

s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,

skad' zámer svoj si v reťaz rozvil svetov...

Meriame výšku orly, chmárami,

hviezd sídlami; však dostup neznámy:

pred nekonečnom jak by uzavretou

zdúpnieme bránou, v hrudi popol vznetov,

a naše zmysly závrat omámi.

Bár v zenit pripneme aj ducha zretel',

na uzol blesku, vidmo, dúhy most,

by v Tvoju šl'apaj, k Tvojej mysli vzletel,

je slepcom preds': - hja, bezočivý hosť -

Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,

hned' domýšl'avosť, hnedky všetečnosť...

A predsa - dovol', Bože! - Pokoja

mi nedá zvedavosť, jej ostré osti

ma omínajú; tisíc do úzkostí

upadám za dňa a tie neskoja

ni noci, balzam ich, snov povoja;

krváca srdce mi, môj duch sa postí: -

och, dovol' nazrieť v tmaň mi budúcnosti:

jak z toho strašného vĺn príboja

Slavianstvo vyjde? lod' jak statná, bdelá?

To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj

znak, má-li v Tebe ochraňovatel'a?

Ha! vidím, zašlo bezdna na pokraj...

Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak vel'a;

však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

Či zázrak telom ten sa rozpadne

na články, osobou z nichž pozostáva,

do prachu sfrkne Goliáta hlava?...

A či sa zviecha, vzchopí prípadne

a života už plňou zavládne?

i v službu vstúpi pravdy? vstane práva

obhajcom? trafí, v čom tkvie cnosť, česť, sláva?

orlicou žalmistovou omladne?

Ved' spravodlivosť tmel je, tuží pásky

nad ocel, korbáč, žalár, zámky pút:

a tej, ach! neznalo; i praskly zväzky

i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:

prút v protest... Zl'utuj sa však, Bože lásky!

a nedaj mu v tej próbe podl'ahnúť -

Preds' nemožno! že bytosť vel'kých čŕt

v ňom bol bys' poslal na svet bez účelu:

len iným tôniť - obťažiť zem celú

sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;

a časom rozsypať sa na padrť.

Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,

raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pel'u

a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrd'...

Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -

Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;

však pre krv, Bože, v streku na olovo

z rúk bratských... aspoň pre ňu nevstupuj

s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo

zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj...

Pomiluj, Bože! Bože pomiluj!...

Ťa kolenačky prosí duša moja

dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -

Ved' hrozné i len pomyslieť si, juj!

od čoho naveky ho zavaruj! -:

by Slavianstvo len hŕbou bolo hnoja

na cudzie lány, po čom chudá sloja

ich tak mrie, rozd'avujúc pysk ni sluj...

Dosť zapadlo ho už tým podlým ciel'om,

zúrodniac, sšl'achtiac drsné plemeno,

dosť! - zaháj ho, ó, voči urvatel'om!

Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno:

len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť... a zlatým čelom

sa nebies tkne... Buď, ó! bud' spaseno...

(Nie, Puškine môj, mysl'ou vysoký,

ty mýlil si sa, podráždením chorý:

Vraj, musejú sa stiecť-zliať v ruskom mori

tie naše bystré slavian-potoky,

alebo ono - vyschne ráztoky.

Už príroda, viď! sama s tebou sporí:

má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;

no trvá aj ich poťah hlboký...

Ja myslím: duch sa rovná vode, hore

čo parou stúpa, prší návratom;

tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,

zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom...

Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,

ni potoky zájsť ducha v mori tom!

Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,

že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;

som patriota, bárs som Slavian pritom!

Nežiadam zamak krivdy nikomu,

a na vlasť mal bych zhŕňať pohromu?

Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom

dlie dobrota, čo v korci okopitom

sa sdiel'a s bližným z domu do domu...

I Slovák objíma zem rodnú s všetkou

ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;

sťa pozostatky ctí si kosti predkov -

Nemusím teda pokrytcom sa kryť,

keď, nezl'akaný utŕhačstva pletkou,

som v srdci zladil svätý dvojný cit.

Či moja Slovač, kŕdel' sokolí,

nepoletela tobôž pod zástavy?

krv necedí? v plač svojich neodvraví

na ružu rany: oj, nie! nebolí...?

Veď úfa: odzvonené svevoli!

čo popečkovala s jej žitia právy,

jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,

jak by to ľudské zvuky neboli.

Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá

každému decku, prázdna vrtochov;

len ktorí štedrú pravicu jej vodia

sebecky, tí ju robia macochou;

však s búrkou prejde i tá nepohoda:

to posilou jej v boji! útechou...

Ó, vráť sa skoro, mieru milený!

zavítaj s ratolesťou olivovou

a bud' nárn zdravím, veselím i chôvou,

v snažení ostňom, kovom v rameni!

Zášť - fakl'u sváru - medzi plemeny

zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,

sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou

oporou v hrobe kvília zlomení.

Scel' jazvy; úštrby zhlad' zisk tvoj zlatý...

Pod svoje nás zajm', húfy, vodcovstvo,

veď k ciel'om, plným dobrých predsavzatí:

to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!

za zdatnosť v borbe - práce na postati...

Ó, príď, ty bratstva, lásky král'ovstvo!

Nuž, id'te s Bohom, piesne krvavé!

odvité zo srdca mi dobou krutou,

listiny s kresbou dojmov, odblesknutou

pri požiarovej neba záplave,

v striel hluku, prerývanom zdĺhave

bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;

ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:

nech čítajú vás oči slzavé...

Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,

i ranený som, v srdce bodnutý -

Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:

s odplatou za strasť tol'kých dotknutí;

to ždám... Och, prac sa kams' za pólu brdo,

redikaj znad nás, mračno pokuty!...

Analýza predveľkonočného pôstu z pohľadu interpretatívnej metódy Clifforda Geertza?

noreply@blogger.com (Richard Král) — Sun, 09 Jul 2006 22:56:00 +0000

Vážení priatelia, tak toto je text, ktorý som doslova "vypotil" a odvážil som sa ho odovzdať nášmu docentovi Kováčovi ako seminárnu prácu na Interpretatívnu religionistiku.....a čuduj sa svete mal som to za A, ale ako som sa neskôr dopočul, to mali takmer všetci...

V tejto práci sa pokúsim aplikovať metódu zhusteného popisu a následnej interpretácie kultúrneho fenoménu, tak ako ju formuloval antropológ Clifford Geertz, na jav nám dôverne známy, keďže je súčasťou živej judeo - kresťanskej tradície, na pôst trvajúci 40 dní pred veľkonočnými sviatkami.
Clifford Geertz, skúsený terénny bádateľ, prišiel v 60. a 70. rokoch minulého storočia s radikálne odlišným spôsobom nazerania na kultúrne javy a vlastne kultúru ako celok. Na rozdiel od povedzme funkcionalistických či behaviorálnych konceptov, ktoré sa snažia kultúru redukovať na takpovediac „javy nižšieho rádu“ a zároveň chcú podľa vzoru prírodných vied nachádzať a formulovať jej zákonitosti, platiace univerzálne, Geertz formuluje nové, semiotické, po význame pátrajúce pojatie kultúry. „Domnívaje se, společně s Maxem Weberem, že člověk je zvíře zavěšené do pavučiny významů, kterou si samo upředlo, považuji kulturu za tyto pavučiny a její analýzu tudíž nikoliv za experimentální vědu pátrající po zákonu, nýbrž za vědu interpretativní, pátrající po významu. To, co hledám, je vysvětlení, interpretuji sociální projevy, jež jsou na povrchu záhadné.“ [ Geertz, 2000, s. 15 ]. Čiže z tohto pohľadu ide o metódu, ktorá si kladie za cieľ formulovať význam, aký ten - ktorý aktér prikladá partikulárnemu kultúrnemu javu, ktorý je integrálnou súčasťou „pavučiny významov“, teda jeho života. Tento prístup nepochybne vyžaduje značne rozvinutú schopnosť empatie, vcítenia sa do mysle a konania iných ľudí, ale sám Geertz trvá na tom, že táto empatia nesmie byť neohraničená, musí mať svoje limity a obmedzenia rámcované minimálne antropológovým vedomím, že vykonáva prácu, ktorá by mala zniesť aspoň aké – také vedecké kritériá. Celý problém je ešte komplikovaný tým, že ako tvrdí Geertz, antropológ musí vlastne interpretovať už samotné interpretácie, ktorými sú výpovede aktérov, s ktorými je konfrontovaný v teréne. „Stručně řečeno, antropologické spisy jsou samy o sobě interpretace, a to ještě druhého a třetího řádu.“ [ Geertz, 2000, s. 26 ].
Na základe týchto východísk Geertz pristupuje aj k problematike náboženstva a náboženských fenoménov. Náboženstvo ako výsostne symbolický systém chápe ako špecifický aspekt kultúry, ktorú definuje ako „historicky předávaný vzorec významů obsažených v symbolech, systém zděděných pojětí vyjádřených v symbolické formě prostředky, kterými lidé komunikují, zachovávají a rozvíjejí svou znalost života a postoj k nemu.“ [ Geertz, 2000, s. 105 ]. Podľa neho reč náboženstva pomocou zložitého systému symbolov vyjadruje akýsi prazákladný étos, súlad medzi skutočne reálnymi, žitými formami a ich metafyzickými predobrazmi. Tento étos je udržiavaný pomocou navzájom prepožičiavanej autority. Geertz svoje pojednanie o náboženstve začína prekvapujúco odvážne jeho definíciou ( aj keď nielen podľa mňa by definovanie nejakého javu malo byť až výsledkom jeho dôkladnej analýzy a skúmania ), a totiž že náboženstvo je „systém symbolů, které v lidech ustavují silné, pronikavé a dlouhotrvající nálady motivace tím, že formulují pojmy obecného řádu bytí a obdařují tyto pojmy takovým nádechem skutečnosti, že se tyto nálady a motivace zdají jedinečně realistické.“ [ Geertz, 2000, s. 107 ]. Nebudem sa tu teraz zaoberať viac či menej oprávnenými námietkami, ktoré boli vznesené voči Geertzovej interpretatívnej metóde zo strany jeho početných kritikov ani jeho odpoveďami na túto kritiku, v ktorých ďalej významným spôsobom rozvíjal a treba povedať, že v neskorších rokoch aj čiastočne modifikoval svoju teóriu kultúry. Len poviem, že jeho nepochybne originálny a znalosťami z iných oblastí ľudského poznania podporený prístup k problematike zanechal v antropológii trvalú stopu.
Pri pokuse o interpretáciu fenoménu pôstu, konkrétne pôstu v období pred veľkonočnými sviatkami je potrebné najskôr určiť vstupné podmienky a takpovediac namodelovať výskumnú situáciu. Tá by mohla vyzerať asi takto: Výskumník, najlepšie cudzinec pochádzajúci z mestského, sekulárneho prostredia, ktorý by mal iba základné poznatky o kresťanskej vierouke a kresťanskom posvätnom ročnom cykle, by prišiel na dlhodobý (v tomto prípade by to bolo niekoľko rokov) výskum do nejakej malej, relatívne izolovanej oravskej dedinky. Po počiatočných adaptačných ťažkostiach by sa mu podarilo infiltrovať sa do pomerne uzavretej, veľmi konzervatívnej komunity. Keďže by to bol skúsený terénny bádateľ, postupne by skúmal a zapisoval všetky aspekty života danej komunity, od spôsobu obliekania, stravovania, cez opis príbuzenských vzťahov, spôsobu nadväzovania sociálnych kontaktov, prejavovania nálad a emočných výkyvov, až po zaznamenávanie obradov a rituálov, sprevádzajúcich pôrody, svadby, pohreby, a takisto by zaznamenával živé náboženské predstavy miestnych obyvateľov. Keďže ako som už spomenul, išlo by o pomerne konzervatívne a nábožensky založené spoločenstvo, zaznamenal by, že veľmi dôsledne dodržiavajú a praktizujú slávenie všetkých kresťanských sviatkov v roku. Nakoľko by tam dotyčný bádateľ trávil už tretí rok, tento čas by postačoval na to, aby dokázal postrehnúť, že tento „posvätný kalendárny cyklus“ je skutočne integrálnou súčasťou kultúry daného spoločenstva, prestupujúci a ovplyvňujúci životy jednotlivcov minimálne v takej miere, ak nie väčšej, ako prírodný vegetačný cyklus. Špeciálne by zaujal jeho pozornosť jav, dôsledne opakovaný a dodržiavaný každý rok. Všimol si, že isté presne časovo vymedzené obdobie pred slávením najvýznamnejšieho kresťanského sviatku v roku všetci ľudia v dedine nápadne menia svoje zvyky a správanie. Predovšetkým menia svoje stravovacie návyky, vyhýbajú sa mäsovým pokrmom a celkovo sa striedmejšie stravujú. Taktiež sa v tomto období vyhýbajú akejkoľvek zábave, čo je v kontraste predovšetkým s predchádzajúcim obdobím, ale i so zvyškom roka, celkovo dávajú menej najavo svoje emócie a ich chovanie nadobúda pietny rozmer. Keď sa pri početných rozhovoroch pýtal ľudí, čo vlastne táto zmena správania vyjadruje, aký má pre nich význam, zistil, že majú o tom pomerne vágne predstavy. Starší obyvatelia mu poväčšinou tvrdili, že ide o tradíciu, ktorá má niečo do činenia s ich vierou v Krista, niektorí tvrdili, že takto smútia pred pripomenutím si ukrižovania Spasiteľa. U mladších obyvateľov komunity zaznamenal, napriek istej izolovanosti, predsa len moderným svetom už ovplyvnené postoje a náhľady, keď síce spájali pôstne obdobie s ich vierou, ale už mu prisudzovali aj istý pragmatický rozmer tým, že zdôrazňovali jeho prínos pre zdravie, pre „očistenie organizmu.“ Miestny kňaz mu zasa poskytol vysvetlenie v duchu „oficiálnej“ teológie, že ide o duchovnú prípravu na plné prežitie Kristovho utrpenia a smrti.
Pred bádateľom vyvstala ťažká úloha – ako interpretovať daný jav tak, aby bol relevantným spôsobom uvedený do vzťahu s ostatnými prvkami kultúry daného spoločenstva. Avšak medzitým prišlo k udalosti, ktorá mala podstatným spôsobom prispieť k tejto interpretácii. Keďže ku kompletnému obrazu patrí aj oboznámenie sa s minulosťou skúmanej entity, pri štúdiu miestnej kroniky výskumník narazil na zaujímavé záznamy o obdobiach hladu nielen v dedine, ale i v širšom okolí. Tieto hladomory boli viazané k morovým epidémiám zo začiatku 18. storočia a takisto k veľkej epidémii cholery v prvej polovici 19. storočia, a zakaždým zahubili množstvo ľudí, čím výrazne zasiahli do života celého spoločenstva.
Na tejto úrovni sa bádateľ pokúsil prejsť k samotnej interpretácii fenoménu pravidelne opakovaného predveľkonočného pôstu. Podľa neho ide o akési každoročné znovuprežívanie kolektívnej pamäti, o pripomínanie si utrpenia a strádania ich predkov. Toto utrpenie je však v prostredí presiaknutom silnou kresťanskou vierou nanovo revalorizované a začlenené do konceptu takpovediac „ľudovej teodicey“. Ako hovorí samotný Geertz: „Utrpení jako náboženský problém paradoxně nespočívá v tom, jak se vyhnout utrpení, ale v tom, jak trpět, jak učinit snesitelnou fyzickou bolest, osobní strátu, pozemskou porážku či bezmocné uvažování o utrpení ostatních.“ [ Geertz, 2000, s. 121 ]. Celé spoločenstvo sa v predveľkonočnom období, ktoré je iba zdanlivo bez emócií – tieto sú v skutočnosti internalizované a hlboko prežívané, identifikuje s trpiacim Kristom na kríži. Táto identifikácia je bytostná a plynie z potreby preklenutia primárnej chaotickosti a neusporiadanosti sveta. „Problém Významu v každém z aspektů jeho přechodových stupňů (....) je záležitostí potvrzení nebo alespoň přiznání nevyhnutelné přítomnosti neznalosti, bolesti a nespravedlnosti na lidské úrovni a současného popření, že tyto iracionálnosti jsou charakteristické pro svět jako celek.“ [ Geertz, 2000, s. 126 ]. Tým, že Kristovmu zdanlivo iracionálnemu a nezmyselnému utrpeniu bola v kresťanskom vieroučnom a hodnotovom systéme priznaná najvyššia soteriologická hodnota, môže byť táto analógia využitá vo „vysvetlení“ a preklenutí trpkej skúsenosti pozemského utrpenia. Je jasné, že vyššie uvedený konštrukt je zjavnou idealizáciou a v rozličných prostrediach by pravdepodobne osvedčili svoju relevanciu aj vysvetlenia položené na úplne odlišných záveroch, ale išlo mi o to ukázať ako možno z pohľadu Geertzovej interpretatívnej metódy produkovať ako – tak plauzibilné inerpretácie kultúrnych fenoménov.

Girolamo Savonarola a renesančné pápežstvo

noreply@blogger.com (Richard Král) — Sat, 11 Mar 2006 14:28:00 +0000

V 15. storočí sa v Európe naplno rozvinula renesancia, komplexný myšlienkový a kultúrny celok, ktorého počiatky sa dajú sledovať do 14. storočia. Početní humanisticky orientovaní filozofi a myslitelia sa vracali k antickému ideálu človeka a spochybňovali závery scholastických učencov z vrcholného stredoveku. Zjednodušene sa dá povedať, že vyvyšovali človeka a umenšovali Boha. Bola to doba fenomenálnych objavov, či už zemepisných alebo z oblasti vedeckého poznania, ktoré radikálnym spôsobom rozšírili obzory a spôsoby uvažovania človeka o sebe a o svete. Taktiež to bola doba rozvoja umenia a krásnych remesiel, ktorých nádherné plody môžeme obdivovať dodnes. Samozrejme, že ani katolícka cirkev a jej inštitúcie sa nevyhli tomuto mocnému renesančnému prúdu, ba práve naopak môžeme povedať, že boli jedným z jeho ohnísk. Po búrlivých rokoch konciliarismu a rozkolu vo vnútri katolíckej cirkvi, takzvaného avignonského zajatia pápežov a pokusov niekoľkých vzdoropápežov uchvátiť rímsky úrad pre seba, čakalo na cirkev v 15.storočí niekoľko dejinných a zložitých úloh. Predovšetkým to znamenalo úspešne uskutočniť vnútornú reformu, ktorá bola vzhľadom na meniace sa historické skutočnosti nevyhnutná a podruhé zvládnuť boj s vonkajším nepriateľom – islamom. Európa bola už od 14.storočia svedkom ohromujúcej rozpínavosti Osmanskej ríše, ktorá na východe priamo ohrozovala existenciu Byzancie a nepriamo vlastne celý vtedajší kresťanský svet. Ako vieme, katolícka cirkev tieto dve zásadné úlohy nezvládla, respektíve nezvládla k vlastnej spokojnosti, čo malo neskôr za následok pád Konštantinopolu, islamizáciu Anatólie a ovládnutie národov veľkej časti Európy Turkami. A čo bolo ešte dôležitejšie, tieto zlyhania zasadili smrteľný úder jednote západnej cirkvi vznikom a upevnením reformácie.

Všeobecne sa inštitúcia pápeža ako námestníka Krista a duchovnej hlavy katolíckej cirkvi spája v období renesancie s úpadkom. Toto hodnotenie vyplýva hlavne z dvoch skutočností. Pápeži boli v tomto období zasadení do politicky mimoriadne zložitej situácie, keď medzi sebou bojovali o moc jednotlivé mestské štáty a kniežactvá na Apeninskom polostrove, zároveň prebiehal boj vnútri týchto štátikov a v neposlednom rade hájili svoje záujmy v Itálii mocnosti ako Francúzsko a Nemecká ríša. Preto nie je prekvapivé, že prakticky všetci pápeži tohto obdobia boli veľmi úzko previazaní s politikou a intrigami, ktoré ju sprevádzali. Niektorí boli dokonca už za svojho života pokladaní skôr za svetských panovníkov a vojenských vojvodcov ako za hlavu cirkvi, keďže usilovne pracovali na rozšírení a obrane cirkevného štátu v Itálii. Ďalším dôvodom k relatívne negatívnemu hodnoteniu tohto obdobia pápežských dejín boli hrubé morálne poklesky „námestníkov Krista“, ktoré sa navyše neunúvali ani skrývať, a hrozivé rozšírenie odsúdeniahodných simonistických a nepotistických praktík, ktoré úplne podkopávali vážnosť a úctyhodnosť zastávaného úradu. Na druhej strane treba povedať, že mnohí pápeži boli nadšenými podporovateľmi umenia a bez ich štedrej pomoci by asi ťažko vznikli klenoty renesančnej architektúry, maľby či sochárstva.

Za prvého „renesančného“ pápeža sa všeobecne pokladá Mikuláš V., vlastným menom Tommaso Parentucelli. Prvým významným krokom po jeho zvolení za pápeža v marci 1447 bolo podpísanie Viedenského konkordátu s Fridrichom III. vo februári 1448, ktorým sa potvrdzovala zvrchovanosť cirkvi nad menovaniami biskupov a iných cirkevných hodnostárov v Nemecku. V apríli 1449 sa vzdal úradu posledný protipápež v dejinách katolíckej cirkvi Felix V. a tým sa definitívne skončilo dlhé a bolestné obdobie schizmy, na čom mal nový pápež taktiež podiel. Mikuláš V. bol taktiež aktérom poslednej cisárskej korunovácie v Ríme, keď 19.marca 1452 korunoval Fridricha III. Za jeho pontifikátu Turci dobyli Carihrad, čo v Európe vyvolalo všeobecný šok a zdesenie. Napriek jeho opakovaným výzvam sa mu však nepodarilo primäť vodcov kresťanského sveta ku križiackej výprave proti nepriateľovi. Taktiež vyvíjal viac – menej úspešnú snahu o dosiahnutie mieru v Taliansku. Mikuláš V. bol veľmi vzdelaný človek, skutočný bibliofil a patrón literátov, pokladá sa za zakladateľa Vatikánskej knižnice. Zahájil renesančnú prestavbu Ríma a pozýval doňho známych umelcov. Zomrel v marci 1455.

Ďalším v poradí bol Kalixt III., vlastným menom Alfonso de Borgia, ktorý mal pri zvolení 76 rokov a väčšina kardinálov dúfala, že na Petrovom stolci bude iba krátko. Za svoje hlavné poslanie pokladal križiacke ťaženie proti Turkom. Síce sa mu tiež nepodarilo zorganizovať výpravu na oslobodenie Konštantinopolu, ale aspoň prispel k porážke Turkov pri Belehrade a pri ostrove Lesbos. Na rozdiel od svojho predchodcu nemal pochopenie pre humanistov a umelcov. Za jeho pontifikátu sa do Ríma dostal nepotizmus, keď okrem iných vymenoval za kardinála svojho sotva dvadsaťročného synovca Rodriga de Borgiu, budúceho neslávne známeho Alexandra VI. Zomrel v auguste 1458. Z nasledujúcej konklávy vzišiel pápež Pius II., vlastným menom Enea Silvio Piccolomini, jeden z najznámejších humanistov svojej doby. Preslávil sa aj ako výborný rečník a spisovateľ. V mladosti prežil dosť dobrodružný život, bol v službách protipápeža Felixa V. i nemeckého cisára Fridricha III. Pred svojim vysvätením za kňaza splodil dokonca niekoľko nemanželských detí. Tak ako jeho predchodcovia, za jednu zo svojich priorít si určil uskutočnenie krížovej výpravy proti Turkom a za týmto účelom zvolal na 1.júna 1459 kongres kresťanských panovníkov do Mantovy, ktorý bol však neúspešný. Známy je jeho list tureckému sultánovi Mehmedovi II. z roku 1461, ktorý obsahuje podrobné „vyvrátenie“ Koránu a sultána nabáda, aby sa dal pokrstiť so sľubom koruny východného cisárstva. V roku 1464 sa vybral do Ancony, aby sa sám postavil do čela križiakov, ale sklamaný tým, čo videl, v auguste toho roku zomrel. Pius II. tiež povolal do Ríma znamenitého nemeckého biskupa a teológa Mikuláša Kuzánskeho, ktorý zhrozený tým, čo vo Večnom meste videl, vypracoval návrh na reformu celej cirkvi. Pre rozličné politické ťažkosti sa však nikdy nerealizovala.

Hneď v auguste a na prvýkrát zbor kardinálov zvolil za nového pápeža Benátčana Pietra Barba , budúceho Pavla II., ktorý si zásluhou vatikánskeho knihovníka a autora pápežských dejín Bartolomea Platina neprávom vyslúžil povesť nepriateľa umenia a vedy. Platina sa mu takto pomstil, keď dal Pavol II. rozpustiť kolégium abreviátorov , navrhovateľov pápežských búl a taktiež zrušil rímsku akadémiu. V boji proti Turkom mohutne finančne podporoval Maďarov a albánskeho vodcu Skanderberga. Preslávil sa tiež ako staviteľ Benátskeho paláca v Ríme. Zomrel v júli 1471. Za ďalšieho pápeža bol zvolený Sixtus IV., vlastným menom Francesco della Rovere, ktorý zahájil rad viac – menej svetských pápežov, ktorých viac ako duchovné poslanie cirkvi zaujímalo presadzovanie vlastných mocenských záujmov. Za Sixta IV. sa v Ríme pevne udomácnil nepotizmus, ktorý nadobudol obludné rozmery. Sám pápež krátko po svojom zvolení úplne bez zábran menoval svojich synovcov Giuliana della Rovere, budúceho Julia II. a Pietra Riariho kardinálmi. Keď potom Pietra nahradil jeho brat Girolamo, pápež bol zatiahnutý do nespočetných politických intríg, ktoré vyvrcholili spiknutím rodiny Pazziovcov proti florentským Mediciovcom, keď bol Giuliano Medici zavraždený priamo v kostole pri omši. V obrovskej miere taktiež obohacoval a uprednostňoval aj ostatných svojich príbuzných. Svetlejšou stránkou jeho pontifikátu bol jeho patronát nad umením. V Ríme dal vybudovať obrovské množstvo budov a umeleckých a sakrálnych stavieb, najznámejšia je Sixtínska kaplnka, a taktiež tam pozval tých najlepších umelcov svojej doby. Zomrel v auguste 1484.

Konkláve, ktoré nasledovalo po Sixtovej smrti, bolo všetkým iným, len nie férovou voľbou. Giuliano della Rovere videl, že nemá šancu na úspech a tak sa snažil zákulisnými intrigami a kupčením s hlasmi presadiť niekoho, koho by mohol ovládať. Voľba padla na Janovčana menom Giovanni Battista Cibo, ktorý sa stal pápežom Inocentom VIII. Bol to veľmi slabý, neustále chorľavý, nesamostatný a nerozhodný pápež, ktorému oveľa viac ako na blahu cirkvi záležalo na blahu jeho nemanželských detí, ktoré mal ešte pred vysvätením za kňaza, a ktorým chcel zabezpečiť budúcnosť svadbou z príslušníkmi kniežacích rodín. Inocent VIII. sa však najviac „preslávil“ bulou „Summis desiderantes“, ktorá zavádzala a ospravedlňovala brutálny hon na domnelé čarodejnice a naopak jeho odporcom hrozila vysokými trestami. Ako symbol tmárstva a zaslepenosti sa tento dokument spolu s príručkou „Malleus maleficarum“ stal spúšťačom jednej z najtragickejších epizód dejín katolíckej cirkvi. Inocent VIII. zomrel v júli 1492. Ďalším pápežom sa stal Alexander VI., vlastným menom Rodrigo de Borgia, ktorého pontifikát sa všeobecne považuje za najhlbší úpadok pápežstva. Už samo zvolenie za hlavu katolíckej cirkvi malo škandalózny priebeh. Alexander VI. bol totiž zvolený za masívneho uplatňovania simonistických praktík, ktoré si mohol ako druhý najbohatší kardinál dovoliť. Morálny kredit nového pápeža bol značne narušený jeho neviazaným až zhýralým životným štýlom. V rokoch 1462 – 1471 sa mu narodili tri nemanželské deti, každé s inou ženou. Z pomeru s krásnou rímskou aristokratkou Vanozzou de Cattanei mu vzišli štyria potomkovia – Juan, Cesare, Lucrezia a Joffre. Krásna Lucrezia sa stala nástrojom rodinnej politiky pápeža, keď jej postupne vybavil tri sobáše. Navždy sa stala symbolom hriešnej ženy, jej prvý manžel ju dokonca obvinil z incestu s vlastným otcom. Jeho syn Cesare, ktorý mal na otca veľký vplyv, bol bezohľadný a vypočítavý taktik, ktorý pravdepodobne v mene vlastných mocenských záujmov zavraždil i vlastného brata Juana. Cesare chcel spolu s otcom získať celý pápežský štát a širšie stredné Taliansko pre borgiovský klan a k tomuto účelu neváhali použiť akékoľvek prostriedky, vrátane úkladných vrážd. Jeho postava poslúžila ako predloha slávnemu politickému teoretikovi Niccolovi Machiavellimu k napísaniu diela „Vladár“ a k rozvinutiu kontroverznej myšlienky, že štátny záujem ospravedlňuje akýkoľvek zločin. Meno Alexandra VI. sa tiež spája s vystúpením Girolama Savonarolu. Tento dominikánsky mních žil vo Florencii, kde v miestnom kláštore San Marco založil reformnú kongregáciu. Vo svojich plamenných kázňach neúnavne útočil proti Mediciovcom i proti „simonistickému a neveriacemu“ pápežovi. Dôležité je, že neútočil na pápežskú inštitúciu ako takú, ale na konkrétneho človeka, ktorý nedôstojne zastával úrad. Savonarola predpovedal vtrhnutie francúzskeho kráľa Karola VIII. do Itálie a vkladal do neho svoje nádeje. Keď k tomu v roku 1494 skutočne prišlo a vo Florencii padli Mediciovci, Savonarola sa stal duchovným vodcom novej florentskej republiky. Alexander VI. samozrejme cítil ohrozenie svojich politických ambícií a preto Savonarolovi zakázal kázať. Keď ten neuposlúchol, exkomunikoval ho z cirkvi. Keď Savonarola naďalej vyvíjal činnosť, pohrozil Florencii interdiktom, ak sa s ním obyvatelia nevysporiadajú. Jeho odporcovia vtrhli do kláštora a reformátora zajali, mučili a neskôr ako kacíra odsúdili na smrť. 23. mája 1498 ho spolu s dvoma najvernejšími na florentskom námestí Piazza della Signoria obesili a ich telá spálili. Možno povedať, že to bol posledný kŕč antireformných síl pred nástupom Luthera. Po náhlej smrti Alexandra VI. v auguste 1503 zvolili za pápeža neutrálneho, cnostného, ale ťažko chorého Pia III., vlastným menom Francesco Todeschini, ktorý bol synovcom Pia II. Žiaľ nádej, že by mohol zvolať všeobecný koncil a uskutočniť tak potrebné reformné kroky zhasla po 26 dňoch jeho pontifikátu, keď zomrel.

Posledným veľkým pápežom renesancie bol Julius II., vlastným menom Giuliano della Rovere. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mu podarilo uspieť v konkláve, žiaľ opäť pomocou simonie. Bol to politický pápež v tom najvlastnejšom slova zmysle. Osobne viedol viaceré vojenské výpravy s cieľom rozšíriť a upevniť cirkevný štát. Mal energickú, tvrdú až násilnícku povahu, avšak celkovo jeho pôsobenie vyznieva pozitívnejšie ako jeho predchodcov. Vyvaroval sa nepotizmu a morálnych pokleskov, taktiež dokázal obdivuhodne hospodáriť s peniazmi. V dejinách ostane navždy zapísaný ako významný mecenáš umenia, on začal s prestavbou Chrámu sv. Petra, za jeho pontifikátu pôsobili v Ríme Michelangelo, Raffaelo, Bramante a ďalší znamenití umelci a stavitelia. Julius II. zomrel vo februári 1513, keď sa už schyľovalo k reformácii a tým aj k novej epoche, ktorá žiaľ priniesla ďalšie strašné krvipreliatia, ale aj zásadnú zmenu spoločenského poriadku.

Zoznam literatúry:

1. August Franzen – Malé církevní dějiny, Praha 1985
2. Josef Gelmi – Papežové, Praha 1994
3. J. N. D. Kelly – Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994

Mágia v starej Babylónii

noreply@blogger.com (Richard Král) — Sat, 11 Mar 2006 14:15:00 +0000

V tejto práci by som sa chcel zaoberať mágiou a magickými rituálmi v starovekej Babylónii. Všeobecne sa oblasť medzi riekami Eufrat a Tigris, obzvlášť jej dolná, južná časť, považuje za kolísku ľudskej civilizácie. Je preto prirodzené, že práve tu možno pozorovať tak obrovský rozmach magických a démonologických učení a tzv. okultných „vied“. Niektorí učenci a myslitelia, horlivo sa hlásiaci k tzv. panbabylonismu, dokonca tvrdia, že babylonská kultúra a vzdelanosť bola základom nielen celej kultúry predoázijskej a severoafrickej v staroveku, ale i starovekej kultúry európskej a prostredníctvom nej a arabsko – moslimskej kultúry i takpovediac základným impulzom kultúrnych tradícií celého súčasného sveta. Toto iste prehnané tvrdenie by sa dalo v mnohom korigovať, avšak keď uvážime aký vplyv mali babylonské kultúrne tradície na formovanie napríklad takého Starého Zákona, ktorý mal, má a pravdepodobne i do budúcnosti bude mať veľký vplyv na myslenie ľudí, tak podceňovanie civilizačnej sily z mezopotámskych planín určite nie je na mieste. Veď mýtus o stvorení sveta, mýtus o potope, udalosti o ktorých sa hovorí v Biblii, majú nepochybne pôvod v starobabylonských mýtoch. Najznámejšia je asi predstava Mojžišovho prijatia Zákona, teda všeobecných etických noriem priamo od Boha, ktorá má istotne predobraz v prevzatí zákonníka starobabylonským panovníkom Chammurapim z rúk boha spravodlivosti Šamaša. Nakoniec i Abrahám, praotec židovského národa a symbolicky i troch najväčších monoteistických náboženstiev, bol pôvodne umiestnený do sumerského Uru. Taktiež i mnohé kultové a rituálne záležitosti, napríklad postavenie kňazského stavu ale i ďalšie, v starovekej izraelitskej spoločnosti mali svoj základ v starej Babylónii. Moderné kritické výskumy dokazujú, že Starý Zákon, ktorý bol dlho považovaný za neomylné Božské zjavenie, je v skutočnosti zbierka starosemitských, či už babylonských alebo kanaánskych vzorov, obdivuhodne spojených do zdanlivo jednoliateho celku, ktorého koncepciu Izraeliti obohatili o predstavu jediného Boha v ktorého možno veriť a skladať mu úctu, a ktorý je navyše nositeľom a vynutiteľom morálnych cností. Avšak vplyv starobabylonskej kultúry je oveľa všeobecnejší a siaha ďalej ako po oblasť náboženskú. Babylončania boli vynikajúci astronómovia, veď nakoniec oni začali ako prví systematicky skúmať oblohu, a vo svojich matematických výpočtoch používali šesťdesiatkovú sústavu, čo sa do našich čias zachovalo v delení hodiny na šesťdesiat minút, minúty na šesťdesiat sekúnd, či kruhu na 360°. Fascinácia Babylončanov hviezdnatou oblohou viedla k predstave pevného prepojenia konkrétneho postavenia nebeských telies v deň narodenia človeka s jeho charakterovými vlastnosťami a životným osudom. To dalo podnet na rozvoj astrológie, ktorá je na svete podnes. Je pravdepodobné, že bez rozvinutej babylonskej mágie, démonológie a okultizmu by nikdy nevznikla židovská Kabbala a v náväznosti na ňu celá stredoveká európska magická prax s jej alchýmiou, čarodejnicami a tajnými hermetickými spoločnosťami.

Samotná babylonská kultúrna tradícia bola tvorená kultúrami národov a etník, ktoré sa po stáročia usadzovali medzi riekami Eufrat a Tigris a v priľahlých oblastiach. Za prvých historicky doložených obyvateľov sa považujú Sumeri. O pôvode tohto etnika sa doteraz vedú dohady, avšak s najväčšou pravdepodobnosťou prišli z ďalekého severovýchodu a mali mongolský pôvod. Sami seba nazývali „ľudom Engi“ a asi v 5. tisícročí pred n. l., na samom úsvite dejín, sa z nám neznámych príčin pohli zo strednej Ázie na juhozápad, istý čas pobudli na území ríše Elam, až sa nakoniec usadili v južnej Mezopotámii. Sumeri si so sebou priniesli vlastný jazyk a náboženstvo, ktoré spočívalo vo viere v nekonečné množstvo duchov, bola to teda istá forma animizmu. Okolo roku 3000 pred n. l. založili prvú mestskú civilizáciu v dejinách, keď im pravidelné záplavy umožnili systematicky rozvinúť poľnohospodárstvo. Pripisuje sa im vynález prvého klinového písma i kolesa. Pravdou je, že sumerská kultúra veľmi silno a trvalo ovplyvnila všetky nasledujúce v tejto oblasti, keď tie priniesli svoj osobitý vklad, ale základ ostával rovnaký. Približne od roku 2500 pred n. l. sa však začali aktivizovať semitské kmene, prichádzajúce z juhu, zo svojej pravlasti Arabského polostrova. Jedným z nich boli Akkadi, ktorí sa chceli podieľať na bohatstve Sumerov. Postupne preto prenikali medzi nich, získavali prevahu, až nakoniec Sargon I. založil prvú sumersko – akkadskú kráľovskú dynastiu. Tá neskôr asi okolo roku 2000 pred n. l. podľahla nájazdom iného semitského národa - Amorejcov. Kráľ Sumuabu zakladá roku 1894 pred n. l. starobabylonskú ríšu. Semiti, ktorým bol od prvopočiatkov vlastný istý latentný monoteizmus, priniesli so sebou ideu božstva či božstiev, ktoré sa zmiešali s pôvodným sumerským animizmom a dali tak vzniknúť podivuhodnému polyteizmu s mestskými bohmi a množstvom ochranných duchov. To neskôr ovplyvnilo i okultnú babylonskú tradíciu.

Približne o 300 rokov neskôr vyvracajú starobabylonskú ríšu noví indoeurópski útočníci, Chetiti z Malej Ázie a Kassiti zo Zagroských vrchov. Ich kultúrny vplyv je badateľný v árijských menách božstiev v posvätných textoch tých čias. Asi od roku 1000 pred n. l. sa začínajú v južnej časti Mezopotámie postupne usadzovať Chaldejci, semitský národ, s ktorým je spätá najväčšia sláva babylonskej mágie a okultizmu. Chaldejci zdedili všetky kultúrne výdobytky svojich predchodcov, hlavne nosnú kultúru sumerskú a ďalej ich rozvinuli. Stretli sa s ďalším mocným civilizačným prúdom, helenizmom, čo bol začiatok dlhodobého vzájomného ovplyvňovania. Právom sa možno domnievať, že babylonská mágia a okultné vedy mali svoj podiel na vzniku gréckych dionýzskych mystériách a na množstve gnostických učení, ktoré potom neskôr ovplyvnili kresťanstvo. Mimochodom, povestná múdrosť a vzdelanosť chaldejských majstrov sa dostala i do Nového Zákona v podobe „troch mudrcov od východu slnka“ ( Mt 2,1 ).

Pri skúmaní babylonskej magickej a okultickej tradície sme konfrontovaní, tak ako nakoniec pri každej, nielen babylonskej, s otázkou čo to vlastne mágia je a kde sa vzala v kultúrnej tradícii ľudstva. Už bolo vytvorených veľa definícií tohto pojmu, avšak podľa mňa ak vychádzame zo základného poznatku, že účelom praktizovania mágie je dosiahnutie určitého cieľa a týmto cieľom je ovládnutie, dosiahnutie kontroly niekoho nad niečím či niekým, tak v najvšeobecnejšom slova zmysle by sme mohli za mágiu považovať súhrn všetkých ciest a postupov, vedúcich k ovládnutiu prírody. Tým je vlastne mágia ako fenomén postavená do polohy prirodzeného javu, keďže odkedy je človek človekom, túži spoznať a ovládnuť sily a zákonitosti prírody. Takto by sme mohli chápať i modernú vedu.

Z hľadiska kvalitatívneho by sme mohli mágiu rozdeliť na tri skupiny podľa vzťahu subjektu, objektu a prípadného tretieho sprostredkovacieho činiteľa. Ak je subjekt totožný s objektom magického fenoménu, hovoríme o tzv. m á g i i s u b j e k t í v n e j. Ak môžeme jasne rozlíšiť subjekt a objekt, ide o tzv. m á g i u o b j e k t í v n u j e d n o d u c h ú. A keď medzi subjekt a objekt vstupuje ešte tretí sprostredkovací činiteľ, médium, hovoríme o m á g i i o b j e k t í v n e j m e d i á l n e j, ktorá sa v dejinách mágie vyskytovala najčastejšie. Podľa významu, aký nadobúdajú tieto médiá v magickom fenoméne, ich môžeme rozdeliť na tzv. a u t o d y n a m i c k é m é d i á, ktoré majú aktívnu povahu a môžu byť živé či neživé. Ďalšiu skupinu tvoria tzv. V o l t y, ktoré neoplývajú vlastnými silami a svoju magickú pôsobnosť získavajú až pri samotnom magickom rituáli. Volty sa delia na subjektívne, teda kontaktové a na objektívne, teda priamo pôsobiace. Subjektívne volty sú buď neurčitého tvaru alebo môžu nadobúdať podobu ľudskej sošky či obrazca. Všeobecne ide o predmet, na ktorý magik symbolicky prenesie ideu alebo vlastnosť, ktorou chce zaútočiť na svoj cieľ. Takéto predmety sa napríklad zakopávali pod prah domu. Naproti tomu objektívne volty sú priamo zastupujúce idey, vyjadrené figurálnou napodobeninou obete. Pritom táto figurácia môže byť len mentálna, v mysli magika, alebo pravá, teda másénická ( máséna – hebr. socha ), takejto soške sa potom hovorí d a g y d a, alebo ešte obrázková, temunická ( temúná – hebr. obraz ).
Tretím typom médií sú tzv. F e r e n c i e alebo N o s i č e. Ich úlohou je byť nositeľom magickej sily a sprostredkovať realizáciu určitého magického úkonu. Môžeme ich rozdeliť na subjektívne, ktoré sú vo vzťahu s magickým subjektom a medzi ktoré sa zaraďujú slovo a reč, posunky a úkony všeobecne, chôdza, pohľad, sliny a stavy tela ako čistota či panenskosť a vonkajšie, medzi ktoré patria oheň, voda, soľ, olej a rôzne masti a tiež rituálne pomôcky a nástroje: odev, meč, palica, magický kruh a iné. Posledným typom sú tzv. A k c i d e n c i e. Jedná sa o rôzne lokálne a časové vzťahy spojené s magickým rituálom.
Z množstva zachovaných prameňov sa dozvedáme, že babylonská okultná prax sa prejavovala tromi základnými činnosťami. Boli to mantia ( veštebná mágia ), maleficium ( očarovanie ) a theurgia ( démonológia ). Zvláštnosťou babylonskej okultnej praxe bolo, že sa takmer výlučne zameriavala na človeka. Prax vykonávali profesionálni mágovia, zaklínači a čarodejníci pri zložitých obradných rituáloch, ktorých forma úzko súvisela s použitým druhom médií. Medzi autodynamické živé médiá, ktoré sa hojne využívali a mali významné postavenie, patrili rôzne zvieratá. Pes bol, tak ako v Egypte a v Perzii, spájaný s témami smrti a umierania. Dávno predtým, než ľudia začali pochovávať mŕtvych, bol zaužívaný zvyk nechať mŕtveho roztrhať voľne žijúcimi psami. Ďalej boli využívané rastliny, známy je príbeh o polobohovi Gilgamešovi, ktorý hľadá bájnu rastlinu nesmrteľnosti. Predpokladá sa, že znalosť čarodejných bylín priniesli do Európy Gréci a Rimania práve od Chaldejcov. Medzi neživými autodynamickými médiami vynikali predovšetkým amulety a talizmany, ozvena ktorých pretrváva i do dnešných čias. Vznikali pravdepodobne z rôznych symbolických obrazcov na ozdobných predmetoch, ale veciach bežnej potreby. Ústredné postavenie zaujíma tetragram v tvare kríža. Bolo by omylom spájať si významné postavenie symbolu kríža až s kresťanstvom. Väčšina starovekých civilizácií poznala kríž ako magický symbol štvorstranného vesmíru. Známe sú vyobrazenia asýrskych či babylonských kráľov so symbolom kríža. Ďalším známym zobrazením je svastika, v našej súčasnosti symbol zla, avšak v staroveku symbol činného slnka a života. Amulety v podobe hlinených doštičiek s magickým nápisom, obrázkov či sošiek bohov a démonov, slúžili v starej Babylónii na ochranu príbytkov.

Volty boli používané pri rituáloch v súlade s princípom magického zastupovania. Figúry a sošky boli spaľované v ohni alebo symbolicky topené vo vode, pri súčasnom zariekavaní tajomných formúl, s cieľom vyvolať podobné príznaky na človeku, ktorému malo byť učarované. Existovali i ďalšie podobné praktiky, od uväzovania rôznych uzlov na krku cez vpravovanie rôznych predmetov a jedovatých odvarov do vnútra figúr, až po jednoduché mechanické udieranie, vykrúcanie údov a rozbitie média.

I tento kratučký výsek ukazuje nesmiernu bohatosť magických a okultných praktík v starovekej Babylónii. Je nepochybné, že prínos tejto dnes už zaniknutej civilizácie ku kultúrnej tradícii ľudstva bol obrovský a to bol doteraz podľa môjho názoru z nánosov dejín odkrytý iba zlomok.

Použitá literatúra:

1. Dr. Oldřich Eliáš – Magie a démonologie ve staré Babylonii, Formát Pezinok 1997
2. Rodinná Encyklopédia Svetových Dejín, Reader`s Digest Výber Bratislava 2000

3. Jane Chisholmová – Svetové dejiny v kocke, Mladé Letá Bratislava 1993

Kresťanstvo a Čína - dejiny a súčasnosť

noreply@blogger.com (Richard Král) — Sat, 11 Mar 2006 13:57:00 +0000

V tejto práci by som sa chcel zaoberať interakciou dvoch veľkých kultúrnych okruhov, kresťanstva a čínskymi náboženskými systémami. Jednak by som chcel poukázať na prvopočiatky šírenia kresťanskej viery v čínskom prostredí, ale hlavne na pôsobenie a vplyv ranne novovekých, prevažne jezuitských misií a na dôvody ich neúspechu pri šírení kresťanstva v najľudnatejšej krajine sveta, ktorý vyplýva práve z relatívne veľkej odlišnosti paradigmatických východísk oboch strán. Treba povedať, že rímskokatolícka cirkev ešte i dnes to, že sa jej nepodarilo získať na svoju stranu tak obrovský ľudský potenciál, i keď na tom mala svoj podiel viny, považuje za jednu zo svojich najväčších prehier. V neposlednom rade by som sa chcel pokúsiť odpovedať na otázku, aké sú možnosti ekumenickej spolupráce, nielen v súčasnosti tak potrebnej, hlavne v oblasti zbližovania morálno – etických podsystémov. Táto ekumenická spolupráca musí stáť na pevnom základe a tým môže byť jedine snaha o čo najhlbšie poznanie „toho druhého“, založená na triezvom, racionálnom a objektívnom posudzovaní všetkých aspektov daného náboženského systému.

Prvopočiatky kresťanskej viery na území Číny možno spoľahlivo datovať do 7. storočia, keď je preukázaná existencia nestoriánskych komunít v tejto oblasti. Približne od roku 500 sa však vo východnej sýrskej cirkvi traduje, že kresťanstvo do Číny priviedli už dvaja apoštoli, svätý Tomáš a svätý Bartolomej v 1. storočí. Toto však nie je vierohodne doložené a zrejme ide iba o apologetickú konštrukciu. Formovanie nestoriánskej vierouky sa datuje od roku 431, keď bol na koncile v Efeze odsúdený konštantinopolský patriarcha Nestorios za svoju vieru, ktorá hovorila, že Kristus boli v skutočnosti dve osoby v jednom tele ( Boh a človek ). Toto učenie bolo na tomto koncile i na koncile v Chalcedone o 20 rokov neskôr označené za heretické, čo znamenalo definitívny rozchod s rímskou i konštantinopolskou cirkvou. Nestoriáni sa potom usadili v Perzii, odkiaľ zásluhou horlivých misionárov svoju vieru veľmi úspešne šírili do strednej Ázie a ďalej na východ. Príchod nestoriánstva do Číny sa spája s osobnosťou A-luo-pena, pravdepodobne perzského mnícha, ktorý roku 635 prišiel do Čchang-anu, vtedajšieho západného hlavného mesta dynastie Tchang. Obdobie vlády tejto dynastie v rokoch 618 – 907 n. l. sa všeobecne pokladá za zlatý čínsky vek, keď vzdelanosť, literatúra i umenie dospeli k svojmu vrcholu. Aj keď bol buddhizmus vyhlásený za štátne náboženstvo, prostredie bolo, aspoň spočiatku, tolerantné i k iným vierovyznaniam. O tom svedčí i mimoriadne vľúdne prijatie, aké sa A-luo-penovi a jeho druhom dostalo od „osvieteného“ cisára Tchaj-cunga. Ten dal preložiť ich spisy do čínštiny, dal vystavať kláštor a prvé kostoly. V nasledujúcich rokoch nestoriánska obec v Číne ďalej rozkvitala, v roku 650 bola uznaná ako samostatná diecézna jednotka, misionári získavali ďalších konvertitov a boli vystavané ďalšie kostoly. Ak prehliadneme prenasledovanie zo strany buddhistov na prelome 7. a 8. storočia, z ktorého sa nestoriáni spamätali a dokonca získali novú silu, tak prelomovým medzníkom sa javí rok 845, keď už za úpadkového obdobia dynastie Tchang prišlo k systematickej perzekúcii cudzích náboženstiev v Číne. Kým buddhizmus sa relatívne rýchlo vzpamätal, pre nestoriánskych kresťanov to malo fatálne následky. V priebehu 10. storočia, keď zanikli i posledné zbytky nestoriánskej komunity, sa stopa tejto viery v Číne na dlhšie obdobie stráca. Istú krátku renesanciu zažila za vlády mongolskej dynastie Jűan, keď sa o nestoriánoch zmieňuje i Marco Polo a z dochovaných dokumentov sa dozvedáme, že i matka prvého a najväčšieho panovníka tejto dynastie, Kublajchána, bola údajne vyznavačkou tohto náboženstva. Pád dynastie Jűan v roku 1368 znamená i faktický koniec nestoriánstva v Číne a k jeho takmer definitívnemu zániku v Strednej Ázii islamizačná vlna spolu s krutým Timúrovým prenasledovaním. Možno povedať, že stretnutie čínskej kultúrnej tradície s kresťanstvom, i keď vtedy považovaným za heretické, bolo prvým stretnutím s monoteistickou vierou semitského pôvodu, a teda z iného kultúrno-historického okruhu ľudstva. Aj buddhizmus, ktorý prenikal do Číny už od 1. storočia n. l., bol cudzím náboženstvom, ale na rozdiel od kresťanstva bol omnoho flexibilnejší, dokázal do seba pojať i pôvodnú čínsku tradíciu a vytvoril samostatnú sinizovanú formu. Peripetie nestoriánskeho kresťanstva v Číne, teda tolerantné prijatie na jednej strane a odmietanie či prenasledovanie na strane druhej, predznamenali osudy rímskeho kresťanstva, ktoré prišli do Číny šíriť jezuitskí misionári v 16. storočí. Začala sa tak vlastne veľká, nielen čínska dilema, ktorá trvá prakticky dodnes, ako sa postaviť k cudzím vplyvom. Či ich blahosklonne prijať, alebo tvrdo odmietnuť. Ako sa neskôr ukázalo, priklonenie sa k tej či onej možnosti malo zvyčajne katastrofálne následky, zmárnenie miliónov ľudských životov a rozsiahlu devastáciu kultúrneho dedičstva.

Ak sa vydáme ďalej po stopách kresťanstva v Číne, treba spomenúť založenie katolíckeho arcibiskupstva v Pekingu, vtedajšom Chanbalyku, za čias mongolskej dynastie Jűan. To sa spája s osobou františkána Jána z Montercorvina, pápežského vyslanca, ktorý dorazil do Pekingu v roku 1294 a ako prvý preložil Nový Zákon do mongolčiny. Kuriozitou bolo, že sa pokúsil obrátiť na „pravú vieru“ nestoriánskych kresťanov, ktorí tam vtedy zaznamenali krátkodobé oživenie. Táto misia nadviazala na skoršie cesty mníchov Giovanni Carpiniho a Viliama Rubruka k mongolskému chánovi v rokoch 1245 a 1253-1255 a pravdepodobne reagovala na veľký Kublajchánov záujem o kresťanskú Európu a cirkev. Je napríklad známe, že veľký mongolský chán vypravil Nicola a Mattea Polovcov v roku 1266 pri ich odchode z prvej návštevy Číny s posolstvom pre pápeža, aby poslal sto misionárov, ktorí mali šíriť v Mongolskej ríši evanjelium. To sa však vtedy nepodarilo uskutočniť. Pád dynastie Jűan v roku 1368 znamenal i faktický koniec „mongolského“ kresťanstva v Číne. Za nastupujúcej, poslednej skutočne čínskej dynastie Ming, sa neokonfucianizmus stal štátnou ideológiou, ktorej relatívne pokojné vody narušili až jezuitskí misionári v druhej polovici 16. storočia. Možno povedať, že kultúrny dopad tejto františkánskej epizódy bol viac-menej okrajový, keďže trvala iba krátko a navyše sa konštituovala v nečínskom, mongolskom prostredí.

Skutočný zlom v kontakte týchto dvoch veľkých civilizácií, európskej so svojou židovsko-kresťanskou tradíciou a čínskej so svojou osobitou, nepochybne dlhšou tradíciou, veď čínske doložené dejiny trvajú nepretržite už viac ako 4000 rokov, začal na začiatku 16. storočia. Vtedy, približne v roku 1514, v čase veľkých zámorských objavov, sa v Juhočínskom mori objavuje prvá portugalská loď, rozvíjajú sa obchodné kontakty a s nimi prichádzajú misionári. Tí sú úzko spojení s jezuitským rádom, ktorý vznikol v roku 1534, čiastočne ako protireformačné hnutie, a čoskoro začal vyvíjať intenzívnu misijnú činnosť. Jedným z prvých misionárov bol František Xaverský, ktorý prišiel roku 1549 do Japonska, kde sa mu podarilo obrátiť na vieru niekoľko miestnych provinčných kniežat. Mienil navštíviť i Čínu, avšak roku 1552 náhle zomiera na jednom ostrovčeku neďaleko dnešného Hongkongu, práve keď čakal na povolenie vstúpiť na čínsku pevninu. Avšak najvýznamnejšou osobnosťou, ktorá trvalo ovplyvnila nielen čínske dejiny, bol taliansky misionár Matteo Ricci, ktorý spolu s Michelem Ruggierim zahajuje v roku 1583 misiu v južnej Číne. Ricci bol inteligentný a vnímavý človek, ktorý si všimol, že Číňania prechovávajú nedôveru voči cudzincom a čo je veľmi dôležité, uvedomil si hierarchizáciu čínskej spoločnosti, spočívajúcu vo vedúcej úlohe panovníka – cisára ako zástupcu Nebies na zemi. Preto sa domnieval, že misionárska činnosť by sa v prvom rade nemala zamerať na bežný, prostý ľud, ale na „vyššie“ kruhy konfuciánskych vzdelancov a úradníkov a perspektívne na samotný cisársky dvor. Avšak nemala to byť obyčajná misionárska činnosť, teda odhaľovanie tajomstiev kresťanskej viery hneď na začiatku, ale postupné objasňovanie jej základných predpokladov, ako sú Boh ako stvoriteľ neba i zeme, nesmrteľná duša či odmena v podobe večného života za dodržiavanie prikázaní a trestu za hriechy. Podľa Ricciho tieto kategórie boli Číňanom neznáme a neverili v ne. To bol síce správny predpoklad, keďže ako už bolo spomenuté, kresťanstvo pochádza z úplne iného kultúrno – historického kontextu a vychádza z iných premís. Ricci však tiež predpokladal, na tú dobu celkom prirodzene, že židovsko – kresťanská idea Boha ako stvoriteľa všetkého tvorstva je univerzálna a raz navždy daná a akákoľvek iná náboženská tradícia nerešpektujúca tento predpoklad je iba odchýlkou od pravého učenia. Veď keď sa v Biblii píše, že Boh stvoril ľudí, musel predsa stvoriť všetkých ľudí, aj Číňanov. A tak Matteo Ricci venoval svoje úsilie nájdeniu toho, čo on považoval za pravú ideu Boha v starých klasických konfuciánskych spisoch. Stal sa veľmi rešpektovaným i obľúbeným učencom, vzdelaným v piatich klasických i štyroch základných konfuciánskych knihách. Obliekal sa do klasického odevu vysokých cisárskych úradníkov, postupne sa naučil všetkým klasickým čínskym zvyklostiam. Vo vynikajúcej čínštine napísal svoj najznámejší spis „Pravá idea Boha“, v ktorom obhajuje myšlienku, že v pôvodných konfuciánskych spisoch, ešte neovplyvnených buddhizmom možno objaviť myšlienky jedného, všemohúceho Boha a tiež posmrtného života približujúceho sa kresťanskému chápaniu. Avšak práve tu prišlo k interpretačnému sklzu a na príklade rozdielu medzi poňatím čínskych Nebies a kresťanského Boha sa dá vidieť rozdielnosť nazerania skutočnosti medzi dvoma kultúrami. Kresťanstvo vzišlo zo židovského prostredia a preto je samozrejmé, že jeho teológia prebrala i židovský obraz Boha. Tento Boh, stvoriteľ neba i zeme, je výrazne personalizovaný, oplýva vôľovými vlastnosťami a predovšetkým je to intervencionistický Boh, teda sám stvoril celú skutočnosť a človeku dal niečo ako dušu, teda vedomie i slobodnú vôľu. Pritom tento Boh ako oduševnená sila je striktne oddelený od pozemského, prírodného sveta. Naproti tomu predstava Nebies v čínskej kultúre je iná. Chápu sa ako neosobný princíp, zabezpečujúci poriadok vo všetkých sférach bytia, či už božskej, kozmickej, ale aj prírodnej a v sociálnej hierarchii spoločnosti. Možno povedať, že v nepochopení tohto zásadného rozdielu boli zárodky budúcich problémov. Matteo Ricci sa síce odvážne adaptoval na prostredie v ktorom žil, podarilo sa mu získať isté množstvo konvertitov z radov vysokých učencov, avšak neskôr boli zo strany katolíckej cirkvi vznesené podozrenia, či v týchto prípadoch skutočne prišlo k pochopeniu podstaty kresťanského učenia. Pravdepodobnejšia odpoveď je nie. Podľa môjho názoru sa totiž Ricci domnieval, že im môže priblížiť základné kresťanské pravdy pomocou klasických spisov, ktoré vykladal zo svojej perspektívy. Naopak čínski učenci pokladali Ricciho nie za zvestovateľa novej viery, ale za „učenca zo Západu“ vzdelaného vo filozofii, matematike, geografii či astronómii. K jeho obľube prispelo i to, že priniesol z Európy do Číny niekoľko technických vynálezov, a poznatkov o nich, ktoré vzbudili medzi Číňanmi úprimný záujem. Až neskôr, keď ďalší misionári prichádzali do Číny a začali spochybňovať doterajší postup, tvrdiac, že kresťanská viera urobila príliš veľa ústupkov, sa zistilo, že väčšina konvertitov bola kresťanmi iba navonok a viac – menej formálne. Keď misionári začali hromadne kázať ľudu o dogmách a zázrakoch, Číňania až vtedy pochopili, že Ricci a jeho spoločníci veria, že akýsi Ježiš, ktorý žil na Západe v čase dynastie Chan, je synom „Pána nebies“ ( Ricci o Ježišovi takmer vôbec nehovoril ). Bola tu istá dichotómia vo vzťahu cudzincov k miestnym obyvateľom. Na jednej strane vzdelaný a kultivovaný Matteo Ricci a na strane druhej horliví kazatelia, ktorí vyžadovali vieru v podivuhodné učenie. Bolo prirodzené, že Číňania nerozumeli relatívne zložitým kresťanským dogmám, ako boli učenie o Trojici či o inkarnácii. Proti Riccimu sa čoskoro zdvihla vlna odporu a to hneď z niekoľkých strán, jednak zo strany buddhistov, konfuciánskej ortodoxie, ale i z radov samotnej katolíckej cirkvi. V roku 1617, sedem rokov po Ricciho smrti, prišlo k prvému vyhosteniu misionárov, avšak väčšina z nich v Číne ostala. Na Ricciho miesto nastúpil Niccolo Longobardi, ktorý nesúhasil s jeho postupmi a vyslovil sa za zákaz používania tradičných čínskych božích mien.

Konflikt sa ďalej stupňoval a naplno prepukol po roku 1634, keď v Číne zahájili misijnú činnosť rády dominikánov a františkánov a tie vzniesli námietky voči uctievaniu predkov a Konfucia ako veľkého učiteľa, ktoré mali čínski kresťania povolené a ktoré bolo pre nich mimoriadne dôležité ako prvok kontinuity s ich kultúrnou tradíciou. Napriek tomu, že v roku 1692 vydal mandžuský cisár Kchang-si tolerančnú listinu, ktorou povolil šírenie kresťanstva po celej Číne, Rím urobil takpovediac osudový krok. Roku 1704 vydal pápež Klement XI. nariadenie, ktorým zakazoval čínskym kresťanom uctievanie predkov i Konfucia, používanie čínskych božích mien a tiež uskutočňovanie akýchkoľvek iných než kresťanských obradov. To by znamenalo faktické vytrhnutie čínskych kresťanov z ich kultúrneho prostredia. Čínska reakcia na tieto udalosti začala roku 1717 vyhostením misionárov, ničením kostolov a núteným zrieknutím sa viery.
V 19. storočí prišlo k najtragickejším udalostiam, ktoré mali dopad nielen na čínskych kresťanov, ale na Čínu ako celok. Vzrast agresivity a mocenských chúťok svetových veľmocí, hlavne Veľkej Británie bolestne zasiahol nielen Čínu. Británia dovážala do krajiny lacné indické ópium, čo spôsobilo v Číne spoločenský rozvrat a hospodárske problémy. Čína sa dovozu ópia bránila, čo vyvolalo tri vojny s Britániou, ktoré ešte viac prehĺbili kritickú situáciu. Po prvej vojne v roku 1842 bola Čína nútená podpísať z jej pohľadu potupnú „mierovú“ zmluvu, ktorá znamenala pridelenie Hongkongu a ďalších piatich prístavov Británii. Z týchto prístavov odchádzalo do vnútrozemia množstvo misionárov. Týchto misionárov si mnohí ľudia stotožňovali s ponížením a útrapami, ktoré ich postihli a keď sa k tomu pridal aj fakt, že mnohí títo misionári boli necitliví voči domácej kultúrnej tradícii, je vcelku prirodzené, že kumulovaná nenávisť musela niekde vytrysknúť. Tchajpchinské povstanie bolo jednou z najkrvavejších epizód v dejinách Číny. Trvalo v rokoch 1850-1864 a podľa odhadov si vyžiadalo 20 miliónov obetí. Viedol ho istý Chung Siou-čchűan, ktorý sa považoval za mladšieho brata Ježiša Krista a jeho ideológiu tvorila zmes kresťanských milenaristických vízií a idealistického rovnostárstva taoistických spoločností. Ďalšie, teraz už explicitne namierené voči západnému vplyvu a kresťanom, bolo tzv. boxerské povstanie v rokoch 1898-1901. Povstalci, ktorí si hovorili „Päste pozdvihnuté na obnovu spravodlivosti a mieru“, vraždili nielen zahraničných misionárov a diplomatov, ale i čínskych konvertitov. Ani v nepokojnom 20. storočí sa kresťania v Číne neubránili masívnym represiám. Najprv sa museli vysporiadať s pádom cisárstva, založením republiky a hlavne nezadržateľným postupom komunistov. Tí po prevzatí moci uskutočňujú v rokoch 1950-1951 rozsiahle represie, zahŕňajúce vypovedanie všetkých zahraničných misionárov a zabavenie cirkevného majetku. Represie ešte umocňovali ešte výrazné antipatie medzi komunistickým režimom a Vatikánom. Ďalšia obrovská rana, nielen pre kresťanov, prišla s kultúrnou revolúciou, zahájenou Mao-ce-tungom roku 1966. Revolúcia, zameraná proti všetkému „starému“ i náboženskému, zmietla z povrchu zemského kostoly a mnoho ľudí poslala do väzenia. Avšak nedokázala zničiť kresťanskú obec, tak ako ani iné náboženské komunity. Dnes, keď sa už režim v Pekingu značne zliberalizoval a pri pokračujúcej renesancii viery ako ľudského fenoménu, sa rozvíja i čínske kresťanstvo. Ale stále prichádzajú i správy o prenasledovaní kňazov a iných represiách. I keď tie sa už nedajú porovnávať s tými z minulosti, podľa môjho názoru je nutné neustále pripomínať potrebu náboženskej slobody v ešte stále neslobodnej a nedemokratickej najľudnatejšej krajine sveta.

Takisto je potrebné rozvíjať ekumenické spolužitie dvoch veľkých kultúrno – historických celkov, kresťanstva a čínskych náboženských systémov. Nie nadarmo sa často spomína Konfuciov výrok: „Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe“, ktorý sa v pozitívnej podobe objavuje i v židovskej a kresťanskej tradícii. To svedčí o tom, že napriek všetkým odlišnostiam existujú i spoločné body, o ktoré sa možno oprieť. Veď nakoniec všetky náboženstvá a viery vychádzajú zo spoločného zdroja – človeka a v ňom by sa mali i spájať.

Zoznam literatúry :

1. Jacques Gernet – China and the Christian impact, Cambridge University Press, 1985
2. Hans Kűng, Julia Ching – Křesťanství a náboženství Číny, VYŠEHRAD, 1999

3. Fénix, červen 2002

Sigmund Freud - Totem a tabu

noreply@blogger.com (Richard Král) — Wed, 01 Mar 2006 01:50:00 +0000

Freudova kniha Totem a tabu (1913) je súborom štyroch úvah, v ktorých podľa jeho vlastných slov chcel aplikovať poznatky psychoanalýzy na objasnenie problematiky psychológie národov. V prvej úvahe nazvanej „Bázeň pred incestom“ vychádza z predpokladu, že takzvané primitívne národy, ktoré v súčasnosti nachádzame na rôznych miestach Zeme, sú veľmi blízkym obrazom pravekých ľudí a tým pádom aj predstupňom nášho vlastného vývoja, akýmisi našimi symbolickými predkami. Pre svoje načrtnutie totemového problému si vyberá austrálskych domorodcov, ktorých podľa neho etnografi označili za „najzaostalejších a najúbohejších divochov“. U Aborigénov je veľmi dobre pozorovateľný špecifický jav totemizmu. Na základe súdobého stavu vedeckého poznania hovorí o totemizme ako o nábožensko-sociálnej sústave, ktorá rozhodujúcim spôsobom preniká životom každého jednotlivca a celého spoločenstva. Pre Freuda je dôležitou najmä jeho funkcia ako výrazného regulatívu spoločenských vzťahov a v tejto súvislosti si všíma fenomén exogamie, ktorá sa vyskytuje takmer všade tam kde aj totemizmus a na týchto miestach je s ním pevne zviazaná. Exogamiu definuje ako zákon, že „členovia toho istého totemu nesmú vstupovať do vzájomných pohlavných vzťahov, nesmú teda spolu ani uzatvárať manželstvá“. Pre Freuda je uloženie si takéhoto „sofistikovaného“ zákazu u ľudí na veľmi nízkom civilizačnom stupni, u ktorých by sme skôr očakávali pudové správanie a relatívnu sexuálnu voľnosť, veľmi nezvyčajné a konštatuje, že vôbec nie je jasné ako sa takýto striktný zákaz do totemovej sústavy dostal, a že pravdepodobne bol k nej pripojený neskôr z nejakého nám neznámeho dôvodu. Na ilustráciu toho, akú váhu malo toto obmedzenie v spoločenstve, uvádza prísnosť trestov, ktoré boli ukladané za jeho prekročenie. V Austrálii to pre muža bola bez výnimky smrť, pre ženu až na ojedinelé prípady takisto. Záhadou pre autora ostáva, akým spôsobom bol zákaz pohlavných kontaktov prenesený zo skutočných pokrvných príbuzenstiev na celý totemový klan, pričom analógiu podobne rozsiahleho obmedzenia nenachádzame u civilizovaných spoločenstiev. Zatiaľ len hmlisto naznačuje, že vysvetlením by mohlo byť veľmi vážne a silné ponímanie totemu ako prapredka celého rodu, to znamená, že všetci, čo odvodzujú svoj pôvod od toho istého totemu sa považujú za pokrvne príbuzných, aj keď nimi v skutočnosti nie sú. Tomuto vysvetleniu by mohla nasvedčovať aj lingvistická zvláštnosť, ktorá bola pozorovaná u austrálskych kmeňov, a totižto že muži nenazývajú otcom len svojho biologického sploditeľa , ale všetkých „potenciálnych“ otcov, teda mužov, ktorí by si mohli podľa predpisov vziať za ženu ich matku. To isté platí pre pomenovanie matky a takisto pre bratov a sestry, keď takto nenazýva len svojich pokrvných súrodencov, ale všetky deti, s ktorých rodičmi je zviazaný zvláštnym rodičovským skupinovým vzťahom. To znamená, že príbuzenské pomenovania u pôvodných obyvateľov Austrálie označujú skôr sociálne ako fyzické vzťahy. Na vyšších civilizačných stupňoch nachádza Freud analógiu takéhoto klasifikačného systému v pomenovaniach ako „bratia v Apollónovi“ alebo „sestry v Kristovi“. Pri objasnení tejto zvláštnosti sa prikláňa k vysvetleniu, že ide o pozostatok po archaickej sociálnej inštitúcii, tzv. skupinovom manželstve, ktoré spočívalo v tom, že istý počet mužov mal manželské práva nad istým počtom žien. Na potvrdenie tézy, že necivilizované národy majú veľmi silný strach z incestu, uvádza niekoľko príkladov z bohatého etnografického materiálu. Tieto národy si ukladajú všemožné, pre nás často až bizarne znejúce zákazy a obmedzenia, ktoré majú zabrániť čo i len vzniku pokušenia medzi blízkymi príbuznými. V tejto súvislosti si osobitne všíma výrazne tabuizovaný vzťah svokry a zaťa, pričom v súlade so svojou teóriou vytvára analógiu medzi vnímaním tohto vzťahu u divochov a jeho percepciou v súčasných civilizovaných spoločnostiach. Vieme, že vzťah zať-svokra je aj v našej spoločnosti vďačným námetom vtipov, čo podľa Freuda dokazuje jeho ambivalentnú povahu, ktorá zase vyplýva z jeho výraznej nevedomej incestnej zložky. Na týchto základoch Freud dospieva k presvedčeniu, že strach primitívov pred incestom je infantilnej povahy a preto ukazuje na udivujúcu podobnosť s duševným životom neurotika, keďže neurotika považuje spravidla za „reprezentanta psychického infantilizmu, ktorý sa buď nedokázal vymaniť z detských psychosexuálnych vzťahov, alebo sa k nim regresom vrátil.“

V druhej úvahe nazvanej „Tabu a ambivalencia citových pohnútok“ sa zaoberá analýzou fenoménu tabu a najmä aplikáciou poznatkov psychoanalýzy pri jeho vysvetlení. Tabu na základe súdobých poznatkov chápe jednak ako posvätný alebo nečistý charakter osôb či vecí, ďalej druh obmedzenia, ktorý z tohto charakteru vyplýva a tiež ako posvätnosť či nečistotu, ktorá vzniká porušením tohto zákazu. Prijíma rozdelenie tabu na prirodzené, prenesené a tiež akúsi kombináciu týchto dvoch. Konštatuje, že aj keď tabu pravdepodobne stálo na počiatku všetkých náboženských či morálnych zákazov, je od nich kvalitatívne odlíšené, keďže k svojmu zdôvodneniu nepotrebuje boha ani všeobecnejší systém, hlásajúci a odôvodňujúci nutnosť zákazov a obmedzení. Tabu sa takpovediac zakazujú samy sebou. Polemizuje s Wundtom, ktorý v počiatkoch tabu nevidí nič viac a nič menej ako „bázeň pred pôsobením démonických síl.“ Wundt ďalej tvrdí, že v neskorších štádiách, keď sa u ľudí vytvorili predstavy o božských bytostiach, sa viera v tabu diferencovala na dve formy: úctu a odpor, čo je podľa neho v súlade s mytologickou koncepciou, že keď vyšší stupeň prekonáva nižší, tak tento nižší pretrváva popri ňom v úpadkovej podobe, takže predtým uctievané predmety vyvolávajú hnus.

Pri svojom pokuse vysvetliť tento fenomén metódami psychoanalýzy Freud poukazuje na podľa neho jasnú podobnosť medzi tabu a konaním chorých jedincov, tzv. nutkavých neurotikov. Na začiatku upozorňuje, zrejme vedomý si vážnych úskalí takéhoto porovnania, že podobnosť môže byť čisto morfologická, že sa môže dotýkať len formy a nie podstaty oboch javov. Podľa neho sa podobnosť prejavuje v tom , že zákazy sú nemotivované, sú utvrdzované vnútorným nutkaním, sú presunuteľné z objektu na objekt a sú príčinou rituálnych ceremónií, čiže príkazov vyplývajúcich zo zákazov. Freud psychoanalyticky objasňuje mechanizmus nutkavej neurózy alebo tiež úzkosti z dotyku takto: ( citát str. 28-29 ). Základom takto utvoreného psychického stavu je ambivalentnosť postoja jedinca k zakázanému a neskôr vytesnenému konaniu, to znamená, že neustále cíti silné nutkanie ho znovu uskutočňovať (nevedomá zložka ) a zároveň sa mu silno protiví ( vedomá zložka ). Vzájomné súperenie týchto dvoch zložiek vytvára silné napätie, ktoré sa kompenzuje navonok pozorovateľnými nutkavými úkonmi, ktoré vyjadrujú jednak akúsi ľútosť, pokánie a jednak slúžia ako náhrada za zakázané. Tým istým spôsobom pristupuje i k vysvetleniu fenoménu tabu. Usudzuje teda, že tabu je súbor prastarých zákazov vnútených jedincom zvonka, čo neznamená nič iné, len že sa prenášali z pokolenia na pokolenie buď rodičovskou či spoločenskou autoritou a v neskorších formách ako akési kolektívne psychické dedičstvo. Tieto zákazy smerovali k činnostiam, ku ktorým mali jedinci veľmi silné sklony, za čo možno prirodzene považovať inštinktívne správanie. To, že tieto zákazy sa udržali, podľa Freuda dokazuje, že postoj divochov k zákazom tabu je výsostne ambivalentný, to znamená, že v ich nevedomí pretrváva pôvodná slastná túžba konať zakázané, pričom sa toho zároveň veľmi boja. To tiež vysvetľuje prečo sú tabu aj jedinci, ktorí prekročili zákaz, či jedinci so zvláštnym statusom, ako napr. mŕtvi, ženy počas tehotenstva alebo menštruácie či panovníci. Je to len a len ich schopnosť dráždiť túto ambivalenciu a uvádzať ostatných do pokušenia prekročiť zakázané. Na ďalších stranách sa autor snaží podoprieť svoje tvrdenia na konkrétnych prípadoch tabu, na predpisoch vzťahujúcich sa na nepriateľov, náčelníkov a mŕtvych. Pomáha si pri tom bohatými etnografickými príkladmi z Frazerovej „Zlatej ratolesti“. V tejto súvislosti je najzaujímavejšia jeho analýza tabu mŕtvych, ktorá vykazuje spojitosť i s našim súčasným kultúrnym prostredím. Toto tabu je rozšírené prakticky u všetkých primitívnych národov a prejavuje sa v dvoch rovinách. Jednak ako priamy zákaz dotyku mŕtveho a z toho vyplývajúcich rozsiahlych obmedzení po porušení tohto zákazu, jednak ako obmedzenia pozostalých, najmä vdovcov a vdov. Freud vychádza z toho, že primitívne národy veria, že milovaný príbuzný sa po smrti stáva démonom, ktorý sa im snaží všemožne škodiť a treba sa pred ním chrániť. Táto na prvý pohľad nelogická konštrukcia je ale podľa Freuda úplne vysvetliteľná pomocou metód psychoanalýzy. Opäť si všíma jedincov postihnutých nutkavou neurózou a tvrdí, že keď napr. takejto žene umrie muž alebo dcére matka, pozostalú prepadávajú ťaživé tzv. nutkavé výčitky, či nejakou svojou nedbalosťou nezapríčinila ich smrť. Samozrejme, že objektívne tomu tak nebolo, ale Freud ponúka šalamúnske vysvetlenie. Podľa neho kdesi hlboko v jej nevedomí bolo zakódované prianie, ktorému smrť padla veľmi vhod. V prípade smrti milovaného príbuzného sa konflikt vyhrotí, voči nevedomému prianiu sa ozývajú výčitky a z toho potom rezultujú psychické poruchy. Intenzívna emocionálna väzba k blízkej osobe, navonok sa manifestujúca ako nežný cit či láska je len maskou presne opačných nevedomých pohnútok, čo považuje za akýsi pravzor ambivalencie ľudských citov. U prírodných národov ide presne o ten istý proces, avšak s tým, že nevedomé nepriateľstvo sa potláča procesom známym aj z bežnej psychológie, tzv. projekciou. Pozostalý samozrejme odmieta pripustiť, že by k mŕtvemu choval nejaké nepriateľské pocity a namiesto toho tieto vlastnosti a pohnútky prenáša na dušu nebožtíka, z ktorej tým pádom urobí démona, pred ktorého úkladmi sa treba chrániť. Tieto ochranné opatrenia, v skutočnosti odriekania a obmedzenia, ktorým sa podrobuje, sú samotným pozorovaným javom tabu.

Freud ďalej priznáva, že keď pozorujeme vyvíjajúci sa vzťah k mŕtvym v dejinách, musíme konštatovať, že ambivalencia sa v ňom značne oslabuje. Aj keď nevedomé negatívne pohnútky sú stále preukázateľné, je možné ich relatívne ľahko ovládnuť, čo nepochybne spôsobila konštitucionálna zmena v spoločnosti. To vedie Freuda k myšlienke, že „duševným procesom primitívov je nutné priznať vyššiu mieru ambivalencie, než s akou sa stretávame u dnešného kultúrneho človeka. S poklesom tejto ambivalencie pozvoľna mizlo i tabu, príznak kompromisu v ambivalentnom konflikte.“ Veľmi zaujímavá a podnetná je jeho úvaha k podstate a pôvodu svedomia. Svedomie je neoddeliteľnou súčasťou človeka, bez ohľadu na to, že niektorí jedinci ho dokážu potlačiť na minimum. Svedomie chápe ako vnútorné vedomie o zavrhnutiahodnosti niektorých našich prianí. Dôležité je to, že toto vedomie sa nemusí na nič odvolávať, je akoby úplne samozrejmé, čo je ešte lepšie viditeľné na vedomí viny, keď úplne prirodzene cítime výčitky za uskutočnené činy. Podľa Freuda je takéto chápanie svedomia u kultúrne vyspelých národov analogické k charakteru tabu u primitívov. Z toho usudzuje, že tak ako tabu, aj svedomie vzniká ako dôsledok citovej ambivalencie. Bežný človek by s istotou tvrdil, že nepociťuje nutkanie prekročiť nejaký mravný zákon, napr. „nezabiješ“, a že jeho prekročenie v ňom vyvoláva len pohoršenie. Avšak Freud so svojou špeciálnou metódou tvrdí, že základom každého zákazu je žiadostivosť prekročiť ho. Ako hovorí, nie je predsa treba zakazovať, to čo nikto netúži robiť a naopak to najúzkostlivejšie zakázané je predmetom najväčšieho pokušenia. Bežný človek je teda vo svojom pohoršení sa nad zločinom vlastne neúprimný, aj keď nevedome neúprimný, čo dokladá svojimi poznatkami z analýzy snov zdravých ľudí, ktorá údajne preukázala, že pokušenia napr. vraždiť a zabíjať sú v nás oveľa silnejšie ako by sme si kedykoľvek dokázali pripustiť. V ďalších úvahách sa venuje rozdielom medzi tabu a nutkavou neurózou, keďže napriek tomu, že ich podobnosť sa mu stala jedným z východísk, musí uznať, že tabu predsa len nie je neuróza, ale sociálny jav. Konštatuje, že pri fenoméne tabu prirodzene prevládajú sociálne motivované zložky konania, čo sa okrem iného prejavuje napr. v tom, že keď sa prekročenie zákazu tabu páchateľovi samo nejakým spôsobom nepomstilo, tak spoločenstvo v ktorom žije, cítiac spoločné ohrozenie, ho kolektívne potrestá. Ako však tvrdí, toto potrestanie je často len zámienkou na dopustenie sa rovnakého previnenia akého sa dopustil páchateľ. Tento predpoklad, že zakázané pohnútky sú u zločincov rovnaké ako u mstiacej sa spoločnosti dáva trochu nejasne do súvislosti s nejakým všeob. ľudským trestným poriadkom a jeho obmenami v dejinách. Naproti tomu u neuróz prevládajú egoistické, sexuálne pudové zložky konania nad sociálnymi. Tvrdí, že neurózy na jednej strane vykazujú nápadné zhody s výtvormi „sociálnej“ sféry, ako sú umenie, náboženstvo a filozofia a na strane druhej sa javia ako ich deformácie. Vytvára bizarne znejúce porovnania, ako napr. hystéria je skomoleninou umeleckého diela, nutkavá neuróza skomoleninou náboženstva a paranoický blud skomoleninou filozofického systému.

V tretej úvahe nazvanej „Animizmus, mágia a všemohúcnosť myšlienok“ sa, ako už názov napovedá, snaží „psychoanalyticky“ vysporiadať s problematikou viery v duše a duchovné bytosti vôbec. Animistický alebo tiež mytologický svetonázor chápe ako prvý ucelený myšlienkový systém, ktorým sa ľudia snažili uchopiť a vysvetliť podstatu okolitého sveta a seba v ňom. Podľa tejto teórie, sformulovanej niekoľkými autormi v rôznych obmenách, ľudstvo prechádza na svojej ceste viacerými štádiami uchopovania skutočnosti. V tomto prípade má ísť o štádiá: 1. Animistické (mytologické), 2. Náboženské, 3. Vedecké. Podstata animistického svetonázoru spočíva v prvom rade vo viere v nespočetné množstvo duchovných bytostí, ktoré obývajú zvieratá, rastliny aj neživé predmety a sú príčinami prírodných dejov a tiež vo viere v ľudskú dušu, ktorá ešte ani nám nepripadá taká vzdialená, keďže ju do svojho systému pojali aj veľké svetové náboženstvá. Tento koncept „oduševnenia“ tela vznikol pravdepodobne tak, že sa ľudia snažili vysvetliť si stav spánku, alebo jemu veľmi podobný a ešte aj pre nás tak ťažko prijateľný fenomén smrti. Ďalej Freud tvrdí, že animistické myslenie nesmerovalo len k úsiliu pochopiť, ale aj ovládnuť svet. Technikou, ktorá to prírodným národom mala umožniť, bola mágia a čarodejníctvo. Rozlišuje pritom čarodejníctvo, ktoré je schopnosťou priamo ovplyvňovať duchov prostredníctvom jednania s nimi ako s ľuďmi a mágiu, ktorá používa špecifické techniky. Prijíma Frazerovo rozdelenie mágie na imitatívnu alebo homeopatickú, ktorá je založená na podobnosti a na kontagióznu, založenú na priestorovej spojitosti. V podstate sa stotožňuje s Tylorovým vysvetlením mágie, že ide o „vydávanie domnelej spojitosti za skutočnú“, avšak prehlbuje ho v psychologickom zmysle, a to tak, že je to uspokojovanie prianí pomocou motorických halucinácií, ktoré pripodobňuje k detskej hre. Ide vlastne o preceňovanie myslenia a duševných pochodov. Ako hovorí, „vzťahmi medzi predstavami sa predpokladajú aj vzťahy medzi vecami.“ Ako by sme mohli u Freuda očakávať, tá tzv. „všemohúcnosť myšlienok“, pripisovaná ľuďom v animistickom vývojovom štádiu, je vlastná aj neurotikom, a to najvýraznejšie nutkavým neurotikom. Pre nich je zhoda s vonkajšou realitou viac-menej vedľajšia, dôležité a účinné je to, čo je intenzívne myslené a afektívne predstavované. Pri sledovaní úlohy tejto „všemohúcnosti myšlienok“ v jednotlivých fázach vývoja ľudského rodu, tak ako ich chápe autor, konštatuje, že v animistickej fáze človek pripisuje všemohúcnosť sám sebe a svojim duševným procesom, ktoré projektuje do vonkajšieho sveta. V náboženskej fáze ju pripisuje bohom, ale nezrieka sa jej úplne, keďže svojich bohov formuje podľa svojich prianí, no a vo vedeckej fáze sa jej zrieka, keďže si priznal svoju malosť a podrobil sa prírodným zákonitostiam. Podľa Freuda však malá časť viery vo vlastnú všemohúcnosť prežíva i naďalej v akejsi neurčitej dôvere v moc ľudského ducha, prijímajúceho nevyhnutnosť prírodných zákonitostí. Tento takpovediac „veľký“ vývoj na úrovni celého ľudstva dáva do súvislosti s psychosexuálnym vývinom jedinca. V ňom rozlišuje štádium autoerotizmu, v ktorom jednotlivé zložky sexuálneho pudu získavajú uspokojenie na vlastnom tele, ďalej štádium narcizmu, v ktorom sa tieto zložky už zjednotili a našli si objekt, ktorým je práve vtedy sa formujúce „Ja“ a štádium voľby objektu, teda fixácie na rodičov. Potom sa animistická fáza časovo aj obsahovo zhoduje s narcizmom, náboženská s fázou voľby objektu a vedecká má svoj proťajšok v stave zrelého, dospelého človeka, ktorý sa vzdal princípu slasti a objekt hľadá vo vonkajšom svete. Freud upozorňuje, že narcistická fáza nikdy úplne nevymizne. Pomáha si konštrukciou, že vonkajšie objekty, ktoré si našiel pre uspokojenie svojho libida, sú len akousi emanáciou „Ja“ a vždy sa môžu vrátiť späť. Preceňovanie duševných pochodov považuje za základnú zložku narcizmu a primitívom, takisto ako neurotikom prisudzuje nadmerné libidinózne obsadenie myslenia, z čoho zákonite musí vyplývať presvedčenie o „všemohúcnosti myšlienok“.

Štvrtá úvaha, nazvaná „Infantilný návrat totemizmu“ je z hľadiska pochopenia podstaty Freudovej teórie náboženstiev kľúčová. Rozvíja tu veľmi odvážnu a dráždivú myšlienku, že na počiatku vzniku duchovnej kultúry, náboženstva, morálnych obmedzení a sociálneho zriadenia stál jeden historicky pevne ukotvený, konkrétny čin. A to nie hocijaký čin, ale rovno zločin. Pri svojej argumentácii sleduje viacero východísk. 1. Všíma si tzv. zvieraciu fóbiu u detí, ktorá spočíva v tom, že dieťa sa v istom veku začne niektorého zvieracieho druhu báť, dáva si pozor aby sa ho nedotklo, alebo ho neuvidelo. Freud tvrdí, že pri analýze týchto stavov, ak išlo o chlapcov, sa bez výnimky potvrdilo, že zviera bolo len objektom nahradzujúcim otca, na ktorý chlapec prenášal svoje nepriateľské a úzkostné pocity. Ocitol sa totiž v klasickom oidipovskom komplexe, keď sa nenávisť voči otcovi, prameniaca z boja o matkinu priazeň, bila zároveň s jeho obdivom a citovou väzbou na neho. Tým nadobudol jeho vzťah k otcovi typicky ambivalentnú povahu, z čoho rezultuje neurotické ochorenie. Tento poznatok analogicky prenesený do totemového systému hovorí, že totemické zviera nie je nič iné ako otec, čo je v súlade s tým, keď primitívne národy hovoria o svojom toteme ako o svojom predkovi a praotcovi. Dva základné tabu totemizmu, nezabíjať svoj totem a pravidlo exogamie, sa kryjú so zločinmi Oidipa, ktorý zabil otca a za ženu si zobral vlastnú matku, čo Freudovi umožňuje predpokladať, že totemický systém sa zrodil z podmienok oidipovského komplexu. 2. Teória totemickej hostiny od Robertsona Smitha, ktorá tvrdí, že rituálne obetovanie totemického zvieraťa je výraznou integračnou zložkou totem. systému. Zabitie tohto zvieraťa je síce tým najprísnejším tabu, ale počas obetovania je ospravedlnením práve participácia celého kmeňa a zmyslom je rituálnym obetovaním a zjedením vytvoriť posvätné, mystické puto medzi spoločenstvom a uctievaným zvieraťom. 3. Darwinova hypotéza o pradávnom stave ľudskej spoločnosti, ktorá spočíva v tom, že praveký človek žil v malých tlupách, každý muž s jednou, nanajvýš niekoľkými ženami, ktoré si úzkostlivo chránil. Tlupa je vedená silným, žiarlivým otcom, ktorý dospelých synov vyháňa. Zohľadnením týchto troch východísk sa dostávame k tomu slávnemu zločinu, ktorý „všetko započal“. Podľa Freuda sa to odohralo asi takto: Jedného dňa v temnotách dávnoveku sa títo vyhnaní bratia spojili, zabili a zjedli svojho otca. Totemická hostina a v širšom zmysle i akákoľvek zvieracia obeta na neskorších stupňoch vývoja je rituálnym pripomenutím a oslavou tejto udalosti. Motiváciou k tomuto činu boli ambivalentné city synov k otcovi, ktoré sú aj dnes dobre pozorovateľné. Po odstránení otca, prekážky v mocenských a sexuálnych ašpiráciách, sa zákonite prejavila ľútosť, vzniklo vedomie viny, čiže svedomie. A práve z tohto synovského vedomia viny sa utvorili základné tabu totemizmu, ktoré zodpovedali obom prianiam oidipovského komplexu. Podľa Freuda všetky neskoršie náboženstvá sú pokusom riešiť problém synovského vedomia viny voči otcovi, túto skrytú túžbu po otcovi.

Wahhábizmus

noreply@blogger.com (Richard Král) — Wed, 01 Mar 2006 01:14:00 +0000

V tejto práci by som sa chcel venovať špecifickému smeru v islamskom náboženstve, tzv. wahhábovskému hnutiu, podmienkam jeho vzniku a pôsobeniu v dejinnom priestore. Je to téma o to zaujímavejšia, že wahhábizmus rozhodne nie je mŕtvou ideológiou, vhodnou akurát tak na akademické debaty, ale veľmi živou súčasťou súdobého, stále búrlivo meniaceho sa islamského sveta. Dokonca v posledných rokoch, po rozpade bipolárneho politického systému a súčasnom objavení sa nových výziev, možno badať istý revivalizmus wahhábizmu, alebo prinajmenšom jednej z jeho hlavných myšlienok – striktného puritanizmu, a zároveň snahu „vyviesť“ túto ideológiu z krajiny jej vzniku do rôznych, často i periférnych oblastí islamského sveta.

Skôr než sa dostanem k samotnému predmetu svojej práce, je potrebné v stručnosti obrátiť pozornosť k vzniku islamu a jeho dogmatickým východiskám. Ako je známe, islamské náboženstvo sa odvíja od pôsobenia proroka Muhammada, ktorý sa narodil okolo roku 570 v Mekke, v oblasti zvanej Hidžáz na západe Arabského polostrova. Keď mal asi 40 rokov, po prvýkrát verejne vystúpil a začal hlásať nové náboženstvo. Najvýraznejšou štrukturálnou odlišnosťou tejto novej viery, ktorá sa postupne kryštalizovala, bolo hlásanie absolútneho monoteizmu, jedinečnosti najvyššieho Boha, oproti polyteizmu vtedajších Arabov. Muhammad princípy novej viery vyjadroval vo veršoch, ktoré, ako veril, mu prostredníctvom archanjela Gabriela našepkáva sám Všemohúci. Prorok síce získaval na svoju stranu konvertitov, avšak svojou činnosťou sa stále častejšie dostával do rozporov s vplyvnou mekkánskou oligarchiou, ktorá v ňom prirodzene videla ohrozenie svojich politických i obchodných záujmov. Rozpory vyvrcholili v roku 622 odchodom Muhammada a jeho spoluvercov na sever do osady Jathrib, neskôr premenovanú na jeho počesť na Medinu. Tento odchod, známy ako hidžra, sa stal zlomovým momentom v procese vzniku nového náboženstva a je taktiež začiatkom islamského letopočtu. Tu Muhammad naplno rozvinul svoje učenie nielen po duchovnej stránke, ale natrvalo mu vtlačil osobitú pečať tým, že ustanovil veľmi pevné spoločenstvo veriacich – ummu. Toto spoločenstvo, zložené tak z prišelcov z Mekky, ako i z neustále pribúdajúcich konvertitov z Mediny i iných oblastí Arabského polostrova, však nebolo iba skupinou ľudí, vzájomne duchovne prepojených spoločnou vierou, ale bolo zároveň akousi základnou politickou jednotkou, pevne zviazanou zákonmi a spoločenskými predpismi, ktoré, ako jej členovia verili, pochádzali priamo od Boha a ktorým sa musia bezvýhradne podriadiť. Tento model spoločenskej organizácie sa stal večným predobrazom snáh generácií a generácií horlivých moslimov, ktorí sa ho snažili a stále snažia napodobniť bez ohľadu na objektívne premeny spoločenských podmienok. V ďalšom období sa Muhammadovi a jeho druhom podarilo pritiahnuť na svoju stranu takmer všetky beduínske kmene v Arábii a po úporných bitkách si podmanil i Mekku, z ktorej urobil hlavné kultové centrum nového náboženstva. Keď v roku 632 Prorok zomieral, zdal sa byť islam viac-menej konsolidovaný a na rozdiel napríklad od kresťanstva, jeho dogmatika uzatvorená. Avšak vzhľadom nato, že Muhammad nezanechal mužského dediča, ani neurčil svojho nástupcu na čele ummy, hneď po jeho smrti vznikol spor o nástupníctvo. Ten sa ešte podarilo upokojiť a vláda prvých štyroch, tzv. pravoverných kalifov, ktorých uznávajú aj neskoršie odštiepenecké sekty a hnutia, bola akýmsi zlatým vekom islamu. V priebehu relatívne krátkeho času prišlo k mohutnej územnej expanzii, aká snáď nemá v dejinách obdobu. Čo je nemenej dôležité, v tomto období bol ustanovený kánon. Z ústnej a sčasti pravdepodobne aj zapísanej tradície Muhammadom prednášaných veršov sa spísal Korán približne v dnešnej podobe, ktorý je ako večné slovo Božie neodvolateľnou autoritou pre každého moslima. Korán je spolu s hadísmi, nespočetnými príbehmi zo života Proroka, hlavnou súčasťou väčšinovej sunnitskej tradície a trvalým zdrojom nielen náboženskej skúsenosti.

Pre pochopenie objektu nášho záujmu a v širšom zmysle i celého ďalšieho búrlivého dejinného vývoja islamského priestoru a procesov v ňom prebiehajúcich je potrebné si uvedomiť, že islam už od prvopočiatkov nebol chápaný „iba“ ako náboženská viera, majúca za cieľ uspokojiť duchovné potreby svojich veriacich, to, čo by sme mohli nazvať ako „dychtenie po trascendentne“. Túto jeho zložku majstrovsky rozvinuli napríklad súfijskí majstri, avšak je zrejmé, že ortodoxný islam vždy mal a má oveľa širšie ašpirácie. Jeho zástancovia v ňom vidia dôsledne a do detailov rozpracovaný spoločensko – organizačný systém, ktorý pokrýva a reguluje prakticky celú škálu ľudskej činnosti, od individuálneho správania, cez právne a ekonomické vzťahy, až po politické usporiadanie. Skrátka islam nie je „len“ náboženstvo, ale je to spôsob cesty životom, životný štýl, ktorý sa však napríklad od moderných ideológií, ktoré majú podobné ašpirácie, líši pevným zakotvením svojich dogmatických východísk u najvyššej a nespochybniteľnej autority – Boha.

Wahhábovské hnutie založil islamský učenec Muhammad ibn Abdul Wahháb, ktorý sa narodil v roku 1703 v osade Uyaynah v Nadžde v centrálnej časti Arabského polostrova. Pochádzal z rodiny vážených právnikov hanbalovského mazhabu, ktorý sa všeobecne pokladá za najprísnejší a najrigoróznejší zo všetkých islamských právnych škôl. Je nesporné, že rodinné prostredie malo významný vplyv na utváranie názorov a postojov budúceho neoblomného reformátora. Sám Abdul Wahháb študoval islamské právo v Arábii, Iráne i Iraku. A práve v Iraku sa prvýkrát sformovali hlavné myšlienky, ktoré sa stali piliermi hnutia. Abdul Wahháb nekompromisne požadoval, aby sa jedinými vodítkami v živote každého moslima stali Korán a hadísy, jedným slovom posvätná sunnitská tradícia. To v jeho interpretácii predovšetkým znamenalo návrat k absolútnemu monoteizmu prvotnej islamskej obce, Proroka a jeho druhov, nanajvýš prvých štyroch kalifov, a súčasné odmietnutie neprijateľných novôt ( bid`a ), ktoré islamu škodia a neustále ho vzďaľujú od prvotného ideálu. Tento rigorózny postoj sa prirodzene nezrodil iba tak, ale mal svoj pôvod v bezprostrednej skúsenosti. Abdul Wahháb s ťažkým srdcom pozoroval islamskú prax vo svojom okolí, ktorá nemohla byť po vôli žiadnemu ortodoxnému moslimovi tej doby. V tom čase, teda približne v prvej polovici 18. storočia sa totiž nielen v centrálnej časti Arabského polostrova nebývalo rozmohli praktiky ľudovej viery, ktoré spočívali v uctievaní významných osobností takmer ako svätcov, v uskutočňovaní pútí k ich hrobkám a dokonca v uctievaní zvláštnych miest, ako rôznych stromov, jaskýň či kameňov. To išlo ruka v ruke s prehlbujúcou sa benevolenciou vo vzťahu k islamskému právu a dôslednému dodržiavaniu predpísaného kultu. Tieto praktiky, ktoré spopularizovali súfiovia a čiastočne pripomínali zvyky starých predislamských Arabov, Abdul Wahháb ostro napádal a označil ich za neprípustný širk, čo je v islamskom poňatí najťažší hriech pridružovania osôb a predmetov k Bohu a za stav džahilíje, teda predislamskej nevedomosti. Proti nim staval čistý a pravý monoteizmus prvotnej islamskej obce, ktorý takéto konanie jednoznačne vylučuje. Dôraz na existenciu jediného Boha sa stal pre ideológiu hnutia kľúčový, čo sa prejavilo v tom, že prívrženci nazývali svoj smer ad dawa lil tawhíd a samých seba buď ahl at-tawhíd alebo jednoducho muwahhidun. Keďže wahhábizmus, tak ako každé reformné hnutie snažiace sa o zmenu stagnujúcich spoločenských pomerov, nemohol zostať iba pri slovách, jeho nasledovníci prikročili k aktívnemu boju za očistu islamu a ničenie hrobiek či posvätných stromov sa stalo poznávacím znakom ranného obdobia hnutia. Ďalším výrazným prvkom v myšlienkovej sústave wahhábizmu je dôraz kladený na otázky morálky a správania sa veriacich. Tu presadzuje striktne rigorózny, až asketický postoj a okrem iného zakazuje nielen pitie alkoholických nápojov, ale požívanie akýchkoľvek stimulantov, vrátane kávy či tabaku. Odmietavo sa stavia k akýmkoľvek svetským pôžitkom, ako sú hudba, tanec, k noseniu šperkov a iných ozdôb a taktiež k nenáležitým prejavom radosti či smútku. Tieto často až bizarne znejúce zákazy a príkazy, ktoré boli cudzie aj ortodoxnejším Abdul Wahhábovým súčasníkom, vychádzali zo špecifickej koncepcie zakladateľa hnutia. Podľa nej je umma, moslimské spoločenstvo, priamym reprezentantom Božích zákonov a má tri základné ciele: veriť v Allaha, vyžadovať dobré a zakazovať zlé správanie. Existuje úzka spojitosť medzi vnútornou vierou a vonkajším správaním sa, ktoré je manifestáciou tejto viery navonok a spoločnosť posudzuje pravosť a čistotu viery jednotlivca podľa toho ako sa správa, ako koná, ale napríklad aj ako sa oblieka. Čiže pohľad spoločenstva sa stáva regulátorom individuálneho správania. Každý moslim je povinný okrem snahy o osobné zdokonalenie sa v tomto smere, dohliadať i na svojich blízkych spoluveriacich a v prípade potreby ich usmerniť na správnej ceste, aby bola splnená požiadavka „čistoty“ spoločenstva. V modernej dobe je táto koncepcia jasne prítomná v existencii oficiálnej, tzv. náboženskej polície ( mutawwa ) v Saudskej Arábii, kde je wahhábizmus ešte stále formálne štátnou ideológiou, aj keď zo svojej pôvodnej rigoróznosti už veľmi zľavil. Táto polícia má za úlohu dozerať na uliciach na dodržiavanie islamských zvyklostí, hlavne obliekania u žien a vo všeobecnosti zabrániť neislamským prejavom. Pravdou ostáva, že Abdul Wahháb i jeho nasledovníci vynaložili nesmierne úsilie, aby všetky zákazy a príkazy, ktoré presadzovali, odvodili doslovne z koránskeho textu a z hadísov.

Na tomto mieste treba spomenúť, že Abdul Wahhábovo úsilie o očistu islamu rozhodne nebolo prvým svojho druhu. Predovšetkým je tu postava veľkého Ibn Tajmíju, významného učenca, ktorý žil v rokoch 1263 – 1328 v Damasku. Aj keď sa formálne nehlásil k žiadnej právnej škole, je zjavné, že najbližšie mal k prísnej hanbalovskej. Pre svoje nezmieriteľné postoje ku všetkým škodlivým novotám sa dostal viackrát do väzenia, v ktorom nakoniec aj zomrel. Ostro vystupoval voči súfijským praktikám a horlivo polemizoval s kresťanmi. Hlásal návrat k čistému islamu predkov, Muhammada a jeho druhov, čím sa stal ideovým predchodcom modernej salafíje.

Aj keď reformizmus wahhábovského hnutia vychádzal jednoznačne z náboženských pozícií, neostalo iba pri nich. Osudovým sa ukázalo byť spojenie hnutia s politickou a vojenskou mocou dynastie Saudov. Prišlo k nemu vlastne hneď na začiatku pôsobenia Abdul Wahhába, keď v roku 1744 uzavrel spojenectvo s emirom oázy ad-Dir`íja, Muhammadom ibn Saúdom. Znalci problematiky sa dodnes sporia, či toto spojenie samotnému učeniu skôr prospelo, alebo uškodilo. Isté je, že mu umožnilo pevné mocenské zázemie a zároveň potenciálne možnosti šírenia. Touto dohodou sa vlastne začala éra wahhábovského štátu, akejsi formy teokracie, keď Abdul Wahháb ponúkol hlave saudovskej dynastie príťažlivú ideu náboženského ospravedlnenia jeho mocenských ambícií, ako ochrancu a šíriteľa pravej viery islamu. Ibn Saúd sa svojej úlohy hneď chopil a s armádou vytiahol do boja za zjednotenie Arábie pod vlajkou islamu. Do roku 1765 sa mu podarilo podrobiť si Nadžd a spojiť ho novou ideológiou – wahhábizmom. Po jeho smrti v započatom diele pokračoval jeho syn Abdel Azíz, ktorý svoju pozornosť obrátil už aj na Irak a Hidžáz, ktoré boli vtedy provinciami Osmanskej ríše. Tá bola pre wahhábistov nielen politickým, ale aj ideologickým súperom. V ríši totiž prekvitali súfijské rády a šírili sa rôzne neortodoxné praktiky, povery a čarodejníctvo. Tieto sa stali v Osmanskej ríši prakticky súčasťou oficiálneho islamu, respektíve boli všeobecne tolerované, čo bolo o to horšie, že osmanský vládca sa vyhlasoval za kalifa, teda svetského i náboženského vodcu ummy a ochrancu ortodoxie. Wahhábisti prirodzene takúto autoritu nemohli uznať, čím sa stali prvými nositeľmi snahy Arabov o oslobodenie spod tureckého jarma. Ďalším frontom, na ktorom wahhábisti urputne bojovali, bol šiítsky islam. Považovali ho za zavrhnutiahodnú herézu, ktorá s pravou vierou nemá nič spoločné. Jeho dogmatické východiská, uctievanie imámov ako prostredníkov medzi Bohom a veriacimi, viera v skrytý, ezoterický význam Koránu a konanie extatických pútí k hrobkám martýrov boli v priamom rozpore s priamočiarosťou a strohosťou wahhábovskej formy viery. Vytrvalo na šiítov útočili a v roku 1801, už po smrti Muhammada ibn Abdul Wahhába sa im podarilo vyplieniť a zničiť najposvätnejšie šiítske miesto, mauzóleum imáma Husajna v irackej Karbale. Potom obrátili svoju pozornosť na Hidžáz, konkrétne na posvätné mestá, Mekku a Medinu, ktoré dobyli roku 1803. V mestách zničili miesta a predmety, ktoré boli predmetom ľudového uctievania, čo pripodobňovali k zničeniu pohanských modiel Muhammadom pri triumfálnom vstupe do Mekky roku 628. Tu už Osmanská ríša cítila priame ohrozenie, avšak vzhľadom nato, že sama už bola v rozklade, poverila zničením hnutia svojho polosamostatného egyptského vazala Muhammada Aliho. Ten vyslal svojho syna Tursuna na čele armády, ktorá v roku 1816 poľahky dobyla Hidžáz naspäť a roku 1818 rozprášila wahhábistov aj v ich bašte v ad-Dir`íja v Nadžde. To znamenalo koniec prvého wahhábovského štátu, ale vonkoncom to neznamenalo koniec hnutia, či saudskej dynastie. Tá postupne v rokoch 1821 – 1884 obnovila svoju nadvládu v centrálnej oblasti Nadžd, avšak aj tento projekt nakoniec stroskotal pod tlakom dynastie Banú Rašíd, ktorú podporovali Osmani. Členovia saudskej dynastie sa museli uchýliť do Kuvajtu. Tretí wahhábovský štát, ktorý trvá do dnešných čias, je dielom najznámejšieho člena dynastie, Abd al Azíza, prezývaného aj Ibn Sa`úd. Ten v roku 1901 započal znovudobývanie pôvodných wahhábovských území. Roku 1905 sa zmocnil Rijádu, potom aj s britskou pomocou bojoval proti Turkom a Rašídovcom, ktorých roku 1921 vyhnal z ich sídla Hailu a dovŕšil tak zjednotenie Nadždu. Nakoniec v rokoch 1924 – 1926 porazil Abd al Azíz vládcu Hidžázu, šerifa Husajna a v roku 1932 spojil Hidžáz a Nadžd do kráľovstva Saudská Arábia, tak ako ho poznáme dnes. To sú v skratke dejiny spojenia wahhábovskej ideológie a politickej a vojenskej moci Saudov, „spojenia slova a meča“, tak ako to symbolicky vyjadruje aj vlajka Saudskej Arábie. Za povšimnutie stojí ešte tzv. ichwánske hnutie. Ichwáni alebo bratia boli beduíni, z ktorých si Ibn Sa`ud spravil v rokoch 1911 – 1930 hlavnú oporu svojej vojenskej moci. Prebývali v akýchsi uzavretých poľnohospodárskych kolóniách, nie náhodou zvaných hidžra, čo malo evokovať odchod Muhammada a jeho druhov z Mekky do Mediny v pôvodnom slova zmysle, teda „prerušenie starých kmeňových zväzkov a nadviazanie nových“, keďže príslušníci beduínskych kmeňov sa zámerne vzdávali svojej kmeňovej príslušnosti a novým spojivom sa stávala výlučne náboženská viera. Možno povedať, že ichwáni boli nositeľmi pôvodného wahhábovského učenia v tom najčistejšom a najrigoróznejšom slova zmysle. Boli známi svojou neústupčivosťou, zarytým nepriateľstvom voči iným moslimom a totálnym odmietaním akýchkoľvek novôt aj technického rázu, čo sa im napokon aj vypomstilo. S nedôverou sa pozerali aj na najnevyhnutnejšie pragmatické ústupky, ktoré musel kráľ urobiť v záujme medzinárodnej akceptácie nového kráľovstva. Čoraz viac sa s ním dostávali do sporov, čo vyvrcholilo revoltou z rokov 1929 – 1930, v ktorej kráľ s veľkou vojensko – technickou prevahou prakticky zničil tých, vďaka ktorým si upevnil moc. Za zmienku stojí, že vodca rebelov, ktorí 20. novembra 1979 obsadili Veľkú Mešitu v Mekke a ohlásili príchod očakávaného mahdího, bol vzdialeným príbuzným vodcu neúspešnej ichwánskej revolty.

Wahhábovské hnutie možno označiť za prvé výraznejšie reformné hnutie v islame po tzv. temných storočiach, ktoré nasledovali po dobytí abbásovského Bagdadu Mongolmi roku 1258. Na rozdiel od reformných hnutí 19. a 20. storočia, ktoré sa formovali ako odpoveď na konfrontáciu medzi islamskou a podstatne materiálne vyspelejšou európskou civilizáciou, však wahhábizmus vyrástol z vnútorných pomerov, bez podstatnejšieho impaktu zvonka. Jeho impulz vyšiel z čisto náboženskej oblasti ľudskej skúsenosti a z hlbokého znepokojenia nad súdobým stavom ummy v porovnaní so želaným ideálnym stavom. Je to reformné hnutie v tom, že sa v časoch svojho vzniku aktívne postavilo za zmenu spoločnosti, avšak v zmysle konzervatívnom, teda návratom k viere a praxi predkov, ktorí boli vnímaní ako ideál, pričom súdobá spoločnosť bola vnímaná ako úpadková. S neskoršími reformnými hnutiami ho spája výzva k aktivite pri zveľaďovaní a obrane viery, či už na osobnej úrovni, alebo na úrovni spoločenstva, a tým isté vzoprenie sa fatalizmu a rezignácii, tak často vytýkanej nielen stredovekým islamským mystikom, ale často aj ortodoxným kruhom. Pri polemikách bola wahhábistom vyčítaná predovšetkým neznášanlivosť a fanatizmus aj voči iným moslimom, čo pravdepodobne súviselo s tým, že pri presadzovaní svojich postojov sa často nevyhýbali ani hrubému násiliu, ďalej islamu neprirodzený puritanizmus až asketizmus, vo filozofických východiskách antropomorfné chápanie Boha.

Keď sa pozrieme na súčasný stav, tak wahhábizmus ostáva štátnou ideológiou v Saudskej Arábii, aj keď s pôvodným hnutím má už pramálo spoločného. Pri pohľade na správanie sa kráľovskej rodiny rozmaznávanej obrovskými príjmami z ropy, by sme len ťažko našli paralelu s učením o striedmosti a vyhýbaniu sa prepychu. Veľa sa taktiež diskutuje o súvislosti wahhábistickej ideológie a radikálneho islamského fundamentalizmu, ktorý v posledných desaťročiach prechádza až do tzv. apokalyptického džihádizmu, prejavujúceho sa deštruktívnym nediferencovaným násilím. Wahhábizmus sa vždy vyznačoval silným misionárskym nábojom, čo sa v súčasnej dobe prejavuje podporou početných, často i pochybných islamských projektov po celom svete zo strany oficiálnej vlády Saudskej Arábie, ale i rôznych len na tento účel založených nadácií, či súkromných osôb. Známe je, že z Rijádu tečú milióny dolárov na podporu militantných palestínskych skupín, ale tiež na podporu čečenského odboja. Mimochodom, severný Kaukaz sa stal v posledných rokoch významným cieľom „vývozu“ wahhábizmu. Tisíce arabských žoldnierov priniesli so sebou ideológiu, ktorá je síce miestnemu obyvateľstvu cudzia, ale v podmienkach neľudského utrpenia si svojich nasledovníkov našla. Známy je neúspešný pokus zriadiť wahhábovské dediny v Dagestane v roku 1999. Taktiež nestabilná situácia v susednom Iraku nahráva radikálnym kazateľom, ktorí rozdúchavajú odpor voči „americkým polyteistom a uctievačom diabla“.

Použité zdroje:
MUZIKÁŘ, Josef a kol. – Zápas o novodobý stát v islámském světe, Praha, Academia, 1989
KROPÁČEK, Luboš – Islámský fundamentalismus, Praha, Vyšehrad, 1996
http://www.ahya.org/amm/modules.php?name=Sections&op=viewarticle&artid=180
http://islamicweb.com/beliefs/creed/wahhab.htm
http://islamicweb.com/beliefs/creed/abdulwahab/

Ako Nietzsche uvažoval o dejinách

noreply@blogger.com (Richard Král) — Sun, 29 Jan 2006 22:03:00 +0000

V tejto práci sa budem zaoberať rozborom jednej z ranných prác nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho, a to konkrétne práce O užitku a škodlivosti historie pro život, ktorá je druhou zo série jeho Nečasových úvah, publikovaných v rokoch 1873 – 1876, teda v prvej fáze tvorby tohto svojského a výnimočného filozofa. Tieto úvahy sú dôležitou súčasťou jeho tvorby, keďže nám pomáhajú pochopiť zdroje a vývinové aspekty jeho filozofickej reflexie sveta a života, ktorá vtlačila trvalú pečať európskemu i širšiemu mysleniu 20. storočia. Toho dôkazom je i to, že aj viac ako sto rokov po smrti tohto skôr autenticky „žijúceho“ filozofa ako filozofa života, je jeho dielo ak nie inšpiráciou, tak minimálne zdrojom neustále nových kritických výkladov a podaní. Čo osobne považujem za dôležité je to, že ak sa o Kantovi hovorí, že sa s ním musel vyrovnať každý ďalší filozof po ňom nasledujúci, tak s Nietzschem sa musí vyrovnať každý jeho čitateľ – nefilozof. Nietzscheho vplyv je totiž silný práve v tom, že je mimoriadne znepokojujúci, že bez okolkov kladie ostré, takpovediac „obnažujúce“, občas až šokujúce otázky a hľadá na ne ešte šokujúcejšie odpovede. A pritom sa človek pri čítaní jeho diel často neubráni nutkavému pocitu, že tento filozof má v mnohom pravdu. Akoby hovoril z duše človeku, gniaveného neudržateľnou premenlivosťou moderného sveta a poskytoval mu to, čo najviac potrebuje – pocit individuálnej výnimočnosti, symbolizovaný ak nie reálnou vzburou, tak aspoň vzburou filozofickou, vzburou proti ubíjajúcej tradícii, konvenciám, skrátka proti stávajúcemu poriadku. Akoby v istých aspektoch správne diagnostikoval marazmus a bezduchosť súčasného sveta a kultúry a hlásal jedinečnú nápravu tohto stavu – povznesením sa človeka na novú úroveň návratom k pravým prameňom ľudskosti a života vôbec, povznesením sa nad dichotomickú morálku dobré – zlé, hlásaním nadradenosti autentických inštinktov, citov, emocionality a vôle nad „neživotným“ rozumom. Nietzsche nebol filozofom v tradičnom slova zmysle, nikdy neviedol vo svojich dielach systematickú líniu argumentácie, on bol skôr kazateľom a prorokom, hoc na prvý pohľad pesimistickým, predsa len prorokom nového sveta, ktorý chtiac či nechtiac musí povýšiť človeka nad akúkoľvek inú i božskú autoritu.

Úvahu, o ktorej tu bude reč, začína Goetheho citátom: „Ostatně nenávidím vše, co mne pouze poučuje, aniž by povzbuzovalo nebo bezprostředně oživovalo mou činnost.“ [ Nietzsche 1992, s. 83 ]. Táto myšlienka má vyjadrovať ústredný motív, rozvíjaný a zdôvodňovaný v ďalšom texte, a totiž že vznešené poznanie dejín, celé historické bádanie v žiadnom prípade nemá byť samoúčelné, tak ako to autor rozhorčene pozoruje predovšetkým v súdobom Nemecku, ale má slúžiť upevňovaniu vôle k životu a činu, k nevyhnutným to prejavom zdravej kultúry, a nie k umŕtvovaniu a slabosti ducha. Nietzsche na základe metafory so zvieratami postuluje ústrednú dôležitosť nehistorického zmyslu pre skutočné šťastie človeka. Keďže zvieratá žijú skutočne ahistoricky, bez spomienok, bez lipnutia na minulom, priznáva im v tomto kus šťastia. Keďže človek je konštituovaný inak, vždy ho istým spôsobom tiahne k minulosti, ťažia ho jeho spomienky, jedinou záchranou je pre neho schopnosť zabúdať. Inými slovami, nevedomé určenie si akéhosi dejinného horizontu, kde ešte spomienky nie sú záhubou života. A naopak, práve schopnosti myslieť a cítiť nehistoricky, či skôr nadhistoricky, v živote človeka priznáva Nietzsche vysokú hodnotu – to je podľa neho to pravé rodisko skutočného a každého činu, umeleckého vyjadrenia, vojenského víťazstva, revolučného, či národného boja za slobodu. Až keď sa človek dokáže povzniesť nad minulosť, je schopný skutočných činov, ktoré ovplyvnia budúcnosť. Tento nadhistorický postoj je charakterizovaný tým, že nehľadá zavŕšenie historického procesu kdesi v budúcnosti, ale v každom okamihu prítomnosti vidí zavŕšenie, charakterizované neuhasiteľným, inštinktívnym tiahnutím k životu a činu, ktoré stojí nad akýmkoľvek dejinným procesom, alebo lepšie povedané je ním samým. Avšak vzápätí Nietzsche musí konštatovať, že či sa to človeku páči alebo nie, história a jej reflektovanie neoddeliteľne patria k človeku a v tomto duchu rozlišuje tri druhy histórie, alebo skôr náhľadov, či narábania s ňou. Prvým je monumentálny druh histórie. To je ten romantizujúci pohľad do minulosti, keď veľkí duchovia a hrdinovia čias minulých sa stávajú vzorom pre duchov a hrdinov čias budúcich, ktorí dokážu oceniť ich neochvejné presvedčenie a vieru vo vlastné ideály, ktoré tak potrebujú vo svojej dobe. Ako hovorí: „Že velké momenty v boji jednotlivců tvoří řetěz, spínající po tisíciletí vrcholky lidstva, takže to nejvyšší z takového dávno minulého momentu je pro mne ještě živé, jasné a veliké – to je základní myšlenka víry v humanitu, která přichází ke slovu v požadavku monumentální historie.“ [ Nietzsche 1992, s. 95 ]. Najdôležitejšie je vedomie, že veľké činy, ktoré v mnohých ohľadoch zmenili svet, sú možné, keďže sa už v minulosti udiali. Toto vedomie nesmierne posilňuje veľkých duchov našich čias, stiera ich pochybnosti a vskutku zhodnocuje monumentalistický pohľad na dejiny. Ale pozor! Autor upozorňuje, že je tu i odvrátená strana tohto pohľadu. Tou sú tí, ktorí chcú v mene veľkej minulosti umlčať prítomnosť. Svojimi výkrikmi „Pozrite, veľké je už tu!“ chcú zničiť vôľu k životu a činu tu a teraz a premeniť ju na prázdne a bezduché obdivovanie minulosti. Ďalším je antikvárny druh histórie. To je ten postoj k dejinám a ich štúdiu, ktorý konzervuje minulosť, uchováva a uctieva spomienky na to odkiaľ prišiel, aby zistil kam smeruje. To platí tak o jednotlivcoch, tak i o národoch. I tento pohľad skrýva v sebe úskalia, ak sa obdiv a úcta k časom minulým zvrhnú na nenáležitú, prepiatu úctu, ktorá odporuje životu a novému tvoreniu. „Ona dovede život právě jen zachovávat, ne plodit.“ [ Nietzsche 1992, s. 103 ]. A tu autor postuluje nevyhnutnosť tretieho pohľadu na minulosť, pohľadu kritického. Ako zdôrazňuje, i on musí byť v službách života. Bez ostychu a piety musí privádzať na pranier minulosť, všetky jej nespravodlivosti a poklesky. Musí ju obracať zo všetkých strán, „vypočúvať“, a nakoniec odsúdiť. Podľa Nietzscheho si v konečnom dôsledku každá minulosť zaslúži odsúdenie, keďže nie je produktom ničoho iného ako ľudského násilia a slabosti.

V nasledujúcom texte autor pristupuje k prenikavej a ostrej analýze jeho doby, ktorá je ale prekvapujúco aktuálna i dnes a nepochybne bude i v budúcnosti. Je potrebné si uvedomiť, že Nietzsche bol, napriek nespornému univerzálnemu a všeľudskému charakteru svojich filozofických východísk, predovšetkým nemeckým filozofom. A to práve v období turbulentných politických zmien, v období zjednocovania nemeckého národa a hľadania a znovuobjavovania nemeckej národnej hrdosti, toho, čo to vlastne znamená byť Nemcom. Je zjavné, že sa s veľkým zármutkom a spravodlivým rozhorčením díval na vtedajšiu kultúrnu úroveň svojich krajanov a považoval sa za akýsi „hlas volajúceho na púšti“, ak si vôbec v jeho prípade môžem dovoliť takéto prirovnanie. Ak politické zjednocovanie prebiehalo relatívne úspešne, tak zjednocovanie kultúrne a duchovné už také rozhodne nebolo. A práve Nietzsche hľadal filozofickú cestu, ako toto duchovné rozštiepenie, nejednotnosť formy a obsahu nemeckého ducha zaceliť. Toto rozštiepenie, skutočnú kvintesenciu tragickosti našej doby, podľa neho možno jasne vidieť vo vzťahu života a histórie. Namiesto toho, aby história v plnej miere slúžila životu, aby požadovala zhodnotenie prítomnosti a záruky budovania budúcnosti, sa stala vedou. Toto Nietzsche zjavne nemôže stráviť, keďže už samotná požiadavka, aby sa história stala suchopárnou vedeckou disciplínou, púhym hromadením poznatkov, vylučuje jej tak potrebnú jednotu s tiahnutím k životu a činu. Toto „rozídenie“ sa histórie so životom potom rezultuje v samotný proces podľa neho pozorovateľný v duši moderného človeka. Tento je presýtený a stále znova nasycovaný novými a novými poznatkami, ktoré nevyhnutne musia viesť k otupeniu zmyslov a až k benevolencii voči barbarstvu. Jednoducho z ľudí sa stávajú „chodiace encyklopédie“, bez akéhokoľvek inštinktu života, na prvý pohľad plné vedenia, ale v skutočnosti tak prázdne. „Moderní člověk s sebou posléze vleče nesmírné množství nestravitelných kamenů vědění, které příležitostne v těle řádně rachotí, jak se praví v pohádce. Tento hluk prozrazuje nejvlastnější rys moderního člověka: podivuhodný protiklad nitra, kterému neodpovídá vnějšek, a vnějšku, kterému neodpovídá nitro, protiklad, který staré národy neznaly. Vědění, jež je přijímáno v nadbytku bez hladu, ba proti potřebě, nepůsobí teď už jako přetvárející motiv, tíhnoucí projevit se navenek, a zůstává skryto v jakémsi chaotickém vnitřním světě, který moderní člověk se zvláštní hrdostí označuje za sobě vlastní „niternost“.“ [ Nietzsche 1992, s. 107 ]. Táto schizofrénia a presýtenie poznatkami bez ich zjavného, plného vzťahu k životu vedú k otupenosti ducha, jednoducho už žiadny čin nemôže byť považovaný za vznešený, je to len bezcieľny a slepý výstrel v nekonečnom dejinnom ohňostroji márnivosti. Autor opakovane útočí na vedu, respektíve na vedecké myslenie ako také, ktoré podľa neho zotročuje a zväzuje človeka tým, že búra všetky ilúzie, ktoré jediné môžu zabezpečiť pretrvanie ľudskosti a života, pravého inštinktívneho života postaveného na základoch „božskej bázne“ a hmlistého tajomstva. Už tu predznamenáva jednu zo svojich slávnych myšlienok, že „náboženství, které má být až do dna vědecky prohlédnuto, je na konci této cesty zároveň zničeno.“ [ Nietzsche 1992, s. 129 ]. A toto neplatí len o náboženstve, to platí o všetkých veľkých výtvoroch ľudského ducha - umení, mytológiách, hrdinských eposoch, bájach a legendách. Ak sa pri ich štúdiu uplatní len oceľovo chladný rozum, zákonite sa nám zo zreteľa stráca to, podľa Nietzscheho, najpodstatnejšie, to čo stálo pri ich zrode a to, čo nám, moderným ľuďom majú ukazovať – nevysychajúcu vôľu k životu, inštinktívnosť, emocionálne vytrženie a zanietenie. A tak sa police môžu síce prehýbať pod hrubými kompendiami o náboženstve a umení a všetkom možnom, ale človek nebude šťastný, nebude autentický, jeho budúcnosť Nietzsche nevidí ružovo.

Avšak v skutočnosti nie je až takým pesimistom, akým by sa zdal byť. Svetlo nádeje pre budúcnosť vidí v mladosti, symbole života a činu, ktorá je protikladom šedivosti a strnulosti generácie vzdelancov jeho doby. Táto mladosť, to je samozrejme nová mladá generácia, ktorej sa on vidí akýmsi hovorcom, predvojom. Táto nová generácia skutočných vzdelancov a kultúrnych ľudí musí uskutočniť revolučný čin – zničiť tak pevne zakorenenú poveru o nutnosti historického vzdelávania, alebo lepšie povedané prinavrátiť histórii jej vznešené miesto, teda vrátiť ju do služieb života. Musí sa uskutočniť kompletná prestavba vzdelávacieho systému, čo nebude jednoduché, pretože ju musí uskutočniť generácia, odchovaná práve na tomto strnulom a pokrivkávajúcom systéme. Nietzsche si samozrejme uvedomuje, že vyliečiť sa z „historickej choroby“ nebude jednoduchá cesta, ale ultimatívne ponúka liečivé prostriedky. Vracia sa na začiatok svojej úvahy a hovorí, že týmito prostriedkami sú jedine a len nehistorické a nadhistorické, pričom nehistorické znamená práve schopnosť zabúdať a určiť si obmedzený horizont a to nadhistorické nie je nič iné len umenie a náboženstvo. Teda to večné a nemenné, čo je priamym protikladom vedy, ktorá síce vždy hľadá vysvetlenia, ale nepritakáva životu. Úsilie vynaložené na tejto vznešenej ceste bude bolestné, ale bude korunované úspechom, lebo ako optimisticky hovorí: „Ale stanou se, dosáhnuvše úplného vyléčení, opět lidmi a přestanou být agregáty člověku jen podobnými – a to něco znamená!“ [ Nietzsche 1992, s. 164 ]. Friedrich Nietzsche vo svojej práci O užitku a škodlivosti historie pro život, najznámejšej z jeho Nečasových úvah, načrtol množstvo motívov, ktoré naplno rozvinul vo svojich ďalších dielach, predovšetkým v Zarathustrovi. Aj keď by bolo možné mať k nemu množstvo výhrad a otázok, napríklad čo je to vlastne ten neustále spomínaný „život“ v jeho ponímaní, chápal ho ako spriechodnenie všetkých pudov a inštinktov v človeku a neviazané hedonistické bytie, alebo ho chápal na vyššej metafyzickej úrovni, osobne si myslím, že tieto nie sú až také dôležité. Podľa mňa je vhodnejšie k Nietzschemu pristupovať skôr ako k básnikovi - filozofovi než k čistému filozofovi. Treba trošku pritiahnuť kohútik toľko glorifikovaného kritického rozumu a nechať sa unášať emóciami a britkým ostrovtipom jeho prejavu. Treba načúvať čo nám tento mysliteľ chce vlastne povedať, aké otázky v nás rezonujú pri jeho čítaní. Až potom sa ukáže skutočná veľkosť tohto neobyčajného ducha 19. storočia, tohto filozofa s kladivom, ktorý hlásal vskutku revolučné idey, ale nie ako utopickí socialisti jeho doby, ktorí chceli mobilizovať masy. V centre jeho revolúcie bol vždy slobodný individuálny jedinec.

Zoznam bibliografických odkazov:

NIETZSCHE, Friedrich. 1992. Nečasové úvahy 1. Z nem. orig. Unzeitgemässe Betrachtungen prel. Jan Krejčí. 2. vyd. Praha: Mladá fronta, 1992. 168 strán

Iracká tragédia

noreply@blogger.com (Richard Král) — Sun, 17 Jul 2005 21:48:00 +0000

To, čo sa deje v Iraku v posledných mesiacoch je katastrofa. Neprejde dňa, kedy by nezomreli desiatky ľudí pri násilnostiach. A svet sa len díva a mlčí...Vlastne to začalo už krátko po páde Saddáma Husajna v apríli 2003. S nesmiernou trpkosťou musím konštatovať, že moje neochvejné presvedčenie o správnosti americkej intervencie v tejto krajine je každým dňom nahlodávané viac a viac. Američania túto vojnu prehrávajú, avšak nie tak, že by ich armáda bola zrážaná na kolená tými takzvanými "povstalcami", ale prehrávajú ju morálne. Nikdy som nebol taký naivný, a predpokladám, že ani americkí generáli nie, aby som si myslel, že keď vojaci USA vtrhnú do cudzej krajiny a zvrhnú vládu odporného diktátora, akým Saddám nepochybne bol, ľud ich bude zbožňovať a kľačať im pri nohách. Každý očakával nejaký odpor. Avšak to, čo sa deje v tej krajine teraz, myslím prekonalo aj tie najčiernejšie scenáre. Predovšetkým však treba povedať, že z veľkej väčšiny NEJDE o odpor voči okupácii krajiny cudzími vojskami, ktorý by sa dal za istých okolností považovať za legitímny. Ide o bezbrehé, neľútostné masové vraždenie. Obeťami nie sú len irackí vojaci a policajti, ktorí, ako sa najnovšie ukazuje, tiež nemôžu mať čisté svedomie, ale predovšetkým bezbranní civilisti, medzi nimi ženy a deti. Dá sa povedať, že kým v minulosti masovo vraždili svojich odporcov Saddámovi prisluhovači viac-menej tajne, dnes toto masové vraždenie pokračuje, avšak už pred zrakom celého sveta a pod kuratelou amerických vojakov. Spojenie zatrpknutých bývalých Saddámových verných a smrtiaceho odhodlania islamských fanatikov, domácich i zahraničných, prináša strašný teror do ulíc irackých miest. Vyzerá to tak, že invázia amerických vojsk spustila hroznú a neľútostnú špirálu zla, ktorú bude nesmierne ťažké zastaviť. Neznamená to, že americkí vojaci a americká vláda na čele s prezidentom sú priamo zodpovední za životy tisícok ľudí, ktorí zahynuli a ešte zahynú pri teroristických útokoch, pretože za ich životy zodpovedajú tí, ktorí im ich vzali, ale nesú svoj nie malý diel zodpovednosti, pretože oni rozpútali túto vojnu a teraz nedokážu ochrániť tých, ktorých prišli zbaviť tyranskej vlády. Ešte stále verím a som presvedčený, že tých, ktorí rozhodli o vstupe do vojny, viedli vznešené a čestné pohnútky, avšak ako sa zdá a ako už dejiny nejedenkrát potvrdili, i tie najlepšie úmysly môžu dláždiť cestu do pekla. Aj keby raz bola z Iraku prosperujúca krajina, kde by sa ľudia tešili z relatívnej slobody, demokracie a dodržiavania ľudských práv ( pochybnosti v tejto otázke sú stále väčšie ), tak kto ospravedlní tie životy desaťtisícov, možno státisícov ľudí, ktorých krvou bola táto sloboda vykúpená. Dá sa vôbec niečo také ospravedlniť? Možno obetovať čo i len jeden ľudský život v záujme dosiahnutia nejakého cieľa, čo akokoľvek vznešeného?

http://www.iraqbodycount.org

http://icasualties.org